Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 306/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť B. K., S., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., Advokátska

kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 3. decembra 2009 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011

doručená sťažnosť B. K., S. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 3. decembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

podaným Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhala od

odporcu MUDr. J. D. vydania bezdôvodného obohatenia v sume 3 186,62 € s prísl. „na tom

základe, že odporca mal užívať nehnuteľnosť, ktorá je v jej výlučnom vlastníctve, v období

od 1. 2. 2005 do 30. 9. 2005, a to bez právneho dôvodu, v dôsledku ktorej skutočnosti sa na

jej úkor bezdôvodne obohatil“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -187 z 15. januára 2009 návrh zamietol

z dôvodu nedostatku vecnej (pasívnej) legitimácie odporcu, pričom v odôvodnení svojho

rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva a v priebehu konania

táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná ani nebola, že medzi účastníkmi konania nebol

založený zmluvný vzťah, predmetom ktorého by bolo užívanie, resp. nájom nehnuteľnosti –

haly, ktorá je vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky...

V danom prípade z vykonaného dokazovania nevyplynulo a navrhovateľka v konaní

v tomto smere nepredložila súdu ani najmenší dôkaz svedčiaci o tom, že odporca tak ako

v konaní vystupuje..., akýmkoľvek spôsobom užíval halu...

Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistení, že navrhovateľka bola v právnom

vzťahu s iným subjektom odlišným od v konaní vystupujúceho odporcu, a to spoločnosťou

P., s. r. o., s ktorou mala uzatvorenú zmluvu na prenájom časti haly..., a to s dobou trvania

nájmu v zmysle zmluvy do 31. 12. 2004“, ktorá však „pôvodne prenajaté priestory napriek

ukončeniu nájmu fakticky nevypratala a neodovzdala navrhovateľke...

V danom prípade ide o dva úplne rozdielne samostatné subjekty, na jednej strane P.,

s. r. o., v zastúpení konateľom MUDr. D. a na druhej strane MUDr. J. D. ako samostatne

podnikajúcu fyzickú osobu na základe živnostenského oprávnenia...

Vzhľadom k tomu, že odporca sa v priebehu konania vznesením námietky premlčania

vo vzťahu k uplatnenému nároku premlčania dovolal, bolo by potrebné návrh

navrhovateľky zamietnuť aj z dôvodu jeho premlčania, a to aj v prípade, ak by súd v otázke

pasívnej legitimácie dospel k inému záveru, t. j., že by bol ustálil, že odporca je v konaní

nositeľom vecnej pasívnej legitimácie.“

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré

krajský súd uznesením sp. zn. z 3. decembra 2009 zamietol a uviedol, že

v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a na

zdôraznenie jeho správnosti doplnil dôvody týkajúce sa hodnotenia dôkazov.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnila a (ďalej aj „OSP“). Najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol

z dôvodu neprípustnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd sa nevysporiadal s ňou vznesenými

námietkami, ale ich doslova ignoroval. Na totožné námietky, ktoré uviedla aj v podanom

odvolaní, krajský súd nereagoval a svoje rozhodnutie založil na dôkaze, ktorý sa v spise

nenachádzal, pričom dôkazy predložené sťažovateľkou riadne nevykonal. Krajský súd sa

nevyjadril ani k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa záveru okresného súdu o premlčaní

jej nároku, k námietkam týkajúcim sa rozporu konania odporcu s dobrými mravmi, ako ani

k námietkam proti náhrade trov právneho zastúpenia priznanej odporcovi. Krajský súd svoj

rozsudok odôvodnil nelogicky a vnútorne rozporne, jeho rozhodnutie je svojvoľné

a arbitrárne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a . Preto, pokiaľ napriek uvedeným vadám najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel jej právo na súdnu ochranu podľa

.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal tento nález:

„1. Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a rozsudkom zo dňa 03. 12. 2009. sp.

zn. porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.

2 SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 03. 12. 2009. sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR svojim postupom a uznesením zo dňa 31. 01. 2011, sp. zn.

porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 01. 2011, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľke

náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, a ).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. decembra 2009

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2011. Podstatou

sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s postupom všeobecných súdov v konaní o vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré sa nezaoberali ňou vznesenými námietkami

a predloženými dôkazmi, ako aj nesúhlas sťažovateľky s interpretáciou a aplikáciou

príslušných právnych predpisov všeobecnými súdmi.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ), resp.

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

1. Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky smerujúca proti napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu (v spojení s napadnutým rozhodnutím krajského súdu)

je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka námietku porušenia základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa najvyšším súdom síce zahrnula

do návrhu na rozhodnutie, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde viazaný, avšak osobitne ju nezdôvodnila. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie

tohto práva spája s neposkytnutím súdnej ochrany najvyšším súdom, ktorú zaručuje čl. 46

ods. 1 .

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. , ,

). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je aj to, aby dovolací

súd skúmal dôkazy uvedené sťažovateľom v dovolaní, pretože taký postup by odporoval

, podľa ktorého dovolací súd ani v prípade, že nariadi pojednávanie,

dokazovanie nevykonáva (m. m. ). Zmena alebo doplnenie právneho názoru

vo veci samej nie je samostatným dôvodom na to, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu zrušoval, ak inak je výrok takého rozsudku vecne správny a zodpovedá výsledkom

dokazovania pred súdmi nižších stupňov. Takýto postup dovolacieho súdu nemôže

porušovať základné právo na súdnu ochranu podľa ().

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť

dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pričom osobitne posúdil

dôvody prípustnosti dovolania podľa , ako aj existenciu vád podľa ,

a na základe svojich zistení dovolanie ako neprípustné odmietol, uvedeným postupom

neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa . Podľa

názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je

v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

najvyššieho súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú jasné, zrozumiteľné

a dostatočne odôvodnené. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval odôvodnenie tohto

rozhodnutia, po preskúmaní jeho obsahu ho hodnotí ako jasné, vyčerpávajúce

a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu

zakotveného v .

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade absentuje reálna možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

najvyšším súdom.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 3. decembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť ešte 22. januára

2010.

Vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (, ,

) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská versus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54), keďže najvyšší súd o mimoriadnom

opravnom prostriedku rozhodol z procesných dôvodov, ústavný súd preskúmal i napadnuté

rozhodnutie krajského súdu, pričom zistil, že námietky sťažovateľky aj vo vzťahu k tomuto

rozhodnutiu sú neodôvodnené a neopodstatnené.

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol, že prvostupňový súd

„nárok navrhovateľky správne posudzoval ako bezdôvodné obohatenie“ a „správne sa

zaoberal tým, ži odporca má v preskúmavanej veci pasívnu legitimáciu. Vecnou

legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva. Prípadný nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie znamená, že podľa hmotnoprávnych ustanovení nie je žalovaný subjektom

tvrdenej povinnosti a žaloba proti nemu nemôže byť preto úspešná... Civilné konanie je

založené na dôkaznej povinnosti, na tvrdení a dokazovaní. Navrhovateľka v konaní síce

tvrdila, že odporca sa bezdôvodne obohatil, ale svoje tvrdenia pred súdom nepreukázala,

je v dôkaznej núdzi... Prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal všetkými námietkami

navrhovateľky totožnými s tými, ktoré opätovne uviedla v podanom odvolaní a náležite

svoje rozhodnutie právne zdôvodnil. Napadnutému rozsudku niet čo vytknúť a odvolací súd

v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu odkazuje.“.

Ústavný súd hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako jasné, zrozumiteľné

a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1

.

Ako vyplýva z uvedeného, krajský súd síce doplnil dôvody zamietnutia návrhu

prvostupňovým súdom týkajúce sa hodnotenia dôkazov, avšak sám ďalšie dôkazy nedopĺňal

ani nevykonával. Napokon, ani sťažovateľka v podanom odvolaní ďalšie dôkazy nenavrhla,

resp. neuplatnila. Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení

prvostupňového súdu (a teda aj z vykonaných dôkazov), preto jeho postupom nedošlo ani

k porušeniu základného práva sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa .

Sťažovateľka obsahovo takmer identické námietky nastolila na všetkých stupňoch

všeobecných súdov a obdobne ich formulovala aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Na námietky, ktoré boli podstatné pre rozhodnutia všeobecných súdov, dostala primeranú

odpoveď, do ktorej ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať. V tomto smere už

najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na judikatúru ústavného súdu,

z ktorej vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ). Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie,

resp. spochybňovanie právnych záverov všeobecných súdov, ktoré sú výsledkom

interpretácie príslušných ustanovení a Občianskeho súdneho

poriadku a ktoré sú v konečnom dôsledku len odlišné od právnych argumentov

sťažovateľky. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za

porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami

sťažovateľky, porušenie ktorých namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011