Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)IV. ÚS 71/2019
PDF · 210.17 KB
No categories available
IV. ÚS 71/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou poruban
advokáti s. r. o., Jilemnického 2/532, Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ľubomír
Poruban, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 269/2018
z 21. novembra 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. januára 2019 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou poruban
advokáti s. r. o., Jilemnického 2/532, Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ľubomír
Poruban, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Co 269/2018 z 21. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou v konaní
o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 12 C 234/2009 v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa proti žalovanému
domáhal ochrany osobnosti na tom skutkovom základe, že „Spoločnosť PEREX, a. s.
v negatívnom svetle vykreslila osobu sťažovateľa a jeho aktivity a nesprávne ho vtiahla
do vykonštruovanej kauzy zneužívania, politickej resp. úradníckej moci na poskytovanie
služieb a výhod za protislužby na Ministerstve obrany Slovenskej republiky.“.
Okresný súd „rozhodol o porušení práva na ochranu osobnosti a priznal
sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.500,00 eur. Ospravedlnenie
nepovažoval za nedôvodné, ale v tejto časti žalobu zamietol z dôvodu subsidiarity ochrany
poskytnutej podľa § 7 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom
spravodajstve (tlačový zákon) – opravy dňa 22. októbra 2009 – ktorú súd v dobe prijatia
rozsudku (09. novembra 2011) považoval za postačujúcu a časovo aktuálnu. Rozhodnutia
okresného súdu boli potvrdené aj v odvolacom konaní na Krajskom súde...“.
Následne okresný súd uznesením sp. zn. 12 C 234/2009 z 21. novembra 2016
rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu, že
sťažovateľ mal v konaní úspech iba čiastočný a že od účinnosti Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) neexistuje ekvivalent pôvodného ustanovenia § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku. Označené rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne
správne krajský súd napadnutým uznesením.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru argumentuje, že z hľadiska procesného úspechu nie je určujúce, aké
zložky ochrany osobnosti sťažovateľ v predmetnom konaní uplatňoval či akú výšku náhrady
požadoval a aká mu napokon bola priznaná. Podľa sťažovateľa „je neprípustné, aby len na
základe nepriznania morálnej satisfakcie utrpel sťažovateľ ujmu v podobe zaplatených
súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia“.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je vždy potrebné
rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce. Základným je v danom prípade rozhodnutie,
že do sťažovateľovho práva na ochranu osobnosti sa zasiahlo, pričom jednotlivé nároky sú
druhotné a nadväzujúce a nemožno ich považovať za samostatné.
Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd sa s jeho argumentáciou v odvolacom
konaní nevysporiadal, odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení odvolacieho súdu
považuje za vnútorne rozporuplné a nespĺňajúce kritéria, ktoré vyžaduje ustálená
rozhodovacia prax najvyššieho súdu a ústavného súdu.
Podľa sťažovateľa mu krajský súd napadnutým uznesením v podstate spôsobil
skutočnú škodu v podobe zaplateného súdneho poplatku a ostatných trov konania, pričom
sťažovateľa „aj napriek úspechu v spore dostal do ešte horšieho hospodárskeho postavenia
ako tomu bolo pred podaním žaloby“.
Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, citované rozhodnutie
krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň
požaduje priznanie úhrady trov konania v sume 415,51 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Ústavný súd tiež pripomína, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je
súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd zásade nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani to, ako
posúdil skutkové otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ústavný súd považuje
za integrálnu súčasť civilného procesu a aj za výsadu všeobecného súdu. V rámci tohto
rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania (strany sporu) garantovaných ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Problematika náhrady trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia
z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad nejde.
Sťažovateľom namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru
ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú
regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok
sťažovateľa vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí
iných orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej
činnosti dôsledne riadi.
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní
o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie
o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,
musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť
primeraným spôsobom odôvodnené (IV. ÚS 588/2018, I. ÚS 604/2017).
Krajský súd v relevantných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«6. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada
úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti
neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku
rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy,
ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe
vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu
všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana
nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca
aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 CSP).
7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
uverejnenia ospravedlnenia a zaplatenia sumy nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- eur
s príslušenstvom. Žalobca si tak v konaní uplatnil nárok na morálne zadosťučinenie formou
ospravedlnenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonník a nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa
09. 11. 2011, č. k. 12 C/234/2009-352 žalobu v časti o zverejnenie ospravedlnenia zamietol
celkom a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol v časti prevyšujúcej sumu 15.000,-
eur. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť iba v časti
o zamietnutie uverejnenia ospravedlnenia a v časti zamietnutia zaplatenia nemajetkovej
ujmy presahujúcej sumu 15.000,- eur, a to dňom 28. 12. 2011. Vo zvyšnej časti bol rozsudok
zrušený uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31. 10. 2013, č. k. 4 Co/48/2012-400.
O zvyšnej časti žaloby, t. j. o zaplatení nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur, súd prvej
inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 08. 10. 2014, č. k. 12 C/234/2009-441, a to tak,
že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.500,- eur
a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá.
8. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v merite veci bola predmetom konania osobnosť
človeka chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. Ak dôjde
k neoprávnenému zásahu do osobnostného práva, vznikne poškodenej osobe (žalobcovi)
právo domáhať sa svojej ochrany. Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby
je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne
úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj právo podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
predstavujú parciálne a relatívne samostatné prostriedky ochrany jednotného práva
na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Tieto nároky pritom možno na súde uplatniť
aj samostatne.
9. Odvolací súd má za to, že v prípade (ako je tomu aj v predmetnej veci), ak súd
prejednáva viacero takýchto relatívne samostatných nárokov (t. j. nárok na ospravedlnenie
a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy), je potrebné považovať pre účely rozhodnutia
o náhrade trov konania každú z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba
samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 255 ods. 1 a ods. 2 CSP)
vo vzťahu ku každému takémuto nároku, ďalej zvážiť, či neúspech nebol len čiastočný,
t. j. či je možné náhradu trov konania pomerne rozdeliť (ak bola strana úspešná len
v niektorej takejto časti), resp. vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo (§ 255 ods. 2 CSP), čo v tejto súvislosti prichádza do úvahy vtedy, keď je jedna
strana v jednej časti (napr. v časti uplatnenej morálnej satisfakcie) úspešná a v inej časti
nie (napr. v časti náhrady nemajetkovej ujmy.
10. Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že v časti uplatnenej morálnej satisfakcie
formou zverejneného ospravedlnenia, ktorého sa domáhal žalobca, bol žalobca neúspešný
a žalovaný úspešný, v dôsledku zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
09. 11. 2011, č. k. 12 C/234/2009-352, ktorý v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa
28. 12. 2011.
11. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
je potrebné uviesť, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu
§ 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, nová
právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale
len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípade, keď mala
strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP
(pomer úspechu). Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná. Zásadu
úspechu vo veci treba uplatniť však aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti tak, ako na to poukazuje vo svojom odvolaní
žalobca. Priznanie plnej náhrady trov konania je v tomto prípade zdôvodniteľné
cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho
základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne
procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška
plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela od úvahy súdu. Pokiaľ teda
žalobca bol v predmetnej veci v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v základe
úspešný, je treba priznať v tejto časti úspech žalobcovi v plnom rozsahu.
12. Nakoľko bol žalobca úspešný v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy
a žalovaný v časti týkajúcej sa morálnej satisfakcie, je podľa odvolacieho súdu potrebné
podľa § 255 ods. 2 CSP vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Vzhľadom na uvedené bol preto záver súdu prvej inštancie správny. Za situácie, kedy súd
prvej inštancie rozhodoval o trovách konania opätovne, potom, čo bol pôvodný rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 09. 11. 2011, č. k. 12 C/234/2009-352 čiastočne zrušený
odvolacím súdom, na ktoré procesnú situáciu, súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého uznesenia poukázal, je odvolací súd toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie dostatočne odôvodňuje záver o tom, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo. Vo svojom uznesení súd prvej inštancie uviedol právne prepisy, ktoré vo
veci aplikoval, pričom odvolací súd sa z ich aplikáciou stotožnil, zreteľne vyhodnotil úspech
v konaní s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia a vysporiadal sa aj s otázku zmeny
právnej úpravy. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto spĺňa náležitosti vyžadované
zákonom pre tento typ rozhodnutia.»
Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu v kontexte s v sťažnosti uplatnenými námietkami, ktoré spochybňujú
ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Napadnuté uznesenie krajského súdu
posudzoval teda z pohľadu sťažovateľom uplatnenej námietky týkajúcej sa v podstate
nesprávnej aplikácie § 255 ods. 1 a 2 CSP, teda aplikácie zásady zodpovednosti za úspech
v spore, ktorá mala byť podľa názoru sťažovateľa formalistická, keďže je príliš matematická
(úspešnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy a žalovaného v časti
týkajúcej sa morálnej satisfakcie).
Ústavný súd po dôkladnej analýze relevantných častí napadnutého uznesenia
krajského súdu konštatuje, že v rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov
konania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na svoju autonómnu úvahu
o nepriznaní práva na náhradu trov konania podľa § 255 CSP, do ktorého ústavný súd nie je
zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovali
možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu v jeho namietaných častiach, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
zjavnej neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru procesnej
povahy napadnutým uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia. Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne
neopodstatnená.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia
ústavne konformným spôsobom vysporiadal s otázkou procesného úspechu v konaní
o ochranu osobnosti. Napadnuté uznesenie krajského súdu ústavný súd považuje za ústavne
udržateľné a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvôľu či neodôvodnenosť, ktorá by mala
za následok jeho arbitrárnosť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2019