Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 480/2013
PDF · 168.87 KB
No categories available
II. ÚS 480/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej spoločnosťou
F., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 12 Er 2800/2006 z 28. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
a uznesením Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 2800/2006
z 28. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“ a „napadnutý postup“).
2. Napadnutým uznesením okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľky ex offo vylúčil
vo veci konajúceho súdneho exekútora JUDr. R. K. (ďalej aj ,,súdny exekútor“)
z vykonávania predmetnej exekúcie, kde oprávnenou bola sťažovateľka, a to z dôvodu, že
JUDr. K. bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (v pozícii oprávnenej), čo podľa názoru
okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že napadnutým postupom a napadnutým
uznesením boli porušené jej identifikované práva predovšetkým z toho dôvodu, že okresný
súd rozhodol vo veci bez toho, aby (i) upovedomil sťažovateľku o náleze ústavného súdu
č. k. III. ÚS 322/2010-37, (ii) vykonal dokazovanie v otázke zaujatosti súdneho exekútora
JUDr. K., (iii) existovali racionálne pochybnosti o legitimite alebo legalite postupu
povereného exekútora, (iv) existovali obavy sťažovateľky alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie, (v) bola podaná námietka zaujatosti od účastníka konania smerujúca proti
JUDr. K., a (vi) bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k otázke zaujatosti
exekútora, pričom dané „veľmi výraznou mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie“
sťažovateľky.
Sťažovateľka predovšetkým (okrem iného) tvrdí, že tak bol narušený princíp rovnosti
zbraní, rovnosti účastníkov konania, právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne
konanie, keďže sa nerozhodlo podľa relevantnej právnej normy, rozhodnutie je
nekonzistentné a okresný súd neodôvodňuje zmenu svojho stanoviska a právny názor
ústavného súdu, ktorý sa stal podkladom rozhodnutia okresného súdu, je neudržateľný
a sám podkladom rozhodnutia nemôže byť. Zároveň je podľa sťažovateľky právna úprava
exekučného konania v Slovenskej republike založená na princípe voľného výberu osoby
exekútora, preto exekučný súd nemôže skúmať zaujatosť exekútora voči oprávnenému.
Takýmto postupom došlo podľa názoru sťažovateľky aj k porušeniu jej majetkových práv
a k porušeniu ústavného princípu zákazu diskriminácie, keďže sťažovateľka sa dostala ako
oprávnená do nevýhodného/nevýhodnejšieho postavenia.
4. Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej už
identifikovaných práv, zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vrátil mu veci na
ďalšie konanie a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie a určil úhradu jej
trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
6. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a uznesením vydaným v už identifikovanom
konaní. V obsahu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu
(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
7. Ústavný súd už v minulosti v obdobných veciach/konaniach iniciovaných
sťažovateľkou mnohokrát konštatoval, že za zásadnú právnu otázku v tejto veci považuje to,
či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer
k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho
vylúčenie z vykonávania exekúcie, keďže ju hodnotil ako skutočnosť, ktorá vzbudzuje
dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti. Rovnako mnohokrát na danú otázku poskytol
afirmatívnu odpoveď (pozri napr. sp. zn. I. ÚS 388/2013, sp. zn. II. ÚS 76/2012, sp. zn.
III. ÚS 234/2012 či sp. zn. IV. ÚS 272/2012). In concreto už ústavný súd konštatoval, že
„skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom
prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30
ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný
bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii
pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie
poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).“. Ústavný súd v podrobnostiach
argumentácie odkazuje sťažovateľku napríklad na už identifikované rozhodnutia, ktoré sú
napokon v jej dispozícii, keďže jej boli adresované.
8. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že rovnako ako v obdobných
prípadoch sťažovateľky zotrváva na názore, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne
neopodstatnená, keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením a napadnutým postupom nezistil podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde možnosť porušenia jej práv.
9. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že je možné rozvíjať úvahy o locus
standi sťažovateľky v predmetnej veci, a to aj z toho pohľadu, či vôbec pripadá do úvahy
ako obeť porušenia ústavných práv práve kvôli absencii (priamosti) vplyvu rozhodnutia
okresného súdu na jej postavenie ako povinnej.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu
10. Predmetom sťažnosti je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v už identifikovanom konaní
a rozhodnutí.
11. Ako už v predošlej časti rozhodnutia ústavný súd uviedol, relevantné právne
otázky, ktoré sťažovateľka ústavnému súdu predložila, už boli zodpovedané v obdobných
prípadoch, ktoré iniciovala na ústavnom súde. Smerom k namietanému porušeniu
sťažovateľkiných „majetkových“ práv tak už ústavný súd konštatoval, že „podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj
ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6
dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).“ (rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 272/2012). Ústavný súd aj v predmetnej veci zotrváva na danom
právnom názore).
12. Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením a napadnutým
postupom a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu nie je taká súvislosť (porovnaj aj bod 9 tohto rozhodnutia), ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť
sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
13. Predmetom sťažnosti je aj namietané porušenie čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v predmetnom konaní.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod, alebo iné postavenie.
14. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,
konštatuje, že ústavný súd ich aplikuje tak, že v zásade vykonáva test akcesority a test
existencie tzv. diskriminačného dôvodu. V tomto prípade už prima facie diskriminačný
dôvod absentuje a z už uvedeného (predošlé časti rozhodnutia) je zrejmé, že absentuje aj
akcesorita (neexistuje iné ústavné právo, v spojení s ktorým by mohlo dôjsť k namietanému
porušeniu rovnosti).
Ústavný súd tak ani v tejto časti rozhodnutia nezistil možnosť porušenia článkov
ústavy a dohovoru a sťažnosť odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3 októbra 2013