Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 445/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , toho času v Ústave na výkon

trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby , zastúpeného advokátom

JUDr. Mgr. Mariánom Kropajom, PhD., Mudroňova 7356/51, Piešťany, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

, práva podľa a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Charty

základných práv Európskej únie rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn.

z 1. februára 2017, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 1. júna

2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 15. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave

na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na verejné prejednanie veci bez zbytočných prieťahov

vo svojej prítomnosti, vrátane práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, základného práva na obhajobu podľa , práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 47 a čl. 48

ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Okresného

súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. februára 2017 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 1. júna 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“; spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu aj „napadnuté rozsudky“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané konanie“) a jeho uznesením

sp. zn. z 15. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Dňa 30. januára 2020 sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie označené ako „Oprava

preklepov v Sťažnosti a doplnenie“ (ďalej len „doplnenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti, jej doplnenia a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ

bol napadnutým rozsudkom okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 1. júna 2017, uznaný za vinného

zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

v časti v štádiu pokusu podľa v spolupáchateľstve podľa

, za čo bol podľa , ods. l, , a

písm. h) a m) odsúdený k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní

6 rokov a 8 mesiacov. Okresný súd podľa zaradil

sťažovateľa pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Zároveň okresný súd podľa zrušil výrok o treste, ktorý

bol sťažovateľovi uložený skôr rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 12. júna 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. júna 2013, ako i všetky ďalšie

rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej

došlo zrušením, stratili svoj podklad.

3. Otec sťažovateľa podal prostredníctvom zvoleného obhajcu dovolanie

proti napadnutému rozsudku krajského súdu v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodov

podľa , , , a . Najvyšší súd podľa

písm. c) napadnutým uznesením dovolanie otca sťažovateľa odmietol,

pretože neboli splnené zákonné podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), g), h)

a i) .

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, okrem iného, že napadnutý rozsudok

okresného súdu, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu majú vady, ktorými bolo

porušené jeho právo ako obvineného v trestnom konaní na spravodlivý proces. Sťažovateľ

nesúhlasí s právnou a skutkovou kvalifikáciou skutkov, za ktoré bol právoplatne odsúdený.

Podľa jeho názoru všetky konajúce súdy selektívne vychádzali účelovo len zo skutočností,

ktoré im vyhovovali na prijatie rozhodnutia v jeho neprospech, pričom nedbali na porušenie

jeho základných ľudských práv.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie, vyhovel jej a vydal nález,

v ktorom vysloví:

„1. Základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa , právo obvineného, aby mu bol poskytnutý

čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(dojednaný v Ríme dňa 4. 11. 1950), práva podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Charty základných

práv Európskej únie postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 15. júla 2019, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa

1. júna 2017, rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. zo dňa

1. februára 2017 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 1. júna 2017,

v časti výroku ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn.

zo dňa 1. februára 2017, sa zrušuje.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 15. júla 2019, ktorým

bolo podané dovolanie sťažovateľom odmietnuté, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu

v Trenčíne na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné

zadosťučinenie vo výške 3 000 EUR, ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 346,26

eur, ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Mgr. Mariánovi Kropajovi,

AK Mudroňova 7356/51, 921 01 Piešťany na jeho účet.“

6. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v 1. bode petitu jeho ústavnej

sťažnosti neprecizuje, ktoré konkrétne základné právo bolo porušené postupom ktorého

konkrétneho súdu, resp. ktoré konkrétne základné právo bolo porušené ktorým konkrétnym

napadnutým rozhodnutím súdu. Vyplýva to nepriamo z jednotlivých argumentov

prezentovaných v posudzovanej ústavnej sťažnosti, ktoré ústavný súd použil ako bázu

referenčnej ústavnoprávnej argumentácie sťažovateľa, rešpektujúc pritom medze

vyplývajúce z o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej aj „zákon

o ústavnom súde“).

7. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi

a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020

a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení

uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 .

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11.1 Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11.2 Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12.1 Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

13. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie

sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc

sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc

potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

13.1 Podľa čl. 48 ods. 2 charty každý, kto je obvinený, má zaručené právo

na obhajobu.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

, , ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

().

15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva, okrem iného, na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (mutatis mutandis , ,

, , ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je

doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí

od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel

zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov

a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ).

Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju

interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (mutatis mutandis

). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia

právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný

orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania

a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

16. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam ().

17. Úlohou ústavného súdu je teda dohliadať iba na zlučiteľnosť účinkov výkonu

právomoci všeobecných súdov so základnými právami garantovanými prostredníctvom

a medzinárodných zmlúv. Ak je postup všeobecného súdu v konkrétnej veci ústavne

konformný a v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie je preskúmateľné a bez znakov

svojvôle (arbitrárnosti), ústavný súd nemá dôvod zasahovať do výkonu jeho právomoci

a vyslovovať porušenie základných práv (, ).

18. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania:

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd

nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Právomoc ústavného súdu je subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (mutatis mutandis ). Ústavný súd v systéme

ochrany základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 zákona o ústavnom

súde. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

21. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu

je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle judikatúry

(napr. , , ) považovať aj konkrétne okolnosti

prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto

pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu

na jeho zaručených právach.

22. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (mutatis mutandis ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Ústavný súd na úvod pripomína, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti musí spĺňať

ústavno-právne požiadavky. V odôvodnení ústavnej sťažnosti nepostačuje argumentovať

rovnakým metodologickým a obsahovým spôsobom, ako v konaní pred všeobecnými

súdmi. Kritika právnych záverov všeobecných súdov pri poskytovaní ochrany „zákonným“

subjektívnym právam účastníkov konania musí mať v ústavnej sťažnosti nevyhnutné

prepojenie na základné práva a slobody sťažovateľa, a to nielen na úrovni návrhu

na rozhodnutie vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia ústavnej sťažnosti (m.m.

). Nedostatok ústavnoprávne relevantného odôvodnenia sťažnosti

má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného práva alebo slobody

významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky

aninemôže o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite rozhodovať (m. m. ,

, , , ). Ústavný súd musel

v prejednávanom prípade vynaložiť nadštandardné úsilie, aby z doručenej ústavnej sťažnosti

dokázal uchopiť základy ústavnoprávnej argumentácie sťažovateľa, ktorej dôvody

boli neprimerane plytké. S ohľadom na materiálny prístup k ochrane základných práv

a slobôd sa však ústavný súd rozhodol vec prejednať a sťažovateľovi poskytnúť odpovede

na ním nastolené otázky.

24. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na verejné

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov vo svojej prítomnosti vrátane práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a základného práva

na obhajobu podľa , ako aj práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 a 3 dohovoru a základného práva podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 2 charty napadnutým

rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom

najvyššieho súdu v namietanom konaní, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že:

- v jeho trestnej veci rozhodoval nepríslušný súd,

- napadnuté rozsudky majú vady, ktorými bolo porušené právo na spravodlivý

proces, a sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom,

- všeobecné súdy nesprávne právne a skutkovo kvalifikovali skutky, za ktoré

bol sťažovateľ právoplatne odsúdený,

- konajúce súdy selektívne vychádzali účelovo len zo skutočností, ktoré im

vyhovovali na prijatie rozhodnutia v neprospech sťažovateľa,

- v konaní došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu tým, že nebolo vyhovené

návrhom sťažovateľa na doplnenie dokazovania a ani to nebolo riadne zdôvodnené,

- trestné konanie trvalo neprimerane dlho.

25. Sťažovateľ sa prostredníctvom posudzovanej ústavnej sťažnosti domáha

vyslovenia porušenia jeho už uvedených práv a následného zrušenia napadnutého rozsudku

krajského súdu v časti výroku, ktorým bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu;

taktiež sa domáha zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie

proti rozsudku krajského súdu odmietnuté a následného vrátenia veci krajskému súdu

na ďalšie konanie.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2017

26. Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že na rozhodnutie

o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie označených práv sťažovateľa

smeruje proti rozsudku okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

27. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a vyplývajúcich

z či zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý

určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam

a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( a ), a to tak, že všeobecné súdy

sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4

). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

28. Z princípu subsidiarity podľa (ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré

mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv

alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich

(, , ).

29. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

30. zakotvujúci inštitút odvolania ( a nasl.) proti rozsudku

poskytuje priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho

prvostupňového všeobecného súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv

a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

31. Sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení právo

domáhať sa ochrany svojich práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom

okresného súdu, podaním odvolania. Ochranu jeho právam bol teda oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť druhostupňový súd. Je potrebné tiež dodať, že sťažovateľ túto možnosť

aj využil a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože ten

preskúmal krajský súd, ktorý v rámci odvolacieho konania rozhodol aj o odvolaní

sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 1. júna 2017.

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku

okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu ústavnej

sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu. Vzhľadom na to ústavný súd

rozhodol o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení

s pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 1. júna 2017

33. Sťažovateľ celkom zjavne odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu od doručenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, ktoré prevzal 20. augusta 2019. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na poslednú

vetu , podľa ktorej ak bol vo veci podaný mimoriadny

opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,

ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

považuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu.

34. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd odvolanie

sťažovateľa (v rámci spoločného rozhodovania o odvolaniach sťažovateľa, ďalšieho

obžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza (ďalej len „prokurátor“)

proti napadnutému rozsudku okresného súdu v bode II zamietol podľa § 319 Trestného

poriadku, pretože nebolo dôvodné. Krajský súd nepovažoval odvolacie námietky

sťažovateľa za opodstatnené a nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku okresného

súdu vo výrokoch o vine a treste v jeho prospech.

35. Sťažovateľ v písomnom odôvodnení svojho odvolania namietal správnosť

napadnutého rozsudku vo vzťahu k jeho osobe v celom rozsahu, keďže ho považoval

za nesprávny. Argumentoval, že sa cíti byť nevinný, pretože skutku, ktorý mu bol kladený

za vinu, sa nedopustil, ako aj z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, ktorý je uvedený

v rozsudku. So závermi prvostupňového súdu sa nestotožnil, nesúhlasil so spôsobom,

akým sa okresný súd vysporiadal s dôkazmi vykonanými v rámci hlavného pojednávania,

ale aj s otázkou skutkového stavu ako takého. Za zmätočné a nejasné považoval

aj odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu. Naproti argumentom sťažovateľa prokurátor

nenamietal správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o samotného

sťažovateľa. Namietal správnosť napadnutého rozsudku len vo vzťahu k iným

obžalovaným, a to čo sa týka výrokov o vine a treste v neprospech obidvoch obžalovaných

s poukazom na nesprávnu právnu kvalifikáciu pokračovacej trestnej činnosti, ako aj

pochybenie v súvislosti s ukladaním spoločného trestu.

36. Krajský súd ako súd odvolací na verejnom zasadnutí na podklade podaných

odvolaní preskúmal podľa zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku o vine, treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že dôvodné je len

odvolanie prokurátora podané v neprospech iných obžalovaných. Krajský súd pritom

nezistil chyby, ktoré neboli v rámci odvolacieho konania vytýkané a ktoré by odôvodňovali

podanie dovolania podľa .

37. Sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti nesúhlasí s hodnotením

skutkových okolností, ako aj právnou kvalifikáciou skutkov, za ktoré bol odsúdený.

Rovnako uvádza, že oba napadnuté rozsudky majú vady, ktorými bolo porušené jeho právo

ako obvineného na spravodlivý proces, ktoré je v podmienkach právneho poriadku

Slovenskej republiky zaručené a nasl. a dohovoru. Sťažovateľ

argumentuje, že povinnosťou súdov je riadne odôvodniť rozhodnutie, pretože ide o právo

obvineného. Namieta, že sa mu uprelo právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia,

a tak sa mu uprela možnosť ako obvineného náležite skutkovo a právne argumentovať proti

rozhodnutiam súdov aj v rámci argumentácie pri opravných prostriedkoch.

38. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na s. 13 a 14 poskytol

konkrétne vyjadrenie k podstate dôležitých odvolacích námietok, kde poukázal na zásadné

argumenty, z ktorých vyplýva, že vo vzťahu k sťažovateľovi odobruje skutkové zistenia

súdu prvého stupňa ako vecne správne, ich racionálnosť a dôkaznú nadväznosť hodnotí

ako presvedčivo a podrobne odôvodnenú, právne závery za zákonne súladné, pričom

sa venuje aj explikácii podmienok pre uloženie samotného trestu okresným súdom

v odvolaním napadnutom rozsudku.

39. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky sťažovateľa boli v podstate zhodné

s jeho obhajobnými prejavmi v štádiu konania pred súdom prvého stupňa a okresný súd

sa s nimi vysporiadal už v odôvodnení svojho rozsudku, krajský súd preto v podrobnostiach

poukázal na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Dôvodil

pritom, že súd musí dať odpovede iba argumenty, ktoré majú zásadný význam

pre rozhodnutie, a nie na každú námietku alebo argument, ktoré sú uvedené v opravnom

prostriedku.

40. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutým záverom krajského súdu pripomenul svoju

ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane predniesol, že odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd tiež judikoval, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

().

41. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. rozsudok vo veci Georgidias proti Grécku z 29. 5.

1997, Recueil III/1997).

42. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ vo vzťahu k ním prednesenej obhajobnej

argumentácie dostal v odôvodneniach rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu

adekvátnu odpoveď, ktorú je možné v okolnostiach prejednávanej veci odobriť ako ústavne

akceptovateľnú. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu

nesignalizuje možnosť zistenia porušenia základných práv sťažovateľa vyplývajúcich

z a práv podľa dohovoru, keďže právne závery konajúcich súdov (okresného súdu

a krajského súdu) nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

43. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o porušení jeho

základných práv napadnutým rozsudkom. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov

a námietok.

44. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľa vyplývajúcich z a dohovoru, preto ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 15. júla 2019

45. Dňa 13. septembra 2018 otec sťažovateľa podal prostredníctvom obhajcu

okresnému súdu dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a to z dôvodov

podľa , , , a . Dňa 19. decembra 2018

okresný súd predložil dovolanie najvyššiemu súdu.

45.1 V rámci dovolacieho dôvodu podľa

obhajca namietal, že v danej trestnej veci rozhodoval nepríslušný súd v zmysle ustanovenia

, pretože nie je zrejmé, na základe akých dôvodov bola

ustanovená miesta príslušnosť okresnému súdu. Podľa obhajcu bol na prejednanie trestnej

veci príslušný Okresný súd Nitra.

45.2 V rámci dovolacieho dôvodu podľa

obhajca namietal, že súdy „zamietli“ jeho návrhy na doplnenie dokazovania, pričom

vyšetrovateľ neumožnil účasť obhajcu na výsluchoch svedkov a

. Obhajca ďalej namietal, že trestné konanie trvalo neprimerane dlho vzhľadom

na porovnateľné prípady, pričom daná okolnosť mohla zdôvodniť použitie zmierňovacieho

ustanovenia v zmysle .

45.3 V rámci dovolacieho dôvodu podľa

obhajca namietal spôsob hodnotenia dôkazov súdmi, pričom nebola preukázaná vina

s poukázaním na rozhodnutia R 38/2003 a R 38/1970.

45.4 V rámci dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného

poriadku obhajca namietal, že sťažovateľovi ako obvinenému nebola preukázaná

subjektívna stránka. Taktiež namietal, že sťažovateľovo konanie opísané v skutkovej vete

výroku rozsudku okresného súdu pod bodom 3 a 4 nemôže byť právne posúdené

ako spolupáchateľstvo na zločine podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného

zákona, ale maximálne len ako niektorá z foriem účastníctva podľa .

Obhajca spochybňoval jednak výpoveď svedka Baroša, ako aj postup súdov pri hodnotení

jednotlivých dôkazov a právnu kvalifikáciu jeho konania.

45.5 Vzhľadom na uvedené obhajca prostredníctvom dovolania navrhol,

aby dovolací súd postupom podľa rozsudkom vyslovil

porušenie zákona a postupom podľa napadnuté rozhodnutie

zrušil z dôvodov podľa , , , a . Počas

dovolacieho konania sa k dovolaniu vyjadril aj samotný sťažovateľ (podaním doručeným

okresnému súdu 14. marca 2019). Uviedol, že súhlasí s celým dovolaním, ktoré podal

jeho otec prostredníctvom obhajcu v jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. . Uviedol taktiež, že k dovolaniu nemá žiadne pripomienky.

46. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd prerokoval

dovolanie otca sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu a podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku dovolanie odmietol. Najvyšší súd uviedol, že v posudzovanej veci neboli splnené

zákonné podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), g), h) a i) Trestného

poriadku.

46.1 Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 20. augusta

2019. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 15. októbra 2019, vzhľadom na to ústavný súd

vyhodnotil () stanovenú dvojmesačnú lehotu na podanie

ústavnej sťažnosti za dodržanú.

47. Ústavný súd v rámci preskúmania ústavnej sťažnosti zistil, že na niektoré

námietky sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti vecne reagoval už najvyšší súd

v napadnutom uznesení. Preto sa ústavný súd zameral na ústavnú udržateľnosť jeho

záverov.

48. Najvyšší súd vo vzťahu k námietke miestnej nepríslušnosti okresného súdu

na s. 12 jeho rozhodnutia referuje vyjadrenie prokurátora, kde tento vysvetľuje,

že vzhľadom na skutočnosť, že ide o tzv. dištančný delikt, navyše pokračovací trestný čin,

bol miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie veci aj okresný súd, kde sa prokurátor

rozhodol podať obžalobu.

49. Najvyšší súd výhrady sťažovateľa k takto nastolenej otázke neponechal

bez odozvy, ale sa nimi zaoberal. K tejto námietke poskytol sťažovateľovi odpoveď na s. 16

napadnutého uznesenia, kde v prvom rade uviedol, že v zmysle § 371 ods. 4 Trestného

poriadku platí, že dôvody podľa ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť

bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní, a nenamietal ju najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom. Taktiež uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva,

že sťažovateľ uvedený dôvod nenamietal najneskôr v odvolacom konaní, a preto jeho

uplatnenie v dovolacom konaní je v danom prípade neprípustné. Nad rámec toho najvyšší

súd uviedol, že aj napriek tomu nedošlo k naplneniu uvedeného dovolacieho dôvodu,

pretože v prípade sťažovateľa ide o dištančný delikt. Obžaloba bola podaná na okresnom

súde, pretože jedným z miest spáchania predmetného zločinu bolo mesto Prievidza.

50. Ďalej vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa o porušení práva na obhajobu

z dôvodu znemožnenia účasti obhajcovi na vyšetrovacích úkonoch (výsluchoch svedka

a ) je v napadnutom uznesení najvyššieho súdu na s. 13

uvedené vyjadrenie prokurátora, v ktorom tento dôvodí, že obhajkyňa mala príležitosť

využiť niektorú z možností substitučného zastúpenia v trestnom konaní, tak ako

jej to umožňujú referenčné zákonné predpisy, pričom zo samotnej plnej moci vyplýva

súhlas sťažovateľa s touto formou zastúpenia.

51. Aj k tejto námietke najvyšší súd poskytol sťažovateľovi adresnú odpoveď.

Na s. 16 a 17 napadnutého uznesenia uviedol, že vymedzenie predmetného dovolacieho

dôvodu sťažovateľom predpokladá, že v konaní došlo k porušeniu práva na povinnú

obhajobu v zmysle . Predovšetkým malo ísť o prípady, keď súd

vykonával úkony trestného konania bez obhajcu obvineného napriek tomu, že ho obvinený

musel mať. V posudzovanej veci bolo sťažovateľovi ako obvinenému vyšetrovateľom

vznesené obvinenie pre skutok právne posúdený ako pokus prečinu podvodu

v spolupáchateľstve podľa k

a ods. 3 písm. a) , pričom išlo o prípad povinnej obhajoby v zmysle

ods. 1 písm. a) , a preto mu bol ustanovený aj obhajca

. Ten sa zúčastňoval so sťažovateľom ako obvineným aj jeho výsluchov. Neskôr

si sťažovateľ zvolil za obhajcu . Ten ho následne zastupoval

a zúčastňoval sa úkonov trestného konania, pričom opatrením okresného súdu z 28. marca

2014 mu bolo zrušené zastupovanie prostredníctvom ,

a to v dôsledku pominutia dôvodov povinnej obhajoby v zmysle § 40 ods. 1 Trestného

poriadku. Následne si sťažovateľ zvolil na zastupovanie v jeho trestnej veci,

a to až do právoplatného skončenia súdneho konania, , ktorá

sťažovateľa ako obvineného ďalej zastupovala. Najvyšší súd konštatoval, že k žiadnemu

zásadnému porušeniu práva na obhajobu spôsobom, ako to vymedzil sťažovateľ, nedošlo.

52. Najvyšší súd taktiež uviedol, že v rámci predmetného dovolacieho dôvodu

nemožno úspešne uplatňovať ani námietky, že súdy nevykonali obvineným, resp. obhajobou

navrhované dôkazy. Zo spisového materiálu vyplýva, že obhajoba obvineného bola po celý

čas trestného stíhania riadne zabezpečená, a preto námietky dovolateľa nie sú spôsobilé

naplniť dovolací dôvod podľa . V tejto súvislosti

najvyšší súd na s. 17 napadnutého uznesenia súd pripomenul, že v trestnom konaní platia

zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie

dôkazov. Najvyšší súd poukázal na ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 a § 168 ods. 1 Trestného

poriadku a zdôraznil, že práve podľa nich bolo potrebné zisťovať skutkový stav veci

v rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie. Najvyšší súd pripomenul zásadu voľného

hodnotenia dôkazov, podľa ktorej zákon nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru

dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti ani váhu jednotlivých dôkazov.

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, že za zásadné

porušenie práva na obhajobu v zmysle uplatňovaného dovolacieho dôvodu nemožno

považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov,

a rovnako tak ani hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám

sťažovateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu „ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu

obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) hodnotené v jeho prospech“.

Napokon najvyšší súd uzavrel, že skutočnosť, že súdy neakceptovali obranu sťažovateľa,

nemožno považovať za zásadné porušenie jeho práva na obhajobu.

53. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v ďalšej argumentačnej línii poukazuje

na skutočnosť, že napadnuté rozsudky sú založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom. Uvádza, že z odôvodnení predmetných rozhodnutí súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nevyplýva, prečo nebolo vyhovené jeho návrhom

na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi a skutkovými úvahami sa súdy spravovali

pri vyhodnocovaní vykonaných dôkazov. Ústavný súd konštatuje, že táto argumentácia

korešponduje s dovolacími dôvodmi v podanom dovolaní, o ktorom bolo rozhodnuté

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, konkrétne v rámci dovolacieho dôvodu podľa

.

54. Aj k tejto námietke najvyšší súd zaujal stanovisko. Na s. 18 napadnutého

uznesenia uviedol, že dôvod dovolania podľa

sa vzťahuje predovšetkým k tretej etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom.

Súčasne pripomenul, že uplatnený dovolací dôvod možno využiť v prípade, ak dôjde

k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných

prostriedkov, pričom by sa napadnuté rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy. Nemožno

však ním úspešne napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob jeho vyhodnotenia

súdom.

55. Ďalej sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti uvádza, že napadnutý

rozsudok okresného súdu (ktorý je potrebné posudzovať v spojení s napadnutým rozsudkom

krajského súdu, pozn.) je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Ústavný súd opäť zistil, že tieto dôvody ústavnej sťažnosti korešpondujú s argumentmi

v dovolaní, o ktorom bolo rozhodnuté v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, konkrétne

v rámci dovolacích dôvodov podľa a .

56. K tejto námietke najvyšší súd poskytol sťažovateľovi odpoveď na s. 21

napadnutého uznesenia, kde uviedol, že vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu dovolateľ

uplatnil výlučne námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho dôvodu.

Jeho námietky smerovali proti spôsobu hodnotenia dôkazov a správnosti skutkových zistení

súdmi nižšieho stupňa. V podstate spochybňoval súdmi ustálený skutkový stav a následne

predostrel vlastnú verziu skutku založenú na inom, pre neho priaznivom hodnotení dôkazov.

Skôr ako o právnu námietku ide o skrytú snahu vyhodnotiť vykonané dôkazy a skutkový

stav v prospech obvineného. Naproti tomu najvyšší súd nemal pochybnosti o vierohodnosti

vykonaných dôkazov, pričom sa stotožnil s názorom tak okresného súdu, ako aj krajského

súdu.

57. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania sťažovateľa ako obvineného,

posúdeného ako pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného

zákona v časti v štádiu pokusu podľa v spolupáchateľstve

podľa , podľa najvyššieho súdu táto kvalifikácia zodpovedá priebehu

skutkového deja uvedeného vo výroku napadnutého rozsudku krajského súdu po objektívnej

i subjektívnej stránke a je správna, pričom zmena právnej kvalifikácie nie je prípustná.

58. V rámci preskúmavania napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako celku

ústavný súd poukazuje na jeho ústavne udržateľnú argumentáciu na s. 15 a 16 napadnutého

uznesenia, kde najvyšší súd vysvetľuje, že dovolanie predstavuje výnimočný prielom

do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej

istoty. Možnosti dovolania vrátane dovolacích dôvodov sú striktne obmedzené,

aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia

riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako “ďalšie” odvolanie.“

Posudzovaná ústavná sťažnosť sa javí ako „ďalší“ opravný prostriedok proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, pokiaľ ide o už posudzované otázky.

59. Navyše, sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti uvádza, že zo strany oboch

súdov nebola rešpektovaná zásada in dubio pro reo, a to s poukazom na výpovede ďalších

osôb v predmetnom konaní a vykonané dokazovanie. Aj na túto otázku sťažovateľovi

bola poskytnutá odpoveď v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, konkrétne na s. 21,

pričom ústavný súd nenachádza ústavnoprávny dôvod s takouto interpretáciou všeobecnými

súdmi zápasiť.

60. Okrem toho, sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti uvádza, že nie

nepodstatným prvkom z hľadiska posúdenia porušenia práv obhajoby je aj neprimeraná

dĺžka trestného konania s prihliadnutím na obtiažnosť veci. Pokiaľ ide o možnosť porušenia

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu, postupom krajského súdu a postupom najvyššieho

súdu v jeho trestnej veci, ústavný súd, vychádzajúc z uvedených okolností prípadu

konštatuje, že už v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu bolo konanie

právoplatne skončené. V danom prípade tak už ústavná sťažnosť vo svojej podstate

nesmeruje proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu do označeného práva sťažovateľa.

60.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

tohto práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte

mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označeného práva

zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho

veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o jeho porušení (,

). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza

k porušovaniu základného práva podľa , ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo

toto porušovanie (, ).

61. Ponad všetko už uvedené k postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,

ako aj k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že vyjadrenie

prokurátora ku všetkým dovolacím dôvodom bolo zaslané na vyjadrenie sťažovateľovi

aj jeho obhajcovi. Obhajca využil túto možnosť, t. j. možnosť vyjadriť sa. Opakovane

uviedol tie isté dôvody ako v podanom dovolaní. Nad rámec dovolania uviedol, že okresný

ani krajský súd v rozpore so súdnou praxou nevysvetlili, na základe akých dôkazov vylúčili

pravdivosť jeho obrany a z ktorého dôvodu je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný

v zmysle . Obhajca taktiež spochybňoval vybrané

argumenty prokurátora. Obhajca trval na podanom dovolaní a žiadal najvyšší súd

ako dovolací súd, aby postupom podľa rozsudkom vyslovil

porušenie zákona a postupom podľa napadnuté rozhodnutie

zrušil z dôvodov podľa , , , a .

62. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti podrobil argumenty

najvyššieho súdu ústavnoprávnemu prieskumu, pričom nezistil žiadne také skutočnosti,

na základe ktorých by mohol po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť

porušenie sťažovateľom označených práv. Navyše, z podaného dovolania je zrejmé,

že sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti len opakuje námietky, ktoré už uplatnil

vo svojom dovolaní.

63. Ústavnú sťažnosť tak v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu sa javí v danej veci

ako dostatočná a presvedčivá, nenesie známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení jasne,

zrozumiteľne a logicky vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie otca sťažovateľa odmietol.

Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe neznamená porušenie ním

označených práv.

64. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľa vyplývajúcich z a práv podľa dohovoru, a preto ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.4 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47

a čl. 48 ods. 2 charty napadnutými rozsudkami a postupom najvyššieho súdu

v namietanom konaní a jeho uznesením sp. zn. z 15. júla 2019

65. Podľa čl. 51 ods. 1 charty (rozsah pôsobnosti) ustanovenia tejto charty

sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie,

a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho

rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi

príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu

prenesené zmluvami.

66. V súvislosti s námietkou porušenia základného práva podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 2

charty ústavný súd uvádza, že tento článok je potrebné interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1

charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

Ustanovenie čl. 47 charty normuje základné právo na spravodlivý proces a čl. 48 ods. 2

normuje základné právo na obhajobu, no aplikovateľnosť charty je podmienená

vykonávaním práva Európskej únie (porov. , ).

Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty, je aplikácia

charty v posudzovanej veci vylúčená. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej

republiky, je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie.

67. Ústavný súd preto odmietol túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

68. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody

podľa , alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu