Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)IV. ÚS 8/2013
PDF · 620.73 KB
No categories available
IV. ÚS 8/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s. v konkurze, K., obchodnej
spoločnosti U. spol. s r. o., T., M. K., T., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., Česká republika,
obchodnej spoločnosti F. spol. s r. o., D., obchodnej spoločnosti P. s. r. o., T., obchodnej
spoločnosti T., s. r. o., T., obchodnej spoločnosti I., s. r. o., K., obchodnej spoločnosti
D. a. s., B., obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Česká republika, obchodnej spoločnosti
K., s. r. o., Č., obchodnej spoločnosti Z. s. r. o., B., obchodnej spoločnosti S. a. s., B.,
obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., B., obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., Ing. V. Z.,
T., obchodnej spoločnosti B. s. r. o., B., obchodnej spoločnosti E., s. r. o., B., obchodnej
spoločnosti A. a. s., B., obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B., obchodnej spoločnosti F., a. s.,
B., a obchodnej spoločnosti H., Seychellská republika, zastúpených advokátom Mgr. V. R.,
B., ktorou
a) obchodná spoločnosť S., a. s. v konkurze, K., obchodná spoločnosť U. spol. s r. o.,
T., M. K., T., obchodná spoločnosť S., s. r. o., Česká republika, obchodná spoločnosť F.
spol. s r. o., D., obchodná spoločnosť P. s. r. o., T., obchodná spoločnosť T., s. r. o., T.,
obchodná spoločnosť I., s. r. o., K., obchodná spoločnosť D. a. s., B., obchodná spoločnosť
A., s. r. o., Česká republika, obchodná spoločnosť K., s. r. o., Č., obchodná spoločnosť Z.
s. r. o., B., obchodná spoločnosť S. a. s., B., obchodná spoločnosť S., spol. s r. o., B.,
obchodná spoločnosť T., s. r. o., B., Ing. V. Z., T., obchodná spoločnosť B. s. r. o., B.,
obchodná spoločnosť E., s. r. o., B., obchodná spoločnosť A. a. s., B., a obchodná
spoločnosť K., s. r. o., B., namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.
28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 a
b) obchodná spoločnosť F., a. s., B., a obchodná spoločnosť H., Seychellská
republika, namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28 R 3/2012
z 25. septembra 2012, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti S., a. s. v konkurze, obchodnej spoločnosti
U. spol. s r. o., M. K., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti
F. spol. s r. o., obchodnej spoločnosti P. s. r. o., obchodnej spoločnosti T., s. r. o., obchodnej
spoločnosti I., s. r. o., obchodnej spoločnosti D. a. s., obchodnej spoločnosti A., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti K., s. r. o., obchodnej spoločnosti Z. s. r. o., obchodnej spoločnosti
S. a. s., obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., obchodnej spoločnosti T., s. r. o., Ing. V. Z.,
obchodnej spoločnosti B. s. r. o., obchodnej spoločnosti E., s. r. o., obchodnej spoločnosti
A. a. s., a obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012
z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti S., a. s.
v konkurze, obchodnej spoločnosti U. spol. s r. o., M. K., obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti F. spol. s r. o., obchodnej spoločnosti P. s. r. o., obchodnej
spoločnosti T., s. r. o., obchodnej spoločnosti I., s. r. o., obchodnej spoločnosti D. a. s.,
obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti K., s. r. o., obchodnej spoločnosti
Z. s. r. o., obchodnej spoločnosti S. a. s., obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., obchodnej
spoločnosti T., s. r. o., Ing. V. Z., obchodnej spoločnosti B. s. r. o., obchodnej spoločnosti
E., s. r. o., obchodnej spoločnosti A. a. s., a obchodnej spoločnosti K., s. r. o., trovy konania
v sume 2 558,66 € (slovom dvetisícpäťstopäťdesiatosem eur a šesťdesiatšesť centov) na účet
ich právneho zástupcu Mgr. V. R., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. v konkurze, K. (ďalej
aj „sťažovateľka v 1. rade“), obchodnej spoločnosti U. spol. s r. o., T. (ďalej len
„sťažovateľka v 2. rade“), M. K., T. (ďalej aj „sťažovateľ v 3. rade“), obchodnej spoločnosti
S., s. r. o., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka vo 4. rade“), obchodnej spoločnosti F.
spol. s r. o., D. (ďalej len „sťažovateľka v 5. rade“), obchodnej spoločnosti P. s. r. o., T.
(ďalej len „sťažovateľka v 6. rade“), obchodnej spoločnosti T., s. r. o., T. (ďalej len
„sťažovateľka v 7. rade“), obchodnej spoločnosti I., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka
v 8. rade“), obchodnej spoločnosti D. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka v 9. rade“),
obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka v 10. rade“),
obchodnej spoločnosti K., s. r. o., Č. (ďalej len „sťažovateľka v 11. rade“), obchodnej
spoločnosti Z. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka v 12. rade“), obchodnej spoločnosti
S. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka v 13. rade“), obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., B.
(ďalej len „sťažovateľka v 14. rade“), obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka v 15. rade“), Ing. V. Z., T. (ďalej len „sťažovateľka v 16. rade“), obchodnej
spoločnosti B. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka v 17. rade“), obchodnej spoločnosti E.,
s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka v 18. rade“), obchodnej spoločnosti A. a. s., B. (ďalej len
„sťažovateľka v 19. rade“), obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka
v 20. rade“), obchodnej spoločnosti F., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka v 21. rade“),
a obchodnej spoločnosti H., Seychellská republika (ďalej len „sťažovateľka v 22. rade“,
spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. V. R., B., ktorou
a) sťažovatelia v 1. až 20. rade namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Trenčín
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 a
b) sťažovateľky v 21. a v 22. rade namietajú porušenie svojho základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného
súdu sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.
28 R 3/2012 zo 16. mája 2012 povolil reštrukturalizáciu dlžníka S., a. s., K. (sťažovateľky
v 1. rade). Do funkcie reštrukturalizačného správcu bol ustanovený Mgr. M. B., T., značka
správcu S1265 (ďalej len „správca“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 zastavil
reštrukturalizačné konanie proti sťažovateľke v 1. rade ako dlžníkovi, začal konkurzné
konanie proti sťažovateľke v 1. rade ako úpadcovi, vyhlásil konkurz na majetok
sťažovateľky v 1. rade ako úpadcu a do funkcie správcu ustanovil Mgr. J. A., M., značka
správcu S1504.
Okresný súd zároveň označeným uznesením uložil ustanovenej správkyni
vypracovať a predložiť v lehote 15 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správu
o stave zisťovania a zabezpečovania majetku sťažovateľky v 1. rade a vykonaných úkonoch,
najmä o stave súpisu a zoznamu pohľadávok, v lehote 35 dní od ustanovenia do funkcie
druhú podrobnú písomnú správu, v lehote 50 dní od ustanovenia do funkcie tretiu podrobnú
písomnú správu o týchto skutočnostiach a v lehote najneskôr 5 dní pred konaním prvej
schôdze veriteľov štvrtú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, pričom jej tiež
uložil bez zbytočného odkladu informovať známych veriteľov sťažovateľky v 1. rade
so sídlom v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej republike podľa čl. 40
Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní prostredníctvom
individuálneho oznamu o vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľky v 1. rade
a preukázať splnenie tejto povinnosti v podrobných písomných správach, vyzval veriteľov
sťažovateľky v 1. rade, aby si v zákonom ustanovenej lehote 45 dní prihlásili
do konkurzného konania svoje pohľadávky, a dal veriteľom poučenie podľa príslušných
ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 7/2005 Z. z. alebo
„ZKR“).
Uznesenie okresného súdu sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku 1. októbra 2012 a právoplatnosť nadobudlo 2. októbra 2012.
Sťažovatelia v 2. až 20. rade uvádzajú, že „sú veriteľmi Sťažovateľa 1, ktorí
si v reštrukturalizácii Sťažovateľa 1 ako dlžníka riadne a včas prihlásili svoje pohľadávky,
alebo ktorých pohľadávky voči Sťažovateľovi 1 ako dlžníkovi vznikli počas
reštrukturalizácie ako prednostné pohľadávky podľa § 120 odsek 2 ZKR. Ich postavenie
veriteľov, a teda aj osôb dotknutých Napadnutým uznesením na svojich základných
právach, preukazuje zoznam veriteľov dlžníka vypracovaný Správcom...“. Ďalej uvádzajú,
že „sú podľa § 119 odsek 1 zákona č. 7/2005 Z. z... účastníkmi reštrukturalizačného
konania. Napadnuté uznesenie sa ich priamo týka a priamo porušuje ich práva účastníkov
konania...“.
Sťažovateľky v 21. a 22. rade uvádzajú, že „sú akcionármi Sťažovateľa 1...
a sú osobami podľa § 49 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov...,
ktorých vlastnícke práva a právo na majetok sú priamo porušené Napadnutým
uznesením...“.
Podľa názoru sťažovateľov napadnuté uznesenie okresného súdu je „v rozpore
s Ústavou a odporuje ústavne zakotveným princípom súdneho konania, pretože
- nezohľadňuje podania a argumentáciu účastníkov konania a Správcu, ktoré boli
voči súdu urobené riadne, včas a v zákonom predpísanej forme...
- nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany...
- je arbitrárne, svojvoľné, vnútorne nekonzistentné a nelogické v časti odôvodnenia
záverov, o ktoré je opreté...
- obsahuje svojvoľnú aplikáciu a výklad ZKR, pretože sa odchýlil od znení
príslušných ustanovení ZKR spôsobom, ktorý zásadne poprel ich účel a význam...
- je svojimi právnymi účinkami zjavne neprimerané k dôvodom, ktoré viedli k jeho
prijatiu...“.
Sťažovatelia podrobne opisujú udalosti, ktoré predchádzali podaniu ich sťažnosti
ústavnému súdu v ich právnej veci, pričom v tejto súvislosti najmä uvádzajú:
«Okresný súd Trenčín Napadnutým uznesením zastavil reštrukturalizáciu
Sťažovateľa 1 podľa § 131 odsek 2 písmeno a) ZKR. Jedným z dôvodov bolo, že „Správca
v zákonnej lehote nepredložil zoznam pohľadávok zostavený v súlade s ustanoveniami
zák. č. 7/2005 Z. z. a vyhlášky č. 665/2005 Z. z. Zoznam pohľadávok predložený v zákonnej
lehote neobsahoval vôbec zabezpečených veriteľov a ich jednotlivé prihlásené pohľadávky
s popisom ich zabezpečenia. Kompletný zoznam pohľadávok vyhotovený v súlade
so zákonom správca doručil až dňa 19. 07. 2012 (teda až po uplynutí zákonnej lehoty
na jeho predloženie, keďže táto uplynula dňa 03. 07. 2012), aj to až na výzvu súdu“...
Zo správcovského aj súdneho spisu je zrejmé, že Správca v súlade s § 36 odsek 1
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z... podal na Okresný súd Trenčín zoznam pohľadávok
v rozsahu vyžadovanom ZKR a vykonávacími predpismi v elektronickej podobe vo
formáte .xls, ktorý je jedným z predpísaných formátov, a na uzavretom nosiči elektronických
dát.
Uvedený zoznam bol jednoznačne kompletný a obsahoval všetky právom vyžadované
informácie a údaje vrátane zoznamu zabezpečených veriteľov s ich prihlásenými
pohľadávkami vrátane popisu ich zabezpečenia. Vyžadované údaje sa v zozname
nachádzali v jednotlivých záložkách, ktoré sa nachádzajú v spodnej časti daného
elektronického dokumentu (na každú záložku je potrebné kliknúť, aby sa jej obsah otvoril a
sprístupnil)...
Súd v samotnom Napadnutom uznesení uvádza, že zoznam pohľadávok bol doručený
na súd v zákonnej lehote. V tomto prípade nesprávne posúdenie a spracovanie Správcom
predloženého zoznamu pohľadávok nepochybne súvisí s počítačovou negramotnosťou
a nedostatkom technickej zručnosti príslušných zamestnancov súdu, ktorí neboli schopní
prečítať správny a úplný zoznam pohľadávok, ktorý Správca súdu doručil v jednej
z predpísaných foriem. Ak by zamestnanci súdu vedeli, že elektronický dokument vo formáte
.xls obsahuje v spodnej časti záložky, na ktoré stačí kliknúť, aby sa sprístupnil ich obsah,
alebo si dali celý dokument vytlačiť vrátane obsahu všetkých záložiek, tak by k takejto
situácii nemohlo dôjsť.
Záver Napadnutého uznesenia o nesplnení povinnosti Správcu predložiť v zákonom
stanovenej lehote úplný zoznam pohľadávok je teda založený na nesprávnom spracovaní
riadneho a včas podaného podania Správcu v zákonom predpísanom elektronickom
formáte...
Okresný súd Trenčín v Napadnutom uznesení ďalej skonštatoval, že Správca
porušením vyššie uvedených povinností „neumožnil veriteľom riadne vykonať a uplatniť
svoje práva“. Podľa Napadnutého uznesenia Správca údajne „v súdom určenej lehote
nereagoval ani na výzvu súdu, ktorou ho tento vyzval na vyjadrenie sa k podanej sťažnosti.“
Súd z tejto skutočnosti vyvodil záver, že „Správca teda nekomunikuje nielen s účastníkmi
konania, ale ani s dozorujúcim súdom.“
Veriteľ M. K... podal 22. augusta 2012 súdu sťažnosť proti Správcovi, v ktorej
namietal porušenie povinností na strane Správcu, pretože sa nemohol podľa vlastného
tvrdenia opakovane dostať do kancelárie Správcu za účelom nahliadnutia do správcovského
spisu.
Okresný súd Trenčín v Napadnutom uznesení uvádza, že sťažnosť M. K. odoslal
Správcovi 30. augusta 2012, aby sa k nej Správca vyjadril v lehote 10 dní, pričom Správca
si ju prevzal 11. septembra 2012. Posledným dňom lehoty na vyjadrenie pre Správcu bol
teda 21. september 2012.
Správca podal vyjadrenie k sťažnosti M. K. s názvom „Odpoveď na podanú sťažnosť
a výzvu na zaplatenie“... 21. septembra 2012 na pošte... t. j. v lehote určenej súdom
na vyjadrenie. Vyjadrenie k sťažnosti bolo poštou doručené Okresnému súdu Trenčín
25. septembra 2012, t. j. presne v deň, keď súd prijal Napadnuté uznesenie.
Poukazujeme, že Napadnuté uznesenie bolo zo súdu odosielané až 27. septembra
2012, t. j. v čase, keď mal súd v spise už 2 dni vyjadrenie k sťažnosti. Napadnuté uznesenie
bolo na zverejnenie do Obchodného vestníka taktiež odosielané až 27. septembra 2012,
pričom zverejnené v Obchodnom vestníku bolo až 1. októbra 2012, t. j. až 6 dní po tom,
ako bolo súdu v stanovenej lehote doručené Vyjadrenie k sťažnosti...
Okresný súd v Trenčíne napriek tomu v Napadnutom uznesení protiústavným
spôsobom skonštatoval, že Správca požadované vyjadrenie k sťažnosti súdu nepodal,
a to aj napriek skutočnosti, že toto vyjadrenie bolo podané včas a reálne bolo súdu
doručené v deň, kedy súd vydal Napadnuté uznesenie. Súd si mal nechať dostatočnú časovú
rezervu, aby mohol spracovať všetky podania, ktoré by boli podané v posledný deň lehoty,
pričom tak z nepochopiteľných príčin neurobil. Nedočkavosť súdu pri vydávaní
Napadnutého rozhodnutia tak poškodila všetkých účastníkov reštrukturalizácie.
Ďalej poukazujeme na skutočnosť, že veriteľ M. K. svoju sťažnosť vzal podaním
z 20. septembra 2012 v celom rozsahu späť. Tento krok M. K. potvrdil tvrdenia, ktoré
sú obsiahnuté v Správcovom Vyjadrení k sťažnosti. Z tohto kroku je zrejmé, že na strane
veriteľa M. K. išlo iba o nedorozumenie, ktoré bolo následne vyriešené komunikáciou medzi
Správcom a M. K. v priebehu augusta a septembra 2012, ako to potvrdzuje aj e-mailová
komunikácia medzi nimi...
Späťvzatie sťažnosti M. K. bolo podané na Okresný súd Trenčín 25. septembra 2012,
t. j. v deň, keď súd rozhodoval o vydaní Napadnutého uznesenia, a predtým, ako súd zaslal
Napadnuté uznesenie Správcovi a na zverejnenie v Obchodnom vestníku. Aj napriek tomu
sa Okresný súd Trenčín protiprávne touto skutočnosťou v Napadnutom uznesení nezaoberal
a nevyhodnotil príčiny, ktoré viedli alebo mohli viesť veriteľa M. K. k tomu, aby svoju
sťažnosť vzal v plnom rozsahu späť. Poukazujeme na to, že dokonca aj M. K. sa cíti
poškodený Napadnutým uznesením a podáva túto Sťažnosť ako Sťažovateľ 3.».
Sťažovatelia tiež poukazujú na skutočnosť, že okresný súd ako ďalší dôvod
zastavenia reštrukturalizačného konania podľa § 131 ods. 1 písm. a) ZKR uviedol,
že „správca sa v dňoch 31. 07. 2012, 01. 08. 2012, 02. 08. 2012, 03. 08. 2012, 07. 08. 2012,
08. 08. 2012, 10. 08. 2012, 13. 08. 2012 a 21. 08. 2012 nezdržiaval v kancelárii v úradných
hodinách ani nezabezpečil riadne vykonávanie správcovskej činnosti ním poverenými
osobami, čím závažne porušil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z ust. § 7 zák.
č. 8/2005 Z. z. Uvedené porušenie povinnosti súd zistil z oznámenia veriteľa M. K.,
o pravdivosti ktorého súd nemal dôvod pochybovať, nakoľko o uzamknutí a nedostupnosti
kancelárie správcu v úradných hodinách predložil súdu aj notárske osvedčenie. Súd takisto
poukazuje na skutočnosť, že dňa 04. 07. 2012 sa márne pokúšal v úradných hodinách
telefonicky spojiť so správcom. Takisto pravdivosti tvrdenia vyššie uvedeného veriteľa
nasvedčuje aj to, že písomná zásielka doručovaná správcovi do sídla jeho kancelárie, ktorá
bola odoslaná zo súdu dňa 30. 08. 2012, bola správcom prevzatá až dňa 11. 09. 2012,
čo znamená že v uvedených dňoch sa v kancelárii správca nezdržiaval a ani nemá
v kancelárii zriadenú verejne dostupnú podateľňu, ktorá musí byť otvorená v bežných
pracovných hodinách každý pracovný deň (§ 7 ods. 4 zák. č. 8/2005 Z. z.).“.
V tejto súvislosti sťažovatelia namietajú, že okresný súd svoj záver o pravdivosti
tvrdení obsiahnutých v sťažnosti M. K. oprel „výlučne len o (i) notársku zápisnicu NZ
29888/2012, ktorá sa týka iba jediného prípadu a vôbec nezohľadnil Správcovo Vyjadrenie
k sťažnosti a dokonca ani späťvzatie samotnej sťažnosti urobené sťažujúcim sa veriteľom
a o (ii) vyššie uvedené zjavne nelogické závery. Súd týmto postupom nesplnil svoju
povinnosť vyhodnotiť dôkazy ústavne konformným spôsobom, t. j. postupovať podľa § 132
OSP a hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a prihliadať na všetko,
čo účastníci konania uviedli, a čo vyšlo počas konania najavo, a takisto porušil zákonnú
povinnosť vyjadrenú v § 157 odsek 2 v spojení s § 167 odsek 2 OSP stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Vzhľadom na to je
Napadnuté rozhodnutie v časti odôvodnenia porušovania povinností Správcu jednoznačne
arbitrárne, pretože neobsahuje logické, jasné a zrozumiteľné vysvetlenie porušovania
povinností zo strany Správcu.“.
Záver okresného súdu o zastavení reštrukturalizačného konania vedeného proti
sťažovateľke v 1. rade (ako dlžníkovi) a vyhlásení konkurzu na jej majetok považujú
sťažovatelia za arbitrárny a v tejto súvislosti uvádzajú:
„Okresný súd Trenčín aj napriek výslovnému zneniu § 131 odsek 2 písmeno a) ZKR
odôvodnil konverziu reštrukturalizácie na konkurz údajným neplnením všeobecných
povinností, ktoré Správcovi ukladá Zákon o správcoch (teda iný zákon ako ZKR), a ktorý
upravuje všeobecné administratívne povinnosti Správcu pri vedení svojej kancelárie
vo vzťahu ku všetkým konkurzom a reštrukturalizáciám, v ktorých správca vykonáva funkciu
správcu. Súd sa tak dopustil neprípustnej svojvôle pri aplikácii § 131 odsek 2 písmeno a),
keď svoje rozhodnutie o konverzii reštrukturalizácie na konkurz oprel o porušenie
povinností podľa Zákona o správcoch a nie o porušenie povinností podľa ZKR, ako to ZKR
výslovne vyžaduje.
Súd tak Napadnutým uznesením poprel účel a význam § 131 odsek 2 písmeno c) ZKR,
ktorého účelom je postihnutie nečinnosti Správcu len v konkrétnej reštrukturalizácii
z dôvodu neplnenia konkrétnych povinností ustanovených priamo ZKR iba vo vzťahu k tejto
konkrétnej reštrukturalizácii (napr. zvolávanie schôdzí veriteľov, predkladanie zoznamov
súdu, dohľad nad dlžníkom a sledovanie jeho obchodnej a finančnej situácie, kontrola
a schvaľovanie dlžníkových úkonov a pod.).“
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti argumentujú tým, že napadnuté uznesenie zásadným
spôsobom mení právny status sťažovateľky v 1. rade, pričom tento nový stav znamená
pre ňu ako úpadcu nezvratný následok v podobe faktického ukončenia jej existencie
a podnikateľskej činnosti, a teda má likvidačný charakter. V súvislosti s týmto tvrdením
uvádzajú:
„Reálna hrozba pre jeho ďalšiu existenciu a podnikateľskú činnosť vyplýva z toho,
že primárnym účelom konkurzu nie je ozdravenie dlžníka a pokračovanie jeho
podnikateľskej činnosti ale iba pomerné uspokojenie veriteľov, pričom ďalšia existencia
dlžníka ako samostatného subjektu práv je iba podružná a z povahy konkurzu
ako definitívneho riešenia úpadku aj prakticky vylúčená. Táto zásadná a nezvratná zmena
znamená aj pre ostatných sťažovateľov ako akcionárov alebo veriteľov ekonomické
škody v podobe nižšieho uspokojenia ich pohľadávok v konkurze, než by získali
v reštrukturalizácii, rovnako ako aj v strate možnosti ďalšej potenciálnej spolupráce
so Sťažovateľom 1 po jeho ozdravení...
Sťažovatelia a ostatní veritelia sú týmto postupom súdu postihnutí spôsobom, ktorý
je extrémne neprimeraný vo vzťahu k vytýkanému údajnému porušeniu povinností zo strany
Správcu, pretože sa tak výrazne znižuje možnosť uspokojenia ich pohľadávok, narastú
tak náklady spojené so správou majetku Sťažovateľa 1 a pre Sťažovateľa 1 ide o jeho
samotnú existenciu.“
Podľa sťažovateľov uznesením okresného súdu sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra
2012 došlo aj k porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti
argumentujú tým, že „... napadnuté uznesenie svojimi likvidačnými následkami
znehodnocuje majetok Sťažovateľov 21 a 22 v podobe majetkových účastí v Sťažovateľovi 1
tým, že znižuje ich hodnotu prakticky na nulu... Vo vzťahu k Sťažovateľom 2 až 20
ako veriteľom Sťažovateľa 1 vzniká významná majetková škoda v podobe ukrátenia výnosu
z ich pohľadávok v konkurze oproti plánovanému uspokojeniu v reštrukturalizácii.“.
Tým, že namietané uznesenie „porušuje spoločný záujem veriteľov na čo najvyššom
možnom uspokojení, ktorý je možné dosiahnuť len v reštrukturalizácii a nie v likvidačnom
konkurze“, ako aj tým, že okresný súd „vôbec nezohľadnil princíp primeranosti
pri hodnotení porušenia povinností zo strany Správcu vo vzťahu k následkom vyhlásenia
konkurzu a k právom predpokladaným záujmom majiteľov dlžníka a jeho veriteľov, ktorí
sú účastníkmi reštrukturalizačného konania, na čo najvyššom výnose a uspokojení
ich majetkových práv“, sťažovatelia v 1. až 20. rade namietajú aj porušenie základného
práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„a) Základné práva spoločnosti S. a. s. v konkurze..., spoločnosti U. spol. s r. o...,
p. M. K., s bydliskom..., T..., spoločnosti S., s. r. o..., spoločnosti F. spol. s r. o...,
spoločnosti P. s. r. o..., spoločnosti T., s. r. o..., spoločnosti I., s. r. o..., spoločnosti D. a. s...,
spoločnosti A., s. r. o..., spoločnosti K., s. r. o..., spoločnosti Z. s. r. o..., spoločnosti S. a.
s..., spoločnosti S., spol. s r. o..., spoločnosti T., s. r. o..., Ing. V. Z., s bydliskom..., T...,
spoločnosti B. s. r. o..., spoločnosti E., s. r. o..., spoločnosti K., s. r. o..., a spoločnosti A. a.
s..., na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa
článku 47 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky a ich práva vlastniť majetok podľa článku
20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ich právom na majetok podľa článku 1
odsek 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
boli porušené uznesením Okresného súdu Trenčín z 25. septembra 2012, spis.
zn. 28 R 3/2012-350, 3112207922.
b) Základné práva spoločnosti F., a. s..., a spoločnosti H..., vlastniť majetok podľa
článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ich právom na majetok podľa
článku 1 odsek 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd boli porušené uznesením Okresného súdu Trenčín z 25. septembra
2012, spis. zn. 28 R 3/2012-350,3112207922.
c) Uznesenie Okresného súdu Trenčín z 25. septembra 2012, spis. zn. 28 R 3/2012-
350, 3112207922 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
d) Každému zo Sťažovateľov sa priznáva v súlade s ustanoveniami § 36 odsek 2
zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a § 11 odsek 2 v spojení
s § 13 odsek 2 a § 16 odsek 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov náhrada
trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho
zastúpenia, ústavná sťažnosť) vo výške 215,68 EUR, t. j. spoločne 4.744,96 EUR
(215,68 x 22). Okresný súd Trenčín, so sídlom Piaristická 27, 911 80 Trenčín, je povinný
zaplatiť uvedenú náhradu trov právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu k rukám právneho zástupcu Sťažovateľov na účet vedený v Z., pobočka
zahraničnej banky, číslo účtu...“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovatelia
tiež navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného
súdu sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu vo veci samej.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 8/2013
z 10. januára 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Zároveň odložil vykonateľnosť uznesenia
okresného súdu sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 do právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. februára 2013
(Spr 134/2013, doručenom ústavnému súdu 12. februára 2013) okrem iného uviedla:
«Sťažovatelia uvádzajú, že správca v súlade s ustanovením § 36 ods. 1 vyhlášky
ministerstva spravodlivosti číslo 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia
zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov... podal na okresný súd zoznam pohľadávok v rozsahu
požadovanom zákonom a vykonávacími predpismi v elektronickej podobe vo formáte .xls,
ktorý je jedným z predpísaných formátov, a na uzavretom nosiči elektronických dát. Tvrdili,
že uvedený zoznam bol podľa nich jednoznačne kompletný a obsahoval všetky
zákonom vyžadované informácie a údaje, vrátane zoznamu zabezpečených veriteľov
s ich prihlásenými pohľadávkami, vrátane popisu ich zabezpečenia. Poukázali na to,
že k pochybeniu v tejto súvislosti došlo podľa nich iba v dôsledku „technickej
nespôsobilosti“ zamestnancov súdu.
Tvrdenie sťažovateľov nie je pravdivé, je účelové, zavádzajúce, a to z viacerých
dôvodov.
Predovšetkým je potrebné odmietnuť ich invektívy na adresu zamestnancov súdu.
Administratívne pracovníčky prijímajúce podania (v akékoľvek podobe, teda
aj v elektronickej) pracujú s počítačmi od roku 2002, keď sa zaviedol elektronický súdny
manažment. Sú školené na prijímanie a spracovanie elektronických podaní. Bežne
s takýmito podaniami pracujú, denne ich prijímajú vo veľkom množstve (vrátane formátu
.xls). Na ich prácu doposiaľ nebola žiadna sťažnosť.
Tomu, že nebolo podanie reštrukturalizačného správcu doručené tak, ako to tvrdia
sťažovatelia, nasvedčujú tieto skutočnosti:
Sťažovatelia poukazujú na to, že správca Mgr. B. podal na súde zoznam pohľadávok
v elektronickej podobe a na uzavretom nosiči elektronických dát. Takýmto nosičom však
môže byť iba CD nosič alebo DVD nosič. Žiaden takýto nosič správca na súd nedoručil!
Jeho tvrdenie vyvracia skutočnosť, že podanie došlo na súd dňa 03. 07. 2012 o 23:48 hod.
Okrem toho, že to bolo v posledný deň lehoty na podanie, je z uvedenej hodiny doručenia
zrejmé, že v uvedenom čase podateľňa súdu nie je otvorená a nikto nemohol takýto nosič
z uvedeného dôvodu na súd doručiť! Tomu, že podanie nebolo súdu doručené v dvoch
prílohách „excelovskej tabuľky“ (ako to sťažovatelia tvrdia), nasvedčuje i to,
že zo sprievodného e-mailu (nachádza sa vo vytlačenej podobe na č. l. 134) vyplýva,
že správca „posiela zoznam pohľadávok v prílohe“ (teda nie v prílohách). Tvrdenie,
že podateľňa nevie otvoriť a „rozkliknúť“ elektronickú podobu formátu .xls je účelové
a zavádzajúce, pretože podateľňa je práve na takéto podania školená.
Okrem toho v zmysle ustanovenia § 36 ods. 1 citovanej vyhlášky... č. 665/2005 Z. z...
„zoznam pohľadávok má písomnú alebo elektronickú podobu. Ak sa zoznam pohľadávok
vedie v elektronickej podobe, stačí ho predložiť súdu v súlade so štandardmi informačných
systémov verejnej správy podľa osobitného predpisu 1) na štandardnom nosiči údajov,
v ktorom nemožno prepisovať zápisy, spolu so sprievodným listom. V sprievodnom liste
správca uvedie najmä dátum vyhotovenia zoznamu pohľadávok“.
Aj z tohto ustanovenia jasne vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľov,
že správca podal zoznam pohľadávok v súlade s § 36 ods. 1 citovanej vyhlášky, pretože
zoznam pohľadávok bol súdu zaslaný elektronicky, iba tzv. mailom bez akéhokoľvek nosiča!
Napriek tomu, že trvám na tom, že súd postupoval v danej veci pri preberaní
elektronickej pošty správne, je z ďalšieho zrejmé, že bez ohľadu na to čo a ako bolo
správcom doručené dňa 03. 07. 2012 o 23.48 hod., došlo k porušeniu jeho povinností
pri zostavovaní zoznamu pohľadávok aj z týchto dôvodov:
Z úradného záznamu zo dňa 04. 07. 2012 (č. l. 149 spisu) vyplýva, že vyšší súdny
úradník sa za účelom odstránenia vád predloženého zoznamu pohľadávok ihneď v ranných
hodinách po doručení nočného podania snažil so správcom spojiť telefonicky, pričom
správca bol v úradných hodinách na ním používaných tel. číslach... a... nedostupný.
Dňa 06. 07. 2012 osobne v listinnej podobe (nie elektronickou formou) doručil
ustanovený reštrukturalizačný správca ďalší zoznam pohľadávok (č. l. 151 spisu) rozdelený
na dve časti, a to ako zabezpečené a nezabezpečené pohľadávky, každú zvlášť. Vzhľadom
na uvedenú skutočnosť zákonná sudkyňa pri výkone dohľadu nad činnosťou správcu
v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1 ZKR upozornila správcu na porušovanie povinnosti
správcu v súvislosti s vedením zoznamu pohľadávok. Dospela totiž k záveru, že správcom
predložený zoznam pohľadávok (v poradí druhý, ktorým bolo podanie zo dňa 03. 07. 2012
nahradené) neobsahuje náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 25a vyhlášky...
č. 665/2005 Z. z...
Z predloženého zoznamu pohľadávok (zo dňa 06. 07. 2012 – č. l. 151) vyplýva,
že tento neobsahoval uznané a zistené (obsahoval len prihlásené) poradie uspokojovania
prihlásenej pohľadávky zo všeobecnej podstaty s uvedením dňa jeho zistenia a deň zistenia
právneho dôvodu pohľadávky (obsahuje len prihlásený dôvod vzniku pohľadávky).
Správcom predložený zoznam pohľadávok nemal teda náležitosti podľa § 25a ods. 1
písm. e), f), g), h), i), j), k), l), m) vyhl. č. 665/2005 Z. z. Súčasne v zmysle ustanovenia § 25a
ods. 3 vyhl. č. 665/2005 Z. z. neobsahoval označenie dlžníka a dátum vyhotovenia.
Právne teda treba mať za to, že správcom predložený zoznam pohľadávok nebol
zostavený v súlade s ustanoveniami zák. č. 7/2005 Z. z. a vyhl. č. 665/2005 Z. z., čím
správca porušil povinnosť ustanovenú zákonom. Na základe uvedeného bol správca vyzvaný
na predloženie zoznamu pohľadávok v zákonom stanovenej forme v lehote 3 dní.
Až na základe tejto výzvy súdu zo dňa 11. 07. 2012 (č. l. 186 spisu) správca dňa 19. 07.
2012 osobne v listinnej podobe doručil súdu zoznam pohľadávok v zákonom stanovenej
forme.
Súd v rámci výkonu dohľadu nad činnosťou správcu v zmysle ustanovenia § 131
ods. 1 ZKR je povinný zabezpečiť, aby správca do súdneho spisu predložil zoznam
pohľadávok v zákonom stanovenej forme a zákonom ustanovenými náležitosťami tak,
aby oprávnené osoby mohli po nahliadnutí do súdneho spisu oboznamovať sa s údajmi,
ktoré má takýto zoznam v zmysle zákona obsahovať.
K argumentácii súdu v napadnutom uznesení, že „správca nekomunikuje nielen
s účastníkmi konania, ale ani s dozorujúcim súdom“ a námietkam sťažovateľov v tomto
smere, poukazujem na tieto skutočnosti:
Dňa 22. 08. 2012 bola na súd doručená sťažnosť M. K. (jedného z veriteľov)
na reštrukturalizačného správcu Mgr. M. B. Jej obsahom bolo upozornenie na to,
že uvedený správca si neplní svoje zákonné povinnosti.
Každá sťažnosť (pokiaľ nie je adresovaná ku konkrétnej spisovej značke –
ako tá od M. K.) sa zapisuje do registra Spr. a predkladá sa predsedovi súdu. Bola teda
zaevidovaná pod sp. zn. Spr 2390/2012 a následne dňa 24. 08. 2012 (z dôvodu,
že predsedníčka súdu nie je kompetentná rozhodovať v tejto veci), založená do spisu
sp. zn. 28 R/3/2012 (č. l. 335 - 339).
Na pokyn zákonnej sudkyne (úprava na č. l. 347) zo dňa 30. 08. 2012 bola sťažnosť
M. K. odoslaná správcovi Mgr. B. na vyjadrenie v lehote 10 dní. Správca výzvu prevzal
11. 09. 2012. Posledným dňom lehoty na vyjadrenie sa k danej sťažnosti bol pre správcu
dátum 21. 09. 2012. Vyjadrenie správcu ku sťažnosti M. K. bolo však súdu doručené až dňa
25. 09. 2012 (č. l. 354), pričom na pošte bolo podané dňa 21. 09. 2012.
Podľa ustanovenia § 203a ods. 3 ZKR lehota je zachovaná, ak je podanie doručené
najneskôr posledný deň lehoty tomu, komu je podanie určené; to neplatí, ak ide o lehotu
na podanie odvolania. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že lehota
na vyjadrenie sa správcu ku sťažnosti je lehotou hmotnoprávnou, teda na jej zachovanie
nepostačuje odoslať vyjadrenie na doručenie, ale vyjadrenie musí byť v tejto lehote súdu
doručené. O predĺženie lehoty správca nepožiadal.
Zákonná sudkyňa vo veci rozhodla dňa 25. 09. 2012.
Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že M. K. zobral sťažnosť podaním
z 20. septembra 2012 v celom rozsahu späť. Týmto podľa sťažovateľov M. K. potvrdil
tvrdenia, ktoré sú obsiahnuté správcom vo vyjadrení k sťažnosti, že zo strany veriteľa M. K.
išlo iba o nedorozumenie, ktoré bolo následne vyriešené komunikáciou medzi správcom
a M. K. v priebehu augusta a septembra 2012.
Je pravdou, že M. K. doručil súdu dňa 25. 09. 2012 späťvzatie svojej sťažnosti. Toto
však opätovne neadresoval do spisu ku konkrétnej spisovej značke konania. Preto bolo
znovu doručené k rukám predsedu súdu a zaevidované pod príslušnú Spr 2390/2012.
Z uvedeného nepochybne vyplýva, že zákonná sudkyňa v čase rozhodovania vo veci
sp. zn. 28 R/3/2012 späťvzatie sťažnosti M. K. k dispozícii nemala. Späťvzatie sťažnosti M.
K. bolo predsedníčkou súdu založené do spisu sp. zn. 28 R/3/2012 dňa 01. 10. 2012 (č. l.
359, 360). Tieto skutočnosti sú zrejmé aj z Spr spisu č. 2390/2012.
Expedovanie rozhodnutia zabezpečovala asistentka senátu. Po rozdelení pošty
v podateľni, bolo do spisu založené vyjadrenie správcu, riadne zažurnalizované na č. l. 354.
Aj z uvedeného nepochybne vyplýva, že zákonná sudkyňa v čase prijatia rozhodnutia
o vyjadrení správcu vedomosť nemala.
Nie je právne relevantné, či v čase odosielanie rozhodnutia, ktoré už bolo prijaté,
by sa v spise nachádzali podania správcu a M. K., lebo podstatné je, či súd disponoval
týmito listinami v čase prijatia rozhodnutia, ktoré neskôr (po doručení týchto listín do
spisu) nemohol meniť.
Do pozornosti je potrené dať i to, že zo späťvzatia sťažnosti M. K. (č. l. 360)
nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktorými by odvolal svoje tvrdenia. Späťvzatie obsahuje
jedinú vetu „podpísaný M. K. týmto beriem sťažnosť podanú dňa 22. 08. 2012 na správcu
JUDr. M. B. späť v celom rozsahu“. K okolnostiam obsiahnutým v sťažnosti sa sťažovateľ
M. K. žiadnym spôsobom nevyjadril. Súd teda nemal dôvod pochybovať o jeho tvrdeniach
podporených listinnými dôkazmi, okrem iného aj notárskou zápisnicou (č. l. 336 – 339),
nakoľko tieto nikto nerozporoval. To, že došlo k späťvzatiu sťažnosti vzhľadom na uvedené
skutočnosti neznamená, že okolnosti v tejto sťažnosti uvedené sa nestali, alebo nie sú
pravdivé, najmä ak nikto nepreukazoval opak. Správca na výzvu súdu nereagoval včas.
K tvrdeniu sťažovateľov, že súd nie je oprávnený zovšeobecniť jediný prípad
osvedčený notárom na celú činnosť správcu a z toho usúdiť, že aj ostatné údajné porušenia
povinnosti správcu sú pravdivé a udiali za tak, ako to tvrdil tento jediný veriteľ je potrebné
uviesť, že súd o konverzii reštrukturalizácie na konkurz rozhodoval v súlade s ustanovením
§ 131 ods. 2 písm. a) ZKR. Podľa tohto ustanovenia súd bez návrhu jedným uznesením
zastaví reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka
konkurz, ak zistí, že správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto
zákonom. Správca porušil svoje povinnosti pri vyhotovovaní zoznamu pohľadávok
opakovane a závažné, a aj tým porušil právo M. K. podľa § 8 ods. 4 zák. č. 8/2005 Z. z.
o správcoch... nahliadať do spisu, keď kancelária správcu v dňoch 31. 07. 2012, 01. 08.
2012, 02. 08. 2012, 03. 08. 2012, 07. 08. 2012, 08. 08. 2012, 10. 08. 2012, 13. 08. 2012
nebola v úradných hodinách otvorená, pričom požadované listiny správca M. K. nezaslal
ani na základe písomnej mailovej a listinnej žiadosti.
Súd preto pri vydávaní uznesenia, ktorým rozhodoval o konverzii reštrukturalizácie
na konkurz, konal zákonne, teda v súlade s ustanovením § 131 ods. 2 písm. a) ZKR.
Súčasne dávam do pozornosti, že správca uznesenie tunajšieho súdu
č. k. 28 R/3/2012-119 zo dňa 10. 04. 2012 (rozhodnutie súdu o začatí reštrukturalizačného
konania) neprevzal ani v úložnej lehote, čo pri riadnom fungovaní kancelárie správcu
nie možné, rovnako pri riadnom fungovaní kancelárie správcu nie možné,
aby sa so správcom, resp. jeho kanceláriou nedalo spojiť telefonicky tak, ako to bolo dňa
04. 07. 2012 (č. l. 149 spisu) kedy bol správca, resp. ním poverený pracovník v úradných
hodinách na tel. číslach... a... nedostupný.
K činnosti správcu počas reštrukturalizácie je potrebné dodať, že zo štvrtej správy
konkurznej správkyne vyplýva, že reštrukturalizačný správca nepostupoval v súlade
s ustanovením § 130 ZKR, keď podľa jej názoru neudelil súhlas s právnymi úkonmi, ktoré
tomuto súhlasu podliehali.
Zo spisu tunajšieho súdu v danej veci vyplýva, že ustanovená konkurzná správkyňa
v štvrtej správe uviedla, že veritelia – sťažovatelia Ing. V. Z. a obchodná spoločnosť
I. s. r. o. v rozhovore so správkyňou nemali vedomosť o podaní ústavnej sťažnosti v ich
mene, nakoľko splnomocnenie na svoje zastupovanie v konkurznej veci dávali
splnomocnencovi za účelom zastupovania ich záujmov v konkurze. Ing. Z. uviedla,
že sa necíti byť poškodená na svojich ústavných právach.
V sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že sťažovatelia obchodná spoločnosť F., a. s. (21)
a H. (22), sú akcionármi spoločnosti S., a. s., pričom zo strany 5. reštrukturalizačného
posudku (č. l. 9 spisu) vyplýva, že 100 % -ným akcionárom spoločnosti S., a. s. je
spoločnosť B. s. r. o. Došlo po vypracovaní reštrukturalizačného posudku ku zmene?
V prebiehajúcom konkurze je rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
o odložení vykonateľnosti uznesenia tunajšieho súdu č. k. 28 R/3/2012-350 zo dňa 25. 09.
2012 podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podľa § 197 ods. 4 ZKR
odklad vykonateľnosti v konaní podľa ZKR prípustný nie je), vážnym právnym problémom
z dôvodu povahy tohto konania a obsahu konkrétneho uznesenia okresného súdu.
Rozhodnutie predstavuje právnu neistotu v prebiehajúcom konaní, keď nie sú jednoznačne
jasné práva a povinnosti účastníkov ako aj správcov – (reštrukturalizačného i konkurzného)
v tomto štádiu konania.
Len skoré rozhodnutie vo veci samej, môže zabrániť ujme iných osôb ako
sťažovateľov, pri prípadných nezvratných úkonoch, ktoré môžu byť vykonané vo fáze
návratu ku reštrukturalizácii, ktorá v dôsledku odkladu vykonateľnosti nastala.»
Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení z 22. februára 2013 doručenom
ústavnému súdu 25. februára 2013 k stanovisku okresného súdu zo 7. februára 2013 okrem
iného uviedol:
«2.1 V prvom rade je potrebné sa vyjadriť k tvrdeniu Okresného súdu Trenčín,
ktorým odmieta údajné invektívy na adresu zamestnancov súdu. Úmyslom sťažovateľov
nebolo v žiadnom prípade uraziť alebo urážať akúkoľvek osobu alebo zamestnanca
Okresného súdu Trenčín, ale poukázať na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín evidentne
nezabezpečil kompletné otvorenie podaného dokumentu tak, ako bol podaný. Fakt,
že zamestnanci súdu prešli školeniami pre tento prípad, nie je argumentom, ktorý
po potvrdil alebo akokoľvek potvrdzoval to, že zamestnanci súdu podaný dokument naozaj
správne otvorili.
Argumentácia o absolvovaných školeniach je vo vzťahu k tejto konkrétnej udalosti
nelogická. Absolvované školenia nie sú v príčinnej súvislosti s touto konkrétnou udalosťou,
potvrdzujú iba to, že zamestnanci súdu by nemali mať s podaniami v elektronickej forme
problém. Práve naopak zo spisu ako aj konania súdu vyplýva, že dané podanie jednoducho
nebolo na súde správne a riadne spracované, a to práve aj napriek absolvovaným
školeniam daných zamestnancov.
Okresný súd Trenčín na strane 5 odsek 2 vyjadrenia výslovne uvádza,
že reštrukturalizačný správca po výzve súdu doručil v súdom stanovenej lehote zoznam
pohľadávok podľa súdu v zákonom stanovenej forme. Bez ohľadu na nesúhlas s názorom
Okresného súdu Trenčín ohľadne nesprávne podaného zoznamu pohľadávok zo strany
správcu je z podania Okresného súdu Trenčín zrejmé, že reštrukturalizačný správca svoju
povinnosť podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii... riadne
(a v podstate opakovane) splnil. Aj vzhľadom na túto skutočnosť je nutné posudzovať túto
povinnosť správcu z jeho strany za riadne splnenú.
2.2 Vo vzťahu k tvrdeniu súdu, že reštrukturalizačný správca nekomunikuje nielen
s účastníkmi konania, ale ani s dozorujúcim súdom uvádzame, že uvedené skutočnosti
sa nezakladajú na pravde. Sťažnosť M. K., ktorý je jedným zo sťažovateľov, vychádzala
z nedorozumenia a reštrukturalizačný správca s M. K. riadne komunikoval a poskytol
mu všetky požadované informácie. Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že M. K. sa pripojil
k prejednávanej ústavnej sťažnosti ako jeden zo sťažovateľov, čím fakticky potvrdil to,
že nepovažuje postup správcu za protiprávny.
2.3 Okresný súd Trenčín sa vo svojom vyjadrení ďalej odvoláva na § 203a odsek 3
ZKR. Z vyjadrenia Okresného súdu Trenčín vyplýva, že toto ustanovenie je podľa jeho
názoru nutné aplikovať na akékoľvek lehoty, ktoré sa v priebehu reštrukturalizácie
vyskytnú.
S týmto názorom nie je možné súhlasiť. Ustanovenie § 203a ZKR sa týka výlučne
lehôt, ktoré výslovne upravuje ZKR, t. j. zákonných lehôt (napr. lehoty na podávanie
prihlášok, popieranie pohľadávok, podávanie incidenčných žalôb, predkladanie zoznamov
pohľadávok, zoznamov majetku, zvolávanie schôdzí veriteľov, predkladanie návrhu
reštrukturalizačného plánu a pod.). Túto skutočnosť potvrdzuje aj odborný komentár k ZKR
na strane 1100, ktorý hovorí, že „Ustanovenie odseku 3 odstraňuje pochybnosti
pri posudzovaní jednotlivých lehôt, ktoré sú stanovené pre správcu, účastníkov konania,
ale aj tretie osoby, ak je im uložená povinnosť. (Milan Ďurica. Zákon o konkurze
a reštrukturalizácii. Komentár. C. H. BECK. 2012)
Lehota, ktorú súd určil reštrukturalizačnému správcovi na vyjadrenie sa k sťažnosti
M. K., nie je lehotou upravenou v ZKR, ale ide o sudcovskú lehotu podľa § 55 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov..., ktorú nie je
možné zamieňať s fixnými zákonom stanovenými lehotami, keďže jej dĺžka je v plnom
rozsahu v dispozícii sudcu.
Upozorňujeme na skutočnosť, že riešenie sťažností na správcu nie je súčasťou
reštrukturalizačného konania, a preto nie je možné na tento prípad aplikovať ustanovenia
o počítaní lehôt podľa ZKR. Samotný ZKR ani nepozná inštitút sťažnosti na správcu.
Dokonca vyjadrujeme pochybnosť o tom, či je reštrukturalizačný súd vôbec kompetentný
takéto sťažnosti riešiť, pričom podľa nášho názoru bol povinný ju postúpiť Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré touto právomocou disponuje podľa § 26 až 37
zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch...
Aj vzhľadom na dispozitívnosť tejto lehoty, neexistenciu jej úpravy v ZKR, možnosť
jej predlžovania a ako aj na neexistenciu kompetencie reštrukturalizačného súdu riešiť
sťažnosti na správcu, ju nie je možné považovať za hmotnoprávnu lehotu v zmysle § 203a
odsek 3 ZKR. To znamená, že podaním vyjadrenia v posledný deň lehoty na poštovú
prepravu, bola daná sudcovská lehota určená podľa § 55 OSP na vyjadrenie k sťažnosti
M. K. zo strany reštrukturalizačného správcu zachovaná.
Súdom vytýkané porušenia povinností zo strany správcu sa iba sčasti týkali
reštrukturalizačného konania vedeného vo veci Sťažovateľa 1 (údajné nedoručenie zoznamu
pohľadávok v zákonnej podobe a forme), pričom ostatné sa týkali výkonu jeho všeobecnej
správcovskej činnosti (údajná neprítomnosť v kancelárii a nereagovanie na telefonáty).
Pri porovnaní povahy a reálnych následkov vytýkaných porušení zo strany správcu
a následkov konverzie reštrukturalizácie na konkurz pre dlžníka a veriteľov (Sťažovateľov),
zvolil súd neprimerane tvrdý postup, ktorý negatívne postihuje predovšetkým účastníkov
reštrukturalizačného konania, ktorí tak platia za údajné pochybenia správcu nielen v rámci
daného konkrétneho reštrukturalizačného konania ale aj pri výkone jeho správcovskej
činnosti ako takej. Súd v tejto veci postupoval čisto formalisticky a vôbec neskúmal
primeranosť a závažnosť vytýkaných porušení vo vzťahu k značne negatívnym následkom,
ktoré konkurz na rozdiel od reštrukturalizácie spôsobí (definitívny zánik Sťažovateľa 1,
nižšia miera uspokojenia veriteľov, znehodnotenie majetku akcionárov).
2.4 Okresný súd Trenčín viackrát vo svojom vyjadrení uvádza, že sťažnosť M. K.
aj jej späťvzatie boli na súde nesprávne postupované predsedníčke súdu, čo spôsobilo,
že sa do reštrukturalizačného spisu dostali oneskorene. K tejto skutočnosti musíme
skonštatovať, že zo sťažnosti M. K. aj jej späťvzatia bolo nepochybne zrejmé, ktorej veci
sa týkajú a podateľňa súdu nemala mať akýkoľvek problém tieto dve podania zaregistrovať
k správnej spisovej značke. Nakoniec súdy sú povinné posudzovať podania najmä podľa ich
obsahu a nie podľa toho, či na nich na exponovanom mieste nie je niekde uvedená spisová
značka. Nedostatky pri posudzovaní podaní nemôžu byť v žiadnom prípade na ťarchu
účastníkov konania, a to najmä v prípade, ak ich priamym následkom je súdne rozhodnutie,
ktoré finálne rieši a upravuje hmotnoprávne vzťahy účastníkov konania s výrazným
negatívnym dopadom na ich majetkové práva a samotnú existenciu (v prípade Sťažovateľa
1).
Z vyjadrenia Okresného súdu Trenčín v súvislosti s M. K. nadobúdame dojem,
že Okresný súd Trenčín sa za akýchkoľvek okolností snaží obhajovať svoj postup a to bez
ohľadu na to, že tým jednoznačne poškodzuje ústavné práva účastníkov konania na súdnu
ochranu. Úlohou súdu by mala byť práve ochrana práv účastníkov konania a nie účelová
obhajoba vlastných administratívnych zlyhaní.
2.5 Okresný súd Trenčín sa vo svojom vyjadrení ďalej odvoláva na notársku
zápisnicu, ktorá by mala potvrdzovať tvrdenia uvedené v sťažnosti M. K., a o ktorej súd
nemal dôvody pochybovať.
Notárska zápisnica sama o sebe nie je relevantným dôkazom. Súd ju mal hodnotiť
ako listinný dôkaz a sám sa presvedčiť o pravdivosti jej obsahu (napr. výsluchom
dotknutého M. K., notára ako svedka a samotného reštrukturalizačného správcu).
Vyvrátiteľná domnienka o správnosti obsahu notárskej zápisnice sa týka len notárskych
zápisníc, ktoré uvádza zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov..., t. j. notárskych zápisníc o právnych úkonoch
(§ 46 NP) alebo notárskych zápisníc o skutočnostiach, ktoré by mohli byť podkladom
pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky (§ 56 NP).
Notárska zápisnica, o ktorú Okresný súd Trenčín opiera svoje rozhodnutie, takouto
verejnou listinou nie je a notár je v tomto prípade len svedkom, ktorý o skutočnosti, ktorej
sa údajne zúčastnil, spísal dokument vo forme notárskej zápisnice. Súd v napadnutom
rozhodnutí vôbec neopísal svoje vnútorne úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že notárska
zápisnica je sama o sebe hodnoverným a nesporným dôkazom o tom, že k nejakej
skutočnosti došlo. Nemať pochybnosti o obsahu notárskej zápisnice, ak nejde o notársku
zápisnicu o právnom úkone, len preto, že ide o dokument s názvom notárska zápisnica,
je nedostačujúce.
2.6 Okresný súd Trenčín v časti II odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol,
že jedným z dôvodov, pre ktoré zastavil reštrukturalizáciu a vyhlásil konkurz podľa § 131
odsek 2 písmeno a) ZKR je aj porušenie povinností podľa Zákona o správcoch. Túto
skutočnosť potvrdil aj vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti na strane 7 v poslednom
odseku.
V tejto súvislosti opakovane poukazujeme na to, že § 131odsek 2 písmeno a) ZKR
hovorí, že súd zastaví reštrukturalizáciu, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok
dlžníka konkurz, ak správca opakovane alebo závažné porušil svoje povinnosti ustanovené
týmto zákonom. Okresný súd Trenčín aj napriek výslovnému zneniu § 131 odsek 2 písmeno
a) ZKR odôvodnil konverziu reštrukturalizácie na konkurz údajným neplnením všeobecných
povinností, ktoré Správcovi ukladá Zákon o správcoch (teda iný zákon ako ZKR), a ktorý
upravuje všeobecné administratívne povinnosti Správcu pri vedení svojej kancelárie
vo vzťahu ku všetkým konkurzom a reštrukturalizáciám, v ktorých správca vykonáva funkciu
správcu. Súd sa tak dopustil neprípustnej svojvôle pri aplikácii § 131 odsek 2 písmeno a),
keď svoje rozhodnutie o konverzii reštrukturalizácie na konkurz oprel o porušenie
povinností podľa Zákona o správcoch a nie o porušenie povinností podľa ZKR, ako to ZKR
výslovne vyžaduje.
2.7 Okresný súd Trenčín ďalej uvádza, že reštrukturalizačný správca neudelil
dlžníkovi súhlas k niektorým jeho právnym úkonom. V tejto súvislosti je nevyhnutné
odlišovať postavenie reštrukturalizačného správcu, ktorého hlavnou úlohou je pripraviť
reštrukturalizačný plán a vykonávať všeobecný dohľad nad činnosťou dlžníka,
od postavenia konkurzného správcu, ktorý v mene úpadcu koná. Poukazujeme na to,
že udeľovanie súhlasu s úkonmi dlžníka nie je povinnosťou reštrukturalizačného správcu
ale jeho právomocou, ktorej výkon je v plnom rozsahu závislý od informácií, ktoré
správcovi poskytne dlžník. ZKR dokonca ráta s tým, že dlžník môže urobiť úkony bez
súhlasu správcu, pričom výslovne v § 114 odsek 2 hovorí, že takéto úkony sú platné.
2.8 Vyjadrenia Okresného súdu Trenčín ohľadne sťažovateľov Ing. V. Z.
a spoločnosti I., s. r. o., ktorí sa vraj mali vyjadriť o tom, že si nie sú vedomí toho,
že v ich mene bola podaná ústavná sťažnosť, sú výslovnou nepravdou.
Obaja uvedení sťažovatelia boli v plnom rozsahu oboznámení so skutočnosťou,
že v danej veci bude podávaná ústavná sťažnosť a stotožnili sa s dôvodmi, pre ktoré
je konverzia pre nich neprijateľná. Obaja podpísali splnomocnenia, v ktorých bolo výslovne
uvedené, že ide o zastupovanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v tejto veci.
Zároveň po konzultácii s Ing. V. Z. sme sa dozvedeli, že správkyňa konkurznej
podstaty J. A. na stretnutí na ňu vyvíjala neprimeraný a neprofesionálny nátlak (vyslovene
kričala, že aké jej práva boli porušené) a sťažovateľka samozrejme ako laik, ktorý
odôvodnene neočakával takéto bezohľadné správanie zo strany úradných osôb, zostala
úplne bez slov a nebola schopná sa brániť. Túto skutočnosť považujeme za osobné zlyhanie
na strane správkyne a dozorujúceho súdu, pretože dopustili svojim správaním vznik
neprimeraného nátlaku na účastníka konania, čo samo o sebe poškodzuje ich ústavné právo
na súdnu ochranu. Tieto skutočnosti potvrdzujeme aj písomným vyjadrením zo strany
Ing. V. Z., ktoré pre odstránenie akýchkoľvek pochybností o tom, že je jeho autorom,
podpísala pred notárom.
Vzhľadom na to, že konateľ spoločnosti I., s. r. o. sa momentálne nachádza
na dovolenke v zahraničí, nebolo možné zabezpečiť jeho písomné vyjadrenie. Po jeho
návrate ho súdu doložíme. Z konzultácie ale vyplynulo, že aj v jeho prípade sa tvrdenie
Okresného súdu Trenčín nezakladá na pravde.
2.9 Vo vzťahu k zmene akcionárskej štruktúry spoločnosti S., a. s. v reštrukturalizácii
uvádzame, že zmena majiteľov akcií nemá akýkoľvek vplyv na prebiehajúcu
reštrukturalizáciu. Akcionármi spoločnosti S., a. s. sú v súčasnosti spoločnosti F., a. s. a H.
ako to vyplýva z predloženého zoznamu akcionárov. Otázku Okresného súdu Trenčín
položenú v tejto veci na strane 8 v poslednom odseku jeho vyjadrenia preto považujeme
za bezpredmetnú.
2.10 Okresný súd Trenčín na poslednej strane svojho vyjadrenia uvádza,
že v konkurznom konaní nie je možný odklad vykonateľnosti s poukazom na § 197 odsek 4
ZKR. V tejto súvislosti poukazujeme na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky
a konanie pred ním sa spravuje výslovne len zákonom č. 38/1993 Z. z... a subsidiárne OSP,
nie ZKR. Účelom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky je ochrana ústavných
práv, ktorá nemôže byť obmedzovaná aplikáciou iného právneho predpisu upravujúceho
princípy úplne iného konania. Ústavný súd Slovenskej republiky teda nie je pri odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia viazaný zákazom odkladu vykonateľnosti podľa
uvedeného ustanovenia § 197 odsek 4 ZKR.
2.11 Okresný súd Trenčín vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že rozhodnutie
o dočasnom opatrení predstavuje v prebiehajúcom konaní právnu neistotu, pretože
nie sú jednoznačne jasné práva a povinnosti účastníkov ako aj správcov. V tomto ohľade
uvádzame, že ochrana pred údajnou právnou neistotou nemôže mať prednosť
pred ochranou ústavných práv účastníkov konania. Reštrukturalizácia a ani konkurz
tu nie sú pre proces sám o sebe, ale práve pre ochranu ich účastníkov, a preto sa súdy
musia snažiť o spravodlivé konanie a rovnakú súdnu ochranu pre všetkých a nie za každú
cenu chrániť svoje postupy bez ohľadu na ich protiprávnosť.
Práve naopak bez dočasného opatrenia súdu by mohla konkurzná správkyňa
pristúpiť k nezvratným úkonom (speňažovanie majetku), pričom poukazujeme na to,
že v dôsledku jej nespolupráce s vedením úpadcu a neschopnosti komunikácie s obchodnými
partnermi už úpadca prišiel o časť svojich obchodných partnerov. Vedenie spoločnosti S.,
a. s. v reštrukturalizácii môže túto skutočnosť práve vďaka dočasnému opatreniu napraviť
a tak získať finančné prostriedky, ktoré by konkurzná správkyňa vzhľadom na svoju
doterajšiu činnosť nikdy získať nemohla.
3.1 Okresný súd Trenčín sa vôbec nevyjadril k ústavným nedostatkom napadnutého
uznesenia, ktoré boli uvedené v ústavnej sťažnosti, a ktoré ho diskvalifikujú ako ústavne
konformné súdne rozhodnutie, ale v podstate iba zopakoval a ďalej rozvinul skutočnosti,
ktoré uviedol už v napadnutom rozhodnutí. Vzhľadom na túto skutočnosť nepovažujeme
za potrebné odznovu opakovať obsiahlu argumentáciu, ktorá je uvedená už v ústavnej
sťažnosti.
3.2 V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami a predloženými listinnými dôkazmi
navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol v súlade s ústavnou sťažnosťou
podanou v tejto veci.»
Právny zástupca sťažovateľov k svojmu vyjadreniu pripojil aj písomné stanovisko
sťažovateľky v 16. rade, z ktorého vyplýva, že „... nepoznám obsah podania, ktoré
p. správkyňa doručila okresnému súdu, ale opakovane zdôrazňujem, že som jej nikdy
nepovedala, že o podanej sťažnosti neviem, a že splnomocnenie som dávala len
na zastupovanie mojich záujmov v konkurze... V plnom rozsahu sa pridržiavam ústavnej
sťažnosti v znení v akom bola podaná a dúfam, že ústavný súd zabezpečí ochranu mojich
záujmov ako aj práv ostatných veriteľov, ktorí boli vyhlásením konkurzu nepríjemne
prekvapení a zaskočení.“.
II.
Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé
rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula
ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad
každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným
zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad,
čo bezo zvyšku platí aj pri interpretácii právnych noriem v oblasti konkurzu
a reštrukturalizácie (porovnaj ĎURICA, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej
únii. Bratislava: EUROKODEX, 2010, s. 6).
Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje
v celom rozsahu aj na právne skutočnosti predpokladané zákonom č. 7/2005 Z. z., ktoré
obligatórne spôsobujú zastavenie reštrukturalizačného konania, začatie konkurzného
konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, a na výklad, či tieto právne skutočnosti
z ústavného hľadiska boli alebo neboli naplnené (nastali alebo nenastali). Výklad týchto
predpokladov však nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen
zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane
z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,
ktorý sa tejto ochrany domáha.
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva
v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci
bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného
garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,
ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná
tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti
nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť,
či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
III.
Predmetom sťažnosti sťažovateľov v 1. až 20. rade je namietané porušenie
ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu
sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie
vedené proti sťažovateľke v 1. rade a bol vyhlásený konkurz na jej majetok. Sťažovateľky
v 21. a v 22. rade namietajú, že označeným uznesením okresného súdu došlo k porušeniu
ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov v 1. až 20. rade vzal
predovšetkým do úvahy, že namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho
uplatňovaní neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také
formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené
(svojvoľné) obmedzenie, či dokonca jeho popretie (I. ÚS 2/08).
Z odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia musí vyplývať vnútorný súlad medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. V posudzovanej veci však podľa názoru ústavného súdu existuje
disharmónia medzi skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie
vedené proti sťažovateľke v 1. rade a bol vyhlásený konkurz na jej majetok, je z hľadiska
uvedenej požiadavky podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.
Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:
„Uznesením tunajšieho súdu č. k. 28 R/3/2012-122 zo dňa 16. 05. 2012 súd povolil
reštrukturalizáciu dlžníka. Do funkcie správcu bola ustanovený Mgr. M. B. so sídlom
kancelárie T., značka správcu S1265. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku SR
dňa 22. 05. 2012 s účinkami zverejnenia ku dňu 23. 05. 2012.
Dňa 22. 08. 2012 bola súdu doručená sťažnosť veriteľa M. K..., na správcu Mgr. M.
B. Veriteľ uviedol, že ako účastník reštrukturalizačného konania sa niekoľkokrát pokúšal
nahliadnuť do správcovského spisu vedeného Mgr. M. B., a to ešte v dobe pred konaním
schôdze veriteľov z dôvodu, že chcel zistiť obsah reštrukturalizačného posudku a zoznamu
veriteľov. Veriteľovi sa nepodarilo osobne dostať do kancelárie správcu, pretože táto bola
stále zatvorená. Následne veriteľ chcel nahliadnuť do správcovského spisu za účelom
zistenia podrobností o prihlásených veriteľoch, pričom opätovne sa nemohol dostať
do kancelárie Mgr. M. B. a tým ani do správcovského spisu. Dopytom na vlastníka budovy
na... v T., v ktorej má správca vedenú kanceláriu, veriteľ zistil, že správca nemá prenajaté
priestory priamo svojou osobou, ale má sídlo v kancelárii, ktorú má od vlastníka budovy
prenajatú JUDr. G. R., ktorá v čase podania tejto sťažnosti pracuje v B. a svoju kanceláriu
nepoužíva. V tejto kancelárii sa nikto nezdržiava a je trvale uzamknutá. Veriteľ túto
skutočnosť zistil opakovane za prítomnosti svedkov (veriteľov dlžníka Ing. V. K., Ing. J. Z.
a zamestnancov kancelárie priľahlých ku kancelárii správcu) v dňoch 31. 07. 2012
o 10,45 hod., 01. 08. 2012 o 9,15 hod., 02. 08. 2012 o 09,50 hod., 03. 08. 2012 o 12,45
hod., 07. 08. 2012 o 14,50 hod., 08. 08. 2012 o 09,00 hod., 10. 08. 2012 o 14,10 hod. a 13.
08. 2012 o 14,55 hod. Veriteľ má za to, že ako účastníkovi reštrukturalizačného konania
mu bolo zabránené nahliadať do zoznamu veriteľov a zistiť podstatné skutočnosti k popretiu
pohľadávok, ktoré sa javia pochybnými, pričom podľa názoru veriteľa sa pochybným javí
i celá reštrukturalizácia dlžníka, ktorá bola začatá pre hrozbu úpadku. Veriteľ
má na základe dokladov, ktoré získal z príslušného súdneho spisu podozrenie zo spáchania
trestného činu podvodného úpadku, tak, aby v rámci reštrukturalizácie dlžník zaplatil
svojim veriteľom namiesto 100 % ich pohľadávok iba 10 % hodnoty. Dňa 21. 08. 2012
došlo k opätovnej snahe zastihnúť reštrukturalizačného správcu na adrese jeho
registrovaného sídla... T., a to za prítomnosti notára Mgr. P. M. o čom bola spísaná
notárska zápisnica NZ 29888/2012. Veriteľ sa domnieva, že uzatvorená správcovská
kancelária, neprítomnosť správcu alebo ním poverenej osoby v správcovskej kancelárii,
nemožnosť nahliadať do správcovského spisu a nereagovanie na výzvy veriteľov
na predloženie listín zo správcovského spisu je hrubým porušením základných povinností
správcu. Preto veriteľ požiadal, aby tunajší súd po prešetrení sťažnosti odvolal Mgr. M. B.
z funkcie reštrukturalizačného správcu dlžníka S., a. s... Súčasne so sťažnosťou veriteľ
predložil fotokópiu žiadosti o zaslanie podkladov zo dňa 01. 08. 2012 spolu s fotokópiou
podacieho lístka zo dňa 01. 08. 2012 a fotokópiou mailovej správy zaslanej na adresu
správcu dňa 01. 08. 2012 a fotokópiu notárskej zápisnice N 527/2012, Nz 29888/2012
zo dňa 21. 08. 2012. Podanie veriteľa zo dňa 22. 08. 2012 bolo dňa 30. 08. 2012 zaslané
správcovi Mgr. M. B., aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní, pričom správca predmetné
podanie prevzal až dňa 11. 09. 2012. Správca sa v určenej lehote k podaniu nevyjadril.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch... je správca povinný vykonávať
správcovskú činnosť čestne, zodpovedne a svedomito; správca je povinný dohliadať
aj na čestnosť, zodpovednosť a svedomitosť konania svojich zamestnancov, ako aj osôb,
ktoré poveril vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti.
Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 8/2005 Z. z. je správca povinný mať zriadenú kanceláriu.
Kanceláriu správca zriaďuje v obvode krajského súdu, v ktorom má záujem vykonávať
správcovskú činnosť.
Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky... č. 666/2005 Z. z... sa kancelária zriaďuje vo verejne
dostupnej budove tak, aby bola otvorená pre verejnosť každý pracovný deň v obvyklých
úradných hodinách aspoň šesť hodín denne. Verejne dostupnou budovou sa na účely tejto
vyhlášky rozumie budova so vstupom z verejnej komunikácie alebo budova umiestnená
v rámci areálu, ktorý má vstup z verejnej komunikácie, ak vstup do budovy alebo areálu
neznemožňuje prekážka v úradných hodinách kancelárie. Minimálna výmera podlahovej
2
plochy kancelárie je 20 m. Ak je správcom fyzická osoba, môže mať zriadenú jednu
kanceláriu. Ak je správcom právnická osoba, môže mať za podmienok ustanovených
zákonom zriadených aj viac kancelárií.
Podľa § 7 ods. 4 zák. č. 8/2005 Z. z. písomnosti určené správcovi sa doručujú
na adresu jeho kancelárie; v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo
v konaní o oddlžení podľa osobitného predpisu sa písomnosti určené správcovi doručujú
na adresu jeho kancelárie, ktorá je zriadená v obvode krajského súdu, v ktorom sídli
príslušný konkurzný súd. Na ten účel je správca povinný zriadiť v kancelárii verejne
dostupnú podateľňu, ktorá musí byť otvorená v bežných pracovných hodinách každý
pracovný deň. Osobné doručenie písomnosti podateľňa na požiadanie vždy písomne
potvrdí.
Podľa § 4 ods. 1 vyhl. č. 666/2005 Z. z. sa ako súčasť kancelárie v priestoroch
kancelárie alebo v iných súvisiacich verejne dostupných priestoroch zriaďuje podateľňa
tak, aby vstup do kancelárie neznemožňovala prekážka v úradných hodinách kancelárie.
Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 8/2005 Z. z. správca je povinný viesť vo veci, v ktorej
vykonáva správcovskú činnosť, správcovský spis...; spis musí byť dostupný v kancelárii,
ktorá je zriadená v obvode krajského súdu, v ktorom sídli príslušný konkurzný súd.
Podľa § 8 ods. 4 zák. č. 8/2005 Z. z. právo nahliadať do spisu majú osoby
vykonávajúce dohľad podľa tohto zákona, súd, účastníci konania, ich zástupcovia, orgány
činné v trestnom konaní a iné subjekty, ak to ustanovuje osobitný predpis. Nahliadanie
do spisu je správca povinný zabezpečiť v bežných pracovných hodinách každý pracovný
deň; o tom správca bezodkladne po ustanovení do funkcie v príslušnom konaní podľa
osobitného predpisu zverejní oznam v Obchodnom vestníku.
Podľa § 131 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. súd počas reštrukturalizácie dohliada
nad činnosťou dlžníka, správcu a veriteľských orgánov. Súd je oprávnený požadovať
od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu reštrukturalizácie, ktoré je správca povinný
súdu v určenej lehote poskytnúť.
Podľa § 131 ods. 2 písm. a) zák. č. 7/2005 Z. z. súd bez návrhu jedným uznesením
zastaví reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka
konkurz, ak zistí, že správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto
zákonom.
Podľa § 131 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z. z. v uznesení podľa odseku 2 súd ustanoví
správcu postupom podľa § 40 ods. 1. Uznesenie súd bezodkladne zverejní v Obchodnom
vestníku. Zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku zanikajú účinky začatia
reštrukturalizačného konania, funkcia veriteľského výboru a funkcia správcu. Uznesenie
súd doručí dlžníkovi a správcovi, ktorého v uznesení ustanovil.
Súd pri výkone dohľadu nad činnosťou správcu zistil, že správca opakovane
a závažne porušil tieto svoje zákonom ustanovené povinnosti:
I. Správca v zákonnej lehote nepredložil zoznam pohľadávok zostavený v súlade
s ustanoveniami zák. č. 7/2005 Z. z. a vyhlášky č. 665/2005 Z. z. Zoznam pohľadávok
predložený v zákonnej lehote okrem iných nedostatkov neobsahoval vôbec zabezpečených
veriteľov a ich jednotlivé prihlásené pohľadávky s popisom ich zabezpečenia. Kompletný
zoznam pohľadávok vyhotovený v súlade so zákonom správca doručil až dňa 19. 07. 2012
(teda po uplynutí zákonnej lehoty na jeho predloženie, keďže táto uplynula dňa 03. 07.
2012), aj to až na výzvu súdu.
II. Správca sa v dňoch 31. 07. 2012, 01. 08. 2012, 02. 08. 2012, 03. 08. 2012, 07. 08.
2012, 08. 08. 2012, 10. 08. 2012, 13. 08. 2012 a 21. 08. 2012 nezdržiaval v kancelárii
v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne vykonávanie správcovskej činnosti ním
poverenými osobami, čím závažne porušil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z ust. § 7 a 8
zák. č. 8/2005 Z. z. Uvedené porušenie povinnosti súd zistil z oznámenia veriteľa M. K.,
o pravdivosti ktorého súd nemal dôvod pochybovať, nakoľko o uzamknutí a nedostupnosti
kancelárie správcu v úradných hodinách predložil súdu aj notárske osvedčenie. Súd takisto
poukazuje na skutočnosť, že dňa 04. 07. 2012 sa márne pokúšal v úradných hodinách
telefonicky spojiť so správcom. Takisto pravdivosti tvrdenia vyššie uvedeného veriteľa
nasvedčuje aj to, že písomná zásielka doručovaná správcovi do sídla jeho kancelárie, ktorá
bola odoslaná zo súdu dňa 30. 08. 2012, bola správcom prevzatá až dňa 11. 09. 2012,
čo znamená, že v uvedených dňoch sa v kancelárii správca nezdržiaval a ani nemá
v kancelárii zriadenú verejne dostupnú podateľňu, ktorá musí byť otvorená v bežných
pracovných hodinách každý pracovný deň (§ 7 ods. 4 zák. č. 8/2005 Z. z.).
Porušením týchto povinností správca neumožnil veriteľom riadne vykonať a uplatniť
svoje práva, a to najmä právo nahliadať do správcovského spisu a zistiť tak zoznam
všetkých prihlásených pohľadávok, rozsah ich zistenia, prípadne popretia ako aj oboznámiť
sa s právnym dôvodom vzniku prihlásených pohľadávok a v dôsledku toho podať správcovi
podnet na popretie pohľadávok iných veriteľov a podobne.
Záverom súd uvádza, že správca v súdom určenej lehote nereagoval ani na výzvu
súdu, ktorou ho tento vyzval na vyjadrenie sa k podanej sťažnosti. Správca teda
nekomunikuje nielen s účastníkmi konania, ale ani s dozorujúcim súdom.
Z uvedeného vyplýva, že správca nielen opakovane porušil svoje zákonné povinnosti,
ale tieto porušil aj závažným spôsobom, v dôsledku čoho neumožnil účastníkom konania
uplatniť ich základné práva v danom konaní.
Vzhľadom na opakované a závažné porušenie povinnosti správcu ustanovené zák.
č. 7/2005 Z. z., tunajší súd v súlade s ustanovením § 131 ods. 2 písm. a) zák. č. 7/2005 Z. z.
bezodkladne rozhodol o zastavení reštrukturalizačného konania, začatí konkurzného
konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka...“
Podľa sťažovateľov kľúčové pochybenia okresného súdu spočívajú najmä v tom, že:
a) konštatoval opakované a závažné porušenie povinností správcu pri zostavovaní
zoznamu pohľadávok a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote (údajné nedoručenie
zoznamu pohľadávok v zákonnej podobe a forme);
b) aj napriek výslovnému zneniu § 131 ods. 2 ZKR odôvodnil konverziu
reštrukturalizácie na konkurz údajným neplnením všeobecných povinností, ktoré správcovi
ukladá zákon č. 8 /2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“), teda iný zákon ako ZKR, ktorý
upravuje všeobecné administratívne povinnosti správcu pri vedení jeho kancelárie
vo vzťahu ku všetkým konkurzom a reštrukturalizáciám, v ktorých správca vykonáva
funkciu správcu (nezdržiaval sa v kancelárii v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne
vykonávanie správcovskej činnosti ním poverenými osobami, nereagoval na telefonáty
a výzvy súdu a veriteľov). Okresný súd sa tak podľa sťažovateľov dopustil neprípustnej
svojvôle pri aplikácii § 131 ods. 2 písm. a) ZKR, keď svoje rozhodnutie o konverzii
reštrukturalizácie na konkurz založil na porušení povinností ustanovených zákonom
o správcoch, a nie na porušení povinnosti ustanovených ZKR, ako to ZKR výslovne
vyžaduje;
c) postupoval formalisticky a vôbec neskúmal primeranosť a závažnosť pochybení
vytýkaných správcovi vo vzťahu k značne negatívnym následkom, ktoré konkurz na rozdiel
od reštrukturalizácie môže spôsobiť (napr. definitívny zánik sťažovateľa v 1. rade
ako úpadcu, nižšia miera uspokojenia veriteľov, znehodnotenie majetku akcionárov).
Ústavný súd zotrváva na stanovisku (IV. ÚS 1/02, IV. ÚS 156/03), že zásadne
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré
ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí
konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú
pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy
a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený
a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,
v ktorých niet iného, nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo
účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa. Tak je to aj v posudzovanom prípade.
Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva
z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi
aj vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon
(čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je ZKR, ktorý v rámci tretej časti nazvanej
„Reštrukturalizácia“ upravuje v jej piatej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese
reštrukturalizácie formou dohľadu súdu nad činnosťou dlžníka, správcu a veriteľských
orgánov (§ 131 ods. 1 ZKR) a v taxatívne vymenovaných prípadoch ex offo rozhodnutím
o zastavení reštrukturalizačného konania, o začatí konkurzného konania a o vyhlásení
konkurzu (§ 131 ods. 2 ZKR).
V rámci reštrukturalizácie dlžníka (sťažovateľa v 1. rade), o ktorej okresný súd
rozhodoval v tomto prípade, došlo k situácii, že napriek jej povoleniu uznesením
sp. zn. 28 R 3/2012 zo 16. mája 2012 po zistení splnenia zákonných podmienok, po tom,
ako bol schôdzou veriteľov zvolený veriteľský výbor, okresný súd jedným uznesením
sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 zastavil reštrukturalizačné konanie vedené
proti sťažovateľovi v 1. rade, začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok
sťažovateľa v 1. rade (dlžníka). Možnosť takéhoto postupu poskytuje príslušnému
reštrukturalizačnému súdu § 131 ods. 2 ZKR, ktorý umožňuje zastavenie
reštrukturalizačného konania súdom aj bez návrhu, začatie konkurzného konania
a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, ak nastane niektorá z uvedených hypotéz:
a) správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom,
b) správca nesplnil svoju povinnosť požiadať súd o vyhlásenie konkurzu,
c) správca riadne nezvolal schôdzu veriteľov,
d) schôdza veriteľov nebola uznášaniaschopná alebo nezvolila veriteľský výbor alebo
na návrh veriteľa oprávneného hlasovať sa uzniesla, aby súd vyhlásil konkurz,
e) záverečný návrh plánu nebol predkladateľom plánu predložený na predbežné
schválenie veriteľskému výboru v zákonnej lehote,
f) veriteľský výbor predložený návrh plánu v zákonnej lehote neschválil alebo
predložený návrh plánu zamietol,
g) správca riadne nezvolal schôdzu, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu,
h) za prijatie plánu na schôdzi, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu, nehlasovala
nadpolovičná väčšina skupín alebo prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou všetkých
hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok,
i) predkladateľ plánu v zákonnej lehote nepodal na súde návrh na potvrdenie plánu
súdom.
V okolnostiach posudzovanej veci okresný súd zastavenie reštrukturalizácie
a vyhlásenie konkurzu podľa § 131 ods. 2 písm. a) ZKR založil na svojom zistení,
že správca opakovane a závažne porušil povinnosti správcu ustanovené ZKR, v dôsledku
čoho neumožnil účastníkom konania uplatniť ich práva v tomto konaní.
Podstata prvej námietky sťažovateľov spočíva v tom, že okresný súd zastavenie
reštrukturalizácie a vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa v 1. rade odôvodnil
opakovaným a závažným porušením povinností správcu pri zostavovaní zoznamu
pohľadávok a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote. Táto skutočnosť vyplýva
z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, podľa ktorého „správca
v zákonnej lehote nepredložil zoznam pohľadávok zostavený v súlade s ustanoveniami zák.
č. 7/2005 Z. z. a vyhlášky č. 665/2005 Z. z. Zoznam pohľadávok predložený v zákonnej
lehote okrem iných nedostatkov neobsahoval vôbec zabezpečených veriteľov a ich jednotlivé
prihlásené pohľadávky s popisom ich zabezpečenia. Kompletný zoznam pohľadávok
vyhotovený v súlade so zákonom správca doručil až dňa 19. 07. 2012 (teda po uplynutí
zákonnej lehoty na jeho predloženie, keďže táto uplynula dňa 03. 07. 2012),
aj to až na výzvu súdu.“.
V nadväznosti na citované ústavný súd upriamuje pozornosť na to, že okresný súd
pri konštatovaní opakovaného a závažného porušenia povinností správcu pri zostavovaní
zoznamu pohľadávok a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote neprihliadol
bez akéhokoľvek odôvodnenia na skutočnosť, že v prípise z 11. júla 2012 adresovanom
správcovi, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „v právnej veci povolenej reštrukturalizácie
dlžníka... správca... doručil elektronickým spôsobom časť zoznamu pohľadávok, v ktorom
boli zapísané len nezabezpečené pohľadávky. Dňa 06. 07. 2012 predložil... správca ďalší
zoznam pohľadávok rozdelený na dve časti pre nezabezpečené a zabezpečené pohľadávky,
každý zvlášť... Zo správcom predloženého zoznamu súd zistil, že tento neobsahuje
náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 25a vyhlášky... č. 665/2005 Z. z... Predložený
zoznam pohľadávok neobsahuje uznané a zistené (obsahuje len prihlásené) poradie
uspokojovania prihlásenej pohľadávky zo všeobecnej podstaty s uvedením dňa jeho zistenia
a deň zistenia právneho dôvodu pohľadávky (obsahuje len prihlásený dôvod vzniku
pohľadávky). Správcom predložený zoznam pohľadávok nemá náležitosti podľa § 25a ods. 1
písm. e), f), g), h), i), j), k), l), m) vyhl. 665/2005 Z. z. Súčasne v zmysle ust. § 25a ods. 3
vyhl. č. 665/2005 Z. z. neobsahuje označenie dlžníka a dátum vyhotovenia... Súd poukazuje
na skutočnosť, že takto predložený zoznam pohľadávok je nezrozumiteľný, keď nie je totožný
zoznam pohľadávok doručený elektronickým spôsobom a so zoznamom pohľadávok
doručeným 6. 7. 2012 ako jeho písomné doplnenie...“, upozornil správcu na porušovanie
povinnosti v súvislosti s vedením zoznamu pohľadávok, vyzval ho, aby v lehote 3 dní
predložil zoznam pohľadávok v zákonom ustanovenej forme s tým, že v opačnom prípade
bude toto považovať za opakované porušenie povinnosti správcu a v súlade s § 131 ods. 2
písm. a) ZKR zastaví reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási
na majetok dlžníka konkurz. Okresný súd výzvu správcovi zverejnil v Obchodnom vestníku
č. 136/2012 zo 17. júla 2012 (v zmysle § 199 ods. 9 ZKR sa za deň doručenia písomnosti
považuje nasledujúci deň po zverejnení v Obchodnom vestníku, t. j. výzva bola správcovi
doručená 18. júla 2012).
Ústavný súd zistil, že správca osobne 19. júla 2012 a elektronickou formou – mailom
20. júla 2012, t. j. v určenej lehote, doručil okresnému súdu doplnený zoznam pohľadávok
v zmysle výzvy okresného súdu. Napokon aj okresný súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia, ako aj vo vyjadrení k sťažnosti potvrdil, že správca vyhotovil kompletný zoznam
pohľadávok v súlade so zákonom.
Na tomto základe sa možno len stotožniť s argumentáciou sťažovateľov,
že aj bez ohľadu na nesúhlas s názorom okresného súdu týkajúcim sa nesprávne podaného
zoznamu pohľadávok zo strany správcu je z vyjadrenia okresného súdu zrejmé, že správca
si túto svoju povinnosť podľa ZKR riadne splnil. Aj vzhľadom na túto skutočnosť
je potrebné považovať túto povinnosť správcu z jeho strany za riadne splnenú. Okresný súd
ale na uvedené a listinnými dôkazmi preukázané skutočnosti o tom, že zo strany správcu
nedošlo k opakovanému porušeniu zákonných povinností v súvislosti s vedením zoznamu
pohľadávok, pri svojom rozhodovaní bez relevantného dôvodu neprihliadol.
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení
rozhodnutia uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorému vecne zodpovedá aj právo na spravodlivé súdne konanie
garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovatelia v 1. až 20. rade
tiež namietajú, potrebné vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci
Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia
byť uvedené dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže
meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri napr. rozsudky ESĽP
vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd pri rozhodovaní v predmetnej veci
nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej
judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento
svoj názor zakladá ústavný súd aj na skutočnosti, ktorá tvorí podstatu druhej námietky
sťažovateľov.
Podstata druhej námietky sťažovateľov spočíva v tom, že okresný súd svoje
rozhodnutie o konverzii reštrukturalizácie na konkurz založil na porušení povinností
ustanovených zákonom o správcoch, a nie na porušení povinností ustanovených v ZKR,
ako to ZKR výslovne vyžaduje.
Na účely posúdenia tejto kľúčovej námietky sťažovateľov sa ústavný súd musel
zaoberať ústavnou konformitou interpretácie relevantných ustanovení ZKR a zákona
o správcoch okresným súdom ako konkurzným súdom.
Podľa § 131 ods. 2 písm. a) ZKR súd bez návrhu jedným uznesením zastaví
reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka konkurz,
ak zistí, že správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom.
Podľa § 7 ods. 1 zákona o správcoch je správca povinný mať zriadenú kanceláriu.
Kanceláriu správca zriaďuje v obvode krajského súdu, v ktorom má záujem vykonávať
správcovskú činnosť.
Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 666/2005 Z. z. o Kancelárskom poriadku pre správcov v znení neskorších predpisov
sa kancelária zriaďuje vo verejne dostupnej budove tak, aby bola otvorená pre verejnosť
každý pracovný deň v obvyklých úradných hodinách aspoň šesť hodín denne.
Podľa § 7 ods. 4 zákona o správcoch písomnosti určené správcovi sa doručujú
na adresu jeho kancelárie; v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo
v konaní o oddlžení podľa osobitného predpisu sa písomnosti určené správcovi doručujú
na adresu jeho kancelárie, ktorá je zriadená v obvode krajského súdu, v ktorom sídli
príslušný konkurzný súd. Na ten účel je správca povinný zriadiť v kancelárii verejne
dostupnú podateľňu, ktorá musí byť otvorená v bežných pracovných hodinách každý
pracovný deň. Osobné doručenie písomnosti podateľňa na požiadanie vždy písomne
potvrdí.
Podľa § 8 ods. 1 zákona o správcoch správca je povinný viesť vo veci, v ktorej
vykonáva správcovskú činnosť, správcovský spis; spis musí byť dostupný v kancelárii,
ktorá je zriadená v obvode krajského súdu, v ktorom sídli príslušný konkurzný súd.
Podľa § 8 ods. 4 zákona o správcoch právo nahliadať do spisu majú osoby
vykonávajúce dohľad podľa tohto zákona, súd, účastníci konania, ich zástupcovia, orgány
činné v trestnom konaní a iné subjekty, ak to ustanovuje osobitný predpis. Nahliadanie
do spisu je správca povinný zabezpečiť v bežných pracovných hodinách každý pracovný
deň; o tom správca bezodkladne po ustanovení do funkcie v príslušnom konaní podľa
osobitného predpisu zverejní oznam v Obchodnom vestníku.
V posudzovanom prípade okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vyslovil
právny záver, že v dôsledku závažného porušenia povinností správcu podľa § 7 a § 8 zákona
o správcoch (nezdržiaval sa v kancelárii v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne
vykonávanie správcovskej činnosti ním poverenými osobami, nemá v kancelárii zriadenú
verejne dostupnú podateľňu, pozn.) správca neumožnil veriteľom riadne vykonať a uplatniť
svoje práva (najmä nahliadať do správcovského spisu), z čoho s poukazom na § 131 ods. 1
písm. a) ZKR okresný súd vyvodil, že uvádzané dôvody na strane správcu sú také právne
skutočnosti, ktoré obligatórne spôsobujú zastavenie reštrukturalizačného konania, začatie
konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.
Tento právny záver formuloval okresný súd v namietanom uznesení bez primeraného
odôvodnenia, t. j. ústavne akceptovateľným spôsobom neodôvodnil, prečo porušenie
všeobecných administratívnych povinností správcu podľa zákona o správcoch subsumoval
pod porušenie povinností správcu ustanovených ZKR. Za týchto okolností ústavný súd
považuje tento právny záver okresného súdu za prejav formalistického prístupu
k interpretácii relevantnej právnej normy, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky
arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska
za zjavne neodôvodnený a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom
reštrukturalizačného konania (veriteľom).
V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľov o tom, že účelom
§ 131 ods. 2 písm. a) ZKR je postihnúť nečinnosť správcu len v konkrétnej
reštrukturalizácii z dôvodu neplnenia konkrétnych povinností ustanovených priamo ZKR
iba vo vzťahu k tejto konkrétnej reštrukturalizácii [napr. zvolávanie schôdzí veriteľov (§
126 ods. 1, § 146 ods. 1 ZKR), predkladanie zoznamov súdu (§ 123 ZKR), dohľad nad
dlžníkom a sledovanie jeho obchodnej a finančnej situácie (§ 129 ZKR), kontrola a
schvaľovanie dlžníkových úkonov (§ 130 ZKR) a pod.], považovať za argument, ktorý je
pre rozhodovanie súdu v príslušnej časti posudzovanej veci rozhodujúci, t. j. taký, ku
ktorému bolo nevyhnutné formulovať v odôvodnení napadnutého rozhodnutia špecifickú
(konkrétnu) odpoveď. Za okolností, keď okresný súd na túto námietku sťažovateľov v
odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec nereagoval, pričom tento svoj záver okresný súd
vyvodil len z oznámenia jedného veriteľa [M. K. ako sťažovateľa v 3. rade (ktorý
medzitým, ešte pred rozhodnutím okresného súdu o zastavení reštrukturalizácie a vyhlásení
konkurzu na majetok dlžníka vzal svoju sťažnosť na reštrukturalizačného správcu späť
podaním z 20. septembra 2012, doručeným okresnému súdu 25. septembra 2012, t. j. v deň
vydania namietaného rozhodnutia], nemožno jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto námietke
považovať za ústavne konformné. V danom prípade bolo podľa názoru ústavného súdu
nevyhnutné, aby sa konkurzný súd s touto podstatnou námietkou sťažovateľov
v odôvodnení napadnutého uznesenia primeraným spôsobom zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal a rovnako sa vysporiadal aj so späťvzatím
sťažnosti veriteľa M. K. a vyjadrením správcu z 19. septembra 2012, doručeným okresnému
súdu 25. septembra 2012 (obe podania boli doručené okresnému súdu v deň vydania
rozhodnutia o zastavení reštrukturalizácia a vyhlásení konkurzu v danej veci), o ktorých,
ako vyplýva z vyjadrenia okresného súdu, zákonná sudkyňa v čase prijatia rozhodnutia
vedomosť nemala. Je však nesporné, že obe podania v deň rozhodovania okresného súdu o
zastavení reštrukturalizácie a vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľa v 1. rade už
okresnému súdu doručené boli.
Nedostatočné odôvodnenie uznesenia okresného súdu aj vo vzťahu k druhej námietke
sťažovateľov (sťažovateľov v 1. až 20. rade) treba preto už aj s ohľadom na uvedené
skutočnosti považovať podľa názoru ústavného súdu za také pochybenie, ktoré má
za následok porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž
nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným
spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu,
ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu.
Táto požiadavka je v okolnostiach prípadu o to naliehavejšia, že následky konverzie
reštrukturalizácie na konkurz majú mimoriadne negatívny dopad na sťažovateľov
a ostatných veriteľov. Podľa názoru ústavného súdu však napadnuté uznesenie okresného
súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené atribúty nespĺňa.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto nálezu.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného
im čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného im čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
vychádzal z princípu minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov,
rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané
(IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia
pri ochrane základných páv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľov v 1. až 20. rade podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu a na jeho zrušenie (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu
v časti IV tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa okresný súd v ďalšom konaní
sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.
Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania
pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu
sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľov
v 1. až 20. rade podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj ich právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného
prerokovania a rozhodnutia o nej (bod 2 výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe bude okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Okresný
súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné
jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania úspešných sťažovateľov v 1. až 20. rade, ktoré im vznikli
v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátom Mgr. V. R. v konaní pred ústavným
súdom. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava
a prevzatie právneho zastúpenia a písomné podanie na súd), pričom ich vyčíslil
vychádzajúc zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky v prvom polroku 2011 v sume 763 € (úkony právnej služby advokáta boli
vykonané v roku 2012) aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej
odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
Prevzatie a prípravu zastupovania a vypracovanie písomného podania ústavný súd posúdil
ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní dvadsiatich sťažovateľov, preto základnú
sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 50 % určil v celkovej sume 2 543,40 €, pričom
priznaná úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu 2 x 7,63 € predstavuje
celkovo sumu 2 558,66 € (bod 3 výroku tohto uznesenia).
Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 25. februára
2013 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho
obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie
vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia
uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2013