Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/73/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky B. K., bývajúcej v S.,

zastúpenej Mgr. V. Š., advokátom, so sídlom v B., proti odporcovi MUDr. J. D., s miestom

podnikania v P., IČO : X., zastúpenému JUDr. R. F., advokátom, so sídlom v P., o vydanie

bezdôvodného obohatenia 3 186,62 eur (96 000,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej

Okresným súdom v Povaţskej Bystrici pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľky

proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 3. decembra 2009 sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 15. januára 2009 č. k.

-187 zamietol návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia a navrhovateľke uloţil

povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 903,92 eur. Rozhodnutie zaloţil

na nedostatku pasívnej legitimácie odporcu vo veci, pretoţe nie je nositeľom povinnosti

z hmotnoprávneho nároku tvrdeného navrhovateľkou. Vzhľadom na neexistenciu zmluvného

vzťahu, nárok navrhovateľky kvalifikoval v zmysle a

bezdôvodným obohatením získaným obchodnou spoločnosťou P.-T., s.r.o., (nie odporcom),

na úkor navrhovateľky, uţívaním nehnuteľnosti - haly, v jej vlastníctve. Uvedená spoločnosť

halu uţívala naďalej aj po ukončení nájomnej zmluvy od 1.1.2005 do 30.9.2005 tým, ţe

predmetnú halu nevypratala, nakoľko v nej ponechala pílu, na ktorej v predchádzajúcom

období vykonávala piliarsku výrobu. Vyslovil názor, ţe právo navrhovateľky na vydanie

bezdôvodného obohatenia v súlade s ustanovením § 100 ods. 1a § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pokiaľ by bolo uplatnené proti obchodnej spoločnosti P.-T., je premlčané, pretoţe

2

dvojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť 1.10.2005 a návrh bol uplatnený na

súde 21.11.2007, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Rozhodnutie vo

výroku o práve na náhradu trov konania odôvodnil a úspešnosťou odporcu

v konaní a výšku priznaných trov ich správnym vyčíslením.

Krajský súd v Trenčíne o odvolaní navrhovateľky rozsudkom z 3. decembra 2009

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti v zmysle

potvrdil a navrhovateľke uloţil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 232,81 eur. Stotoţnil sa so skutkovými zisteniami a právnymi

závermi súdu prvého stupňa. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru o nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie odporcu. Uviedol, ţe nemoţno vyvodiť z nevykazovania príjmov

spoločnosti P.-T., s.r.o. v rozhodnom období, ţe nehnuteľnosť navrhovateľky uţíval odporca.

Poukázal na to, ţe námietkami uvedenými v odvolaní, ktoré sú okolnosťami tvrdenými

navrhovateľkou uţ v konaní pred súdom prvého stupňa, sa dostatočne zaoberal súd prvého

stupňa a leasingová zmluva je zaloţená na č.l. 180 spisu pred zápisnicou z pojednávania

z 15.1.2009 na č.l. 182. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil ustanovením § 224

ods. 1 v spojení s a úspešnosťou odporcu v odvolacom konaní,

ktorému prisúdil náhradu trov konania vo výške trov právneho zastúpenia.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá ho navrhla

zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodňovala

ustanovením a Odvolaciemu súdu vyčítala, ţe reagoval len na jedinú

z jej odvolacích námietok, o nepredloţení leasingovej zmluvy ako dôkazu do skončenia

dokazovania pred súdom prvého stupňa, čím porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie.

Akceptovaním tohto dôkazu došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní na ujmu

navrhovateľky. Naopak odvolací súd ňou predloţené dôkazy 20.7.2009 nevykonal a ani

neuviedol, ţe ich povaţuje za bezpredmetné. Namietala aj skutkové hodnotenie vykonaného

dôkazu - leasingovej zmluvy, pretoţe nevypovedá o nájme alebo vlastníctve predmetu

leasingu - píly obchodnou spoločnosťou P.-T., s.r.o. v rozhodnom období roku 2005. Ďalej

namietala skutkové zistenie oboch súdov o uţívaní vlastnícky jej patriacej nehnuteľnosti

obchodnou spoločnosťou. Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávne právne posúdenie veci v

otázke premlčania, ktoré malo byť posúdené podľa . Tvrdila tieţ, ţe

dovolanie je prípustné, pretoţe vo veci rozhodla na súde prvého stupňa zaujatá sudkyňa. Jej

subjektívnu zaujatosť videla v jej správaní, spočívajúcom v napomenutí smerujúcom k

právnemu zástupcovi navrhovateľky, o jeho telefonickom informovaní sa o doručení

predvolania odporcovi, resp. o odročení pojednávania. Namietaná sudkyňa, podľa

dovolateľky, doručovala písomnosti odporcovi prostredníctvom polície a keďţe neposlala

predvolanie na pojednávanie 17.1.2008, nemohla nastať fikcia doručenia podľa § 48 ods. 3

, ustanovila opatrovníka odporcovi podľa , hoci jeho pobyt bol známy,

umoţnila právnemu zástupcovi odporcu „len tak si odskočiť na pojednávanie a okamţite

odísť“, 12.3.2008 rozhodla v neprítomnosti navrhovateľky i napriek jej ospravedlneniu

z dôvodu pobytu v zahraničí a prihliadla na leasingovú zmluvu, ktorá bola zaloţená do spisu

aţ po skončení dokazovania.

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť ako

nedôvodné a uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania vo výške 305,52 eur. Poukázal

na skutočnosť, ţe o námietke zaujatosti sudkyne prejednávajúcej a rozhodujúcej danú vec

na súde prvého stupňa uţ krajský súd rozhodol v priebehu konania. Uviedol, ţe trestné

konanie, na ktoré sa odvoláva navrhovateľka, začalo na jej podnet voči konateľovi obchodnej

spoločnosti a nie voči fyzickej osobe. Ani vypočutí svedkovia nevedeli identifikovať subjekt

pracujúci v nehnuteľnosti navrhovateľky na píle v rozhodnom období.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania, t.j. či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasledujúcich moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len

v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Dovolanie navrhovateľky preto nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

Dovolanie navrhovateľky by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,

v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené

niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa

preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal

tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu

vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľka prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením a ,

tým ţe súd jej odňal moţnosť konať pred súdom a vo veci rozhodol zaujatý sudca.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,

ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska ust. významná, ide len v tom prípade, ak išlo

o postup nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa tento postup súdu prejavil v priebehu

konania, t.j. v činnosti, ktorá vydaniu konečného súdneho rozhodnutia predchádzala.

Navrhovateľka v dovolaní namietala, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí závaţnou

procesnou vadou uvedenou v ustanovení z dôvodu, ţe odvolací súd jej

odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe neodôvodnil (zmätočne a nedostatočne) svoje

potvrdzujúce meritórne rozhodnutie. Pod túto námietku treba zahrnúť jej argumentáciu, ţe

odvolací súd sa dôsledne nezaoberal jej odvolacími tvrdeniami.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto zákonné ustanovenie, ktoré sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ), je

potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky formou oznámenia FMZV pod č. ) vykladať a uplatňovať s ohľadom

na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz

v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné

dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy

6

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Z citovaných článkov

a dohovoru však nemoţno vyvodzovať, ţe dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť

kaţdým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môţe povaţovať za základný pre svoju

argumentáciu (mutatis mutandis ). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v je

jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi

závermi na strane druhej. Stav, kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2

, vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Vecná legitimácia

je stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom práva

(povinnosti), ktorá je predmetom konania. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné

obohatenie pasívne legitimovaný, vyplýva z . Je ním ten,

komu sa plnením dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým, ţe v jeho majetku došlo buď

k zvýšeniu aktív ( ) alebo k zníţeniu pasív (

), aj keď k tomu malo v súlade s právom dôjsť. Úvaha súdu o tom, či

je ţaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodnou, musí vychádzať z posúdenia

všetkých okolností konkrétnej veci, pričom jednou z podmienok jej úspešnosti je vecná

pasívna legitimácia odporcu.

Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá týmto zákonným poţiadavkám.

Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby na vydanie

bezdôvodného obohatenia v zmysle Uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal

priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa

navrhovateľka odvolaním domáhala a čím v odvolacom konaní argumentovala (námietkami

totoţnými s tými, ktorými sa zaoberal aj súd prvého stupňa) a uviedol právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil

v akých skutkových zisteniach vidí dôvod nesplnenia základnej podmienky predpokladanej

ustanovením a v podrobnostiach v súlade s ustanovením

poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Prijaté právne

závery (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tieţ stručne vysvetlil. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k vyššie uvedeným

skutočnostiam dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s , a ţe

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na obsah dovolaním napadnutého rozsudku,

dospel dovolací súd k záveru, ţe právo dovolateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia

porušené nebolo.

Z dovolania je zrejmé, ţe navrhovateľka namieta aj neúplnosť skutkových zistení

súdov (vytýka im, ţe nezohľadnili ňou predloţené dôkazy). Po obsahovej stránke tu môţe ísť

prípadne o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v vymenovanej)

procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada

(i keby k nej v konaní prípadne došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), sama o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle

písm. f/ Súdy tým, ţe nesprávne alebo neúplne zistia skutkový stav, neodnímajú bez

ďalšieho účastníkovi konania ţiadne z jeho procesných oprávnení.

Posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých vyriešenie

je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci.

ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; nie je

totiţ viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie dokazovania

a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1

), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ

v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého

dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle (zakladajúcu

prípustnosť dovolania). V rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 125/1999 Najvyšší súd Slovenskej republiky

uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať

pred súdom.

S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj

v prejednávanej veci, moţno preto konštatovať, ţe nevykonaním navrhovaného dokazovania

nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti navrhovateľke konať pred súdom.

Pokiaľ dovolateľka spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé

dôkazy (leasingovú zmluvu), dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia

dôkazov (pozn. : dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci

prípustnosť dovolania podľa (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy

dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom

nevykonáva ( ) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy

vykonané v konaní na súdoch niţších stupňov. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov

nezakladá procesnú vadu konania v zmysle

V súvislosti s vyššie uvedeným treba dodať, ţe do obsahu základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka doţadovať sa ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Pokiaľ dovolateľka zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdom konať nesprávnym

právnym posúdením veci (premlčanie), dovolací súd poznamenáva, ţe

odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu,

a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie

veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (viď ); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani

prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje

realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať.

I keby tvrdenia dovolateľky o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by

mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia

Podľa názoru dovolateľky bol v danom prípade procesný postup odvolacieho súdu

v rozpore s a

V rámci dokazovania sa vytvára skutkový podklad pre rozhodnutie súdu vo veci samej.

Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ustanovenie § 120 ods. 4

ukladá súdu povinnosť poučiť účastníkov, ţe všetky dôkazy musia predloţiť alebo

označiť ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, a tieţ, ţe na dôkazy označené

a predloţené neskôr nebude prihliadnuté. Ak nebol účastník konania riadne poučený v zmysle

ustanovenia , môţe skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neuplatnil v konaní

pred súdom prvého stupňa, uplatniť v odvolaní iba za podmienok taxatívne určených v § 205a

písm. a/ aţ d/ Takéto (pred súdom prvého stupňa neuplatnené) skutočnosti alebo

dôkazy sú pri odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a/ sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)

alebo obsadenia súdu, b/ má byť nimi preukázané, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c/ odvolateľ nebol riadne poučený

podľa § 120 ods. 4, d/ ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predloţiť

do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, ţe súd prvého stupňa účastníkov

v zmysle poučil najneskôr na pojednávaní konanom 17.1.2008, opakovane

na pojednávaniach konaných 12.12.2008 a 15.1.2009, na ktorom rozhodol vo veci samej.

Poučenie účastníka podľa citovaného ustanovenia malo za následok, ţe dôkazy, uvedené

účastníkom aţ v odvolaní, by mohli byť prípustným odvolacím dôvodom, len ak by

vykazovali znaky uvedené v Pokiaľ by odvolací súd v súlade s

písm. c/ a d/ ako prípustný odvolací dôvod vzal na zreteľ dôkaz - leasingovú zmluvu,

uvedenú účastníkom aţ v odvolaní, dopustil by sa inej vady konania majúcej za následok

10

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). I keby rozhodnutie aj bolo

výsledkom konania postihnutého tzv. inou vadou (neuvedenou v ), nezakladala by

existencia tejto inej vady „zmätočnosť“ rozhodnutia a tým prípustnosť dovolania. Napokon

dovolací súd konštatuje, ţe leasingová zmluva nemala vplyv na výsledok rozhodnutia o veci.

Námietka dovolateľky je v tomto smere bez právnej relevancie.

Dovolateľka argumentovala v otázke prípustnosti dovolania proti potvrdzujúcemu

rozsudku aj tým, ţe vo veci rozhodla na súde prvého stupňa vylúčená sudkyňa, t.j. prípustnosť

videla v naplnení ustanovenia O vylúčení namietanej sudkyne

Okresného súdu Povaţská Bystrica JUDr. Ľ. B. rozhodol na námietku navrhovateľky

uplatnenú počas konania Krajský súd v Trenčíne uznesením z 18. februára 2008 sp. zn. 4 NcC

3/2008 tak, ţe ju nevylúčil z prejednania a rozhodovania predmetnej veci. Keďţe dovolací

súd je oprávnený pri posudzovaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. g/

túto otázku posúdiť samostatne, dovolací súd skúmal, či vo veci (ne)rozhodoval

vylúčený sudca.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti

neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,

ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia

určitého kvalifikovaného vzťahu sudcu k prejednávanej veci alebo jeho osobný vzťah

k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe

o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by

mohol viesť k nezákonnému rozhodnutiu. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca

má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môţe

ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom

konania), prípadne má na tomto výsledku aj nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník)

11

alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním

a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle O kvalifikovaný

pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak bol zaloţený

na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.

Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil ţiaden taký kvalifikovaný vzťah sudkyne

k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci.

Podľa dovolacieho súdu skutočnosť, ţe konajúca sudkyňa napomenula právneho

zástupcu navrhovateľky, aby sa telefonicky neinformoval o doručení predvolania odporcovi,

resp. o odročení pojednávania, bez ďalšieho nič nevypovedá o kvalifikovanom vzťahu

konajúcej sudkyne k veci a k účastníkom konania, ktoré vzťahy netvrdila ani navrhovateľka.

Ostatné dôvody zaujatosti tvrdené navrhovateľkou (doručovanie písomnosti, ustanovenie

opatrovníka, odchod právneho zástupcu odporcu z pojednávania pred jeho skončením,

rozhodnutie v neprítomnosti navrhovateľky na pojednávaní a prihliadnutie na leasingovú

zmluvu) sú okolnosťami spočívajúcimi v postupe zákonnej sudkyne v konaní o prejednávanej

veci a v zmysle nie sú relevantným dôvodom spôsobilým vyvolať vznik

pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne.

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v posudzovanej veci v konaní

pred okresným súdom (a ani pred odvolacím súdom) nerozhodoval vylúčený sudca, a preto

nedošlo k navrhovateľkou namietanej procesnej vade ( ).

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd mimoriadny opravný prostriedok navrhovateľky

odmietol podľa v spojení s ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa (s pouţitím analógie) v spojení s , keď

neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe trovy odporcu, ktoré

vznikli v súvislosti s vyjadrením jeho zástupcu k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom

na neprípustnosť dovolania, za potrebné na účelné bránenie práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2011

JUDr. Rudolf Č i r č, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová