Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fb1/381620.770659.pdf
PDF · 115.47 KB
No categories available
7Co/2/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Co 2/2011
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne B., bývajúcej v S.,
zastúpenej Mgr. V., advokátom, so sídlom v Bernolákove, Národného oslobodenia č. 25, proti
ţalovanému MUDr. J., s miestom podnikania v P. , IČO X., zastúpenému JUDr. R.,
advokátom so sídlom v Povaţskej Bystrici, Centrum č. 18/23, o vydanie bezdôvodného
obohatenia 3 186,62 € s príslušenstvom, vedenej Okresným súdom Povaţská Bystrica pod
sp. zn. 3 C 180/2007, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 3.
decembra 2009 sp.zn. 19 Co 85/2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o odvolaní ţalobkyne proti výroku
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 3. decembra 2009 sp. zn. 19 Co 85/2009 o trovách
konania z a s t a v u j e.
Ţalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 15. januára 2009 č. k.
3 C 180/2007-187 zamietol návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia a ţalobkyni uloţil
povinnosť ţalovanému nahradiť trovy konania vo výške 903,92 €.
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 3. decembra 2009
sp. zn. 19 Co 85/2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil a ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho konania
vo výške 232,81 €.
Proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej podala ţalobkyňa dovolanie (č.l. 242 –
250 spisu), proti výroku o trovách odvolacieho konania odvolanie (č.l. 253- 255 spisu).
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. januára 2011 sp.zn. 6 Cdo 73/2010
dovolanie ţalobkyne odmietol a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
dovolacieho konania.
Ţalobkyňa odvolaním zo 7. februára 2010 (č.l. 253 - 255 spisu) napadla rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne z 3. decembra 2009 sp. zn. 19 Co 85/2009 vo výroku o náhrade
trov odvolacieho konania (t.j. o jej povinnosti nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho
konania vo výške 232,81 €.). Odvolaciemu súdu vyčítala nesprávnu aplikáciu ustanovenia
§ 142 ods. 1 O.s.p. pokiaľ ide o otázku účelného priznania trov odvolacieho konania
ţalovanému vo výške 60,58 € v súvislosti s úkonom právnej sluţby spojeným s účasťou
advokáta na vyhlásení rozsudku odvolacím súdom (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V zmysle
zásady nediskriminácie, t.j. rovnakého zaobchádzania, podľa názoru odvolateľky je potrebné
povaţovať rozhodnutie o trovách odvolacieho konania za rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ktoré je svojou podstatou identické s výrokom o trovách prvostupňového konania, kde je
zákonná moţnosť odvolania zachovaná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť odvolaním (§ 201 a nasl. O.s.p.).
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria také jeho vlastnosti, ktoré vymedzujú jeho práva
a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto vlastnosťou je nepochybne
aj funkčná príslušnosť, úprava ktorej dáva odpoveď na otázku, ktorý súd je príslušný konať
a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie
určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie ţalobkyne B. smeruje proti výroku rozsudku
krajského súdu, ktorým krajský súd uloţil ţalobkyni povinnosť nahradiť ţalovanému náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 232,81 €.
V danom prípade Krajský súd v Trenčíne (ako súd odvolací) rozsudkom potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodol o trovách odvolacieho konania; rozhodoval ako súd
funkčne príslušný v zmysle § 10 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 219 O.s.p. a § 224 ods. 1 aţ 4
O.s.p., t.j. prejednávajúci odvolanie ţalobkyne smerujúce proti rozsudku súdu prvého stupňa.
Keďţe nešlo o rozhodnutie krajského súdu ako súdu prvého stupňa (§ 9 ods. 2 O.s.p. ),
odvolanie proti nemu nie je prípustné a to ani pokiaľ ide o náhradu trov odvolacieho konania;
takéto rozhodnutie ako celok (v merite veci i vo výroku o trovách odvolacieho konania) nie je
spôsobilým predmetom odvolania (ako správne uviedol aj krajský súd v poučení písomného
vyhotovenia rozsudku tak, ţe proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné). Taktieţ platí,
ţe právoplatnosť rozhodnutia zakladá zákonnú prekáţku pre jeho vecnú zmenu v riadnom
opravnom konaní (rozhodnutie odvolacieho súdu nadobúda právoplatnosť jeho doručením).
Vydanie konečného rozhodnutia v odvolacom konaní vo veci samej zakladá povinnosť
odvolacieho súdu rozhodnúť i o jeho trovách a to za podmienok uvedených v § 151 O.s.p.
v spojení s § 224 O.s.p. Výnimku predstavuje prípad, kedy súd prvého stupňa rozhodne, ţe
o náhrade trov konania bude rozhodnuté aţ po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
(§ 151 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 4 O.s.p.). Rozhodnutie o trovách vzniknutých
v odvolacom konaní pritom vţdy závisí od výsledku tohto konania a tvorí s ním jeden celok.
S uvedeným názorom korešponduje zákonná úprava, podľa ktorej ak súd v rozsudku
nerozhodol o trovách konania, môţe tak sám urobiť dodatočne doplňujúcim rozsudkom do
jeho právoplatnosti a na návrh účastníka do 15 dní od jeho právoplatnosti (§ 166 ods. 1
O.s.p.).
V kontexte historického vývoja, ktorým prešlo procesné právo na území Slovenskej
republiky sa ţiada uviesť niekoľko poznámok o prípustnosti (moţnosti) opravných
prostriedkov proti výrokom o náhrade trov konania vydaných inštančne vyššími súdmi. Tak
napríklad ustanovenie § 528 rak.c.ř.s. z roku 1895 vylučovalo moţnosť podať akýkoľvek
opravný prostriedok proti výroku o trovách konania, ktorý bol vydaný súdom druhej stolice
(Hora, V.: Učebnice civilního práva procesního, Všehrd, Praha 1947, str. 193). Uhorský
civilný poriadok z roku 1911 sa v otázke prípustnosti opravných prostriedkov (odvolacích
i dovolacích) – v porovnaní s rak. c.ř.s. – vyznačoval širším poňatím, pripustil i samostatné
odvolanie len proti trovám konania v rozsudku (§§ 477. I, 513); dovolanie k najvyššiemu
súdu však v tomto prípade obmedzil len spolu s odvolaním proti inej – hlavnej časti rozsudku
(Hora, V: Civilní řád soudní na Slovensku, Nakladateľstvo Právnickej jednoty na Slovensku,
1922, str. 97 a 98). Prípustnosť riadnych opravných prostriedkov (odvolania a sťaţnosti) bola
z hľadiska objektívnych podmienok vylúčená v prípade rozhodnutí vydaných súdom druhej
stolice, čo svoje vyjadrenie našlo v ustanovení § 172 ods. 1 a § 190 zákona č. 142/1950 Zb.
o konaní v občianskych právnych veciach účinného na Slovensku 1. januára 1951. Pokiaľ išlo
o rozsudok vydaný Najvyšším súdom ako súdom prvej stolice (§ 214 ods. 1, § 643 ods. 3),
tento nadobudol právoplatnosť jeho doručením, proti nemu nebolo odvolanie prípustné; nie je
tu inštancia, ktorá by mohla rozhodovať o odvolaní (porovnaj Štajgr, F.: Učebnica
občianskeho procesného práva, II. prepracované a doplnené vydanie, Osveta, Bratislava 1959,
bod 375, 376, str. 341-342). Súčasne platný procesný poriadok (zavedený zákonom č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien, účinný 1. apríla 1964) zachováva kontinuitu
ponímania objektívnych dôvodov vylučujúcich moţnosť uplatnenia riadneho opravného
prostriedku (odvolania) voči rozhodnutiam odvolacieho súdu (§ 201 O.s.p.), čím takto
zákonom upraveným spôsobom limituje prípady na ktoré sa nevzťahuje zásada
dvojinštančnosti, na ktorú poukazuje odvolateľka v tomto prípade. Odvolanie je riadny
opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť rozhodnutie súdu vydané v konaní v prvom
stupni, pokiaľ to zákon nevylučuje. Z ustanovenia § 201 O.s.p. je nutné dôvodiť, ţe
predmetom odvolania nemôţu byť rozhodnutia vydané krajským súdom alebo Najvyšším
súdom Slovenskej republiky ako súdom odvolacím v odvolacom konaní (§ 10 ods. 1 O.s.p. a
§ 10 ods. 2 O.s.p) alebo Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ako súdom dovolacím v
dovolacom konaní (§ 10a ods. 1 Os.p.), ktorým nepredchádzali rozhodnutia súdov prvého
stupňa (napr. rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania, či rozhodnutie
dovolacieho súdu o trovách dovolacieho konania). Preskúmavanie tzv. jednostupňových
rozhodnutí vydaných v odvolacom konaní je moţné len prostredníctvom mimoriadnych
opravných prostriedkov, pokiaľ sú splnené zákonné podmienky.
Občianske súdne konanie z pozície právnej úpravy obsiahnutej v právnom poriadku
Slovenskej republiky je ovládané aj zásadou dvojinštančnosti konania. Podstatou tejto zásady
v civilnom procese je, ţe pokiaľ to zákon umoţňuje môţe sa účastník konania
prostredníctvom opravného prostriedku domáhať, aby rozhodnutie prijaté na súde prvého
stupňa bolo následne predmetom posúdenia na inštančne vyššom súde. Samotné právo na
dvojinštančné konanie je v dôsledku výkladu vnímané ako súčasť v širšom slova zmysle
ponímaného práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ z rozumných dôvodov zákon dovoľuje, aby sa vo
veci s konečnou platnosťou rozhodlo v jednom stupni (napr. tzv. bagateľné spory a iné)
nedochádza k porušeniu práv účastníkov konania na súdnu ochranu a spravodlivé konanie
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Historicko-právna tradícia na území Slovenskej republiky kontinuálne pretrvávajúca a
nachádzajúca vyjadrenie v terajšej právnej úprave, ktorá pre objektívne podmienky
neumoţňuje bezvýhradné uplatnenie zásady dvojinštančnosti konania – voči rozhodnutiu
vydanom v opravnom konaní o náhrade jeho trov – vytvorila zákonný rámec, v ktorom sa
podľa názoru dovolacieho súdu zachovávajú za rovnakých podmienok kaţdému účastníkovi
ústavné práva na súdnu ochranu i spravodlivé súdne konanie.
Z ustanovenia § 201 O.s.p. vyplýva, ţe účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu
prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie
zastaví (§ 104 ods. 1, veta prvá O.s.p.).
Právo rozhodovať o náhrade trov konania prináleţí nielen súdu prvého stupňa ale pre
odvolacie konanie aj súdu odvolaciemu. Napadnuté uznesenie, ktorým Krajský súd
v Trenčíne rozhodol o povinnosti ţalobkyne nadradiť ţalovanému trovy odvolacieho
konania je rozhodnutím odvolacieho súdu a Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je preto
funkčne príslušný na prejednanie odvolania proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu ako
súdu odvolaciemu.
So zreteľom na to, ţe odvolanie ţalobkyne smeruje proti takému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, kde nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, bolo konanie o jej opravnom prostriedku v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p. zastavené.
V odvolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, lebo nepodal návrh na
uloţenie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. decembra 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta