Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 470/2017
PDF · 143.64 KB
No categories available
I. ÚS 470/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska kancelária,
Rožňavská 2, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
4 Co 248/2012 z 21. augusta 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 81/2016 z 24. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. júla 2017 (elektronicky) a 1. augusta 2017 (osobne) doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 248/2012 z 21. augusta 2014 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 81/2016
z 24. apríla 2017.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
podaným Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhala
od odporcu Slovenskej republiky, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), a to v súvislosti s nečinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní (príslušníka Policajného zboru a dozorujúcej
prokurátorky). V uvedenom konaní (medzičasom právoplatne skončenom zastavením
trestného stíhania, pozn.) sťažovateľka vystupovala ako oznamovateľka a poškodená.
3. Okresný súd čiastočne vyhovel žalobe sťažovateľky. Na odvolanie oboch
účastníkov krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie
v zamietajúcej časti a zmenil prvostupňové rozhodnutie v časti, v ktorej vyhovel
sťažovateľke, a žalobu zamietol. Sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu krajského
súdu podala dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol.
4. V rámci podaného dovolania i tejto sťažnosti sťažovateľka v podstatnom namietala
arbitrárny názor krajského súdu pri interpretácii a aplikácii ustanovenia § 17 ods. 2 a 3
zákona č. 514/2003 Z. z. („Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľka však v konaní
netvrdila, že v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu došlo k značnej miere
k zníženiu dôstojnosti a vážnosti sťažovateľky v spoločnosti a že vytýkaným nesprávnym
úradným postupom zo strany Okresnej prokuratúry v Považskej Bystrici došlo k negatívnym
následkom v jej súkromnom živote a spoločenskom uplatnení.“).
5. Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv, zrušil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu a priznal
jej náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
11. Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00), resp. porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
13. Ústavný súd predovšetkým predostiera, že jadrom (nielen) tejto sťažnosti bol
spor sťažovateľky a , ktorým sa v podobných súvislostiach ústavný
súd už zaoberal (III. ÚS 306/2011 a III. ÚS 46/2011) a tieto sťažnosti odmietol z dôvodu ich
zjavnej neopodstatnenosti, a ďalej preto poukazuje (aj) na závery citovaných rozhodnutí.
14. V rozsahu podstatných námietok sťažovateľky voči napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu (bod 4) ústavný súd uvádza, že jeho závery sú jasné, zrozumiteľné
a zodpovedajúce obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy. Iba v krátkosti
ústavný súd dodáva, že krajský súd pri svojom rozhodovaní nemohol nerešpektovať
ustanovenie § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a pokiaľ sťažovateľka proti tomuto
postupu krajského súdu brojí, potom v skutočnosti namieta neústavnosť tejto zákonnej
úpravy, ktorú však možno kvalifikovane namietať iba postupom podľa čl. 125 ústavy
(ku ktorému sťažovateľka nie je oprávnená, pozn.), a nie postupom podľa čl. 127 ústavy.
15. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami
sťažovateľky, porušenie ktorých namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Pokiaľ sťažovateľka namieta aj dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu, ústavný
súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadnu relevantnú
ústavnú argumentáciu, na základe ktorej spochybňuje ústavnosť napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu.
17. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú, alebo
nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do
výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010,
II. ÚS 324/2010). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je aj to, aby dovolací
súd skúmal dôkazy uvedené sťažovateľom v dovolaní, pretože taký postup by odporoval
§ 243a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého dovolací
súd ani v prípade, že nariadi pojednávanie, dokazovanie nevykonáva (m. m. II. ÚS 231/04).
Zmena alebo doplnenie právneho názoru vo veci samej nie je samostatným dôvodom na to,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušoval, ak inak je výrok takého rozsudku
vecne správny a zodpovedá výsledkom dokazovania pred súdmi nižších stupňov. Takýto
postup dovolacieho súdu nemôže porušovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (IV. ÚS 90/04).
18. Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže
uskutočniť dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pričom osobitne
posúdil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, ako aj existenciu vád podľa § 237
OSP, a na základe svojich zistení dovolanie ako neprípustné odmietol, uvedeným postupom
neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je
v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym
názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
najvyššieho súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú jasné, zrozumiteľné
a dostatočne odôvodnené. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval odôvodnenie tohto
rozhodnutia, po preskúmaní jeho obsahu ho hodnotí ako jasné, vyčerpávajúce
a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu
zakotveného v čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy.
19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
20. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017