Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 76/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a sudcov Jany

Baricovej a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , , ,

, , a ,

, , zastúpených

advokátskou kanceláriou LEX, advokátska kancelária s. r. o., Májkova 3, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Mojmír Plavec, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a 2 , podľa

čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. zo 17. júna 2016, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 23. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a skutkové okolnosti prípadu

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

, , ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

základných práv podľa , a 2 (ďalej len

„ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 17. júna 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. mája 2017

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. októbra 2018 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľov je vedená pod sp. zn. a v súlade

s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky bola

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného

16. októbra 2019 náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konaného 16. decembra 2020 na obdobie

od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie

vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch

príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec

pridelená. V súlade s čl. II bodom 3.1 rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu

v zložení Rastislav Kaššák (predseda senátu), Jana Baricová a Miloš Maďar. Ústavnú

sťažnosť sťažovateľov preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví

tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. sa sťažovatelia žalobou podanou proti (ďalej len

„žalovaný“) domáhali vypratania nehnuteľnosti – trojizbového bytu bližšie špecifikovaného

v podanej žalobe, ktorého sú podielovými spoluvlastníkmi.

4.1 Podanie žaloby sťažovatelia odôvodnili tým, že žalovaný sa z predmetného bytu

odmietol dobrovoľne vysťahovať napriek ukončeniu nájomného vzťahu na základe ich

výpovede z nájmu doručenej žalovanému 27. februára 2012 v zmysle § 3 ods. 1 zákona

č. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov

k bytom a o doplnení o cenách

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a následnému uplynutiu

12- mesačnej výpovednej lehoty.

5. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľov v celom rozsahu

zamietol a uložil im povinnosť nahradiť žalovanému spoločne a nerozdielne trovy konania

v sume 808,10 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

5.1 Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané,

že nájomný vzťah, ktorého predmetom bolo užívanie predmetného bytu, vznikol na základe

nájomnej zmluvy z 12. mája 1992 uzavretej (počas národnej správy uvalenej

na nehnuteľnosť sťažovateľov) medzi mestskou časťou

ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom. Okresný súd dospel k záveru,

že predmetná nájomná zmluva z 12. mája 1992 je absolútne neplatný právny úkon

z viacerých v odôvodnení rozsudku uvedených dôvodov (absencia súhlasu väčšiny

spoluvlastníkov nehnuteľnosti s uzavretím predmetnej zmluvy, nedostatok oprávnenia

mestskej časti uzavrieť nájomnú zmluvu, chýbajúci súhlas

Okresného úradu Bratislava podľa § 22 ods. 2 dekrétu o národnej správe). Okresný súd

sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľov, že predmet nájmu, t. j. miestnosti nachádzajúce

sa v domovej nehnuteľnosti nemajú charakter bytu, pričom vychádzal z obsahu rozhodnutia

o pridelení bytu vydaného Obvodným národným výborom Bratislava I z 29. decembra

1982, z pasportu bytu opisujúceho jeho technický stav a zo samotnej výpovede z nájmu

adresovanej žalovanému. Napriek vyslovenej neplatnosti nájomnej zmluvy z 12. mája 1992

však okresný súd konštatoval vznik nájomného vzťahu medzi sťažovateľmi a žalovaným

konkludentným spôsobom, keďže faktické správanie sa strán po dlhý čas posúdil ako

vzájomne korešpondujúce prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy. Výpoveď

z nájmu bytu danú žalovanému z 27. februára 2012 vyhodnotil okresný súd ako neplatnú

z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených pre výpoveď z nájmu bytu v zmysle § 2 ods. 1

, keďže nájom žalovaného k spornému bytu nevznikol podľa

ods. 1 a 4 . Súčasne okresný súd konštatoval, že sťažovatelia

doručili výpoveď z nájmu bytu len žalovanému aj napriek tomu, že uzavretím manželstva

vznikol u žalovaného a jeho manželky spoločný nájom bytu podľa § 704 ods. 1

, pričom zákon v takom prípade vyžaduje doručenie výpovede

z nájmu každému zo spoločných nájomcov osobitne. Keďže nájomná zmluva medzi

stranami nebola platne vypovedaná a žalovaný užíva predmetný byt oprávnene, žalobu

sťažovateľov posúdil okresný súd ako nedôvodnú, a preto jej nevyhovel.

6. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok okresného súdu ako vecne správny a žalovanému priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6.1 Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného

súdu podľa (ďalej len „“) a na zdôraznenie

jeho správnosti, reagujúc súčasne na odvolacie námietky sťažovateľov, prisvedčil právnemu

názoru okresného súdu o uzavretí nájomnej zmluvy medzi stranami sporu konkludentným

spôsobom. O vzniku tohto nájomného vzťahu svedčí podľa názoru krajského súdu

prenechanie bytu žalovanému, ktorý sťažovateľom za to uhrádzal pravidelne nájomné.

Uvedený záver potvrdzuje podľa krajského súdu aj uzavretie zmluvy o výkone správy

a údržby domovej nehnuteľnosti, na základe ktorej sťažovatelia spolu s ostatnými

spoluvlastníkmi poverili správcu výkonom správy vrátane zabezpečenia riadneho predpisu

nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytu. Ako neopodstatnenú vyhodnotil

odvolací súd námietku sťažovateľov týkajúcu sa ich nevedomosti o vzniku spoločného

nájmu bytu u žalovaného.

7. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodili z , pričom ako dosiaľ najvyšším súdom

neriešenú formulovali právnu otázku súvisiacu s uzavretím nájomnej zmluvy

konkludentným spôsobom. Zdôraznili, že platby prijímané od žalovaného nepovažovali

za úhradu nájomného, ale za plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože žalovaný

užíva byt bez právneho dôvodu.

8. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol ako

neprípustné podľa a žalovanému priznal nárok na náhradu trov

dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Sťažovateľmi formulovaná právna otázka

nekorešponduje podľa názoru najvyššieho súdu s právnou otázkou, od vyriešenia ktorej

záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti

ozrejmil, že krajský súd považoval záver okresného súdu o neplatnosti výpovede z nájmu

bytu danej žalovanému za správny z dôvodu nesplnenia podmienok vymedzených v § 2

ods. 1 a z dôvodu nesplnenia povinnosti doručiť výpoveď z nájmu

bytu aj manželke žalovaného, keďže ide o spoločný nájom bytu manželmi.

II. Argumentácia sťažovateľov

9. Sťažovatelia v úvode ústavnej sťažnosti podrobne popisujú skutkový stav veci

a poukazujú na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu obsahujúcu záver,

podľa ktorého má nehnuteľnosť (predmet nájmu) charakter bytu. Namietajú, že konajúce

súdy sa náležite nevysporiadali s otázkou, „čo je byt a čo je bytový dom, v ktorom

sa predmetné byty nachádzajú“, pričom nezohľadnili ani § 2 ods. 1 a 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v znení neskorších predpisov, a tým dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že predmetná

nehnuteľnosť, ktorú užíva žalovaný, je bytom, hoci v skutočnosti ide iba o časť rodinného

domu určenú na bývanie. Uvedeným tak podľa sťažovateľov došlo k zásahu do ich

„ústavného práva užívať nehnuteľnosť, ktorej sú podielovými spoluvlastníkmi“.

Sťažovatelia nesúhlasia ani s prijatým záverom konajúcich súdov, podľa ktorého

uzatvorenie zmluvy o výkone správy potvrdzuje, že predmet nájmu má charakter bytu.

Uvedené je totiž podľa sťažovateľov len prejavom zmluvnej voľnosti podielových

spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Na podporu ich tvrdenia, že nehnuteľnosť, ktorá

je predmetom nájmu, nie je bytom, poukazujú aj na údaje zapísané v katastri nehnuteľností.

10. Za „arbitrárny“ označujú sťažovatelia záver okresného súdu a krajského súdu

o vzniku nájomného vzťahu konkludentným spôsobom a namietajú, že ich argumentácia

prezentovaná v konaní v tomto smere ostala konajúcimi súdmi úplne opomenutá.

Zdôrazňujú, že žalovaný užíval a v súčasnosti naďalej užíva predmet nájmu napriek ich

dlhodobo jednoznačne a explicitne vyjadrenému nesúhlasu. Poukazujú na skutočnosť,

že hoci považoval okresný súd vykonaným dokazovaním za preukázané „protiprávne“

konanie mestskej časti v súvislosti s uzatvorením nájomnej zmluvy,

ktorú preto vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, napadnutým rozsudkom

napokon tento nájomný vzťah aj tak „legalizoval“.

11. Sťažovatelia ďalej argumentujú, že objektívne nemohli mať vedomosť o vzniku

spoločného nájmu u žalovaného, keďže neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, na základe

ktorého by mohli od žalovaného požadovať oznámenie údajov o jeho osobnom stave

a súčasne ani nájomca nemá v zmysle zákona povinnosť oznámiť prenajímateľovi zmenu

svojho osobného stavu. V tejto súvislosti podotýkajú, že žalovaný zmenu svojho osobného

stavu neoznámil ani správcovi bytového domu. Z tohto dôvodu zastávajú názor, že je

v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, aby od nich bola vyžadovaná povinnosť doručiť

výpoveď z nájmu aj manželke žalovaného, o ktorej existencii nemohli mať objektívne

vedomosť.

12. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovatelia dôvodia, že zákon nepozná inštitút

„konkludentného nájmu“, a preto im ani nie je zrejmá zákonná možnosť ukončenia tohto

nájomného vzťahu a taktiež ani obdobie jeho trvania. Ani jeden z konajúcich súdov

sa s touto skutočnosťou nevysporiadal, preto sú sťažovatelia toho názoru, že napadnutými

rozhodnutiami sú nútení zotrvať „v akomsi konkludentnom nájomnom vzťahu bez právneho

základu“. Vyjadrujú presvedčenie, že použitím inštitútu, ktorý zákon nepozná, došlo

zo strany konajúcich súdov aj k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces.

13. Najvyššiemu súdu sťažovatelia vytýkajú, že sa v napadnutom uznesení obmedzil

iba „na (nie veľmi zrozumiteľný) stručný záver o odmietnutí dovolania, čím nenapravil

porušenie základného práva sťažovateľov a neodstránil arbitrárnosť rozhodovania súdov

nižšej inštancie“.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

ich ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie

ich označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu, tieto napadnuté rozhodnutia

zrušil a vec vrátil okresnému súd na ďalšie konanie. Súčasne navrhujú, aby im ústavný súd

priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov konania.

III.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľov ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom

(m. m. , , , ).

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto

zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

20. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21.1 Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

22. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

22.1 Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

24. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru opakovane

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Rovnaký záver je potrebné zaujať aj pri posúdení prípadného porušenia čl. 36 ods. 1 listiny.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

25. Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie

ich označených práv podľa , listiny a dohovoru napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd tak posudzoval ústavnú

sťažnosť osobitne vo vzťahu ku každému z týchto napadnutých rozhodnutí všeobecných

súdov.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa , 2 ,

podľa čl. 36 ods. 1, 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom okresného súdu

26. V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa

a 2 a podľa a 2 listiny (a práva podľa dohovoru)

vydaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého má sťažovateľ právo domáhať

sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu

nemôže poskytnúť iný súd.

27. Podľa princípu subsidiarity je právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (pozri napr. , ).

28. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok

(odvolanie), ktorý sťažovatelia aj využili, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľov mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2 ,

podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu

29. Ústavný súd v prvom rade konštatuje zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúcej z § 124 zákona

o ústavnom súde, a to vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľov (28. februára 2019, pozn.).

30. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu formulujú sťažovatelia

tri zásadné námietky, pričom porušenie označených práv vidia v tom, že krajský súd

(v spojení s okresným súdom)

- nesprávne a v rozpore so zákonom posúdil nehnuteľnosť, ktorej sú sťažovatelia

spoluvlastníkmi a ktorá je predmetom nájmu, ako byt, hoci podľa názoru sťažovateľov

ide iba o časť rodinného domu (prvá námietka),

- dospel k „arbitrárnemu“ právnemu záveru o vzniku nájomného vzťahu medzi

stranami sporu konkludentným spôsobom, hoci zákon taký právny inštitút nepozná, pričom

sťažovateľmi uvádzané skutočnosti vyvracajúce predmetný záver neboli v prvoinštančnom

ani odvolacom konaní zohľadnené (druhá námietka),

- v rozpore s dobrými mravmi konštatoval nesplnenie povinnosti sťažovateľov

doručiť výpoveď z nájmu bytu aj manželke žalovaného napriek tomu, že sťažovatelia

nemohli mať objektívne vedomosť o uzavretí manželstva žalovaným (tretia námietka).

31. Pokiaľ ide o prvú sťažnostnú námietku sťažovateľov týkajúcu sa nesprávneho

posúdenia spornej nehnuteľnosti ako bytu, ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity

zasahuje aj do argumentačnej (vecnej) časti ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ je podľa

judikatúry ústavného súdu povinný uplatniť v konaniach predchádzajúcich ústavnej

sťažnosti rovnakú argumentáciu, ako uplatňuje v návrhu na konanie o ústavnej sťažnosti

(pozri Ľalík, M., Ľalík., T. , Komentár.

Bratislava : Wolters Kluwer SR. 2019, s. 389). Uvedené je zároveň aj vyjadrením zásady

minimalizácie zásahov ústavného súdu do rozhodovania všeobecných súdov. Ústavný súd

má kompetenciu zasiahnuť len v prípade, keď všeobecné súdy v konaní zlyhajú a ich postup

alebo rozhodnutie sú ústavne neudržateľné (obdobne ).

31.1 V danom prípade sa ústavný súd z obsahu opravných prostriedkov uplatnených

sťažovateľmi v konaní pred všeobecnými súdmi (odvolania a dovolania), ktoré

si pred predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti vyžiadal, presvedčil, že predmetnú

námietku sťažovatelia predniesli prvýkrát až v ústavnej sťažnosti. Ústavný súd pritom

vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne judikuje, že nepripúšťa námietky, ktoré sťažovateľ

uplatňuje po prvýkrát až v konaní pred ním samým (napr. sp. zn. ,

, ). Ak teda sťažovatelia tento argument, ktorým

spochybňujú posúdenie okresného súdu, že sporná nehnuteľnosť má charakter bytu,

neuplatnili v podanom odvolaní, pripravili sa o možnosť, aby sa s ním krajský súd

v napadnutom rozsudku zaoberal a adekvátnym spôsobom sa s ním vysporiadal. Predmetná

námietka uplatnená sťažovateľmi prvýkrát až v ústavnej sťažnosti tak nemôže byť

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predmetom prieskumu ústavného súdu,

a preto je potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti argumentácie považovať za neprípustnú

a ako takú ju odmietnuť podľa .

32. Podstata druhej námietky spočíva v tvrdení sťažovateľov, že krajský súd

sa stotožnil s „arbitrárnym“ záverom okresného súdu o vzniku nájomného vzťahu

konkludentným spôsobom, pričom ich argumentácia vyvracajúca tento záver opakovane

prezentovaná v konaní ostala krajským súdom (a súčasne okresným súdom) nepovšimnutá.

32.1 Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že arbitrárnosť rozhodnutia

resp. arbitrárne právne posúdenie, ktoré je aj ústavne neudržateľné môže byť podľa § 420

písm. f) predmetom prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu v rámci dovolania na

dovolacom súde. Arbitrárnosť akéhokoľvek rozhodnutia má za následok, že nie je možné

spoľahlivo zistiť na základe čoho orgán predmetné rozhodnutie vydal, na základe akých

skutkových zistení a právnych záverov postupoval, a preto nie je možné spoľahlivo

preskúmať toto rozhodnutie. Arbitrárne rozhodnutie tak predstavuje zásah do práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. Porušenie práva na spravodlivý

súdny proces (resp. práva na súdnu ochranu) je zákonným dôvodom na podanie dovolania

podľa (m. m. ). Uvedený záver je potrebné vztiahnuť

aj na namietané nevysporiadanie sa súdu s podstatnými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľmi, ktoré má za následok nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

32.2 Ak teda sťažovatelia tvrdia, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu (v spojení

s rozhodnutím okresného súdu) bolo v otázke posúdenia konkludentného vzniku nájomného

vzťahu arbitrárne a krajský súd sa nevysporiadal s ich v konaní prezentovanými

podstatnými skutočnosťami, mohli sa domáhať nápravy prostredníctvom dovolania

prípustného podľa . Z dovolania, ktoré si ústavný súd vyžiadal a rovnako

z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, však vyplýva, že sťažovatelia

v podanom dovolaní namietali len nesprávne právne posúdenie veci a jeho prípustnosť

vyvodili z , pričom formulovali právnu otázku, ktorá podľa ich názoru

nebola v ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dosiaľ riešená. Z uvedeného

tak vyplýva, že sťažovatelia namietanie nedostatkov rozdelili tak do dovolania

ako aj ústavnej sťažnosti, čo však nie je vzhľadom na princíp subsidiarity prípustné.

Ústavná sťažnosť totiž nepredstavuje ďalší riadny ani mimoriadny opravný prostriedok,

ale je osobitným ústavným prostriedkom ultima ratio a nástrojom ochrany základných práv

a slobôd, nastupujúcim až po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov

určených na ochranu práv, uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej

moci (obdobne , , ). Konanie pred ústavným

súdom tak nie je konaním, v ktorom by bolo možné naprávať to, čo účastník

predchádzajúceho konania zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak

urobiť mohol a mal.

32.3 Námietky sťažovateľov uvedené v ústavnej sťažnosti týkajúce sa porušenia ich

práva na spravodlivé súdne konanie zo strany krajského súdu v časti namietanej

arbitrárnosti rozhodnutia a nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými v priebehu

odvolacieho konania sa ústavnému súdu javia ako dôvody napĺňajúce prípustnosť dovolania

podľa , s ktorými by sa mal vysporiadať najvyšší súd v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia ako dovolacieho súdu. Vzhľadom na to, že sťažovatelia

nenamietali predmetné pochybenie krajského súdu ako dovolací dôvod podľa § 420 písm. f)

, ústavný súd vyhodnotil predmetnú sťažnostnú argumentáciu v konaní pred ním ako

neprípustnú, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona

o ústavnom súde.

32.4 K argumentácii sťažovateľov, že právny poriadok nepozná inštitút

konkludentného vzniku nájomného vzťahu, ústavný súd už len dodáva, že § 686

nepodmieňuje platnosť uzavretia nájomnej zmluvy jej písomnou

formou, preto ju možno uzavrieť v akejkoľvek forme, teda aj konkludentne (bližšie pozri

Fekete, I. 1. Veľký Komentár, Bratislava : Eurokódex, 2011, s. 2049).

33. Obsahom tretej námietky je tvrdenie sťažovateľov, že konajúcimi súdmi

konštatované nesplnenie povinnosti sťažovateľov doručiť výpoveď z nájmu bytu

aj manželke žalovaného odporuje dobrým mravom, pretože sťažovatelia objektívne nemohli

mať vedomosť o uzavretí manželstva žalovaným. Ústavný súd k tomu uvádza, že názor

krajského súdu (vyjadrený v zhode s okresným súdom), podľa ktorého v prípade spoločného

nájmu bytu manželmi „výpovedi prenajímateľa, ktorá smeruje len voči jednému z manželov,

nemožno priznať právnu relevanciu“ (bod 39 napadnutého rozsudku), zodpovedá zákonu

aj ustálenej judikatúre všeobecných súdov (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, ). Záver krajského súdu týkajúci sa právnej relevancie

výpovede zo spoločného nájmu bytu manželmi preto nemožno považovať za ústavne

neakceptovateľný či neudržateľný.

33.1 Navyše, je potrebné poznamenať, že ak by aj krajský súd túto odvolaciu

námietku sťažovateľov vyhodnotil ako dôvodnú, nezmenilo by to nič na výsledku sporu,

pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom

okresného súdu) vyplýva, že primárnym (a v podstate jediným) dôvodom určenia

neplatnosti výpovede z nájmu bytu danej žalovanému bolo nesplnenie zákonných

podmienok stanovených , teda, že v danom prípade

nájomný vzťah žalovaného nevznikol podľa a .

Okresným súdom a následne krajským súdom konštatované nesplnenie povinnosti

sťažovateľov doručiť výpoveď z nájmu bytu aj manželke žalovaného tak predstavovalo len

zástupný (sekundárny) dôvod nevyhovenia žalobe sťažovateľov, pričom konajúce súdy

správne poznamenali, že išlo len o posúdenie právnej relevancie tohto právneho úkonu, teda

nie určenie platnosti či neplatnosti výpovede z nájmu bytu. V tejto časti sťažnostnej

argumentácie bola ústavná sťažnosť sťažovateľov vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená,

preto ju ústavný súd podľa odmietol.

34. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv

sťažovateľov, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol, a to z viacerých

už špecifikovaných dôvodov.

IV.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2 ,

podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

35. Podľa ústavná sťažnosť musí

okrem všeobecných náležitostí podľa § 43 obsahovať aj konkrétne skutkové a právne

dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

36. Odôvodnenie návrhu je podľa podmienkou

konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd vo svojej rozhodovacej

činnosti opakovane uvádza, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

( a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto

súvislosti dôkazy.

37. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tvrdenému porušeniu označených práv

sťažovateľov napadnutým uznesením najvyššieho súdu absentuje v podanej ústavnej

sťažnosti akákoľvek relevantná ústavnoprávna argumentácia. V dôvodoch ústavnej

sťažnosti sťažovatelia len stručne (jednou vetou) poukazujú na „nie veľmi zrozumiteľný“

právny záver najvyššieho súdu o odmietnutí ich dovolania a vytýkajú mu, že napadnutým

uznesením neodstránil arbitrárnosť rozhodovania súdov nižších inštancií, a to bez ďalšej

logickej, zrozumiteľnej a právne podloženej argumentácie.

38. Ústavnoprávne relevantné námietky sa tak vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu v ústavnej sťažnosti v podstate vôbec nenachádzajú, preto ústavný súd

konštatuje, že ústavná sťažnosť v tejto časti neobsahuje odôvodnenie, ktoré by poskytlo

základný východiskový rámec pre rozhodovanie ústavného súdu o namietanom porušení

označených práv sťažovateľov. Iba strohé konštatovanie sťažovateľov bez ďalšieho nie je

dostačujúcim odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mohol a mal preskúmať

sťažovateľmi tvrdené porušenie , listinou a dohovorom zaručených práv.

39. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neprichádzala do úvahy ani výzva

na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa ,

a to z dôvodu jeho kľúčovej povahy. Označené ustanovenie zákona totiž slúži

na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, nie však jeho samotnej podstaty

(m. m. ).

40. Ústavný súd v tomto smere pripomína, že označený nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na perfektnosť

základných náležitostí návrhu slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania

(napr. , , , , ,

, , , ).

41. Ústavný súd preto v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov podľa

pre nesplnenie zákonom ustanovených

náležitostí.

IV.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

42. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

je potrebné uviesť, že sťažovatelia namietali porušenie tohto základného práva

v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a 2 , podľa a 2 listiny a práva podľa dohovoru. Keďže

ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu týchto práv, je zjavné,

že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa .

Aj v tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2021

Rastislav Kaššák predseda senátu