Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 178 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (183)I. ÚS 164/2018
PDF · 225.63 KB
No categories available
I. ÚS 164/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. októbra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201,
Námestovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 C 92/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 92/2013
p o r u š e n é b o l i .
2. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov), ktoré j e Okresný súd
Námestovo p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jána Vajdu, Hviezdoslavovo
námestie 201, Námestovo, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 164/2018-13 zo 16. mája 2018 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 C 92/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že napadnuté konanie, predmetom
ktorého je nárok Všeobecnej zdravotnej poisťovne (ďalej len „žalobca“) voči sťažovateľovi
na zaplatenie sumy 13 944,08 € s príslušenstvom, začalo 20. marca 2013 doručením návrhu
žalobcu okresnému súdu. Podľa sťažovateľa v napadnutom konaní, ktoré do podania
sťažnosti nebolo právoplatne skončené, dochádza k prieťahom v dôsledku nečinnosti
a neefektívneho postupu okresného súdu.
3. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti predovšetkým uviedol:
„V konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 3 C 92/2013 nejde
o právne zložitú vec, keďže ide o vec regresného nároku poisťovne voči tretej osobe. Takáto
vec tvorí súčasť bežnej rozhodovacej činnosti odporcu ako všeobecného súdu. Ani
zo skutkového hľadiska nemožno túto vec považovať za zložitú.
... Zo spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 3 C 92/2013 je zrejmé že ja,
sťažovateľ som v konaní nespôsobil žiadne prieťahy. Z dôvodu mojej neúčasti
na pojednávaní nebolo odročené žiadne pojednávanie.
Na začiatku konania boli prieťahy v súvislosti s nemožnosťou doručenia platobného
rozkazu mojej osobe, pretože som nemal vedomosť o tomto súdnom konaní. Ihneď potom
ako som sa dozvedel o tomto súdnom konaní zaslal som odporcovi moje vyjadrenie zo dňa
27.4.2014 vo veci samej.
... Samotná skutočnosť, že toto konanie trvá už takmer 5 rokov preukazuje porušenie
môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto dĺžka
konania predlžuje stav mojej právnej neistoty do tej miery, že moje právo na súdnu ochranu
sa stáva iba iluzórnym právom.
Odporca koná spôsobom, ktorému chýba účelnosť a efektívnosť, čo má výrazný vplyv
na doterajšiu dĺžku tohto občianskeho súdneho konania... Táto vec sa stala reštančnou
vecou a napriek tomu sa vo veci riadne nekoná.
Je všeobecne známou skutočnosťou, že žalobca /Všeobecná zdravotná poisťovňa a. s.
Bratislava/ podáva na všeobecné súdy blanketové žaloby bez relevantných dokladov, čím
bráni žalovaným riadne sa brániť voči žalobám žalobcu a porušuje práva žalovaných na
spravodlivé súdne konanie. Žalobca má v tomto občianskom súdnom konaní dôkazné
bremeno, ktoré do dnešného dňa neuniesol. Odporca preto opakovane žiadal od žalobu
predloženie listinných dokladov, ktoré mal žalobca zaslať súdu spolu s podanou žalobou.
I napriek zásade koncentrácie konania žalobca do dnešného dňa nepredložil súdu všetky
listinné doklady preukazujúce oprávnenosť jeho žaloby a výšku žalovanej sumy.
... Z dôvodov na strane žalobcu došlo k odročeniu 2 nariadených pojednávaní,
pričom odporca bezdôvodne akceptoval žiadosti žalobcu o odročenie týchto pojednávaní.
Zodpovednosť za prieťahy v tomto konaní nesie odporca, ktorý toleruje toto správanie
žalobcu a vo veci riadne nekoná.
Odporca v tejto veci nekonal v období odo dňa 14.5.2014 do dňa 29.10.2014,
odo dňa 31.10.2014 do dňa 4.11.2015 a odo dňa 7.12.2016 do súčasnosti.
Posledné pojednávanie vo veci sa konalo dňa 6.12.2016. Odvtedy sa i napriek mojim
opakovaným žiadostiam v tejto veci nekoná.
Odporca dňa 5.11.2015 vydal meritórny rozsudok vo veci... Výroky č. I. a č. III. tohto
rozsudku boli zrušené uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 133/2016-282 zo dňa
29.6.2016 preto lebo rozsudok odporcu bol nedostatočne odôvodnený a odporca vec
nesprávne právne posúdil ako nárok na náhradu škody.
Moja sťažnosť zo dňa 12.10.2016 na prieťahy v tomto konaní neviedla k urýchleniu
tohto občianskeho súdneho konania.“
Od Ústavného súdu Slovenskej republiky... požadujem priznať finančné
zadosťučinenie v sume 3.000,-EUR ako náhradu nemateriálnej ujmy, ktorá mi bola
spôsobená nekonaním odporcu v tomto súdnom konaní.
... Už takmer 5 rokov pretrváva stav mojej právnej neistoty ohľadom tohto súdneho
konania. Som nezamestnaný, nemám žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok. Suma
13.944,08 EUR s prísl., ktorú odo mňa žiada žalobca je pre mňa suma, ktorú nie som a ani
v budúcnosti nebudem schopný zaplatiť. Dňa 27.8.2010 som fyzicky nenapadol
, ... a nespôsobil som mu žiadne zranenia, na následky ktorých bol
liečený a bola mu poskytnutá zdravotná starostlivosť, ktorú uhradila
Všeobecná zdravotná poisťovňa a. s. Bratislava. K spáchania tohto skutku som sa priznal
na nátlak polície, s tým že inak skončím vo vyšetrovacej väzbe“
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol
o porušení jeho v záhlaví označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní,
aby prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov
a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania
v sume 325,42 €.
5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja
účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr 447/18
z 10. júla 2018 a právny zástupca sťažovateľa podaniami zo 16. júla 2018
a 13. augusta 2018.
5.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku k sťažnosti okrem
chronológie úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní k veci uviedla:
„Zo spisu som zistila, že konanie je v súčasnej dobe právoplatne skončené, a to
nadobudnutím právoplatnosti rozsudku okresného súdu zo dňa 23.3.2018. K samotnej
sťažnosti sťažovateľa môžem uviesť len toľko, že na začiatku konania viac ako rok trvalo
súdu, kým došlo k doručeniu žaloby žalovanému, ktorému bol problém doručovať akékoľvek
súdne písomnosti. K samotnému predĺženiu konania prispela aj skutočnosť, že v konaní
dvakrát došlo k zmene zastupujúceho sudcu, kedy v roku 2014 odišla na materskú
dovolenku zákonná sudkyňa a v roku 2017 následne zastupujúci sudca bol preložený na iný
okresný súd, čo samozrejme malo za následok, že ďalší zastupujúci sudca sa musel s vecou
oboznámiť, naštudovať ju, aby mohol vo veci ďalej konať.“
Zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným
súdom.
5.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu
23. júla 2018 k veci uviedol, že „Až potom čo sa odporca odo mňa dozvedel, že som vo veci
podal ústavnú sťažnosť tak na pojednávaní konanom dňa 23.3.2018 vo veci rozhodol.
Do dnešného dňa odporca nerozhodol o trovách tohto konania. Z uvedeného je zrejmé že
k odstráneniu zbytočných prieťahov v tomto konaní do dnešného dňa nedošlo.“.
V súvislosti s odôvodnením žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
3 000 € poukázal najmä na „doterajšiu dĺžku namietaného konania, ako aj...
na jednoduchosť veci, moje správanie počas konania a spôsob, akým odporca v konaní
postupoval“.
Zároveň uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom a súhlasí
s jeho upustením.
5.3 Podaním doručeným ústavnému súdu 15. augusta 2018 právny zástupca
sťažovateľa zaujal tiež stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom zotrval
na dôvodoch ústavnej sťažnosti, a na doplnenie uviedol:
„Toto konanie nie je právoplatne skončené, ako to tvrdí odporcu vo svojom vyjadrení
zo dňa 10.7.2018. Uznesením Okresného súdu Námestovo sp. zn. 3 C 92/2013 zo dňa
18.7.2018 odporca určil výšku náhrady trov konania vzniknutých žalobcovi vo výške
233,76 Eur, ktoré mi uložil nahradiť do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia...
Proti tomuto uzneseniu odporcu som podaním zo dňa 13.8.2018 podal sťažnosť...
Výrok tohto uznesenia odporcu je neurčitý a nevykonateľný, pretože je v rozpore
s § 262 ods. 2 CSP a s platnou súdnou judikatúrou.
... Na pojednávaní konanom dňa 23.3.2018 odporca vydal rozsudok vo veci samej.
Tento rozsudok odporcu je síce právoplatný, ale nie je vykonateľný vzhľadom na jeho vady,
čo sa preukáže v konaní o výkon rozhodnutia.“
Zároveň navrhol, aby mu ústavný súd okrem uplatnených trov konania
v sume 325,42 € priznal aj ďalšie trovy konania v sume 162,71 € za písomné vyjadrenia
zo 16. júla 2018 a 13. augusta 2018, teda trovy konania v celkovej sume 488,13 €.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
8. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 92/2013 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
10. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo
na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel
možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím (mutatis mutandis II. ÚS 26/95,
12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to
§ 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1 OSP, ktorý platil do 30. júna 2016,
a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“, a v zmysle § 157
ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
13. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj
na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj
v danom prípade.
14. Posúdením napadnutého konania podľa prvého kritéria ústavný súd dospel
k záveru, že preskúmavané konanie nemožno hodnotiť ako skutkovo či právne zložité.
Konanie, predmetom ktorého je regresný nárok žalobcu z titulu nákladov za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť, je súčasťou štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov.
Napokon na zložitosť veci nepoukázala ani predsedníčka okresného súdu vo svojom
vyjadrení k sťažnosti.
15. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v napadnutom konaní,
ústavný súd zohľadnil aj okolnosti, na ktoré poukázala predsedníčka okresného súdu.
Z pohľadu celkovej dĺžky napadnutého konania je potrebné uviesť, že sa na nej do určitej
miery podieľal aj samotný sťažovateľ, keďže v počiatočnom štádiu konania z dôvodu jeho
neznámeho pobytu v zahraničí mu nebolo možné riadne doručiť platobný rozkaz a z tohto
dôvodu mu bol ustanovený aj opatrovník. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj
na ustanovenie § 9 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky
a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, podľa ktorého
občan, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorý sa pripravuje
na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, pred vycestovaním ohlási túto
skutočnosť ohlasovni v mieste trvalého pobytu; v ohlásení uvedie štát a miesto pobytu
a predpokladanú dobu pobytu. Dôsledkom nesplnenia uvedenej povinnosti sťažovateľa bolo
predlženie konania o viac ako jeden rok. Uvedené skutočnosti nepochybne mali dopad
na celkovú dĺžku trvania konania, na čo ústavný súd prihliadol pri úvahe o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia.
16. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom
pri hodnotení jeho postupu bol ústavnému súdu podkladom prehľad procesných úkonov
v danej veci spracovaný a predložený okresným súdom. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že
napadnuté konanie začalo 20. marca 2013 doručením návrhu okresnému súdu. Okresný súd
9. apríla 2013 vydal platobný rozkaz, ktorý sa však nepodarilo doručiť sťažovateľovi
z dôvodu jeho neznámeho pobytu. Okresný súd uznesením zo 17. septembra 2013 platobný
rozkaz zrušil. Dňa 30. októbra 2013 okresný súd vyzval matku sťažovateľa na oznámenie
pobytu sťažovateľa a uznesením okresného súdu z 3. januára 2014 bol sťažovateľovi
ustanovený opatrovník. Uznesenie sa však nepodarilo doručiť ustanovenému opatrovníkovi.
Sťažovateľ 24. apríla 2014 doručil okresnému súdu splnomocnenie na zastupovanie
v konaní a 28. apríla 2014 vyjadrenie k návrhu na začatie konania. Okresný súd uznesením
z 13. mája 2014 zrušil uznesenie o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi. Okresný súd
2. júla 2014 vyzval žalobcu na preukázanie nákladov na zdravotnú starostlivosť
poškodeného. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 30. októbra 2014, bolo odročené
na 27. november 2014. Dňa 27. novembra 2014 sa pojednávanie uskutočnilo, ale bolo
odročené na neurčito pre účel doplnenia dokazovania. Výzvou z 28. novembra 2014
okresný súd vyzval žalobcu na predloženie dokladov v lehote dvoch mesiacov, ktoré boli
súdu predložené 16. februára 2015. Okresný súd 23. marca 2015 zaslal sťažovateľovi
stanovisko žalobcu na vyjadrenie. Dňa 26. mája 2015 bolo stanovisko sťažovateľa zaslané
žalobcovi na vyjadrenie. Dňa 13. októbra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené na 5. november 2015 pre účel výsluchu svedka. Na pojednávaní 5. novembra 2015
bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie. Z dôvodu odvolania bol
spis 12. mája 2016 predložený odvolaciemu súdu, ktorý uznesením z 29. júna 2016
rozsudok okresného súdu vo výroku I a III zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis
bol vrátený okresnému súdu 12. augusta 2016. Dňa 6. decembra 2016 sa uskutočnilo
pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účel pripojenia spisu. Dňa 27. decembra
2016 okresný súd nariadil pojednávanie na 16. február 2017, ktoré bolo na žiadosť žalobcu
odročené na neurčito. Dňa 3. apríla 2017 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni.
Dňa 24. januára 2018 okresný súd nariadil pojednávanie na 23. marec 2018. Dňa 23. marca
2018 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd meritórne rozhodol. Rozsudok
okresného súdu nadobudol právoplatnosť 26. mája 2018.
17. Z prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní ústavný súd zistil v postupe
okresného súdu opakovanú nečinnosť v období od 26. mája 2015 do 13. októbra 2015
(4 a pol mesiaca), v období od 12. augusta 2016 do 6. decembra 2016 (takmer 4 mesiace)
a v období od 16. februára 2017 do 24. januára 2018 (11 mesiacov). Uvedené obdobia
nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať
za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné.
18. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
rozhodnutia.
19. Vzhľadom na to, že 23. marca 2018 bola predmetná vec na okresnom súde
meritórne rozhodnutá a toho času je už právoplatne skončená, neprichádzalo do úvahy
v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
20. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ
žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € poukazujúc
na „doterajšiu dĺžku namietaného konania, ako aj... na jednoduchosť veci, moje správanie
počas konania a spôsob, akým odporca v konaní postupoval“.
21. Priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré má povahu nemajetkovej ujmy
vyjadrenej v peniazoch, podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza
do úvahy, vzhľadom na podiel sťažovateľa na vzniknutých prieťahoch, celkovú dobu
trvania konania, ako aj skutočnosť, že napadnuté konanie je toho času v merite právoplatne
skončené. Ústavný súd tiež zohľadnil predmet sporu vedeného pred okresným súdom,
ktorým je regresný nárok žalobcu z titulu nákladov na zdravotnú starostlivosť poskytnutú
v dôsledku škody na zdraví spôsobenej trestným činom sťažovateľa. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že rozsudkom okresného súdu č. k. 6 T 71/2011-173 z 28. júla 2011, ktorý
nadobudol právoplatnosť 28. júla 2011, bol sťažovateľ ako obvinený v predmetnom
trestnom konaní uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ v dohode o vine a treste uzatvorenej 13. júna 2011
medzi sťažovateľom ako obvineným a prokurátorom a schválenej súdom rozsudkom
Okresného súdu Námestovo č. k. 6 T 71/2011-173 z 28. júla 2011 dobrovoľne priznal
a uznal vinu za spáchaný skutok a uviedol, že poškodenému nahradí škodu spôsobenú mu
týmto trestným činom v rozsahu dohody. Vzhľadom na uvedené sa ústavnému súdu javí byť
postoj sťažovateľa, ktorý zákonný nárok žalobcu v napadnutom konaní spochybňoval,
dokonca odmieta svoju zodpovednosť za spáchanie uvedeného trestného činu, v rozpore
s dobrými mravmi.
22. V okolnostiach danej veci preto ústavný súd považoval výrok o porušení
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru za dostatočnú ochranu jeho práv a finančné zadosťučinenie mu nepriznal
(bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
23. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Jánom
Vajdom, a s poukazom na výsledok konania podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 325,42 €
za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal nárok na úhradu trov konania za písomné vyjadrenia
zo 16. júla 2018 a 13. augusta 2018, pretože ich obsah nepriniesol žiadne nové poznatky
k meritórnemu prerokovaniu veci. Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1
Civilného sporového poriadku) podľa bodu 3 výroku tohto rozhodnutia.
24. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2018