Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 53/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť akciovej spoločnosti ,

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou

, v mene ktorej koná advokát a konateľ

pre namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. septembra 2017 a takto

rozhodol:

, o d m i e t a pre

neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

27. novembra 2017 sa akciová spoločnosť (ďalej len

1

„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 7. septembra 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci verejného

obstarávania zverejneného v apríli 2013 zúčastnila súťažného dialógu na predmet zákazky

s názvom „ Integrovaný informačný systém Sociálnej poisťovne podporujúci transformáciu

výkonu sociálneho poistenia do systému elektronických služieb“, pričom jej ponuka bola

podľa oznámenia Sociálnej poisťovne ako verejného obstarávateľa z 23. marca 2016

č. 11295-161/2016-BA vyhodnotená ako úspešná. Oznámením z 9. decembra 2013

č. 11295-188/2016-Ba však Sociálna poisťovňa sťažovateľke oznámila zrušenie verejného

obstarávania a zároveň jej oznámila, že s ňou neuzavrie zmluvu o dielo a na predmet

zákazky bude vyhlásené nové verejné obstarávanie. Sťažovateľka podala proti zrušeniu

verejného obstarávania námietky podľa

o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

do 17. apríla 2016 (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), o ktorých Úrad pre verejné

obstarávanie (ďalej aj „žalovaný úrad verejnej správy“) podľa jeho oznámenia z 25. januára

2017 č. 1982-6000-2016/ODI-L začal 19. januára 2017 konanie z vlastného

podnetu a rozhodnutím č. 1982-6000/2016-ODI z 3. apríla 2017 a č. 1982-6000/2016-ODI

z 3. apríla 2017 nariadil Sociálnej poisťovni, aby v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia odstránila protiprávny stav a uskutočnila opravu listu označeného ako

„Oznámenie o zrušení použitého postupu zadávania zákazky“, a to doplnením všetkých

skutočností, ktoré Sociálnu poisťovňu oprávňovali zrušiť sporné verejné obstarávanie.

3. Na základe odvolania účastníkov administratívneho konania Rada Úradu

pre verejné obstarávanie ako druhostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím

č. 8862 9000/2017,8889-9000/2017, 8890-9000/2017 z 22. mája 2017 vo výroku 1 zastavila

konanie o odvolaní Sociálnej poisťovne, ústrediu proti rozhodnutiu Úradu pre verejné

obstarávanie č. 1982-6000/2016-ODI z 3. apríla 2017, vo výroku 2 zastavila konanie

o odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu a vo výroku 3 zastavila konanie

o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu námietkach. Výrokom 2 Rada Úradu pre verejné

obstarávanie zastavila konanie o odvolaní sťažovateľky z dôvodu, že sťažovateľka spolu

s odvolaním nezaplatila kauciu vo výške 600 000 € (§ 142 ods. 2 zákona o verejnom

obstarávaní) a napadnutým výrokom 3 zastavila konanie o odvolaní sťažovateľky, ktoré

smerovalo proti prezumovanému zamietnutiu námietok (§ 139 ods. 5 zákona o verejnom

obstarávaní) z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre fikciu zamietnutia námietok,

pretože úrad o námietkach rozhodol včas.

4. Sťažovateľka podala 23. júna 2017 na krajskom súde správnu žalobu, ktorou sa

domáha preskúmania zákonnosti druhostupňového rozhodnutia Úradu pre verejné

obstarávanie. Sťažovateľka správnou žalobou napáda výroky 2 a 3 tohto rozhodnutia

a žiada, aby rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy boli v týchto častiach zrušené

a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Podstatnou námietkou zo strany sťažovateľky

v správnej žalobe je, že v prípade začatia námietkového konania ex offo zo strany

žalovaného orgánu verejnej správy nemala sťažovateľka povinnosť zložiť kauciu pri podaní

odvolania proti rozhodnutiu o námietkach, ktorá navyše za daných okolností okrem iného

pre svoju extrémnu výšku predstavuje prekážku spravodlivosti a popiera účel

dvojinštančného konania pred Úradom pre verejné obstarávanie, pričom za ústavnoprávne

významné považuje sťažovateľka i to, že na základe vývoja legislatívy súčasný zákon

č. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný

od 18. apríla 2016 kauciu za odvolanie proti rozhodnutiu o námietkach stanoví v rozmedzí

od 300 € do 6 000 €, teda znížil ju až stonásobne.

5. Spolu so správnou žalobou sťažovateľka podala na krajskom súde aj návrh

na priznanie odkladného účinku správnej žaloby podľa § 185 písm. a) Správneho súdneho

poriadku (ďalej aj ,,SSP“) dôvodiac tým, že rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie

č. 1982-6000/2016- ODI z 3. apríla 2017, v ktorom Úrad pre verejné obstarávanie nariadil

Sociálnej poisťovni doplniť odôvodnenie jej rozhodnutia o zrušení súťažného dialógu,

nadobudlo na základe rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy právoplatnosť

a vyhlásením nového verejného obstarávania na predmet zákazky dôjde k definitívnemu

zmareniu uzatvorenia zmluvy o dielo so sťažovateľkou, ktorej ponuka v pôvodnom

a nezákonne zrušenom verejnom obstarávaní bola určená ako víťazná. Sťažovateľka

dôvodila aj tým, že zrušenie tak „IT“ významnej zákazky s predpokladanou hodnotou

presahujúcou 70 000 000 €, na ktorej realizáciu sa materiálne i personálne pripravila,

jej nesporne spôsobí značnú finančnú a hospodársku škodu, ktorej náhradu bude nútená

uplatňovať.

6. Krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením č. k. -16

zo 7. septembra 2017 návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe z 23. júna 2017

zamietol. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol stručný obsah správnej žaloby

vrátane stručného obsahu návrhu na priznanie odkladného účinku a citujúc ustanovenia

, a v odôvodnení uviedol, že po posúdení uvedených skutočností

dospel k záveru, že návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe nie je možné

vyhovieť a že tento nepovažuje za dôvodný a preukázaný.

Bol toho názoru, že „žalobca nijakým spôsobom nepreukázal predpokladanú

hodnotu predmetnej zákazky, nezrealizovaním ktorej mu mala vzniknúť hrozba značnej

finančnej a hospodárskej ujmy. Zároveň bližšie nezdôvodnil a nezdokladoval, aké mal

vstupné náklady, ktoré už vynaložil na materiálnu a personálnu prípravu zmluvy o dielo.“.

7. S uvedeným záverom sťažovateľka nesúhlasí považujúc napadnuté uznesenie

za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, pretože krajský súd sa vôbec nezaoberal jej

argumentáciou vyplývajúcou najmä z príloh žaloby. Poukázala na to, že hodnota zákazky

a vstupných nákladov sťažovateľky vyplýva priamo z vyhlásenia verejnej súťaže (ktoré

tvorí prílohu správnej žaloby) a predstavuje 70 840 000 €, a že pri hroziacej ujme

sťažovateľka mohla iba označiť relevantné skutočnosti, na základe ktorých je nepochybné,

že jej ujma reálne hrozí, čo tiež preukázala vo forme vykázanej straty ako prílohu správnej

žaloby (zdroj:www.finstat.sk). Sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že rozhodol

v evidentnom rozpore s predloženými dôkaznými prostriedkami a že sporné rozhodnutie

skôr indikuje, že skúmanie návrhu na priznanie odkladného účinku bolo zo strany súdu

vykonané unáhlene a povrchne, čo je zjavným prejavom justičnej svojvôle.

8. Podstatné porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

sťažovateľka v zmysle judikatúry ústavného súdu, na ktorú poukazuje, vidí

v absencii riadneho a ústavne udržateľného odôvodnenia napadnutého uznesenia, keď

krajský súd pri aplikácii vychádza z racionálnej argumentácie, ktorá

vylučuje akúkoľvek ľubovôľu.

9. Sťažovateľka s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia v správnej žalobe

v návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ako i v ústavnej sťažnosti

zdôrazňuje, že v jej prípade bolo konanie o námietkach začaté z vlastného podnetu

žalovaného orgánu verejnej správy. Uvedená skutočnosť bez ďalšieho zo zákona vylučuje,

aby bola zaťažená povinnosťou zložiť kauciu; zároveň poukazuje aj na zmenu zákona

o verejnom obstarávaní, keď nová právna úprava upravuje kauciu v stonásobne nižšom

rozsahu, a aj v prípade posudzovania skutkového stavu na základe pôvodnej právnej úpravy

(z intertemporálneho hľadiska) je preto nevyhnutné prihliadať i na skutočnosť, že rovnakú

otázku rieši súčasný zákon inak.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa ods. a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. septembra 2017, aby toto

uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal

náhradu trov konania.

II.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Podľa sťažnosť (podľa )

nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

17. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať a vecne sa zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy, ak sa

sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

18. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je i to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým osobám zaručuje,

sú primárne zodpovedné všeobecné súdy. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú

(, , ).

III.

19. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým zamietol návrh

sťažovateľky na priznanie odkladného účinku správnej žaloby. Sťažovateľka v dôvodoch

sťažnosti argumentuje najmä nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia

považujúc toto uznesenie za arbitrárne, nemajúce oporu v predložených dôkazoch.

20. Odkladný účinok správnej žaloby upravený v ustanoveniach až

predstavuje jeden z nových právnych inštitútov správneho súdneho konania, ktoré majú

zabezpečiť efektívnu ochranu zo strany správneho súdu, tak aby jeho rozhodnutie mohlo

byť nielen formálnym, ale i materiálnym prostriedkom ochrany práv a právom chránených

záujmov úspešného žalobcu. Podstatou odkladného účinku je zabezpečenie takého stavu, pri

ktorom by správnym súdom preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej

správy nevyvolávali žiadne právne účinky vrátane takých, ktoré by ich zrealizovaním boli

považované za skonzumované. Z povahy veci je však nesporné, že odkladný účinok má

zabezpečiť materiálnu ochranu právam a oprávneným záujmom úspešného žalobcu tak, aby

tento nebol dotknutý po zrušení žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu

verejnej správy žiadnymi ich účinkami alebo následkami. Odkladný účinok správnej žaloby

má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent

neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných

a iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní. Oproti týmto opatreniam podstatou

odkladného účinku je „zmrazenie“ právnych následkov už existujúceho, resp. platného

a právoplatného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy.

Dôvodmi priznania odkladného účinku vymedzenými v je

hrozba závažnej ujmy spojená s okamžitým výkonom alebo inými následkami napadnutého

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Aj v zmysle novej právnej úpravy bude naďalej

dôvodom už len hrozba, teda nevyžaduje sa aj naplnenie príslušného následku, ktorým môže

byť závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom

prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok. Hrozba uvedených následkov musí

byť pritom tiež spojená buď s okamžitým (nestačí v budúcnosti možným) výkonom

správnou žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, alebo

jeho inými právnymi následkami.

21. Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

, ). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

22. Uvedenými princípmi sa krajský súd pri svojom rozhodovaní o návrhu

sťažovateľky neriadil, nijakým právne relevantným spôsobom nevyhodnotil jej argumenty

a v odôvodnení napadnutého uznesenia v rozpore s obsahom spisu sa obmedzil iba

na konštatovanie nedôvodnosti návrhu. Je teda nutné zanedbanie povinnosti krajského súdu

presvedčivo sa vysporiadať s dôvodmi návrhu na priznanie odkladného účinku správnej

žaloby. Závery krajského súdu v napadnutom rozhodnutí nie sú akceptovateľné,

pretože krajský súd nezohľadnil všetky okolnosti a špecifiká prerokúvaného prípadu

a nevysporiadal jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie o návrhu na priznanie

odkladného účinku správnej žaloby podstatné a právne významné. Namietané uznesenie

o zamietnutí návrhu sťažovateľky na priznanie odkladného účinku správnej žaloby treba

nesporne považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Krajský súd tak neposkytol

sťažovateľke dostatočnú a spravodlivú ochranu jej základného práva upraveného v čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

23. Napriek uvedeným nedostatkom napadnutého uznesenia ústavný súd vychádzajúc

z princípu subsidiarity (pozri bod 17) nevyslovil vo výroku svojho rozhodnutia porušenie

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože princíp subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

24. Ústavný súd len výnimočne zasiahne ešte pred právoplatným skončením konania

vo veci samej v prípade, ak by išlo o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným

(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich

porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená

neskôr (), prípadne sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať

na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo

v opravných konaniach ().

25. Podanie návrhu na priznanie odkladného účinku nie je viazané na žiadnu lehotu.

V zmysle žalobca môže podať takýto návrh najskôr so správnou žalobou,

či už ako jej súčasť alebo samostatne a najneskôr do konečného rozhodnutia správneho

súdu. Keďže proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na priznanie

odkladného účinku, či už kladne, alebo záporne, nie je podľa

prípustná kasačná sťažnosť, najmä z dôvodu, aby sa pre rozhodovanie o nej zbytočne

nepredlžovalo konanie vo veci samej, možno podať nový návrh na priznanie odkladného

účinku, ak došlo k zmene pôvodného skutkového alebo právneho stavu. Sťažovateľka ako

žalobca tak môže svoj návrh na priznanie odkladného účinku jej správnej žaloby podať

znovu, pričom za zmenu právneho stavu tu treba považovať právny názor vyslovený

ústavným súdom, ktorý v danej veci konštatoval arbitrárnosť napadnutého uznesenia

krajského súdu.

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu odmietol z dôvodu neprípustnosti

( v spojení ).

27. V závere ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru považuje

za potrebné dať krajskému súdu do pozornosti, že k úlohám právneho štátu patrí aj

vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv

a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, t. j. i pred súdom v správnom súdnom konaní, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, t. j. i správny súd, pred ktorým sa takéto

konania uskutočňujú, koná nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie

obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2018