Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 76/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.

B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenia a dohovoru postupom Okresného

súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka v záujme vymoženia

svojej pohľadávky z úverovej zmluvy, ktorú uzatvorila s dlžníkom V. M. (ďalej len

„povinný“), priznanej vykonateľným rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

S., a. s., podala 4. januára 2011 súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. (ďalej len „súdny

exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného

okresným súdom 25. februára 2011 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora

z vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. (EX 214/11) z dôvodu, že bol

pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom sťažovateľky ako

účastníčky exekučného konania (oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá

dôvod na jeho vylúčenie. Okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora na základe

námietky povinného doručenej okresnému súdu 29. apríla 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla:

«Okresný súd Ružomberok uznesením zo dňa 25.10.2011, sp.zn.: (ďalej

aj „Uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) ex offo rozhodol o vylúčení súdneho

exekútora z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu,

ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv.»

V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie v označenom exekučnom

konaní sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, k čomu bližšie uviedla:

«Napadnuté uznesenie Okresného súdu Ružomberok veľmi významnou mierou

ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom

exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 214/11. Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.: ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne

a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené Dohovoru

a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný

súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13.04.2011,

sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a

legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny

priebeh exekúcie:

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn.: ;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. §30 ods.10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne

účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej

pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.

... postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.:

, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady

kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na

rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie

označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s

a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Namietané porušenie a dohovoru sťažovateľka odôvodnila

tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká,

mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd

rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto

rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako

povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by

mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné

zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením

oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako

dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. októbra 2011, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti

okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 000 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. októbra 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu

(, , , ) súčasťou základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný

súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol

zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer

k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), ktorá vzbudzuje dôvodnú

pochybnosť o jeho nezaujatosti, považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania

exekúcie.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo

vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti

u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor

vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,

proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník

podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. z 25. októbra

2011 okrem iného uviedol:

„Dňa 29.04.2011 bola prostredníctvom súdneho exekútora tunajšiemu súdu

doručená námietka zaujatosti povinného proti súdnemu exekútorovi, v ktorej povinný

uviedol, že namieta zaujatosť súdneho exekútora JUDr. R. K., ktorý je bývalým

zamestnancom spoločnosti P., s.r.o. O tejto skutočnosti sa povinný dozvedel 18.04.2011.

Tunajší súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č.k. -42

zo dňa 21.06.2011 rozhodol, že súdny exekútor JUDr. R. K. nie je vylúčený z vykonávania

exekúcie vedenej pod spisovou zn. EX 214/11.

Proti uvedenému uzneseniu podal povinný dňa 11.07.2011 odvolanie, v ktorom

poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. -37

zo dňa 13.04.2011, ktorý jednoznačne konštatoval, že bývalý pracovný pomer súdneho

exekútora JUDr. R. K. je dôvodom na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie. Povinný

navrhol vylúčiť súdneho exekútora JUDr. K. z exekúcie vedenej voči jeho osobe, pretože sú

pochybnosti o jeho nestrannosti a nezávislosti pre pomer k svojmu bývalému

zamestnávateľovi, ktorý je oprávnený v jeho exekučnej veci. ...

Vzhľadom ku skutočnosti, že povinný podal odvolanie proti uzneseniu vydanému

vyšším súdnym úradníkom, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, jeho podaním došlo ex

lege k zrušeniu uznesenia č. k. -42 zo dňa 21.06.2011 a vec bola predložená

sudcovi.

Podľa Z z. (Exekučný poriadok), exekútor je vylúčený

z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie,

k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatostí. ...

Preskúmaním spisového materiálu mal súd za preukázané, že námietka zaujatosti

súdneho exekútora bola podaná dôvodne. Súdny exekútor v zmysle § 3 Exekučného

poriadku vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle, pričom je viazaný len ,

medzinárodnými zmluvami podľa a 5 SR, zákonmi, inými všeobecne

záväznými právnymi predpismi a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. Súdny

exekútor musí byť teda nestranný a súčasne sa musí javiť nestranným aj pre externé

prostredie, v ktorom pôsobí pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Jedným

z dôvodom, pre ktorý môže byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie je jeho

pomer k účastníkom konania alebo ich zástupcom a to buď priateľský alebo opačný, ktorý

má základ v okolnostiach, ktoré nastali mimo exekučného konania, a ktorý môže ovplyvniť

subjektívne nazeranie exekútora a v nadväznosti na to aj jeho nestrannosť. Skutočnosť, že

v uvedenom exekučnom konaní bol poverený jeho vedením súdny exekútor, ktorý je zároveň

bývalým zamestnancom oprávneného, podľa názoru súdu vzbudzuje pochybnosti o jeho

nezaujatosti a je dôvodom k jeho vylúčeniu z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1

Exekučného poriadku. Na základe uvedených skutočnosti a s poukazom na nález Ústavného

súdu spis. zn. -37 zo dňa 13.04.2011, súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto uznesenia a súdneho exekútora JUDr. R. K. vylúčil z vykonávania

exekúcie vedenej pod spis. zn. EX 214/11.“

Ústavný súd konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora

s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným

pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti

vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani

disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom

prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30

ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný

bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii

pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie

poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť

súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností

o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci

svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to, že

,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“

(rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights,

Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na už uvedené nemožno ani právne závery okresného súdu vyjadrené

v uznesení sp. zn. z 25. októbra 2011 považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď uznesením sp. zn. z 25. októbra 2011 rozhodol o vylúčení súdneho

exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že

mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti, poukazujúc pri odôvodňovaní svojho

právneho záveru aj na nález ústavného súdu sp. zn. z 13. apríla 2011.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa postupu okresného súdu, ktorému vyčítala, že

nemala možnosť vyjadriť sa k otázke zaujatosti súdneho exekútora a ovplyvniť tak

namietané rozhodnutie, ústavný súd posúdil ako nedôvodnú. Zo zapožičaného spisu

okresného súdu vedeného pod sp. zn. vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť

vyjadriť sa k uplatnenej námietke zaujatosti, pretože okresný súd prípisom z 10. mája 2011

zaslal predloženú námietku zaujatosti jej právnemu zástupcovi na vyjadrenie. Právny

zástupca sťažovateľky uvedený prípis spolu s námietkou prevzal 18. mája 2011, svoje právo

však nevyužil a v súdom určenej lehote (ani neskôr) sa k námietke nevyjadril.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup a uznesenie

okresného súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivý

proces podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Označené práva nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné

súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba

uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu

považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou

úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom

a rozhodnutím okresného súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na spravodlivý proces podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru,

že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa

a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné

právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že vylúčením súdneho exekútora

z vykonávania exekúcie došlo k reálnemu ohrozeniu jej majetku existujúceho v podobe

pohľadávky, resp. že ním bola zmarená finalizácia exekučnej činnosti vymožením jej

pohľadávky, pretože v zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten

exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie. Vykonanie

exekúcie, resp. vymožiteľnosť pohľadávky oprávneného v konečnom dôsledku nie sú

limitované osobou konkrétneho exekútora.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a uznesením okresného súdu a základným právom podľa a právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu a dohovoru

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho

protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len

vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru

().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom

výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva, že

porušenie označených článkov a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho

základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí

okresného súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie

zaručeného a dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek

spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených článkov

a dohovoru a namietaným postupom a uznesením okresného súdu. Z tohto dôvodu je

sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012