Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 545/2014
PDF · 422.33 KB
No categories available
III. ÚS 545/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka vo veci sťažnosti , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká
republika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní
náhrady trov odvolacieho konania takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trov
odvolacieho konania p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013
vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 418 € (slovom štyristoosemnásť eur) na účet jeho právneho
zástupcu advokáta JUDr. Lubomíra Müllera, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 545/2014 6
z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výroku
o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania.
V podanej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Rozsudkem Vojenského obvodového soudu
Prešov ze dne 30. 6. 1981 sp. zn. T 98/81 byl stěžovatel uznán vinným trestným činem
nenastoupení služby v ozbrojených silách podle § 269 odst. 1 trestního zákona a byl za to
odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní 2 a půl roku nepodmíněně se zarazením
do I. NVS.
Výkon trestu, včetně vazby, probéhl od 3. 6. 1981 do 3. 12. 1983.
Usnesením Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991 sp. zn. 4 Rtv 138/90
byl podlé § 14 odst. 1 písm. f) shora uvedený rozsudok zrušen ve výroku o trestu a stejně tak
byla zrušená všechna obsahové navazující rozhodnutí, pokud vzhledem ke zmene, k níž
došlo, pozbyla svého podkladu.
Následným rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991 sp. zn.
4 Rtv 138/90 byl stěžovatel odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní jednoho roku.
Sdělením Ministerstva spravedlnosti SR ze dne 14. 12. 1995 č. 6743/93 91/1358/V. byl
stěžovatel částečně odškodněn. V položce náhrada ušlé mzdy bylo přiznáno podlé § 23
odst. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Sb., v platném znení, paušálni odškodnení za dobu
od 3. 6. 1982 do 3. 12. 1983 ve výši 45.000, Sk. (Príčina, proč nebyla odškodnená celá
částka, spočívala v tom, že stěžovateli zůstal tzv. zbytkový trest.)
Stěžovatel se však pokladal za nevinného, a proto chtěl dosáhnout úplného zproštění trestu
i viny. To se nakonec podařilo.
Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 22. 1. 2010 sp. zn. 41Nt/10/2009 byla všechna
dosud pravomocná rozhodnutí zrušená a následným usnesením ze dne 15. 3. 2011 č.j.
5TV/3/2010 17 bylo trestní stíhaní stěžovatele zastaveno, neboť žalovaný skutek není
trestným činem a není důvod k postoupení veci.
Dne 28. 6.2011 požádal stěžovatel Ministerstvo spravedlnosti SR o odškodnení, mj.
v položce náhrada ušlé mzdy.
Ministerstvo spravedlnosti SK mělo žádost vyřídit do 6 měsícu, tj. do 28. 12. 2011, ale
neučinilo tak.
Stěžovatel se proto 27. 3. 2012 obrátil na soud. V řízení, které bylo zaevidováno
u Okresního soudu Bratislava I. pod sp. zn. 21 C/80/2012, se stěžovatel domáhal náhrady
ušlého výdělku ve výši 995,82 Euro s příslušenstvím.
Dříve než soud rozhodl ve věci samé, Ministerstvo spravedlnosti SR postupně začalo plnit.
Dne 1. 6. 2012 priznalo stěžovateli 487,42 Euro, dne 4. 12. 2012 priznalo úrok z uvedené
částky a dne 31. 1. 2013 priznalo zbytek požadované částky, tj. 508,40 Euro a úrok z této
částky.
Stěžovatel na každý krok Ministerstva spravedlnosti SR reagoval príslušným návrhem
na částečné zastavení řízení. Nakonec po priznaní celé požadované částky, včetně úroku,
stěžovatel navrhl úplné zastavení soudního řízení.
Okresní soud Bratislava I. návrhu vyhovel usnesením ze dne 28. 2. 2013 č.j. 21 C/80/2012
50. Řízení zastavil a stěžovateli priznal náhradu nákladu řízení ve výši 354,84 Euro.
Stěžovatel byl s usnesením soudu spokojen, ale Ministerstvo spravedlnosti SR reagovalo
odvolaním, v němž tvrdilo, že priznaním náhrady nákladu řízení došlo k nedůvodnému
obohacení oprávnené strany.
Na to stěžovatel reagoval dne 29. 3. 2013 vyjadrením k odvolaní. (Viz přílohu.)
Krajský soud Bratislava usnesením ze dne 30. 4. 2013 č.j. 5Co/213/2013 66 usnesení soudu
prvního stupne v napadené části potvrdil (veta první). Stěžovateli ale nepriznal náhradu
nákladu odvolacího řízení (veta druhá).
Nepriznaní náhrady nákladů odvolacího řízení zdůvodnil Krajský soud Bratislava tím, že
úspešný stěžovatel náhradu nákladu odvolacího řízení neuplatnil a ani mu v souvislosti
s odvolaním žádne náklady nevznikly.“
Sťažovateľ argumentoval, že si je vedomý judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej sa
ústavný súd otázkou náhrady trov konania zaoberá skôr výnimočne, a to len v prípadoch
závažných excesov. Za takýto exces považuje sťažovateľ práve svoj prípad, ktorý kvalifikuje
ako analogický s prípadom, v ktorom ústavný súd nálezom rozhodol v otázke náhrady trov
konania v prospech sťažovateľov (č. k. III. ÚS 454/2010 26 zo 7. júna 2011 a č. k. I. ÚS
463/2012 23 z 12. decembra 2012).
Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu (v časti výroku o nepriznaní
sťažovateľovi náhrady trov odvolacieho konania) došlo k porušeniu jeho základného práva
garantovaného čl. 36 ods. 1 ústavy, ako aj práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ dôvodil, že kľúčovou otázkou rozhodovania o trovách odvolacieho konania
v jeho prípade bola jednak skutočnosť, či mu trovy konania v odvolacom konaní vznikli,
a takisto skutočnosť, či si ich náhradu v odvolacom konaní uplatnil. Sťažovateľ
argumentoval, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, ktorý konštatoval, že
si tieto trovy sťažovateľ neuplatnil a ani mu žiadne trovy nevznikli, je v označenom smere
nepravdivé. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu trovy odvolacieho konania vznikli a v bodoch
VII a IX svojho vyjadrenia k podanému odvolaniu, ktoré doručil odvolaciemu súdu, si ich
aj uplatnil a riadne vyčíslil.
Podľa sťažovateľa takýmto postupom krajského súdu boli porušené jeho označené
práva, keď krajský súd «nespravedlivě „potrestal“ stěžovatele jakožto úspešného účastníka
odvolacího řízení tím, že musí hradit náklady řízení ze svého» a „neochránil stěžovatele
před důsledky nedůvodného odvolaní Ministerstva spravedlnosti SR, tím, že by řádne
vypořádal nároky vyplývajúci z nákladu odvolacího řízení“.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný
súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti označeného výroku
uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013, v označenej časti
rozhodnutie krajského súdu zrušil a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie
v sume 100 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd listom sp. zn.
Spr. 3565/14 z 27. novembra 2014, v ktorom v podstate uznal dôvodnosť sťažnosti
sťažovateľa, keď v liste uviedol, že k nepriznaniu trov odvolacieho konania sťažovateľovi
došlo „chybou odvolacieho senátu, prehliadnutím uplatneného nároku navrhovateľa voči
odporcovi“, čo odôvodnil krajský súd objektívnou okolnosťou, a to nadmernou pracovnou
zaťaženosťou referujúceho sudcu.
Krajský súd vo svojom vyjadrení z 27. novembra 2014, ako aj právny zástupca
sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. decembra 2014 uviedli, že
netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Sťažovateľ v stanovisku z 31. decembra 2014
zároveň zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti a označil krajským súdom prezentovanú
objektívnu okolnosť preťaženosti referujúceho sudcu, ktorá mala spôsobiť zlyhanie
a pochybenie odvolacieho senátu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa, za takú, ktorá
nezbavuje krajský súd zodpovednosti za porušenie práv sťažovateľa.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania
sťažovateľovi. Sťažovateľ v prezentovanej argumentácii dôvodí nepravdivosťou skutkových
záverov, na ktorých krajský súd postavil právny záver svojho rozhodnutia.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov v prípadoch, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva
alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS
17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, kde je povinnosťou
všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 36 ods. 1 listiny môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných
práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu
napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že
v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného
základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vo veci sťažovateľa ide o takýto výnimočný prípad, keď namietané pochybenie
všeobecného súdu dosahuje takú intenzitu, že napadnuté uznesenie krajského súdu je
z ústavného hľadiska neakceptovateľné.
Krajský súd v odvolacom konaní, v ktorom prijal namietané uznesenie sp. zn.
5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013, rozhodoval o odvolaní podanom protistranou proti výroku
uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým tento priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
Krajský súd odvolaniu protistrany nevyhovel a svojím uznesením prvostupňové
rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľovi však náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Svoj výrok o nepriznaní trov odvolacieho konania krajský súd odôvodnil poukazom
na aplikáciu relevantných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a to § 224 ods. 1 OSP s použitím § 142
ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 1 OSP, kde konštatoval, že „v odvolacom konaní
úspešnému navrhovateľovi, ktorý si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu
v súvislosti s podaným odvolaním žiadne trovy nevznikli, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal“.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa
platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Z relevantnej právnej úpravy vyplýva, že sťažovateľ, ktorý bol v konaní úspešný,
mal v intenciách ustanovenia § 142 ods. 1 OSP právo na náhradu trov konania, kde
dodatočnými podmienkami ich priznania bolo splnenie skutočností predpokladaných tak
ustanovením § 142 ods. 1 OSP, ako aj ustanovením § 151 ods. 1 OSP, a síce že
sťažovateľovi trovy na účelné uplatňovanie práva reálne vznikli a súčasne ich sťažovateľ aj
náležite uplatnil.
Keďže krajský súd pri aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku vyvodil právny záver na podklade, ako sám vo svojom vyjadrení uznal, chybných
skutkových záverov (keď prehliadol sťažovateľom realizovaný procesný úkon – vyjadrenie
k podanému odvolaniu, v ktorom sťažovateľ súčasne náležite vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania ), nedodržal imperatív „zákonom ustanoveného postupu“ obsiahnutý
v čl. 36 ods. 1 ústavy, ústavný súd vyslovil, že jeho uznesením sp. zn. 5 Co 213/2013
z 30. apríla 2013 vo výroku o náhrade trov konania došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté
rozhodnutie krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde
v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Úlohou
krajského súdu bude vec opätovne prerokovať a rozhodnúť, na podklade správnych
skutkových záverov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 100 €, ktoré však
neodôvodnil v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, zrušil napadnuté
rozhodnutie krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania a vrátil mu vec na nové
konanie, a tým v okolnostiach daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú, preto
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľa si v podaní z 31. decembra 2014 uplatnil trovy konania
v celkovej sume 417,98 €.
Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 418 € z dôvodu trov právneho
zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie
veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 130,17 € vrátane režijných paušálov
v hodnote po 7,81 €, ako aj za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (stanovisko
k vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 134 € vrátane režijného paušálu v hodnote 8,04 €,
ktorú zaviazal uhradiť krajský súd (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015