Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 67/01
PDF · 216.09 KB
No categories available
II. ÚS 67/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 67/01-31
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí senátu
8. novembra 2001 prerokoval podnet A. G., bytom K., D. G., bytom B., A. M., bytom K., Ľ.
N., bytom K., a V. S., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. J. V., K., na začatie konania
vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Košice – okolie vo veci sp. zn. 15 C 45/93 a takto
r o z h o d o l :
Základné právo A. G., D. G., A. M., Ľ. N. a V. S. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred
Okresným súdom Košice – okolie vo veci sp. zn. 15 C 45/93 o vyrovnanie dedičských
podielov p o r u š e n é b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. júna 2001
doručené podanie A. G., bytom K., D. G., bytom B., A. M., bytom K., Ľ. N., bytom K., a V.
S., bytom K. (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. V., K., označené
ako „Podnet podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR“. Navrhovatelia v ňom žiadali, aby ústavný súd
v konaní podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nálezom
rozhodol, že postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) vo veci
sp. zn. 15 C 45/93 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Svojím podnetom sa navrhovatelia tiež
domáhali, aby ústavný súd rozhodol aj o povinnosti Slovenskej republiky zaplatiť každému
z nich spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške Sk 100 000,-- od právoplatnosti jeho
nálezu.
Ústavný súd podnet navrhovateľov predbežne prerokoval na svojom neverejnom
zasadnutí 20. septembra 2001 a rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie v časti
namietajúcej porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a odmietnutí
(z dôvodu svojej nepríslušnosti) v časti požadujúcej priznanie spravodlivého finančného
zadosťučinenia.
Navrhovatelia vo svojom podnete konkrétne uviedli: „Pred Okresným súdom Košice
– vidiek v r. 1993 bola proti nášmu neb. otcovi a manželovi J. G. podaná žaloba
o vyrovnanie dedičských podielov, ktorá bola vedená a je aj t. č. vedená pod
sp. zn. 15 C 45/93. Žaloba sa nám nezachovala a zachovalo sa nám iba vyjadrenie k žalobe
zo 7. 12. 1993. ...
Po smrti nášho otca a manžela (1. 10. 1994) sme do konania vstúpili my deti
a manželka, pričom súd žalobu žalobcov Dr. V. M. a A. M. zamietol.
Po odvolaní sa žalobcov ďalším rozsudkom z 22. 4. 1999 Okresný súd Košice –
okolie žalobe žalobcov vyhovel. Proti rozsudku sme podali odvolanie. ...
Pretože ja žalovaný v 2 rade ako splnomocnený zástupca ostatných žalovaných som
od podania odvolania neobdržal zo súdu odpoveď na naše odvolanie podal som sťažnosť
listom z 12. 2. 2001 adresovaným predsedovi Okresného súdu Košice – okolie. Odpoveď
som obdržal listom podpredsedu OS Košice – okolie z 26. 3. 2001, ktorým bola uznaná
sťažnosť ako dôvodná. ...
V dôsledku toho, že pôdu o výmere vyše 16 hektárov nemáme doposiaľ prevedenú
na nás, lebo v dôsledku dlhodobého súdneho konania nemôžeme túto prejednať
v dedičskom konaní po neb. J. G. máme obmedzené možnosti dispozície s pôdou, ktorá je
predmetom súdneho konania a napr. nemôžeme ju nikomu prenajať a pod. keďže nemáme
LV.
Vzhľadom na vyššie uvedené domnievame sa, že sú porušované naše čl. 48 ods. 2
Ústavy SR zaručené práva na prerokovanie našej veci bez zbytočných prieťahov a to od
1. 10. 1994 do dnes.
Preto navrhujeme aby bolo vydané toto uznesenie
Podnet A. G., D. G., V. S., A. M. a Ľ. N. zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Slovenskej republiky v zastúpení všeobecnými súdmi Slovenskej
republiky v konaní 15 C 45/93 Okresného súdu Košice – okolie porušené bolo.“
Po prijatí podnetu navrhovateľov na ďalšie konanie sa ústavný súd podľa § 29 ods. 5
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) 21. septembra 2001 obrátil na predsedu
okresného súdu so žiadosťou o písomné vyjadrenie k prijatému podnetu. Podpredseda
okresného súdu vo svojom vyjadrení z 11. októbra 2001 (Spr. 719/01) uviedol: „Je
nepochybné, že konanie o vyrovnanie dedičských podielov evidované pod
sp. zn. 15 C 45/93 sa vedie od 29. 6. 1993 doposiaľ. (pôvodná žiadosť zo dňa 2. 12. 1992).
Vec bola prvotne pridelená na prejednanie JUDr. P. Po jej odchode zo súdu bola
pridelená JUDr. H. a následne JUDr. P., ktorá ju prejednáva doposiaľ.
I tento objektívny faktor spôsobil to, že došlo k predĺženiu súdneho konania.
Ďalšou okolnosťou, ktorá ovplyvnila dĺžku konania bola tá skutočnosť, že nebolo
včas ukončené dedičské konanie po neb. J. G. a bez dedičského spisu nebolo možné
pokračovať v prejednávaní veci 15 C 45/93.
Dávam do pozornosti Ústavnému súdu, že prieťahy v konaní spôsobili i samotní
účastníci konania svojou nečinnosťou. V priebehu konania totiž pôvodne označení účastníci
– tak navrhovateľ ako i odporca zomreli a na pojednávanie dňa 23. 9. 1996 sa dostavil len
syn pôvodne označenej navrhovateľky, ktorému bola uložená lehota na zistenie okruhu
účastníkov konania. Dňa 10. 1. 1997 bol opätovne súdom vyzvaný V. M. na oznámenie
potrebných skutočností informácií (V. M.).
Na základe vyššie uvedených skutočností sme toho názoru, že včasnejšiemu
prejednaniu veci bránili objektívne skutočnosti a prieťahy v konaní neboli spôsobené
subjektívnou nečinnosťou pracovníkov súdu.“
Keďže žiaden z účastníkov konania netrval na ústnom pojednávaní ústavného súdu,
ústavný súd o podnete navrhovateľov 8. novembra 2001 rozhodol bez jeho nariadenia podľa
§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.
Pokiaľ ide o fakty prípadu, zo zadováženého súdneho spisu vo veci
sp. zn. 15 C 45/93 vyplynuli pre ústavný súd nasledovné skutočnosti. Predmetom konania
pred okresným súdom je vyrovnanie dedičských podielov, pričom pôvodnými účastníkmi
tohto konania boli A. M., rod. G. (bytom P.), ktorá 29. júna 1993 podala na Okresný súd
Košice – vidiek žalobu na vyrovnanie dedičských podielov voči odporcovi J. G., bytom K.
Podanie tejto žaloby možno označiť za začatie konania vo veci sp. zn. 15 C 45/93
o vyrovnanie dedičských podielov, ktoré nie je doposiaľ ukončené a v ktorom navrhovatelia
namietajú prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Keďže navrhovatelia sa účastníkmi tohto
súdneho konania stali až po tom, čo 1. októbra 1994 zomrel J. G., porušenie ich základného
práva možno vysloviť iba v období, v ktorom už v uvedenom konaní mali postavenie
účastníkov konania.
Dňa 23. septembra 1996 (celkovo na 3. pojednávaní vo veci) oznámil syn žalobkyne
V. M., že v čase tohto pojednávania sú už nebohí ako žalobkyňa A. M., tak aj žalovaný J. G.
Bol preto súdom poučený, aby oznámil mená a adresy právnych nástupcov, či vstupujú do
konania, na čo si vyžiadal lehotu 20 dní. Následne bolo pojednávanie odročené na neurčito
s tým, že súd vyzve účastníkov na doplnenie potrebných skutočností.
Dňa 1. októbra 1996 predložil syn nebohej žalobkyne V. M. úmrtný list A. M.
a oznámil súdu, kto sú zákonní dedičia po odporcovi J. G., a navrhol, aby do konania na
strane odporcov vstúpili:
1. A. G., K.,
2. D. G., B.,
3. A. M., K.,
4. Ľ. N., K.,
5. V. S., K.
Začiatkom októbra 1996 došlo opätovne k zmene konajúcej sudkyne, ktorou sa stala
JUDr. I. P. (ktorá vo veci koná doposiaľ). Dňa 7. novembra 1996 dala pokyn kancelárii na
zistenie dátumov úmrtí žalobkyne a žalovaného a na zistenie dedičov po nich. Požiadaný
Obecný úrad K. však 15. novembra 1996 vrátil túto požiadavku súdu späť so žiadosťou o jej
spresnenie. Okresný úrad P. 18. novembra 1996 oznámil súdu úmrtie A. M., ale uviedol, že
evidenciu dedičov nevedie.
Dňa 10. januára 1997 sa bez predvolania dostavil na okresný súd V. M. (na úradnom
zázname sa neuvádza, za akým účelom) a súd mu uložil doložiť do spisu, resp. oznámiť
súdu dátum a rok úmrtia odporcu J. G. Ide o skutočnosti, ktoré už okresný súd sám zisťoval
na Obecnom úrade K., ale pre nepresnosť dožiadania mu neboli oznámené.
Po preukázaní úmrtia pôvodnej žalobkyne A. M. a odporcu J. G. súd vytýčil
pojednávanie na termín 28. október 1997.
Išlo vôbec o prvé pojednávanie, na ktorom ako účastníci konania vystupovali
navrhovatelia (na strane odporcov). Súd vo veci samej rozhodol rozsudkom z 28. októbra
1997 tak, že návrh žalobcov na vyrovnanie dedičských podielov zamietol. Proti tomuto
rozsudku (15 C 45/93) sa 1. decembra 1997 odvolali právni nástupcovia žalobcov s tým, že
svoje odvolanie podrobnejšie odôvodnia v lehote 15 dní.
Na konanie na odvolacom súde žalobcovia splnomocnili advokáta JUDr. F. K.
a zároveň predložili 15. decembra 1997 podrobne odôvodnené odvolanie. Súdny spis bol
20. marca 1998 doručený na rozhodnutie Krajskému súdu Košice (ďalej len „krajský súd“)
ako súdu odvolaciemu.
Krajský súd svojím uznesením č. k. 15 Co 45/98-49 z 30. apríla 1998 rozhodol, že
rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V odôvodnení
svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa
pristúpil preto, že „súd prvého stupňa neskúmal, či v prejednávanej veci sú splnené
podmienky pre vyrovnanie dedičských podielov“. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd
uložil súdu prvého stupňa, „aby v zmysle § 43 O. s. p. vyzval žalobcov na odstránenie
nedostatku žaloby, a to aby žalobný petit upresnili tak, aby obsahoval náležitosti ustanovené
v § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona a potom skúmal, či sú splnené podmienky pre
vyrovnanie dedičských podielov (§ 14 zákona č. 293/1992 Zb.)“. Uznesenie bolo
okresnému súdu doručené 10. júna 1998. Následne 4. septembra 1998 vydal okresný súd
uznesenie, ktorým uložil žalobcom v lehote 10 dní od jeho doručenia (a pod následkom
zastavenia konania) doplniť návrh o výrok rozhodnutia s uvedením katastrálneho územia,
čísla pozemnoknižných vložiek, resp. listov vlastníctva, vypísaním všetkých čísel parciel,
ich výmery, ako aj výšky podielu poručiteľa a určením podielu, ktorý žiadajú určiť pre
navrhovateľov, pretože ich návrh neobsahuje úplný výrok, a teda „nemá náležitosti
ustanovené v § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona, ako aj náležitosti § 42 ods. 3 O. s. p.
a § 79 ods. 1 O. s. p.“ Právny zástupca žalobcov spresnil žalobný petit 26. októbra 1998.
Tento bol zaslaný odporcom s tým, že sa k nemu budú môcť vyjadriť na pojednávaní, ktoré
sudkyňa vytýčila na 19. január 1999.
Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 19. januára 1999 a bolo odročené na
2. február 1999 s tým, že právny zástupca žalobcov doloží v lehote 10 dní rozhodnutie súdu
o vyporiadaní vlastníctva k rodinnému domu a žalobcovia tiež doložia listy vlastníctva na
pozemnoknižnej vložke, resp. identifikácie.
Pojednávanie súdu vytýčené na 2. február 1999 bolo odročené na 18. február 1999
a súd uznesením sp. zn. 15 C 45/93 z 2. februára 1999 uložil žalobcom, aby v lehote 5 dní
od doručenia uznesenia pod následkom zastavenia konania doplnili svoj návrh nasledovne:
1. špecifikovali výrok v súlade s katastrálnym územím, pozemnoknižnými vložkami,
číslami parciel, ich výmerou, zápisom, ak je založený na liste vlastníctva v podieloch
poručiteľa, ako aj prepočítané podiely navrhovateľov, ktoré žiadajú určiť tak, aby boli
vykonateľné na zápis do katastra nehnuteľností,
2. doložili list vlastníctva na pozemnoknižnej vložke č. 48 (resp. vložku +
identifikáciu).
Okresný súd svoju požiadavku zdôvodnil tým, že „Podaný návrh na začatie konania
má... vady, ktoré bránia riadnemu pokračovaniu v konaní, nakoľko nemá náležitosti
uvedené v § 42 ods. 3 O. s. p. a § 79 ods. 1 O. s. p.“
D. G. v mene odporcov spresnil svoje vyjadrenie zo 16. januára 1999.
Pojednávanie stanovené na 18. február 1999 bolo odročené na neurčito pre
práceneschopnosť konajúcej sudkyne. Toho dňa bol súdu doručený spresnený žalobný petit.
Na ďalšom pojednávaní 22. apríla 1999 (v neprítomnosti odporcov) okresný súd vo
veci rozhodol a vyhlásil rozsudok o vyrovnaní dedičských podielov po poručiteľovi J. G.
a potvrdil vlastnícke právo žalobcov. Proti tomuto rozsudku sa 8. júna 1999 odvolali
odporcovia a ich odvolanie bolo 17. júna 1999 zaslané žalobcom.
Okresný súd predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako súdu odvolaciemu
23. septembra 1999. Pretože tento vo veci hneď nekonal, právny zástupca žalobcov požiadal
23. októbra 2000 o vytýčenie termínu pojednávania. Krajský súd svojím uznesením
z 29. decembra 2000 (15 Co 116/00) však najskôr rozhodol, aby súd prvého stupňa rozhodol
o celom predmete konania a opravil v rozsudku zrejmú nesprávnosť spočívajúcu v označení
k. ú. K. n. T.
Po tomto rozhodnutí krajského súdu okresný súd uznesením zo 7. februára 2001
opravil výrok svojho rozsudku č. k. 15 C 45/93-89 z 22. apríla 1999 a toho istého dňa vydal
doplňujúci rozsudok č. k. 15 C 45/93-111 o doplnení výroku tohto rozsudku. Zároveň
7. februára 2001 vyzval právneho zástupcu žalobcov na špecifikáciu výroku, na čo tento
súdu oznámil, aby si doklady pre dlhodobú neprítomnosť žalobcu vyžiadal sám od
katastrálneho úradu. Tieto ale následne predložil druhý zo žalobcov 2. marca 2001.
Všetci odporcovia spoločne (navrhovatelia v konaní pred ústavným súdom) podali
17. apríla 2001 odvolanie proti doplňujúcemu rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 45/93-
111 zo 7. februára 2001, a to z rovnakých dôvodov, ktoré už uviedli vo svojom odvolaní
proti rozsudku z 8. júna 1999. Celý spis bol 20. apríla 2001 predložený krajskému súdu.
Tento ho 11. júna 2001 ale opätovne vrátil okresnému súdu na doplnenie rozsudku (o časti
pozemkov nebolo rozhodnuté, treba si vyžiadať aktuálne výpisy listov vlastníctva,
rozhodnutia doručiť všetkým odporcom) a obratom uložil povinnosť spis predložiť
krajskému súdu na ďalší procesný postup. Okresný súd 26. júna 2001 dožiadal Okresný
úrad Košice – okolie. Následne bol spis 12. júla 2001 predložený ústavnému súdu pre
potreby konania o podnete navrhovateľov.
III.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdneho orgánu, v dôsledku čoho je jej odstránenie „podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Samotným prerokovaním veci
na súde sa však právna neistota osoby neodstráni, pretože právna istota sa vytvára až
právoplatným rozhodnutím súdu. Pre splnenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy preto nepostačuje, aby súd vec prerokoval (II. ÚS 26/95).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov. Ústavný súd poskytuje ochranu označeného práva každému, kto sa
o ňu uchádza predpísaným spôsobom bez ohľadu na to, či má v konaní pred všeobecným
súdom postavenie navrhovateľa (žalobcu) alebo odporcu.
Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v súdnom konaní, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2)
a napokon spôsob, akým súd v konaní postupoval (3) – I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97.
1. Predmetom prebiehajúceho konania sp. zn. 15 C 45/93 pred okresným súdom je
vyrovnanie dedičských podielov k poľnohospodárskej pôde, ktorá bola predmetom konania
o dedičstve po nebohom otcovi J. G. (zomr. 8. februára 1968). Podľa názoru ústavného súdu
po právnej stránke nejde o komplikovanú vec, keďže úlohou súdu bolo zistenie, či sú
splnené podmienky pre vyrovnanie dedičských podielov [v zmysle § 13 a nasl. zákona
Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 293/1992 Zb.“)]
a v prípade, že tieto splnené boli, rozhodnúť o vyrovnaní dedičských podielov potvrdením
vlastníctva oprávnenej osoby (osôb) - § 14 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. Hoci faktickú
zložitosť veci je rozumné predpokladať (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností, o ktoré
pri vyrovnaní dedičských podielov ide), zodpovedajúcou prípravou samotného
pojednávania, ako aj uplatnením § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
táto nemusela predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Pre úplnosť je možné dodať, že
takéto konania neboli začiatkom 90. rokov ničím neobvyklým v rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, keďže súviseli s praktickým uplatňovaním zákona č. 293/1992 Zb. ako
jedného z reštitučných zákonov.
2. Pokiaľ ide o správanie navrhovateľov ako účastníkov označeného súdneho
konania (na strane odporcov), z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd nezistil, že by
k prieťahom v tomto konaní bolo dochádzalo ich postupom. Ich postoj možno (a práve
naopak) hodnotiť ako aktívny a súčinnostný, pretože požadované úkony (napríklad ich
účasť na pojednávaniach, vyjadrenie k návrhu žalobcov) vykonávali načas a bez zbytočných
odkladov.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva navrhovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol samotný postup okresného súdu. Pri uplatňovaní
tohto kritéria bral ústavný súd do úvahy svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného
súdu (napríklad nevytyčovaním pojednávania), ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. Takto vo veci
sp. zn. II. ÚS 33/99 ústavný súd uviedol: „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže
zapríčiniť porušenie práva zaručeného podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak
činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli
ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol.“ Aj v ďalšej veci
sp. zn. II. ÚS 64/99 ústavný súd uviedol: „Právo zaručené občanovi podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania súdov,
ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej
moci.“
Pri hodnotení postupu okresného súdu bral preto ústavný súd do úvahy oba
spomenuté spôsoby. Pokiaľ ide o zbytočné prieťahy spôsobené nekonaním okresného súdu
(a bez zákonnej prekážky takéhoto postupu), ústavný súd zistil, že v období od októbra 1994
(odkedy prichádzala do úvahy účasť odporcov – navrhovateľov v konaní pred ústavným
súdom, keďže 1. októbra 1994 J. G. zomrel) až do apríla 1996 okresný súd nekonal vôbec
(od 24. augusta 1994 do 26. apríla 1996). Z písomného vyjadrenia podpredsedu okresného
súdu z 11. októbra 2001 vyplynulo, že dôvodom tejto jeho nečinnosti mala byť zmena
v osobe konajúcej sudkyne, ktorú označil ako „objektívny faktor“ nečinnosti súdu. Podľa
názoru ústavného súdu však zmena v osobe konajúceho sudcu (tak ako iné organizačné či
technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníkom súdneho konania.
Pokiaľ ide o konanie od uvedeného termínu až do súčasnosti, okresný súd
(s výnimkou, keď sa spis nachádzal na krajskom súde ako na súde odvolacom) vo veci
konal. Ako však už ústavný súd uviedol, samotné konanie súdu ešte nemusí znamenať, že
ide o konanie bez zbytočných prieťahov. Základnému právu na konanie bez zbytočných
prieťahov totiž nezodpovedá akýkoľvek (hoci aktívny) postup súdu, ale len ten, do ktorého
sa premieta procesná zásada hospodárnosti súdneho konania, rešpektovanie ktorej je
nevyhnutným predpokladom rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany. Jej obsahom
je nielen to, aby súd viedol konanie hospodárne a aby bez zbytočných prieťahov zistil
rozhodujúce skutočnosti a aby hneď rozhodol (§ 6 OSP), ale tiež aby v rámci prípravy
pojednávania toto predseda senátu pripravil tak, aby bolo možné rozhodnúť na jednom
pojednávaní (§ 114 OSP), aby predseda senátu podľa § 43 OSP vyzval účastníkov na
opravenie alebo doplnenie nesprávneho alebo neúplného podania, aby súd, ktorý je podľa
§ 89 OSP príslušný na konanie o určitej veci, bol príslušný aj na konanie vo veciach s ňou
spojených a pod. Nerešpektovanie zásady hospodárnosti v konaní všeobecného súdu (jej
jednotlivých zložiek buď samostatne, alebo v ich vzájomnej spätosti) je spôsobilé (vo väčšej
či menšej intenzite či miere) porušiť základné právo účastníka súdneho konania na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal postup okresného súdu vo veci
sp. zn. 15 C 45/93 a zistil, že ním došlo k porušeniu zásady hospodárnosti súdneho konania
jednak tým, že si vec dôsledne nepripravil na rozhodnutie (adekvátnym využitím § 43 OSP),
a takisto tým, že doteraz nerozhodol o celej veci, ktorá mu bola predložená na rozhodnutie.
Pokiaľ ide o nedôslednosť prípravy samotnej veci na konanie a rozhodnutie po
rozhodnutí okresného súdu z 28. októbra 1997, ktorým tento zamietol návrh žalobcov na
vyrovnanie dedičských podielov, mu krajský súd vo svojom uznesení z 30. apríla 1998
(15 Co 45/98) vytkol, že vôbec „neskúmal, či v prejednávanej veci sú splnené podmienky
pre vyrovnanie dedičských podielov“. Súčasne mu uložil, aby vyzval žalobcov na
odstránenie nedostatkov žaloby, čo okresný súd urobil svojimi uzneseniami zo 4. septembra
1998 a 18. februára 1999.
K vzniku prieťahov došlo pri odstraňovaní vád podania žalobcov, pretože okresný
súd vo veci sp. zn. 15 C 45/93 nepostupoval v súlade s OSP (a preto ho krajský súd musel
vyzvať na odstránenie tohto nedostatku) tým, že nezabezpečil splnenie podmienok na
rozhodnutie vo veci prostredníctvom doplnenia a spresnenia žaloby.
Ďalšie rozhodnutie vo veci sp. zn. 15 C 45/93 vydal okresný súd 22. apríla 1999,
pričom odvolanie proti nemu podali odporcovia (navrhovatelia v konaní pred ústavným
súdom) na krajský súd. V rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 15 Co 116/00 z 29. decembra
2000, ako aj v jeho ďalšej žiadosti z 11. júna 2001 tento ukladá okresnému súdu, aby podľa
§ 152 ods. 2 prvej vety OSP rozsudkom rozhodol o celej prejednávanej veci na základe
podania navrhovateľov a nimi predloženej špecifikácie nehnuteľností.
V tomto prípade došlo k vzniku zbytočných prieťahov pri rozhodovaní o celom
predmete konania, keď okresný súd nepostupoval v súlade s OSP, a preto musel byť
(podobne ako pri odstraňovaní vád žaloby) vyzvaný krajským súdom k náprave tohto
nedostatku.
Keďže takýmto postupom okresného súdu došlo k porušeniu zásady hospodárnosti
súdneho konania vo veci sp. zn. 15 C 45/93, ústavný súd aj s prihliadnutím na jeho
nekonanie v období rokov 1994 – 1996 tento jeho postup posúdil ako zbytočné prieťahy
v súdnom konaní narušujúce základné právo navrhovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.