Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23C/248/2016

Potvrdené rozhodnutím 5Co/16/2020
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: SlovZink a.s., so sídlom v Bratislave, Dúbravská cesta 2, IČO 35 772 204 proti žalovanému Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska ul. 17, v konaní o zaplatenie 32 394 724,00 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 23C/248/2016-147 zo dňa 31. októbra 2019, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v spore žalobcu SlovZink a.s., so sídlom v Bratislave, Dúbravská cesta 2, IČO 35 772 204, proti žalovanému Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie 32 394 724,00 eur takto

rozhodol:

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 32.394.724,00 eur. Uviedol, že dňa 25. 9. 2012 vydal Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn. uznesenie, zverejnené v Obchodnom vestníku 1. 10. 2012, ktorým rozhodol, že reštrukturalizačné konanie vedené voči žalobcovi ako dlžníkovi sa zastavuje a začína sa konkurzné konanie voči žalobcovi ako dlžníkovi v reštrukturalizácii a vyhlasuje sa konkurz na majetok žalobcu ako dlžníka. Dňa 5. 4. 2013 Ústavný súd SR vydal nález č. -99, ktorým uvedené rozhodnutie zrušil a potvrdil nezákonnosť uvedeného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, tento nález nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7. 5. 2013. Žalobca si žiadanú sumu uplatnil ako nárok na náhradu škody, ktorá mu takto vznikla, 6.5.2016 podal Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bezvýsledne.

2. Žalobca ďalej uviedol, že ako dlžník 10. 4. 2012 požiadal o reštrukturalizáciu na Okresnom súde Trenčín, tento súd uznesením v konaní zo dňa 16. 5. 2012 reštrukturalizáciu povolil. Následne bolo reštrukturalizačné konanie zastavené a konvertované do konkurzného konania. V dôsledku nálezu Ústavného súdu SR podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu práv žalobcu na súdnu ochranu podľa SR a práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd SR svojim nálezom potvrdil nezákonnosť rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, ktorým bolo zmenené reštrukturalizačné konanie na konkurzné konanie, s účinkami zverejnenia 2. 10. 2012. Ďalším uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -1380 zo dňa 17. 9. 2013, zverejneného v Obchodnom vestníku č. 184 z roku 2013 24. 9. 2013, došlo k potvrdeniu reštrukturalizačného plánu žalobcu a k skončeniu reštrukturalizácie žalobcu. Záväzná časť reštrukturalizačného plánu zaviedla nad žalobcom dozornú správu až do úplného splnenia reštrukturalizačného plánu, ktorá trvala aj v čase podania žaloby.

3. Žalobca mal za to, že týmto postupom boli splnené všetky podmienky na uplatnenie si náhrady škody, konkrétne vznik škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu, reálna škoda na strane žalobcu, včasné podanie žiadosti o predbežné prerokovanie tohto nároku. Rovnako podľa

žalobcu je nepochybná príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Nezákonná konverzia reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie vo svojom dôsledku zmenila postavenie žalobcu na trhu, došlo k postupnému zániku jeho činnosti, zhoršeniu jeho ekonomickej situácie, rušeniu objednávok odberateľov, nerealizovaniu podnikateľských zámerov, zmareniu podnikateľských príležitostí a ďalším skutočnostiam, ktoré by inak neboli nastali. Je zásadný rozdiel medzi reštrukturalizačným konaním, ktorého účelom je ozdravenie dlžníka a pokračovanie v jeho činnosti a konkurzným konaním, ktorého účelom je iba pomerné uspokojenie veriteľov a ukončenie existencie úpadcu. Stav konkurzného konania teda mal jednoznačný likvidačný vplyv na žalobcu.

4. Žalobca poukázal na to, že je výrobcom zinkovej bieloby s mnohoročnou tradíciou, táto sa využíva v gumárenskom, keramickom, chemickom a farmaceutickom priemysle a v poľnohospodárstve. Spoločnosť žalobcu dosahovala pred spustením novej technológie na výrobu tohto produktu ekonomickú výkonnosť EBITDA na úrovni 700 tis. eur ročne. Novou technológiou, a teda novou produkčnou kapacitou žalobca mal záujem reagovať na výrazný nárast spotreby tohto produktu a v r. 2013 predpokladal nárast výroby na úrovni 10 500 MT zinkovej bieloby a nárast ekonomickej výkonnosti EBITDA nad 1 milión eur. S uvedením novej technológie do plnej prevádzky sa do r. 2015 očakával nárast produkcie nad 15.000 MT ročne a nárast EBITDA na úroveň 2 mil. eur. Z hospodárskych výsledkov v období r. 2006 - 2012 vyplynul objem výroby v MT a predaja zinkovej bieloby v roku 2006 4992, EBITDA 12 521, v roku 2007 bol objem výroby 5580, EBITDA 983503, v roku 2008 bol objem výroby 7566 a EBITDA 674 667, v roku 2009 bol objem výroby 6987 a EBITDA 680 197, v roku 2010 bol objem výroby 8181 a EBITDA 694 279, v roku 2011 bol objem výroby 7740 a EBITDA 698 484, v roku 2012 bol objem výroby 7125, EBITDA nebol účtovaný v dôsledku prebiehajúceho konkurzu. V roku 2011 žalobca zrealizoval investičný projekt novej technológie v hodnote 8 mil. eur formou dodávky na kľúč, spustenie novej technológie z technických dôvodov na strane generálneho dodávateľa sa dostalo do takmer ročného omeškania, čo spôsobilo, že nová technológia nebola schopná včas vygenerovať výnosy potrebné na pokrytie dlhovej služby z poskytnutých investičných úverov. Žalobca sa preto rozhodol využiť zákonný prostriedok na ochranu pred veriteľmi, a to reštrukturalizáciu s cieľom získať časový priestor na nápravu stavu. Spoločnosť žalobcu sa nedostala do úpadku, jej manažment iba s odbornou starostlivosťou eliminoval riziko úpadku, v dôsledku časového nesúladu nábehu novej technológie a splácania investičných úverov, pričom spoločnosť žalobcu si po celý čas riadne plnila svoje záväzky. V rámci reštrukturalizačného plánu žalobca ponúkol pri väčšine záväzkov 100 %, schválenie reštrukturalizačného plánu bolo plánované na november 2012. V septembri 2012 Okresný súd Trenčín rozhodol na základe údajných formálnych pochybení reštrukturalizačného správcu o konkurze žalobcu ako úpadcu. Žalobca ale nebol insolventný, výroba a odbyt bežali v plnej kontinuálnej prevádzke, v auguste 2012 sa podarilo úspešne rozbehnúť aj novú technológiu. V čase vyhlásenia konkurzu bol teda žalobca v plnej prevádzke a dosahoval zisk, veritelia preto písomne vyzvali správkyňu konkurznej podstaty, aby pokračovala v prevádzkovaní žalobcu a predišla tak jeho znehodnoteniu. Na začiatku konkurzného konania bol celkový objem prednostných pohľadávok voči žalobcovi na úrovni 3,47 mil. eur, objem inkasovateľných pohľadávok žalobcu voči odberateľom bol 6,75 mil. eur. V čase ukončenia konkurzu prednostné pohľadávky voči žalobcovi narástli na 4,0 mil. eur a objem inkasovateľných pohľadávok klesol na menej ako 0,2 mil. eur.

5. Po vyhlásení konkurzu začali odberatelia postupne rušiť objednávky, žalobca stratil objednávky od všetkých významných odberateľov, nedostatok objednávok viedol k zastaveniu výroby. Žalobca bol však naďalej zaťažovaný režijnými nákladmi, dostal sa do straty a prestal načas plniť svoje záväzky. Z obavy o budúcu prevádzkyschopnosť žalobcu väčšina odberateľov odmietla podpísať kontrakty na rok 2013 a miesto žalobcu na trhu prevzali konkurenční dodávatelia. Po skončení konkurzu zostal žalobca bez finančných prostriedkov, zaťažený množstvom nezaplatených záväzkov a pokút, voči zamestnancom, za neodobrané energie, voči daňovým orgánom, sociálnej a zdravotnej poisťovni a dodávateľom. Stratil zamestnancov, ktorí dali výpovede pre nevyplácanie miezd. Došlo tak k poškodeniu dobrého mena žalobcu u všetkých uvedených inštitúcii. Ani v súčasnosti dodávatelia kľúčových, ťažko nahraditeľných surovín, nie sú ochotní spolupracovať so žalobcom. Žalobca sa stal nefinancovateľným a dlhodobo nie je schopný zabezpečiť prevádzkové zdroje na financovanie pracovného kapitálu, ktoré sú nevyhnuté pre výrobu a najmä predaj zinkovej bieloby. Nahromadené záväzky viedli k úplnému vyčerpaniu finančných zdrojov žalobcu a strate dôvery odberateľov. Jediný spôsob ako získať späť aspoň časť výrobného personálu a čiastočne tak zachrániť roky budované know-how, viažuce sa k výrobnému zariadeniu vo výrobnom areáli závodu Košeca, bolo poskytnutie spracovateľskej kapacity v prospech iného subjektu,

ktorý pôsobí na trhu uvedeného produktu. Až do konkurzu bol žalobca renomovaným výrobcom zinkovej bieloby, po konkurze jeho značka stratila hodnotu a žalobca ako dodávateľ na európskom trhu prestal úplne existovať. Všetky registrácie u významných odberateľov stratili platnosť. V súčasnosti funguje žalobca len ako spracovateľská prevádzka bez postavenia na trhu, nepredáva produkty, ale len službu prepracovania pre iné spoločnosti, registrované ako certifikovaní dodávatelia. Poškodenie dobrého mena žalobcu na trhu má trvalý charakter a žalobca nemá silu ani zdroje na zvrátenie tejto situácie.

6. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie peňažného plnenia považoval za nárok na náhradu škody v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len ""), kedy žalobca svoj nárok odvodil od nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, sp. zn. zo dňa 25.9.2012 v zmysle , a to v súvislosti so skutočnosťou, že nálezom Ústavného súdu SR č. k. -99, bolo konštatované porušenie základných práv žalobcu, napadnuté uznesenie bolo zrušené a vec vrátená Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

7. Žalovaný poukázal na to, že základnými predpokladmi pre vznik nároku na náhradu škody sú právny titul nároku podľa (existencia nezákonného rozhodnutia), škoda v podobe skutočnej škody, ušlého zisku alebo nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi ne sa vyžaduje preukázanie kumulatívnej existencie týchto predpokladov, a contrario pri nesplnení čo aj len jedného z týchto predpokladov náhrada škody nemôže byť priznaná. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží na poškodenom, ktorý si svoj nárok musí uplatniť riadne a včas.

8. K právnemu titulu uplatneného nároku žalovaný uviedol, že v zmysle ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona, je jednou z primárnych podmienok pre vznik nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia skutočnosť, aby napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a zároveň bolo zrušené alebo zmenené pre ne výslovne nedefinuje pojem "nezákonné rozhodnutie", žalovaný mal za to, že nie každé rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené príslušným orgánom, možno automaticky považovať za nezákonné. Ak by súd akceptoval opačný výklad, fakticky by prezumoval záver, že každé právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené je potrebné automaticky označiť za nezákonné. V tejto súvislosti poukázal na iné rozhodnutie Ústavného súdu SR, podľa ktorého "podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (Osobitná časť k návrhu zákona, parlamentná tlač č. 342) je nezákonným rozhodnutím "rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky... Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Nový zákon však explicitne nedefinuje pojem "nezákonné rozhodnutie". Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.". Z citovaného vyplýva, že aj zákonodarca neponíma pojem "nezákonné rozhodnutie" prísne formalisticky, ale širšie" (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. z 3. júla 2012). Načrtnutá argumentácia vychádza predovšetkým z premisy, že každé rozhodnutie je nevyhnutné skúmať vzhľadom na individuálne okolnosti konkrétneho prípadu, pričom nekritický záver o nezákonnosti každého právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené, by nepochybne viedol k prílišnému formalizmu. Žalovaný vyslovil názor, že v tomto prípade nedošlo k naplneniu podmienky stanovenej v citovanom zákonnom ustanovení. Ústavný súd SR v predmetnom náleze priamo nekonštatoval nezákonnosť napadnutého uznesenia a žalovaný mal za to, že Okresný súd Trenčín postupoval v zmysle zákonných predpokladov. Samotný Ústavný súd SR v predmetnom náleze č. k. -99 konštatuje, že: "Ústavný súd zotrváva na stanovisku (, ), že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je

dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav." Zároveň z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že Okresný súd Trenčín sa dopustil porušenia práva sťažovateľov (a v tomto prípade aj žalobcu) tým, že napadnuté uznesenie bolo nedostatočne odôvodnené: "Za týchto okolností ústavný súd považuje tento právny záver okresného súdu za prejav formalistického prístupu k interpretácii relevantnej právnej normy, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom reštrukturalizačného konania (veriteľom)." Z citovaného je zrejmé, že Ústavný súd SR sa nezaoberal otázkou posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako celku, ale skúmal len porušenie základných práv sťažovateľov. Tie, zohľadňujúc nález Ústavného súdu SR, porušené boli, avšak žalovaný mal za to, že samotné napadnuté rozhodnutie nebolo nezákonné, a ani Ústavný súd SR to nekonštatoval, preto pri posudzovaní splnenia podmienok potrebných pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody je nutné brať do úvahy aj iné, ďalšie okolnosti, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu, nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia, prípadne z jeho rozporu s objektívnym právom. Uvedený záver vychádza z rozhodovacej činnosti tak Ústavného súdu SR ako aj Ústavného súdu ČR, na ktorú poukázal okrem iných aj Krajský súd v Bratislave v uznesení, č. k. -78 z 30.04.2013, kedy Ústavný súd SR konštatoval nasledovné: "Ústavný súd nad rámec uvedeného dodal, že všeobecný súd musí skúmať všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (k tomu pozri aj rozhodnutie sp. zn. ). Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. z 27. decembra 2011). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom." (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. z 3. júla 2012). Rešpektujúc uvedené, mal žalovaný za to, že v konaní nie je splnená už prvá podmienka pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody, a to existencia titulu v podobe nezákonného rozhodnutia v zmysle v spojení s . Navyše poukázal na skutočnosť, že vykonateľnosť rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 25. 9. 2012, bola dňa 10. 1. 2013 odložená na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR. Z uvedeného vyplýva, že namietané rozhodnutie mohlo mať reálne svoje účinky len vo veľmi obmedzenom časovom úseku.

9. K otázke výšky uplatnenej škody žalovaný namietol, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody v sume 32 394 724,00 eur, pričom v žalobe nie je explicitne vyjadrené, či sa má jednať o náhradu škody vo forme ušlého zisku, majetkovej škody, prípadne nemajetkovej ujmy. Zo skutkových okolností popísaných v žalobe prichádzajú do úvahy všetky formy náhrady škody, nakoľko žalobca uviedol, že: "... do konca roka stratil objednávky od všetkých významných odberateľov... nedostatok objednávok viedol k zastaveniu výroby... žalobca bol však naďalej zaťažovaný režijnými nákladmi, upadol do straty a prestal plniť načas svoje záväzky. (...) V dôsledku konkurzu došlo k poškodeniu dobrého mena žalobcu u všetkých odberateľov, dodávateľov a finančných inštitúcií..." . V civilnom sporovom konaní zaťažuje žalobcu dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia. Vzhľadom na to, že žalobca nešpecifikoval, ktorú z foriem škody si v konaní uplatňuje, žalovaný sa nemôže adekvátne vyjadriť k tej-ktorej forme. Uvedenie konkrétnej formy škody v špecifickej výške je podstatné aj s poukazom na rozdielne zákonné ustanovenia, ktoré upravujú rôzne formy škody v , najmä vo vzťahu k majetkovej škode a nemajetkovej ujme. Žalobca navyše absolútne žiadnym spôsobom nepreukázal škodu v danej výške. Tento nárok skutkovo vôbec nie je preukázaný a možnosť posúdenia príčinnej súvislosti je vylúčená. Tvrdenie žalobcu, že mu vznikla škoda práve vo výške 32 394 724,00 eur sa neopiera o žiadne preskúmateľné hľadiská a súčasťou žaloby neboli ani žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali takúto výšku škody. Vzhľadom na uvedené, žalovaný považoval výšku škody za účelovú, špekulatívnu a fiktívnu. V zmysle (ďalej len "") strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky

procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V zmysle na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia mal žalovaný za to, že žalobca mal reálnu možnosť k žalobe, resp. už k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pripojiť dôkazy, ktoré by preukazovali škodu v požadovanej výške, toto doposiaľ nedoplnil. Súd už v tomto štádiu konania má možnosť žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietnuť pre nesplnenie podmienok v zmysle , a zároveň aj vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena v podobe preukázania výšky požadovanej škody.

10. Príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá, a medzi vznikom škody je jednou zo základných podmienok zodpovednosti za škodu v občianskom práve, a to bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na princípe zavinenia alebo o zodpovednosť objektívnu (bez zreteľa na zavinenie). O vzťah príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) v prípade objektívnej zodpovednosti štátu za škodu sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, teda, ak je doložené, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva; príčinou vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by škodlivý následok nenastal. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon zodpovednosť v danom prípade spája. Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody; príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou nie je naopak daná tam, kde do deja vstúpila iná - od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá - skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá vecný vzťah k vydaniu rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu." (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.4.2007, sp. zn. .) Žalobca existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a údajnou škodou odôvodnil tým, že: "konverziou reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie bolo zmenené postavenie žalobcu na trhu a došlo k postupnému zániku jeho činností, zhoršeniu jeho ekonomickej situácie, rušeniu objednávok odberateľov, nerealizovaniu podnikateľských zámerov, zmareniu podnikateľských príležitostí a ďalším skutočnostiam, ktoré by inak neboli nastali." Žalovaný bol názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím a údajným vznikom škody, resp. ako žalobca uviedol, že v dôsledku vyhlásenia konkurzného konania došlo k zhoršeniu postavenia žalobcu na podnikateľskom trhu, čo následne viedlo k vzniku škody u žalobcu. Už samotný vstup dlžníka do reštrukturalizácie, teda objektívna skutočnosť, že dlžník je v úpadku, resp. tento mu hrozí a nie je schopný plniť si svoje záväzky, musí mať vplyv na jeho postavenie na trhu a správanie sa jeho dodávateľov a odberateľov. Po zhodnotení svojej finančnej a podnikateľskej činnosti, žalobca predložil súdu reštrukturalizačný plán, v zmysle ktorého ponúkal uspokojenie svojim veriteľom podľa záväznej časti plánu, to znamená že žalobca musel byť v stave schopnom plán splniť. Zhoršenie situácie žalobcu po schválení plánu je potom bezpodmienečne v príčinnej súvislosti so skutočnosťami spojenými s podnikaním ako takým, a nie s rozhodnutím OS Trenčín sp. zn. zo dňa 25.9.2012. Je nesporné, že samotný vstup obchodnej spoločnosti do reštrukturalizácie je pre jej obchodných partnerov v každom prípade negatívnym signálom o stave danej spoločnosti a fakt, že veritelia dlžníka prídu o podstatnú časť svojich pohľadávok voči obchodnej spoločnosti, musí mať bez pochýb vplyv na dodávateľov i odberateľov pri rozhodovaní o vstupe do zmluvného vzťahu s dlžníkom i v prípade reštrukturalizácie. Konkurz ako taký v prípade, že sa jedná o zabehnutý a revitalizovateľný podnik, ponúka možnosť prevádzkovať podnik úpadcu a tento speňažiť jeho predajom ako podniku. V takom prípade podnik riadne funguje i počas konkurzu pod kontrolou správcu. Samotný fakt, že dlžník vstúpil do konkurzu, preto podľa názoru žalovanej, neznamená bez ďalšieho koniec podnikateľských aktivít. Vzhľadom na vyššie uvedené, sa podľa žalovaného nemožno stotožniť s účelovým a špekulatívnym tvrdením žalobcu, že v príčinnej súvislosti s namietaným nezákonným rozhodnutím došlo k vzniku škody vo výške 32 394 724,00 eur. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade absentuje i ďalšia obligatórna podmienka potrebná pre úspešné preukázanie nároku na náhradu škody.

11. Žalovaný mal na základe vyššie uvedeného za to, že v tomto prípade nedošlo ku kumulatívnemu splneniu obligatórnych podmienok potrebných pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle V prvom rade, uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa

25.9.2012, ktoré žalobca označil za nezákonné rozhodnutie, žalovaný nepovažuje za spôsobilý titul nároku na náhradu škody, nakoľko nedošlo k jeho výslovnému zrušeniu pre nezákonnosť. Vznik a výška požadovanej škody nebola absolútne preukázaná a odôvodnená a zároveň absentuje aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

12. Nebolo medzi stranami sporné, že Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľa, dlžníka SlovZink a.s., o návrhu na povolenie reštrukturalizácie dlžníka dňa 10. apríla 2012, v konaní sp. zn. , rozhodol tak, že začal voči tomuto dlžníkovi reštrukturalizačné konanie. 16. mája 2012 Okresný súd Trenčín v rovnakej veci rozhodol tak, že povolil reštrukturalizáciu dlžníka SlovZink, a.s., do funkcie správcu ustanovil Mgr. X. M., vyzval veriteľov dlžníka, aby v lehote 30 dní odo dňa povolenia reštrukturalizácie prihlásili svoje pohľadávky u správcu. Za deň povolenia reštrukturalizácie sa považoval deň nasledujúci po zverejnení uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku. 25. septembra 2012 Okresný súd Trenčín v rovnakom konaní v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii rozhodol tak, že reštrukturalizačné konanie vedené voči dlžníkovi SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii zastavil, začal konkurzné konanie voči dlžníkovi SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii. Do funkcie správcu ustanovil Mgr. F. L.. Veritelia dlžníka boli vyzvaní, aby v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu prihlásili svoje pohľadávky na Okresný súd Trenčín k sp. zn. . Za deň vyhlásenia konkurzu sa považoval deň nasledujúci po zverejnení uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. V odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že dňa 22. 8. 2012 bola súdu doručená sťažnosť veriteľa X. Z., na správcu X.. X. M.. Veriteľ uviedol, že ako účastník reštrukturalizačného konania sa niekoľkokrát pokúšal nahliadnuť do správcovského spisu vedeného X.. X. M., a to ešte v dobe pred konaním schôdze veriteľov z dôvodu, že chcel zistiť obsah reštrukturalizačného posudku a zoznamu veriteľov. Veriteľovi sa nepodarilo osobne dostať do kancelárie správcu, pretože táto bola stále zatvorená. Následne veriteľ chcel nahliadnuť do správcovského spisu za účelom zistenia podrobností o prihlásených veriteľoch, pričom opätovne sa nemohol dostať do kancelárie Mgr. X. M. a tým ani do správcovského spisu. Dopytom na vlastníka budovy na JE., v ktorej má správca vedenú kanceláriu, veriteľ zistil, že správca nemá prenajaté priestory priamo svojou osobou, ale má sídlo v kancelárii, ktorú má od vlastníka budovy prenajatú F.. P. R., ktorá v čase podania tejto sťažnosti pracuje v Bratislave a svoju kanceláriu nepoužíva. V tejto kancelárii sa nikto nezdržiava a je trvale uzamknutá. Veriteľ túto skutočnosť zistil opakovane za prítomnosti svedkov (veriteľov dlžníka - E.. W. Z., E.. F. C. a zamestnancov kancelárie priľahlých ku kancelárii správcu) v dňoch 31. 7. 2012 o 10,45 hod., 1. 8. 2012 o 9,15 hod., 2. 8. 2012 o 9,50 hod., 3. 8. 2012 o 12,45 hod., 7. 8. 2012 o 14,50 hod., 8. 8. 2012 o 9,00 hod., 10. 8. 2012 o 14,10 hod. a 13. 8. 2012 o 14,55 hod. Veriteľ má za to, že ako účastníkovi reštrukturalizačného konania mu bolo zabránené nahliadať do zoznamu veriteľov a zistiť podstatné skutočnosti k popretiu pohľadávok, ktoré sa javia pochybnými, pričom podľa názoru veriteľa sa pochybným javí i celá reštrukturalizácia dlžníka, ktorá bola začatá pre hrozbu úpadku. Veriteľ má na základe dokladov, ktoré získal z príslušného súdneho spisu podozrenie zo spáchania trestného činu podvodného úpadku, tak, aby v rámci reštrukturalizácie dlžník zaplatil svojim veriteľom namiesto 100% ich pohľadávok iba 10% hodnoty. Dňa 21. 8. 2012 došlo k opätovnej snahe zastihnúť reštrukturalizačného správcu na adrese jeho registrovaného sídla JE., a to za prítomnosti notára X.. Q. X., o čom bola spísaná notárska zápisnica NZ 29888/2012. Veriteľ sa domnieva, že uzatvorená správcovská kancelária, neprítomnosť správcu alebo ním poverenej osoby v správcovskej kancelárii, nemožnosť nahliadať do správcovského spisu a nereagovanie na výzvy veriteľov na predloženie listín zo správcovského spisu je hrubým porušením základných povinností správcu. Preto veriteľ požiadal, aby tunajší súd po prešetrení sťažnosti odvolal Mgr. X. M. z funkcie reštrukturalizačného správcu dlžníka SlovZink, a.s.. Súčasne so sťažnosťou veriteľ predložil fotokópiu žiadosti o zaslanie podkladov zo dňa 1. 8. 2012 spolu s fotokópiou podacieho lístka zo dňa 1. 8. 2012 a fotokópiou mailovej správy zaslanej na adresu správcu dňa 1. 8. 2012 a fotokópiu notárskej zápisnice N 527/2012, Nz 29888/2012 zo dňa 21. 8. 2012. Podanie veriteľa zo dňa 22. 8. 2012 bolo dňa 30. 8. 2012 zaslané správcovi X.. X. M., aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní, pričom správca predmetné podanie prevzal až dňa 11. 9. 2012. Správca sa v určenej lehote k podaniu nevyjadril. V zmysle ustanovení o správcoch, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. o Kancelárskom poriadku pre správcov a súd v rámci dohľadu nad činnosťou správcu zistil, že správca opakovane a závažne porušil tieto svoje zákonom ustanovené povinnosti: v Z.. a vyhlášky č. , zoznam pohľadávok predložený v zákonnej lehote okrem iných nedostatkov neobsahoval vôbec zabezpečených veriteľov a ich jednotlivé prihlásené pohľadávky s popisom ich zabezpečenia,

kompletný zoznam pohľadávok vyhotovený v súlade so zákonom správca doručil až dňa 19. 7. 2012, teda po uplynutí zákonnej lehoty na jeho predloženie, aj to až na výzvu súdu, správca sa v popísaných dňoch nezdržiaval v kancelárii v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne vykonávanie správcovskej činnosti ním poverenými osobami, čím závažne porušil svoju povinnosť. Porušením týchto povinností správca neumožnil veriteľom riadne vykonať a uplatniť svoje práva, a to najmä právo nahliadať do správcovského spisu a zistiť tak zoznam všetkých prihlásených pohľadávok, rozsah ich zistenia, prípadne popretia ako aj oboznámiť sa s právnym dôvodom vzniku prihlásených pohľadávok a v dôsledku toho podať správcovi podnet na popretie pohľadávok iných veriteľov a podobne. Správca v súdom určenej lehote nereagoval ani na výzvu súdu, ktorou ho tento vyzval na vyjadrenie sa k podanej sťažnosti. Správca teda nekomunikoval nielen s účastníkmi konania, ale ani s dozorujúcim súdom. Vzhľadom na opakované a závažné porušenie povinnosti správcu súd bezodkladne rozhodol o zastavení reštrukturalizačného konania, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.

13. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 5. apríla 2013 rozhodol tak, že základné právo obchodnej spoločnosti SlovZink a. s. v konkurze porušené bolo, uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 25. 9. 2012 zrušil a vrátil Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie a Okresnému súdu Trenčín uložil uhradiť trovy konania, vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. Z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že spoločnosť SlovZink a. s. v konkurze ako sťažovateľ v 1. rade (a ďalšie obchodné spoločnosti) namietala porušenie jej základných práv podľa , a a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. z 25. septembra 2012, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie vedené proti sťažovateľke v 1. rade a bol vyhlásený konkurz na jej majetok. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vzal predovšetkým do úvahy, že je namietané porušenie základného právo na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca jeho popretie (). Z odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia musí vyplývať vnútorný súlad medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej veci však podľa názoru ústavného súdu existuje disharmónia medzi skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie vedené proti sťažovateľke v 1. rade a bol vyhlásený konkurz na jej majetok, je z hľadiska uvedenej požiadavky podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

14. Podľa sťažovateľov kľúčové pochybenia okresného súdu spočívali najmä v tom, že: a) konštatoval opakované a závažné porušenie povinností správcu pri zostavovaní zoznamu pohľadávok a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote (údajné nedoručenie zoznamu pohľadávok v zákonnej podobe a forme); b) aj napriek výslovnému zneniu odôvodnil konverziu reštrukturalizácie na konkurz údajným neplnením všeobecných povinností, ktoré správcovi ukladá zákon č. Z. z. o správcoch (ďalej len "zákon o správcoch"), teda iný zákon ako , ktorý upravuje všeobecné administratívne povinnosti správcu pri vedení jeho kancelárie vo vzťahu ku všetkým konkurzom a reštrukturalizáciám, v ktorých správca vykonáva funkciu správcu (nezdržiaval sa v kancelárii v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne vykonávanie správcovskej činnosti ním poverenými osobami, nereagoval na telefonáty a výzvy súdu a veriteľov). Okresný súd sa tak podľa sťažovateľov dopustil neprípustnej svojvôle pri aplikácii , keď svoje rozhodnutie o konverzii reštrukturalizácie na konkurz založil na porušení povinností ustanovených zákonom o správcoch, a nie na porušení povinnosti ustanovených , ako to výslovne vyžaduje; c) postupoval formalisticky a vôbec neskúmal primeranosť a závažnosť pochybení vytýkaných správcovi vo vzťahu k značne negatívnym následkom, ktoré konkurz na rozdiel od reštrukturalizácie môže spôsobiť (napr. definitívny zánik sťažovateľa v 1. rade ako úpadcu, nižšia miera uspokojenia veriteľov, znehodnotenie majetku akcionárov). Ústavný súd zotrval na stanovisku (, ), že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí

patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného, nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa. Tak je to bolo v posudzovanom prípade. Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z . Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi aj vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon ( ). Týmto zákonom je , ktorý v rámci tretej časti nazvanej "Reštrukturalizácia" upravuje v jej piatej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou dohľadu súdu nad činnosťou dlžníka, správcu a veriteľských orgánov ( ) a v taxatívne vymenovaných prípadoch ex offo rozhodnutím o zastavení reštrukturalizačného konania, o začatí konkurzného konania a o vyhlásení konkurzu ( ). V rámci reštrukturalizácie dlžníka (sťažovateľa v 1. rade), o ktorej okresný súd rozhodoval v tomto prípade, došlo k situácii, že napriek jej povoleniu uznesením sp. zn. zo 16. mája 2012 po zistení splnenia zákonných podmienok, po tom, ako bol schôdzou veriteľov zvolený veriteľský výbor, okresný súd jedným uznesením sp. zn. z 25. septembra 2012 zastavil reštrukturalizačné konanie vedené proti sťažovateľovi v 1. rade, začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľa v 1. rade (dlžníka). V okolnostiach posudzovanej veci okresný súd zastavenie reštrukturalizácie a vyhlásenie konkurzu podľa založil na svojom zistení, že správca opakovane a závažne porušil povinnosti správcu ustanovené , v dôsledku čoho neumožnil účastníkom konania uplatniť ich práva v tomto konaní. Podstata prvej námietky sťažovateľov spočívala v tom, že okresný súd zastavenie reštrukturalizácie a vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa v 1. rade odôvodnil opakovaným a závažným porušením povinností správcu pri zostavovaní zoznamu pohľadávok a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote. Táto skutočnosť vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, podľa ktorého "správca v a vyhlášky č. . Zoznam pohľadávok predložený v zákonnej lehote okrem iných nedostatkov neobsahoval vôbec zabezpečených veriteľov a ich jednotlivé prihlásené pohľadávky s popisom ich zabezpečenia. Kompletný zoznam pohľadávok vyhotovený v súlade so zákonom správca doručil až dňa 19. 7. 2012 (teda po uplynutí zákonnej lehoty na jeho predloženie, keďže táto uplynula dňa 3. 7. 2012), aj to až na výzvu súdu.".

V nadväznosti na citované ústavný súd upriamuje pozornosť na to, že okresný súd pri konštatovaní opakovaného a závažného porušenia povinností správcu pri zostavovaní zoznamu pohľadávok a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote neprihliadol bez akéhokoľvek odôvodnenia na skutočnosť, že v prípise z 11. júla 2012 adresovanom správcovi, v ktorom sa okrem iného uvádza, že "v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka... správca... doručil elektronickým spôsobom časť zoznamu pohľadávok, v ktorom boli zapísané len nezabezpečené pohľadávky. Dňa 06. 07. 2012 predložil... správca ďalší zoznam pohľadávok rozdelený na dve časti pre nezabezpečené a zabezpečené pohľadávky, každý zvlášť... Zo správcom predloženého zoznamu súd zistil, že tento neobsahuje náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie vyhlášky... č. .. Predložený zoznam pohľadávok neobsahuje uznané a zistené (obsahuje len prihlásené) poradie uspokojovania prihlásenej pohľadávky zo všeobecnej podstaty s uvedením dňa jeho zistenia a deň zistenia právneho dôvodu pohľadávky (obsahuje len prihlásený dôvod vzniku pohľadávky). Správcom predložený zoznam pohľadávok nemá náležitosti podľa , , , , , , , , vyhl. Súčasne v zmysle vyhl. č. neobsahuje označenie dlžníka a dátum vyhotovenia... Súd poukazuje na skutočnosť, že takto predložený zoznam pohľadávok je nezrozumiteľný, keď nie je totožný zoznam pohľadávok doručený elektronickým spôsobom a so zoznamom pohľadávok doručeným 6. 7. 2012 ako jeho písomné doplnenie...", upozornil správcu na porušovanie povinnosti v súvislosti s vedením zoznamu pohľadávok, vyzval ho, aby v lehote 3 dní predložil zoznam pohľadávok v zákonom ustanovenej forme s tým, že v opačnom prípade bude toto považovať za opakované porušenie povinnosti správcu a v súlade s zastaví reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka konkurz. Okresný súd výzvu správcovi zverejnil v Obchodnom vestníku č. 136/2012 zo 17. júla 2012 (v zmysle sa za deň doručenia písomnosti považuje nasledujúci deň po zverejnení v Obchodnom vestníku, t. j. výzva bola správcovi doručená 18. júla 2012). Ústavný súd zistil, že správca osobne 19. júla 2012 a elektronickou formou - mailom 20. júla 2012, t. j. v určenej lehote, doručil okresnému súdu doplnený zoznam pohľadávok v zmysle výzvy okresného súdu. Napokon aj okresný súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia, ako aj vo vyjadrení k sťažnosti potvrdil, že správca vyhotovil kompletný zoznam pohľadávok v súlade so zákonom.

15. Na tomto základe podľa ústavného súdu bolo možné len stotožniť s argumentáciou sťažovateľov, že aj bez ohľadu na nesúhlas s názorom okresného súdu týkajúcim sa nesprávne podaného zoznamu pohľadávok zo strany správcu je z vyjadrenia okresného súdu zrejmé, že správca si túto svoju povinnosť podľa riadne splnil. Aj vzhľadom na túto skutočnosť je potrebné považovať túto povinnosť správcu z jeho strany za riadne splnenú. Okresný súd ale na uvedené a listinnými dôkazmi preukázané skutočnosti o tom, že zo strany správcu nedošlo k opakovanému porušeniu zákonných povinností v súvislosti s vedením zoznamu pohľadávok, pri svojom rozhodovaní bez relevantného dôvodu neprihliadol. Podľa (ďalej len "OSP") v odôvodnení rozhodnutia uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa , ktorému vecne zodpovedá aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovatelia tiež namietajú, potrebné vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len "ESĽP" (napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, )] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Podľa názoru ústavného súdu okresný súd pri rozhodovaní v predmetnej veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor zakladá ústavný súd aj na skutočnosti, ktorá tvorí podstatu druhej námietky sťažovateľov. Podstata druhej námietky sťažovateľov spočívala v tom, že okresný súd svoje rozhodnutie o konverzii reštrukturalizácie na konkurz založil na porušení povinností ustanovených zákonom o správcoch, a nie na porušení povinností ustanovených v , ako to výslovne vyžaduje. Na účely posúdenia tejto kľúčovej námietky sťažovateľov sa ústavný súd musel zaoberať ústavnou konformitou interpretácie relevantných ustanovení a zákona o správcoch okresným súdom ako konkurzným súdom. V posudzovanom prípade okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vyslovil právny záver, že v dôsledku závažného porušenia povinností správcu podľa a zákona o správcoch (nezdržiaval sa v kancelárii v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne vykonávanie správcovskej činnosti ním poverenými osobami, nemá v kancelárii zriadenú verejne dostupnú podateľňu, pozn.) správca neumožnil veriteľom riadne vykonať a uplatniť svoje práva (najmä nahliadať do správcovského spisu), z čoho s poukazom na okresný súd vyvodil, že uvádzané dôvody na strane správcu sú také právne skutočnosti, ktoré obligatórne spôsobujú zastavenie reštrukturalizačného konania, začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Tento právny záver formuloval okresný súd v namietanom uznesení bez primeraného odôvodnenia, t. j. ústavne akceptovateľným spôsobom neodôvodnil, prečo porušenie všeobecných administratívnych povinností správcu podľa zákona o správcoch subsumoval pod porušenie povinností správcu ustanovených . Za týchto okolností ústavný súd považuje tento právny záver okresného súdu za prejav formalistického prístupu k interpretácii relevantnej právnej normy, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom reštrukturalizačného konania (veriteľom). V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľov o tom, že účelom je postihnúť nečinnosť správcu len v konkrétnej reštrukturalizácii z dôvodu neplnenia konkrétnych povinností ustanovených priamo iba vo vzťahu k tejto konkrétnej reštrukturalizácii [napr. zvolávanie schôdzí veriteľov (, ), predkladanie zoznamov súdu ( ), dohľad nad dlžníkom a sledovanie jeho obchodnej a finančnej situácie ( ), kontrola a schvaľovanie dlžníkových úkonov ( ) a pod.], považovať za argument, ktorý je pre rozhodovanie súdu v príslušnej časti posudzovanej veci rozhodujúci, t. j. taký, ku ktorému bolo nevyhnutné formulovať

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia špecifickú (konkrétnu) odpoveď. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia okresného súdu aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľov treba preto považovať podľa názoru ústavného súdu za také pochybenie, ktoré má za následok porušenie ich základného práva podľa v spojení s a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však napadnuté uznesenie okresného súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené atribúty nespĺňa. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného im a práva zaručeného im čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd vychádzal z princípu minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa preskúmavané (, ), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných páv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov v 1. až 20. rade podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s , ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a na jeho zrušenie (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti IV tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa okresný súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.

16. X., generálny riaditeľ spoločnosti žalobcu na súdom určenom pojednávaní uviedol, že z formálnych dôvodov, ktoré sa napokon ukázali ako nepodstatné, došlo k zmene reštrukturalizácie spoločnosti žalobcu na konkurz. Spoločnosť žalobcu pôvodne mala záujem zabezpečiť novú technológiu na výrobu svojich produktov, cieľom bolo zvýšiť produktivitu, keďže došlo k určitým problémom technického rázu, nedošlo k spusteniu novej technológie v dohodnutom čase, rovnako vzrástli náklady z pôvodne zamýšľaných cca 5 - 6 mil. eur na 8 mil. eur. Keďže takmer všetko bolo financované prostredníctvom bankových úverov, ktoré mali byť splácané z následnej produkcie, dostala sa spoločnosť žalobcu do ťažkostí so splácaním svojich záväzkov a pristúpila k reštrukturalizácii, s cieľom získať odklad, kým sa technické nedostatky neodstránia. Žalobca mal záujem vyplácať svoje záväzky v 100 % hodnote, čo sa mu takmer darilo. Priemerne dochádzalo k plneniu záväzkov na 90 %. Problémy pre spoločnosť nastali po začatí konkurzného konania a súviseli s neodborným postupom pri vedení spoločnosti, riadením správkyne konkurznej podstaty. Spoločnosť mala pokračovať v činnosti, ale správkyňa najala manažérov, ktorí neboli dostatočne odborné zdatní a robila ďalšie opatrenia, ktoré mali za následok navyšovanie záväzkov, napr. uzavrela zmluvy na odber energií v rozsahu, ktorý nebol potrebný, nerobila úsporné opatrenia pri vyplácaní miezd zamestnancom a pod. Keďže sa to dialo ku koncu kalendárneho roka, ktoré je hlavným kontraktačným obdobím jej neodborným prístupom spoločnosť prišla o všetky zákazky. Navyše žalobca začal strácať renomé ako spoločnosť v konkurznom konaní. Neodborným prístupom zo strany správkyne došlo aj k poškodeniu zariadení, napr. v zimnom období nebola odborne zakonzervovaná chladiaca batéria, aj napriek viacerým upozorneniam zo strany žalobcu, došlo k jej poškodeniu. Na neodborné zásahy správkyne spoločnosť viackrát poukazovala aj písomne aj súd, ale bezvýsledne. V konečnom dôsledku sa spoločnosť žalobcu dostala do situácie, kedy musela uhradiť množstvo záväzkov, ale nemala k tomu dostatočnú produkciu a príjmy. V snahe riešiť túto situáciu komplikoval činnosť spoločnosti fakt, že banky neboli ochotné poskytovať úvery takémuto subjektu, pričom bez krátkodobých úverov nie je možné reálne zabezpečiť produkciu spoločnosti. Postupne došlo k tomu, že spoločnosť hľadala investorov, situácia v súčasnosti je taká, že spoločnosť viac menej nepodniká v celom rozsahu svojím menom, ale iba realizuje výrobu subjektom, ktorý jej produkty predávajú na trhu. Pritom spoločnosť ako celok mala pôvodnú hodnotu, ktorú tvoril nielen technologické zariadenia, know-how, ale aj odbornosť zamestnancov, takáto hodnota sa nedala v rámci konkurzu dosiahnuť rozpredajom jednotlivých častí. Žalobca mal snahu vyčísliť konkrétnym spôsobom vzniknutú škodu, obrátil sa na konkrétnych znalcov, ktorým boli poskytnuté príslušné technické a ekonomické dáta a uplatnil si žalovanú sumu na základe záverov odborníkov. V podstate ide o škodu ako takú, ale aj ušlý zisk. V dnešnej dobe je dokonca možno lepšie posúdiť, k akej škode vôbec došlo, ako v čase podania žaloby. Sumu 32 394 724,00 eur možno považovať za rozdiel medzi hodnotou spoločnosti žalobcu, ktorá by existovala bez konkurzného konania a hodnotou spoločnosti, ktorú spoločnosť má teraz po konkurznom konaní. Škoda v čase podania žaloby

bola vyčíslená nie presne, pretože v tej dobe nebolo možné predvídať, akým spôsobom sa bude vyvíjať trh, akým spôsobom presne sa budú vyvíjať všetky položky nákladov a výdavkov. Suma bola výsledkom presného výpočtu vykonaného na základe predpokladaných parametrov a predpokladaného vývoja. Ďalej je to otázka nákladov na reparáciu už vzniknutých škôd, pričom tieto náklady možno vyčísliť až vo chvíli keď skutočne vznikli, výška nákladov na reparáciu škody v čase žaloby nebola známa. Škoda je reprodukčná hodnota, teda hodnota vložená do reprodukcie zariadenia tak, aby mohlo produkovať konkrétny výrobok. K tomu patrí súhrn všetkých penálov a pokút, ktoré dodatočne dochádzali, ktoré bolo treba zaplatiť a ktoré boli dôsledkom nerealizovaných platieb počas konkurzu.

17. Podľa , ods. 2, , , ods. 1 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

18. V konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je súd povinný na základe opisu rozhodujúcich skutočností posúdiť, či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Predpokladom vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie troch podmienok: - nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup,

- existencia škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou.

19. Súd sa zameral na to, či k uplatneniu nároku boli splnené podmienky, dané zákonom, ktoré sú vyššie popísané.

20. Žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil ako dôsledok vydania nezákonného rozhodnutia, čomu zodpovedá obsah žaloby. Až počas pojednávania naznačil, že k škode došlo aj neodborným prístupom zo strany správkyne konkurznej podstaty, čo by mohlo znamenať, že namieta aj nesprávny úradný postup, zostalo ale iba pri náznakoch, bez uvedenia konkrétnych tvrdení. Súd sa preto zaoberal ako predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu len existenciou nezákonného rozhodnutia.

21. K nezákonnému rozhodnutiu:

21.1. "Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv

a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , , , ). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, , )." (Z rozhodnutia Ústavného súdu SR .)

21.2. "Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. , , ), pričom nezastupiteľnú funkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má najvyšší súd. Preto ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M z 30. mája 2011 . podľa ktorého "Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.". Citované rozhodnutie zodpovedá zmyslu a účelu inštitútu náhrady škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ústavný súd sa so závermi v ňom vyslovenými stotožňuje. Ústavný súd poukazuje na to, že neexistuje ustálená, v právnej teórii či praxi bežne používaná definícia pojmu nezákonné rozhodnutie pre účely zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím. Ani zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci výslovne nedefinuje, čo sa má považovať za nezákonné súdne rozhodnutie. Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (Osobitná časť k § 1 ods. 1

návrhu zákona, parlamentná tlač č. 342) je nezákonným rozhodnutím "rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky... Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Nový zákon však explicitne nedefinuje pojem "nezákonné rozhodnutie". Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.". Z citovaného vyplýva, že aj zákonodarca neponíma pojem "nezákonné rozhodnutie" prísne formalisticky, ale širšie. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je preto materiálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou zrušujúceho rozhodnutia, hoci dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne vyplývať (v tomto zmysle pozri aj rozhodnutie vo veci sp. zn. ). ... Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. z 27. decembra 2011). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom." ( Z rozhodnutia Ústavného súdu SR .)

21.3. V danej veci malo byť nezákonným rozhodnutím rozhodnutie, ktoré dňa 25. 9. 2012 vydal Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn. , zverejnené v Obchodnom vestníku 1. 10. 2012, ktorým rozhodol, že reštrukturalizačné konanie vedené voči žalobcovi ako dlžníkovi sa zastavuje a začína sa konkurzné konanie voči žalobcovi ako dlžníkovi v reštrukturalizácii a vyhlasuje sa konkurz na majetok žalobcu ako dlžníka. Dňa 5. 4. 2013 Ústavný súd SR vydal nález č. -99, ktorým uvedené rozhodnutie zrušil a potvrdil nezákonnosť uvedeného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, tento nález nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7. 5. 2013. Z odôvodnenia nálezu ústavného súdu vyplýva, že okresný súd formuloval svoje právne závery bez primeraného odôvodnenia, t. j. ústavne akceptovateľným spôsobom neodôvodnil, prečo porušenie všeobecných administratívnych povinností správcu podľa zákona o správcoch subsumoval pod porušenie povinností správcu ustanovených . Za týchto okolností ústavný súd považoval tento právny záver okresného súdu za prejav formalistického prístupu k interpretácii relevantnej právnej normy, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom reštrukturalizačného konania (veriteľom). Nedostatočné odôvodnenie uznesenia okresného súdu treba preto považovať podľa názoru ústavného súdu za také pochybenie, ktoré má za následok porušenie ich základného práva podľa v spojení s a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však napadnuté uznesenie okresného súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené atribúty nesplnil.

21.4. explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu. Je tomu tak najmä preto, že nezákonnosť rozhodnutia môže vyplývať z tak rozmanitej škály okolností, že jeho všeobecné vymedzenie alebo popis si zrejme nemožno dosť dobre predstaviť, pretože uvedené by mohlo spôsobovať ťažko prekonateľné formulačné problémy. Aj napriek tomu je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, prípadne so záväzkami, ktoré vyplývajú z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné preskúmavať v samotnom konaní o náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle príslušných procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Potom platí, že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať zákonnosť (nezákonnosť) rozhodnutia, v ktorého dôsledku malo dôjsť k vzniku škody. Túto otázku nemôže riešiť ani

ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukazne vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi, ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je v posudzovanom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. V tomto prípade otázku nezákonnosti predmetného rozhodnutia vyriešil Ústavný súd SR dôvodmi vyššie popísanými. Súd mal teda za to, že prvá podmienka k uplatneniu náhrady škody bola splnená. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že sa Ústavný súd SR nezaoberal otázkou posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako celku, ale skúmal len porušenie základných práv sťažovateľov, túto námietku súd neakceptoval, pretože ústavným súdom konštatované nedostatky rozhodnutia okresného súdu sám ústavný súd považoval za také, ktoré okrem iného spôsobili nezákonnosť predmetného rozhodnutia.

22. K existencii škody:

22.1. "Pojem škody bližšie nedefinuje, a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy ( ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2010, sp.zn. ). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba "fikciou" (uznesenie najvyššieho súdu ). ,Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti" (z uznesenia najvyššieho súdu ). Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (uznesenie najvyššieho súdu , , ). Pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný." (Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. .)

22.2. Podľa , prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

22.3. Citované ustanovenia procesného predpisu uvádzajú formou demonštratívneho výpočtu prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Už samotnými pojmami "procesný útok" a "procesná obrana" zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní, pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Právna úprava v ustanovení zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania. Strany sporu majú rovnako dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila a nepredložila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe pre ňu nepriaznivého rozhodnutia súdu. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Strany nesú zodpovednosť za dostatočné zhromaždenie skutkového materiálu potrebného k posúdeniu a rozhodnutiu sporu. Na základe bremena tvrdenia a dôkazného bremena majú vniesť do konania potrebné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach. Dôkazné bremeno ohľadne rozhodujúcich skutočností leží len na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.

22.4. Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca si uplatňuje škodu vo výške 32 394 724,00 eur. Žalobca v žalobe nerozoznával škodu a ušlý zisk, len na pojednávaní všeobecne naznačil, že ide tak o škodu ako o ušlý zisk. Žalobca ohľadne možnej škody a ušlého zisku neprodukoval konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by mohli byť základom pre posúdenie oprávnenosti ním uplatneného nároku a je potrebné poukázať aj na to, že nepredložil žiadne dôkazy ani na podporu tých tvrdení, zásadne neurčitých, ktoré uviedol. Uplatnená suma 32 394 724,00 eur sa neopierala o žiadne preskúmateľné hľadiská, ani žalovaný ani súd nemali možnosť posúdiť, akým spôsobom žalobca dospel k takejto sume. Údaje o hospodárskych výsledkoch, resp. objeme pohľadávok či záväzkov žalobcu nebolo možné s touto sumou dať do súvisu. Len z všeobecného tvrdenia o strate všetkých významných odberateľov a nútenému zníženiu výroby súd nemal možnosť posúdiť k akej konkrétnej škode došlo, z akých dôvodov a prípadne v akej výške bol uplatnený ušlý zisk. Tieto nedostatky žalobca neodstránil ani po podaní žaloby v priebehu konania, ani na súdom určenom pojednávaní. Súd tak mohol konštatovať, že existenciu škody žalobca nepreukázal.

23. K príčinnej súvislosti:

23.1. Vzťah príčinnej súvislosti medzi ne ani nevysvetľujú. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach uplatňovania práva na náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci vyplýva, že bez ohľadu na skutkové okolnosti individuálnej právnej veci (t. j. bez ohľadu na to, v čom malo spočívať protiprávne konanie orgánu verejnej moci a v čom mala spočívať škoda) nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (bez ohľadu na to, či ide o skutočnú škodu, alebo ušlý zisk); nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve (iba) týmto rozhodnutím. To, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. ). Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú

otázku. Zhodne s vyššie uvedeným vyložil pojem "príčinná súvislosť" Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. . Najvyšší súd SR konštatoval, že pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť; príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného, teda žalobcu. Štát nezodpovedá "automaticky" za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci. Nezákonné rozhodnutie musí byť bezprostrednou príčinou škody. Žalobca musí preukázať v konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu (vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou), a nie žalovaný musí preukazovať, že za škodu nezodpovedá. To znamená, že existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, ako aj existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou musí preukázať žalobca.

23.2. "V právnej teórii sa vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu." (Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. .)

23.3. Pokiaľ bolo vyššie konštatované, že žalobca nepreukázal existenciu škody, je možné konštatovať aj to, že nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody v intenciách vyššie citovaných rozhodnutí. Jediným argumentom žalobcu bolo, že v dôsledku konverzie reštrukturalizácie na konkurz sa dostal do situácie, kedy stratil dôveru svojich dodávateľov a odberateľov, zhoršila sa jeho ekonomická situácia, boli zmarené jeho podnikateľské zámery a príležitosti. V tejto súvislosti súd považoval za dôvodnú námietku žalovaného, že vstup žalobcu do reštrukturalizácie v dôsledku úpadku alebo jeho hrozby, neschopnosti plniť svoje záväzky v plnom rozsahu muselo mať vplyv na postavenie žalobcu na trhu a správanie jeho dodávateľov a odberateľov. Vstup obchodnej spoločnosti do reštrukturalizácie je nesporne negatívnym signálom pre partnerov tejto obchodnej spoločnosti. Formálna resp. neformálna reštrukturalizácia je jedným zo spôsobov riešenia hroziaceho alebo existujúceho úpadku, teda stavu, kedy podnikateľ nie je schopný plniť si v stanovenom čase svoje peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi, pričom jej cieľom je ozdravný proces, ktorý má viesť k uzdraveniu podniku. Jej výsledkom musí byť aspoň čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov. Počas celého procesu je spoločnosť dlžníka chránená od exekúcií. Znamená to pozastavenie všetkých exekučných a iných súdnych konaní voči dlžníkovi. Vstup do reštrukturalizácie je tak signálom pre partnerov takejto spoločnosti, že jej obchodné vzťahy a aktivity sú ohrozené. Žalobca konkrétnymi skutkovými tvrdeniami ani dôkazmi nedoložil, že škoda resp. ušlý zisk boli spôsobené priamo a nesprostredkovane práve rozhodnutím súdu, ktorým došlo k zmene z reštrukturalizácie na konkurz. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody bola spochybnená aj samotným žalobcom, keď vznik určitej časti škody (bez bližšieho vymedzenia) dával za vinu správcovi konkurznej podstaty, kedy žalobca opomenul osobnú zodpovednosť správcu konkurznej podstaty za škodu ním spôsobenú. Za týchto okolností mal súd za to, že pre úspešné uplatnenie nároku žalobcu nebola splnená ani tretia zákonná podmienka, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

24. Pretože žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, súd žalobu zamietol.

25. Podľa - 3 strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

26. V danej veci bola žaloba podaná tunajšiemu súdu 7. 11. 2016. K žalobe žiadne listinné dôkazy, preukazujúce výšku škody, priložené neboli. Písomné vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené spolu s poučením v zmysle 29. 11. 2017, na vyjadrenie žalovaného žalobca nereagoval. Až na pojednávaní 31. 10. 2019 žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie na výšku škody, resp. uviedol, prípadný znalecký posudok na výšku škody súdu predloží. Na tento návrh, prostriedok procesného útoku, súd neprihliadol. Žalobca, pokiaľ by konal vo veci s náležitou starostlivosťou, zabezpečil by si dôkazy včas. V novembri 2017 už žalobca mal vedomosť z vyjadrenia žalovaného o tom, aké sú jeho výhrady voči žalobou uplatnenému nároku, žiadnym spôsobom na to viac ako dva roky nereagoval aj napriek tomu, že o spôsobe uplatnenia prostriedkov procesného útoku bol náležite poučený. Súd preto na návrh odročiť pojednávanie za účelom doloženia znaleckého posudku a ďalšieho dokazovania neprihliadal a rozhodol na základe dôkazov žalobcom predložených.

27. Žalovaný bol v konaní plne úspešnou stranou sporu, súd mu preto priznal podľa náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu písomne dvojmo.

Podľa v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa , , "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

(ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.