Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 306/2011
PDF · 210.77 KB
No categories available
III. ÚS 306/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť B. K., S., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., Advokátska
kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co/85/2009 z 3. decembra 2009 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/73/2010 z 31. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011
doručená sťažnosť B. K., S. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 19 Co/85/2009 z 3. decembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo/73/2010 z 31. januára 2011.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
podaným Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhala od
odporcu MUDr. J. D. vydania bezdôvodného obohatenia v sume 3 186,62 € s prísl. „na tom
základe, že odporca mal užívať nehnuteľnosť, ktorá je v jej výlučnom vlastníctve, v období
od 1. 2. 2005 do 30. 9. 2005, a to bez právneho dôvodu, v dôsledku ktorej skutočnosti sa na
jej úkor bezdôvodne obohatil“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 3 C/180/2007-187 z 15. januára 2009 návrh zamietol
z dôvodu nedostatku vecnej (pasívnej) legitimácie odporcu, pričom v odôvodnení svojho
rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva a v priebehu konania
táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná ani nebola, že medzi účastníkmi konania nebol
založený zmluvný vzťah, predmetom ktorého by bolo užívanie, resp. nájom nehnuteľnosti –
haly, ktorá je vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky...
V danom prípade z vykonaného dokazovania nevyplynulo a navrhovateľka v konaní
v tomto smere nepredložila súdu ani najmenší dôkaz svedčiaci o tom, že odporca tak ako
v konaní vystupuje..., akýmkoľvek spôsobom užíval halu...
Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistení, že navrhovateľka bola v právnom
vzťahu s iným subjektom odlišným od v konaní vystupujúceho odporcu, a to spoločnosťou
P., s. r. o., s ktorou mala uzatvorenú zmluvu na prenájom časti haly..., a to s dobou trvania
nájmu v zmysle zmluvy do 31. 12. 2004“, ktorá však „pôvodne prenajaté priestory napriek
ukončeniu nájmu fakticky nevypratala a neodovzdala navrhovateľke...
V danom prípade ide o dva úplne rozdielne samostatné subjekty, na jednej strane P.,
s. r. o., v zastúpení konateľom MUDr. D. a na druhej strane MUDr. J. D. ako samostatne
podnikajúcu fyzickú osobu na základe živnostenského oprávnenia...
Vzhľadom k tomu, že odporca sa v priebehu konania vznesením námietky premlčania
vo vzťahu k uplatnenému nároku premlčania dovolal, bolo by potrebné návrh
navrhovateľky zamietnuť aj z dôvodu jeho premlčania, a to aj v prípade, ak by súd v otázke
pasívnej legitimácie dospel k inému záveru, t. j., že by bol ustálil, že odporca je v konaní
nositeľom vecnej pasívnej legitimácie.“
Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré
krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co/85/2009 z 3. decembra 2009 zamietol a uviedol, že
v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a na
zdôraznenie jeho správnosti doplnil dôvody týkajúce sa hodnotenia dôkazov.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodnila § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyšší
súd uznesením sp. zn. 6 Cdo/73/2010 z 31. januára 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol
z dôvodu neprípustnosti.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd sa nevysporiadal s ňou vznesenými
námietkami, ale ich doslova ignoroval. Na totožné námietky, ktoré uviedla aj v podanom
odvolaní, krajský súd nereagoval a svoje rozhodnutie založil na dôkaze, ktorý sa v spise
nenachádzal, pričom dôkazy predložené sťažovateľkou riadne nevykonal. Krajský súd sa
nevyjadril ani k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa záveru okresného súdu o premlčaní
jej nároku, k námietkam týkajúcim sa rozporu konania odporcu s dobrými mravmi, ako ani
k námietkam proti náhrade trov právneho zastúpenia priznanej odporcovi. Krajský súd svoj
rozsudok odôvodnil nelogicky a vnútorne rozporne, jeho rozhodnutie je svojvoľné
a arbitrárne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto, pokiaľ napriek uvedeným vadám najvyšší súd dovolanie
sťažovateľky odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel jej právo na súdnu ochranu podľa
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal tento nález:
„1. Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a rozsudkom zo dňa 03. 12. 2009. sp.
zn. 19Co/85/2009 porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 Ústavy SR.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 03. 12. 2009. sp. zn. 19 Co/85/2009
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR svojim postupom a uznesením zo dňa 31. 01. 2011, sp. zn.
6 Cdo/73/2010 porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 01. 2011, sp. zn. 6 Cdo/73/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľke
náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 19 Co/85/2009 z 3. decembra 2009
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo/73/2010 z 31. januára 2011. Podstatou
sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s postupom všeobecných súdov v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré sa nezaoberali ňou vznesenými námietkami
a predloženými dôkazmi, ako aj nesúhlas sťažovateľky s interpretáciou a aplikáciou
príslušných právnych predpisov všeobecnými súdmi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), resp.
porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené
v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
1. Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky smerujúca proti napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu (v spojení s napadnutým rozhodnutím krajského súdu)
je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka námietku porušenia základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom síce zahrnula
do návrhu na rozhodnutie, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde viazaný, avšak osobitne ju nezdôvodnila. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie
tohto práva spája s neposkytnutím súdnej ochrany najvyšším súdom, ktorú zaručuje čl. 46
ods. 1 ústavy.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010,
II. ÚS 324/2010). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je aj to, aby dovolací
súd skúmal dôkazy uvedené sťažovateľom v dovolaní, pretože taký postup by odporoval
§ 243a ods. 2 OSP, podľa ktorého dovolací súd ani v prípade, že nariadi pojednávanie,
dokazovanie nevykonáva (m. m. II. ÚS 231/04). Zmena alebo doplnenie právneho názoru
vo veci samej nie je samostatným dôvodom na to, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu zrušoval, ak inak je výrok takého rozsudku vecne správny a zodpovedá výsledkom
dokazovania pred súdmi nižších stupňov. Takýto postup dovolacieho súdu nemôže
porušovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 90/04).
Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť
dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pričom osobitne posúdil
dôvody prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, ako aj existenciu vád podľa § 237 OSP,
a na základe svojich zistení dovolanie ako neprípustné odmietol, uvedeným postupom
neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa
názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je
v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym
názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
najvyššieho súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú jasné, zrozumiteľné
a dostatočne odôvodnené. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval odôvodnenie tohto
rozhodnutia, po preskúmaní jeho obsahu ho hodnotí ako jasné, vyčerpávajúce
a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu
zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade absentuje reálna možnosť porušenia
základného práva sťažovateľky na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľka namietala aj porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 19 Co/85/2009 z 3. decembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť ešte 22. januára
2010.
Vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 164/2011) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská versus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54), keďže najvyšší súd o mimoriadnom
opravnom prostriedku rozhodol z procesných dôvodov, ústavný súd preskúmal i napadnuté
rozhodnutie krajského súdu, pričom zistil, že námietky sťažovateľky aj vo vzťahu k tomuto
rozhodnutiu sú neodôvodnené a neopodstatnené.
Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol, že prvostupňový súd
„nárok navrhovateľky správne posudzoval ako bezdôvodné obohatenie“ a „správne sa
zaoberal tým, ži odporca má v preskúmavanej veci pasívnu legitimáciu. Vecnou
legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva. Prípadný nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie znamená, že podľa hmotnoprávnych ustanovení nie je žalovaný subjektom
tvrdenej povinnosti a žaloba proti nemu nemôže byť preto úspešná... Civilné konanie je
založené na dôkaznej povinnosti, na tvrdení a dokazovaní. Navrhovateľka v konaní síce
tvrdila, že odporca sa bezdôvodne obohatil, ale svoje tvrdenia pred súdom nepreukázala,
je v dôkaznej núdzi... Prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal všetkými námietkami
navrhovateľky totožnými s tými, ktoré opätovne uviedla v podanom odvolaní a náležite
svoje rozhodnutie právne zdôvodnil. Napadnutému rozsudku niet čo vytknúť a odvolací súd
v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu odkazuje.“.
Ústavný súd hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako jasné, zrozumiteľné
a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1
Ako vyplýva z uvedeného, krajský súd síce doplnil dôvody zamietnutia návrhu
prvostupňovým súdom týkajúce sa hodnotenia dôkazov, avšak sám ďalšie dôkazy nedopĺňal
ani nevykonával. Napokon, ani sťažovateľka v podanom odvolaní ďalšie dôkazy nenavrhla,
resp. neuplatnila. Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení
prvostupňového súdu (a teda aj z vykonaných dôkazov), preto jeho postupom nedošlo ani
k porušeniu základného práva sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka obsahovo takmer identické námietky nastolila na všetkých stupňoch
všeobecných súdov a obdobne ich formulovala aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Na námietky, ktoré boli podstatné pre rozhodnutia všeobecných súdov, dostala primeranú
odpoveď, do ktorej ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať. V tomto smere už
najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na judikatúru ústavného súdu,
z ktorej vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04). Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie,
resp. spochybňovanie právnych záverov všeobecných súdov, ktoré sú výsledkom
interpretácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho
poriadku a ktoré sú v konečnom dôsledku len odlišné od právnych argumentov
sťažovateľky. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za
porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami
sťažovateľky, porušenie ktorých namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2011