Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 465/2020
PDF · 762.36 KB
No categories available
IV. ÚS 465/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou
HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát
Mgr. Peter Kubovič, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P 212/2017, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P 212/2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
19 P 212/2017 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e jej Okresný súd Košice II p o v i n n ý
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť centov) na účet jej právnej
zástupkyne advokátskej kancelárie HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátskou kanceláriou HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, v mene ktorej koná jej
konateľ a advokát Mgr. Peter Kubovič, ktorou namieta porušenie základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
19 P 212/2017 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je
účastníčkou napadnutého konania vedeného okresným súdom v procesnom postavení
odporkyne. Napadnuté konanie vedené okresným súdom bolo iniciované navrhovateľom
( ) 2. novembra 2017, pričom jeho predmetom je rozvod
manželstva a úprava pomerov manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode.
Navrhovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu domáhal rozhodnutia, ktorým by
maloleté dieťa bolo zverené do jeho osobnej starostlivosti.
3. Sťažovateľka (matka maloletého dieťaťa) vo svojom stanovisku k návrhu
z 8. januára 2018 uviedla, že s rozvodom manželstva súhlasí, avšak navrhla, aby maloleté
dieťa bolo zverené do jej výlučnej osobnej starostlivosti. Sťažovateľka zároveň v stanovisku
zdôraznila, že 11. októbra 2017 došlo k násilnému odňatiu maloletého dieťaťa z jej osobnej
starostlivosti navrhovateľom. Prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo
2. februára 2018, bolo odročené z dôvodu zabezpečenia výsluchu na 23. marec 2018. Druhé
pojednávanie nariadené na 23. marec 2018 bolo odročené na vykonanie znaleckého
dokazovania. Znalecké dokazovanie bolo nariadené 14. jún 2018, pričom spis bol
na vypracovanie znaleckého posudku znaleckému ústavu – Ústavu pre znaleckú činnosť
v Psychológii a Psychiatrii, s. r. o. (ďalej aj „znalecký ústav“), zaslaný 28. júna 2018.
Vypracovaný znalecký posudok bol účastníkom konania doručovaný v priebehu februára
2019.
4. Sťažovateľka následne 3. mája 2019 zaslala okresnému súdu žiadosť o nariadenie
termínu pojednávania, ktorú odôvodnila predovšetkým okolnosťami zamedzenia styku
sťažovateľky s maloletým dieťaťom zo strany navrhovateľa „a potrebou urýchlenej úpravy
rodičovských práv a povinností, dlhodobým odlúčením dieťaťa a matky a z toho
vyplývajúceho ohrozenia záujmov dieťaťa...“.
5. Následne bol po viac ako roku od posledného pojednávania nariadený nový termín
pojednávania na 28. jún 2019, ktorý však bol zrušený z dôvodu prerušenia konania, ktoré
malo trvať „do skončenia výchovného opatrenia uloženého uznesením porušovateľa zo dňa
09.04.2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 14P/266/2017.“.
6. Proti prerušeniu napadnutého konania sťažovateľka podala odvolanie, na podklade
čoho následne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením
č. k. 8 CoP 244/2019-1232 z 30. októbra 2019 rozhodol tak, že „odvolacie konanie zastavil,
nakoľko nariadené výchovné opatrenie skončilo dňom 24.10.2019, čím došlo k zániku
spôsobilého predmetu odvolacieho konania.“.
7. Následne sťažovateľka opätovne okresný súd podaním zo 6. novembra 2019
požiadala o nariadenie termínu pojednávania. Okresný súd však termín pojednávania
nariadený na 28. apríl 2020 „vzhľadom na vyhlásenú mimoriadnu situáciu (Covid-19)
z preventívnych dôvodov“ zrušil, a to aj napriek „Opatreniam Ministerstva spravodlivosti
prijatým krízovým štábom dňa 23.03.2020, ktoré stanovili okrem iného niekoľko výnimiek
z obmedzenia vykonávania pojednávaní a verejných zasadnutí, medzi ktoré, s ohľadom na
ich predmet, patria aj úkony v konaniach starostlivosti súdu o maloletých a rovnako napriek
skutočnosti, že odročovanie termínov pojednávaní na neurčito je zo zákona prakticky
vylúčené...“.
8. Podľa sťažovateľky súdne konanie trvá už takmer tri roky, pričom okresný súd
vo veci dosiaľ právoplatne nerozhodol. Sťažovateľka namieta, že po právnej a skutkovej
stránke nie je vec zložitá. Zdôrazňuje pritom predovšetkým jej súhlasný postoj s rozvodom
manželstva v dôsledku jeho rozvratu, na ktorom trvá aj samotný navrhovateľ. Vec úpravy
práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode podľa jej názoru tvorí štandardnú
súčasť agendy všeobecných súdov. Sťažovateľka priznáva určitú mieru skutkovej zložitosti
prejednávanej veci z dôvodu potreby vypracovania znaleckého posudku. Podľa jej názoru
však „uvedené je rovnako štandardne súčasťou konaní s obdobným predmetom, a preto nie
je možné uvedeným odôvodňovať vzniknuté prieťahy v konaní.“.
9. Svojím správaním sťažovateľka podľa svojho názoru neprispela k prieťahom
v napadnutom konaní. Naopak, „bez akýchkoľvek obštrukcií poskytovala súdu súčinnosť,
navrhovala vykonávanie dôkazov, v zmysle výziev súdu vždy dodržala stanovené lehoty
a zúčastňovala sa na pojednávaniach. Svojimi úkonmi neustále vyzývala súd na konanie
vo veci samej (poukazovala na skutočnosti, pre ktoré odpadla prekážka konať, pričom
z chronológie súdneho konania je zrejmé, že súd niektoré úkony vykonal až bezprostredne
po urgencii sťažovateľky.“.
10. S poukazom na ustálenú súdnu prax ústavného súdu sťažovateľka namieta,
že práve konania o úprave styku rodičov s maloletými deťmi patria do kategórie konaní
so špecifickou povahou a vyžadujú si prístup s osobitnou starostlivosťou. Podľa
sťažovateľky nečinnosťou a neefektívnym postupom okresného súdu došlo k vzniku
zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.
11. V konkrétnostiach k tomuto uvádza, že okresný súd mal k dispozícii zákonné
prostriedky, aby vzniku zbytočných prieťahov zamedzil, avšak tieto nevyužil. V súvislosti
s nariadeným znaleckým dokazovaním sťažovateľka argumentuje, že okresný súd mal
na zabezpečenie plynulosti napadnutého konania k dispozícii „okrem výziev, na ktoré
znalecký ústav nereagoval, aj poriadkovú pokutu“, túto však nevyužil.
12. K zbytočným prieťahom podľa názoru sťažovateľky došlo aj v súvislosti
s neodôvodneným prerušením napadnutého konania na účely „obdržania správy
z výchovného opatrenia nariadeného v odlišnom, nesúvisiacom konaní, ktoré bolo
nariadené na návrh navrhovateľa rovnako len s cieľom predĺžiť konanie.“. Podľa
sťažovateľky išlo o druhé nariadené výchovné opatrenie, pričom už z výsledkov prvého
bolo zrejmé, že „nesplnilo účel a z dovtedajších okolností nebolo možné predpokladať
nápravu v komunikácii a zhodu strán, ku ktorým nedošlo od roku 2017, z čoho vyplýva, že
porušovateľ náležite nezvážil relevantné skutočnosti, čo je evidentné nie len z odvolania
sťažovateľky, ale najmä odvolania prokuratúry, ktorá sa plne s uvedeným názorom
stotožnila.“.
13. Okresný súd mal podľa názoru sťažovateľky možnosť zvážiť následky
spočívajúce v oddialení rozhodnutia a na tento účel si vyžiadať od referátu poradensko-
psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej
len „referát“), ktorý zabezpečoval uskutočnenie výchovného opatrenia, stanovisko, «podľa
ktorého by zistil, či skutočnosti a závery správy z opatrenia budú pre konanie tak významné,
že odôvodnia tak zdĺhavý prieťah v konaní. Obdobné závery vyplývajú aj zo znaleckého
posudku znaleckého ústavu, ktorý v jeho závere k otázke posúdenia schopnosti navrhovateľa
a sťažovateľky vzájomne komunikovať uvádza, že „rodičia nie sú schopní vzájomne
komunikovať ohľadne starostlivosti o ich spoločné dieťa a znalec sa domnieva, že ani jeden
z nich nie je na túto alternatívu dostatočne pripravený.“».
14. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka upozorňuje na konkrétne okolnosti
prípadu a zdôrazňuje pritom, že neprimerane dlhé konanie v jej veci už má nenapraviteľné
následky. Argumentuje pritom tým, že neodôvodneným predlžovaním napadnutého konania
„dochádza na jednej strane k odopieraniu rodičovských práv sťažovateľky, ako matky,
k čomu je potrebné uviesť, že navrhovateľ toho času súhrnne zmaril viac ako 200 stretnutí
s maloletým dieťaťom, ktoré sťažovateľke odňal v čase, kedy bolo dojčené, sťažovateľka
svoju dcéru za obdobie jedného roka (máj 2018 – máj 2019) videla 17 hodín a od
31.05.02019, t. j. 11 mesiacov opäť dieťa nevidela ani raz, pričom navrhovateľ sa napriek
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach 04.09.2019, sp. zn. 7CoP/105/2019 bez súhlasu
matky s maloletou dlhodobo zdržiava v zahraničí, čím dochádza k mareniu styku aj v tak
obmedzenom rozsahu stanovenom predmetným uznesením.“.
15. Predlžovaním napadnutého konania podľa sťažovateľky dochádza aj ku konaniu
v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa ako objektívnemu zákonnému kritériu
pre rozhodovanie vo veci maloletého dieťaťa, ktoré korešponduje s podstatou a účelom
základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť.
16. Sťažovateľka tvrdí, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu jej práv
zaručených ústavou a dohovorom. Jej ujma spočíva v bezdôvodnom predlžovaní stavu
právnej neistoty z dôvodu, že okresný súd nedokázal rozhodnúť vec v primeranej lehote.
Stav právnej neistoty sa pritom dotýka výkonu rodičovských práv sťažovateľky, ako aj práv
maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, na výchovu
a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a na udržovanie pravidelného, rovnocenného
a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
17. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a okresnému súdu prikáže konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka zároveň požaduje
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhrady trov konania
v sume 450,29 €. Sťažovateľka zároveň v ústavnej sťažnosti uvádza, že súhlasí s upustením
od verejného ústneho pojednávania.
II.
Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti,
replika sťažovateľky a úkony okresného súdu v napadnutom konaní
18. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 465/2020-22 z 24. septembra 2020 bola
ústavná sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.
19. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sa na výzvu ústavného súdu
k ústavnej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. 1 SprV 680/2020 zo 6. októbra 2020 predseda
okresného súdu, ktorý ústavnému súdu zároveň oznámil, že vo veci ústavnej sťažnosti
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Po chronologickom prehľade procesných
úkonov vykonaných v napadnutom konaní vedenom okresným súdom predseda okresného
súdu predložil vyjadrenie, v ktorom zdôraznil personálnu poddimenzovanosť okresného
súdu a veľmi podrobne opísal skutočnosti týkajúce sa personálneho nedostatku sudcov
na okresnom súde. Tieto skutočnosti podľa názoru predsedu okresného súdu ovplyvnili,
ovplyvňujú a v budúcnosti ovplyvnia stav reštančných vecí na okresnom súde. Vyjadril
preto názor s poukazom na chronológiu jednotlivých procesných úkonov, že v napadnutom
konaní k obdobiam nečinnosti okresného súdu nedošlo.
20. S prihliadnutím na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je podľa názoru
predsedu okresného súdu zrejmé, že okresný súd konal s primeranými časovými odstupmi.
Celková dĺžka napadnutého konania je podľa predsedu okresného súdu ovplyvnená aj
množstvom návrhov podaných účastníkmi konania a predkladaním listinných dokladov, ako
aj skutkovou obťažnosťou konania, keď v napadnutom konaní boli nariaďované výchovné
opatrenia a bolo nevyhnutné nariadiť znalecké dokazovanie znaleckým ústavom, ktorému
vzhľadom na objektívne skutočnosti trvalo vypracovanie znaleckého posudku niekoľko
mesiacov.
21. V závere predseda okresného súdu poukázal na vzniknutú pandemickú situáciu
v Slovenskej republike a ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych
opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19
a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov
vo vzťahu k povinnosti všeobecných súdov v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového
stavu. Okrem už uvedeného predseda okresného súdu poukazuje aj na skutočnosť,
že 27. marca 2020 bola okresnému súdu doručená žiadosť Slovenskej advokátskej komory,
regionálneho zástupcu pre Košický kraj o zrušenie všetkých nariadených pojednávaní počas
trvania mimoriadnej situácie, ktorú podpísala medzi inými aj advokátka otca. Uvedená
pandemická situácia podľa predsedu okresného súdu spôsobuje aj problémy v súvislosti
s účasťou otca na pojednávaní z dôvodu jeho pobytu v Ruskej federácii. Podľa predsedu
okresného súdu uvedené skutočnosti v súbehu objektívne neumožňovali v napadnutom
konaní rozhodnúť. Navyše, predseda okresného súdu akcentoval aj skutočnosť, že mu
neprináleží hodnotiť procesný postup zákonnej sudkyne, ktorá rozhodla o odročení
pojednávania z dôležitých preukázaných dôvodov na 20. október 2020, keďže by tým došlo
k zásahu do rozhodovacej činnosti súdu.
22. V doplnení svojho vyjadrenia, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
13. októbra 2020, predseda okresného súdu konštatoval, že zo strany navrhovateľa bol
7. októbra 2020 doručený návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti, pričom
ako dôvody sú uvedené „bezudné útoky sťažovateľky voči sudcom Okresného súdu Košice
II“ konajúcim vo veciach starostlivosti o maloleté dieťa sťažovateľky. Prílohou doplnenia
vyjadrenia bolo samotné podanie navrhovateľa, ktorým odôvodňuje návrh „a opisuje
konanie sťažovateľky v danej veci.“.
23. Vyjadrenia predsedu okresného súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie
stanoviska sťažovateľke, ktorá v reakcii v prípise doručenom ústavnému súdu
26. októbra 2020 predovšetkým uviedla, že na podanej ústavnej sťažnosti trvá a žiada, aby
ústavný súd jej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel.
24. Sťažovateľka poukázaním na to, že k naplneniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dochádza zásadne až konečným
právoplatným rozhodnutím súdu vo veci, zdôrazňuje, že nestačí, aby súd vykonal rôzne
úkony bez toho, aby cieleným a systematickým postupom dospel k definitívnemu
rozhodnutiu vo veci.
25. K argumentom predsedu okresného súdu o nedostatočnosti personálneho
obsadenia okresného súdu sťažovateľka poukazuje na rozhodovaciu činnosť ústavného
súdu, z ktorej vyplýva, že množstvo vecí, v ktorom musí štát zabezpečiť konanie, ako aj
skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, kde oprávnený subjekt požiadal
o odstránenie právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát
zodpovednosti za pomalé konanie.
26. K argumentom týkajúcim sa opatrení zamedzujúcich šíreniu nákazlivej choroby
COVID-19 sťažovateľka zdôrazňuje, že termín pojednávania nariadený na 28. apríl 2020
bol z preventívnych dôvodov zrušený, pričom nový termín pojednávania určený nebol, a to
aj napriek opatreniam Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré boli prijaté
krízovým štábom 23. marca 2020, ktoré stanovili okrem iného niekoľko výnimiek
z obmedzenia vykonávania pojednávaní a verejných zasadnutí, medzi ktoré s ohľadom
na ich predmet patria aj úkony v konaniach starostlivosti súdu o maloletých, a rovnako
napriek skutočnosti, že odročovanie termínov pojednávaní na neurčito je zo zákona
prakticky vylúčené (III. ÚS 478/2018). Uvedené skutočnosti podľa sťažovateľky potvrdilo
na jej žiadosť o informácie aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v odpovedi
z 27. apríla 2020.
27. Na záver sťažovateľka opätovne zdôrazňuje, že s ohľadom na kritériá aplikované
pri posudzovaní prieťahov, a to predovšetkým okolnosti prípadu a závažnosť následkov, je
nutné vziať do úvahy, že v danom prípade môže mať a nepochybne už aj má konanie, ktoré
ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvá takmer tri roky, nenapraviteľné následky.
Neodôvodneným predlžovaním súdneho konania dochádza na jednej strane k odopieraniu
rodičovských práv sťažovateľky ako matky, k čomu je potrebné uviesť, že navrhovateľ toho
času súhrnne zmaril viac ako 200 stretnutí s maloletým dieťaťom. Navrhovateľ sa totiž aj
napriek uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 CoP 105/2019 zo 4. septembra 2019 bez súhlasu
matky s maloletou dlhodobo zdržiava v zahraničí, čím dochádza k mareniu styku aj v takom
obmedzenom rozsahu stanovenom predmetným uznesením. Predlžovaním konania však
dochádza aj ku konaniu v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa ako objektívnemu
zákonnému kritériu pre rozhodovanie vo veci maloletého dieťaťa, ktoré korešponduje
s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu
a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúceho základného práva obidvoch rodičov
na starostlivosť o svoje dieťa a jeho výchovu. Obsah týchto práv je homogenizovaný nielen
v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu
a všestranný vývoj dieťaťa a tento je súd povinný vyhodnocovať, avšak v napadnutom
konaní je uvedené dlhodobo, a to aj napriek nestranným znaleckým posudkom popierajúcim
tvrdenia navrhovateľa o sťažovateľke, predovšetkým z dôvodu neprimeraného predlžovania
konania porušované. Sťažovateľka akcentuje, že „tak, ako uviedol krajský prokurátor
v uznesení sp. zn. 1 KPt 684/19/8800-23 zo dňa 25.02.2020 (vo veci vzneseného obvinenia
navrhovateľovi pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného
zákona) navrhovateľ koná s evidentnou snahou eliminovať a minimalizovať kontakt
sťažovateľky s maloletou a túto z jej života úplne vylúčiť i za cenu opakovaného ignorovania
a nerešpektovania súdnych rozhodnutí len na základe jeho subjektívnych, ničím
nepodložených tvrdení, pričom zo záverov znaleckého ústavu je zrejmé, že celkovo sa znalci
prikláňajú k tomu, že by to mohla byť matka dieťaťa, ktorá by mohla lepšie napĺňať potreby
maloletej. S uvedeným názorom sa stotožňuje aj kolízny opatrovník, ktorý vo vyjadrení
zo dňa 07.01.2020 uvádza, že v danej veci neustále a naďalej dochádza k vážnemu
porušovaniu práv a vzťahových väzieb sťažovateľky a maloletého dieťaťa a zároveň
opakovane odporúča súdu rozhodnúť o zmene výchovného prostredia maloletého dieťaťa,
nakoľko otec (navrhovateľ) ako preferenčný rodič nerešpektuje jej práva a je evidentné, že
svoje konanie na základe dlhodobých skúseností nehodlá zmeniť. Medzičasom Krajský súd
v Košiciach uznesením sp. zn.: 8CoP/216/2020-242 zo dňa 10.09.2020 v spojení
s Uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.: 43P/82/2020-154 potvrdil rozhodnutie
prvostupňového súdu o tom, že zrušil neodkladné opatrenie“, ktorým bola maloletá zverená
do osobnej starostlivosti otca, a nariadil nové neodkladné opatrenie, ktorým bola maloletá
zverená do osobnej starostlivosti sťažovateľky.
28. Otec maloletej sa podľa sťažovateľky aj naďalej zdržiava v zahraničí, pričom
naďalej marí styk dieťaťa s matkou. Do dnešného dňa vo veci o rozvod manželstva a úpravu
rodičovských práv a povinností vedenej okresným súdom v napadnutom konaní nedošlo
k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, a to aj napriek tomu, že už uplynula značná doba.
29. Sťažovateľka v kontexte pobytu navrhovateľa – otca maloletej v Ruskej federácii
poukazuje na reakciu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo zahraničných vecí“) z 30. júla 2020, ktoré v odpovedi
na jej žiadosť o pomoc zdôraznilo, že do predmetného času neboli zavedené žiadne
obmedzenia znemožňujúce návrat slovenského občana legálne sa zdržiavajúceho na území
Ruskej federácie, a teda nebola obmedzená ani letecká a ani individuálna pozemná
preprava, preto je zrejmé, že manžel sťažovateľky vedome nerešpektuje už zmieňované
rozhodnutia súdov.
30. Sťažovateľka bola následne 28. augusta 2020 informovaná zo strany zamestnanca
ministerstva zahraničných vecí, že navrhovateľa Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky
v Moskve informoval o možnosti repatriácie jeho a taktiež maloletej dcéry 6. augusta 2020.
Aj napriek prísľubu navrhovateľa k odpovedi na ponuku využitia repatriačného letu tak
navrhovateľ neurobil.
31. K vzniku zbytočných prieťahov podľa sťažovateľky došlo aj z dôvodu zrušenia
termínu pojednávania nariadeného na 25. august 2020. Poukazuje v tejto súvislosti
na skutočnosti, ktoré museli byť zákonnej sudkyni známe, a to skutočnosť existencie
neodkladného opatrenia, ktorým bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti
sťažovateľky, ako aj skutočnosť marenia súdneho rozhodnutia zo strany navrhovateľa, ako
aj potvrdenie ministerstva zahraničných vecí o tom, že neexistujú žiadne obmedzenia, ktoré
by navrhovateľovi bránili vrátiť sa s maloletou naspäť na územie Slovenskej republiky,
pričom aj napriek uvedených skutočnostiam došlo k preročeniu termínu pojednávania.
Okresný súd tak svojou neefektívnou činnosťou vedome prispieval a naďalej prispieva
k účelovému predlžovaniu konania a vzniku zbytočných prieťahov v konaní.
32. Ku skutočnostiam uvádzaným predsedom okresného súdu v podaní
z 8. októbra 2020 sťažovateľka uvádza, že v napadnutom konaní bol doručený návrh
navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti a z uvedeného dôvodu
bolo podanie predložené sťažovateľke a následne bude spis predložený Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o návrhu na prikázanie veci
inému okresnému súdu mimo obvodu krajského súdu. Podľa sťažovateľky je tento návrh
v celom rozsahu irelevantný a v konečnom dôsledku prispieva k ďalším zbytočným
prieťahov v napadnutom konaní.
33. Sťažovateľka trvá na podanej ústavnej sťažnosti a požaduje od ústavného súdu,
aby jej vyhovel. Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie náhrady trov konania za tri
úkony právnej služby v celkovej sume 570,06 €.
34. Na podklade oznámenia predsedu okresného súdu (bod 19 tohto nálezu)
a sťažovateľky (bod 17 tohto nálezu) ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) so súhlasom
účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže
dospel k záveru, že od prípadného pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
35. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom, ktorý
si ústavný súd zapožičal, a z ďalších zistení ústavného súdu vyplývajú tieto skutočnosti:
Dňa 2. novembra 2017 podal navrhovateľ ( ) návrh
na začatie konania o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu
na čas po rozvode, pričom okresný súd navrhovateľa 24. novembra 2017 vyzval
na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol následne zaplatený 29. novembra 2017.
Do napadnutého konania vstúpila v súlade s § 13 ods. 1 Civilného mimosporového
poriadku (ďalej aj „CMP“) 30. novembra 2017 prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice II
(ďalej len „okresná prokuratúra“).
Okresný súd vykonal 5. decembra 2017 procesné úkony doručovania procesných
poučení účastníkom konania a výziev na vyjadrenie sa k návrhu a zároveň ustanovil
kolízneho opatrovníka; súčasne bolo nariadené prešetrenie pomerov v rodine maloletej
a sťažovateľka a navrhovateľ boli vyzvaní na predloženie potvrdení o výške ich príjmov;
okresný súd zároveň nariadil termín pojednávania na 2. február 2018.
Sťažovateľka doručila okresnému súdu 11. januára 2018 vyžiadané potvrdenie
a 12. januára 2018 vyjadrenie k návrhu, ktoré bolo následne 24. januára 2018 doručované
na zaujatie stanoviska navrhovateľovi, kolíznemu opatrovníkovi a okresnej prokuratúre.
Dňa 16. januára 2018 boli doručené podania navrhovateľa k výzve na predloženie
dokladov o výške príjmu a 26. januára 2018 k stanovisku sťažovateľky.
Kolízny opatrovník doručil 31. januára 2018 správu o vykonaní zisťovania pomerov.
Dňa 2. februára 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na výsluch
svedkov na 23. marec 2018.
Dňa 7. februára 2018 bol navrhovateľom doručený súkromný znalecký posudok,
ktorý bol následne 12. februára 2018 doručovaný na vyjadrenie sťažovateľke, kolíznemu
opatrovníkovi a okresnej prokuratúre; sťažovateľka sa k súkromnému znaleckému posudku
vyjadrila podaním doručeným 26. februára 2018.
Sťažovateľka podala 23. februára 2018 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
o uložení zákazu navrhovateľovi vycestovať s maloletou mimo územia členských štátov
Európskej únie a 1. marca 2018 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia o úprave styku
sťažovateľky s maloletou v období od 29. marca 2018 do 31. marca 2018. Okresný súd
návrh sťažovateľky z 23. februára 2018 (zákaz vycestovania) uznesením
č. k. 19 P 212/2017-399 z 1. marca 2018 zamietol (ďalej len „uznesenie z 1. marca 2018“).
Dňa 6. marca 2018 podal navrhovateľ návrh na vykonanie dokazovania – vyžiadanie
vyšetrovacieho spisu týkajúceho sa trestného konania pre zločin týrania blízkej a zverenej
osoby; predmetný spis bol vyžiadaný 8. marca 2018. Dňa 22. marca 2018 bola doručená
odpoveď vyžiadaného o nemožnosti predložiť vyšetrovací spis.
Okresný súd nariadil uznesením č. k. 19 P 212/2017-414 zo 7. marca 2018
neodkladné opatrenie, ktorým upravil styk sťažovateľky s maloletou na 30. marec 2018
v čase od 15.30 h do 18.30 h.
Navrhovateľ podal 21. marca 2018 návrh na vykonanie dôkazu prehratím obrazového
a zvukového záznamu.
Dňa 23. marca 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito
na účely vykonania znaleckého dokazovania; sťažovateľka zároveň podala odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu z 1. marca 2018, ktoré doplnila podaním z 3. apríla 2018.
Dňa 3. apríla 2018 navrhovateľ špecifikoval úlohy pre súdneho znalca v rámci
znaleckého dokazovania, ktoré bližšie konkretizoval podaním z 5. apríla 2018.
Krajskému súdu bol spis predložený na rozhodnutie o opravnom prostriedku
9. apríla 2018. Dňa 12. apríla 2018 krajský súd vyzval kolízneho opatrovníka
a navrhovateľa na vyjadrenie sa k opravnému prostriedku podanému sťažovateľkou.
Navrhovateľ reagoval na žiadosť podaním z 27. apríla 2018, ktoré bolo následne
4. mája 2018 doručované sťažovateľke na vyjadrenie.
Dňa 19. apríla 2018 navrhovateľ opätovne požiadal o predloženie vyšetrovacieho
trestného spisu a o vykonanie dokazovania oboznámením sa s jeho obsahom.
Uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 92/2018-608 zo 7. mája 2018 bolo uznesenie
okresného súdu z 1. marca 2018 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu
procesného pochybenia okresného súdu (vo veci rozhodoval nezákonný sudca, keďže vec
nariadenia neodkladného opatrenia mala byť zapísaná v registri „P“ a rozhodnutá v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 43 P 152/2017). Spis bol okresnému súdu vrátený
11. mája 2018.
Dňa 14. mája 2018 bol zákonnou sudkyňou okresného súdu realizovaný pokyn
krajského súdu. Zároveň bol vyžiadaný trestný spis okresného súdu sp. zn. 4 Tp 21/2018,
ktorý bol predložený 30. mája 2018.
Dňa 14. júna 2018 bolo nariadené znalecké dokazovanie v odbore psychológie
Ústavom pre znaleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii, s. r. o., na vypracovanie
znaleckého posudku ku kompletnému psychologickému a psychiatrickému vyšetreniu
navrhovateľa a sťažovateľky, aktuálnym vývinovým potrebám maloletej a schopnostiam
a pripravenosti rodičov tieto potreby naplniť a schopnostiam rodičov vzájomne
komunikovať; okresný súd uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 90 dní
od predloženia spisu. Spis bol ustanovenému znaleckému ústavu predložený 28. júna 2018.
Ustanovený znalecký ústav bol okresným súdom 12. októbra 2018 požiadaný o oznámenie
stavu znaleckého dokazovania a poučený o možnosti uloženia poriadkovej pokuty v prípade
nedodržania termínu.
Dňa 10. decembra 2018 okresný súd opakovane urgoval ustanovený znalecký ústav.
V reakcii na urgenciu okresného súdu ustanovený znalecký ústav 18. decembra 2018
oznámil, že meškanie vypracovania znaleckého posudku bolo zapríčinené pracovnou
vyťaženosťou súdnych znalcov, ako aj ťažkosťami súvisiacimi so stanovením spoločného
termínu vyšetrenia navrhovateľa a sťažovateľky (spoločné vyšetrenie sa uskutočnilo
v dňoch 14. až 15. novembra 2018).
Dňa 4. februára 2019 bol ustanoveným znaleckým ústavom vypracovaný znalecký
posudok, ktorý bol následne 19. februára 2019 doručovaný účastníkom konania, kolíznemu
opatrovníkovi a okresnej prokuratúre na vyjadrenie. Navrhovateľ sa k znaleckému posudku
vyjadril 8. marca 2019 a sťažovateľka sa k znaleckému posudku vyjadrila 14. marca 2019.
Dňa 29. apríla 2019 bol nariadený termín pojednávania na 28. jún 2019. Zároveň boli
vykonávané procesné úkony doručovania vzájomných vyjadrení.
Dňa 11. júna 2019 sa k znaleckému posudku vyjadril kolízny opatrovník.
Dňa 17. júna 2019 bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky a 18. júna 2019 jej návrh
na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov.
Dňa 26. júna 2019 okresný súd uznesením č. k. 19 P 212/2017-1094 (ďalej len
„uznesenie o prerušení konania“) prerušil napadnuté konanie vedené okresným súdom
do skončenia výkonu uloženého výchovného opatrenia, ktoré bolo uložené v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 P 266/2017. Z uvedeného dôvodu bol zároveň
zrušený termín pojednávania.
Odvolania proti uzneseniu o prerušení konania podali 12. júla 2019 okresná
prokuratúra a 15. júla 2019 aj sťažovateľka. Následne boli odvolania 23. júla 2019
doručované účastníkom konania na zaujatie stanoviska. Navrhovateľ reagoval na výzvu
podaním z 2. augusta 2019, ktoré bolo následne doručované na zaujatie stanoviska
sťažovateľke, kolíznemu opatrovníkovi a Krajskej prokuratúre v Košiciach
23. augusta 2019.
Dňa 19. septembra 2019 bol spis predložený na rozhodnutie o opravnom prostriedku
krajskému súdu.
Podaním z 1. októbra 2019 kolízny opatrovník upozornil na skutočnosť upierania
práv sťažovateľky na styk s maloletou.
Dňa 30. októbra 2019 krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP 244/2019 odvolacie
konanie zastavil s odôvodnením, že došlo k zániku spôsobilého predmetu odvolacieho
konania, keďže v čase rozhodovania odvolacieho súdu už uplynul čas realizácie uloženého
výchovného opatrenia (24. októbra 2019).
Okresný súd účastníkov konania výzvou z 12. novembra 2019 vyzval na predloženie
dokladov o aktuálnych majetkových pomeroch a prípadných návrhov na doplnenie
dokazovania. Kolízny opatrovník bol okresným súdom vyzvaný na predloženie aktuálnej
správy o výsledkoch uloženého výchovného opatrenia, ktoré sa skončilo 24. októbra 2019.
Na výzvu okresného súdu reagovali navrhovateľ podaním z 25. novembra 2019 a kolízny
opatrovník podaním z 28. novembra 2019. Sťažovateľka na výzvu okresného súdu
reagovala podaním doručeným 10. decembra 2019. Okresný súd doručoval podania
ostatným účastníkom konania 30. decembra 2019. Kolízny opatrovník na výzvu reagoval
podaním zo 7. januára 2020.
Dňa 8. januára 2020 zaujala k vyjadreniu navrhovateľa stanovisko sťažovateľka
a následne sa k jej stanovisku podaním z 24. februára 2020 vyjadril navrhovateľ.
Dňa 5. februára 2020 bol nariadený termín pojednávania na 28. apríl 2020.
Vyjadrenie sťažovateľky bolo navrhovateľovi, kolíznemu opatrovníkovi a okresnej
prokuratúre zasielané 13. februára 2020.
Dňa 3. marca 2020 bolo vyjadrenie navrhovateľa k znaleckému posudku z 8. marca
2019 doručované sťažovateľke a znaleckému ústavu na vyjadrenie pod hrozbou uloženia
poriadkovej pokuty.
Sťažovateľka predložila k vyjadreniu navrhovateľa stanovisko 18. marca 2020.
Dňa 16. apríla 2020 zákonná sudkyňa po porade s vedením okresného súdu zrušila
všetky pojednávania nariadené do konca mesiaca apríl 2020 z dôvodu vyhlásenia
mimoriadnej situácie a na základe opatrenia predsedu krajského súdu.
Kolízny opatrovník predložil 21. apríla 2020 vyjadrenie.
Okresný súd uznesením č. k. 19 P 212/2017-1477 z 25. apríla 2020 priznal znalečné.
Dňa 21. mája 2020 bol nariadený termín pojednávania na 25. august 2020. Zároveň
boli účastníci konania vyzvaní, aby zabezpečili na pojednávaní účasť svedkov, ktorých
navrhujú vypočuť.
Dňa 30. júna 2020 boli účastníkom konania doručované podania.
Právna zástupkyňa navrhovateľa požiadala 8. júla 2020 o odročenie pojednávania
nariadeného na 25. august 2020 z dôvodu jeho pobytu v Ruskej federácii v Dubne.
Navrhovateľ požiadal 13. júla 2020 o vykonanie výsluchu svedkyne a zároveň
požiadal o ustanovenie tlmočníka, keďže navrhnutá svedkyňa neovláda slovenský jazyk.
Dňa 9. júla 2020 bolo predložené podanie kolízneho opatrovníka.
Dňa 27. júla 2020 zákonná sudkyňa vyzvala na oznámenie konkrétnych dôvodov,
ktoré bránia navrhovateľovi v návrate na územie Slovenskej republiky. Zisťovanie možností
návratu občanov Slovenskej republiky z Ruskej federácie prostredníctvom ministerstva
zahraničných vecí. Okresný súd zároveň ustanovil tlmočníka a sťažovateľka doručila
podanie, ktorým vyslovila nesúhlas s odročením pojednávania.
Dňa 31. júla 2020 právna zástupkyňa navrhovateľa predložila dôvody žiadosti
o odročenie pojednávania, ktoré doplnila 3. augusta 2020.
Okresný súd 3. augusta 2020 vyhovel žiadosti o odročenie pojednávania a nariadil
nový termín pojednávania na 20. október 2020.
Dňa 5. augusta 2020 bolo predložené vyjadrenie sťažovateľky.
Od 2. septembra 2020 do 22. septembra 2020 sa spis nachádzal na ústavnom súde.
Dňa 7. októbra 2020 podal navrhovateľ návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu
vhodnosti.
Termín pojednávania nariadený na 20. október 2020 bol zrušený s poukazom na § 4
CMP v spojení s § 39 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
V súčasnosti sa vykonávajú procesné úkony súvisiace s doručovaním návrhu
navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
36. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
37. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
38. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde.
39. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným
súdom
40. Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného
súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Predmetom samotného napadnutého konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie
vo veci návrhu na rozvod manželov a úpravu pomerov manželov k ich maloletému dieťaťu
na čas po rozvode podľa príslušných ustanovení Civilného mimosporového poriadku.
41. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, keďže v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
Z uvedeného dôvodu ďalej odkazuje aj na relevantnú judikatúru ESĽP k uvedenému právu
v časti záruk týkajúcich sa prejednania záležitosti v primeranej lehote.
42. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (obdobne práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
43. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného konania
v čl. 17 CSP a v čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného sporového
poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku) a iných
osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného
sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku so zohľadnením osobitostí
jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov.
44. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové
konania) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov
je vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd
v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase
prejednaná a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní, ale aj v § 34 CMP, ktorým je vylúčená aplikácia ustanovení Civilného
sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej koncentrácie konania).
45. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38
ods. 2 listiny), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
- právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
- správanie subjektu (účastníka konania) a
- postup samotného súdu.
IV.A Právna a faktická zložitosť veci
46. Pri posudzovaní prvého kritéria – zložitosti veci dospel ústavný súd k záveru,
že rozhodovanie o rozvode manželov a úprave ich právnych pomerov k maloletému dieťaťu
na čas po rozvode nemožno považovať za vec právne zložitú, keďže prameňom práva
pre rozhodnutie v danej veci je predovšetkým zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je bežne v súdnej praxi
aplikovaný.
47. Z hľadiska skutkovej zložitosti tejto veci možno konštatovať, že toto konanie
s ohľadom na jeho konkrétne okolnosti patrí medzi skutkovo zložitejšie, pretože ide
o prípad, v ktorom účastníci konania predostreli svoje rozdielne požiadavky týkajúce sa
úpravy ich práv ako rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Osobitne v takýchto
prípadoch existencie rozdielnych názorových postojov rodičov maloletých detí nadobúda
dôležitosť transparentné, stabilné a jasné usporiadanie právnych pomerov k deťom, ktoré je
z hľadiska budovania citových väzieb medzi deťmi a rodičmi predpokladom pre vývoj
normálnych prirodzených vzťahov, ale i predpokladom pre zdravý vývoj samotného
dieťaťa. Skutkovú náročnosť odôvodňuje aj znalecké dokazovanie vykonané prioritne
na zistenie aktuálnych vývinových potrieb maloletej, ako aj schopností a pripravenosti
rodičov (účastníkov napadnutého konania) tieto potreby naplniť, ako aj schopností rodičov
vzájomne komunikovať.
48. Súčasťou prvého kritéria je aj povaha prerokúvanej veci. V tomto kontexte
ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, v súlade s ktorou ak sú predmetom konania
vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy majú
venovať „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať
za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu ešte pred samotným
rozhodnutím príslušným súdom“ (k tomu pozri rozsudok ESĽP vo veci H. proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 9580/81, rozsudok z 8. 7. 1987, § 85). V rámci tejto požiadavky sa
potom podstatne mení aj pohľad na posúdenie prieťahov v predmetnej veci vo vzťahu
k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny (resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru), účelom ktorého je, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli
čomu prebieha súdne konanie (m. m. II. ÚS 66/02, II. ÚS 80/2010).
49. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tomto prípade osobitne pri svojom
rozhodovaní zohľadnil predmet a účel tohto konania, ako aj povahu a rozsah ujmy, ktorá
na vzájomných vzťahoch medzi rodičmi a deťmi vzniká v dôsledku zbytočných prieťahov
v konaní o úprave právnych pomerov rodičov k maloletým deťom.
IV.B Správanie účastníka konania
50. Ústavný súd na podklade dostupných podkladov dospel k záveru, že správanie
sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania neprispelo relevantným spôsobom k jeho
predĺženiu. Sťažovateľka reagovala na výzvy a žiadosti okresného súdu v stanovených
lehotách a zúčastňovala sa nariadených pojednávaní. Využívanie zákonných opravných
prostriedkov zo strany sťažovateľky proti rozhodnutiam vydaným okresným súdom
nemožno považovať za také správanie, ktoré by spôsobovalo zbytočné prieťahy v konaní.
Skutočnosti uvádzané predsedom okresného súdu (k tomu pozri bod 22 tohto nálezu)
bez bližšieho konkretizovania, akým spôsobom sa „útočné správanie sťažovateľky
namierené proti sudcom okresného súdu“ prejavilo na plynulosti postupu v sťažovateľkinej
veci z pohľadu možného ospravedlnenia existencie zbytočných prieťahov v príslušnom
konaní, sú už na prvý pohľad pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti
irelevantné.
IV.C Postup okresného súdu v napadnutom konaní
51. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť
zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Za neefektívnu činnosť, ktorá môže
zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd považuje aj nesprávnu, resp. nesústredenú činnosť
všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 33/99).
52. Aj napriek tomu, že z obsahu predloženého spisu ústavný súd neidentifikoval
kratšie či dlhšie obdobia ničím neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, jeho postup
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci nemožno hodnotiť ako efektívne
smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky. Za obdobie troch rokov od podania
návrhu (november 2017) okresný súd vo veci nariadil pojednávanie celkovo 6-krát, pričom
k meritórnemu prejednaniu veci došlo len na pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili
2. februára 2018 a 23. marca 2018, teda v období pred viac ako dvomi rokmi. Ako
nesústredený hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, na podklade ktorého sa aj
napriek vypracovaniu znaleckého posudku už vo februári 2019 dosiaľ neuskutočnilo
pojednávanie, na ktorom by došlo k vecnému prejednaniu jeho záverov.
53. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pod mimoriadnou starostlivosťou,
ktorú má súd venovať konaniu týkajúcemu sa rozhodovania vo veciach maloletých,
nemožno rozumieť priebežné vykonávanie procesných úkonov súdom (v konkrétnych
okolnostiach veci nariaďovanie pojednávaní), ale osobitnú dôležitosť v tomto type konania
nadobúda predovšetkým kvalitatívna stránka týchto úkonov, ktoré by mali efektívne
smerovať k transparentnému, jasnému a spravodlivému usporiadaniu pomerov účastníkov
konania, keďže záujem dotknutých detí, na ktorý sa má v konaní v prvom rade prihliadať, je
mať kontakt s oboma rodičmi, pokiaľ sú riadne výchovne spôsobilí, lebo aj rešpekt
k právam iných je jedným z predpokladov riadnej výchovy (m. m. IV. ÚS 595/2018).
54. V tomto kontexte ústavný súd ďalej konštatuje, že dôvodom zrušenia termínu
pojednávania nariadeného na 28. apríl 2020 bola snaha zamedziť šíreniu vírusu, a preto
postup okresného súdu v uvedenom období nemožno považovať za taký, ktorým by
z uvedeného dôvodu došlo k vzniku zbytočných prieťahov (k tomu pozri aj nález ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 273/2020 z 25. augusta 2020). Zrušenie pojednávania z dôvodu opatrení
v súvislosti s mimoriadnou situáciou (pandémia COVID-19, pozn.) preto ústavný súd
hodnotí ako objektívnu prekážku, za ktorú príslušný všeobecný súd nenesie zodpovednosť
(m. m. II. ÚS 245/2020).
55. V prípadoch termínov pojednávaní nariadených na 28. jún 2019
a 25. august 2020 však došlo k ich zrušeniu z dôvodov, ktoré ústavný súd nehodnotí ako
ospravedlniteľné.
56. K zrušeniu termínu pojednávania nariadeného na 28. jún 2019 došlo z dôvodu
prerušenia napadnutého konania, keďže v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 14 P 266/2017 (vo veci úpravy rodičovských práv a povinností na čas do
rozvodu manželstva) bolo uložené v poradí druhé výchovné opatrenie (uznesením
sp. zn. 14 P 266/2017 z 9. apríla 2019) spočívajúce v povinnosti podrobiť sa odbornému
poradenstvu na referáte po dobu 6 mesiacov. Prvým výchovným opatrením rovnako
uloženým v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 P 266/2017 bola uznesením
z 11. septembra 2018 uložená totožná povinnosť po dobu 3 mesiacov.
57. K samotnému prerušeniu napadnutého konania došlo 26. júna 2019 na obdobie
do skončenia uloženého druhého výchovného opatrenia, t. j. do konca októbra 2019.
Dôvodom uloženia druhého výchovného opatrenia bolo obnovenie narušených vzťahov
medzi rodičmi maloletého dieťaťa a odstránenie komunikačných problémov medzi rodičmi
vo vzťahu k zabezpečovaniu starostlivosti o dieťa, ako aj rozvíjanie jeho vzťahu
k sťažovateľke ako matke (citované z uznesenia okresného súdu o prerušení napadnutého
konania).
58. Ústavný súd sa v tomto kontexte stotožňuje s argumentmi uvádzanými
sťažovateľkou (body 12 a 13 tohto nálezu), z ktorých vyplýva nedostatočnosť v postupe
okresného súdu pri zisťovaní skutočností majúcich zásadný vplyv na posúdenie,
či prerušenie napadnutého konania z dôvodu prijatia druhého výchovného opatrenia
môže/nemôže mať na meritórne rozhodnutie vo veci zásadný význam a či bude/nebude
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci spôsobovať v napadnutom konaní zbytočné
prieťahy a v konečnom dôsledku konanie vo veci len zbytočne predlžovať. Zo spisu
vzťahujúceho sa na napadnuté konanie totiž vyplýva (čo potvrdzuje aj samotný okresný súd
v uznesení o prerušení napadnutého konania), že v otázke úpravy rodičovských práv
a povinností sa rodičia nielen nedokážu dohodnúť, ale rozpory medzi rodičmi plynutím času
eskalujú, pričom dokonca dochádza ku konfliktným situáciám, ktoré si vyžadujú zásah
polície (bod 16 uznesenia okresného súdu o prerušení konania). V čase rozhodnutia
okresného súdu o prerušení napadnutého konania bolo zrejmé, že prvé výchovné opatrenie
nesplnilo svoj účel. Okrem toho v čase rozhodnutia okresného súdu o prerušení
napadnutého konania boli okresnému súdu známe aj závery znaleckého dokazovania
k schopnosti oboch účastníkov napadnutého konania vzájomne komunikovať o starostlivosti
o maloleté dieťa, pričom „znalec sa domnieva, že ani jeden z nich nie je na túto alternatívu
dostatočne pripravený.“ (k tomu pozri aj bod 13 tohto nálezu). Vzhľadom na uvedené bolo
preto nevyhnutné práve s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa pri rozhodovaní o prerušení
napadnutého konania zobrať do úvahy všetky konkrétne okolnosti veci, ktoré boli v danom
čase okresnému súdu známe, a vyhodnotiť, či stav narušenosti komunikačných schopností
medzi rodičmi maloletého dieťaťa umožní prerušenie konania z dôvodu uloženého
výchovného opatrenia zvrátiť, a teda okrem iných skutočností zaoberať sa aj otázkou,
či k zvráteniu existujúceho stavu je výchovné opatrenie prostredníctvom referátu dostatočné
a či hranične konfliktné správanie medzi rodičmi si nevyžaduje zásah špecializovanej
inštitúcie zameranej na psychologicko-terapeutické pôsobenie prekračujúcej možnosti
odborného poradenstva príslušného referátu. Ústavný súd však takýto postup
pri rozhodovaní vo veci prerušenia napadnutého konania zo strany okresného súdu
neidentifikoval.
59. Postup okresného súdu, ktorým tento prerušil napadnuté konanie z dôvodu
existencie druhého výchovného opatrenia prijatého v inom konaní vedenom okresným
súdom bez náležitého vyhodnotenia skutočnosti, že išlo už v poradí o druhé nariadené
výchovné opatrenie, pričom už z výsledkov prvého bolo zrejmé, že nesplnilo svoj účel,
keďže k náprave komunikácie medzi navrhovateľom a sťažovateľkou nedošlo od roku 2017,
pričom konflikty medzi nimi eskalujú, a bez prihliadnutia na závery znaleckého posudku,
ktorý bol v napadnutom konaní už v čase rozhodnutia o prerušení napadnutého konania
okresnému súdu známy a z ktorého vyplynulo, že medzi účastníkmi napadnutého konania
absentuje schopnosť vzájomnej komunikácie o starostlivosti o maloleté dieťa, je ústavný
súd názoru, že okresný súd náležite nezvážil relevantné skutočnosti dôležité pre posúdenie
opodstatnenosti prerušenia napadnutého konania z pohľadu záruk, že v napadnutom konaní
bude vo veci rozhodnuté v primeranej lehote.
60. Ústavný súd nespochybňuje skutočnosť, že reálne splnenie všeobecného záujmu
pôsobiť na rodičov maloletého dieťaťa ako účastníkov konania v záujme prinútiť ich
k dohode o starostlivosti o maloleté dieťa si môže vyžiadať rôzne formy intervencie
všeobecného súdu, ako aj iných subjektov pôsobiacich v rôznych oblastiach mimo
súdnictva. Nepochybne je nevyhnutným predpokladom úspešnosti takéhoto postupu
interdisciplinárneho charakteru schopnosť vzájomnej komunikácie medzi rodičmi
maloletého dieťaťa, ktorej výsledkom bude akceptácia a následne dodržiavanie najlepšieho
záujmu dieťaťa s prihliadnutím na zachovanie jeho práva na oboch rodičov. V reálnom
živote sa ale nemožno vyhnúť síce ojedinelým, ale existujúcim situáciám, v ktorým je
zrejmé, že vzájomná komunikácia medzi rodičmi vo veci starostlivosti o maloleté dieťa
nebude možná ani po intervencii príslušným orgánom. V takomto prípade je záujem
na urýchlenom rozhodnutí na účely zabezpečenia transparentného, jasného a stabilného
usporiadania pomerov rodičov k maloletému dieťaťu nevyhnutným predpokladom pre vývoj
normálnych prirodzených vzťahov, ale i predpokladom pre zdravý vývoj samotného
dieťaťa.
61. Navyše, z vyjadrenia referátu (správa z 25. novembra 2019) vyplýva, že cielené
odborné poradenstvo pre zlepšenie komunikácie, vyladenie vzťahovej roviny a dohovor
rodičov v otázkach starostlivosti o dieťa sa nepodarilo, keďže medzi rodičmi pretrvávajú
odlišné predstavy o realizácii styku matky s dieťaťom, nefunkčná vzájomná komunikácia
a minimálna až nedostatočná rodičovská kooperácia. Rovnako z vyjadrenia kolízneho
opatrovníka zo 7. januára 2020 predloženého okresnému súdu vyplýva, že „kolízny
opatrovník poukazuje na okolnosti vo veci, a to že nedošlo k žiadnej zmene a maloletej
otec svojím postojom k osobe matky neumožňuje dlhodobo stretávanie sa s matkou.
V prípade maloletej , teda dieťaťa vo veku dovŕšených štyroch rokov nemožno
považovať nemenný postoj jej zákonného zástupcu vo vzťahu k stretávaniu sa s matkou za
prejav jej vôle a za vyjadrenie jej záujmu na osobný kontakt s matkou. Podmienky pre
vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb medzi mal. a jej matkou a blízkymi osobami
zo strany matky sú pretrhnuté a opakovane porušované. Zároveň je potrebné uložiť
výchovné opatrenie, aby sa rodičia podrobili psychoterapeutickému vedeniu minimálne
v takom rozsahu ako je v znaleckom posudku ustanovené znalcami, pretože aj zo správy
z Referátu poradensko-psychologického poradenstva, ktorého sa rodičia zúčastnili v rámci
uloženého výchovného opatrenia, je táto forma spolupráce nepostačujúca. Rodičom nestačí
len psychologické poradenstvo potrebujú psychologickú pomoc, pretože táto ich
komunikácia je naďalej nefunkčná.“.
62. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, ktorá sa týka dlhodobej personálnej
poddimenzovanosti okresného súdu (k tomu pozri bod 19 tohto nálezu), túto ústavný súd
nemôže akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa
ktorej nie je možné prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov
na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných
práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04)
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát
zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03, IV. ÚS 35/06, II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že
hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky
v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri
napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013, II. ÚS 481/2017).
63. Už uvádzané skutočnosti boli dôvodom, pre ktorý ústavný súd do meritórneho
rozhodnutia vo veci ústavnej sťažnosti nepoňal tie argumenty predsedu okresného súdu
obsiahnuté v jeho vyjadrení, ktoré sa týkali podrobného popísania stavu personálneho
obsadenia a jednotlivých druhov agendy vykonávanej okresným súdom.
64. Ako neefektívny hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, ktorým došlo
k zrušeniu termínu pojednávania nariadeného na 25. august 2020 na žiadosť právnej
zástupkyne navrhovateľa z 8. júla 2020 z dôvodu absolvovania pracovnej cesty v Ruskej
federácii a následného obmedzenia pohybu pracovníkov Spojeného inštitútu jadrových
výskumov v Dubne, kde navrhovateľ pracuje z dôvodu rozšírenia pandémie koronavírusu.
V žiadosti bolo zároveň zdôraznené, že komerčné lety, ktorými by sa navrhovateľ mohol
dostaviť na územie Slovenskej republiky, boli v danom období zakázané. Navrhovateľ
pritom prezentoval svoj záujem byť osobne prítomný na pojednávaní a trval na vykonaní
dokazovania jeho výsluchom.
65. Z úradného záznamu okresného súdu z 27. júla 2020 (č. l. 1549) vykonaného
na podklade telefonického kontaktu so zamestnankyňou ministerstva zahraničných vecí
vyplýva, že Ruská federácia nebola v danom období zaradená medzi bezpečné krajiny,
pričom možnosť repatriácie občanov Slovenskej republiky nebola možná. Zároveň však
bolo konštatované, že súkromné letecké spoločnosti ponúkajú za splnenia stanovených
podmienok komerčné lety na územie Európskej únie.
66. Podobné informácie boli dané na žiadosť sťažovateľky v oznámení ministerstva
zahraničných vecí z 30. júla 2020 a zažurnalizované na č. l. 1617 spisu vzťahujúceho sa
na napadnuté konanie, z ktorého vyplýva, že zábrany návratu občanov Slovenskej republiky
z územia Ruskej federácie do Slovenskej republiky nie sú, mimo pozemnej dopravy
ministerstvo zahraničných vecí evidovalo aj fungujúcu pravidelnú medzinárodnú leteckú
osobnú prepravu na leteckej linke Moskva – Praha.
67. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy,
ak právny zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu
spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť. Dôležitosť dôvodu, ktorým je
odôvodňovaná takáto žiadosť, skúma súd z hľadiska preukázania v žiadosti tvrdenej
skutočnosti. Pokiaľ táto skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie
hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť účastníka konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod
iba v rovine nepodložených tvrdení (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 1/2016
zo 7. apríla 2016).
68. S prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce zo spisu (body 65 a 66 tohto nálezu),
ako aj skutočnosti uvádzané sťažovateľkou (body 29 a 30 tohto nálezu) podľa názoru
ústavného súdu okresný súd dôležitosť dôvodu, ktorým bola odôvodňovaná žiadosť
o odročenie pojednávania, neskúmal s ohľadom na konkrétne okolnosti veci, z ktorých by
bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľovi bol objektívne znemožnený návrat
na územie Slovenskej republiky, a teda že v konkrétnych okolnostiach veci existoval
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Postup okresného súdu v súvislosti s odročením
pojednávania preto nemožno hodnotiť ako efektívny či smerujúci k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov napadnutého konania.
69. Ako neefektívny hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu súvisiaci
s vykonávaním znaleckého dokazovania. Spis bol okresným súdom predložený znaleckému
ústavu na vypracovanie znaleckého posudku v júni 2018, pričom k jeho vypracovaniu
a doručeniu došlo až vo februári 2019, a to aj napriek tomu, že s prihliadnutím na uznesenie
okresného súdu sp. zn. 19 P 212/2017 zo 14. júna 2018 bolo povinnosťou znaleckého ústavu
znalecký posudok vypracovať v lehote do 90 dní od prevzatia spisu. Dôvody nedodržania
termínu vypracovania znaleckého posudku uvádzané samotným znaleckým ústavom
ústavný súd považuje za objektívne len čiastočne, a to vo vzťahu k nemožnosti stanovenia
spoločného termínu výsluchu účastníkov konania. Na druhej strane pracovnú vyťaženosť
zamestnancov znaleckého ústavu ústavný súd nepovažuje za takú okolnosť, ktorá by
oprávnene vylučovala zodpovednosť za predĺženie napadnutého konania.
70. Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť
organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie,
zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel
zákon zveruje aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi (m. m. IV. ÚS 31/05). Všeobecný súd
v rozsahu svojej právomoci nesie preto zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho
postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02,
71. V neposlednom rade došlo k predĺženiu napadnutého konania aj z dôvodu
procesného pochybenia okresného súdu (rozhodovanie vo veci nezákonným sudcom)
rozhodujúceho vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (k tomu pozri aj bod
35 tohto nálezu).
72. Neefektívny postup okresného súdu v napadnutom konaní spôsobil,
že k poslednému meritórnemu prejednaniu veci rozvodu a úpravy pomerov k maloletému
dieťaťu došlo ešte v roku 2018 (marec 2018), pričom od predloženia znaleckého posudku
(február 2019) k meritórnemu prejednaniu jeho záverov dosiaľ nedošlo.
73. Prihliadajúc na konkrétne okolnosti veci, berúc do úvahy skutočnosť odopierania
akéhokoľvek kontaktu sťažovateľky ako matky s maloletým dieťaťom (k tomu pozri bod 61
a v ňom obsiahnuté vyjadrenie kolízneho opatrovníka zo 7. januára 2020), ako aj to,
že maloleté dieťa sa dlhodobo už od októbra 2019 nachádza s navrhovateľom v cudzine –
Ruskej federácii (vyplývajúce z uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 CoP 216/2020
z 10. septembra 2020) a „maloletej otec svojím postojom k osobe matky neumožňuje
dlhodobo stretávanie sa s matkou“ (citované zo správy kolízneho opatrovníka
z 21. apríla 2020), existuje reálne nebezpečenstvo, že procesné omeškanie v takejto veci
môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu ešte pred samotným
rozhodnutím príslušným súdom.
74. Požiadavka rýchleho zásahu zo strany súdu v podobe meritórneho rozhodnutia je
o to viac žiaduca aj s prihliadnutím na vek maloletého dieťaťa, vo vzťahu ku ktorému
o úpravu pomerov ide. V čase začatia napadnutého konania malo maloleté dieťa len 2 roky,
pričom práve v takom útlom veku dieťaťa môže mať pretrhnutie vzťahových väzieb medzi
jedným z rodičov maloletého dieťaťa a maloletým dieťaťom nenapraviteľné následky.
V.
Záver
V.A K bodu 1 výrokovej časti nálezu
75. Na základe skutočností uvedených v časti IV tohto nálezu ústavný súd dospel
k záveru, že nesústredeným a neefektívnym postupom okresného súdu bolo v napadnutom
konaní porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jej právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol
v súlade s čl. 127 ods. 2 prvou vetou ústavy a § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, ako
to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
V.B K bodu 2 výrokovej časti nálezu
76. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie základných práv podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal.
Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
77. Vzhľadom na skutočnosť, že vec sťažovateľky nie je v čase rozhodovania
ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti právoplatne skončená, ústavný súd v záujme
efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2
ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať v napadnutom konaní
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).
V.C K bodom 3 a 5 výrokovej časti nálezu
78. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
79. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018).
80. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka
si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré odôvodnila
skutočnosťami bližšie uvedenými v bode 16 tohto nálezu.
81. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
82. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä neefektívnu
a nesústredenú činnosť okresného súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľky, ktoré boli
porušené, predmet konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľku so zdôraznením osobitosti
veci starostlivosti súdu o maloletých, ktorá je predmetom tohto konania, a berúc do úvahy
relevantné konkrétne skutočnosti zvýrazňujúce mimoriadnu citlivosť prejednávanej veci
(body 72 a 73 tohto nálezu), ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé
a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 1 500 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € oproti sťažovateľkou navrhovanej sume 5 000 €
vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
V.D K bodu 4 výrokovej časti nálezu
83. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
84. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej
vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním právnou zástupkyňou v celkovej
sume 570,06 €.
85. Sťažovateľke patrí náhrada trov konania za tri úkony právnej služby v súlade
s § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za prevzatie a prípravu zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
a podanie vyjadrenia z 22. októbra 2020. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového
základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný
paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2020 v sume 10,62 € (1/100 výpočtového
základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov konania po jej navýšení
o daň z pridanej hodnoty (právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou dane z pridanej
hodnoty) predstavuje sumu 675,43 €. S poukazom na § 45 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ústavný
súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci náhrady trov konania pred ústavným
súdom, priznal náhradu trov konania sťažovateľke v sume 570,06 €, teda v sume ňou
požadovanej. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.
86. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
VI.
87. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu