Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 576/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, zastúpených Advokátskou kanceláriou Mgr. Jozef Vida,

s. r. o., Turecká 36, Nové Zámky, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Jozef Vida,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , , ,

, a o d m i e t a pre nedostatok náležitostí

ustanovených zákonom.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom

Okresným súdom Komárno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

sa sťažovatelia žalobou podanou proti ,

, správkyni konkurznej podstaty úpadcu

(ďalej len „žalovaná“), domáhali určenia vlastníckeho práva k v ústavnej

sťažnosti bližšie špecifikovanej nehnuteľnosti a určenia, že predmetná nehnuteľnosť patrí

do dedičstva.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 1. decembra 2016 žalobu

sťažovateľov v celom rozsahu zamietol a uložil im povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

4. Na základe odvolania sťažovateľov Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 21. februára 2019 potvrdil rozsudok okresného súdu

a žalovanej priznal proti sťažovateľom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

5. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodzovali z (ďalej len

„CSP“) a . Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie

sťažovateľov ako neprípustné odmietol podľa a a žalovanej nepriznal

proti sťažovateľom náhradu trov dovolacieho konania.

6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti popisujú skutkové okolnosti prejednávanej veci,

ktoré tvorili základ žaloby uplatnenej proti žalovanej na okresnom súde a s poukazom

na o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní

majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) zastávajú názor, že napriek chýbajúcemu zápisu na liste vlastníctva

nadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Argumentujú, že „ku dňu

14.12.1993 (kedy bol spísaný Zápis zjednania o vyporiadaní majetkových podielov) nebol

síce tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva takto explicitne upravený v zákone, ale

táto skutočnosť podľa žalobcov nemôže zmeniť a zvrátiť to, že k odovzdanej a prevzatej

nehnuteľnosti oprávnené osoby nadobudli vlastnícke právo, pretože vyporiadanie

majetkových nárokov a teda aj vlastníckeho práva bolo účelom transformačného zákona

od počiatku, od jeho prijatia, pričom novelizáciou právnej úpravy (§ 33b) došlo len

k odstráneniu možných nejasností pri výklade zákona. Súdy by mali predložené listiny

posudzovať podľa ich obsahu a nie názvu, v súlade s vôľou, ktorú strany vtom čase chceli

prejaviť a ktorú aj prejavili a potvrdili aj v konaní pred súdom (viď. výpovede bývalých

štatutárov úpadcu).“.

7. Za ústavne nekonformný a diskriminačný považujú sťažovatelia výklad, v zmysle

ktorého „oprávnená osoba nadobúdala vlastníctvo k prevádzaným veciam dňom ich

prevzatia iba v prípadoch, kedy k prevzatiu došlo až po nadobudnutí účinnosti § 33b

citovaného zákona“ (, pozn.). Podľa sťažovateľov ustanovením

došlo „iba k odstráneniu nejasností, ktoré mohli dovtedy prípadne

existovať. V konečnom dôsledku odovzdanie a prevzatie nehnuteľnosti vyplýva

aj z citovaného potvrdenia úpadcu zo dňa 18.12.2007.“.

8. Sťažovatelia ďalej poukazujú na skutočnosť, že až do vyhlásenia konkurzu

na majetok (ďalej len „úpadca“) nikto nadobudnutie

ich vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam nespochybnil. Úpadca predmetné

nehnuteľnosti po vydaní a prevzatí ani neviedol vo svojom účtovníctve a neplatil za nich

ani miestne dane, pričom rešpektoval vlastnícke právo sťažovateľov, ktorí túto

nehnuteľnosť zveľadili a investovali do nej finančné prostriedky.

9. V nadväznosti na uvedené sú sťažovatelia toho názoru, že § 132 Občianskeho

zákonníka nevylučuje nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti postupom

stanoveným v , pričom na uvedenom nemení nič ani skutočnosť,

že nadobudol účinnosť 1. januára 1996. Na základe uvedeného

sťažovatelia dôvodia, že súdy v danom prípade „nesprávne interpretovali právny predpis –

zákon číslo (najmä , ) v nadväznosti na Obč. zákonníka

a už vôbec nedbali na základné princípy civilného sporového konania, najmä na princíp

spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov strán sporu, pričom rovnako

nedbali na ústavne konformný výklad právnych predpisov a na právo vlastniť majetok

zaručený SR v článku 20 SR“.

10. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že v dovolaní podanom

proti rozsudku krajského súdu z 21. februára 2019 poukázali na „skutkovo totožné“

konanie o vylúčenie veci z konkurznej podstaty vedené Okresným súdom Nitra pod sp. zn.

, ktorý v rozsudku sp. zn. z 1. augusta 2018 podľa

sťažovateľov poskytol ústavne konformný výklad Následne

bol tento rozsudok Okresného súdu Nitra potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 3. októbra 2019.

11. Na základe uvedeného sú sťažovatelia presvedčení, že na základe zápisu

zo 14. decembra 1993, v ktorom je formulovaný obsah dohody o vydaní majetkového

podielu, nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti, pričom v danom prípade bola dodržaná

aj písomná forma. Uvedenú skutočnosť preukazuje aj listinný dôkaz, a to „daňový doklad –

faktúra č. 505“, čo potvrdil aj úpadca 18. decembra 2007. V tejto súvislosti sťažovatelia

namietajú, že ich vlastnícke právo nadobudnuté na základe dohody o vydaní majetkového

podielu, ktoré je chránené , bolo porušené rozhodnutiami okresného

súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu. Z „rozporuplnej“ argumentácie pri výklade

ustanovenia krajským súdom v jeho rozsudku sp. zn.

a v rozsudku sp. zn. týkajúcich sa skutkovo totožných vecí

sú sťažovatelia toho názoru, že „bolo porušené aj ich právo na spravodlivý proces, ktorý

zahŕňa predpoklad, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne

posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo

analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť. Porovnaním odôvodnenia a výkladu ustanovenia

v citovaných rozsudkoch Krajského súdu Nitra je zrejmé, že táto požiadavka nie je

naplnená.“.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.11.2019 číslo

-316 porušil základné právo sťažovateľov podľa článku 20 ods. 1 SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2019 číslo

-316 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia

na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

16. Podľa podanie, ktorým sa začína konanie

pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.

17. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

18. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

19. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

20.1 Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom.

21. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

22. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa v zmysle § 45 zákona

o ústavnom súde okrem prípadu výslovne ustanoveného v § 89 tohto zákona prejavuje jeho

viazanosťou rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, medzi ktoré je potrebné

zaradiť najmä viazanosť sťažnostným petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha a tým zároveň

vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Nie je totiž úlohou ústavného súdu za sťažovateľa určovať

rozsah ústavného prieskumu ani vyhľadávať konkrétne dôvody, pre ktoré sa sťažovateľ

obracia na ústavný súd, čím sa uplatňuje zásada iudex ne eat ultra petita partium

(sudca nech nejde nad návrhy strán). Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

, , , , ). Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom.

23. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. Sťažovatelia sa podanou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia

ich základného práva vlastniť majetok zaručeného napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté ich dovolanie ako neprípustné podľa

a .

25. Ústavný súd konštatuje, že v konaní podľa nemá ex offo

prieskumnú právomoc, t. j. nemá oprávnenie bez námietky sťažovateľov en bloc

preskúmavať napádané rozhodnutie a iniciatívne vyhľadávať prípadné ústavne neudržateľné

pochybenia. Inými slovami, tvrdenie sťažovateľov bez jeho konkretizácie v interakcii

s napádaným rozhodnutím, opatrením, prípadne iným zásahom nepostačuje na meritórne

konštatovanie o porušení sťažovateľmi označených práv a slobôd ().

26. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia v ústavnej sťažnosti

označujú za porušovateľa ich základného práva podľa výslovne len

najvyšší súd a súčasne aj v petite ústavnej sťažnosti sa domáhajú vyslovenia porušenia

označeného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré žiadajú zrušiť.

Ich podstatná sťažnostná argumentácia však okrem rekapitulácie skutkového stavu,

nesúhlasu s vydanými rozhodnutiami všeobecných súdov v prejednávanej veci neobsahuje

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu žiadnu relevantnú ústavnoprávnu

argumentáciu. Sťažovatelia podanou ústavnou sťažnosťou v podstate len pokračujú

v polemike s rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu (ktorý bol

predmetnom prieskumu najvyšším súdom) a so závermi v nich prijatými a predostierajú

v nej rovnakú argumentáciu, ktorú uvádzali aj v uplatnených opravných prostriedkoch.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu však absentuje dostatočné

a konzistentné zdôvodnenie, v čom podľa sťažovateľov spočíva porušenie ich základného

práva podľa .

27. Uvedený rozsah nedostatku preto bráni považovať ústavnú sťažnosť

za dostatočne odôvodnenú.

28. Ústavná sťažnosť sťažovateľov, ktorí sú v konaní pred ústavným súdom

kvalifikovane právne zastúpení, tak pôsobí vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu nedostatočne, pretože jej chýba relevantné odôvodnenie [§ 43 ods. 1 v spojení s § 123

ods. 1 písm. d) ], čo predstavuje nedostatok zakladajúci dôvod

na jej odmietnutie podľa z dôvodu nedostatku

náležitostí ustanovených zákonom (podobne , ,

, ).

29. Podľa názoru ústavného súdu pritom v danom prípade do úvahy neprichádzala

výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa ,

a to z dôvodu jeho kľúčovej povahy. Označené ustanovenie zákona totiž slúži

na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, nie však jeho samotnej podstaty

(m. m. ).

30. Ústavný súd v tomto smere pripomína, že označený nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na perfektnosť

základných náležitostí návrhu slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania

(napr. , , , , ,

, , , ).

31. Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému čl. 20

ods. 1 dodáva, že „ zabezpečuje

každému rovnaké predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok,

ktoré sú upravené v alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke

právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide

o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1

však nemožno vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva

(vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“

().

32. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20

identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú

o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezahŕňa právo nadobudnúť majetok (Marckx

Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).

33. Súčasne ústavný súd už len v závere poznamenáva, že pokiaľ sťažovatelia

ústavnou sťažnosťou namietajú porušenie len základného práva vlastniť majetok podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, je potrebné vychádzať

zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že sťažovatelia nenamietajú ústavnou

sťažnosťou aj porušenie základných práv podľa až 48 , nemožno uvažovať ani

o prípadnom porušení základného práva podľa (m. m. ,

).

34. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje

nedostatočnosť odôvodnenia ústavnej sťažnosti v rozpore s požiadavkou v § 43 ods. 1

, preto ju podľa

odmietol pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom. Ďalšími požiadavkami

sťažovateľov uvedenými v petite ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal, keďže

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu