Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 552/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátkou Mgr. Evou

Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa , a , práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práv podľa čl. 7 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práva podľa čl. 18 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Levice v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. novembra 2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 7 a čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva podľa čl. 18 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 5. júna 2008 bolo rozvedené manželstvo sťažovateľky a

a ich v tom čase maloletý syn bol zverený do osobnej starostlivosti otca. Zároveň okresný

súd rozhodol o úprave styku sťažovateľky s maloletým. Na základe odvolania sťažovateľky

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2009 bol potvrdený

rozsudok okresného súdu z 5. júna 2008.

3. Keďže otec bránil v realizácii styku sťažovateľky s maloletým spôsobom

vyplývajúcim z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. júna 2008, sťažovateľka

sa domáhala nariadenia výkonu rozhodnutia, ktoré sa viedlo na okresnom súde pod sp. zn.

. Napriek ďalším oznámeniam sťažovateľky o nerealizovaní styku s maloletým

nedošlo podľa sťažovateľky zo strany okresného súdu k prijatiu efektívnych opatrení, ktoré

by vymohli plnenie právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 5. júna 2008 o práve styku sťažovateľky s maloletým.

4. Vzhľadom na pretrvávajúci stav, keď sťažovateľke nebolo naďalej umožňované

stýkať sa s maloletým, podala sťažovateľka na okresnom súde návrh na zverenie maloletého

syna do jej starostlivosti. Sťažovateľka sa následne domáhala nariadenia predbežného

opatrenia, aby sa styk realizoval tak, že otec maloletého ho odovzdá sťažovateľke v mieste

jej bydliska, a tiež, aby bolo predbežným opatrením nariadené výchovné opatrenie, ktorým

by súd nariadil otcovi maloletého a maloletému povinnosť podrobiť sa psychologickému

poradenstvu pre účely obnovenia realizácie styku sťažovateľky s maloletým.

4.1 Uznesením okresného súdu sp. zn. z 29. januára 2010 bol

zamietnutý návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia, proti ktorému

sťažovateľka podala odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2010 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 29. januára 2010.

4.2 Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. marca 2011 bolo

nariadené výchovné opatrenie – povinnosť oboch rodičov podrobiť sa intenzívnej

rodičovskej terapii a povinnosť maloletého podrobiť sa psychoterapii po ukončení terapie

rodičov. Zároveň bol zamietnutý návrh sťažovateľky na zverenie maloletého do jej

starostlivosti (tieto výroky nadobudli právoplatnosť 6. apríla 2011). Proti výroku o zvýšení

výživného otec maloletého podal odvolanie a tento bol následne potvrdený rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2012.

4.3 V časti zaplatenia zameškaného výživného bolo rozhodnuté rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 4. decembra 2012, ktorý z dôvodu podania

odvolania sťažovateľkou bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. júna 2013.

4.4 Sťažovateľka uviedla, že rozsudok okresného súdu z 15. marca 2011 vo vzťahu

k nariadenej rodičovskej terapii však nebol vykonateľný, keďže lekárka, ktorá mala

vykonávať rodičovskú terapiu, takúto terapiu nevykonáva a terapeutka, ktorá mala

vykonávať psychoterapiu maloletého, uviedla, že bez spolupráce jeho otca nemožno terapiu

absolvovať, pričom on o ňu neprejavil záujem. Sťažovateľka sa aj naďalej domáhala výkonu

rozhodnutia a prijatia opatrení na realizáciu účelu výchovného opatrenia.

5. Následne okresný súd začal ex offo konanie o zmenu výchovného opatrenia, ktoré

bolo vedené pod sp. zn. . Okresný súd pojednávanie nariadil až na 19. október

2017, zatiaľ čo sťažovateľka zistila, že súd nevykonal žiadnu prípravu pojednávania

a k spisu neboli pripojené ani súvisiace spisy. Podľa sťažovateľky bol okresný súd viac ako

2 roky bezdôvodne nečinný a nariadené pojednávanie dvakrát odročil pre účely vykonania

dokazovania, ktoré mohol realizovať na jedinom pojednávaní, ak by ho riadne pripravil.

5.1 Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 5. decembra 2017 bolo

rozhodnuté o nariadení výchovného opatrenia, na základe ktorého sa mala sťažovateľka

s maloletým stretávať počas troch mesiacov na referáte poradensko-psychologických

služieb a podrobiť sa tam odbornému poradenstvu. Otec maloletého podal proti

predmetnému rozsudku odvolanie. V konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn.

stanovil krajský súd termín verejného vyhlásenia rozsudku na 19. apríl 2018, ktorý neskôr

zrušil. Podľa sťažovateľky nemôže mať zrušenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku

žiaden zákonný dôvod a smerovalo len „k zmareniu poslednej šance, žeby sa mohli

sťažovatelia stretnúť a mať priestor na vzájomný rozhovor a nadviazanie kontaktu

v bezpečnom prostredí...“.

5.2 Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. augusta 2018 bol zrušený

rozsudok okresného súdu z 5. decembra 2017 a zároveň bolo konanie vedené pod sp. zn.

zastavené z dôvodu, že maloletý dovŕšil plnoletosť.

6. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. októbra 2018 bolo konanie

zastavené rovnako z dôvodu, že maloletý dovŕšil plnoletosť.

7. Sťažovateľka tiež uviedla, že „... sa kontinuálne od roku 2007 domáhala toho, aby

jej štát prostredníctvom na to kreovaných inštitúcií vytvoril podmienky na realizáciu práva

starať sa o svojho syna. Súdy ani iné inštitúcie však neposkytli sťažovateľke ani jej dieťaťu

efektívnu pomoc pri realizácii a ochrane ich práv, napriek tomu, že svojich práv sa aktívne

domáhala.

... nebola poskytnutá žiadna účinná pomoc, keď konanie o výkon rozsudku bol

skončený zastavením a počas jeho viac ako 9 ročného priebehu, nevykonal súd nič, čím by

jej právo priznané rozsudkom, aj reálne zabezpečil. Súdy v tomto smere zvolili vyčkávaciu

taktiku, nereagovali na podania matky a ponechali vyriešiť spor uplynutím času...

Súdy ani ostatné inštitúcie, nezakročili ani včas, ani primeranými a efektívnymi

prostriedkami, keď zvolili pomoc nielen neskoro, ale aj spôsobom, ktorý nebol vykonateľný.

Súdy definitívne a bez využitia efektívnych opatrení, vylúčili matku z podstatnej časti

detstva jej syna, vďaka nesprávnemu postupu súdov nemohla participovať na viac ako

polovici jeho života.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že postupom súdov vo vyššie uvedených

konaniach došlo k hrubému porušeniu všetkých vyššie označených práv, keď v dôsledku

nesprávneho postupu súdov oboch stupňov bola sťažovateľka fakticky pozbavená svojich

rodičovských práv počas viac ako polovice života svojho dieťaťa...“.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 uvedených práv postupom okresného súdu

a krajského súdu v napadnutých konaniach. Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 50 000 € a náhrady trov konania.

9. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. a bola

pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorá bola podľa Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019

členkou IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval v zložení Ľudmila Gajdošíková

(predsedníčka senátu), Ladislav Orosz a Miroslav Duriš.

10. Do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia pôvodnej sudkyne

spravodajkyne a ďalšieho člena senátu, pozn.) nebola ústavná sťažnosť sťažovateľky

v merite veci rozhodnutá pôvodným IV. senátom ústavného súdu. Plénum ústavného súdu

prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“).

Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie

uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra

2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi

a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý

pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (sudca

spravodajca).

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

13. Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a komunikácie.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy

pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc

sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc

potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

14. Podľa čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou

stranou Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú

spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich

prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. Za účelom

zaručenia a podpory práv ustanovených týmto Dohovorom poskytujú štáty, ktoré sú

zmluvnou stranou Dohovoru, rodičom a zákonným zástupcom potrebnú pomoc pri plnení

ich úlohy výchovy detí a zabezpečujú rozvoj inštitúcií, zariadení a služieb starostlivosti

o deti.

15. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len „“) v čl. I až a až a až

a a . V zmysle a sa tento zákon použije

aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to,

že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „sú výsledkové“, to znamená,

že im musí zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ).

17.1 Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c/a

Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru (obdobne ).

18. Ústavný súd je podľa viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáhal v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ).

19. Ústavný súd konštatuje, že v podanej ústavnej sťažnosti je jej petit jednoznačne

formulovaný a oddelený od ostatných častí ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka v ústavnej

sťažnosti namietala postup okresného súdu a krajského súdu v jednotlivých napadnutých

konaniach, ale zároveň v nej poukazovala na konkrétne rozhodnutia vydané v predmetných

konaniach všeobecných súdov. Vo vzťahu k porušeniu ostatných v bode 1 uvedených práv

sťažovateľky boli preto predmetom prieskumu ústavného súdu v zmysle bodu 17 len

„konečné“ rozhodnutia vydané v napadnutých konaniach okresného súdu a krajského súdu,

ktoré boli výslovne uvedené v petite ústavnej sťažnosti, pretože postup všeobecného súdu sa

zároveň premieta aj do jeho rozhodnutia.

III.A K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19

ods. 2, a , práv podľa a a 2

dohovoru, práv podľa čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 7 a čl. 47

charty rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 5. júna 2008, uznesením

okresného súdu sp. zn. z 29. januára 2010 a rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2012

20. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v

(... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd), ktorého zmyslom je, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a meritórne (vecne) sa

zaoberať podanou sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude

môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným orgánom verejnej moci

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (, ,

).

21. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale rovnako je aj úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci výkonu im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu (, ).

22. Rozsudok okresného súdu sp. zn. z 5. júna 2008, uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 29. januára 2010 a rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2012 boli predmetom súdneho prieskumu realizovaného

krajským súdom na základe sťažovateľkou podaných odvolaní.

23. Z uvedeného vyplýva, že existoval iný súd rozhodujúci o ochrane práv

sťažovateľky (krajský súd), čo vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou

sťažnosťou prezentovaného porušenia v bode 1 uvedených práv sťažovateľky predmetnými

rozhodnutiami okresného súdu.

24. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) z dôvodu, že ústavný súd nemá právomoc na jej

prerokovanie.

III.B K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19

ods. 2, a , práv podľa a a 2

dohovoru, práv podľa čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 7 a čl. 47

charty rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. marca 2011 a rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 5. decembra 2017

25. Podľa návrh na začatie konania je

neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.

Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

26. Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi

na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti

uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným

spôsobom (m. m. ).

26.1 Sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

26.2 Toto „poradie“ nemôže sťažovateľ ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza

z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd

na úrovni jeho právomocí. Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné

právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody

a pri ich uplatnení nie je úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva

alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa (m. m.

, , , ), a to pri zachovaní

lehoty na podanie ústavnej sťažnosti ( ).

27. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo vzťahu k rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 15. marca 2011 a rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 5. decembra 2017 disponovala účinným prostriedkom nápravy, ktorým bolo odvolanie.

Sťažovateľka nevyčerpala tento účinný právny prostriedok, a preto ústavný súd túto časť

ústavnej sťažnosti sťažovateľky odmietol ako neprípustnú podľa § 132 ods. 2 v spojení

s .

III.C K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19

ods. 2, a , práv podľa a a 2

dohovoru, práv podľa čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 7 a čl. 47

charty rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2009, uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2010, uznesením krajského súdu

sp. zn. z 13. júna 2013

28. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne ďalej uvádza,

že ústavnú sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ), a preto jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v .

29. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

30. Rozsudok krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2009 nadobudol

právoplatnosť 4. februára 2009, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2010 nadobudlo právoplatnosť 12. mája 2010, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 13. júna 2013 nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2013.

31. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu 21. novembra

2018, čo znamená, že bola úplne evidentne podaná po zákonom ustanovenej lehote

uvedenej v . V prípade podania ústavnej sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie

tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. , ), čo však sťažovateľka ani

nežiadala.

32. Z už uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľky

ako podanú oneskorene opätovne odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom

súde.

III.D K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19

ods. 2, a , práv podľa a a 2

dohovoru, práv podľa čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 7 a čl. 47

charty uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. októbra 2018 a uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 6. augusta 2018

33. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

33.1 Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

33.2 K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

34. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach

patriacich do ich právomoci.

34.1 Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi

verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. , ).

34.2 Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

35. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť () a ich

prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

36. Do obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý

právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

37. Ústavný súd sa oboznámil s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 1. októbra 2018 a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. augusta 2018,

aby posúdil zlučiteľnosť ich obsahu s limitmi v bode 1 označených práv, ktorých porušenie

sa namieta. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, teda

posudzoval ústavnú udržateľnosť predmetného uznesenia okresného súdu.

38. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. októbra 2018 bolo zastavené

konanie z dôvodu, že maloletý dovŕšil plnoletosť. Uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 6. augusta 2018 bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 5. decembra 2017 a zároveň bolo konanie okresného súdu vedené pod

sp. zn. opätovne zastavené z dôvodu, že maloletý dovŕšil plnoletosť.

39. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd i krajský súd jasne odôvodnili zastavenie

napadnutých konaní, a preto ich právny záver nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej

neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam

(m. m. , ).

40. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky, že všeobecné

súdy rozhodovali v zásade v jej neprospech, poznamenáva, že nie je možné právo na súdnu

ochranu podľa stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok

(, , ). Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

41. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva záver,

že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až (napr. ,

). Táto súvzťažnosť vyplýva z previazanosti posúdenia ústavnej udržateľnosti

napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu s predmetom jeho rozhodovania, ktorým bolo

majetkové právo.

41.1 Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením okresného súdu

sp. zn. z 1. októbra 2018 a uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 6. augusta 2018 a porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru, neprichádzala do úvahy ani príčinná

súvislosť s namietaným porušením v bode 1 uvedených práv sťažovateľky.

42. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

43. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu