Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 385/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti – , ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50,

Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 9. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti –

, , (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. januára 2020

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) bol pod sp. zn. vedený spor žalobkyne obchodnej

spoločnosti , ,

(ďalej len „žalobkyňa“), proti sťažovateľke v procesnom postavení

žalovanej o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy in eventum o zaplatenie sumy 20 462,50 €

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

3. Žalobkyňa po prvom pojednávaní podaním z 22. augusta 2019 vzala žalobu späť

v celom rozsahu. Na základe uvedeného okresný súd uznesením sp. zn.

z 30. septembra 2019 prvým výrokom napadnuté konanie zastavil a druhým výrokom

rozhodol, že sťažovateľka má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom

rozsahu. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 256 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

4. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 30. septembra 2019 v časti druhej výrokovej vety mení tak, že nárok

na náhradu trov konania sťažovateľke nepriznáva. Druhým výrokom rozhodol, že žalobkyni

nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd napadnuté uznesenie

odôvodnil s poukazom na , v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu

trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

5. Sťažovateľka namieta, že v predmetnom spore neexistujú žiadne dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré by krajskému súdu umožňovali aplikáciu

pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti podrobne poukazuje na dôvody, z ktorých podľa

jej názoru vplýva, že nie je v danej veci aplikovateľný. Sťažovateľka

tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania,

a preto krajský súd arbitrárne aplikoval predmetné ustanovenie.

7. V prospech svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uvádza, že právne

závery uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k výroku o náhrade trov

konania sú podľa jej názoru v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov

konania, a preto ich možno považovať za odporujúce článku a

dohovoru. Vzhľadom na to možno tieto skutkové a právne závery označiť

za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedených ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov.

8. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje sťažovateľka za zmätočné

a zároveň poukazuje na skutočnosť, že v dôsledku napadnutého uznesenia došlo k zníženiu

jej majetku bez možnosti kompenzácie, v dôsledku čoho bolo porušené aj jej základné právo

podľa .

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. - 259

zo dňa 09.01.2020, bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR,

spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 20

ods. 1 , spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce

v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. - 259 zo dňa 09.01.2020, a vec vracia Krajskému súdu

v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Zároveň Sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

913,82 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením. Nepriznaním náhrady trov konania došlo podľa

sťažovateľky k zásahu do jej uvedených práv, a to v dôsledku nepreskúmateľnosti

skutkových a právnych záverov krajského súdu, svojvoľnosťou a zmätočnosťou

napadnutého uznesenia, čím je toto rozhodnutie arbitrárne a z ústavnoprávneho hľadiska

neudržateľné.

19. Nedostatočné odôvodnenie a rovnako aj arbitrárnosť akéhokoľvek rozhodnutia

majú za následok, že nie je možné spoľahlivo zistiť, na základe čoho orgán predmetné

rozhodnutie vydal, na základe akých skutkových zistení a právnych záverov postupoval,

a preto nie je možné spoľahlivo preskúmať toto rozhodnutie. Arbitrárne rozhodnutie

predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

20. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces (resp. práva na súdnu ochranu)

je zákonným dôvodom na podanie dovolania podľa a ak sťažovateľka

dovolanie podľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu nepodala,

nevyčerpala právny prostriedok, ktorý jej priznáva zákon na ochranu jej základných práv

a slobôd, a ústavný súd v takomto prípade v zásade odmietne jej ústavnú sťažnosť podľa

pre neprípustnosť.

21. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že proti napadnutému uzneseniu

nebolo žiadnou z procesných strán sporu, teda ani sťažovateľkou, podané dovolanie.

22. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

23. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

24. Zo znenia vyplýva, že pojmovým znakom

inštitútu ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita, ktorá sa po formálnej stránke prejavuje

v požiadavke na vyčerpanie všetkých poskytovaných procesných prostriedkov určených

na ochranu práv sťažovateľa ešte pred samotným podaním ústavnej sťažnosti a po stránke

materiálnej v požiadavke, aby ústavný súd poskytoval ochranu ústavne zaručeným

základným právam a slobodám až v prípade, keď ostatné orgány verejnej moci nie sú

schopné protiústavný stav napraviť.

25. Vo vzťahu k nepodaniu dovolania sťažovateľkou je potrebné uviesť, že ak zákon

podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva,

tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého

porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom. Sťažovatelia

nemajú podľa , a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú,

ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej

ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi

ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné

za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (

v spojení s ). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné

právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody

a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva

alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa

().

26. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

27. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia

a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity

posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.

28. „Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,

ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu,

a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených

s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci

za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti

strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu

a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutia spravodlivosti)“ [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2017].

29. Ústavný súd sa problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa

zaoberal v uznesení sp. zn. z 15. augusta

2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom okrem iného vyslovil: «Ustanovenie § 420

zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu

hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia

o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým

odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym)

rozhodnutím vo veci samej... Podľa jedným z uznesení, proti ktorým

je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou

preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd

rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie

odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím

konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno

v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní

z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.» Cez prizmu uvedeného

holistického ústavnoprávneho prístupu je tak v okolnostiach prejednávanej veci adekvátne

postupovať aj pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky (m. m.

).

30. Spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom

ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej

veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných

ustanovení. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Simecki proti Chorvátsku, sťažnosť

č. 15253/10, pripomenul, že riziko akejkoľvek chyby zo strany štátu musí znášať samotný

štát a omyly nesmú byť napravované na náklady dotknutého jednotlivca. Právo na prístup

k súdu nie je absolútne a môže byť podrobené obmedzeniam, ktoré však nesmú limitovať

prístup jednotlivca takým spôsobom alebo v takom rozsahu, že bude porušená samotná

podstata tohto práva. Obmedzenie nebude zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak nesleduje

legitímny cieľ a ak neexistuje primeraný vzťah proporcionality medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom (m. m. ).

31. Vychádzajúc z dôvodov ústavnej sťažnosti v danej veci (body 7 a 8),

sťažovateľka nepodaním dovolania podľa proti napadnutému rozsudku

nevyčerpala právny prostriedok, ktorý jej priznáva zákon na ochranu jej základných práv

a slobôd.

32. Meritórne preskúmanie ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavným súdom

v situácii, keď táto nevyužila prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý jej zákon

účinne poskytoval, teda nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla a mala, by bolo

porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom

a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach

podľa (m. m. ).

33. Keďže sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti netvrdila, že dovolanie

nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, neprichádzal do úvahy ani prípadný

možný postup ústavného súdu podľa .

34. Na základe uvedených skutočností po predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľky by prichádzalo do úvahy jej odmietnutie z dôvodu neprípustnosti

podľa .

35. Napriek už uvedenému záveru, vychádzajúc z materiálneho prístupu ochrany

ústavnosti, aby sťažovateľka nepodaním dovolania neutrpela ujmu na svojich základných

právach a slobodách, keďže porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces a práva

na súdnu ochranu odôvodňovala nesprávnou interpretáciou noriem procesného práva (bod 5

a 6), konkrétne pri rozhodovaní o náhrade trov konania ( ), ústavný súd podrobil

ústavnú sťažnosť sťažovateľky i kvázimeritórnemu prieskumu a po oboznámení

sa s odôvodnením napadnutého uznesenia musí konštatovať, že v skutkových a právnych

záveroch napadnutého uznesenia týkajúcich sa rozhodnutia o náhrade trov konania nezistil

nič tak ústavne nekonformné, čo by vzhľadom na námietky sťažovateľky nasvedčovalo

jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

36. Rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania (nároku i výške) je ústavným

súdom považované za integrálnu súčasť súdneho konania a za výsadu všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva,

takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,

a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,

problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä

na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho

predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

37. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd

bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka citeľne dotknúť. Ústavný súd

pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej povahy, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr.

keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné právo (porovnaj m. m. , ,

, ).

38. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní

o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie

o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,

musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť

primeraným spôsobom odôvodnené (, , ).

39. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti spochybňuje právny názor krajského súdu

týkajúci sa aplikácie , keď podrobne poukazuje na dôvody, z ktorých podľa

jej názoru vplýva, že nie je v danej veci aplikovateľný. Sťažovateľka

tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania,

a preto krajský súd arbitrárne aplikoval predmetné ustanovenie.

40. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd svoj právny názor

založil na skutočnosti, že reparačnú a sankčnú funkciu náhrady

trov konania neupravuje ako bezvýhradnú. Vychádzajúc z rozmanitosti skutkových

okolností v sporových konaniach a s prihliadnutím na prípadné špecifické podmienky

sporových strán, pripúšťa, aby súd v konaní výnimočne náhradu

trov konania nepriznal ani jednej zo sporových strán. Ani tej strane, ktorá mala v prípade,

ak súd rozhodoval vo veci samej úspech v konaní, a ani tej, ktorá v prípade zastavenia

konania pre späťvzatie žaloby nebola tou stranou, ktorá procesne zapríčinila zastavenie

konania. Postup súdu, pri ktorom tento neprizná žiadnej zo strán nárok na náhradu trov

konania, je výnimočnou situáciou, podmienenou existenciou dôvodov hodných osobitného

zreteľa (bod 19 napadnutého uznesenia, pozn.).

41. Krajský súd v uvedenom prípade prihliadol na to, že skutkové okolnosti

sa po podaní žaloby zmenili tak, že žalobkyňa bez svojho zavinenia nemohla docieliť

právnu ochranu, ktorej sa domáhala, a to v dôsledku právnej skutočnosti, ktorú nespôsobila.

Takúto situáciu vyhodnotil krajský súd ako dôvod hodný osobitného zreteľa a rozhodnutie

okresného súdu zmenil tak, že nárok na náhradu trov konania sťažovateľke nepriznal.

V závere zdôraznil, že tento postup má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,

pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

42. Ústavný súd konštatuje, že tieto skutkové a právne závery napadnutého uznesenia

nemožno označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, či vybočujúce z rámca všeobecne

záväzných právnych predpisov. Sťažovateľkou namietané pochybenie všeobecného súdu

teda nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe

bolo možné spochybniť ústavnú regulárnosť napadnutého uznesenia, keďže krajský súd

sa v danom prípade nedopustil takého aplikačného excesu, ktorý by bol spôsobilý založiť

porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivý

súdny proces.

43. Medzi sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu

tak neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia

porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie,

preto po predbežnom prerokovaní ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky mohol

odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

44. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala porušenie tohto práva v spojení alebo

v nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

45. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu

základného práva podľa , ako ani k porušeniu práva podľa

dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto označeného práva. Ústavný súd

preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní mohol odmietnuť

aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu