Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 470/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska kancelária,

Rožňavská 2, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a 3 rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 21. augusta 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. júla 2017 (elektronicky) a 1. augusta 2017 (osobne) doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a 3 (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. augusta 2014 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. apríla 2017.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

podaným Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhala

od odporcu Slovenskej republiky, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky, náhrady nemajetkovej ujmy podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), a to v súvislosti s nečinnosťou

orgánov činných v trestnom konaní (príslušníka Policajného zboru a dozorujúcej

prokurátorky). V uvedenom konaní (medzičasom právoplatne skončenom zastavením

trestného stíhania, pozn.) sťažovateľka vystupovala ako oznamovateľka a poškodená.

3. Okresný súd čiastočne vyhovel žalobe sťažovateľky. Na odvolanie oboch

účastníkov krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie

v zamietajúcej časti a zmenil prvostupňové rozhodnutie v časti, v ktorej vyhovel

sťažovateľke, a žalobu zamietol. Sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu krajského

súdu podala dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol.

4. V rámci podaného dovolania i tejto sťažnosti sťažovateľka v podstatnom namietala

arbitrárny názor krajského súdu pri interpretácii a aplikácii ustanovenia § 17 ods. 2 a 3

(„Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľka však v konaní

netvrdila, že v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu došlo k značnej miere

k zníženiu dôstojnosti a vážnosti sťažovateľky v spoločnosti a že vytýkaným nesprávnym

úradným postupom zo strany Okresnej prokuratúry v Považskej Bystrici došlo k negatívnym

následkom v jej súkromnom živote a spoločenskom uplatnení.“).

5. Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv, zrušil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu a priznal

jej náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, a ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

11. Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

), resp. porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

13. Ústavný súd predovšetkým predostiera, že jadrom (nielen) tejto sťažnosti bol

spor sťažovateľky a , ktorým sa v podobných súvislostiach ústavný

súd už zaoberal ( a ) a tieto sťažnosti odmietol z dôvodu ich

zjavnej neopodstatnenosti, a ďalej preto poukazuje (aj) na závery citovaných rozhodnutí.

14. V rozsahu podstatných námietok sťažovateľky voči napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu (bod 4) ústavný súd uvádza, že jeho závery sú jasné, zrozumiteľné

a zodpovedajúce obsahu základného práva podľa a 3 . Iba v krátkosti

ústavný súd dodáva, že krajský súd pri svojom rozhodovaní nemohol nerešpektovať

ustanovenie a , a pokiaľ sťažovateľka proti tomuto

postupu krajského súdu brojí, potom v skutočnosti namieta neústavnosť tejto zákonnej

úpravy, ktorú však možno kvalifikovane namietať iba postupom podľa

(ku ktorému sťažovateľka nie je oprávnená, pozn.), a nie postupom podľa .

15. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami

sťažovateľky, porušenie ktorých namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

16. Pokiaľ sťažovateľka namieta aj dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu, ústavný

súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadnu relevantnú

ústavnú argumentáciu, na základe ktorej spochybňuje ústavnosť napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu.

17. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú, alebo

nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do

výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. , ,

). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je aj to, aby dovolací

súd skúmal dôkazy uvedené sťažovateľom v dovolaní, pretože taký postup by odporoval

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého dovolací

súd ani v prípade, že nariadi pojednávanie, dokazovanie nevykonáva (m. m. ).

Zmena alebo doplnenie právneho názoru vo veci samej nie je samostatným dôvodom na to,

aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušoval, ak inak je výrok takého rozsudku

vecne správny a zodpovedá výsledkom dokazovania pred súdmi nižších stupňov. Takýto

postup dovolacieho súdu nemôže porušovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ().

18. Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže

uskutočniť dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pričom osobitne

posúdil dôvody prípustnosti dovolania podľa , ako aj existenciu vád podľa

, a na základe svojich zistení dovolanie ako neprípustné odmietol, uvedeným postupom

neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 3 .

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je

v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

najvyššieho súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú jasné, zrozumiteľné

a dostatočne odôvodnené. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval odôvodnenie tohto

rozhodnutia, po preskúmaní jeho obsahu ho hodnotí ako jasné, vyčerpávajúce

a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu

zakotveného v a 3 .

19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

20. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017