Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 76/2012
PDF · 251.81 KB
No categories available
II. ÚS 76/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho
uznesením z 25. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného
súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011
a jeho uznesením z 25. októbra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka v záujme vymoženia
svojej pohľadávky z úverovej zmluvy, ktorú uzatvorila s dlžníkom V. M. (ďalej len
„povinný“), priznanej vykonateľným rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
S., a. s., podala 4. januára 2011 súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. (ďalej len „súdny
exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného
okresným súdom 25. februára 2011 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).
Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. 7 Er 13/2011 (EX 214/11) z dôvodu, že bol
pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom sťažovateľky ako
účastníčky exekučného konania (oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá
dôvod na jeho vylúčenie. Okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora na základe
námietky povinného doručenej okresnému súdu 29. apríla 2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla:
«Okresný súd Ružomberok uznesením zo dňa 25.10.2011, sp.zn.: 7Er 13/2011 (ďalej
aj „Uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) ex offo rozhodol o vylúčení súdneho
exekútora z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu,
ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv.»
V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie v označenom exekučnom
konaní sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu bližšie uviedla:
«Napadnuté uznesenie Okresného súdu Ružomberok veľmi významnou mierou
ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom
exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 214/11. Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn.: 7Er 13/2011 ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne
a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru
a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný
súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13.04.2011,
sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie:
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn.: III ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. §30 ods.10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej
pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.
... postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.:
7Er 13/2011, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie
označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl.46 ods. 1 Ústavy
a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka odôvodnila
tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká,
mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto
rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako
povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by
mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné
zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením
oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Er 13/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti
okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume
1 000 €, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu
(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný
súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol
zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer
k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), ktorá vzbudzuje dôvodnú
pochybnosť o jeho nezaujatosti, považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania
exekúcie.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...
Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo
vyjadriť sa o osobe exekútora.
Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti
u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor
vylúčený...
Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,
proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník
podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.
Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. 7 Er 13/2011 z 25. októbra
2011 okrem iného uviedol:
„Dňa 29.04.2011 bola prostredníctvom súdneho exekútora tunajšiemu súdu
doručená námietka zaujatosti povinného proti súdnemu exekútorovi, v ktorej povinný
uviedol, že namieta zaujatosť súdneho exekútora JUDr. R. K., ktorý je bývalým
zamestnancom spoločnosti P., s.r.o. O tejto skutočnosti sa povinný dozvedel 18.04.2011.
Tunajší súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č.k. 7Er/13/2011-42
zo dňa 21.06.2011 rozhodol, že súdny exekútor JUDr. R. K. nie je vylúčený z vykonávania
exekúcie vedenej pod spisovou zn. EX 214/11.
Proti uvedenému uzneseniu podal povinný dňa 11.07.2011 odvolanie, v ktorom
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. III. ÚS 322/2010-37
zo dňa 13.04.2011, ktorý jednoznačne konštatoval, že bývalý pracovný pomer súdneho
exekútora JUDr. R. K. je dôvodom na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie. Povinný
navrhol vylúčiť súdneho exekútora JUDr. K. z exekúcie vedenej voči jeho osobe, pretože sú
pochybnosti o jeho nestrannosti a nezávislosti pre pomer k svojmu bývalému
zamestnávateľovi, ktorý je oprávnený v jeho exekučnej veci. ...
Vzhľadom ku skutočnosti, že povinný podal odvolanie proti uzneseniu vydanému
vyšším súdnym úradníkom, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, jeho podaním došlo ex
lege k zrušeniu uznesenia č. k. 7Er/13/2011-42 zo dňa 21.06.2011 a vec bola predložená
sudcovi.
Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z z. (Exekučný poriadok), exekútor je vylúčený
z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie,
k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatostí. ...
Preskúmaním spisového materiálu mal súd za preukázané, že námietka zaujatosti
súdneho exekútora bola podaná dôvodne. Súdny exekútor v zmysle § 3 Exekučného
poriadku vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle, pričom je viazaný len ústavou,
medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, zákonmi, inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. Súdny
exekútor musí byť teda nestranný a súčasne sa musí javiť nestranným aj pre externé
prostredie, v ktorom pôsobí pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Jedným
z dôvodom, pre ktorý môže byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie je jeho
pomer k účastníkom konania alebo ich zástupcom a to buď priateľský alebo opačný, ktorý
má základ v okolnostiach, ktoré nastali mimo exekučného konania, a ktorý môže ovplyvniť
subjektívne nazeranie exekútora a v nadväznosti na to aj jeho nestrannosť. Skutočnosť, že
v uvedenom exekučnom konaní bol poverený jeho vedením súdny exekútor, ktorý je zároveň
bývalým zamestnancom oprávneného, podľa názoru súdu vzbudzuje pochybnosti o jeho
nezaujatosti a je dôvodom k jeho vylúčeniu z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1
Exekučného poriadku. Na základe uvedených skutočnosti a s poukazom na nález Ústavného
súdu spis. zn. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.04.2011, súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výrokovej časti tohto uznesenia a súdneho exekútora JUDr. R. K. vylúčil z vykonávania
exekúcie vedenej pod spis. zn. EX 214/11.“
Ústavný súd konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora
s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje
záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných
rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.
Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným
pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti
vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani
disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.
Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom
prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30
ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný
bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii
pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie
poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to, že
,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“
(rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights,
Series A, č. 11, s. 17, § 31).
Vzhľadom na už uvedené nemožno ani právne závery okresného súdu vyjadrené
v uznesení sp. zn. 7 Er 13/2011 z 25. októbra 2011 považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok
porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď uznesením sp. zn. 7 Er 13/2011 z 25. októbra 2011 rozhodol o vylúčení súdneho
exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že
mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti, poukazujúc pri odôvodňovaní svojho
právneho záveru aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011.
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa postupu okresného súdu, ktorému vyčítala, že
nemala možnosť vyjadriť sa k otázke zaujatosti súdneho exekútora a ovplyvniť tak
namietané rozhodnutie, ústavný súd posúdil ako nedôvodnú. Zo zapožičaného spisu
okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 Er 13/2011 vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť
vyjadriť sa k uplatnenej námietke zaujatosti, pretože okresný súd prípisom z 10. mája 2011
zaslal predloženú námietku zaujatosti jej právnemu zástupcovi na vyjadrenie. Právny
zástupca sťažovateľky uvedený prípis spolu s námietkou prevzal 18. mája 2011, svoje právo
však nevyužil a v súdom určenej lehote (ani neskôr) sa k námietke nevyjadril.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup a uznesenie
okresného súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Označené práva nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné
súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba
uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu
považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou
úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom
a rozhodnutím okresného súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru,
že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné
právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že vylúčením súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie došlo k reálnemu ohrozeniu jej majetku existujúceho v podobe
pohľadávky, resp. že ním bola zmarená finalizácia exekučnej činnosti vymožením jej
pohľadávky, pretože v zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten
exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie. Vykonanie
exekúcie, resp. vymožiteľnosť pohľadávky oprávneného v konečnom dôsledku nie sú
limitované osobou konkrétneho exekútora.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a uznesením okresného súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho
protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len
vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru
(IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva, že
porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí
okresného súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie
zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek
spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených článkov ústavy
a dohovoru a namietaným postupom a uznesením okresného súdu. Z tohto dôvodu je
sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2012