Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)8b7/361281.37590e.pdf
PDF · 182.83 KB
No categories available
6Cdo/73/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 73/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky B. K., bývajúcej v S.,
zastúpenej Mgr. V. Š., advokátom, so sídlom v B., proti odporcovi MUDr. J. D., s miestom
podnikania v P., IČO : X., zastúpenému JUDr. R. F., advokátom, so sídlom v P., o vydanie
bezdôvodného obohatenia 3 186,62 eur (96 000,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej
Okresným súdom v Povaţskej Bystrici pod sp. zn. 3 C 180/2007, o dovolaní navrhovateľky
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 3. decembra 2009 sp. zn. 19 Co 85/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 15. januára 2009 č. k.
3 C 180/2007-187 zamietol návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia a navrhovateľke uloţil
povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 903,92 eur. Rozhodnutie zaloţil
na nedostatku pasívnej legitimácie odporcu vo veci, pretoţe nie je nositeľom povinnosti
z hmotnoprávneho nároku tvrdeného navrhovateľkou. Vzhľadom na neexistenciu zmluvného
vzťahu, nárok navrhovateľky kvalifikoval v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
bezdôvodným obohatením získaným obchodnou spoločnosťou P.-T., s.r.o., (nie odporcom),
na úkor navrhovateľky, uţívaním nehnuteľnosti - haly, v jej vlastníctve. Uvedená spoločnosť
halu uţívala naďalej aj po ukončení nájomnej zmluvy od 1.1.2005 do 30.9.2005 tým, ţe
predmetnú halu nevypratala, nakoľko v nej ponechala pílu, na ktorej v predchádzajúcom
období vykonávala piliarsku výrobu. Vyslovil názor, ţe právo navrhovateľky na vydanie
bezdôvodného obohatenia v súlade s ustanovením § 100 ods. 1a § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pokiaľ by bolo uplatnené proti obchodnej spoločnosti P.-T., je premlčané, pretoţe
dvojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť 1.10.2005 a návrh bol uplatnený na
súde 21.11.2007, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Rozhodnutie vo
výroku o práve na náhradu trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnosťou odporcu
v konaní a výšku priznaných trov ich správnym vyčíslením.
Krajský súd v Trenčíne o odvolaní navrhovateľky rozsudkom z 3. decembra 2009
sp. zn. 19 Co 85/2009 rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti v zmysle
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a navrhovateľke uloţil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 232,81 eur. Stotoţnil sa so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvého stupňa. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie odporcu. Uviedol, ţe nemoţno vyvodiť z nevykazovania príjmov
spoločnosti P.-T., s.r.o. v rozhodnom období, ţe nehnuteľnosť navrhovateľky uţíval odporca.
Poukázal na to, ţe námietkami uvedenými v odvolaní, ktoré sú okolnosťami tvrdenými
navrhovateľkou uţ v konaní pred súdom prvého stupňa, sa dostatočne zaoberal súd prvého
stupňa a leasingová zmluva je zaloţená na č.l. 180 spisu pred zápisnicou z pojednávania
z 15.1.2009 na č.l. 182. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil ustanovením § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnosťou odporcu v odvolacom konaní,
ktorému prisúdil náhradu trov konania vo výške trov právneho zastúpenia.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá ho navrhla
zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodňovala
ustanovením § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. Odvolaciemu súdu vyčítala, ţe reagoval len na jedinú
z jej odvolacích námietok, o nepredloţení leasingovej zmluvy ako dôkazu do skončenia
dokazovania pred súdom prvého stupňa, čím porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie.
Akceptovaním tohto dôkazu došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní na ujmu
navrhovateľky. Naopak odvolací súd ňou predloţené dôkazy 20.7.2009 nevykonal a ani
neuviedol, ţe ich povaţuje za bezpredmetné. Namietala aj skutkové hodnotenie vykonaného
dôkazu - leasingovej zmluvy, pretoţe nevypovedá o nájme alebo vlastníctve predmetu
leasingu - píly obchodnou spoločnosťou P.-T., s.r.o. v rozhodnom období roku 2005. Ďalej
namietala skutkové zistenie oboch súdov o uţívaní vlastnícky jej patriacej nehnuteľnosti
obchodnou spoločnosťou. Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávne právne posúdenie veci v
otázke premlčania, ktoré malo byť posúdené podľa Obchodného zákonníka. Tvrdila tieţ, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe vo veci rozhodla na súde prvého stupňa zaujatá sudkyňa. Jej
subjektívnu zaujatosť videla v jej správaní, spočívajúcom v napomenutí smerujúcom k
právnemu zástupcovi navrhovateľky, o jeho telefonickom informovaní sa o doručení
predvolania odporcovi, resp. o odročení pojednávania. Namietaná sudkyňa, podľa
dovolateľky, doručovala písomnosti odporcovi prostredníctvom polície a keďţe neposlala
predvolanie na pojednávanie 17.1.2008, nemohla nastať fikcia doručenia podľa § 48 ods. 3
O.s.p., ustanovila opatrovníka odporcovi podľa § 29 ods. 2 O.s.p., hoci jeho pobyt bol známy,
umoţnila právnemu zástupcovi odporcu „len tak si odskočiť na pojednávanie a okamţite
odísť“, 12.3.2008 rozhodla v neprítomnosti navrhovateľky i napriek jej ospravedlneniu
z dôvodu pobytu v zahraničí a prihliadla na leasingovú zmluvu, ktorá bola zaloţená do spisu
aţ po skončení dokazovania.
Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť ako
nedôvodné a uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania vo výške 305,52 eur. Poukázal
na skutočnosť, ţe o námietke zaujatosti sudkyne prejednávajúcej a rozhodujúcej danú vec
na súde prvého stupňa uţ krajský súd rozhodol v priebehu konania. Uviedol, ţe trestné
konanie, na ktoré sa odvoláva navrhovateľka, začalo na jej podnet voči konateľovi obchodnej
spoločnosti a nie voči fyzickej osobe. Ani vypočutí svedkovia nevedeli identifikovať subjekt
pracujúci v nehnuteľnosti navrhovateľky na píle v rozhodnom období.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania, t.j. či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasledujúcich O.s.p. moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Dovolanie navrhovateľky preto nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie navrhovateľky by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa
preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal
tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu
vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ a g/ O.s.p.,
tým ţe súd jej odňal moţnosť konať pred súdom a vo veci rozhodol zaujatý sudca.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska ust. § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide len v tom prípade, ak išlo
o postup nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa tento postup súdu prejavil v priebehu
konania, t.j. v činnosti, ktorá vydaniu konečného súdneho rozhodnutia predchádzala.
Navrhovateľka v dovolaní namietala, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí závaţnou
procesnou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd jej
odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe neodôvodnil (zmätočne a nedostatočne) svoje
potvrdzujúce meritórne rozhodnutie. Pod túto námietku treba zahrnúť jej argumentáciu, ţe
odvolací súd sa dôsledne nezaoberal jej odvolacími tvrdeniami.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Toto zákonné ustanovenie, ktoré sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.), je
potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky formou oznámenia FMZV pod č. 209/1992 Zb.) vykladať a uplatňovať s ohľadom
na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz
v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné
dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Z citovaných článkov ústavy
a dohovoru však nemoţno vyvodzovať, ţe dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť
kaţdým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môţe povaţovať za základný pre svoju
argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. je
jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej. Stav, kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Vecná legitimácia
je stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom práva
(povinnosti), ktorá je predmetom konania. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie pasívne legitimovaný, vyplýva z § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je ním ten,
komu sa plnením dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým, ţe v jeho majetku došlo buď
k zvýšeniu aktív (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) alebo k zníţeniu pasív (§ 454
Občianskeho zákonníka), aj keď k tomu malo v súlade s právom dôjsť. Úvaha súdu o tom, či
je ţaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodnou, musí vychádzať z posúdenia
všetkých okolností konkrétnej veci, pričom jednou z podmienok jej úspešnosti je vecná
pasívna legitimácia odporcu.
Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá týmto zákonným poţiadavkám.
Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby na vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 219 O.s.p. Uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal
priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa
navrhovateľka odvolaním domáhala a čím v odvolacom konaní argumentovala (námietkami
totoţnými s tými, ktorými sa zaoberal aj súd prvého stupňa) a uviedol právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil
v akých skutkových zisteniach vidí dôvod nesplnenia základnej podmienky predpokladanej
ustanovením § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v podrobnostiach v súlade s ustanovením
§ 219 ods. 2 O.s.p. poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Prijaté právne
závery (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tieţ stručne vysvetlil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k vyššie uvedeným
skutočnostiam dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.
Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na obsah dovolaním napadnutého rozsudku,
dospel dovolací súd k záveru, ţe právo dovolateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia
porušené nebolo.
Z dovolania je zrejmé, ţe navrhovateľka namieta aj neúplnosť skutkových zistení
súdov (vytýka im, ţe nezohľadnili ňou predloţené dôkazy). Po obsahovej stránke tu môţe ísť
prípadne o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej)
procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada
(i keby k nej v konaní prípadne došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Súdy tým, ţe nesprávne alebo neúplne zistia skutkový stav, neodnímajú bez
ďalšieho účastníkovi konania ţiadne z jeho procesných oprávnení.
Posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých vyriešenie
je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci.
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; nie je
totiţ viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie dokazovania
a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1
O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého
dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (zakladajúcu
prípustnosť dovolania). V rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 125/1999 Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať
pred súdom.
S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj
v prejednávanej veci, moţno preto konštatovať, ţe nevykonaním navrhovaného dokazovania
nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti navrhovateľke konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľka spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé
dôkazy (leasingovú zmluvu), dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia
dôkazov (pozn. : dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy
dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom
nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy
vykonané v konaní na súdoch niţších stupňov. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov
nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s vyššie uvedeným treba dodať, ţe do obsahu základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka doţadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pokiaľ dovolateľka zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdom konať nesprávnym
právnym posúdením veci (premlčanie), dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p.
odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu,
a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie
veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje
realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať.
I keby tvrdenia dovolateľky o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by
mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Podľa názoru dovolateľky bol v danom prípade procesný postup odvolacieho súdu
v rozpore s § 205a ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 4 O.s.p.
V rámci dokazovania sa vytvára skutkový podklad pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ustanovenie § 120 ods. 4
O.s.p. ukladá súdu povinnosť poučiť účastníkov, ţe všetky dôkazy musia predloţiť alebo
označiť ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, a tieţ, ţe na dôkazy označené
a predloţené neskôr nebude prihliadnuté. Ak nebol účastník konania riadne poučený v zmysle
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., môţe skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neuplatnil v konaní
pred súdom prvého stupňa, uplatniť v odvolaní iba za podmienok taxatívne určených v § 205a
písm. a/ aţ d/ O.s.p. Takéto (pred súdom prvého stupňa neuplatnené) skutočnosti alebo
dôkazy sú pri odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a/ sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)
alebo obsadenia súdu, b/ má byť nimi preukázané, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c/ odvolateľ nebol riadne poučený
podľa § 120 ods. 4, d/ ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predloţiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, ţe súd prvého stupňa účastníkov
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. poučil najneskôr na pojednávaní konanom 17.1.2008, opakovane
na pojednávaniach konaných 12.12.2008 a 15.1.2009, na ktorom rozhodol vo veci samej.
Poučenie účastníka podľa citovaného ustanovenia malo za následok, ţe dôkazy, uvedené
účastníkom aţ v odvolaní, by mohli byť prípustným odvolacím dôvodom, len ak by
vykazovali znaky uvedené v § 205a O.s.p. Pokiaľ by odvolací súd v súlade s § 205a ods. 1
písm. c/ a d/ O.s.p. ako prípustný odvolací dôvod vzal na zreteľ dôkaz - leasingovú zmluvu,
uvedenú účastníkom aţ v odvolaní, dopustil by sa inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). I keby rozhodnutie aj bolo
výsledkom konania postihnutého tzv. inou vadou (neuvedenou v § 237 O.s.p.), nezakladala by
existencia tejto inej vady „zmätočnosť“ rozhodnutia a tým prípustnosť dovolania. Napokon
dovolací súd konštatuje, ţe leasingová zmluva nemala vplyv na výsledok rozhodnutia o veci.
Námietka dovolateľky je v tomto smere bez právnej relevancie.
Dovolateľka argumentovala v otázke prípustnosti dovolania proti potvrdzujúcemu
rozsudku aj tým, ţe vo veci rozhodla na súde prvého stupňa vylúčená sudkyňa, t.j. prípustnosť
videla v naplnení ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. O vylúčení namietanej sudkyne
Okresného súdu Povaţská Bystrica JUDr. Ľ. B. rozhodol na námietku navrhovateľky
uplatnenú počas konania Krajský súd v Trenčíne uznesením z 18. februára 2008 sp. zn. 4 NcC
3/2008 tak, ţe ju nevylúčil z prejednania a rozhodovania predmetnej veci. Keďţe dovolací
súd je oprávnený pri posudzovaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. g/
O.s.p. túto otázku posúdiť samostatne, dovolací súd skúmal, či vo veci (ne)rozhodoval
vylúčený sudca.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,
ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia
určitého kvalifikovaného vzťahu sudcu k prejednávanej veci alebo jeho osobný vzťah
k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe
o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by
mohol viesť k nezákonnému rozhodnutiu. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca
má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môţe
ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom
konania), prípadne má na tomto výsledku aj nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník)
alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním
a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p. O kvalifikovaný
pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak bol zaloţený
na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.
Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil ţiaden taký kvalifikovaný vzťah sudkyne
k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci.
Podľa dovolacieho súdu skutočnosť, ţe konajúca sudkyňa napomenula právneho
zástupcu navrhovateľky, aby sa telefonicky neinformoval o doručení predvolania odporcovi,
resp. o odročení pojednávania, bez ďalšieho nič nevypovedá o kvalifikovanom vzťahu
konajúcej sudkyne k veci a k účastníkom konania, ktoré vzťahy netvrdila ani navrhovateľka.
Ostatné dôvody zaujatosti tvrdené navrhovateľkou (doručovanie písomnosti, ustanovenie
opatrovníka, odchod právneho zástupcu odporcu z pojednávania pred jeho skončením,
rozhodnutie v neprítomnosti navrhovateľky na pojednávaní a prihliadnutie na leasingovú
zmluvu) sú okolnosťami spočívajúcimi v postupe zákonnej sudkyne v konaní o prejednávanej
veci a v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. nie sú relevantným dôvodom spôsobilým vyvolať vznik
pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne.
Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v posudzovanej veci v konaní
pred okresným súdom (a ani pred odvolacím súdom) nerozhodoval vylúčený sudca, a preto
nedošlo k navrhovateľkou namietanej procesnej vade (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd mimoriadny opravný prostriedok navrhovateľky
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď
neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe trovy odporcu, ktoré
vznikli v súvislosti s vyjadrením jeho zástupcu k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom
na neprípustnosť dovolania, za potrebné na účelné bránenie práva.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová