Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 199/2020
PDF · 458.26 KB
No categories available
I. ÚS 199/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Vladimír Filičko, PhD, s. r. o., Kováčska 28, Košice,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Vladimír Filičko, PhD., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 349/2018 z 3. júla
2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd druhým výrokom rozsudku Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 1 Co 349/2018 z 3. júla 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 349/2018 z 3. júla 2019 v časti
jeho druhého výroku z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jej
právneho zástupcu, a to spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. Vladimír Filičko, PhD.,
s. r. o., Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 199/2020-11 z 12. mája 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v celom
rozsahu ústavnú sťažnosť sťažovateľky , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 349/2018 z 3. júla 2019
(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že pôvodná žalobkyňa
obchodná spoločnosť , sa žalobou zo 4. mája 2017
domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej zaplatenia sumy 319,78 € v konaní vedenom
na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Csp 33/2017.
V priebehu konania došlo k postúpeniu pohľadávky, preto okresný súd uznesením sp. zn.
16 Csp 33/2017 zo 17. októbra 2017 pripustil zmenu sporových strán a na miesto žalobkyne
obchodnej spoločnosti Consumer Finance Holding, a. s, vstúpila do konania obchodná
spoločnosť po zmene obchodného mena
, , (ďalej aj „žalobkyňa“ alebo „zúčastnená
osoba“). Okresný súd žalobu žalobkyne rozsudkom sp. zn. 16 Csp 33/2017 zo 14. júna 2018
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol.
3. Na základe odvolania žalobkyne bol rozsudok okresného súdu potvrdený prvým
výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu. Druhým výrokom napadnutého rozsudku
krajský súd náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal. Sťažovateľka
osobitne poukázala na 24. bod napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom krajský súd
uviedol, že stranám sporu nepriznal trovy konania podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) v spojení
s § 256 ods. 1 CSP s poukazom na to, že úspešnej žalovanej (sťažovateľke) trovy
odvolacieho konania nevznikli.
4. Sťažovateľka v rámci odvolacieho konania udelila svojmu právnemu zástupcovi
plnomocenstvo na jej zastupovanie, k odvolaniu sa 30. júla 2018 riadne vyjadrila a uplatnila
si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. V odvolacom konaní vznikli
sťažovateľke trovy v súvislosti s dvoma úkonmi, a to prípravou a prevzatím zastúpenia
a vyjadrením k odvolaniu.
5. Napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania
považuje sťažovateľka za arbitrárny, nepreskúmateľný a porušujúci jej základné práva
vyplývajúce z ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. V odôvodnení rozsudku
krajského súdu sa tento súd podľa sťažovateľky len stroho obmedzil na konštatovanie,
že jej trovy nevznikli, bez toho, aby sa zaoberal ňou podaným vyjadrením k odvolaniu, t. j.
ignoroval skutočnosť, že sťažovateľke trovy v odvolacom konaní reálne vznikli a riadne
si ich uplatnila.
6. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 545/2014 zo 17. marca 2015, v ktorom bola posudzovaná obdobná situácia
nepriznania náhrady trov konania úspešnej strane sporu krajským súdom napriek tomu,
že v odvolacom konaní vznikli a boli riadne uplatnené, z dôvodu pochybenia konajúceho
súdu, a to absolútneho „prehliadnutia“ vykonaného procesného úkonu – vyjadrenia
k podanému odvolaniu.
7. Krajský súd uvedeným neopodstatneným a neodôvodneným nepriznaním
vzniknutých trov sťažovateľky v odvolacom konaní závažne zasiahol do jej majetkovej
sféry a porušil jej právo na ochranu vlastníckeho práva a práva na spravodlivý súdny proces.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby v predmetnej
veci svojím nálezom rozhodol, že jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu porušené boli, zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku
o náhrade trov odvolacieho konania a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal krajský súd
nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.
II.
Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľky
9. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd
na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby ústavnému súdu oznámil,
či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
10. Podpredseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. 1 SprV 610/2020 z 11. februára
2020 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania a predložil vyjadrenie predsedu senátu,
ktorý vo veci rozhodoval. Predseda senátu uviedol, že napadnutý rozsudok je zrejme
nesprávne odôvodnený, keďže úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania vznikli,
pretože bola zastúpená advokátom.
11. Podpredseda krajského súdu nad rámec vyjadrenia predsedu senátu uviedol, že
„... sťažovateľke nahraditeľné trovy konania nevznikli, nakoľko tento úkon právnej služby
advokáta bezpochyby nespĺňal kritérium účelnosti, ktoré je nevyhnutným predpokladom
pre priznanie náhrady zaň. Faktom totiž je, že vo vyjadrení k odvolaniu, ktorý je jediným
procesným úkonom sťažovateľky v odvolacom konaní, táto vôbec vecne nereagovala
na dôvody odvolania protistrany a jej tvrdenia a súvisiaca argumentácia v ňom bezo zvyšku
predstavovali len procesné neprípustné novoty, na ktoré odvolací súd i tak nemohol
prihliadať...“. Poukázal na skutočnosť, že podľa jeho názoru rozhodnutiam o trovách
konania chýba ústavnoprávny rozmer a ústavnú sťažnosť sťažovateľky považuje
za neopodstatnenú.
12. Ústavný súd listom z 22. júla 2020 zaslal sťažovateľke vyjadrenie krajského súdu
s možnosťou zaujať k nemu v lehote určenej ústavným súdom stanovisko a zároveň
požiadal o vyjadrenie, či sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci,
s tým, že v prípade, ak v stanovenej lehote nebude toto stanovisko ústavnému súdu
doručené, ústavný súd bude zastávať názor, že v danej veci sťažovateľka súhlasí
s upustením od neho.
13. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
17. augusta 2020, poukázala na skutočnosť, že nepriznanie trov právneho zastúpenia nemalo
pôvod v neúčelnosti úkonov sťažovateľky, ale v tom, že krajský súd pri prejednaní veci
žiaden úkon nezaregistroval. Sťažovateľka zdôrazňuje, že účelnosť či neúčelnosť úkonu
sporovej strany prislúcha hodnotiť len zákonnému sudcovi a v žiadnom prípade nie
podpredsedovi súdu konajúcemu v mene súdu v konaní o ústavnej sťažnosti. Vzhľadom
na uvedené zotrvala na podanej ústavnej sťažnosti v celom rozsahu. Vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľka sa nevyjadrila, či súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania, ústavný súd s prihliadnutím na skutočnosť uvedenú v bode 12 tohto
uznesenia zastáva názor, že sťažovateľka s upustením od neho súhlasí.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom krajského súdu, replikou sťažovateľky,
ako aj s obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
15. Ústavný súd listom zo 4. júna 2020 podľa § 126 zákona o ústavnom súde
upovedomil o podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky zúčastnenú osobu s možnosťou
vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia tohto upovedomenia. Zúčastnená osoba,
ktorá si upovedomenie prevzala 6. júna 2020, svoje právo vyjadriť sa v konaní
pred ústavným súdom nevyužila.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
18. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
19. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie
alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd
zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,
ak to pripúšťa povaha zásahu.
20. Podľa § 133 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
21. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
22. Podľa § 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
25. Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku
s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
27. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
kde je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
28. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo sporovej strany
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
29. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,
je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania
má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto
sa k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr.
keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu
ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu
aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
30. Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že nedostatočné odôvodnenie
a rovnako aj arbitrárnosť akéhokoľvek rozhodnutia majú za následok, že nie je možné
spoľahlivo zistiť, na základe čoho orgán predmetné rozhodnutie vydal, na základe akých
skutkových zistení a právnych záverov postupoval, a preto nie je možné spoľahlivo
preskúmať toto rozhodnutie. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces
(resp. práva na súdnu ochranu) je zákonným dôvodom na podanie dovolania podľa § 420
písm. f) CSP.
31. Zo znenia § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že pojmovým znakom
inštitútu ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita, ktorá sa po formálnej stránke prejavuje
v požiadavke na vyčerpanie všetkých poskytovaných procesných prostriedkov určených
na ochranu práv sťažovateľa ešte pred samotným podaním ústavnej sťažnosti a po stránke
materiálnej v požiadavke, aby ústavný súd poskytoval ochranu ústavne zaručeným
základným právam a slobodám až v prípade, keď ostatné orgány verejnej moci nie sú
schopné protiústavný stav napraviť.
32. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
33. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
34. „Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti)“ [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 155/2017
z 25. októbra 2017].
35. Ústavný súd sa problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa
Civilného sporového poriadku zaoberal v uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta
2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom okrem iného vyslovil: «Ustanovenie § 420
Civilného sporového poriadku zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu
hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia
o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým
odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym)
rozhodnutím vo veci samej... Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým
je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou
preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd
rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie
odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím
konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno
v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní
z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.»
36. V zmysle aktuálnej judikatúry ústavného súdu tento spravidla odmieta ústavné
sťažnosti, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie ich práv rozhodnutím odvolacieho súdu
o náhrade trov konania v prípade, keď namietajú nedostatočnosť a arbitrárnosť takého
rozhodnutia a vo veci nepodali dovolanie, napriek tomu, že je v zmysle § 420 písm. f) CSP
v takomto prípade daná jeho prípustnosť, a to ako neprípustné podľa § 56 ods. 2 písm. d)
zákona o ústavnom súde (obdobne pozri napr. I. ÚS 300/2020, I. ÚS 352/2020,
37. Napriek už uvedeným záverom, vychádzajúc z materiálneho prístupu ochrany
ústavnosti, aby sťažovateľka nepodaním dovolania (čo ústavný súd považuje preukázané
z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 16 Csp 33/2017, pozn.) neutrpela ujmu
na svojich základných právach a slobodách, s prihliadnutím na skutočnosť, že namietané
pochybenie všeobecného súdu dosahuje takú intenzitu, že napadnutý rozsudok krajského
súdu v časti jeho druhého výroku je z ústavného hľadiska neakceptovateľný, ústavný súd
prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie a dospel k záveru o porušení
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
38. Krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 349/2018 rozhodoval
o odvolaní podanom žalobkyňou proti rozsudku okresného súdu, ktorým tento jej žalobu
zamietol a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd odvolaniu nevyhovel
a prvým výrokom napadnutého rozsudku rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil. Druhým výrokom napadnutého rozsudku krajský súd sporovým stranám náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.
39. Krajský súd o trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1
CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že sporovým stranám náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Konštatoval, že žalobkyňa v odvolacom konaní úspešná nebola, preto jej
nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a úspešnej žalovanej (sťažovateľke)
trovy odvolacieho konania nevznikli.
40. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
41. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci.
42. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd
prizná náhradu trov konania protistrane.
43. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
44. Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 Csp 33/2017 považuje
ústavný súd za preukázané, že sťažovateľka doručila 30. júla 2018 okresnému súdu svoje
vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne, a to v zastúpení advokátom JUDr. Vladimírom Filičkom,
PhD., ktorého podľa priloženej plnej moci splnomocnila na svoje zastupovanie v odvolacom
konaní, a to 26. apríla 2018. Súčasťou tohto vyjadrenia je aj jej návrh, aby jej bola
odvolacím súdom priznaná náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (č. l. 83
až č. l. 87 spisu okresného súdu sp. zn. 16 Csp 33/2017, pozn.).
45. Z relevantnej právnej úpravy vyplýva, že sťažovateľka, ktorá bola v odvolacom
konaní úspešná, mala v intenciách § 255 ods. 1 CSP právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Sťažovateľke, ako vyplýva z vyžiadaného spisu, trovy na účelné uplatňovanie
práva reálne vznikli a súčasne aj krajskému súdu navrhla, aby je boli priznané.
46. Keďže krajský súd pri aplikácii príslušných ustanovení Civilného sporového
poriadku vyvodil záver na podklade, ako sám vo svojom vyjadrení uznal vo veci konajúci
predseda senátu, nesprávnych skutkových záverov, keďže sťažovateľke zastúpenej
advokátom trovy odvolacieho konania vznikli, ústavný súd vyslovil, že jeho rozsudkom
sp. zn. 1 Co 349/2018 z 3. júla 2019 v časti jeho druhého výroku došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
47. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že poukázanie
na § 256 ods. 1 CSP tak, ako to pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku uskutočnil krajský
súd, nemá v prejednávanom spore žiadnu relevanciu, keď zjavne k žiadnemu zastaveniu
konania nedošlo, a toto ustanovenie tak nie je žiadnym spôsobom pri rozhodovaní o trovách
odvolacieho konania v tomto konkrétnom prípade aplikovateľné.
48. Keďže krajský súd druhým výrokom napadnutého rozsudku porušil základné
právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd zrušil toto rozhodnutie v časti jeho druhého výroku a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
49. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného
jej čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil
princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecného súdu, rozhodnutie
ktorého je v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010),
ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd.
Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 186/06,
IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa otvára priestor k tomu, aby sa krajský súd sám
vyrovnal s ochranou uvedeného práva sťažovateľky hmotného charakteru.
50. Ústavný súd preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel,
uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv
účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom [(§ 133 ods. 1
a contrario zákona o ústavnom súde); bod 4 výroku nálezu].
V.
Trovy konania
51. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
52. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok roku 2018, ktorá bola
980 € a za I. polrok roku 2019, ktorá bola 1 062 €.
53. Ústavný súd vychádzal z obsahu spisu a priznal sťažovateľke náhradu za tri
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti
a vyjadrenie zo 17. augusta 2020) v súlade s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Odmena za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (2 x 163,33 €) spolu
s režijným paušálom (2 x 9,80 €) a odmena za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku
2020 (1 x 177 €) spolu s režijným paušálom (1 x 10,62 €) vrátane 20 % dane z pridanej
hodnoty, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa (§ 18 ods. 3 vyhlášky), spolu
predstavuje sumu 640,65 € (bod 3 výroku nálezu).
54. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
55. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu