Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 167/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. R., Ľ., zastúpeného AK..., s. r. o., P., konajúcou

prostredníctvom jej konateľa a advokáta JUDr. J. T., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 4, a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2012

doručená sťažnosť V. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že rozsudkom Okresného

súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. septembra 1979

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 23. januára 1980

bolo zriadené právo prechodu cez pozemok patriaci právnemu predchodcovi sťažovateľa

(ďalej aj „vecné bremeno“ alebo „právo prechodu“), ktoré bolo zaznamenané aj na liste

vlastníctva, svedčiace právnemu predchodcovi žalobkyne v konaní pred všeobecnými súdmi

(ďalej len „žalobkyňa“). Sťažovateľ 15. mája 2007 inicioval konanie o vykonanie opravy

chyby v katastri nehnuteľností, ktoré odôvodnil tým, že práva a povinnosti z takto

zriadeného vecného bremena sa týkali iba účastníkov uvedeného súdneho sporu

a nezaväzovali ich právnych nástupcov. Vecné bremeno bolo v nadväznosti na to následne

z katastra nehnuteľností vymazané.

Vzhľadom na to, že predmetný prechod cez pozemok sťažovateľa je jediným

možným prechodom k rodinnému domu žalobkyne, žalobkyňa sa podanou žalobou

domáhala, aby okresný súd určil, že povinnosť sťažovateľa trpieť prechod cez jeho

pozemok v zmysle rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 17. septembra 1979

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 23. januára 1980

nezanikla. Okresný súd považoval predmetné vecné bremeno za vecné bremeno „in rem“,

ktoré sa vzťahuje na nehnuteľnosti ako také a pôsobí aj voči právnym nástupcom povinného

a oprávneného, a preto rozsudkom č. k. -263 z 24. februára 2010 žalobkyni

vyhovel, a to v časti žaloby o určenie, že povinnosť sťažovateľa trpieť prechod cez jeho

pozemok naďalej trvá. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal,

pričom okrem jeho vecnej nesprávnosti namietal aj nedostatok naliehavého právneho

záujmu na takom určení, akého sa žalobkyňa domáhala, a tiež to, že o veci sa už skôr

právoplatne rozhodlo.

Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 13. októbra 2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a konštatoval aj správnosť jeho odôvodnenia. Vo vzťahu k podmienke naliehavého

právneho záujmu na výsledku konania uviedol, že s prihliadnutím na význam zápisu

v katastri nehnuteľností a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie

žalobkyne je za danej situácie neisté a bez požadovaného určenia sa právo vecného bremena

v katastri nehnuteľností nevyznačí. Zároveň krajský súd poukázal na to, že odvolaním

napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že povinnosť sťažovateľa strpieť prechod

žalobkyne cez jeho dvor v zmysle označených rozsudkov nezanikla. Týmto rozhodnutím

podľa názoru krajského súdu okresný súd nerozhodol o zriadení vecného bremena, ale určil,

že povinnosť sťažovateľa trpieť prechod žalobkyne cez jeho dvor nezanikla. Nemožno sa

preto stotožniť s názorom, že označený skorší rozsudok je takýmto rozhodnutím o veci,

ktoré by bránilo prerokovaniu novej žaloby (res iudicata).

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého

prípustnosť odvodzoval z a (ďalej

aj „OSP“).

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako

neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 238

a . Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladajú sťažovateľom

namietané vady rozsudku krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. d) alebo

písm. f) , ale prípadne by mohli predstavovať len tzv. iné vady konania podľa

ods. 2 písm. b) , ktoré samy osebe nezakladajú prípustnosť dovolania.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa

, ktorou navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd

napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu. Zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

v sume 2 000 €, čo odôvodnil tým, že síce je „vlastníkom domu a dvora, v dome však býva

aj jeho 72 ročná mama, na ktorej fyzickom aj psychickom stave sa toto konanie prejavilo,

pričom toto sa prenáša aj do rodiny navrhovateľa. Medzičasom totiž, od vydania rozsudku

OS Stará Ľubovňa zo 17. 9. 1979 a KS Košice z 23. 1. 1980, došlo k prístavbe na dome

a zmenšeniu dvora, preto už prejazd ani nie je možný.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho

predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, v ktorej namietal

primárne porušenie svojho základného práva podľa , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť

petit (, , , , ,

).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napadol iba označené uznesenie

najvyššieho súdu, mohol sa ústavný súd zaoberať jeho námietkami týkajúcimi sa iných,

sťažnosťou nenapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, v tomto prípade rozsudku

krajského súdu, iba v tom rozsahu, v akom sa tieto námietky zároveň týkali (premietli)

aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri

výklade a aplikácii ustanovení a , ktoré vymedzujú podmienky

prípustnosti dovolania. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nesprávne odmietol podané

dovolanie, hoci boli splnené podmienky a . Sťažovateľ tvrdí, že

najvyšší súd v napadnutom uznesení neodstránil pochybenie, ktorých sa predtým dopustil

okresný súd a krajský súd, keď dovolanie ako neprípustné odmietol.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či

napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému

závažnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť

vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ uplatnil voči najvyššiemu súdu výhrady, že v napadnutom uznesení

nesprávne posúdil splnenie predpokladov prípustnosti dovolania podľa .

Podľa sťažovateľa «Prvostupňový súd rozhodol, že povinnosť žalovaného podľa rozsudku

OS Stará Ľubovňa zo 17. 9. 1979, sp. zn. , v spojení s rozsudkom KS Košice

z 23. 1. 1980, sp. zn. , trvá. Týmto rozsudkom bolo (podľa názoru súdov)

právoplatne rozhodnuté v podstate o vecnom bremene, t. j. že „žalovaný je povinný trpieť

prechod cez svoj dvor“.

Ak je tento rozsudok právoplatný, potom v konaní, ktoré predchádzalo dovolaciemu

konaniu, bolo rozhodované o tom istom skutku, t. j. či povinnosť žalovaného (navrhovateľa

v tomto konaní) trpieť prechod žalobkyne cez svoj dvor, trvá. Ide o ten istý skutok napriek

tomu, že súd rozhodoval o petite, že „povinnosť žalovaného podľa rozsudkov OS Stará

Ľubovňa a KS Košice trvá“. Napriek takejto odlišnej formulácii ide o ten istý skutok a ten

istý nárok, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté.

Ak povinnosť podľa skorších rozsudkov trvá, tieto sú právoplatné, sú aj exekučným

titulom a jeho plnenie bolo možné vymáhať exekučným konaním. Iba v exekučnom konaní

bolo možné na príp. námietku rozhodnúť, či povinnosť trpieť prechod cez dvor trvá.

V súčasnosti existujú dva exekučné tituly, ktorými bolo rozhodnuté o tom, že povinnosť

trpieť prechod cez jeden a ten istý dvor trvá.

Ak by nešlo o ten istý skutok, ide o konanie podľa , písm. c) , t. j. konanie

o určenie, či existuje právo resp. povinnosť trpieť prechod. Pre takéto konanie sa vyžaduje

naliehavý právny záujem. Ak existuje právoplatné rozhodnutie o určení, že existuje

povinnosť trpieť prechod cez dvor, ďalšie rozhodnutie o tom, že povinnosť podľa skoršieho

rozhodnutia trvá, je duplicitné. Nemôže preto existovať naliehavý právny záujem na

takomto určení a rozhodnutí.».

Uvedené námietky sťažovateľa smerovali najmä proti tejto časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu:

„V predmetnej veci prvostupňový súd určil, že povinnosť žalovaného trpieť prechod

žalobkyne cez jeho dvor v zmysle citovaných rozsudkov nezanikla. Prvostupňový súd

nerozhodol o zriadení vecného bremena. Z tohto dôvodu nemožno vyvodiť, že označený

skorší rozsudok je takým rozhodnutím o veci, ktoré by bránilo prejednaniu novej žaloby.“

Sťažovateľ nesúhlasil ani s rozsahom, ktorý venoval najvyšší súd objasneniu

významu a pôsobeniu zásady právoplatne skončenej veci (res iudicata), tvrdiac, že sa s touto

zásadou v rámci dovolacieho konania vysporiadal iba všeobecne.

Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľa nestotožňuje, ale v protiklade s ním

konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s touto námietkou

sťažovateľa. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je vo vzťahu k predmetnej námietke

zjavne neodôvodnené, ale naopak, obsahuje dostatok dôvodov na svoj záver o odmietnutí

dovolania pre nesplnenie podmienky podľa , a nemá ani atribúty

arbitrárnosti. Výklad okresného súdu a krajského súdu, ktorý v okolnostiach danej veci

(absencia zápisu vecného bremena v katastri nehnuteľností) umožnil konať o návrhu

žalobkyne, je podľa názoru ústavného súdu výkladom priaznivejším na realizáciu

základného práva na súdnu ochranu oboch účastníkov.

V priamej súvislosti s namietaným nesprávnym právnym záverom týkajúcim sa

zásady právoplatne skončenej veci sťažovateľ namietal aj to, že ak okresný súd a krajský

súd pripustili konať o návrhu uplatnenom žalobkyňou, tak mali dospieť k záveru, že nie je

daný naliehavý právny záujem na určení existencie práva, ktorého sa žalobkyňa domáhala.

Vo svojej podstate tým sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným

súdom a krajským súdom, ktoré bude predmetom posúdenia v ďalšej časti tohto uznesenia

v rámci ďalšej námietky sťažovateľa.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho

základné práva, keďže podané dovolanie odmietol, hoci podľa neho boli predpoklady

prípustnosti dovolania podľa naplnené.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa názoru sťažovateľa nemal najvyšší súd dovolanie odmietnuť, keďže sa mu

odňala možnosť konať pred súdom tým, že „za takúto vadu nepovažoval rozhodovanie

a rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu petitu z 22. 4. 2008, ale ani 11. 3. 2009, o ktorom

návrhu súd ani nerozhodol“.

Podľa sťažovateľa okresný súd riadne nerozhodol o návrhu na zmenu petitu žaloby

žalobkyňou. V spojitosti s tým poukázal na to, že „Z výroku uznesenia súdu nevyplýva, akú

zmenu súd pripustil a ani z návrhu právnej zástupkyne žalobkyne... nevyplýva, aký návrh

na pripustenie zmeny petitu predložila... v dôsledku čoho ani nebolo jasné, čo je vlastne

predmetom konania.“.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že „... na pojednávanie 22. apríla 2008 súd nepredvolal

žalovaného (sťažovateľa, pozn.) a predvolanie doručil právnemu zástupcovi (sťažovateľa,

pozn.) až 16. apríla 2008, teda 5 dní pred pojednávaním... účasť právneho zástupcu

v prípade výsluchu druhého účastníka nie je postačujúca, nakoľko skutkové okolnosti, ktoré

sú predmetom výsluchu protistrany, detailne pozná iba účastník, ktorý však pre

neprítomnosť nemôže na ne reagovať...“.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že „... prvostupňový súd porušil aj zásadu rovnosti

v právach podľa a a zásadu nestrannosti, čím odňal

žalovanému možnosť konať pred súdom, svedčí aj to, že na pojednávaní 15. 10. 2008

nepripustil otázku položenú svedkyni právnym zástupcom žalovaného (str. 6) a obdobne

aj na pojednávaní 13. 3. 2009, kedy súd upozornil právneho zástupcu žalovaného

na kladenú otázku až po tom, čo sa žalobkyňa ohradila proti položenej otázke, pričom proti

tejto otázke predtým nemal žiadne výhrady. Položená otázka smerovala k pravdivosti

predchádzajúcej výpovede žalobkyne o hospodárení jeho predchodcu. Vedenie

pojednávania zo strany sudkyne nerešpektovalo zásadu rovnosti strán.“.

Sťažovateľ napokon namieta, že okresný súd „... nepripustil prerušenie konania

do právoplatného skončenia konania pod č. na OS Stará Ľubovňa, v ktorom sa

medzi účastníkmi rieši otázka vlastníctva k pozemku, na ktorom je dom žalobkyne postavený

a tiež pozemkov, po ktorých je možný prístup k domu žalobkyne. Žalobkyňa sa domáha

určenia vlastníctva k týmto pozemkom z titulu vydržania. Súd mal návrhu vyhovieť, pretože

v konaní na návrh žalobkyne, ktorá bola žalobcom aj v konaní , sa

rieši otázka vlastníctva pozemkov, po ktorých je možný prístup k domu žalobkyne, a preto je

to konanie v zmysle , v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu... V prípade, že by súd rozhodol o práve prechodu cez

pozemok žalovaného k domu žalobkyne, nebola by tým vyriešená otázka prístupu k domu,

pretože žalobkyňa nie je vlastníčkou pozemku, na ktorom dom stojí. V takom prípade

nemôže mať naliehavý právny záujem na takejto žalobe, pretože nemá istotu prístupu

po parcele, na ktorej je dom postavený.“.

Okrem toho sťažovateľ namieta aj nesprávny právny názor okresného súdu

a krajského súdu vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 151n, § 151o a § 151p Občianskeho

zákonníka o prechode oprávnení vyplývajúcich z vecných bremien.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s jednotlivými námietkami sťažovateľa

vysporiadal uvádzajúc, že „Dovolateľ videl vadu v zmysle aj v tom, že

postup prvostupňového súdu pri rozhodovaní o zmene návrhu nezodpovedá zákonným

ustanoveniam, čím došlo k upretiu práva na jeho súdnu ochranu, pretože nie je jasné,

o akom návrhu mal súd rozhodovať.

Zo spisu je zrejmé, že prvostupňový súd na pojednávaní 22. apríla 2008 uznesením

pripustil zmenu petitu návrhu tak, ako navrhol právny zástupca žalobkyne na pojednávaní.

Právny zástupca žalobkyne predložil súdu návrh zmeny petitu, ktorý je jasne a zrozumiteľne

formulovaný na č. l. 55. Na pojednávaní 11. marca 2009 právny zástupca žalobkyne

uviedol, že spresňuje petit výroku, teda výrok v I. odseku, aj v II. odseku tak, že nežiada, aby

súd určil ktorúkoľvek nočnú alebo dennú hodinu, ale aby to bolo spresnené tak, že

od 8.00 hod. do 22.00. hod. Nedostatok vydania rozhodnutia súdu o zmene návrhu nie je

prípustným dovolacím dôvodom podľa ustanovenia , možno ho

považovať len za tzv. inú vadu konania v zmysle , ku ktorej však

dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, nejde ale o postup,

ktorým by bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.

Navrhovateľ môže za konania meniť návrh na začatie konania. K takémuto

procesnému úkonu je však treba súhlas súdu ( ). Súd môže pripustiť zmenu

návrhu len ak sú splnené stanovené podmienky: zmenu návrhu na začatie konania

nepripustí, ak by výsledok doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie

o zmenenom návrhu ( ), čím je sledovaná a vyjadrená zásada hospodárnosti.

O zmene návrhu na začatie konania rozhodne súd uznesením, proti ktorému nie je

prípustné odvolanie ( ). K zmene návrhu môže dôjsť ako v konaní

pred súdom prvého stupňa tak i v odvolacom konaní. V dovolacom konaní je zmena návrhu

na začatie konania vylúčená.

Dovolací súd poznamenáva, že skutočnosť, že súd opomenul rozhodnúť o pripustení

alebo nepripustení zmeny návrhu na začatie konania, je síce vadou konania, jeho existencia

však nezakladá prípustnosť dovolania (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. ).

Medzi ďalšie námietky dovolateľa patrí aj to, že na pojednávanie 22. apríla 2008 súd

nepredvolal žalovaného, tým mu bola odňatá možnosť vykonávať svoje práva pred súdom,

byť prítomný na pojednávaní a reagovať na prednesy žalobkyne, ktorá bola ako účastník

na pojednávaní vypočutá, ale aj na prednesy jeho právneho zástupcu a súdu. Uviedol, že,

na pojednávaní 22. apríla 2008 bolo právnym zástupcom žalovaného namietané, že

žalovaný nebol predvolaný na pojednávanie a právny zástupca ho nemohol zabezpečiť

z dôvodu jeho práce mimo Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov žiadal odročiť

pojednávanie. Poukázal, že súd návrh neakceptoval s odôvodnením, že predvolanie sa

doručuje len právnym zástupcom.

Po preštudovaní spisu dovolací súd zistil, že na pojednávaní 22. apríla 2008 bol

prítomný právny zástupca žalovaného, ktorý mal riadne a včas vykázané doručenie

predvolania. Podľa sa môže účastník občianskeho súdneho konania dať v konaní

zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ide o zastúpenie na základe plnej moci.

Z ustanovení až vyplýva, že závisí od vôle účastníka, či a koho si zvolí

za zástupcu. Zástupcom účastníka môže byť aj advokát. Ak si účastník za zástupcu zvolí

advokáta, plnú moc udelenú advokátovi nemôže obmedziť.

V prípade, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, všetky

písomnosti, vrátane predvolania na pojednávanie, súd doručuje len tomuto zástupcovi.

Nie je však vylúčené, aby sa predvolanie na pojednávanie doručilo aj priamo účastníkovi.

Či predvolanie na pojednávanie bude doručené okrem zástupcu aj účastníkovi závisí

od zváženia súdu, ktorý tak urobí vtedy, ak považuje osobnú účasť účastníka na

pojednávaní za potrebnú, napríklad ak mieni účastníka na pojednávaní vypočuť. Ak nemá

účastník na pojednávaní osobne niečo vykonať, stačí, aby na pojednávanie bol predvolaný

len jeho zástupca. Zástupca je totiž oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť

účastník.

Aj pri predvolávaní účastníka na pojednávanie je potrebné, aby mu predvolanie bolo

doručené s dostatočným časovým predstihom, a to spravidla päť dní vopred pred

pojednávaním, aby mal dostatok času sa na pojednávanie pripraviť. So zreteľom na

uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní nedošlo k procesnej vade, zakladajúcej podľa

prípustnosť dovolania.

K ďalšej námietke dovolateľa a to, že odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými jeho

námietkami uvedenými v odvolaní je potrebné uviesť, že v zmysle dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,

čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť tiež sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne

vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie

procesne prípustné – viď až c) ).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b), c) v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

podľa a nasl. ...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala

by ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci

nešlo).

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), dovolací súd

uvádza, že inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Iná vada konania je právne

relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V zmysle § 241 ods. 2

písm. b) treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti

tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného

dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávane veci nejde). Vada tejto povahy je síce

relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní,

sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda

konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté

procesnou vadou v zmysle (dovolací súd napadnuté rozhodnutie

z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania

v zmysle .

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaného odmietol podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Ústavný súd poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne

príslušný dovolací súd (napr. , ).

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladali námietky uplatnené

sťažovateľom v dovolaní vrátane tých, ktoré sa týkali nesprávneho právneho posúdenia veci

či nedostatočného zistenia skutkového stavu, prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa

majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie odôvodňuje, ale

sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami

sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby

posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu). Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve naopak,

obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok. S väčšinou z dovolateľom

uplatnených námietok sa najvyšší súd vysporiadal jednotlivo a zrozumiteľne. Argumentácia

najvyššieho súdu vo vzťahu k zvyšnej časti námietok sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti

(namietané nesprávne právne posúdenie veci, či už vo vzťahu k tvrdenej neexistencii

naliehavého právneho záujmu žalobkyne na uplatnenom určení, že právna povinnosť trvá,

alebo vo vzťahu k nesprávnej aplikácii ustanovení o vecných

bremenách, ako aj vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a možnosti klásť otázky svedkyni)

zjavne vyplýva z časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu týkajúcej sa

nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu

a hodnotenia dôkazov, ktoré môžu predstavovať iba také vady konania, ktoré samy osebe

nezakladajú prípustnosť dovolania.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva

na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred

súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny

poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom

súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení

upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti

napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými

procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája

priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň

aj prípustným dovolacím dôvodom podľa . Aj niektorým ďalším

vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(tzv. iným vadám konania) pripisuje význam, avšak – na rozdiel

od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný

dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno uplatniť iba v takom

dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť

dovolania nezakladá.

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch

do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného

práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu

vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery

„obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa , treba rozhodujúce otázky

v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných

článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. ,

).

Najvyšší súd preto v okolnostiach danej veci nemohol brať na zreteľ len

sťažovateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať

aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom

a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej

istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu

(ako aj okresného súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred

súdom v zmysle . Z priložených príloh totiž vyplýva, že krajský súd

stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal

priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad,

z ktorých vyvodil svoje právne závery. Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti

dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ).

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na viazanosť

petitom sťažnosti mohol preskúmať iba to, či, resp. v akom rozsahu najvyšší súd porušil

napadnutým uznesením tie základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal.

Nemohol sa preto vecne zaoberať námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali proti

nedostatočne zistenému skutkovému stavu alebo nesprávnym právnym názorom okresného

súdu a krajského súdu (napríklad nesprávne právne posúdenie existencie naliehavého

právneho záujmu na uplatnenom určení či otázka prechodu povinnosti vyplývajúcej

z vecného bremena).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé jeho odôvodnenie sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné a v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa

podľa ani práva podľa dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Sťažnosť je

preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ namietal aj porušenie princípu rovnosti strán v súdnom konaní a tomu

zodpovedajúceho základného práva podľa . Podľa sťažovateľa okresný

súd „na pojednávaní 15. 10. 2008 nepripustil otázku položenú svedkyni právnym zástupcom

žalovaného... a obdobne aj na pojednávaní 13. 3. 2009, kedy súd upozornil právneho

zástupcu žalovaného na kladenú otázku až po tom, čo sa navrhovateľka ohradila proti

položenej otázke, pričom proti tejto otázke predtým nemal žiadne výhrady“.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). Spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“,

t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že

žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci Dombo

Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a pod.). v citovanom

garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Požiadavka spravodlivého procesu

obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať

svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane

(, ).

Podľa názoru ústavného súdu sa predmetná námietka sťažovateľa vzťahuje

na konanie pred okresným súdom, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom krajského

súdu, pričom tento rozsudok krajského súdu nebol sťažnosťou napadnutý. Sťažovateľ ani

nenamietal, že by v konaní pred najvyšším súdom bola porušená rovnosť účastníkov v takej

intenzite, aká by indikovala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť

k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa.

Navyše, odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa nepriamo

vysporadúva aj s argumentáciou sťažovateľa, keď uvádza, že nedostatočne zistený skutkový

stav nezakladá prípustnosť dovolania. Nemožnosť položiť svedkyni otázky by

v okolnostiach daného prípadu mohla viesť k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu.

Ústavný súd ďalej uvádza, že v zmysle môžu účastníci dávať otázky

svedkom iba so súhlasom predsedu senátu, resp. samosudcu, z čoho vyplýva, že zákon

predpokladá podmienku súhlasu s podaním otázky. V danej veci nemohli byť základné

práva sťažovateľa porušené takým konaním súdu, ktoré právny predpis umožňuje.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa . Ústavný súd preto

aj v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej napádal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

a práva podľa dodatkového protokolu, ako aj porušenie

ochrany pred vyvlastnením podľa . V súvislosti s namietaným porušením

a 4 (a práva podľa dodatkového protokolu) ústavný súd

pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až . O prípadnom porušení základných práv podľa

ods. 1 (a práva podľa dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom

a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v a

a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľa zaručeného v a 4 a ani práva podľa

ods. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012