Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 588/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu , zo sudkyne

a sudcu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátskou

kanceláriou , Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát

, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a , podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 30. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátskou kanceláriou , Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná

advokát a konateľ , ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 4 a (ďalej len „“),

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2020 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou

v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom

nachádzajúcich sa v katastrálnom území Dražovce, obec Nitra, okres Nitra. Dôvodom

podania žaloby bola tvrdená absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú žalobca uzavrel

so sťažovateľkou. Po podaní žaloby o určenie vlastníckeho práva došlo k podaniu protestu

prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“) proti rozhodnutiu

o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky. Protestu prokurátora bolo

vyhovené a žalobca bol ako vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný opätovne

do katastra nehnuteľností. Na základe uvedeného odpadol dôvod podanej žaloby a žalobca

svojím podaním vzal žalobu späť a žiadal konanie zastaviť.

3. Okresný súd v poradí II. výrokom uznesenia sp. zn. z 23. mája

2017 o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok

na náhradu trov konania, aplikujúc Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) .

Následne krajský súd ako súd odvolací rozhodol o odvolaniach podaných oboma sporovými

stranami napadnutým uznesením, ktorým zmenil výrok súdu prvej inštancie v napadnutom

výroku týkajúcom sa náhrady trov konania tak, že stranám nárok na náhradu trov konania

nepriznal. Ďalším výrokom rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov

odvolacieho konania.

4. Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne

odôvodnené a arbitrárne, a preto došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie. Upozorňuje, že k späťvzatiu sťažnosti zo strany

žalobcu nedošlo bez zbytočného odkladu po tom, ako bol po proteste prokurátora zapísaný

opäť ako vlastník sporných nehnuteľností, pričom „medzitým došlo k vykonaniu ďalších

úkonov právnej služby“. Krajský súd sa podľa sťažovateľky nezaoberal tým, že skutočným

dôvodom späťvzatia žaloby mohla byť strata aktívnej vecnej legitimácie žalobcu po prevode

sporných nehnuteľností na tretiu stranu. Sťažovateľka v súvislosti s posudzovaním

zavinenia zastavenia konania argumentuje, že dôvodom protestu prokurátora bolo porušenie

predkupného práva štátu, ktoré porušil žalobca, nie sťažovateľka. Sťažovateľka tiež

namieta, že krajský súd sa síce odvolával na rozhodnutia ústavného súdu, tieto však nie

v rámci ratio decidendi, ale len ako obiter dictum uvádzali, že v daných prípadoch „je

opodstatnený záver, že stranám sa nárok na náhradu trov nepriznáva“.

5. Vzhľadom na skutočnosť, že na okresnom súde sa vedie v obdobných veciach

veľký počet sporov, uvedené podľa sťažovateľky „vytvára kontext okolností podstatného

významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu základného práva na spravodlivé

súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

“.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa č. 20 ods. 1 a 4 a

Dodatkového protokolu č. 1 Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 6. 2020, sp. zn.

-246 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -246 zo dňa 30. 6. 2020 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia 450,29 € vrátane DPH* na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

10. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

11. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

15. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

17. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

18. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

19. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

20. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa (ako aj listiny) a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu

sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (), a preto ich

namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

21. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými napr.

, , , , ,

) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.

22. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , , , ,

).

23. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách

konania (, a ), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu

s princípmi spravodlivého súdneho konania (, ).

24. Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej v bode 1 označených základných práv

podľa a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu došlo z dôvodu

arbitrárnosti a nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým

ako súd odvolací pri zastavení konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

v ktorom sťažovateľka bola v postavení žalovanej, rozhodol o nároku na náhradu trov

konania tak, že náhradu trov konania stranám nepriznáva. Vzhľadom na skutočnosť, že

na okresnom súde bol takto zastavený veľký počet obdobných súdnych konaní, došlo podľa

tvrdení sťažovateľky aj k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníctva podľa

.

25. V súvislosti s uplatnenou argumentáciou sťažovateľky pristúpil ústavný súd

k preskúmaniu napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v relevantnej časti

odôvodnenia uvádza:

„Záver súdu prvej inštancie, že žalovaná a ani žalobkyňa procesne nezavinili

zastavenie konania, je síce správny, ale uvedený záver nemá zákonné opodstatnenie vo

vzťahu k aplikácii ustanovenia , v ktorom je vyjadrená zásada úspechu

v spore (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), ktorá sa pri rozhodovaní súdu o náhrade

trov konania uplatňuje v prípade čiastočného úspechu strany v konaní, kedy súd náhradu

trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo, o ktorú procesnú situáciu v prejednávanej veci nejde. V danom prípade

dôvodom späť vzatia žaloby žalobkyňou bola skutočnosť, že rozhodnutím Okresného úradu

Nitra, katastrálny odbor zo dňa 05. 11. 2015, č. -7 bolo protestu prokurátora

vyhovené a napadnuté rozhodnutie Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor č. V 5546/15

zo dňa 31. júla 2015 o povolení vkladu bolo vlastníckeho právo v prospech žalovanej do

katastra nehnuteľností zrušené. V dôsledku tohto bola žalobkyňa opätovne zapísaná ako

vlastník predmetnej parcely, teda dosiahla rovnaký následok, aký by nastal, ak by bola

úspešná v predmetnom konaní. K späťvzatiu žaloby teda nedošlo pričinením žalovanej, ale

v dôsledku objektívneho dôvodu - protestu prokurátora a následného zrušenia rozhodnutia

o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej. Žalovaná nezavinila zastavenie

konania, pretože nesplnila to, čoho sa žalobkyňa domáhala v žalobnom petite. Dôvodom

späťvzatia žaloby žalobkyňou tak nebolo správanie žalobkyne a ani správanie žalovanej,

ktoré procesné nezavinili zastavenie konania, a preto nie je možné konštatovať procesné

zavinenie na zastavení konania žiadnej z uvedených strán. Ako už bolo vyššie uvedené,

ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého

procesný úkon mal za následok zastavenie konania, pričom zavinenie je možné posudzovať

len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, keďže v takom prípade by išlo

o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania súd

neprípustné ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Z rozhodujúceho hľadiska, t. j.

hľadiska procesného výsledku, je preto nepochybné, že zastavenie predmetného konania v

tomto smere nezavinila žalobkyňa a ani žalovaná, z ktorého dôvodu nie je možné procesné

zavinenie na zastavení konania pričítať na ťarchu žiadnej z uvedených procesných strán.

Odvolací súd poznamenáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých

rozhodnutiach v obdobných veciach (napr. z 20. augusta 2019,

z 20. 08. 2019 a z 20. 08. 2019), konštatoval, že

z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver, že žaloba sťažovateľky bola podaná

dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na dôvodnosť žaloby z hmotnoprávneho hľadiska,

ktorá sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej

žaloby sťažovateľka ako žalobkyňa nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich

práv. K spävzatiu žaloby viedli objektívne dôvody - protest prokurátora, na ktorý

sťažovateľka a ani žalovaná nemala dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená

ochrana vlastníckeho práva sťažovateľky, čím odpadol predmet žaloby. Vzhľadom na to, je

v danom prípade opodstatnený záver rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania tak, že

stranám sa nárok na náhradu trov predmetného konania nepriznáva. Odvolací súd po

preskúmaní uznesenia súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, týkajúcom sa náhrady

trov konania, nevzhliadol v danej veci dôvod na aplikáciu ustanovenia ,

v intenciách ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa, z ktorého dôvodu ani nevyzýval strany sporu, aby vyjadrili svoje

stanovisko k prípadnému použitiu predmetného ustanovenia.“

26. V ďalšej časti napadnutého uznesenia krajský súd uzatvára:

„Slovenská republika je v zmysle právnym

štátom. Jedným z typických znakov právneho štátu je predvídateľnosť súdnych rozhodnutí

a rovnaká aplikácia práva všeobecnými súdmi v právne a skutkovo podobných veciach.

Vychádzajúc z vyššie citovaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej v obdobných veciach,

berúc do úvahy okolnosti prejednávanej veci, dôvody späťvzatia žaloby žalobkyňou, ako

i princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 a tiež záujem na zosúladení rozhodovania

Krajského súdu v Nitre ako odvolacieho súdu v obdobných veciach, dospel odvolací súd

k záveru, že je potrebné podľa zmeniť uznesenie súdu prvej inštancie

v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania tak, že stranám sa nárok na

náhradu trov konania nepriznáva.“

27. Spôsob, akým krajský súd pristúpil k vyriešeniu otázky náhrady trov

v posudzovanej právnej veci, je podľa ústavného súdu ústavne udržateľný, sleduje

spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami týkajúcich sa nároku

na náhradu trov konania a sleduje dodržanie princípu právnej istoty. Aj odôvodnenie

rozhodnutia o trovách konaniach musí napĺňať atribúty dostatočného odôvodnenia

rozhodnutia tak, ako to vyžaduje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o trovách konania pristupuje ústavný súd len v prípadoch

procesného excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania. K takémuto procesnému excesu v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu

podľa názoru ústavného súdu nedošlo.

28. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorá sa týka tzv. zavinených trov

konania, ústavný súd uvádza, že v okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka

nepreukázala, že jej v súvislosti s „oneskoreným“ späťvzatím žaloby nejaké trovy vznikli.

Nepredložila potvrdenie o konkrétnych „zbytočných trovách“, ktoré jej mali v konaní

vzniknúť, a nešpecifikovala konkrétne úkony, ktoré boli z jej strany v rozhodnom období

„zbytočne“ v konaní realizované, a tak neumožnila ústavnému súdu posúdiť relevanciu tejto

námietky vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam. Vzhľadom na uvedené

a na všeobecnú rovinu tejto námietky dospel ústavný súd k záveru, že nedosahuje intenzitu

ústavnej relevancie. Majúc na zreteli, že predmetom napadnutého uznesenia je

rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, ktoré ústavný súd v podstatnej časti

vyhodnotil ako ústavne konformné, dospel ústavný súd k záveru o neopodstatnenosti

uvedenej námietky.

29. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie odvolacieho súdu dospel

k presvedčeniu, že napadnuté uznesenie nevybočuje z aplikačnej praxe všeobecných súdov,

je presvedčivo a dostatočne odôvodnené, ústavne udržateľné a ako také je potrebné ho

považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nemá

dôvod v tomto prípade zasahovať.

30. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a označeným základným právom podľa a listiny, ako aj právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

31. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa

a dodatkového protokolu sťažovateľka v sťažnosti len stručne

uvádza, že väčší počet obdobných sporov o nárok na náhradu trov konania vytvára kontext

okolností podstatného významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu základného

práva na spravodlivé súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva vlastniť majetok

podľa . Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani

k porušeniu uvedených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol

pri predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

32. Namietané porušenie sťažovateľka v ústavnej sťažnosti

nielenže neodôvodnila, v rámci svojej argumentácie ho ani nespomenula, a vzhľadom

na obsah tohto ústavného článku, ktorý upravuje ústavné podmienky vyvlastnenia alebo

núteného obmedzenia vlastníckeho práva, ústavný súd ani nevzhliadol žiadnu príčinnú

súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a porušením uvedeného článku

, preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

33. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2020

predseda senátu