Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 545/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka vo veci sťažnosti , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká

republika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní

náhrady trov odvolacieho konania takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trov

odvolacieho konania p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. apríla 2013

vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 418 € (slovom štyristoosemnásť eur) na účet jeho právneho

zástupcu advokáta JUDr. Lubomíra Müllera, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. 6

z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2013 vo výroku

o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania.

V podanej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Rozsudkem Vojenského obvodového soudu

Prešov ze dne 30. 6. 1981 sp. zn. T 98/81 byl stěžovatel uznán vinným trestným činem

nenastoupení služby v ozbrojených silách podle § 269 odst. 1 trestního zákona a byl za to

odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní 2 a půl roku nepodmíněně se zarazením

do I. NVS.

Výkon trestu, včetně vazby, probéhl od 3. 6. 1981 do 3. 12. 1983.

Usnesením Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991 sp. zn.

byl podlé § 14 odst. 1 písm. f) shora uvedený rozsudok zrušen ve výroku o trestu a stejně tak

byla zrušená všechna obsahové navazující rozhodnutí, pokud vzhledem ke zmene, k níž

došlo, pozbyla svého podkladu.

Následným rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991 sp. zn.

byl stěžovatel odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní jednoho roku.

Sdělením Ministerstva spravedlnosti SR ze dne 14. 12. 1995 č. 6743/93 91/1358/V. byl

stěžovatel částečně odškodněn. V položce náhrada ušlé mzdy bylo přiznáno podlé § 23

odst. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Sb., v platném znení, paušálni odškodnení za dobu

od 3. 6. 1982 do 3. 12. 1983 ve výši 45.000, Sk. (Príčina, proč nebyla odškodnená celá

částka, spočívala v tom, že stěžovateli zůstal tzv. zbytkový trest.)

Stěžovatel se však pokladal za nevinného, a proto chtěl dosáhnout úplného zproštění trestu

i viny. To se nakonec podařilo.

Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 22. 1. 2010 sp. zn. byla všechna

dosud pravomocná rozhodnutí zrušená a následným usnesením ze dne 15. 3. 2011 č.j.

17 bylo trestní stíhaní stěžovatele zastaveno, neboť žalovaný skutek není

trestným činem a není důvod k postoupení veci.

Dne 28. 6.2011 požádal stěžovatel Ministerstvo spravedlnosti SR o odškodnení, mj.

v položce náhrada ušlé mzdy.

Ministerstvo spravedlnosti SK mělo žádost vyřídit do 6 měsícu, tj. do 28. 12. 2011, ale

neučinilo tak.

Stěžovatel se proto 27. 3. 2012 obrátil na soud. V řízení, které bylo zaevidováno

u Okresního soudu Bratislava I. pod sp. zn. , se stěžovatel domáhal náhrady

ušlého výdělku ve výši 995,82 Euro s příslušenstvím.

Dříve než soud rozhodl ve věci samé, Ministerstvo spravedlnosti SR postupně začalo plnit.

Dne 1. 6. 2012 priznalo stěžovateli 487,42 Euro, dne 4. 12. 2012 priznalo úrok z uvedené

částky a dne 31. 1. 2013 priznalo zbytek požadované částky, tj. 508,40 Euro a úrok z této

částky.

Stěžovatel na každý krok Ministerstva spravedlnosti SR reagoval príslušným návrhem

na částečné zastavení řízení. Nakonec po priznaní celé požadované částky, včetně úroku,

stěžovatel navrhl úplné zastavení soudního řízení.

Okresní soud Bratislava I. návrhu vyhovel usnesením ze dne 28. 2. 2013 č.j.

50. Řízení zastavil a stěžovateli priznal náhradu nákladu řízení ve výši 354,84 Euro.

Stěžovatel byl s usnesením soudu spokojen, ale Ministerstvo spravedlnosti SR reagovalo

odvolaním, v němž tvrdilo, že priznaním náhrady nákladu řízení došlo k nedůvodnému

obohacení oprávnené strany.

Na to stěžovatel reagoval dne 29. 3. 2013 vyjadrením k odvolaní. (Viz přílohu.)

Krajský soud Bratislava usnesením ze dne 30. 4. 2013 č.j. usnesení soudu

prvního stupne v napadené části potvrdil (veta první). Stěžovateli ale nepriznal náhradu

nákladu odvolacího řízení (veta druhá).

Nepriznaní náhrady nákladů odvolacího řízení zdůvodnil Krajský soud Bratislava tím, že

úspešný stěžovatel náhradu nákladu odvolacího řízení neuplatnil a ani mu v souvislosti

s odvolaním žádne náklady nevznikly.“

Sťažovateľ argumentoval, že si je vedomý judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej sa

ústavný súd otázkou náhrady trov konania zaoberá skôr výnimočne, a to len v prípadoch

závažných excesov. Za takýto exces považuje sťažovateľ práve svoj prípad, ktorý kvalifikuje

ako analogický s prípadom, v ktorom ústavný súd nálezom rozhodol v otázke náhrady trov

konania v prospech sťažovateľov (č. k. 26 zo 7. júna 2011 a č. k. I. ÚS

463/2012 23 z 12. decembra 2012).

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu (v časti výroku o nepriznaní

sťažovateľovi náhrady trov odvolacieho konania) došlo k porušeniu jeho základného práva

garantovaného , ako aj práva garantovaného dohovoru.

Sťažovateľ dôvodil, že kľúčovou otázkou rozhodovania o trovách odvolacieho konania

v jeho prípade bola jednak skutočnosť, či mu trovy konania v odvolacom konaní vznikli,

a takisto skutočnosť, či si ich náhradu v odvolacom konaní uplatnil. Sťažovateľ

argumentoval, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, ktorý konštatoval, že

si tieto trovy sťažovateľ neuplatnil a ani mu žiadne trovy nevznikli, je v označenom smere

nepravdivé. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu trovy odvolacieho konania vznikli a v bodoch

VII a IX svojho vyjadrenia k podanému odvolaniu, ktoré doručil odvolaciemu súdu, si ich

aj uplatnil a riadne vyčíslil.

Podľa sťažovateľa takýmto postupom krajského súdu boli porušené jeho označené

práva, keď krajský súd «nespravedlivě „potrestal“ stěžovatele jakožto úspešného účastníka

odvolacího řízení tím, že musí hradit náklady řízení ze svého» a „neochránil stěžovatele

před důsledky nedůvodného odvolaní Ministerstva spravedlnosti SR, tím, že by řádne

vypořádal nároky vyplývajúci z nákladu odvolacího řízení“.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný

súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti označeného výroku

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2013, v označenej časti

rozhodnutie krajského súdu zrušil a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie

v sume 100 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd listom sp. zn.

Spr. 3565/14 z 27. novembra 2014, v ktorom v podstate uznal dôvodnosť sťažnosti

sťažovateľa, keď v liste uviedol, že k nepriznaniu trov odvolacieho konania sťažovateľovi

došlo „chybou odvolacieho senátu, prehliadnutím uplatneného nároku navrhovateľa voči

odporcovi“, čo odôvodnil krajský súd objektívnou okolnosťou, a to nadmernou pracovnou

zaťaženosťou referujúceho sudcu.

Krajský súd vo svojom vyjadrení z 27. novembra 2014, ako aj právny zástupca

sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. decembra 2014 uviedli, že

netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Sťažovateľ v stanovisku z 31. decembra 2014

zároveň zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti a označil krajským súdom prezentovanú

objektívnu okolnosť preťaženosti referujúceho sudcu, ktorá mala spôsobiť zlyhanie

a pochybenie odvolacieho senátu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa, za takú, ktorá

nezbavuje krajský súd zodpovednosti za porušenie práv sťažovateľa.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania

sťažovateľovi. Sťažovateľ v prezentovanej argumentácii dôvodí nepravdivosťou skutkových

záverov, na ktorých krajský súd postavil právny záver svojho rozhodnutia.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípadoch, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva

alebo slobody (mutatis mutandis , , , , I. ÚS

17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, kde je povinnosťou

všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak

skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 36 ods. 1 listiny môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu

napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že

v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného

základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

Vo veci sťažovateľa ide o takýto výnimočný prípad, keď namietané pochybenie

všeobecného súdu dosahuje takú intenzitu, že napadnuté uznesenie krajského súdu je

z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Krajský súd v odvolacom konaní, v ktorom prijal namietané uznesenie sp. zn.

z 30. apríla 2013, rozhodoval o odvolaní podanom protistranou proti výroku

uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým tento priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

Krajský súd odvolaniu protistrany nevyhovel a svojím uznesením prvostupňové

rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľovi však náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

Svoj výrok o nepriznaní trov odvolacieho konania krajský súd odôvodnil poukazom

na aplikáciu relevantných ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a to s použitím

ods. 1 v spojení s , kde konštatoval, že „v odvolacom konaní

úspešnému navrhovateľovi, ktorý si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu

v súvislosti s podaným odvolaním žiadne trovy nevznikli, náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal“.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Z relevantnej právnej úpravy vyplýva, že sťažovateľ, ktorý bol v konaní úspešný,

mal v intenciách ustanovenia právo na náhradu trov konania, kde

dodatočnými podmienkami ich priznania bolo splnenie skutočností predpokladaných tak

ustanovením , ako aj ustanovením , a síce že

sťažovateľovi trovy na účelné uplatňovanie práva reálne vznikli a súčasne ich sťažovateľ aj

náležite uplatnil.

Keďže krajský súd pri aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku vyvodil právny záver na podklade, ako sám vo svojom vyjadrení uznal, chybných

skutkových záverov (keď prehliadol sťažovateľom realizovaný procesný úkon – vyjadrenie

k podanému odvolaniu, v ktorom sťažovateľ súčasne náležite vyčíslil náhradu trov

odvolacieho konania ), nedodržal imperatív „zákonom ustanoveného postupu“ obsiahnutý

v , ústavný súd vyslovil, že jeho uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2013 vo výroku o náhrade trov konania došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté

rozhodnutie krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V zmysle

v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Úlohou

krajského súdu bude vec opätovne prerokovať a rozhodnúť, na podklade správnych

skutkových záverov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ).

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 100 €, ktoré však

neodôvodnil v zmysle .

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, zrušil napadnuté

rozhodnutie krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania a vrátil mu vec na nové

konanie, a tým v okolnostiach daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú, preto

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa si v podaní z 31. decembra 2014 uplatnil trovy konania

v celkovej sume 417,98 €.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 418 € z dôvodu trov právneho

zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie

veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 130,17 € vrátane režijných paušálov

v hodnote po 7,81 €, ako aj za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (stanovisko

k vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 134 € vrátane režijného paušálu v hodnote 8,04 €,

ktorú zaviazal uhradiť krajský súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015