Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 71/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou poruban

advokáti s. r. o., Jilemnického 2/532, Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ľubomír

Poruban, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 21. novembra 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. januára 2019 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou poruban

advokáti s. r. o., Jilemnického 2/532, Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ľubomír

Poruban, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 21. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou v konaní

o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa proti žalovanému

domáhal ochrany osobnosti na tom skutkovom základe, že „Spoločnosť PEREX, a. s.

v negatívnom svetle vykreslila osobu sťažovateľa a jeho aktivity a nesprávne ho vtiahla

do vykonštruovanej kauzy zneužívania, politickej resp. úradníckej moci na poskytovanie

služieb a výhod za protislužby na Ministerstve obrany Slovenskej republiky.“.

Okresný súd „rozhodol o porušení práva na ochranu osobnosti a priznal

sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.500,00 eur. Ospravedlnenie

nepovažoval za nedôvodné, ale v tejto časti žalobu zamietol z dôvodu subsidiarity ochrany

poskytnutej podľa o periodickej tlači a agentúrnom

spravodajstve (tlačový zákon) – opravy dňa 22. októbra 2009 – ktorú súd v dobe prijatia

rozsudku (09. novembra 2011) považoval za postačujúcu a časovo aktuálnu. Rozhodnutia

okresného súdu boli potvrdené aj v odvolacom konaní na Krajskom súde...“.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 21. novembra 2016

rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu, že

sťažovateľ mal v konaní úspech iba čiastočný a že od účinnosti Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) neexistuje ekvivalent pôvodného ustanovenia § 142 ods. 3

. Označené rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne

správne krajský súd napadnutým uznesením.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práv zaručených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru argumentuje, že z hľadiska procesného úspechu nie je určujúce, aké

zložky ochrany osobnosti sťažovateľ v predmetnom konaní uplatňoval či akú výšku náhrady

požadoval a aká mu napokon bola priznaná. Podľa sťažovateľa „je neprípustné, aby len na

základe nepriznania morálnej satisfakcie utrpel sťažovateľ ujmu v podobe zaplatených

súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je vždy potrebné

rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce. Základným je v danom prípade rozhodnutie,

že do sťažovateľovho práva na ochranu osobnosti sa zasiahlo, pričom jednotlivé nároky sú

druhotné a nadväzujúce a nemožno ich považovať za samostatné.

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd sa s jeho argumentáciou v odvolacom

konaní nevysporiadal, odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení odvolacieho súdu

považuje za vnútorne rozporuplné a nespĺňajúce kritéria, ktoré vyžaduje ustálená

rozhodovacia prax najvyššieho súdu a ústavného súdu.

Podľa sťažovateľa mu krajský súd napadnutým uznesením v podstate spôsobil

skutočnú škodu v podobe zaplateného súdneho poplatku a ostatných trov konania, pričom

sťažovateľa „aj napriek úspechu v spore dostal do ešte horšieho hospodárskeho postavenia

ako tomu bolo pred podaním žaloby“.

Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných

práv podľa a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, citované rozhodnutie

krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň

požaduje priznanie úhrady trov konania v sume 415,51 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Ústavný súd tiež pripomína, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd zásade nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani to, ako

posúdil skutkové otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ústavný súd považuje

za integrálnu súčasť civilného procesu a aj za výsadu všeobecného súdu. V rámci tohto

rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania (strany sporu) garantovaných alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia

z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad nejde.

Sťažovateľom namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru

ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú

regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok

sťažovateľa vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí

iných orgánov verejnej moci (napr. ), ktorým sa vo svojej rozhodovacej

činnosti dôsledne riadi.

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní

o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie

o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,

musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť

primeraným spôsobom odôvodnené (, ).

Krajský súd v relevantných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«6. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada

úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti

neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku

rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy,

ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe

vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu

všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana

nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca

aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana

vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,

že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo ( ).

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného

uverejnenia ospravedlnenia a zaplatenia sumy nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- eur

s príslušenstvom. Žalobca si tak v konaní uplatnil nárok na morálne zadosťučinenie formou

ospravedlnenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonník a nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy podľa . Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa

09. 11. 2011, č. k. -352 žalobu v časti o zverejnenie ospravedlnenia zamietol

celkom a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol v časti prevyšujúcej sumu 15.000,-

eur. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť iba v časti

o zamietnutie uverejnenia ospravedlnenia a v časti zamietnutia zaplatenia nemajetkovej

ujmy presahujúcej sumu 15.000,- eur, a to dňom 28. 12. 2011. Vo zvyšnej časti bol rozsudok

zrušený uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31. 10. 2013, č. k. -400.

O zvyšnej časti žaloby, t. j. o zaplatení nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur, súd prvej

inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 08. 10. 2014, č. k. -441, a to tak,

že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.500,- eur

a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá.

8. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v merite veci bola predmetom konania osobnosť

človeka chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. Ak dôjde

k neoprávnenému zásahu do osobnostného práva, vznikne poškodenej osobe (žalobcovi)

právo domáhať sa svojej ochrany. Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby

je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne

úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia

, ako aj právo podľa

predstavujú parciálne a relatívne samostatné prostriedky ochrany jednotného práva

na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Tieto nároky pritom možno na súde uplatniť

aj samostatne.

9. Odvolací súd má za to, že v prípade (ako je tomu aj v predmetnej veci), ak súd

prejednáva viacero takýchto relatívne samostatných nárokov (t. j. nárok na ospravedlnenie

a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy), je potrebné považovať pre účely rozhodnutia

o náhrade trov konania každú z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba

samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov ( a )

vo vzťahu ku každému takémuto nároku, ďalej zvážiť, či neúspech nebol len čiastočný,

t. j. či je možné náhradu trov konania pomerne rozdeliť (ak bola strana úspešná len

v niektorej takejto časti), resp. vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania

právo ( ), čo v tejto súvislosti prichádza do úvahy vtedy, keď je jedna

strana v jednej časti (napr. v časti uplatnenej morálnej satisfakcie) úspešná a v inej časti

nie (napr. v časti náhrady nemajetkovej ujmy.

10. Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že v časti uplatnenej morálnej satisfakcie

formou zverejneného ospravedlnenia, ktorého sa domáhal žalobca, bol žalobca neúspešný

a žalovaný úspešný, v dôsledku zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa

09. 11. 2011, č. k. -352, ktorý v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa

28. 12. 2011.

11. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy

je potrebné uviesť, že nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu

(ďalej len ), ktoré sa

uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k (k tomu napr. nález Ústavného

súdu SR sp. zn. ). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, nová

právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (, a ), ale

len dve (, ). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípade, keď mala

strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v

(pomer úspechu). Nepatrný neúspech aktuálne nepozná. Zásadu

úspechu vo veci treba uplatniť však aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy

súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku

na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti tak, ako na to poukazuje vo svojom odvolaní

žalobca. Priznanie plnej náhrady trov konania je v tomto prípade zdôvodniteľné

cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ ( ), keďže ten sa skúma čo do právneho

základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne

procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška

plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela od úvahy súdu. Pokiaľ teda

žalobca bol v predmetnej veci v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v základe

úspešný, je treba priznať v tejto časti úspech žalobcovi v plnom rozsahu.

12. Nakoľko bol žalobca úspešný v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy

a žalovaný v časti týkajúcej sa morálnej satisfakcie, je podľa odvolacieho súdu potrebné

podľa vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Vzhľadom na uvedené bol preto záver súdu prvej inštancie správny. Za situácie, kedy súd

prvej inštancie rozhodoval o trovách konania opätovne, potom, čo bol pôvodný rozsudok

súdu prvej inštancie zo dňa 09. 11. 2011, č. k. -352 čiastočne zrušený

odvolacím súdom, na ktoré procesnú situáciu, súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého uznesenia poukázal, je odvolací súd toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie dostatočne odôvodňuje záver o tom, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo. Vo svojom uznesení súd prvej inštancie uviedol právne prepisy, ktoré vo

veci aplikoval, pričom odvolací súd sa z ich aplikáciou stotožnil, zreteľne vyhodnotil úspech

v konaní s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia a vysporiadal sa aj s otázku zmeny

právnej úpravy. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto spĺňa náležitosti vyžadované

zákonom pre tento typ rozhodnutia.»

Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu v kontexte s v sťažnosti uplatnenými námietkami, ktoré spochybňujú

ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Napadnuté uznesenie krajského súdu

posudzoval teda z pohľadu sťažovateľom uplatnenej námietky týkajúcej sa v podstate

nesprávnej aplikácie a , teda aplikácie zásady zodpovednosti za úspech

v spore, ktorá mala byť podľa názoru sťažovateľa formalistická, keďže je príliš matematická

(úspešnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy a žalovaného v časti

týkajúcej sa morálnej satisfakcie).

Ústavný súd po dôkladnej analýze relevantných častí napadnutého uznesenia

krajského súdu konštatuje, že v rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov

konania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na svoju autonómnu úvahu

o nepriznaní práva na náhradu trov konania podľa , do ktorého ústavný súd nie je

zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovali

možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu v jeho namietaných častiach, a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

zjavnej neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru procesnej

povahy napadnutým uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu

v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv zaručených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia. Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne

neopodstatnená.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia

ústavne konformným spôsobom vysporiadal s otázkou procesného úspechu v konaní

o ochranu osobnosti. Napadnuté uznesenie krajského súdu ústavný súd považuje za ústavne

udržateľné a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvôľu či neodôvodnenosť, ktorá by mala

za následok jeho arbitrárnosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2019