Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 101 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (157)III. ÚS 454/2010
PDF · 238.65 KB
No categories available
III. ÚS 454/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti J. I., Z., zastúpenej advokátom JUDr. L. M., Česká republika, pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania takto
rozhodol:
1. Základné právo J. I. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania v znení opravného
uznesenia z 11. marca 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/61/2009
z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania v znení opravného uznesenia
z 11. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. J. I. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia J. I. v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)
na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 454/2010-8
zo 7. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. I., Z. (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Sd/66/2007-35 z 20. januára 2009 zrušil rozhodnutie
správneho orgánu – Sociálnej poisťovne v B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 335 720
8170 0 zo 7. marca 2007, ktorým bol sťažovateľke (navrhovateľke) zvýšený vdovský
a starobný dôchodok podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších
predpisov, a vec jej vrátil na ďalšie konanie; sťažovateľke zároveň priznal náhradu trov
konania v sume 102,83 €. Proti tomuto rozsudku podala Sociálna poisťovňa 10. marca 2009
odvolanie. Dňa 16. marca 2009 krajský súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k odvolaniu,
čo sťažovateľka urobila 23. marca 2009, pričom svoje vyjadrenie doplnila 27. decembra
2009. Dňa 21. júna 2010 Sociálna poisťovňa vzala svoje odvolanie späť s odôvodnením, že
rozhodne o nároku navrhovateľky. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 So/61/2009 z 11.
augusta 2010 odvolacie konanie zastavil [§ 207 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“)] a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho
konania [§ 146 ods. 1 písm. c) OSP].
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho
konania nemal postupovať podľa § 146 ods. 1 písm. c), ale podľa § 146 ods. 2 OSP, pretože
zastavenie odvolacieho konania spôsobila Sociálna poisťovňa, ktorá odvolanie najprv
podala, avšak potom, ako sa k nemu sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho
zástupcu vyjadrila, toto odvolanie vzala späť. Týmto postupom najvyššieho súdu malo dôjsť
k porušeniu jej označených základných práv a slobôd.
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením sp. zn.
7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania porušil jej základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie
zrušil a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 200 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 385,79 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2011-19 z 28. marca
2011 vyjadril najvyšší súd, v ktorom okrem iného uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd, svojím uznesením z 11. augusta
2010 č. k. 7 So 61/2009 v súlade so zákonom zastavil odvolacie konanie v dôsledku
späťvzatia odvolania odporkyne. Súčasne rozhodol, že účastníci nemajú podľa § 146 ods. 1
OSP nárok na náhradu trov konania. Po právoplatnosti uznesenia odstránil zrejmú
nesprávnosť odôvodnenia uznesenia opravným uznesením z 11. marca 2011, č. k. 7 So
61/2009, v ktorom doplnil pred bodku slová „a dôvody na postup podľa § 146 ods. 2 OSP
nezistil“.
Vykonaním opravy písomného vyhotovenia uznesenia o zastavení konania dôvod na
vyhovenie sťažnosti navrhovateľky zanikol, lebo tvrdenia v nej uvedené nezodpovedajú
obsahu spisov.
Rozhodnutie odvolacieho súdu aj v časti, týkajúcej sa trov konania, považujem za
vecne správne. Námietka navrhovateľky, že k zastaveniu konania došlo zavinením
odporkyne, nezodpovedá skutočností.
Odporkyňa svoje včas podané odvolanie z 10. marca 2009 vzala späť až potom, ako
jej bol doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2009, č. k.
9 So/218/2008 v obdobnej veci, ktorý obsahoval iný právny názor o výške príspevku
k dôchodku politickým väzňom. Odporkyňa právny názor uvedeného súdu rešpektovala,
a preto jej nebolo možné pripisovať zavinenie na zastavení konania, keď svoje odvolanie
vzala späť a oznámila súdu, že navrhovateľke o výške príspevku znova rozhodne a vyhovie
jej.
Odvolací súd preto nepochybil, keď navrhovateľke nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania na základe skutočnosti, že sám zavinenie odporkyne z priebehu
konania z jej správania sa v konaní nezistil.
Rozhodnutie o trovách konania je obsiahnuté vo výroku uznesenia, ktorý súd
považuje za vecne správny a zrušenie výroku uznesenia o trovách konania len v dôsledku
zrejmej nesprávnosti o odôvodnení uznesenia (ktorá bola po právoplatnosti uznesenia
napravená opravným uznesením súdu) nie je dôvodom, pre ktorý by bolo treba vysloviť,
že jej rozhodnutím súdu boli porušené základné práva, zaručené Ústavou.
Odvolací súd si dovoľuje tiež uviesť, že v správnom súdnictve nemožno zaujať
stanovisko, z ktorého by bolo možné vyvodiť zavinenie orgánu verejnej správy v každom
prípade, kedy dôjde k späťvzatiu jeho odvolania...
Povinnosť správneho orgánu ním vydané rozhodnutie hájiť na súde proti správnej
žalobe predstavuje samozrejmú súčasť povinností, vyplývajúcich z bežnej správnej agendy,
ku ktorej tento orgán personálne aj finančne vybavený a používa na svoju činnosť
prostriedky z verejných zdrojov, ktoré sú na jeho pôsobnosť určené. Ak došlo k zastaveniu
odvolacieho konania preto, že odporkyňa po oboznámení sa so súdnymi rozhodnutiami
v obdobnej veci vzala späť svoje odvolanie, nemá zásadne žiadny z účastníkov (§ 146 ods. 1
písm. c/ OSP) právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne možno
(§ 146 ods. 2 OSP) niektorému z účastníkov uložiť povinnosť hradiť druhému z účastníkov
náklady zastaveného odvolacieho konania, a to podľa prvej vety tohto ustanovenia tomu
z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené a podľa druhej vety tohto
ustanovenia odporkyni v prípade, ak pre jej chovanie musel byť vzatý späť návrh, ktorý bol
podaný dôvodne. O takúto druhú situáciu v konaní nešlo. Súd zastavil konanie preto, že
správny orgán po rozhodnutí súdu prvého stupňa svoje zrušené rozhodnutie nahradil
rozhodnutím, v ktorom akceptoval právny názor súdu a ktorého sa dožadovala
navrhovateľka. Až následne odporkyňa svoje odvolanie vzala späť.
Nemožno preto dôvodne považovať za nesprávne také rozhodnutie súdu, ktorým
rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP tak, ako je to štandardné podľa
uvedeného zákonného ustanovenia, a keď dôvody na postup podľa § 146 ods. 2 OSP
nezistil...
Nezodpovedá skutočnosti námietka odporkyne, že postupom odporkyne a následne aj
postupom súdu boli porušené jej základné ľudské práva, z dôvodu, že namietané
rozhodnutia nezodpovedajú zákonu.
Predovšetkým treba zdôrazniť, že navrhovateľka nesprávne zamieňa samotnú
skutočnosť, že došlo k späťvzatiu odvolania so zavinením odporkyne na zastavení konania,
ktoré má za následok vznik povinnosti nahradiť druhému účastníkovi trovy konania.
Jej sťažnosť preto nie je dôvodná.»
Právny zástupca sťažovateľky v sťažnosti z 5. októbra 2010 a najvyšší súd
vo vyjadrení z 28. marca 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta 2010, ktorým rozhodol, že
„Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania“. Z relevantnej časti
odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že „Odvolacie konanie bolo zastavené, preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 OSP a § 146 ods. 1, písm. c) OSP,
žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.“.
Po prijatí sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie (7. decembra 2010) najvyšší
súd v zmysle § 164 OSP vydal opravné uznesenie sp. zn. 7 So/61/2009 z 11. marca 2011,
ktorým opravil posledný riadok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tak, že vložil pred
bodku text „a dôvody na postup podľa § 146 ods. 2 OSP nezistil“.
Keďže ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) a sťažnosť prijal na ďalšie konanie vo vymedzenom rozsahu (§ 25 ods. 3
zákona o ústavnom súde), uvedené opravné uznesenie nebolo predmetnom jeho
preskúmania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd predovšetkým uvádza, že nie je zásadne oprávnený ani povinný
preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú
základom ich rozhodnutí. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred
ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo
na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,
platná a účinná právna norma.
Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu
zasiahnuť do základných práv a slobôd. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým
porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09).
V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.
Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom
poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4
ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba
vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 a 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje
základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na
jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.
Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám
osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže
účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov
konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o nákladoch
konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu
ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné
základné právo.
Najvyšší súd rozhodoval ako odvolací súd v konaní o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku.
Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti
žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže tiež
rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné
osobitného zreteľa.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd
rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov,
ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady
trov konania sa určuje podľa osobitného predpisu.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá
je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto
ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady trov konania
kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania (a pokiaľ áno, ktorý z nich) z procesného
hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba
posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní
požadoval, resp. akého výsledku sa domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú bolo konanie
zastavené. To znamená, že použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať v doslovnom
jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie
účastníka konania (teda aj prejav vôle spočívajúci v späťvzatí odvolania). To znamená, že
§ 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, možno aplikovať len v prípade, ak
neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2
OSP. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade sa tak nestalo a najvyšší súd konal
a rozhodol v rozpore s touto zákonnou požiadavkou.
Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo
výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť, a toto rozhodnutie musí
mať oporu v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných práv
účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).
Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,
pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že
rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež Repík, B.: Evropská úmluva
o lidských právech a trestní právo 2002. 152 s.).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Podľa názoru ústavného súdu ak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní
navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadril k odvolaniu odporcu, a tento mu požadované
vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy rozhodnutia vo veci, ktorý úkon je všeobecný súd
povinný zohľadniť pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, aj keď bolo neskôr
na základe späťvzatia odvolania zastavené.
Aj keď rozsudky najvyššieho súdu, ktorými potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa
o zrušení rozhodnutí Sociálnej poisťovne v obdobných prípadoch, nie sú všeobecne
záväzné, možno predpokladať, že ak by v posudzovanom prípade k späťvzatiu odvolania
Sociálnou poisťovňou nedošlo, najvyšší súd by rozhodol rovnako, teda potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa, čo znamená, že sťažovateľka by bola v konaní úspešná a mala by právo
na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 OSP).
Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta 2010
len konštatoval, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania,
pretože odvolacie konanie bolo zastavené, ale nevychádzal z uvedených zásad a úkonov,
ktoré boli účastníkmi, resp. ich právnymi zástupcami v konaní vykonané, nemožno takéto
odôvodnenie považovať za dostatočné, pretože neposkytuje náležitú ochranu základných
práv a slobôd sťažovateľky, a teda je aj z ústavného hľadiska neakceptovateľné. Na tomto
závere nič nemení ani strohé vyjadrenie najvyššieho súdu (obsiahnuté aj v opravnom
uznesení), že dôvody na postup podľa § 146 ods. 2 OSP nezistil.
Ústavný súd preskúmal aj opravné uznesenie vydané najvyšším súdom až po prijatí
veci na ďalšie konanie a pod vplyvom tohto prijatia zistil, že opravné uznesenie svojím
obsahom ešte prehĺbilo arbirtrárnosť základného rozhodnutia, ktorého sa stalo súčasťou.
Neústavnosť vytýkaná základnému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa vzťahuje aj na opravné
rozhodnutie.
Keďže najvyšší súd pri aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a ich interpretácii nedodržal imperatív „zákonom ustanoveného postupu“
obsiahnutý v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vyslovil, že jeho uznesením sp. zn.
7 So/61/2009 z 11. augusta 2010, ako aj v znení opravného uznesenia z 11. marca 2011
vo výroku o náhrade trov konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu v znení opravného uznesenia z 11. marca 2011 vo výroku
o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný
právnym názorom ústavného súdu. Úlohou najvyššieho súdu bude vec opätovne prerokovať
a rozhodnúť, pričom bude musieť preskúmať „zavinenie“ v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety
OSP.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 200 €, ktoré však
neodôvodnila v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, zrušil napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu vo výroku o náhrade trov konania, a tým v okolnostiach
daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú, preto sťažovateľke finančné zadosťučinenie
nepriznal (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľky si v podaní z 26. apríla 2011 uplatnil trovy konania
v sume 385,79 €.
Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal
sťažovateľke náhradu trov konania v sume 254,88 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to
za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
vykonané v roku 2010 v hodnote po 120,23 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,21 €,
ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 4 výroku nálezu). Ústavný súd sťažovateľke
náhradu trov konania za tretí úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho
súdu) vykonaný v roku 2011 a režijný paušál nepriznal, pretože toto stanovisko
neobsahovalo nové skutočnosti podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu a na jeho
predloženie právneho zástupcu ani nevyzval (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2011