Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 454/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti J. I., Z., zastúpenej advokátom JUDr. L. M., Česká republika, pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania takto

rozhodol:

1. Základné právo J. I. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania v znení opravného

uznesenia z 11. marca 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania v znení opravného uznesenia

z 11. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. I. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia J. I. v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)

na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -8

zo 7. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. I., Z. (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -35 z 20. januára 2009 zrušil rozhodnutie

správneho orgánu – Sociálnej poisťovne v B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 335 720

8170 0 zo 7. marca 2007, ktorým bol sťažovateľke (navrhovateľke) zvýšený vdovský

a starobný dôchodok podľa o súdnej rehabilitácii v znení neskorších

predpisov, a vec jej vrátil na ďalšie konanie; sťažovateľke zároveň priznal náhradu trov

konania v sume 102,83 €. Proti tomuto rozsudku podala Sociálna poisťovňa 10. marca 2009

odvolanie. Dňa 16. marca 2009 krajský súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k odvolaniu,

čo sťažovateľka urobila 23. marca 2009, pričom svoje vyjadrenie doplnila 27. decembra

2009. Dňa 21. júna 2010 Sociálna poisťovňa vzala svoje odvolanie späť s odôvodnením, že

rozhodne o nároku navrhovateľky. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 11.

augusta 2010 odvolacie konanie zastavil [

(ďalej aj „OSP“)] a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho

konania [ ].

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho

konania nemal postupovať podľa , ale podľa , pretože

zastavenie odvolacieho konania spôsobila Sociálna poisťovňa, ktorá odvolanie najprv

podala, avšak potom, ako sa k nemu sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho

zástupcu vyjadrila, toto odvolanie vzala späť. Týmto postupom najvyššieho súdu malo dôjsť

k porušeniu jej označených základných práv a slobôd.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania porušil jej základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a podľa listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie

zrušil a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 200 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 385,79 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -19 z 28. marca

2011 vyjadril najvyšší súd, v ktorom okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd, svojím uznesením z 11. augusta

2010 č. k. v súlade so zákonom zastavil odvolacie konanie v dôsledku

späťvzatia odvolania odporkyne. Súčasne rozhodol, že účastníci nemajú podľa § 146 ods. 1

nárok na náhradu trov konania. Po právoplatnosti uznesenia odstránil zrejmú

nesprávnosť odôvodnenia uznesenia opravným uznesením z 11. marca 2011, č. k. 7 So

61/2009, v ktorom doplnil pred bodku slová „a dôvody na postup podľa

nezistil“.

Vykonaním opravy písomného vyhotovenia uznesenia o zastavení konania dôvod na

vyhovenie sťažnosti navrhovateľky zanikol, lebo tvrdenia v nej uvedené nezodpovedajú

obsahu spisov.

Rozhodnutie odvolacieho súdu aj v časti, týkajúcej sa trov konania, považujem za

vecne správne. Námietka navrhovateľky, že k zastaveniu konania došlo zavinením

odporkyne, nezodpovedá skutočností.

Odporkyňa svoje včas podané odvolanie z 10. marca 2009 vzala späť až potom, ako

jej bol doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2009, č. k.

v obdobnej veci, ktorý obsahoval iný právny názor o výške príspevku

k dôchodku politickým väzňom. Odporkyňa právny názor uvedeného súdu rešpektovala,

a preto jej nebolo možné pripisovať zavinenie na zastavení konania, keď svoje odvolanie

vzala späť a oznámila súdu, že navrhovateľke o výške príspevku znova rozhodne a vyhovie

jej.

Odvolací súd preto nepochybil, keď navrhovateľke nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania na základe skutočnosti, že sám zavinenie odporkyne z priebehu

konania z jej správania sa v konaní nezistil.

Rozhodnutie o trovách konania je obsiahnuté vo výroku uznesenia, ktorý súd

považuje za vecne správny a zrušenie výroku uznesenia o trovách konania len v dôsledku

zrejmej nesprávnosti o odôvodnení uznesenia (ktorá bola po právoplatnosti uznesenia

napravená opravným uznesením súdu) nie je dôvodom, pre ktorý by bolo treba vysloviť,

že jej rozhodnutím súdu boli porušené základné práva, zaručené .

Odvolací súd si dovoľuje tiež uviesť, že v správnom súdnictve nemožno zaujať

stanovisko, z ktorého by bolo možné vyvodiť zavinenie orgánu verejnej správy v každom

prípade, kedy dôjde k späťvzatiu jeho odvolania...

Povinnosť správneho orgánu ním vydané rozhodnutie hájiť na súde proti správnej

žalobe predstavuje samozrejmú súčasť povinností, vyplývajúcich z bežnej správnej agendy,

ku ktorej tento orgán personálne aj finančne vybavený a používa na svoju činnosť

prostriedky z verejných zdrojov, ktoré sú na jeho pôsobnosť určené. Ak došlo k zastaveniu

odvolacieho konania preto, že odporkyňa po oboznámení sa so súdnymi rozhodnutiami

v obdobnej veci vzala späť svoje odvolanie, nemá zásadne žiadny z účastníkov (§ 146 ods. 1

písm. c/ ) právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne možno

( ) niektorému z účastníkov uložiť povinnosť hradiť druhému z účastníkov

náklady zastaveného odvolacieho konania, a to podľa prvej vety tohto ustanovenia tomu

z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené a podľa druhej vety tohto

ustanovenia odporkyni v prípade, ak pre jej chovanie musel byť vzatý späť návrh, ktorý bol

podaný dôvodne. O takúto druhú situáciu v konaní nešlo. Súd zastavil konanie preto, že

správny orgán po rozhodnutí súdu prvého stupňa svoje zrušené rozhodnutie nahradil

rozhodnutím, v ktorom akceptoval právny názor súdu a ktorého sa dožadovala

navrhovateľka. Až následne odporkyňa svoje odvolanie vzala späť.

Nemožno preto dôvodne považovať za nesprávne také rozhodnutie súdu, ktorým

rozhodol o náhrade trov konania podľa tak, ako je to štandardné podľa

uvedeného zákonného ustanovenia, a keď dôvody na postup podľa

nezistil...

Nezodpovedá skutočnosti námietka odporkyne, že postupom odporkyne a následne aj

postupom súdu boli porušené jej základné ľudské práva, z dôvodu, že namietané

rozhodnutia nezodpovedajú zákonu.

Predovšetkým treba zdôrazniť, že navrhovateľka nesprávne zamieňa samotnú

skutočnosť, že došlo k späťvzatiu odvolania so zavinením odporkyne na zastavení konania,

ktoré má za následok vznik povinnosti nahradiť druhému účastníkovi trovy konania.

Jej sťažnosť preto nie je dôvodná.»

Právny zástupca sťažovateľky v sťažnosti z 5. októbra 2010 a najvyšší súd

vo vyjadrení z 28. marca 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

a listiny a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. augusta 2010, ktorým rozhodol, že

„Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania“. Z relevantnej časti

odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že „Odvolacie konanie bolo zastavené, preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa a , ,

žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.“.

Po prijatí sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie (7. decembra 2010) najvyšší

súd v zmysle vydal opravné uznesenie sp. zn. z 11. marca 2011,

ktorým opravil posledný riadok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tak, že vložil pred

bodku text „a dôvody na postup podľa nezistil“.

Keďže ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) a sťažnosť prijal na ďalšie konanie vo vymedzenom rozsahu (§ 25 ods. 3

), uvedené opravné uznesenie nebolo predmetnom jeho

preskúmania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že nie je zásadne oprávnený ani povinný

preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú

základom ich rozhodnutí. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred

ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) každý má právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,

platná a účinná právna norma.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu

zasiahnuť do základných práv a slobôd. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým

porušiť právo na súdnu ochranu (, , , ).

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom

poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4

). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 a 4 ). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje

základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na

jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám

osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o nákladoch

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo.

Najvyšší súd rozhodoval ako odvolací súd v konaní o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku.

Podľa pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže tiež

rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné

osobitného zreteľa.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že správny súd

rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov,

ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady

trov konania sa určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá

je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov

konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto

ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady trov konania

kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania (a pokiaľ áno, ktorý z nich) z procesného

hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba

posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní

požadoval, resp. akého výsledku sa domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú bolo konanie

zastavené. To znamená, že použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať v doslovnom

jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie

účastníka konania (teda aj prejav vôle spočívajúci v späťvzatí odvolania). To znamená, že

, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, možno aplikovať len v prípade, ak

neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2

. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade sa tak nestalo a najvyšší súd konal

a rozhodol v rozpore s touto zákonnou požiadavkou.

Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo

výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť, a toto rozhodnutie musí

mať oporu v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných práv

účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).

Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,

pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež Repík, B.: Evropská úmluva

o lidských právech a trestní právo 2002. 152 s.).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Podľa názoru ústavného súdu ak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní

navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadril k odvolaniu odporcu, a tento mu požadované

vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy rozhodnutia vo veci, ktorý úkon je všeobecný súd

povinný zohľadniť pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, aj keď bolo neskôr

na základe späťvzatia odvolania zastavené.

Aj keď rozsudky najvyššieho súdu, ktorými potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa

o zrušení rozhodnutí Sociálnej poisťovne v obdobných prípadoch, nie sú všeobecne

záväzné, možno predpokladať, že ak by v posudzovanom prípade k späťvzatiu odvolania

Sociálnou poisťovňou nedošlo, najvyšší súd by rozhodol rovnako, teda potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa, čo znamená, že sťažovateľka by bola v konaní úspešná a mala by právo

na náhradu trov konania ( ).

Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 11. augusta 2010

len konštatoval, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania,

pretože odvolacie konanie bolo zastavené, ale nevychádzal z uvedených zásad a úkonov,

ktoré boli účastníkmi, resp. ich právnymi zástupcami v konaní vykonané, nemožno takéto

odôvodnenie považovať za dostatočné, pretože neposkytuje náležitú ochranu základných

práv a slobôd sťažovateľky, a teda je aj z ústavného hľadiska neakceptovateľné. Na tomto

závere nič nemení ani strohé vyjadrenie najvyššieho súdu (obsiahnuté aj v opravnom

uznesení), že dôvody na postup podľa nezistil.

Ústavný súd preskúmal aj opravné uznesenie vydané najvyšším súdom až po prijatí

veci na ďalšie konanie a pod vplyvom tohto prijatia zistil, že opravné uznesenie svojím

obsahom ešte prehĺbilo arbirtrárnosť základného rozhodnutia, ktorého sa stalo súčasťou.

Neústavnosť vytýkaná základnému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa vzťahuje aj na opravné

rozhodnutie.

Keďže najvyšší súd pri aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a ich interpretácii nedodržal imperatív „zákonom ustanoveného postupu“

obsiahnutý v , ústavný súd vyslovil, že jeho uznesením sp. zn.

z 11. augusta 2010, ako aj v znení opravného uznesenia z 11. marca 2011

vo výroku o náhrade trov konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu v znení opravného uznesenia z 11. marca 2011 vo výroku

o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V zmysle v tomto konaní alebo postupe je viazaný

právnym názorom ústavného súdu. Úlohou najvyššieho súdu bude vec opätovne prerokovať

a rozhodnúť, pričom bude musieť preskúmať „zavinenie“ v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety

.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ).

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 200 €, ktoré však

neodôvodnila v zmysle .

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, zrušil napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu vo výroku o náhrade trov konania, a tým v okolnostiach

daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú, preto sťažovateľke finančné zadosťučinenie

nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky si v podaní z 26. apríla 2011 uplatnil trovy konania

v sume 385,79 €.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 254,88 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to

za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)

vykonané v roku 2010 v hodnote po 120,23 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,21 €,

ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 4 výroku nálezu). Ústavný súd sťažovateľke

náhradu trov konania za tretí úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho

súdu) vykonaný v roku 2011 a režijný paušál nepriznal, pretože toto stanovisko

neobsahovalo nové skutočnosti podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu a na jeho

predloženie právneho zástupcu ani nevyzval (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011