Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 503/2013
PDF · 192.38 KB
No categories available
II. ÚS 503/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej spoločnosťou
F., s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 14039/2012, Rvp 14040/2012,
Rvp 14041/2012, Rvp 14042/2012, Rvp 14043/2012, Rvp 14044/2012 a Rvp 14045/2012,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uzneseniami Okresného súdu Žilina vedenými pod spisovými značkami: 3 Er 4423/2012
z 11. septembra 2012, 9 Er 10/2007 zo 7. augusta 2012, 3 Er 3967/2012 z 11. septembra
2012, 3 Er 4008/2012 z 11. septembra 2012, 3 Er 4040/2012 z 11. septembra 2012,
24 Er 3322/2010 z 28. augusta 2012 a 24 Er 723/2007 zo 7. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 14039/2012, Rvp 14040/2012, Rvp 14041/2012, Rvp 14042/2012, Rvp 14043/2012,
Rvp 14044/2012 a Rvp 14045/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 14039/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23.
novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj
porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenými pod
spisovými značkami: 3 Er 4423/2012 z 11. septembra 2012, 9 Er 10/2007 zo 7. augusta
2012, 3 Er 3967/2012 z 11. septembra 2012, 3 Er 4008/2012 z 11. septembra 2012,
3 Er 4040/2012 z 11. septembra 2012, 24 Er 3322/2010 z 28. augusta 2012
a 24 Er 723/2007 zo 7. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia“ a „napadnutý
postup“).
2. Napadnutými uzneseniami okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľky buď ex offo
vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora JUDr. R. K. (ďalej aj ,,súdny exekútor“)
z vykonávania predmetných exekúcií, kde oprávnenou bola sťažovateľka, alebo zamietol
návrh sťažovateľky na zmenu pôvodného exekútora na JUDr. R. K. a zároveň tohto vylúčil
z vykonávania predmetných exekúcií, a to z dôvodu, že JUDr. K. bol pred vymenovaním do
funkcie súdneho exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučného
konania (v pozícii oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho
vylúčenie.
3. Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že napadnutým postupom a napadnutými
uzneseniami boli porušené jej už identifikované práva predovšetkým z toho dôvodu, že
okresný súd rozhodol vo veci bez toho, aby (i) upovedomil sťažovateľku o náleze ústavného
súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37, (ii) vykonal dokazovanie v otázke zaujatosti súdneho
exekútora JUDr. K., (iii) existovali racionálne pochybnosti o legitimite alebo legalite
postupu povereného exekútora, (iv) existovali obavy sťažovateľky alebo povinného
o legálny priebeh exekúcie, (v) bola podaná námietka zaujatosti od účastníka konania
smerujúca proti JUDr. K., a (vi) bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k otázke
zaujatosti exekútora, pričom dané „veľmi výraznou mierou ovplyvnilo faktické a právne
postavenie“ sťažovateľky.
Sťažovateľka predovšetkým (okrem iného) tvrdí, že tak bol narušený princíp rovnosti
zbraní, rovnosti účastníkov konania, právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne
konanie, keďže sa nerozhodlo podľa relevantnej právnej normy, rozhodnutie je
nekonzistentné a okresný súd neodôvodňuje zmenu svojho stanoviska a právny názor
ústavného súdu, ktorý sa stal podkladom rozhodnutia okresného súdu, je neudržateľný
a sám podkladom rozhodnutia nemôže byť. Zároveň je podľa sťažovateľky právna úprava
exekučného konania v Slovenskej republike založená na princípe voľného výberu osoby
exekútora, preto exekučný súd nemôže skúmať zaujatosť exekútora voči oprávnenému.
V prípadoch, kde sťažovateľka žiadala o zmenu súdneho exekútora na JUDr. K. a okresný
súd zamietol jej návrh a zároveň JUDr. K. vylúčil z výkonu exekúcie, sťažovateľka namieta,
že okresný súd nemohol druhé z týchto rozhodnutí vydať, keďže z výkonu exekúcie je
možné vylúčiť len exekútora, ktorý je jej výkonom poverený, pričom však v tomto prípade
bol návrh na poverenie výkonom exekúcie JUDr. K. zamietnutý. Takýmto postupom došlo
podľa názoru sťažovateľky aj k porušeniu jej majetkových práv a k porušeniu ústavného
princípu zákazu diskriminácie, keďže sťažovateľka sa dostala ako oprávnená do
nevýhodného/nevýhodnejšieho postavenia.
4. Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej už
identifikovaných práv, zrušil napadnuté rozhodnutia okresného súdu a vrátil mu veci na
ďalšie konanie a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie a určil úhradu jej
trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
II. A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 14039/2012, Rvp 14040/2012, Rvp 14041/2012, Rvp 14042/2012,
Rvp 14043/2012, Rvp 14044/2012 a Rvp 14045/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II. B
K namietanému porušeniu práv
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
8. Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a uzneseniami vydanými v už identifikovaných
konaniach. V obsahu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu
(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
9. Ústavný súd už v minulosti v obdobných veciach/konaniach iniciovaných
sťažovateľkou mnohokrát konštatoval, že za zásadnú právnu otázku v tejto veci považuje to,
či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer
k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho
vylúčenie z vykonávania exekúcie, keďže ju hodnotil ako skutočnosť, ktorá vzbudzuje
dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti. Rovnako mnohokrát na danú otázku poskytol
afirmatívnu odpoveď (pozri napr. I. ÚS 388/2013, II. ÚS 76/2012, III. ÚS 234/2012 či
IV. ÚS 272/2012). In concreto už ústavný súd konštatoval, že „skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade
oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1
Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný
bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii
pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie
poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).“. Ústavný súd v podrobnostiach
argumentácie odkazuje sťažovateľku napríklad na už identifikované rozhodnutia, ktoré sú
napokon v jej dispozícii, keďže jej boli adresované.
10. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že rovnako ako v obdobných
prípadoch sťažovateľky zotrváva na názore, že sťažnosti sťažovateľky sú zjavne
neopodstatnené, keďže pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti týkajúcej sa
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami a napadnutým postupom nezistil podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde možnosť porušenia jej práv.
11. Iba nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že sťažovateľka spolu
so sťažnosťami ústavnému súdu nedoručila kópie relevantných rozhodnutí okresného súdu,
čo by bolo samo osebe dôvodom na odmietnutie sťažností z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí. Pritom možno poukázať na to, že sťažovateľka je kvalifikovane
právne zastúpená a o nedostatkoch ňou podávaných sťažností bola ústavným súdom už
informovaná (porovnaj napr. II. ÚS 34/2013 a IV. ÚS 60/2013).
Rovnako nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že je možné rozvíjať úvahy
o locus standi sťažovateľky v predmetnej veci, a to aj z toho pohľadu, či vôbec pripadá do
úvahy ako obeť porušenia ústavných práv práve kvôli absencii (priamosti) vplyvu
napadnutých rozhodnutí okresného súdu na jej postavenie ako povinnej.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu
12. Predmetom sťažností je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v už identifikovaných konaniach
a rozhodnutiach.
13. Ako už v predošlej časti rozhodnutia ústavný súd uviedol, relevantné právne
otázky, ktoré sťažovateľka ústavnému súdu predložila, už boli zodpovedané v obdobných
prípadoch, ktoré iniciovala na ústavnom súde. Smerom k namietanému porušeniu
sťažovateľkiných „majetkových“ práv tak už ústavný súd konštatoval, že „podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj
ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6
dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).“ (rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 272/2012). Ústavný súd aj v predmetnej veci zotrváva na danom
právnom názore).
14. Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením okresného súdu
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, nie je taká súvislosť (porovnaj aj bod 11 tohto rozhodnutia), ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti
sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
15. Predmetom sťažností je aj namietané porušenie čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v predmetných konaniach.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod, alebo iné postavenie.
16. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,
konštatuje, že ústavný súd ich aplikuje tak, že v zásade vykonáva test akcesority a test
existencie tzv. diskriminačného dôvodu. V tomto prípade už prima facie diskriminačný
dôvod absentuje a z už uvedeného (predošlé časti rozhodnutia) je zrejmé, že absentuje aj
akcesorita (neexistuje iné ústavné právo, v spojení s ktorým by mohlo dôjsť k namietanému
porušeniu rovnosti).
Ústavný súd tak ani v tejto časti rozhodnutia nezistil možnosť porušenia uvedených
článkov ústavy a dohovoru sťažovateľky a sťažnosti odmietol aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2013