Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 272/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv

podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Kežmarok v konaniach vedených pod

- sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami z 9. februára

2012,

- sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami z 20. februára

2012,

- sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami z 21. februára

2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod

- sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konania“) a

jeho uzneseniami z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“),

- sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konania“) a jeho uzneseniami z 20. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“),

- sp. zn. a sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho

uzneseniami z 21. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil vo veci konajúceho súdneho

exekútora JUDr. R. K. (ďalej len ,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcie vo veciach

vedených pod sp. zn. (EX 2830/08), sp. zn. (EX 2970/08),

sp. zn. (EX 3126/08), sp. zn. (EX 3124/08),

sp. zn. (EX 5446/08), sp. zn. (EX 6596/08),

sp. zn. (EX 7066/08), sp. zn. (EX 1081/08),

sp. zn. (EX 6290/08), sp. zn. (EX 6425/08),

sp. zn. (EX 1884/11), sp. zn. (EX 12298/08),

sp. zn. (EX 1471/08), sp. zn. (EX 1262/08),

sp. zn. (EX 1071/08), sp. zn. (EX 1577/08),

sp. zn. (EX 840/04), sp. zn. (EX 2100/03),

sp. zn. (EX 898/04), sp. zn. (EX 1623/03)

a sp. zn. (EX 2081/03) z dôvodu, že bol pred vymenovaním

do funkcie súdneho exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučného

konania (v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod

na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že je «obchodná spoločnosť – so sídlom...

Sťažovateľ pôsobí pri výkone svojej prevažujúcej podnikateľskej činnosti na trhu

krátkodobých úverov do 3.500 EUR s dobou splatnosti 1 mesiac až 12 mesiacov. Sťažovateľ

poskytuje úvery fyzickým osobám a živnostníkom vo všetkých regiónoch Slovenska

prostredníctvom zmluvnej siete pracovníkov obchodnej služby a siete kontaktných miest.

Keďže jedným z legálne uznaných predmetov podnikania spoločnosti P., s. r. o., je

poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, nie je prekvapujúce, že sa často krát pri neplnení

zmluvných záväzkov svojich klientov (príjemcov pôžičiek) dostáva do pozície veriteľa, ktorý

je nútený domáhať sa úhrady pohľadávok prostredníctvom súdneho konania a následne pri

nerešpektovaní súdnych rozhodnutí dlžníkmi, prostredníctvom exekučného konania...

Sťažovateľ v záujme v vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá

vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom S., a. s. (rozsudok

je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Kežmarok, ktorým došlo

k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa, pričom tento

rozsudok je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné) viedla

prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K., so sídlom úradu... podľa ust. § 38 a nasl.

Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie (návrh bol nepochybne podaný, ako to

vyplýva z napadnutého uznesenia okresného súdu)

Podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu a požiada ho

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor viazaný návrhom na vykonanie

exekúcie pridelil v rámci registrácie exekúcii číslo EX... a požiadal Okresný súd Kežmarok,

ktorý je vo veci podľa ust. § 45 Exekučného poriadku miestne a vecne príslušným

exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Kežmarok

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „EX offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol

k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami porušil jej základné práva, a to:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...

Sťažovateľ je právnickou osobou, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, ako

aj iným zásahom sa porušili jej základné práva, pričom o ochrane týchto základných práv

rozhoduje ústavný súd a to pri dodržaní zásady subsidiarity, pretože sťažovateľ nemá

k dispozícii iné opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré by mu zákon

na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval.

Sťažovateľ tvrdí, že právoplatným uznesením Okresného súdu Kežmarok ako aj jeho

postupom v exekučnom konaní sa porušili jeho základné práva, pričom právny poriadok

Slovenskej republiky neponúka sťažovateľovi žiadne ďalšie účinné nástroje ochrany, ktoré

by vyvolali reparačné, reštitučné alebo satisfakčné účinky.»

V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie v označených exekučných

konaniach sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, pretože „Napadnuté uznesenie Okresného súdu

Kežmarok veľmi významnou mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa

a to najmä v spojitosti s výkonom exekúcie vedenej pod sp. zn. EX... Tvrdíme, že postup

všeobecného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.: ... ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu,

nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu

zaručené a právo na spravodlivý súdny proces zaručené

Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že

všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: -37 – z ktorého zjavne súd vychádzal;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a

legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny

priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom

exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie a dohovoru tvrdiac, že

,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal

v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval

o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie

výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.

Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli

objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie

so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),

pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod

zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu

Okresného súdu Kežmarok odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená

formálna podmienka upravená ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej

v petite sťažností označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu

porušené, a v nadväznosti na to zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené

a veci vrátené okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa napokon domáha

aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť

v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol

ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného

konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v namietaných

konaniach, ako aj namietanými uzneseniami vydanými samosudcom.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietaných

konaniach a jeho namietanými uzneseniami

Sťažovateľka svojimi sťažnosťami v prvom rade namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietaných konaniach

a jeho namietanými uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu

(, , , ) súčasťou základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný

súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol

zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer

k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho

vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo

vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti

u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor

vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,

proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník

podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný súd v uzneseniach vydaných v konaniach vedených pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

uviedol, že „V priebehu konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol

byť vylúčený z vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30

ods. 3 Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR

z 13. 04. 2011 pod sp. zn. .

Podľa ust. § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, len čo sa exekútor dozvie

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa

ods. 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Súdny exekútor oznámil, že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti pôsobil ako

radový zamestnanec v obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vystupujúcej v tomto exekučnom

konaní v právnom postavení oprávneného.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva, alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva, alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (ods. 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom

verejnej moci (ods. 2).

Nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4

Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu

v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, bude vykonávať nezávisle a nestranne

v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami súdny exekútor vykonávaním činnosti,

ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho

nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v prejednávanej veci oprávneného) je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie

podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku

povinný bezodkladne oznámiť súdu (II. časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR

č. k. ).

Podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku exekútor je povinný predložiť vec súdu

bezodkladne po tom. ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie

exekúcie, alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

V zmysle posledne citovaného zákonného ustanovenia, rešpektujúc právny názor

Ústavného súdu SR. podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania EX offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania,

dospel súd k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky pre

vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania tejto exekúcie.“.

V uzneseniach okresného súdu vydaných v konaniach vedených pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. sa okrem iného uvádza, že «Dňa 08. 12. 2011 bolo tunajšiemu súdu

doručené... podanie uvedeného súdneho exekútora označené ním ako „splnenie povinnosti

podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku.“. V uvedenom podaní tento exekútor poukázal

na obsah nálezu Ústavného súdu Slovenskej zo dňa 13. 4. 2011, sp. zn.:

a vyhlásil, že v zmysle § 30 Exekučného poriadku je povinný oznámiť. súdu skutočnosti

na základe ktorých by potencionálne mohol byť, vylúčený z vykonávania exekúcie s tým, že

rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení ponecháva plne na rozhodnutí okresného súdu.

V predmetnom podaní exekútor ďalej uviedol, že vyššie uvedený nález ústavného súdu je

individuálnym normatívnym právnym aktom, ktorého pôsobnosť je limitovaná, pričom jeho

hranice sú určené konaním, ktoré je vedené na Okresnom súde v Žiari nad Hronom pod

sp. zn.: . Tento ústavný nález preto podľa exekútora nemá všeobecnú

platnosť. Spomínané rozhodnutie ústavného súdu bolo podľa neho vydané v konaní, ktoré

svojím charakterom opomínalo dôsledne aplikovať zásady spravodlivého súdneho procesu,

najmä zásadu „rovnosti zbraní“, a preto v právnom štáte neobstojí a jeho právne účinky

musia byť negované do času, kým nedôjde k náprave porušených základných práv (v zmysle

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), medzi iným aj jeho

práva na spravodlivé súdne konanie, práva na pokojné užívanie majetku a práva nebyť,

diskriminovaný. V závere exekútor dodal, že verí, že exekučný súd upustí od konania, ktoré

by malo za následok porušenie jeho práv a to minimálne do času, kým nebude autoritatívne

deklarovaná nelegálnosť vyššie uvedených postupov a aktov aplikácie práva. Na podporu

svojich vyššie uvedených tvrdení ďalej citoval obsah troch uznesení dvoch okresných

exekučných súdov (OS v Martine a OS v Trebišove), ktoré (v čase ešte pred vydaním vyššie

uvedeného nálezu ústavného súdu - pozn. exekučného súdu) v rámci konania o podanej

námietke zaujatosti proti nemu ako exekútorovi vo veci, kde vystupoval ako oprávnený

spoločnosti P., s. r. o., rozhodli o jeho nevylúčení z exekúcie, s ktorými rozhodnutiami sa on

plne stotožňuje. Uvedené rozhodnutia vychádzajú z myšlienky, že kolegiálny vzťah, teda

skutočnosť, že exekútor bol pred tým ako začal vykonávať funkciu exekútora istý čas

zamestnancom oprávneného ešte nemôže vzbudiť pochybnosť o tom, či súdny exekútor

postupuje nestranne a zaujato. Kolegiálny vzťah by mohol byť dôvodom na vylúčenie

exekútora v prípade, ak by šlo o vzťah (kolegiálny alebo iný blízky) exekútora a povinného,

a nie medzi exekútorom a oprávneným. Oprávnený sa totiž môže sám rozhodnúť, ktorému

súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie v danej veci zverí, pričom exekútor v exekúcii

postupuje podľa právnych predpisov (pričom súd nezistil v danom prípade opak) a nemá

možnosť ísť nad rámec exekúcie (poverenia na vykonanie exekúcie) a ovplyvňovať exekúciu

vo výhodnejšom smere k oprávnenému ako mu to umožňuje zákon.

Zo všeobecne formulovaného stanoviska oprávneného (týkajúceho sa všetkých

exekučných konaní, kde v prospech oprávneného vykonáva exekúciu vo výroku tohto

uznesenia uvedený exekútor) doručeného tunajšiemu súdu dňa 21. 11. 2011, vyplýva, že

exekútor JUDr. R. K. bol zamestnancom oprávneného v čase od 1. 8. 2006 do 5. 6. 2007,

pričom počas tohto obdobia pôsobil ako radový zamestnanec právneho oddelenia

oprávneného, ktorý neprichádzal do kontaktu s osobami uzatvárajúcimi za spoločnosť

zmluvy o úvere a jeho pracovná náplň nesúvisela s exekučnou činnosťou. Išlo

o komunikáciu so štátnymi orgánmi a administratívnu agendu pri mimosúdnom a súdnom

vymáhaní pohľadávok. S výkonom exekučnej činnosti začal na základe vymenovania

ministrom spravodlivosti dňom 6. 6. 2007. Oprávnený ďalej dodal, že vyššie spomínaný

ústavný nález nemá všeobecnú platnosť a všeobecný súd ním preto nie je viazaný.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom -37 zo dňa 13. 4. 2011

rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného

súdu Žiar nad Hronom sp. zn. z 25. mája 2010. Ústavný súd súčasne zrušil

napadnuté uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. z 25. mája 2010 na základe

sťažovateľom (povinným) podanej námietky zaujatosti proti súdnemu exekútorovi JUDr. R.

K., Exekútorský úrad..., z dôvodu, že tento bol bývalým zamestnancom spoločnosti

P., s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“), rozhodol, že súdny exekútor nie je vylúčený

z vykonávania funkcie vo veci exekúcie proti sťažovateľovi na uspokojenie pohľadávky

oprávnenej vo výške 7 078,87 eura s prísl. na základe exekučného titulu - rozsudku S.

a návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie. V odôvodnení nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 13. 4. 2011, sp. zn.: sa uvádza, že:

„nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom (a inými)

vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť

spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle

a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním

činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti

o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené

konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako

verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného

konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania

exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného

poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania

exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého

vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti

treba uviesť, že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo

na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho,

že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely zabezpečenia

spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Exekučné súdne

konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej

upevňovanie a rozvíjanie. Nestrannosť sa vzťahuje podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na orgány

verejnej moci „autonómne“ nezávisle od pojmu súd. Podľa Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP") ide aj o niektoré orgány, ktoré môžu vykonávať justičné funkcie

a môžu sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (Ettl a i. c. Rakúsko z 23. apríla

1987, séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80,

Rolf Gustafsson c. Švédsko z 1. júla 1997 a iné.). Podobne ESĽP postupoval aj vo veciach

Lauko c. Slovensko a Kadubec c. Slovensko, kde o priestupkoch rozhodli obvodný a okresný

úrad - správne orgány nezaradené do sústavy súdov Slovenskej republiky, čo nebolo samo

osebe rozhodujúce. Podľa názoru ESĽP takýto orgán, ktorý čiastočne vykonáva funkcie

súdu, musí byť nezávislý a nestranný. Ústavný súd zdôrazňuje, že záruky nezávislosti majú

aj psychologickú povahu. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa tak javiť

aj v očiach strán. Táto zásada sa vzťahuje aj na orgány, ktoré vykonávajú aj niektoré

právomoci všeobecného súdu. Ide o tzv. teóriu zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie

o zaujatosti súdneho orgánu, aj keď neexistuje dôvod na subjektívnu zaujatosť. Okrem

uvedeného ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na vyjadrenie okresného súdu, že

v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. júna 2010) je exekútor povinný

predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú

dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie, a v tejto súvislosti

odkázať na svoju konštantnú judikatúru (napr. , ,

a iné), z ktorej vyplýva, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania EX offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania.“

Tunajší exekučný súd nesúhlasí s námietkou vo výroku tohto uznesenia uvedeného

exekútora a oprávneného spočívajúcu v tvrdení, že vyššie uvedený ústavný nález nemá

všeobecnú platnosť, a teda de iure nezaväzuje tento súd pri rozhodovaní o otázke vylúčenia

resp. nevylúčenia súdneho exekútora JUDr. R. K. z tejto exekúcie. V zmysle § 135, ods. 1, 2.

veta () súd je viazaný rozhodnutím

ústavného súdu, ktoré sa týka základných práv a slobôd. Ako už bolo vyššie spomenuté

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 4. 2011, sp. zn.: vo

svojej výrokovej časti konštatuje, že postupom a uznesením Okresného súdu v Žiari nad

Hronom sp. zn.: zo dňa 25. 5. 2010 bolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd. Uvedený nález je preto pre tunajší exekučný súd právne záväzný

aj v tejto exekučnej veci. Rovnako z judikatúry ústavného súdu v poslednom období možno

vyvodiť záver, že rozhodnutia ústavného súdu majú silu pozitívneho práva a mali by byť

preto rešpektované. Nález ústavného súdu má minimálne svojou odbornou autoritou a tiež

prípadnou neskoršou možnosťou riešenia danej veci ústavným súdom zásadný význam pre

každý (okresný) exekučný súd.

Súd tiež poukazuje na to, že rovnaký názor mal aj Krajský súd v Prešove vo veci

vedenej pod sp. zn.: , keď v danom prípade síce nie vo výrokovej časti, ale

iba v odôvodnení (v jeho poslednom odseku) svojho rozhodnutia zo dňa 31. 5. 2011, sp. zn.:

poznamenal, že v danej veci je (zo zákona - pozn. exekučného súdu) vyššie

uvedený exekútor JUDr. R. K. vylúčený pre oprávneného (vyššie uvedenú spoločnosť

P., s. r. o.), pričom vychádzal práve z vyššie uvedeného ústavného nálezu.

Tunajší exekučný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedeným právnym

názorom ústavného súdu obsiahnutom v jeho náleze (a tiež jeho odôvodnením) podľa

ktorého skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania (tejto)

exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku a preto súd podľa § 30 ods. 7 Exekučného

poriadku ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti účinný v čase

začatia tohto exekučného konania, ďalej len „EP“) rozhodol o tom, že tento exekútor je

vylúčený z tejto exekúcie.

Podľa § 2 ods. 1 EP exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou

na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná

činnosť“).

Podľa § 3 EP exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone

svojej činnosti je viazaný len , ústavnými zákonmi,

medzinárodnými zmluvami podľa a 5 , zákonmi,

inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím

súdu vydanom v exekučnom konaní.

Podľa § 4 EP činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo

s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej

spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti

alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej,

pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 ods. 2 EP vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Podľa § 30 ods. 1 EP exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom

na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo

k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 37 ods. 1 EP účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú

účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd

rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 30 ods. 3 EP len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je

vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor

v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Podľa § 30 ods. 7 EP exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke bez

zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do desiatich dní

od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 9 EP rozhodnutie o tom, či je exekútor vylúčený, sa doručí

oprávnenému, povinnému a exekútorovi

Podľa § 30 ods. 10 EP proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie je prípustný

opravný prostriedok.

Podľa § 30 ods. 11 EP ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii

pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie

poverí súd.

Požiadavka nestrannosti exekútora vyplýva nielen z § 3 EP, ale je ju možno odvodiť

aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Nestrannosti podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa vzťahuje aj na orgány verejnej

moci „autonómne“, nezávisle od pojmu súd. Podľa názoru ESĽP ide aj o niektoré orgány,

ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru ESĽP aj orgán,

ktorý len čiastočne vykonáva funkcie súdu musí byť nezávislý a nestranný.

V § 30 ods. 1 EP sa uvádza, že exekútor je vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom

na jeho pomer k účastníkom exekučného konania možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Zákon tu teda výslovne hovorí o účastníkoch konania, nie iba o povinnom.

Podľa § 37 ods. 1 EP účastníkmi konania sú (okrem iných) oprávnený a povinný. V zmysle

týchto ustanovení je teda exekútor vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na pomer

k oprávnenému možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Z judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva vytvorenej tzv. teórie zdania (Delcourt vs. Belgicko) vyplýva, že súd resp.

aj niektorý iný orgán, ktorý vykonáva justičné funkcie (v danom prípade exekútor) musí byť

nielen subjektívne (fakticky) nezávislý, ale musí sa tak javiť aj objektívne, v očiach strán.

Záruky nezávislosti majú nielen faktickú, ale aj psychologickú povahu. Exekútor nemusí byť

v skutočnosti zaujatý, stačí, že sa javí byť zaujatým v očiach strán. Z existencie ustanovenia

§ 4 EP v našom právnom poriadku, ktorý podľa názoru tunajšieho súdu predstavuje jednu

zo zákonných záruk nestrannosti funkcie súdneho exekútora vyplýva, že súbežné

vykonávanie funkcie exekútora a akéhokoľvek pracovného pomeru by bolo prekážkou jeho

nestrannosti. Avšak podľa názoru exekučného súdu aj skutočnosť, že súdny exekútor bol

zamestnancom (právneho oddelenia) oprávneného, bez ohľadu na jeho konkrétnu pracovnú

náplň a väzby s inými zamestnancami oprávneného, spolu v spojení s ďalšími

skutočnosťami ako je enormne vysoký počet exekúcií vedených týmto exekútorom v

prospech oprávneného, vrátane vysokého počtu ničím neodôvodnených návrhov

oprávneného na zmenu z pôvodných exekútorov na súdneho exekútora R. K., ktorým boli

exekučné súdy prv než im tento exekútor v zmysle § 30 ods. 3 EP oznámil skutočnosti, že

možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti vzhľadom na vzťah k oprávnenému, povinné z

dôvodu dispozičného práva oprávneného ku exekučnému konania vyhovieť, ako aj v spojení

so skutočnosťou, že na rozdiel od iných súdnych exekútorov v obdobných veciach súdny

exekútor R. K. v rozpore so znením § 57 ods. 4 EP účinným od 1. 6. 2010 (novela EP z.

č. ) nepredkladal exekučnému súdu podnety na zastavenie resp. čiastočné

zastavenie exekúcie pre neprijateľné podmienky v základných spotrebiteľských zmluvách (je

pritom všeobecne známe a súdu známe z jeho úradnej činnosti, že značné množstvo exekúcií

vedených v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský

rozsudok je pre neprijateľnosť niektorej zmluvnej podmienky v základnej spotrebiteľskej

zmluve čiastočne alebo úplne zastavovaná, ktoré uznesenia boli zasielané aj exekútorovi

JUDr. R. K., čiže mu musela byť táto skutočnosť známa) je okolnosťou, ktorá v zmysle

teórie zdania môže vyvolať v očiach ostatných účastníkov exekučného konania

(predovšetkým povinného) pochybnosť o jeho nezaujatosti. Exekučný súd tak v danom

prípade dospel k záveru, že vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. je vylúčený z tejto exekúcie

a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku

predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone

súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3

Exekučného poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná

s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti

a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje

ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom

prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30

ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný

bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom

probléme v porovnateľných veciach , ,

a ). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje

ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd

(§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť

súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností

o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci

svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť

nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs.

Belgicko).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v namietaných uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania

exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť

o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle dohovoru

nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné, a nie arbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu ich podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami

Predmetom sťažností je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky

vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu považuje za potrebné poukázať predovšetkým na svoju

stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie a dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa a podľa

dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.

, , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do práva vlastniť majetok podľa a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd

v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu

a právom podľa a dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie

konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosti aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.2.3 K namietanému porušeniu a dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľka napokon namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu a

dohovoru.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia a dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní . Uvedené ustanovenia a dohovoru sú vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných

práv a slobôd garantovaných podľa , a preto ak ústavný súd

dospel k záveru, že v posudzovaných veciach neboli porušené sťažovateľom označené

základné práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu,

neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia a dohovoru

(m. m. ). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky

aj v tejto časti podľa pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosti boli ako celok odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval a ani ju nevyzýval na predloženie kópií

napadnutých uznesení okresného súdu, tak ako to vyžaduje § 50 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012