Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)IV. ÚS 419/2020
PDF · 429.45 KB
No categories available
IV. ÚS 419/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
Mgr. Marcelom Kandrikom, Grešova 7, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 37 C 197/2012 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 419/2020-17 z 8. septembra 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Marcelom Kandrikom, Grešova 7,
Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 37 C 197/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“).
2.1 Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného
na okresnom súde pod sp. zn. 37 C 197/2012 bola určovacia žaloba o tom, že sa záložné
právo nevzťahuje na spoluvlastnícky podiel sťažovateľa na nehnuteľnosti zapísanej
na katastrálneho územia ,
a to z dôvodu porušenia tzv. blokačného ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov. Žalobný návrh bol podaný spolu s návrhom na vydanie predbežného
opatrenia. Okresný súd uznesením č. k. 37 C 197/2012-49 z 20. septembra 2012 návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel a nariadil vo veci predbežné opatrenie,
ktorým zakázal pokračovať vo výkone záložného práva na spoluvlastnícky podiel
sťažovateľa a dražobnej spoločnosti Dražobná spoločnosť, a. s., Gunduličova 3, Bratislava,
IČO 35 849 703, zakázal vykonať dobrovoľnú dražbu na spoluvlastnícky podiel
sťažovateľa. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 37 C 197/2012-190
z 24. mája 2018, ktorým určil, že záložné právo nezaťažuje spoluvlastnícky podiel
sťažovateľa na nehnuteľnosti zapísanej na v katastrálnom území
v mestskej časti Košice-Juh. V čase podania ústavnej sťažnosti prebieha vo veci odvolacie
konanie.
2.2 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti v úvode konštatoval: «Dotknuté konanie
sa týka reštitučného nároku (vydanie pozemku; v ďalšom texte aj (,,predmetný pozemok“)
podľa zákona o pôde ( zákon č. 229/1991 Zb. ,,o pôde“; v ďalšom texte aj ako ,,prvý zákon
o pôde“). Od uplatnenia predmetnej reštitúcie (rok 1992) doposiaľ, teda 28 rokov štát
nezabezpečil nápravu historickej krivdy. Najprv administratívnej zložke štátu trvalo viac
ako desať rokov, kým rozhodla o vydaní pozemku (rok 2003). Hospodárska zložka štátu
(Drevona štátny podnik, neskôr transformovaná na akciovú spoločnosť), ktorá mala
pozemok so starostlivosťou spravovať, ho naopak počas priebehu reštitúcie v rozpore
so zákonným príkazom (§5 ods.3 prvého zákona o pôde) zabremenila (zobrala úver
a reštituovaný pozemok poskytla banke ako zálohu). Takže štát vydal založený pozemok.
Pozemok sa síce vydal, no krátko na to bol daný do dražby. Takýto výsledok reštitúcie
by sa prakticky rovnal nule.» V ďalšom uviedol, že „Vec pred všeobecným súdom sa týka
porušenia tzv. blokačného ustanovenia prvého zákona o pôde (§5 ods. 3). K tomuto
ustanoveniu existujú početné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktoré sa predložili v napadnutom konaní. K založeniu reštituovanej veci zo strany povinnej
osoby existuje judikatúra najvyššieho či ústavného súdnictva v Českej republike,
ktorá vychádza z identického ustanovenia blokačného paragrafu vzhľadom
na jeho zakotvenie v zákone ešte počas spoločného štátu a ktorá považuje rozhodovanie
o dotknutej problematike za ustálenú rozhodovaciu prax.“. Napokon akcentoval
„To, že došlo k založeniu reštituovanej veci nebolo sporné. Preto... zastáva názor,
že vec nebola náročná v skutkovej zložke procesu. Vzhľadom na jasné skutkové okolnosti
je čas rozhodovania od roku 2012 pridlhý a ústavne neudržateľný. Sťažovateľ bol vždy
pripravený reagovať na výzvy súdu, predložil rozsiahle dôkazy a nie je mu dôvodné vytknúť
žiadne obštrukcie.“.
3. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 37C/197/2012 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp.zn. 37C/197/2012 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 7.000-€ (slovom: sedemtisíc euro), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť
sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 325,42-€ na účet právneho zástupcu advokáta...“
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa
4. Ústavný súd listom z 25. septembra 2020 vyzval predsedu okresného súdu
na vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti.
4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV 669/2020
z 1. októbra 2020 k meritu veci konštatoval:
«Je pravdou, že v priebehu rokov 2013 až 2017 došlo v konaní k prieťahom,
ktoré možno pripísať na ťarchu tunajšieho súdu. V uvedenom období mal sťažovateľ
možnosť podať sťažnosť na prieťahy v danom konaní predsedovi súdu v súlade
s ustanovením § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. V prípade uznania dôvodnosti takejto
sťažnosti (čo je vzhľadom na vyššie uvedené nepochybné) by bolo predmetné konanie
zaradené do osobitného režimu sledovania a stav nečinnosti v danej veci by bol odstránený.
Takúto možnosť však sťažovateľ nevyužil. Ani do rozhodnutia odvolacieho súdu sťažnosť
na prieťahy v tomto konaní nepodal.
Paradoxne sťažnosť na prieťahy podal až ústavnému súdu, a to rok po rozhodnutí
prvoinštančného súdu (5.5.2020), pričom mu bolo zrejmé, že tunajší súd vo veci
už rozhodol, a to dňa 24.5.2018. Sám sťažovateľ sa tohto pojednávania nezúčastnil,
ale bol prítomný jeho právny zástupca, ktorý ho o rozhodnutí na uvedenom pojednávaní
nepochybne informoval. Ústavná sťažnosť bola navyše podaná v čase, keď Krajský súd
v Košiciach oznámil, že sa v danej veci uskutoční verejné vyhlásenie rozhodnutia,
a to postupom podľa ustanovenia § 219 ods. 3 C.s.p. Verejné vyhlásenie rozhodnutia bolo
stanovené na deň 5.5.2020, teda zarážajúco vyznieva konštatovanie sťažovateľa, že „v Čase
podávania ústavnej sťažnosti nebolo sťažovateľovi doručené druhostupňové rozhodnutie.“
Keďže sťažovateľ bol v konaní zastúpený právnym zástupcom, možno dôvodne
predpokladať, že o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia bol sťažovateľ informovaný
a mal možnosť sa s takto vyhláseným rozhodnutím oboznámiť osobne, resp. cestou svojho
právneho zástupcu.
Podanie ústavnej sťažnosti v deň vyhlásenia potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacím
súdom sa javí byť zo strany sťažovateľa mimoriadne neštandardným postupom.
Napriek uvedeným konštatovaniam o určitom období nečinnosti prvoinštančného
súdu je potrebné konštatovať, že konanie je právoplatne ukončené, keďže rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 8.6.2020.
Obdobia, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach (28.11.2012 -
31.12.2012 a 15.7.2019 - 27.5.2020) nie som oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť
či posudzovať, tieto by však nemali byť pripísané na ťarchu súdu prvej inštancie,
a to i s ohľadom na skutočnosť, že v oboch prípadoch bolo rozhodnutie tunajšieho súdu
potvrdené.»
4.2 V závere predseda okresného súdu navrhol „zohľadniť mnou a zákonným sudcom
uvádzané skutočnosti s prihliadnutím na môj názor o neprimeranosti požadovaného
finančného zadosťučinenia sťažovateľom.“.
5. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa vyjadrenie predsedu
okresného súdu sp. zn. 1 SprV 669/2020 z 1. októbra 2020 na vedomie s možnosťou
vyjadriť sa. Právny zástupca v podanom vyjadrení z 15. októbra 2020 v podstatnom uviedol:
„Tak ako predseda Okresného súdu Košice II... tak aj sudca Okresného súdu Košice
II... vo svojich vyjadreniach konštatujú existenciu prieťahov v súdnom konaní v rokoch 2013
až 2017. Podľa sťažovateľa až do 24.05.2018, kedy došlo vyhláseniu prvostupňového
rozhodnutia vo veci samej po dvoch po sebe nasledujúcich predchádzajúcich odročeniach
dňa 16.10.2017 a dňa 24.05.2018. Je preto podľa sťažovateľa bez akejkoľvek pochybnosti,
že prieťahy v namietanom súdnom konaní boli prítomné a zároveň nezavinené procesným
postojom sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu.
Význam uvedených prieťahov v súdnom konaní nijak neoslabuje ani námietka
predsedu Okresného súdu Košice II o mimoriadne neštandardnom postupe sťažovateľa
v podobe podávania sťažnosti v deň vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Rovnako
tak námietka sudcu... o objektívnej zaťaženosti súdov, charakteru a náročnosti vybavenosti
agendy, nemôže byť posudzovaná k oslabeniu dôvodnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa...
Sťažovateľ je presvedčený, že celé konanie pred súdom prvého stupňa bolo
sprevádzané prieťahmi v súdnom konaní pri skutkovo aj právne nie zložitej veci.
Podľa sťažovateľa nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť
všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/99). Konaniu bez zbytočných
prieťahov nezodpovedá akýkoľvek (hoci aktívny) postup súdu, ale len ten,
do ktorého sa premieta procesná zásada hospodárnosti súdneho konania, rešpektovanie
ktorej je nevyhnutným predpokladom rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany
(II. ÚS 67/01).“
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba,
ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené
jej základné práva a slobody.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
10.1 Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, rovnako tak aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
v ich všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02,
I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane
zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy, obdobne tak aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, v relevantnej časti
ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým
záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
12. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 37/02,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05),
v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi)
ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nemôže dochádzať
k porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne, vychádzajúc pritom z účelu týchto práv,
ktorých spoločným menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03,
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/05). Inými slovami, ústavný súd poskytuje ochranu práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušenie základného práva ešte trvalo alebo k jeho porušeniu dochádza (I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, I. ÚS 22/01, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Uvedený právny názor ústavného
súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci
proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).
12.1 Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru
nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov
je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy,
ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené ústavou zaručené základné
práva a slobody sťažovateľa.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. V predmetnej právnej veci je východiskovou skutočnosťou, že sťažovateľ podal
ústavnú sťažnosť na ústavnom súde, namietajúc porušenie svojich práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, 5. mája 2020, teda v čase, keď už vedel
o termíne vyhlásenia rozhodnutia Krajského súdu V Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
o odvolaní, namietajúc porušenie označených práv postupom okresného súdu v napadnutom
konaní. V tomto ohľade je potrebné pripomenúť aj vyjadrenie predsedu okresného súdu,
ktorý taktiež zdôraznil okolnosť, že „Podanie ústavnej sťažnosti v deň vyhlásenia
potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacím súdom sa javí byť zo strany sťažovateľa mimoriadne
neštandardným postupom.“. Tomuto záveru nasvedčuje skutočnosť, že meritórnym
dôvodom podania ústavnej sťažnosti sťažovateľom bolo jeho presvedčenie
o tom, že „v čase podávania ústavnej sťažnosti nebolo sťažovateľovi doručené
druhostupňové rozhodnutie“ za situácie, že okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom
č. k. 37 C 197/2012-190 z 24. mája 2018, ktorým určil, že záložné právo nezaťažuje
spoluvlastnícky podiel sťažovateľa na nehnuteľnosti zapísanej na
v katastrálnom území , čím teda sťažovateľovi
v plnom rozsahu vyhovel. Ak teda sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť v deň vyhlásenia
rozhodnutia o odvolaní, namietajúc skutočnosť, že mu nebolo rozhodnutie o odvolaní
doručené, musí ústavný súd skonštatovať, že sťažovateľ tak nekonal v záujme efektívnej
ochrany svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, obsahom
ktorých je primárne a materiálne odstránenie stavu právnej neistoty, ktorá nastane
právoplatnosťou rozhodnutia súdu.
14. Ak sa teda sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha ochrany svojich
označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní po viac ako 10 mesiacov
trvajúcom odvolacom konaní, po tom, čo okresný súd rozsudkom č. k. 37 C 197/2012-190
z 24. mája 2018 v merite veci rozhodol, domáha sa ochrany svojich práv vo vzťahu
k orgánu verejnej moci, ktorý už porušenie označených práv sťažovateľa spôsobiť nemôže.
Za danej situácie, pokiaľ sa sťažovateľ zastúpený právnym zástupcom nemienil domáhať
v podanej ústavnej sťažnosti ochrany svojich práv postupom krajského súdu,
ktorý v odvolacom konaní konal v čase pretrvávajúcej právnej neistoty sťažovateľa,
neostáva iné, než konštatovať, že vo vzťahu k ním označenému porušovateľovi
mal jeho postup sťažovateľ napadnúť skôr, teda ešte v čase konania pred okresným súdom.
Ústavný súd je podľa § 45 zákona o ústavnom súde viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu
na začatie konania. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu návrh rozhodnutia (petit)
musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť
východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03,
III. ÚS 234/04, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 355/09, IV. ÚS 287/2011,
15. V dôsledku už uvedených skutočností ústavný súd konštatuje nemožnosť
vyhovieť sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti smerujúcej k porušeniu práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní okresného súdu, preto rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
16. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu