Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 465/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou

HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát

Mgr. Peter Kubovič, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2

a Listiny základných práv a slobôd a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie

v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e jej Okresný súd Košice II p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť centov) na účet jej právnej

zástupkyne advokátskej kancelárie HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátskou kanceláriou HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, v mene ktorej koná jej

konateľ a advokát Mgr. Peter Kubovič, ktorou namieta porušenie základného práva

zaručeného (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je

účastníčkou napadnutého konania vedeného okresným súdom v procesnom postavení

odporkyne. Napadnuté konanie vedené okresným súdom bolo iniciované navrhovateľom

( ) 2. novembra 2017, pričom jeho predmetom je rozvod

manželstva a úprava pomerov manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode.

Navrhovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu domáhal rozhodnutia, ktorým by

maloleté dieťa bolo zverené do jeho osobnej starostlivosti.

3. Sťažovateľka (matka maloletého dieťaťa) vo svojom stanovisku k návrhu

z 8. januára 2018 uviedla, že s rozvodom manželstva súhlasí, avšak navrhla, aby maloleté

dieťa bolo zverené do jej výlučnej osobnej starostlivosti. Sťažovateľka zároveň v stanovisku

zdôraznila, že 11. októbra 2017 došlo k násilnému odňatiu maloletého dieťaťa z jej osobnej

starostlivosti navrhovateľom. Prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo

2. februára 2018, bolo odročené z dôvodu zabezpečenia výsluchu na 23. marec 2018. Druhé

pojednávanie nariadené na 23. marec 2018 bolo odročené na vykonanie znaleckého

dokazovania. Znalecké dokazovanie bolo nariadené 14. jún 2018, pričom spis bol

na vypracovanie znaleckého posudku znaleckému ústavu – Ústavu pre znaleckú činnosť

v Psychológii a Psychiatrii, s. r. o. (ďalej aj „znalecký ústav“), zaslaný 28. júna 2018.

Vypracovaný znalecký posudok bol účastníkom konania doručovaný v priebehu februára

2019.

4. Sťažovateľka následne 3. mája 2019 zaslala okresnému súdu žiadosť o nariadenie

termínu pojednávania, ktorú odôvodnila predovšetkým okolnosťami zamedzenia styku

sťažovateľky s maloletým dieťaťom zo strany navrhovateľa „a potrebou urýchlenej úpravy

rodičovských práv a povinností, dlhodobým odlúčením dieťaťa a matky a z toho

vyplývajúceho ohrozenia záujmov dieťaťa...“.

5. Následne bol po viac ako roku od posledného pojednávania nariadený nový termín

pojednávania na 28. jún 2019, ktorý však bol zrušený z dôvodu prerušenia konania, ktoré

malo trvať „do skončenia výchovného opatrenia uloženého uznesením porušovateľa zo dňa

09.04.2019 v konaní vedenom pod sp. zn. .“.

6. Proti prerušeniu napadnutého konania sťažovateľka podala odvolanie, na podklade

čoho následne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -1232 z 30. októbra 2019 rozhodol tak, že „odvolacie konanie zastavil,

nakoľko nariadené výchovné opatrenie skončilo dňom 24.10.2019, čím došlo k zániku

spôsobilého predmetu odvolacieho konania.“.

7. Následne sťažovateľka opätovne okresný súd podaním zo 6. novembra 2019

požiadala o nariadenie termínu pojednávania. Okresný súd však termín pojednávania

nariadený na 28. apríl 2020 „vzhľadom na vyhlásenú mimoriadnu situáciu (Covid-19)

z preventívnych dôvodov“ zrušil, a to aj napriek „Opatreniam Ministerstva spravodlivosti

prijatým krízovým štábom dňa 23.03.2020, ktoré stanovili okrem iného niekoľko výnimiek

z obmedzenia vykonávania pojednávaní a verejných zasadnutí, medzi ktoré, s ohľadom na

ich predmet, patria aj úkony v konaniach starostlivosti súdu o maloletých a rovnako napriek

skutočnosti, že odročovanie termínov pojednávaní na neurčito je zo zákona prakticky

vylúčené...“.

8. Podľa sťažovateľky súdne konanie trvá už takmer tri roky, pričom okresný súd

vo veci dosiaľ právoplatne nerozhodol. Sťažovateľka namieta, že po právnej a skutkovej

stránke nie je vec zložitá. Zdôrazňuje pritom predovšetkým jej súhlasný postoj s rozvodom

manželstva v dôsledku jeho rozvratu, na ktorom trvá aj samotný navrhovateľ. Vec úpravy

práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode podľa jej názoru tvorí štandardnú

súčasť agendy všeobecných súdov. Sťažovateľka priznáva určitú mieru skutkovej zložitosti

prejednávanej veci z dôvodu potreby vypracovania znaleckého posudku. Podľa jej názoru

však „uvedené je rovnako štandardne súčasťou konaní s obdobným predmetom, a preto nie

je možné uvedeným odôvodňovať vzniknuté prieťahy v konaní.“.

9. Svojím správaním sťažovateľka podľa svojho názoru neprispela k prieťahom

v napadnutom konaní. Naopak, „bez akýchkoľvek obštrukcií poskytovala súdu súčinnosť,

navrhovala vykonávanie dôkazov, v zmysle výziev súdu vždy dodržala stanovené lehoty

a zúčastňovala sa na pojednávaniach. Svojimi úkonmi neustále vyzývala súd na konanie

vo veci samej (poukazovala na skutočnosti, pre ktoré odpadla prekážka konať, pričom

z chronológie súdneho konania je zrejmé, že súd niektoré úkony vykonal až bezprostredne

po urgencii sťažovateľky.“.

10. S poukazom na ustálenú súdnu prax ústavného súdu sťažovateľka namieta,

že práve konania o úprave styku rodičov s maloletými deťmi patria do kategórie konaní

so špecifickou povahou a vyžadujú si prístup s osobitnou starostlivosťou. Podľa

sťažovateľky nečinnosťou a neefektívnym postupom okresného súdu došlo k vzniku

zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.

11. V konkrétnostiach k tomuto uvádza, že okresný súd mal k dispozícii zákonné

prostriedky, aby vzniku zbytočných prieťahov zamedzil, avšak tieto nevyužil. V súvislosti

s nariadeným znaleckým dokazovaním sťažovateľka argumentuje, že okresný súd mal

na zabezpečenie plynulosti napadnutého konania k dispozícii „okrem výziev, na ktoré

znalecký ústav nereagoval, aj poriadkovú pokutu“, túto však nevyužil.

12. K zbytočným prieťahom podľa názoru sťažovateľky došlo aj v súvislosti

s neodôvodneným prerušením napadnutého konania na účely „obdržania správy

z výchovného opatrenia nariadeného v odlišnom, nesúvisiacom konaní, ktoré bolo

nariadené na návrh navrhovateľa rovnako len s cieľom predĺžiť konanie.“. Podľa

sťažovateľky išlo o druhé nariadené výchovné opatrenie, pričom už z výsledkov prvého

bolo zrejmé, že „nesplnilo účel a z dovtedajších okolností nebolo možné predpokladať

nápravu v komunikácii a zhodu strán, ku ktorým nedošlo od roku 2017, z čoho vyplýva, že

porušovateľ náležite nezvážil relevantné skutočnosti, čo je evidentné nie len z odvolania

sťažovateľky, ale najmä odvolania prokuratúry, ktorá sa plne s uvedeným názorom

stotožnila.“.

13. Okresný súd mal podľa názoru sťažovateľky možnosť zvážiť následky

spočívajúce v oddialení rozhodnutia a na tento účel si vyžiadať od referátu poradensko-

psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej

len „referát“), ktorý zabezpečoval uskutočnenie výchovného opatrenia, stanovisko, «podľa

ktorého by zistil, či skutočnosti a závery správy z opatrenia budú pre konanie tak významné,

že odôvodnia tak zdĺhavý prieťah v konaní. Obdobné závery vyplývajú aj zo znaleckého

posudku znaleckého ústavu, ktorý v jeho závere k otázke posúdenia schopnosti navrhovateľa

a sťažovateľky vzájomne komunikovať uvádza, že „rodičia nie sú schopní vzájomne

komunikovať ohľadne starostlivosti o ich spoločné dieťa a znalec sa domnieva, že ani jeden

z nich nie je na túto alternatívu dostatočne pripravený.“».

14. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka upozorňuje na konkrétne okolnosti

prípadu a zdôrazňuje pritom, že neprimerane dlhé konanie v jej veci už má nenapraviteľné

následky. Argumentuje pritom tým, že neodôvodneným predlžovaním napadnutého konania

„dochádza na jednej strane k odopieraniu rodičovských práv sťažovateľky, ako matky,

k čomu je potrebné uviesť, že navrhovateľ toho času súhrnne zmaril viac ako 200 stretnutí

s maloletým dieťaťom, ktoré sťažovateľke odňal v čase, kedy bolo dojčené, sťažovateľka

svoju dcéru za obdobie jedného roka (máj 2018 – máj 2019) videla 17 hodín a od

31.05.02019, t. j. 11 mesiacov opäť dieťa nevidela ani raz, pričom navrhovateľ sa napriek

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach 04.09.2019, sp. zn. bez súhlasu

matky s maloletou dlhodobo zdržiava v zahraničí, čím dochádza k mareniu styku aj v tak

obmedzenom rozsahu stanovenom predmetným uznesením.“.

15. Predlžovaním napadnutého konania podľa sťažovateľky dochádza aj ku konaniu

v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa ako objektívnemu zákonnému kritériu

pre rozhodovanie vo veci maloletého dieťaťa, ktoré korešponduje s podstatou a účelom

základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

16. Sťažovateľka tvrdí, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu jej práv

zaručených a dohovorom. Jej ujma spočíva v bezdôvodnom predlžovaní stavu

právnej neistoty z dôvodu, že okresný súd nedokázal rozhodnúť vec v primeranej lehote.

Stav právnej neistoty sa pritom dotýka výkonu rodičovských práv sťažovateľky, ako aj práv

maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, na výchovu

a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a na udržovanie pravidelného, rovnocenného

a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

17. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva zaručeného a listiny a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a okresnému súdu prikáže konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka zároveň požaduje

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhrady trov konania

v sume 450,29 €. Sťažovateľka zároveň v ústavnej sťažnosti uvádza, že súhlasí s upustením

od verejného ústneho pojednávania.

II.

Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti,

replika sťažovateľky a úkony okresného súdu v napadnutom konaní

18. Uznesením ústavného súdu č. k. -22 z 24. septembra 2020 bola

ústavná sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.

19. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sa na výzvu ústavného súdu

k ústavnej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. zo 6. októbra 2020 predseda

okresného súdu, ktorý ústavnému súdu zároveň oznámil, že vo veci ústavnej sťažnosti

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Po chronologickom prehľade procesných

úkonov vykonaných v napadnutom konaní vedenom okresným súdom predseda okresného

súdu predložil vyjadrenie, v ktorom zdôraznil personálnu poddimenzovanosť okresného

súdu a veľmi podrobne opísal skutočnosti týkajúce sa personálneho nedostatku sudcov

na okresnom súde. Tieto skutočnosti podľa názoru predsedu okresného súdu ovplyvnili,

ovplyvňujú a v budúcnosti ovplyvnia stav reštančných vecí na okresnom súde. Vyjadril

preto názor s poukazom na chronológiu jednotlivých procesných úkonov, že v napadnutom

konaní k obdobiam nečinnosti okresného súdu nedošlo.

20. S prihliadnutím na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je podľa názoru

predsedu okresného súdu zrejmé, že okresný súd konal s primeranými časovými odstupmi.

Celková dĺžka napadnutého konania je podľa predsedu okresného súdu ovplyvnená aj

množstvom návrhov podaných účastníkmi konania a predkladaním listinných dokladov, ako

aj skutkovou obťažnosťou konania, keď v napadnutom konaní boli nariaďované výchovné

opatrenia a bolo nevyhnutné nariadiť znalecké dokazovanie znaleckým , ktorému

vzhľadom na objektívne skutočnosti trvalo vypracovanie znaleckého posudku niekoľko

mesiacov.

21. V závere predseda okresného súdu poukázal na vzniknutú pandemickú situáciu

v Slovenskej republike a ustanovenia o niektorých mimoriadnych

opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19

a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov

vo vzťahu k povinnosti všeobecných súdov v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového

stavu. Okrem už uvedeného predseda okresného súdu poukazuje aj na skutočnosť,

že 27. marca 2020 bola okresnému súdu doručená žiadosť Slovenskej advokátskej komory,

regionálneho zástupcu pre Košický kraj o zrušenie všetkých nariadených pojednávaní počas

trvania mimoriadnej situácie, ktorú podpísala medzi inými aj advokátka otca. Uvedená

pandemická situácia podľa predsedu okresného súdu spôsobuje aj problémy v súvislosti

s účasťou otca na pojednávaní z dôvodu jeho pobytu v Ruskej federácii. Podľa predsedu

okresného súdu uvedené skutočnosti v súbehu objektívne neumožňovali v napadnutom

konaní rozhodnúť. Navyše, predseda okresného súdu akcentoval aj skutočnosť, že mu

neprináleží hodnotiť procesný postup zákonnej sudkyne, ktorá rozhodla o odročení

pojednávania z dôležitých preukázaných dôvodov na 20. október 2020, keďže by tým došlo

k zásahu do rozhodovacej činnosti súdu.

22. V doplnení svojho vyjadrenia, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

13. októbra 2020, predseda okresného súdu konštatoval, že zo strany navrhovateľa bol

7. októbra 2020 doručený návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti, pričom

ako dôvody sú uvedené „bezudné útoky sťažovateľky voči sudcom Okresného súdu Košice

II“ konajúcim vo veciach starostlivosti o maloleté dieťa sťažovateľky. Prílohou doplnenia

vyjadrenia bolo samotné podanie navrhovateľa, ktorým odôvodňuje návrh „a opisuje

konanie sťažovateľky v danej veci.“.

23. Vyjadrenia predsedu okresného súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie

stanoviska sťažovateľke, ktorá v reakcii v prípise doručenom ústavnému súdu

26. októbra 2020 predovšetkým uviedla, že na podanej ústavnej sťažnosti trvá a žiada, aby

ústavný súd jej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel.

24. Sťažovateľka poukázaním na to, že k naplneniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dochádza zásadne až konečným

právoplatným rozhodnutím súdu vo veci, zdôrazňuje, že nestačí, aby súd vykonal rôzne

úkony bez toho, aby cieleným a systematickým postupom dospel k definitívnemu

rozhodnutiu vo veci.

25. K argumentom predsedu okresného súdu o nedostatočnosti personálneho

obsadenia okresného súdu sťažovateľka poukazuje na rozhodovaciu činnosť ústavného

súdu, z ktorej vyplýva, že množstvo vecí, v ktorom musí štát zabezpečiť konanie, ako aj

skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, kde oprávnený subjekt požiadal

o odstránenie právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát

zodpovednosti za pomalé konanie.

26. K argumentom týkajúcim sa opatrení zamedzujúcich šíreniu nákazlivej choroby

COVID-19 sťažovateľka zdôrazňuje, že termín pojednávania nariadený na 28. apríl 2020

bol z preventívnych dôvodov zrušený, pričom nový termín pojednávania určený nebol, a to

aj napriek opatreniam Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré boli prijaté

krízovým štábom 23. marca 2020, ktoré stanovili okrem iného niekoľko výnimiek

z obmedzenia vykonávania pojednávaní a verejných zasadnutí, medzi ktoré s ohľadom

na ich predmet patria aj úkony v konaniach starostlivosti súdu o maloletých, a rovnako

napriek skutočnosti, že odročovanie termínov pojednávaní na neurčito je zo zákona

prakticky vylúčené (). Uvedené skutočnosti podľa sťažovateľky potvrdilo

na jej žiadosť o informácie aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v odpovedi

z 27. apríla 2020.

27. Na záver sťažovateľka opätovne zdôrazňuje, že s ohľadom na kritériá aplikované

pri posudzovaní prieťahov, a to predovšetkým okolnosti prípadu a závažnosť následkov, je

nutné vziať do úvahy, že v danom prípade môže mať a nepochybne už aj má konanie, ktoré

ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvá takmer tri roky, nenapraviteľné následky.

Neodôvodneným predlžovaním súdneho konania dochádza na jednej strane k odopieraniu

rodičovských práv sťažovateľky ako matky, k čomu je potrebné uviesť, že navrhovateľ toho

času súhrnne zmaril viac ako 200 stretnutí s maloletým dieťaťom. Navrhovateľ sa totiž aj

napriek uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 4. septembra 2019 bez súhlasu

matky s maloletou dlhodobo zdržiava v zahraničí, čím dochádza k mareniu styku aj v takom

obmedzenom rozsahu stanovenom predmetným uznesením. Predlžovaním konania však

dochádza aj ku konaniu v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa ako objektívnemu

zákonnému kritériu pre rozhodovanie vo veci maloletého dieťaťa, ktoré korešponduje

s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu

a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúceho základného práva obidvoch rodičov

na starostlivosť o svoje dieťa a jeho výchovu. Obsah týchto práv je homogenizovaný nielen

v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu

a všestranný vývoj dieťaťa a tento je súd povinný vyhodnocovať, avšak v napadnutom

konaní je uvedené dlhodobo, a to aj napriek nestranným znaleckým posudkom popierajúcim

tvrdenia navrhovateľa o sťažovateľke, predovšetkým z dôvodu neprimeraného predlžovania

konania porušované. Sťažovateľka akcentuje, že „tak, ako uviedol krajský prokurátor

v uznesení sp. zn. -23 zo dňa 25.02.2020 (vo veci vzneseného obvinenia

navrhovateľovi pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného

zákona) navrhovateľ koná s evidentnou snahou eliminovať a minimalizovať kontakt

sťažovateľky s maloletou a túto z jej života úplne vylúčiť i za cenu opakovaného ignorovania

a nerešpektovania súdnych rozhodnutí len na základe jeho subjektívnych, ničím

nepodložených tvrdení, pričom zo záverov znaleckého ústavu je zrejmé, že celkovo sa znalci

prikláňajú k tomu, že by to mohla byť matka dieťaťa, ktorá by mohla lepšie napĺňať potreby

maloletej. S uvedeným názorom sa stotožňuje aj kolízny opatrovník, ktorý vo vyjadrení

zo dňa 07.01.2020 uvádza, že v danej veci neustále a naďalej dochádza k vážnemu

porušovaniu práv a vzťahových väzieb sťažovateľky a maloletého dieťaťa a zároveň

opakovane odporúča súdu rozhodnúť o zmene výchovného prostredia maloletého dieťaťa,

nakoľko otec (navrhovateľ) ako preferenčný rodič nerešpektuje jej práva a je evidentné, že

svoje konanie na základe dlhodobých skúseností nehodlá zmeniť. Medzičasom Krajský súd

v Košiciach uznesením sp. zn.: -242 zo dňa 10.09.2020 v spojení

s Uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.: -154 potvrdil rozhodnutie

prvostupňového súdu o tom, že zrušil neodkladné opatrenie“, ktorým bola maloletá zverená

do osobnej starostlivosti otca, a nariadil nové neodkladné opatrenie, ktorým bola maloletá

zverená do osobnej starostlivosti sťažovateľky.

28. Otec maloletej sa podľa sťažovateľky aj naďalej zdržiava v zahraničí, pričom

naďalej marí styk dieťaťa s matkou. Do dnešného dňa vo veci o rozvod manželstva a úpravu

rodičovských práv a povinností vedenej okresným súdom v napadnutom konaní nedošlo

k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, a to aj napriek tomu, že už uplynula značná doba.

29. Sťažovateľka v kontexte pobytu navrhovateľa – otca maloletej v Ruskej federácii

poukazuje na reakciu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo zahraničných vecí“) z 30. júla 2020, ktoré v odpovedi

na jej žiadosť o pomoc zdôraznilo, že do predmetného času neboli zavedené žiadne

obmedzenia znemožňujúce návrat slovenského občana legálne sa zdržiavajúceho na území

Ruskej federácie, a teda nebola obmedzená ani letecká a ani individuálna pozemná

preprava, preto je zrejmé, že manžel sťažovateľky vedome nerešpektuje už zmieňované

rozhodnutia súdov.

30. Sťažovateľka bola následne 28. augusta 2020 informovaná zo strany zamestnanca

ministerstva zahraničných vecí, že navrhovateľa Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky

v Moskve informoval o možnosti repatriácie jeho a taktiež maloletej dcéry 6. augusta 2020.

Aj napriek prísľubu navrhovateľa k odpovedi na ponuku využitia repatriačného letu tak

navrhovateľ neurobil.

31. K vzniku zbytočných prieťahov podľa sťažovateľky došlo aj z dôvodu zrušenia

termínu pojednávania nariadeného na 25. august 2020. Poukazuje v tejto súvislosti

na skutočnosti, ktoré museli byť zákonnej sudkyni známe, a to skutočnosť existencie

neodkladného opatrenia, ktorým bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti

sťažovateľky, ako aj skutočnosť marenia súdneho rozhodnutia zo strany navrhovateľa, ako

aj potvrdenie ministerstva zahraničných vecí o tom, že neexistujú žiadne obmedzenia, ktoré

by navrhovateľovi bránili vrátiť sa s maloletou naspäť na územie Slovenskej republiky,

pričom aj napriek uvedených skutočnostiam došlo k preročeniu termínu pojednávania.

Okresný súd tak svojou neefektívnou činnosťou vedome prispieval a naďalej prispieva

k účelovému predlžovaniu konania a vzniku zbytočných prieťahov v konaní.

32. Ku skutočnostiam uvádzaným predsedom okresného súdu v podaní

z 8. októbra 2020 sťažovateľka uvádza, že v napadnutom konaní bol doručený návrh

navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti a z uvedeného dôvodu

bolo podanie predložené sťažovateľke a následne bude spis predložený Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o návrhu na prikázanie veci

inému okresnému súdu mimo obvodu krajského súdu. Podľa sťažovateľky je tento návrh

v celom rozsahu irelevantný a v konečnom dôsledku prispieva k ďalším zbytočným

prieťahov v napadnutom konaní.

33. Sťažovateľka trvá na podanej ústavnej sťažnosti a požaduje od ústavného súdu,

aby jej vyhovel. Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie náhrady trov konania za tri

úkony právnej služby v celkovej sume 570,06 €.

34. Na podklade oznámenia predsedu okresného súdu (bod 19 tohto nálezu)

a sťažovateľky (bod 17 tohto nálezu) ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) so súhlasom

účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže

dospel k záveru, že od prípadného pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

35. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom, ktorý

si ústavný súd zapožičal, a z ďalších zistení ústavného súdu vyplývajú tieto skutočnosti:

Dňa 2. novembra 2017 podal navrhovateľ ( ) návrh

na začatie konania o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu

na čas po rozvode, pričom okresný súd navrhovateľa 24. novembra 2017 vyzval

na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol následne zaplatený 29. novembra 2017.

Do napadnutého konania vstúpila v súlade s § 13 ods. 1 Civilného mimosporového

poriadku (ďalej aj „CMP“) 30. novembra 2017 prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice II

(ďalej len „okresná prokuratúra“).

Okresný súd vykonal 5. decembra 2017 procesné úkony doručovania procesných

poučení účastníkom konania a výziev na vyjadrenie sa k návrhu a zároveň ustanovil

kolízneho opatrovníka; súčasne bolo nariadené prešetrenie pomerov v rodine maloletej

a sťažovateľka a navrhovateľ boli vyzvaní na predloženie potvrdení o výške ich príjmov;

okresný súd zároveň nariadil termín pojednávania na 2. február 2018.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 11. januára 2018 vyžiadané potvrdenie

a 12. januára 2018 vyjadrenie k návrhu, ktoré bolo následne 24. januára 2018 doručované

na zaujatie stanoviska navrhovateľovi, kolíznemu opatrovníkovi a okresnej prokuratúre.

Dňa 16. januára 2018 boli doručené podania navrhovateľa k výzve na predloženie

dokladov o výške príjmu a 26. januára 2018 k stanovisku sťažovateľky.

Kolízny opatrovník doručil 31. januára 2018 správu o vykonaní zisťovania pomerov.

Dňa 2. februára 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na výsluch

svedkov na 23. marec 2018.

Dňa 7. februára 2018 bol navrhovateľom doručený súkromný znalecký posudok,

ktorý bol následne 12. februára 2018 doručovaný na vyjadrenie sťažovateľke, kolíznemu

opatrovníkovi a okresnej prokuratúre; sťažovateľka sa k súkromnému znaleckému posudku

vyjadrila podaním doručeným 26. februára 2018.

Sťažovateľka podala 23. februára 2018 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

o uložení zákazu navrhovateľovi vycestovať s maloletou mimo územia členských štátov

Európskej únie a 1. marca 2018 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia o úprave styku

sťažovateľky s maloletou v období od 29. marca 2018 do 31. marca 2018. Okresný súd

návrh sťažovateľky z 23. februára 2018 (zákaz vycestovania) uznesením

č. k. -399 z 1. marca 2018 zamietol (ďalej len „uznesenie z 1. marca 2018“).

Dňa 6. marca 2018 podal navrhovateľ návrh na vykonanie dokazovania – vyžiadanie

vyšetrovacieho spisu týkajúceho sa trestného konania pre zločin týrania blízkej a zverenej

osoby; predmetný spis bol vyžiadaný 8. marca 2018. Dňa 22. marca 2018 bola doručená

odpoveď vyžiadaného o nemožnosti predložiť vyšetrovací spis.

Okresný súd nariadil uznesením č. k. -414 zo 7. marca 2018

neodkladné opatrenie, ktorým upravil styk sťažovateľky s maloletou na 30. marec 2018

v čase od 15.30 h do 18.30 h.

Navrhovateľ podal 21. marca 2018 návrh na vykonanie dôkazu prehratím obrazového

a zvukového záznamu.

Dňa 23. marca 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito

na účely vykonania znaleckého dokazovania; sťažovateľka zároveň podala odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu z 1. marca 2018, ktoré doplnila podaním z 3. apríla 2018.

Dňa 3. apríla 2018 navrhovateľ špecifikoval úlohy pre súdneho znalca v rámci

znaleckého dokazovania, ktoré bližšie konkretizoval podaním z 5. apríla 2018.

Krajskému súdu bol spis predložený na rozhodnutie o opravnom prostriedku

9. apríla 2018. Dňa 12. apríla 2018 krajský súd vyzval kolízneho opatrovníka

a navrhovateľa na vyjadrenie sa k opravnému prostriedku podanému sťažovateľkou.

Navrhovateľ reagoval na žiadosť podaním z 27. apríla 2018, ktoré bolo následne

4. mája 2018 doručované sťažovateľke na vyjadrenie.

Dňa 19. apríla 2018 navrhovateľ opätovne požiadal o predloženie vyšetrovacieho

trestného spisu a o vykonanie dokazovania oboznámením sa s jeho obsahom.

Uznesením krajského súdu č. k. -608 zo 7. mája 2018 bolo uznesenie

okresného súdu z 1. marca 2018 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu

procesného pochybenia okresného súdu (vo veci rozhodoval nezákonný sudca, keďže vec

nariadenia neodkladného opatrenia mala byť zapísaná v registri „P“ a rozhodnutá v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. ). Spis bol okresnému súdu vrátený

11. mája 2018.

Dňa 14. mája 2018 bol zákonnou sudkyňou okresného súdu realizovaný pokyn

krajského súdu. Zároveň bol vyžiadaný trestný spis okresného súdu sp. zn. ,

ktorý bol predložený 30. mája 2018.

Dňa 14. júna 2018 bolo nariadené znalecké dokazovanie v odbore psychológie

pre znaleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii, s. r. o., na vypracovanie

znaleckého posudku ku kompletnému psychologickému a psychiatrickému vyšetreniu

navrhovateľa a sťažovateľky, aktuálnym vývinovým potrebám maloletej a schopnostiam

a pripravenosti rodičov tieto potreby naplniť a schopnostiam rodičov vzájomne

komunikovať; okresný súd uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 90 dní

od predloženia spisu. Spis bol ustanovenému znaleckému ústavu predložený 28. júna 2018.

Ustanovený znalecký ústav bol okresným súdom 12. októbra 2018 požiadaný o oznámenie

stavu znaleckého dokazovania a poučený o možnosti uloženia poriadkovej pokuty v prípade

nedodržania termínu.

Dňa 10. decembra 2018 okresný súd opakovane urgoval ustanovený znalecký ústav.

V reakcii na urgenciu okresného súdu ustanovený znalecký ústav 18. decembra 2018

oznámil, že meškanie vypracovania znaleckého posudku bolo zapríčinené pracovnou

vyťaženosťou súdnych znalcov, ako aj ťažkosťami súvisiacimi so stanovením spoločného

termínu vyšetrenia navrhovateľa a sťažovateľky (spoločné vyšetrenie sa uskutočnilo

v dňoch 14. až 15. novembra 2018).

Dňa 4. februára 2019 bol ustanoveným znaleckým vypracovaný znalecký

posudok, ktorý bol následne 19. februára 2019 doručovaný účastníkom konania, kolíznemu

opatrovníkovi a okresnej prokuratúre na vyjadrenie. Navrhovateľ sa k znaleckému posudku

vyjadril 8. marca 2019 a sťažovateľka sa k znaleckému posudku vyjadrila 14. marca 2019.

Dňa 29. apríla 2019 bol nariadený termín pojednávania na 28. jún 2019. Zároveň boli

vykonávané procesné úkony doručovania vzájomných vyjadrení.

Dňa 11. júna 2019 sa k znaleckému posudku vyjadril kolízny opatrovník.

Dňa 17. júna 2019 bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky a 18. júna 2019 jej návrh

na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov.

Dňa 26. júna 2019 okresný súd uznesením č. k. -1094 (ďalej len

„uznesenie o prerušení konania“) prerušil napadnuté konanie vedené okresným súdom

do skončenia výkonu uloženého výchovného opatrenia, ktoré bolo uložené v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Z uvedeného dôvodu bol zároveň

zrušený termín pojednávania.

Odvolania proti uzneseniu o prerušení konania podali 12. júla 2019 okresná

prokuratúra a 15. júla 2019 aj sťažovateľka. Následne boli odvolania 23. júla 2019

doručované účastníkom konania na zaujatie stanoviska. Navrhovateľ reagoval na výzvu

podaním z 2. augusta 2019, ktoré bolo následne doručované na zaujatie stanoviska

sťažovateľke, kolíznemu opatrovníkovi a Krajskej prokuratúre v Košiciach

23. augusta 2019.

Dňa 19. septembra 2019 bol spis predložený na rozhodnutie o opravnom prostriedku

krajskému súdu.

Podaním z 1. októbra 2019 kolízny opatrovník upozornil na skutočnosť upierania

práv sťažovateľky na styk s maloletou.

Dňa 30. októbra 2019 krajský súd uznesením sp. zn. odvolacie

konanie zastavil s odôvodnením, že došlo k zániku spôsobilého predmetu odvolacieho

konania, keďže v čase rozhodovania odvolacieho súdu už uplynul čas realizácie uloženého

výchovného opatrenia (24. októbra 2019).

Okresný súd účastníkov konania výzvou z 12. novembra 2019 vyzval na predloženie

dokladov o aktuálnych majetkových pomeroch a prípadných návrhov na doplnenie

dokazovania. Kolízny opatrovník bol okresným súdom vyzvaný na predloženie aktuálnej

správy o výsledkoch uloženého výchovného opatrenia, ktoré sa skončilo 24. októbra 2019.

Na výzvu okresného súdu reagovali navrhovateľ podaním z 25. novembra 2019 a kolízny

opatrovník podaním z 28. novembra 2019. Sťažovateľka na výzvu okresného súdu

reagovala podaním doručeným 10. decembra 2019. Okresný súd doručoval podania

ostatným účastníkom konania 30. decembra 2019. Kolízny opatrovník na výzvu reagoval

podaním zo 7. januára 2020.

Dňa 8. januára 2020 zaujala k vyjadreniu navrhovateľa stanovisko sťažovateľka

a následne sa k jej stanovisku podaním z 24. februára 2020 vyjadril navrhovateľ.

Dňa 5. februára 2020 bol nariadený termín pojednávania na 28. apríl 2020.

Vyjadrenie sťažovateľky bolo navrhovateľovi, kolíznemu opatrovníkovi a okresnej

prokuratúre zasielané 13. februára 2020.

Dňa 3. marca 2020 bolo vyjadrenie navrhovateľa k znaleckému posudku z 8. marca

2019 doručované sťažovateľke a znaleckému ústavu na vyjadrenie pod hrozbou uloženia

poriadkovej pokuty.

Sťažovateľka predložila k vyjadreniu navrhovateľa stanovisko 18. marca 2020.

Dňa 16. apríla 2020 zákonná sudkyňa po porade s vedením okresného súdu zrušila

všetky pojednávania nariadené do konca mesiaca apríl 2020 z dôvodu vyhlásenia

mimoriadnej situácie a na základe opatrenia predsedu krajského súdu.

Kolízny opatrovník predložil 21. apríla 2020 vyjadrenie.

Okresný súd uznesením č. k. -1477 z 25. apríla 2020 priznal znalečné.

Dňa 21. mája 2020 bol nariadený termín pojednávania na 25. august 2020. Zároveň

boli účastníci konania vyzvaní, aby zabezpečili na pojednávaní účasť svedkov, ktorých

navrhujú vypočuť.

Dňa 30. júna 2020 boli účastníkom konania doručované podania.

Právna zástupkyňa navrhovateľa požiadala 8. júla 2020 o odročenie pojednávania

nariadeného na 25. august 2020 z dôvodu jeho pobytu v Ruskej federácii v Dubne.

Navrhovateľ požiadal 13. júla 2020 o vykonanie výsluchu svedkyne a zároveň

požiadal o ustanovenie tlmočníka, keďže navrhnutá svedkyňa neovláda slovenský jazyk.

Dňa 9. júla 2020 bolo predložené podanie kolízneho opatrovníka.

Dňa 27. júla 2020 zákonná sudkyňa vyzvala na oznámenie konkrétnych dôvodov,

ktoré bránia navrhovateľovi v návrate na územie Slovenskej republiky. Zisťovanie možností

návratu občanov Slovenskej republiky z Ruskej federácie prostredníctvom ministerstva

zahraničných vecí. Okresný súd zároveň ustanovil tlmočníka a sťažovateľka doručila

podanie, ktorým vyslovila nesúhlas s odročením pojednávania.

Dňa 31. júla 2020 právna zástupkyňa navrhovateľa predložila dôvody žiadosti

o odročenie pojednávania, ktoré doplnila 3. augusta 2020.

Okresný súd 3. augusta 2020 vyhovel žiadosti o odročenie pojednávania a nariadil

nový termín pojednávania na 20. október 2020.

Dňa 5. augusta 2020 bolo predložené vyjadrenie sťažovateľky.

Od 2. septembra 2020 do 22. septembra 2020 sa spis nachádzal na ústavnom súde.

Dňa 7. októbra 2020 podal navrhovateľ návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu

vhodnosti.

Termín pojednávania nariadený na 20. október 2020 bol zrušený s poukazom na § 4

v spojení s (ďalej aj „“).

V súčasnosti sa vykonávajú procesné úkony súvisiace s doručovaním návrhu

navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

36. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

37. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

38. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

39. Podľa (obdobne listiny) každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným

súdom

40. Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného

súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Predmetom samotného napadnutého konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie

vo veci návrhu na rozvod manželov a úpravu pomerov manželov k ich maloletému dieťaťu

na čas po rozvode podľa príslušných ustanovení .

41. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v , osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, keďže v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. , , , ).

Z uvedeného dôvodu ďalej odkazuje aj na relevantnú judikatúru ESĽP k uvedenému právu

v časti záruk týkajúcich sa prejednania záležitosti v primeranej lehote.

42. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva podľa a listiny (obdobne práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu ().

43. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného konania

v a v , podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného sporového

poriadku), resp. účastníkov konania (podľa ) a iných

osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného

sporového poriadku a so zohľadnením osobitostí

jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov.

44. Podľa na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové

konania) sa použijú ustanovenia , ak tento zákon

neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov

je vyjadrená napr. aj v , podľa ktorého po začatí konania postupuje súd

v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase

prejednaná a rozhodnutá, ďalej v , podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď

sú účastníci nečinní, ale aj v , ktorým je vylúčená aplikácia ustanovení Civilného

sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej koncentrácie konania).

45. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa (obdobne

ods. 2 listiny), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. ,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

- právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

- správanie subjektu (účastníka konania) a

- postup samotného súdu.

IV.A Právna a faktická zložitosť veci

46. Pri posudzovaní prvého kritéria – zložitosti veci dospel ústavný súd k záveru,

že rozhodovanie o rozvode manželov a úprave ich právnych pomerov k maloletému dieťaťu

na čas po rozvode nemožno považovať za vec právne zložitú, keďže prameňom práva

pre rozhodnutie v danej veci je predovšetkým o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je bežne v súdnej praxi

aplikovaný.

47. Z hľadiska skutkovej zložitosti tejto veci možno konštatovať, že toto konanie

s ohľadom na jeho konkrétne okolnosti patrí medzi skutkovo zložitejšie, pretože ide

o prípad, v ktorom účastníci konania predostreli svoje rozdielne požiadavky týkajúce sa

úpravy ich práv ako rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Osobitne v takýchto

prípadoch existencie rozdielnych názorových postojov rodičov maloletých detí nadobúda

dôležitosť transparentné, stabilné a jasné usporiadanie právnych pomerov k deťom, ktoré je

z hľadiska budovania citových väzieb medzi deťmi a rodičmi predpokladom pre vývoj

normálnych prirodzených vzťahov, ale i predpokladom pre zdravý vývoj samotného

dieťaťa. Skutkovú náročnosť odôvodňuje aj znalecké dokazovanie vykonané prioritne

na zistenie aktuálnych vývinových potrieb maloletej, ako aj schopností a pripravenosti

rodičov (účastníkov napadnutého konania) tieto potreby naplniť, ako aj schopností rodičov

vzájomne komunikovať.

48. Súčasťou prvého kritéria je aj povaha prerokúvanej veci. V tomto kontexte

ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, v súlade s ktorou ak sú predmetom konania

vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy majú

venovať „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať

za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu ešte pred samotným

rozhodnutím príslušným súdom“ (k tomu pozri rozsudok ESĽP vo veci H. proti Spojenému

kráľovstvu, sťažnosť č. 9580/81, rozsudok z 8. 7. 1987, § 85). V rámci tejto požiadavky sa

potom podstatne mení aj pohľad na posúdenie prieťahov v predmetnej veci vo vzťahu

k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenému

a čl. 38 ods. 2 listiny (resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru), účelom ktorého je, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli

čomu prebieha súdne konanie (m. m. , ).

49. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tomto prípade osobitne pri svojom

rozhodovaní zohľadnil predmet a účel tohto konania, ako aj povahu a rozsah ujmy, ktorá

na vzájomných vzťahoch medzi rodičmi a deťmi vzniká v dôsledku zbytočných prieťahov

v konaní o úprave právnych pomerov rodičov k maloletým deťom.

IV.B Správanie účastníka konania

50. Ústavný súd na podklade dostupných podkladov dospel k záveru, že správanie

sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania neprispelo relevantným spôsobom k jeho

predĺženiu. Sťažovateľka reagovala na výzvy a žiadosti okresného súdu v stanovených

lehotách a zúčastňovala sa nariadených pojednávaní. Využívanie zákonných opravných

prostriedkov zo strany sťažovateľky proti rozhodnutiam vydaným okresným súdom

nemožno považovať za také správanie, ktoré by spôsobovalo zbytočné prieťahy v konaní.

Skutočnosti uvádzané predsedom okresného súdu (k tomu pozri bod 22 tohto nálezu)

bez bližšieho konkretizovania, akým spôsobom sa „útočné správanie sťažovateľky

namierené proti sudcom okresného súdu“ prejavilo na plynulosti postupu v sťažovateľkinej

veci z pohľadu možného ospravedlnenia existencie zbytočných prieťahov v príslušnom

konaní, sú už na prvý pohľad pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti

irelevantné.

IV.C Postup okresného súdu v napadnutom konaní

51. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť

zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty

(m. m. , , ). Za neefektívnu činnosť, ktorá môže

zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ústavný súd považuje aj nesprávnu, resp. nesústredenú činnosť

všeobecného súdu (m. m. ).

52. Aj napriek tomu, že z obsahu predloženého spisu ústavný súd neidentifikoval

kratšie či dlhšie obdobia ničím neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, jeho postup

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci nemožno hodnotiť ako efektívne

smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky. Za obdobie troch rokov od podania

návrhu (november 2017) okresný súd vo veci nariadil pojednávanie celkovo 6-krát, pričom

k meritórnemu prejednaniu veci došlo len na pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili

2. februára 2018 a 23. marca 2018, teda v období pred viac ako dvomi rokmi. Ako

nesústredený hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, na podklade ktorého sa aj

napriek vypracovaniu znaleckého posudku už vo februári 2019 dosiaľ neuskutočnilo

pojednávanie, na ktorom by došlo k vecnému prejednaniu jeho záverov.

53. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pod mimoriadnou starostlivosťou,

ktorú má súd venovať konaniu týkajúcemu sa rozhodovania vo veciach maloletých,

nemožno rozumieť priebežné vykonávanie procesných úkonov súdom (v konkrétnych

okolnostiach veci nariaďovanie pojednávaní), ale osobitnú dôležitosť v tomto type konania

nadobúda predovšetkým kvalitatívna stránka týchto úkonov, ktoré by mali efektívne

smerovať k transparentnému, jasnému a spravodlivému usporiadaniu pomerov účastníkov

konania, keďže záujem dotknutých detí, na ktorý sa má v konaní v prvom rade prihliadať, je

mať kontakt s oboma rodičmi, pokiaľ sú riadne výchovne spôsobilí, lebo aj rešpekt

k právam iných je jedným z predpokladov riadnej výchovy (m. m. ).

54. V tomto kontexte ústavný súd ďalej konštatuje, že dôvodom zrušenia termínu

pojednávania nariadeného na 28. apríl 2020 bola snaha zamedziť šíreniu vírusu, a preto

postup okresného súdu v uvedenom období nemožno považovať za taký, ktorým by

z uvedeného dôvodu došlo k vzniku zbytočných prieťahov (k tomu pozri aj nález ústavného

súdu sp. zn. z 25. augusta 2020). Zrušenie pojednávania z dôvodu opatrení

v súvislosti s mimoriadnou situáciou (pandémia COVID-19, pozn.) preto ústavný súd

hodnotí ako objektívnu prekážku, za ktorú príslušný všeobecný súd nenesie zodpovednosť

(m. m. ).

55. V prípadoch termínov pojednávaní nariadených na 28. jún 2019

a 25. august 2020 však došlo k ich zrušeniu z dôvodov, ktoré ústavný súd nehodnotí ako

ospravedlniteľné.

56. K zrušeniu termínu pojednávania nariadeného na 28. jún 2019 došlo z dôvodu

prerušenia napadnutého konania, keďže v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. (vo veci úpravy rodičovských práv a povinností na čas do

rozvodu manželstva) bolo uložené v poradí druhé výchovné opatrenie (uznesením

sp. zn. z 9. apríla 2019) spočívajúce v povinnosti podrobiť sa odbornému

poradenstvu na referáte po dobu 6 mesiacov. Prvým výchovným opatrením rovnako

uloženým v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. bola uznesením

z 11. septembra 2018 uložená totožná povinnosť po dobu 3 mesiacov.

57. K samotnému prerušeniu napadnutého konania došlo 26. júna 2019 na obdobie

do skončenia uloženého druhého výchovného opatrenia, t. j. do konca októbra 2019.

Dôvodom uloženia druhého výchovného opatrenia bolo obnovenie narušených vzťahov

medzi rodičmi maloletého dieťaťa a odstránenie komunikačných problémov medzi rodičmi

vo vzťahu k zabezpečovaniu starostlivosti o dieťa, ako aj rozvíjanie jeho vzťahu

k sťažovateľke ako matke (citované z uznesenia okresného súdu o prerušení napadnutého

konania).

58. Ústavný súd sa v tomto kontexte stotožňuje s argumentmi uvádzanými

sťažovateľkou (body 12 a 13 tohto nálezu), z ktorých vyplýva nedostatočnosť v postupe

okresného súdu pri zisťovaní skutočností majúcich zásadný vplyv na posúdenie,

či prerušenie napadnutého konania z dôvodu prijatia druhého výchovného opatrenia

môže/nemôže mať na meritórne rozhodnutie vo veci zásadný význam a či bude/nebude

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci spôsobovať v napadnutom konaní zbytočné

prieťahy a v konečnom dôsledku konanie vo veci len zbytočne predlžovať. Zo spisu

vzťahujúceho sa na napadnuté konanie totiž vyplýva (čo potvrdzuje aj samotný okresný súd

v uznesení o prerušení napadnutého konania), že v otázke úpravy rodičovských práv

a povinností sa rodičia nielen nedokážu dohodnúť, ale rozpory medzi rodičmi plynutím času

eskalujú, pričom dokonca dochádza ku konfliktným situáciám, ktoré si vyžadujú zásah

polície (bod 16 uznesenia okresného súdu o prerušení konania). V čase rozhodnutia

okresného súdu o prerušení napadnutého konania bolo zrejmé, že prvé výchovné opatrenie

nesplnilo svoj účel. Okrem toho v čase rozhodnutia okresného súdu o prerušení

napadnutého konania boli okresnému súdu známe aj závery znaleckého dokazovania

k schopnosti oboch účastníkov napadnutého konania vzájomne komunikovať o starostlivosti

o maloleté dieťa, pričom „znalec sa domnieva, že ani jeden z nich nie je na túto alternatívu

dostatočne pripravený.“ (k tomu pozri aj bod 13 tohto nálezu). Vzhľadom na uvedené bolo

preto nevyhnutné práve s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa pri rozhodovaní o prerušení

napadnutého konania zobrať do úvahy všetky konkrétne okolnosti veci, ktoré boli v danom

čase okresnému súdu známe, a vyhodnotiť, či stav narušenosti komunikačných schopností

medzi rodičmi maloletého dieťaťa umožní prerušenie konania z dôvodu uloženého

výchovného opatrenia zvrátiť, a teda okrem iných skutočností zaoberať sa aj otázkou,

či k zvráteniu existujúceho stavu je výchovné opatrenie prostredníctvom referátu dostatočné

a či hranične konfliktné správanie medzi rodičmi si nevyžaduje zásah špecializovanej

inštitúcie zameranej na psychologicko-terapeutické pôsobenie prekračujúcej možnosti

odborného poradenstva príslušného referátu. Ústavný súd však takýto postup

pri rozhodovaní vo veci prerušenia napadnutého konania zo strany okresného súdu

neidentifikoval.

59. Postup okresného súdu, ktorým tento prerušil napadnuté konanie z dôvodu

existencie druhého výchovného opatrenia prijatého v inom konaní vedenom okresným

súdom bez náležitého vyhodnotenia skutočnosti, že išlo už v poradí o druhé nariadené

výchovné opatrenie, pričom už z výsledkov prvého bolo zrejmé, že nesplnilo svoj účel,

keďže k náprave komunikácie medzi navrhovateľom a sťažovateľkou nedošlo od roku 2017,

pričom konflikty medzi nimi eskalujú, a bez prihliadnutia na závery znaleckého posudku,

ktorý bol v napadnutom konaní už v čase rozhodnutia o prerušení napadnutého konania

okresnému súdu známy a z ktorého vyplynulo, že medzi účastníkmi napadnutého konania

absentuje schopnosť vzájomnej komunikácie o starostlivosti o maloleté dieťa, je ústavný

súd názoru, že okresný súd náležite nezvážil relevantné skutočnosti dôležité pre posúdenie

opodstatnenosti prerušenia napadnutého konania z pohľadu záruk, že v napadnutom konaní

bude vo veci rozhodnuté v primeranej lehote.

60. Ústavný súd nespochybňuje skutočnosť, že reálne splnenie všeobecného záujmu

pôsobiť na rodičov maloletého dieťaťa ako účastníkov konania v záujme prinútiť ich

k dohode o starostlivosti o maloleté dieťa si môže vyžiadať rôzne formy intervencie

všeobecného súdu, ako aj iných subjektov pôsobiacich v rôznych oblastiach mimo

súdnictva. Nepochybne je nevyhnutným predpokladom úspešnosti takéhoto postupu

interdisciplinárneho charakteru schopnosť vzájomnej komunikácie medzi rodičmi

maloletého dieťaťa, ktorej výsledkom bude akceptácia a následne dodržiavanie najlepšieho

záujmu dieťaťa s prihliadnutím na zachovanie jeho práva na oboch rodičov. V reálnom

živote sa ale nemožno vyhnúť síce ojedinelým, ale existujúcim situáciám, v ktorým je

zrejmé, že vzájomná komunikácia medzi rodičmi vo veci starostlivosti o maloleté dieťa

nebude možná ani po intervencii príslušným orgánom. V takomto prípade je záujem

na urýchlenom rozhodnutí na účely zabezpečenia transparentného, jasného a stabilného

usporiadania pomerov rodičov k maloletému dieťaťu nevyhnutným predpokladom pre vývoj

normálnych prirodzených vzťahov, ale i predpokladom pre zdravý vývoj samotného

dieťaťa.

61. Navyše, z vyjadrenia referátu (správa z 25. novembra 2019) vyplýva, že cielené

odborné poradenstvo pre zlepšenie komunikácie, vyladenie vzťahovej roviny a dohovor

rodičov v otázkach starostlivosti o dieťa sa nepodarilo, keďže medzi rodičmi pretrvávajú

odlišné predstavy o realizácii styku matky s dieťaťom, nefunkčná vzájomná komunikácia

a minimálna až nedostatočná rodičovská kooperácia. Rovnako z vyjadrenia kolízneho

opatrovníka zo 7. januára 2020 predloženého okresnému súdu vyplýva, že „kolízny

opatrovník poukazuje na okolnosti vo veci, a to že nedošlo k žiadnej zmene a maloletej

otec svojím postojom k osobe matky neumožňuje dlhodobo stretávanie sa s matkou.

V prípade maloletej , teda dieťaťa vo veku dovŕšených štyroch rokov nemožno

považovať nemenný postoj jej zákonného zástupcu vo vzťahu k stretávaniu sa s matkou za

prejav jej vôle a za vyjadrenie jej záujmu na osobný kontakt s matkou. Podmienky pre

vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb medzi mal. a jej matkou a blízkymi osobami

zo strany matky sú pretrhnuté a opakovane porušované. Zároveň je potrebné uložiť

výchovné opatrenie, aby sa rodičia podrobili psychoterapeutickému vedeniu minimálne

v takom rozsahu ako je v znaleckom posudku ustanovené znalcami, pretože aj zo správy

z Referátu poradensko-psychologického poradenstva, ktorého sa rodičia zúčastnili v rámci

uloženého výchovného opatrenia, je táto forma spolupráce nepostačujúca. Rodičom nestačí

len psychologické poradenstvo potrebujú psychologickú pomoc, pretože táto ich

komunikácia je naďalej nefunkčná.“.

62. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, ktorá sa týka dlhodobej personálnej

poddimenzovanosti okresného súdu (k tomu pozri bod 19 tohto nálezu), túto ústavný súd

nemôže akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej nie je možné prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov

na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných

práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. )

nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo

ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát

zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní

(, , , ). Rovnako tak uviedol, že

hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú

v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky

v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri

napr. , , , ).

63. Už uvádzané skutočnosti boli dôvodom, pre ktorý ústavný súd do meritórneho

rozhodnutia vo veci ústavnej sťažnosti nepoňal tie argumenty predsedu okresného súdu

obsiahnuté v jeho vyjadrení, ktoré sa týkali podrobného popísania stavu personálneho

obsadenia a jednotlivých druhov agendy vykonávanej okresným súdom.

64. Ako neefektívny hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, ktorým došlo

k zrušeniu termínu pojednávania nariadeného na 25. august 2020 na žiadosť právnej

zástupkyne navrhovateľa z 8. júla 2020 z dôvodu absolvovania pracovnej cesty v Ruskej

federácii a následného obmedzenia pohybu pracovníkov Spojeného inštitútu jadrových

výskumov v Dubne, kde navrhovateľ pracuje z dôvodu rozšírenia pandémie koronavírusu.

V žiadosti bolo zároveň zdôraznené, že komerčné lety, ktorými by sa navrhovateľ mohol

dostaviť na územie Slovenskej republiky, boli v danom období zakázané. Navrhovateľ

pritom prezentoval svoj záujem byť osobne prítomný na pojednávaní a trval na vykonaní

dokazovania jeho výsluchom.

65. Z úradného záznamu okresného súdu z 27. júla 2020 (č. l. 1549) vykonaného

na podklade telefonického kontaktu so zamestnankyňou ministerstva zahraničných vecí

vyplýva, že Ruská federácia nebola v danom období zaradená medzi bezpečné krajiny,

pričom možnosť repatriácie občanov Slovenskej republiky nebola možná. Zároveň však

bolo konštatované, že súkromné letecké spoločnosti ponúkajú za splnenia stanovených

podmienok komerčné lety na územie Európskej únie.

66. Podobné informácie boli dané na žiadosť sťažovateľky v oznámení ministerstva

zahraničných vecí z 30. júla 2020 a zažurnalizované na č. l. 1617 spisu vzťahujúceho sa

na napadnuté konanie, z ktorého vyplýva, že zábrany návratu občanov Slovenskej republiky

z územia Ruskej federácie do Slovenskej republiky nie sú, mimo pozemnej dopravy

ministerstvo zahraničných vecí evidovalo aj fungujúcu pravidelnú medzinárodnú leteckú

osobnú prepravu na leteckej linke Moskva – Praha.

67. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy,

ak právny zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu

spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť. Dôležitosť dôvodu, ktorým je

odôvodňovaná takáto žiadosť, skúma súd z hľadiska preukázania v žiadosti tvrdenej

skutočnosti. Pokiaľ táto skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie

hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť účastníka konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod

iba v rovine nepodložených tvrdení (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. apríla 2016).

68. S prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce zo spisu (body 65 a 66 tohto nálezu),

ako aj skutočnosti uvádzané sťažovateľkou (body 29 a 30 tohto nálezu) podľa názoru

ústavného súdu okresný súd dôležitosť dôvodu, ktorým bola odôvodňovaná žiadosť

o odročenie pojednávania, neskúmal s ohľadom na konkrétne okolnosti veci, z ktorých by

bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľovi bol objektívne znemožnený návrat

na územie Slovenskej republiky, a teda že v konkrétnych okolnostiach veci existoval

dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Postup okresného súdu v súvislosti s odročením

pojednávania preto nemožno hodnotiť ako efektívny či smerujúci k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov napadnutého konania.

69. Ako neefektívny hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu súvisiaci

s vykonávaním znaleckého dokazovania. Spis bol okresným súdom predložený znaleckému

ústavu na vypracovanie znaleckého posudku v júni 2018, pričom k jeho vypracovaniu

a doručeniu došlo až vo februári 2019, a to aj napriek tomu, že s prihliadnutím na uznesenie

okresného súdu sp. zn. zo 14. júna 2018 bolo povinnosťou znaleckého ústavu

znalecký posudok vypracovať v lehote do 90 dní od prevzatia spisu. Dôvody nedodržania

termínu vypracovania znaleckého posudku uvádzané samotným znaleckým

ústavný súd považuje za objektívne len čiastočne, a to vo vzťahu k nemožnosti stanovenia

spoločného termínu výsluchu účastníkov konania. Na druhej strane pracovnú vyťaženosť

zamestnancov znaleckého ústavu ústavný súd nepovažuje za takú okolnosť, ktorá by

oprávnene vylučovala zodpovednosť za predĺženie napadnutého konania.

70. Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť

organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej

neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie,

zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel

zákon zveruje aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi (m. m. ). Všeobecný súd

v rozsahu svojej právomoci nesie preto zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho

postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (, ,

).

71. V neposlednom rade došlo k predĺženiu napadnutého konania aj z dôvodu

procesného pochybenia okresného súdu (rozhodovanie vo veci nezákonným sudcom)

rozhodujúceho vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (k tomu pozri aj bod

35 tohto nálezu).

72. Neefektívny postup okresného súdu v napadnutom konaní spôsobil,

že k poslednému meritórnemu prejednaniu veci rozvodu a úpravy pomerov k maloletému

dieťaťu došlo ešte v roku 2018 (marec 2018), pričom od predloženia znaleckého posudku

(február 2019) k meritórnemu prejednaniu jeho záverov dosiaľ nedošlo.

73. Prihliadajúc na konkrétne okolnosti veci, berúc do úvahy skutočnosť odopierania

akéhokoľvek kontaktu sťažovateľky ako matky s maloletým dieťaťom (k tomu pozri bod 61

a v ňom obsiahnuté vyjadrenie kolízneho opatrovníka zo 7. januára 2020), ako aj to,

že maloleté dieťa sa dlhodobo už od októbra 2019 nachádza s navrhovateľom v cudzine –

Ruskej federácii (vyplývajúce z uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 10. septembra 2020) a „maloletej otec svojím postojom k osobe matky neumožňuje

dlhodobo stretávanie sa s matkou“ (citované zo správy kolízneho opatrovníka

z 21. apríla 2020), existuje reálne nebezpečenstvo, že procesné omeškanie v takejto veci

môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu ešte pred samotným

rozhodnutím príslušným súdom.

74. Požiadavka rýchleho zásahu zo strany súdu v podobe meritórneho rozhodnutia je

o to viac žiaduca aj s prihliadnutím na vek maloletého dieťaťa, vo vzťahu ku ktorému

o úpravu pomerov ide. V čase začatia napadnutého konania malo maloleté dieťa len 2 roky,

pričom práve v takom útlom veku dieťaťa môže mať pretrhnutie vzťahových väzieb medzi

jedným z rodičov maloletého dieťaťa a maloletým dieťaťom nenapraviteľné následky.

V.

Záver

V.A K bodu 1 výrokovej časti nálezu

75. Na základe skutočností uvedených v časti IV tohto nálezu ústavný súd dospel

k záveru, že nesústredeným a neefektívnym postupom okresného súdu bolo v napadnutom

konaní porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa listiny, ako aj jej právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol

v súlade s prvou vetou a tak, ako

to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

V.B K bodu 2 výrokovej časti nálezu

76. Podľa druhej vety ak porušenie základných práv podľa

odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo

slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

77. Vzhľadom na skutočnosť, že vec sťažovateľky nie je v čase rozhodovania

ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti právoplatne skončená, ústavný súd v záujme

efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2

a konať v napadnutom konaní

bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).

V.C K bodom 3 a 5 výrokovej časti nálezu

78. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal.

79. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. , ).

80. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka

si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré odôvodnila

skutočnosťami bližšie uvedenými v bode 16 tohto nálezu.

81. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

82. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä neefektívnu

a nesústredenú činnosť okresného súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľky, ktoré boli

porušené, predmet konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľku so zdôraznením osobitosti

veci starostlivosti súdu o maloletých, ktorá je predmetom tohto konania, a berúc do úvahy

relevantné konkrétne skutočnosti zvýrazňujúce mimoriadnu citlivosť prejednávanej veci

(body 72 a 73 tohto nálezu), ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé

a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 1 500 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € oproti sťažovateľkou navrhovanej sume 5 000 €

vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

V.D K bodu 4 výrokovej časti nálezu

83. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

84. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej

vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním právnou zástupkyňou v celkovej

sume 570,06 €.

85. Sťažovateľke patrí náhrada trov konania za tri úkony právnej služby v súlade

s § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za prevzatie a prípravu zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti podľa

a podanie vyjadrenia z 22. októbra 2020. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového

základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný

paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2020 v sume 10,62 € (1/100 výpočtového

základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov konania po jej navýšení

o daň z pridanej hodnoty (právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou dane z pridanej

hodnoty) predstavuje sumu 675,43 €. S poukazom na , podľa

ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ústavný

súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci náhrady trov konania pred ústavným

súdom, priznal náhradu trov konania sťažovateľke v sume 570,06 €, teda v sume ňou

požadovanej. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.

86. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

VI.

87. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu