Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 583/2015
PDF · 274.44 KB
No categories available
III. ÚS 583/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 6 Co 315/2013 z 8. júna 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. septembra 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 315/2013 z 8. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania na strane
odporcu v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 5 C 149/2009, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy 115,15 €
s príslušenstvom. Okresný súd v označenom konaní návrhu žalobcu vyhovel rozsudkom
zo 7. novembra 2012 a sťažovateľku zaviazal aj na náhradu trov konania. Sťažovateľka
podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov
odvolacieho konania navrhovateľovi nepriznal.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že došlo k porušeniu jej označených práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom argumentovala vlastným právnym
posúdením veci, na základe ktorého formulovala v sťažnosti svoj záver o arbitrárnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv
a napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec
mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 115,15 € a trovy
konania v sume 146,60 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
2
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv z dôvodu, že krajský súd
jej vec nesprávne právne posúdil, a v tejto súvislosti predostrela svoj právny pohľad na vec.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49
a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane
uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti
týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom
na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v
petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich
práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah sťažnosti
trpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť a neúplnosť sťažnosti ako takej.
3
Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že napriek všeobecným
tvrdeniam o nesprávnom právnom posúdení jej veci a zlyhania krajského súdu absentuje
akékoľvek odôvodnenie sťažnosti, t. j. neobsahuje čo i len jedinú konkrétnu a určitú
ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení
niektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu v napadnutom konaní. Navyše, vychádzajúc
z obsahu petitu je potrebné konštatovať, že je nedostatočný, pretože v prvom bode petitu
sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv krajským
súdom, bez toho, aby identifikovala, či ide o postup alebo rozhodnutie, prípadne iný zásah,
a taktiež neoznačila konkrétne konanie, respektíve rozhodnutie krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm.
a)] vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia
ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Ďalším nedostatkom sťažnosti je neakceptovateľné splnomocnenie, ktoré
sťažovateľka predložila pre účely tohto konania pred ústavným súdom. V prvom rade je
potrebné konštatovať, že ide o kópiu plnej moci, nie originál, pričom je zjavné, že obsah
fotokópie dokumentu nezodpovedá obsahu pôvodného dokumentu. Inými slovami, ústavný
súd mal závažné pochybnosti o tom, či nedošlo k nedovelenej úprave pôvodného
dokumentu „splnomocnenia“. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že splnomocnenie je
koncipované podľa obsahu ako dohoda o splnomocnení, teda ako dvojstranný právny úkon,
pričom predložená kópia „splnomocnenia“ obsahuje len jeden podpis, a to osoby
splnomocniteľky – sťažovateľky. Z uvedeného vyplýva, že chýba podpis advokáta, ktorý
udelené splnomocnenie prijíma. Na základe uvedeného ústavný súd nemohol akceptovať
predložený dokument preukazujúci povinné zastúpenie v konaní pred ústavným súdom
4
a konštatuje, že sťažovateľka nesplnila povinnosť v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v spojení s jeho
nedostatočným, a tým aj neurčitým petitom, ako aj s nepredložením akceptovateľného
splnomocnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, aby
čo najpresnejšie opísala skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu
poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie
sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.
Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok
zo strany sťažovateľky spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jej
základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou
aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,
územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie
sťažovateľky neobsahuje, pričom samotný subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej
práv nie je dostatočným dôvodom pre záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu,
ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,
v predloženej podobe neobsahuje kvalifikované odôvodnenie ani dostatočne určitý petit,
teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde. Zároveň konštatuje, že k sťažnosti nebolo priložené akceptovateľné
splnomocnenie, preto absentuje aj náležitosť ustanovená v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí
nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
5
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce
relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce
s dostatočne určitým návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ako aj akceptovateľné
splnomocnenie, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva vychádzajúc z obsahu sťažnosti, že
predmetom sporu v okolnostiach prípadu bolo zaplatenie sumy 115,15 € s príslušenstvom.
V danom prípade by bolo nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia (jeho
ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bola, resp. mala byť
sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy,
ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý
ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti
právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti
rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany
sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k
porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS
414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
Ústavný súd preto konštatuje, že aj v prípade, ak by sťažnosť sťažovateľky mala
všetky náležitosti, existoval by dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
6
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015
7