Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 85/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Ladislava Orosza

o sťažnosti obchodnej spoločnosti V., s. r. o., K., zastúpenej spoločnosťou b., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. D. O., vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. mája 2011, za účasti Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti V., s. r. o. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. mája 2011. Sťažovateľka doručila ústavnému

súdu 30. januára 2012 odvolanie splnomocnenia advokátovi JUDr. M. S. a splnomocnila na

svoje zastupovanie pred ústavným súdom spoločnosť b., s. r. o., B., konajúcu

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. D. O.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:

«Sťažovateľ bol subjektom, ktorému bol na základe rozhodnutia Obvodného

banského úradu v S. určený dobývací priestor „G.“ (ďalej ako „rozhodnutie Obvodného

banského úradu“ v príslušnom gramatickom tvare). Rozhodnutie Obvodného banského

úradu v S. bolo na základe podaného odvolania spoločnosťou R. s. r. o., , so sídlom R.,

Zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu K., oddiel: Sro, vložka č.:... (ďalej ako

„R.“ – v príslušnom gramatickom tvare) preskúmané Hlavným banským úradom. Hlavný

banský úrad rozhodnutím, rozhodol o odvolaní R. tak, že odvolanie zamietol a potvrdil

napadnuté rozhodnutie Obvodného banského úradu v S. (ďalej ako „rozhodnutie Hlavného

banského úradu“ - v príslušnom gramatickom tvare)...

R. následne rozhodnutie Hlavného banského úradu napadol žalobou podľa § 247 a

nasl. v znení neskorších predpisov (ďalej

ako „OSP“). Krajský súd v Košiciach ako súd príslušný na prejednanie a rozhodnutie v

predmetnej veci o žalobe R. rozhodol rozsudkom vydaným pod č. k. -207 zo dňa

03. 02. 2010 tak, že žalobu R. zamietol (ďalej ako „rozsudok Krajského súdu v Košiciach“ -

v príslušnom gramatickom tvare). ...

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal R. odvolanie, o ktorom Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako funkčne príslušný súd na prejednanie a rozhodnutie

o predmetnom odvolaní rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil tak,

že rozhodnutie Hlavného banského úradu, ako aj rozhodnutie Obvodného banského úradu

zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil svojím

postupom a rozhodnutím - rozsudok vydaný pod sp. zn. zo dňa 18. 05. 2011

základné právo sťažovateľa zaručené ako , tak aj pre

Slovenskú republiku záväznou zmluvou o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. ).»

Sťažovateľka tvrdí, že «Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, vnútorné

rozporuplné, nekonzistentné, ignoruje skutkové zistenia a Najvyšší súd si svojvoľným

spôsobom bez bližšej podrobne zdôvodnenej argumentácie osvojuje výklad, ktorý je

v príkrom rozpore s jasným zákonným znením a navyše, ktorý je v rozpore s jeho vlastným

výkladom prezentovaným v tom istom rozhodnutí a ktorý je v rozpore s doteraz ustálenou

rozhodovacou činnosťou tak správnych orgánov ako aj súdov Slovenskej republiky.

1. Najvyšší súd na strane č. 23 ods. 3 uvádza cit.: „Je zrejmé, že správny orgán

v oznámení z 3. januára 2005 uviedol ako dôvod určenia dobývacieho priestoru „G.“ inej

organizácii prerušenie banskej činnosti žalobcu na čas dlhší ako tri roky, pričom túto

lehotu počítal od 1. októbra 2001, hoci zákon účinný v tom čase žiadnu lehotu pre začatie

dobývania neurčoval.“ (podčiarknuté sťažovateľom).

Najvyšší súd ďalej pokračuje (ods. 4) cit.: „Ako bolo uvedené vyššie, v prípade

žalobcu mohla začať trojročná lehota uvedená v § 27 ods. 12 banského zákona plynúť až

1. januára 2002 a skončila 1. januára 2005, t. j. k tomuto dátumu bolo potrebné zo strany

správneho orgánu skúmať, či žalobca začal alebo nezačal určený dobývací priestor „G.“

dobývať.“. (podčiarknuté sťažovateľom).

Uvedený záver Najvyššieho súdu ignoruje postup a zistenia uskutočnené, v rámci

správneho konania. V rámci správneho konania bolo zistené (a medzi účastníkmi aj

nesporné), že R. nezačal výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ ani v

lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 dobývať. R. počas celého konania netvrdil, že

výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ začal dobývať a táto skutočnosť v

správnom konaní ani nevyšla najavo iným spôsobom. Navyše, je potrebné zdôrazniť, že túto

skutočnosť potvrdil aj konateľ R. v konaní na Krajskom súde v Košiciach. Uvedená

skutočnosť je obsahom zápisnice z pojednávania konanom dňa 03. 02. 2010 na Krajskom

súde v Košiciach. Je potrebné uviesť, že konateľ R. na predmetnom pojednávaní uviedol

ďalšiu podstatnú skutočnosť a to tú, že výsledky činnosti R. v dobývacom priestore „G.“

boli zdokumentované aj samotným R. a predložené príslušnému správnemu orgánu (strana

č. 5 posledný odsek zápisnice z pojednávania na Krajskom súde v Košiciach.). Teda

uvedené len podporuje záver, že správne orgány mali úplné podklady pre vydanie

rozhodnutí a vo vykonanom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu uvedených rozhodnutí

nespochybniteľné dokázali, že R. v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 bez zavinenia 3

osôb len a len na základe vlastnej nečinnosti výhradné ložisko mastenca v dobývacom

priestore „G.“ nedobýval. Tieto argumenty a dôkazy však Najvyšší súd vôbec nebral do

úvahy a jednoznačné a nevyvrátiteľné dôkazy ignoroval. Rovnako ignoroval aj tú

skutočnosť, že v správnom konaní sa lehota na troch rokov počítala od 01. 01. 2002 do 01.

01. 2005 v kontexte, či R. v uvedenej lehote začal alebo nezačal výhradné ložisko mastenca

v dobývacom priestore „G.“ dobývať. ...

Sťažovateľ uvádza, že názor Najvyššieho súdu o „povinnosti správneho orgánu

skúmať či R. začal alebo nezačal určený dobývací priestor „G.“ dobývať v lehote od 01. 01.

2002 do 01. 01. 2005 závažným spôsobom prehliada, že správny orgán takéto zistenie

vykonal a náležité aj odôvodnil. Sťažovateľ na uvedenú skutočnosť poukázal vo svojom

vyjadrení k odvolaniu R. proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach. Uvedené

skutočnosti sú zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia Hlavného banského úradu, ktoré sú

uvedené na strane č. 14 a nasl. rozhodnutia Hlavného banského úradu. ...

Názor Najvyššieho súdu je teda ničím neodôvodnený a nepodložený a správnym

orgánom vytýka nedostatky v postupe, ktorého sa správne orgány nedopustili a úplne

ignoruje správne a príkladmo zdôvodnené rozhodnutia správnych orgánov ako aj

Krajského súdu v Košiciach. Podľa názoru sťažovateľa práve Napadnuté rozhodnutie je

rozhodnutím, ktoré v sebe nesie zjavné prvky svojvôle v rozhodovacej činnosti súdov a ako

také zasahuje do ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

2. Úplne hypoteticky, aj keby správne orgány zle počítali plynutie lehoty (teda nie

od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005) na začatie dobývania výhradného ložiska mastenca

v dobývacom priestore „G.“ zo strany R. , tak vzhľadom na zistený skutkový stav, Krajský

súd v Košiciach v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov musel zistiť (a

rozhodnutie takýto údaj aj obsahuje), že rozhodnutia správnych orgánov sú zákonné,

pretože R. v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 výhradné ložisko mastenca v dobývacom

priestore „G.“ nezačal v uvedenej lehote dobývať. Teda jeho určenie inej organizácii bolo v

súlade so o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon)

v znení účinnom od 01. 01. 2002 do 31. 12. 2007 (ďalej ako „Banský zákon“ - v príslušnom

gramatickom tvare).».

V súvislosti s aplikáciou o ochrane a využití nerastného

bohatstva (banský zákon) v znení , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení zákona

Slovenskej národnej rady č. (ďalej len „“), uvádza, že:

«Napadnuté rozhodnutie je vnútorne rozporné, keď na jednej strane Najvyšší súd

uvádza, že pre postup podľa je potrebné skúmať, či R. začal

výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ dobývať v lehote od 01. 01. 2002

do 01. 01. 2005 (viď. bod 1 sťažnosti) a na strane druhej, bez akéhokoľvek bližšieho

zdôvodnenia, tento právny názor a zákonné a kogentné kritérium opúšťa a pre správny

orgán formuluje nové, navyše obsahovo nejednoznačné a teda aj nepreskúmateľné, kritéria,

ktoré sú v príkrom rozpore so kogentnými ustanoveniami zákona a s doterajšou

rozhodovacou činnosťou tak na úrovni správnych ako aj súdnych orgánov. ...

Najvyšší súd uviedol (v zjavnom rozpore s jednoznačným znením kogentného

zákonného ustanovenia), že nie je rozhodujúce, či v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005

došlo k dobývaniu ložiska, ale že rozhodujúce je to, či organizácia, ktorej bol dobývací

priestor určený vykonáva nejakú činnosť za predpokladu, že sa nespráva špekulatívne.

Teda, Najvyšší súd „prikázal“ správnemu orgánu konať v rozpore s jasným zákonným

znením a v rozpore s doteraz ustáleným výkladom ustanovenia § 27 ods. 12 Banského

zákona. Porušovateľ stanovil nové obsahovo nejasné kritéria, ktoré nezodpovedajú zneniu

ako aj účelu, ktorý sa má prostredníctvom ustanovení

naplniť a to racionálne využívanie nerastného bohatstva ( ).

Týmto spôsobom Najvyšší súd rozhodol aj nepredvídateľne. Najvyšší súd rozhodol

bez toho, aby pred rozhodnutím oboznámil účastníkov aj s takouto možnosťou právneho

posúdenia veci a tým odňal účastníkom (predovšetkým sťažovateľovi) možnosť konať pred

súdom - argumentovať v rovine možnej polemiky sťažovateľa, prípade Hlavného banského

úradu, s dôvodnosťou predmetného právneho posúdenia zo strany Najvyššieho súdu. Podľa

názoru sťažovateľa Napadnuté rozhodnutie je nepredvídateľné preto, že z pohľadu

predchádzajúceho konania originálnym spôsobom posudzuje vec rozhodovanú pred

správnymi orgánmi ako aj pred Krajským súdom v Košiciach a prijatím Napadnutého

rozhodnutia Najvyšší súd zbavil sťažovateľa skutkovo a právne argumentovať v rovine

polemiky s dôvodnosťou názoru porušovateľa prezentovanom v Napadnutom rozhodnutí.

Inými slovami, argumentácia porušovateľa bola tak svojská (originálna), že ju nebolo

možné nijak predvídať.

Podľa názoru sťažovateľa, táto v poradí „následná“ interpretácia jednoduchého

práva všeobecným súdom je tak vážnym interpretačným excesom, že zasahuje a tým aj

porušuje ústavné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd zároveň

týmto arbitrárnym právnym názorom, ktorý nemá žiadnu oporu v právnom poriadku

zaviazal správne orgány, aby podľa neho postupovali pri ďalšom prejednávaní

a rozhodovaní veci. Najvyšší súd, týmto postupom zasiahol do právnej istoty resp.

legitímneho očakávania sťažovateľa, čo sa týka formulovaných právnych záverov a ich

dôsledkov v právnom postavení sťažovateľa. Najvyšší súd zároveň týmto spôsobom porušil

aj garantované právo sťažovateľa vlastniť majetok zakotvené v článku 20 .

Sťažovateľ výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“, ktorý mu bol

rozhodnutím správnych orgánov právoplatne určený začal dobývať v lehote stanovej

a za týmto účelom preinvestoval finančné prostriedky vo výške

15 644 000,- EUR. ...

Napadnuté rozhodnutie je jednak vnútorne rozporuplné, pretože Najvyšší súd

vykladá v jednom rozhodnutí tie isté ustanovenia a to dvoma spôsobmi, pričom ten druhý je

v zrejmom rozpore s kogentným znením príslušného ustanovenia a popri prvom výklade

nemôže obstáť pri žiadnej možnej interpretácii a na strane druhej prikazuje správnemu

orgánu, aby sa správal v súlade s touto druhou „nezákonnou“ interpretáciou. Je potrebné

povedať, že už na prvý pohľad je zrejmé, že Najvyšší súd nemohol vyložiť ustanovenia § 27

ods. 12 tak, ako ich vyložil v druhom naznačenom zmysle, pretože takýto

záver nie je možné vyvodiť pri žiadnej možnej (rozumnej) interpretácii týchto ustanovení. ...

Ďalej je potrebné uviesť, že Najvyšší súd nesprávne interpretuje § 27 ods. 12

, keď dospel k záveru, že správny orgán mal aj inú racionálnu možnosť

ako určiť dobývací priestor inej organizácii po uplynutí zákonnej trojročnej lehoty.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že správny orgán bol povinný konať, tak, že po

uplynutí tejto lehoty musel dobývací priestor (ak ho nechcel zrušiť) určiť inej organizácii

(nemohol ho už určiť R. ). Správny orgán, ak zistil naplnenie hypotézy právnej normy

(uplynutie lehoty) obsiahnutej v , bol povinný aplikovať

dispozíciu tejto právnej normy (určiť dobývací priestor inej organizácii).»

Sťažovateľka na základe skutočností uvedených v sťažnosti dospieva k záveru, že

«Najvyšší súd v odôvodnení Napadnutého rozhodnutia vôbec nerešpektoval logické väzby

medzi ustanoveniami , ktoré sa týkali obsahu pojmu „banská činnosť“

a „dobývanie“. Sťažovateľ k predmetnému uvádza, že interpretácia, ktorá takéto väzby

prehliada a (v kontexte konkrétneho prípadu) vo svojom dôsledku uvedené pojmy

neprípustným spôsobom stotožňuje je aj z ústavnoprávneho hľadiska neprípustná

a vo svojom dôsledku je aj porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. ...

Napadnuté rozhodnutie vôbec nerešpektuje skutkové zistenia správnych orgánov, ich

právne posúdenie ako aj právne posúdenie a náležité odôvodnenie rozsudku Krajského súdu

v Košiciach. Najvyšší súd tieto skutočnosti neprípustným spôsobom prehliada bez

akéhokoľvek odôvodnenia. Najvyšší súd sa bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia odchýlil

od jasnej litery zákona, rovnako ako aj od doterajšieho „stabilného“ výkladu predmetných

ustanovení a to tak na úrovni správnych orgánov ako aj na úrovni súdov.

Sťažovateľ je toho názoru, že vyššie uvedený postup Najvyššieho súdu je tak závažnej

intenzity, že tým Najvyšší súd porušil garantované právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie. Napadnuté rozhodnutie je rovnako neočakávané a to čo sa

týka jednak výroku, ako aj dôvodov, na ktorých je postavené. Napadnuté rozhodnutie je aj z

časti nepreskúmateľné, pretože Najvyšší súd vykladá tie isté ustanovenia tak odlišným

spôsobom, že tento výklad nemôže popri sebe obstáť. Napadnuté rozhodnutie ako už bolo

vyššie uvedené je v rozpore s jasným znením zákona ako aj s doterajšou rozhodovacou

činnosťou a Najvyšší súd tento odklon nijakým spôsobom bližšie neozrejmil v dôvodoch

Napadnutého rozhodnutia. Týmto spôsobom Najvyšší súd porušil právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie, pretože Napadnutým rozhodnutím porušovateľ narušil

právnu istotu sťažovateľa resp. jeho legitímne očakávanie výsledku sporu, keďže Najvyšší

súd podľa jeho názoru rozhodol v zrejmom rozpore s jednoduchým právom. Interpretácia

jednoduchého práva dosiahla podľa názoru sťažovateľa taký stupeň, že možno jednoznačne

konštatovať, že šlo o svojvoľnú interpretáciu príslušných ustanovení, pretože závery ku

ktorým porušovateľ dospel z aplikovaných ustanovení nevyplývali pri žiadnej možnej

racionálnej a teda aj logickej interpretácii. Napadnutému rozhodnutiu chýba akákoľvek

logická väzba medzi výrokom, zisteným skutkovým stavom, aplikovanými ustanoveniami

zákona a interpretačnými závermi, ktoré porušovateľ z predmetných zákonných ustanovení

vyvodil.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, ktorou je obchodná spoločnosť V. s. r. o., K.,

zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu K., oddiel: Sro, vložka č.:..., na súdnu

ochranu zaručené a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 18. 05.

2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

18. 05. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. M. S., so sídlom K., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k.

-20 z 24. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. marca 2012 predsedu

najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd reagoval na výzvu ústavného súdu tak, že proti všetkým trom členom

IV. senátu ústavného súdu uplatnil 24. apríla 2012 námietku predpojatosti, o ktorej I. senát

ústavného súdu rozhodol uznesením č. k. -21 zo 16. mája 2012 tak, že

nevylúčil členov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti

z 29. mája 2012 (č. KP 4/2012-14, doručenom ústavnému súdu 5. júna 2012) okrem iného

uviedla:

„Ad a): V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho aj Ústavného súdu Slovenskej

republiky, pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia rozsudku je kľúčové zistenie, či spôsob,

ktorým súd odôvodnil svoje rozhodnutie je ústavne a zákonne konformný, t. j. či spôsob

výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým súd zdôvodnil svoje rozhodnutie,

vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej

úpravy (mutatis mutandis ). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napríklad , ). V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad

príslušných ustanovení nie je popretím ich zmyslu. Práve naopak, najvyšší

súd pri výklade sporných ustanovení prihliadol, v snahe zistiť úmysel zákonodarcu, aj na

dôvodovú správu k novele ( viď str. 18 napadnutého

rozsudku). Podľa názoru najvyššieho súdu, odôvodnenie napadnutého rozsudku

dostatočným spôsobom objasňuje právny základ rozhodnutia a postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr.

, , , , ). Sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti vyjadruje svoj nesúhlas s právnym posúdením veci najvyšším súdom,

ktorý mylne vydáva za zásah do jeho garantovaného práva na súdnu ochranu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku plne korešponduje s jeho výrokom, nie je svojvoľné,

nakoľko sa odvoláva na právnu úpravu aplikovateľnú v rozhodnom čase a pri výklade

zákonného ustanovenia vychádza okrem iného aj z dôvodovej správy k novele banského

zákona, v ktorej zákonodarca jednoznačne vymedzuje svoj úmysel zmeniť právnu úpravu.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje nemôže sama

osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (napríklad -10).

Ad b) V zmysle a je dôvodom na zrušenie

rozhodnutí správnych orgánov nedostatočne zistený skutkový stav, ako tomu bolo aj v tomto

prípade (viď rozsudok str. 18 druhý a tretí odsek, str. 20 odsek dva) a nie čisto formálne

nedostatky procesného postupu správnych orgánov, ako tvrdí sťažovateľ. Dôvody, pre ktoré

najvyšší súd považoval postup správnych orgánov za nezákonný sú podrobne opísané

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.“

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu tiež uviedla, že najvyšší súd netrvá

na ústnom pojednávaní v tejto veci pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu zo 6. júna 2012, doručenú

ústavnému súdu 19. júna 2012, okrem iného uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd

upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. V stanovisku k vyjadreniu najvyššieho

súdu okrem iného uviedol:

„Pod písm. a) svojho vyjadrenia Najvyšší súd uvádza, že jeho výklad príslušných

ustanovení zákona bol ústavne konformný a nepopiera účel a zmysel zákona a že výrok jeho

rozhodnutia má oporu v odôvodnení. Najvyšší súd neuvádza žiadne argumenty na podporu

týchto svojich tvrdení. Naopak podrobnou argumentáciou v texte ústavnej sťažnosti bolo

poukázané na konkrétne pochybenia Najvyššieho súd (ďalšie argumenty predkladáme

v bode 2 tohto listu).

Tvrdenie Najvyššieho súdu, že v dôvodovej správe k novele

zákonodarca vymedzuje úmysel zmeniť právnu úpravu je úplne irelevantné.

Je síce judikované, že skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s názorom

Najvyššieho súdu sama osebe nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného práva na

súdnu ochranu, avšak v predmetnom prípade pochybenia Najvyššieho súdu spočívajú

vo viacerých krokoch smerujúcich k ústavne nekonformnému a arbitrárnemu postupu

a dosahujú takú intenzitu, že k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

jednoznačne došlo. ...

Sme presvedčení, že svojvoľný výklad Najvyššieho súdu v predmetnom rozhodnutí

zásadne popiera účel a význam príslušných právnych predpisov.

Pochybenia Najvyššieho súdu vidíme okrem už uvedených skutočností v texte

pôvodnej sťažnosti najmä vo výklade povinností banského úradu pri určení dobývacieho

priestoru inej organizácii ako aj pri posudzovaní pojmu dobývanie.“

Vzhľadom na to, že tak sťažovateľka, ako aj najvyšší súd súhlasili s upustením

od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa od neho

upustil, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Hlavný banský úrad (ďalej aj „žalovaný správny orgán“ alebo „druhostupňový

správny orgán“) prípisom doručeným ústavnému súdu 9. januára 2013 predložil v jeho

prílohe súhrnnú správu o ďalšom postupe Obvodného banského úradu v S. (ďalej aj

„obvodný banský úrad“ alebo „prvostupňový správny orgán“) ako prvostupňového

správneho orgánu a následne Hlavného banského úradu ako druhostupňového správneho

orgánu vo veci určenia dobývacieho priestoru G. Čo sa týka obdobia po vydaní napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 18. mája 2011, v priloženom prehľade

uviedol:

«OBÚ v S. v konaní o určenie DP G. inej organizácii postupoval v súlade s

rozsudkom č. z 18. 5. 2011 NS SR a získal veľké množstvo podkladov k

napadnutému rozhodnutiu, vykonal analýzu pojmu dobývanie a jeho použitie v rozhodnutí

aj odôvodnil. Ako sa uvádza v rozsudku č. z 18. 5. 2011, bolo poukázané na

to, že OBÚ v S. vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí z roku 2008 nezdôvodnil náležité

použitie pojmu dobývanie, preto v ďalšom rozhodnutí bol tento pojem objasnený a

odôvodnený tak podrobne, ako sa len dalo, čím splnil podmienku náležitého odôvodnenia

tohto pojmu a dospel k jednoznačnému záveru, že R. v rozhodnom období v DP nedobýval,

výhradný nerast dobývať nezačal a dokonca ani nevykonával banskú činnosť.

OBÚ v S. v napadnutom rozhodnutí logicky a racionálne vyjadril pojem dobývanie,

pričom zohľadnil používanie tohto pojmu tak v odborných kruhoch, ako aj v iných právnych

predpisoch. Pojem dobývanie a začatie dobývania bol banskými orgánmi, ako aj všetkými

osobami pôsobiacimi v banskej oblasti, ako aj všetkými účastníkmi konania používaný

nepretržite a v nespočetne veľa prípadoch minimálne od účinnosti súčasného banského

zákona a zákona o banskej činnosti.

OBÚ v S. v konaní o určenie DP G. porovnal objem finančných prostriedkov

preinvestovaných spoločnosťou R. s predpokladanou požiadavkou na investície uvedenú vo

Feasibility Studie. Keďže porovnaním bola zistená rozsiahla disproporcia medzi

plánovanými a skutočne vynaloženými finančnými prostriedkami, bol to dôvod na to, aby sa

týmito skutočnosťami zaoberal. O nedostatku finančných prostriedkov svedčia aj

preukázané skutočnosti, ktoré nepopiera ani odvolateľ, a síce to, že spoločníci spoločnosti

R. sa snažili získať investora, ktorý by otvárku, prípravu a samotné dobývanie výhradného

ložiska financoval. Keby R., resp. jeho spoločníci disponovali potrebnými finančnými

prostriedkami, nevynakladali by úsilie na získanie ďalšieho investora. Ak uvedené úsilie

vynaložili, svedčí to len o jednom - R. ani jeho spoločníci potrebné finančné prostriedky k

dispozícii nemali. Táto skutočnosť však nemôže byť ospravedlnením nečinnosti v DP. Z

podkladov, najmä z objednávok, zmlúv, výročných správ, ako aj z výpovedí svedkov OBÚ v

S. preukázal, že R. vynaložil za účelom otvárky výhradného ložiska veľmi málo finančných

prostriedkov, oproti tomu, aký objem bol potrebný. Na tomto mieste je potrebné

pripomenúť, že prevažná časť finančných prostriedkov bola spoločnosťou R. vynaložená

pred 01. 01. 2002, teda ešte pred začiatkom lehoty, ktorú určil zákon na počítanie

nečinnosti - nedobývania výhradného ložiska. V rozhodnom období, keď R. nevykonával v

DP žiadnu banskú činnosť a podľa slov RNDr. O. R. prehodnocoval projekt, do otvárky

výhradného ložiska neinvestoval žiadne finančné prostriedky. Takýto postup v DP nemohol

OBÚ v S. ohodnotiť inak, ako neefektívny a neracionálny, na ktorom Slovenská republika

nemá záujem.

OBÚ v S. v konaní preskúmal aj stavebné denníky vedené spoločnosťou R., s. r. o.

a S., s. r. o. a zistil, že údaje v nich obsiahnuté nie sú pre toto konanie podstatné.

Neznamená to, že práce spoločnosti S. s. r. o. nevzal do úvahy, ako to tvrdí odvolateľ.

OBÚ v S. v rozhodnutí jednoznačne preukázal, že R. počas rozhodného obdobia

vykonal prostredníctvom spoločnosti S. s. r. o. len určité dostavby povrchových objektov.

Otvárkové banské dielo bolo bez povolenia OBÚ v S. zatopené a nebolo možné v ňom ani

žiadnu činnosť pred odčerpaním vody vykonávať.

OBÚ v S. sa vysporiadal aj s právnym názorom NS SR, ktorý uviedol v rozsudku

č. z 18. 5. 2011 na strane 24, cit.: „Podľa názoru odvolacieho súdu, v

zmysle vyššie uvedených dôvodov, postup podľa § 27 ods. 12, t. j. určenie dobývacieho

priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bol podľa účinného do 31.

mája 2007 namieste vtedy, ak po dôkladnom prieskume vykonanom správnym orgánom

vyšla najavo skutočnosť, že organizácia, ktorá má určený dobývací priestor v dobývacom

priestore nevykonáva žiadnu banskú činnosť, tento skutočne nevyužíva, nevykonáva

bezdôvodne žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne.

V prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor umelo predlžuje

začiatok dobývania ložiska, potom je určite efektívnejšie, z hľadiska jeho využitia, tento

určiť inej organizácii.

V opačnom prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor, vykonáva

v dobývacom priestore práce smerujúce k začatiu vlastného dobývania, avšak

k predlžovaniu prípravných prác resp. k odďaľovaniu začatia vlastnej ťažby dochádza

napríklad pod vplyvom sťažených prírodných podmienok, potom určenie tohto priestoru

inej organizácii bez náležitého vyhodnotenia efektívnosti a racionálnosti takéhoto postupu

je otázne.“

a na strane 27, cit. „v ďalšom konaní budú správne orgány viazané právnym

názorom odvolacieho súdu, za účelom riadneho zistenia skutočného stavu doplnia

dokazovanie v naznačenom smere, zvážia proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa

a intenzity zásahu do žalobcových práv garantovaných zákonom a na základe toho vo veci

opätovne rozhodnú, pričom svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnia.“ tým, že po

vykonanom dôkladnom prieskume zistil skutočnosti, že R., ktorý mal určený DP G., od 1. 1.

2002 do 1. 1. 2005 nevykonával žiadnu banskú činnosť, DP G. skutočne nevyužíval a

nevykonával žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska. OBÚ v S. v napadnutom

rozhodnutí zvážil proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do práv

organizácie R. garantovaných zákonom a na základe toho vo veci opätovne rozhodol,

pričom svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil.

OBÚ v S. v súlade správnym názorom NS SR, ktorý uviedol v rozsudku

č. z 18. 5. 2011 na strane 24, hodnotil okrem iného aj náklady spoločnosti

R. vynaložené na banskú činnosť v období od 1. 1. 2002 do 1. 1. 2005, pričom zistil, že

nedostatok finančných prostriedkov spoločnosti R. bol, ak nie jediným, tak určite

rozhodujúcim dôvodom prerušenia prác v DP G. Ak mal R. dostatok finančných zdrojov na

financovanie prác na otvárke ložiska mastenca, tak sa treba celkom vážne zaoberať

úvahami, prečo ich teda na tieto práce aj neuvoľnil, prečo banskú činnosť nefinancoval a či

sa nesprával špekulatívne. Ak na druhej strane finančné prostriedky R. nemal, tak možno

tvrdiť, že nielenže by výhradné ložisko z povrchu nesprístupnil, ale s dobývaním ložiska

mastenca v DP G. by ani nikdy nezačal.

Dôvody hodnotenia prevádzkových a administratívnych nákladov spoločnosti R.

OBÚ v S. v napadnutom rozhodnutí správne vyhodnotil a aj riadne odôvodnil.

OBÚ v S. v súlade správnym názorom NS SR, ktorý uviedol v rozsudku

č. z 18. 5. 2011 na strane 24 v konaní skúmal aj vývoj cien mastenca na

svetových trhoch, či nemali vplyv na nečinnosť organizácie R. Dôvody v napadnutom

rozhodnutí riadne odôvodnil.

OBÚ v S. v súlade správnym názorom NS SR, ktorý uviedol v rozsudku

č. z 18. 5. 2011 na strane 24 v konaní skúmal špekulatívne konanie

organizácie R. Dôvody v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil.

OBÚ v S. vydal napadnuté rozhodnutie, proti ktorému podal odvolateľ odvolanie.

Hlavný banský úrad v odvolacom konaní preskúmal napadnuté rozhodnutie

a predložený spisový materiál a po preskúmaní veci skonštatoval, že OBÚ v S. v konaní o

určenie DP G. inej organizácii na základe výberového konania postupoval podľa § 27

ods. 12 účinného od 1. 1. 2002 do 31. 5. 2007 a jednoznačne zistil, že R. v

období od 1. 1. 2002 do 1. 1. 2005 ložisko vyhradeného nerastu mastenca nedobýval a preto

DP G. určil na základe výsledku výberového konania právnemu nástupcovi organizácie E.,

ktorá 11. 01. 2006 zanikla bez likvidácie rozhodnutím jediného spoločníka a bola zlúčená s

V.

OBÚ v S. v konaní o určenie DP G. inej organizácii na základe výberového konania

postupoval aj podľa právneho názoru NS SR, ktorý uviedol v uznesení č. -121

z 27. 2. 2008 a v rozsudku č. z 18. 5. 2011 a pre rozhodnutie si zadovážil

dostatok podkladov, doplnil dokazovanie, vo veci riadne zistil skutkový stav správne, zvážil

proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do práv organizácie R.

garantovaných zákonom, opätovne preskúmal a preukázal verejný záujem spočívajúci vo

využívaní, t. j. dobývaní výhradných ložísk. OBÚ v S. pritom preukázal, že R. DP G. na jeho

účel nevyužíval, bezdôvodne nevykonával otvárku a prípravu smerujúcu k jeho dobývaniu,

čo aj podľa názoru Hlavného banského úradu možno posúdiť tak, že R. negoval princíp

uvedený v , ktorého účelom je ustanoviť zásady ochrany a

racionálneho využívania nerastného bohatstva, najmä pri geologickom prieskume, otvárke,

príprave a dobývaní ložísk nerastov, úprave a zušľachťovaní nerastov vykonávanom v

súvislosti s ich dobývaním, ako aj bezpečnosti prevádzky a ochrany životného prostredia pri

týchto činnostiach a nie nevyuži vanie nerastného bohatstva. Napadnuté rozhodnutie

obsahovalo všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti, vydal ho orgán na to

príslušný, pričom postupoval v medziach zákonov platných a účinných v čase rozhodnom

pre konanie a postupoval aj podľa právneho názoru NS SR, ktorý uviedol v uznesení

č. -121 z 27. 2. 2008 a v rozsudku č. z 18. 5. 2011.

OBÚ v S. z podkladov vyvodil správne právne závery, ktoré aj náležité odôvodnil.

Preto je napadnuté rozhodnutie zákonné a správne.

Hlavný banský úrad o odvolaní organizácie R. proti rozhodnutiu OBÚ v S. č. 157-

920/2012 z 30. 3. 2012 o určení DP G. inej organizácii rozhodnutím č. 808-1482/2012 z 1.

augusta 2012 rozhodol tak, že odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie OBÚ v S.

potvrdil.

Rozhodnutie Hlavného banského úradu nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2012.

Tunajšiemu úradu z jeho doterajšej úradnej činnosti je známa skutočnosť, že

k dnešnému dňu na príslušnom Krajskom súde v Bratislave nebola podaná žaloba proti

Rozhodnutiu č. 808-1482/2012 z 1. 8. 2012.»

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Hlavný banský úrad dosiaľ neeviduje proti

svojmu rozhodnutiu č. 808-1482/2012 z 1. augusta 2012 podanie žaloby ani iného právneho

prostriedku.

Ešte pred rozhodnutím o sťažnosti vo veci samej sudca IV. senátu ústavného súdu

Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2

predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených

v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu).

Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to v rámci

jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej).

Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie

sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i)

podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013

proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013

prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec predsedníčke ústavného súdu

na zabezpečenie postupu podľa .

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát

ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľky pokračoval ďalej.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať

sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa aj právu podľa

dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý

ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri

uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať

právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto

súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný

uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú

rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska

požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských

právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

ochrana, ktorá sa účastníkom konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov [ a nasl.

(ďalej aj „OSP“)], t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že

bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu. Ak

účastník konania splní predpoklady ustanovené

na poskytnutie ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom preukáže

existenciu dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany. Poskytnutie takejto právnej ochrany

však nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (m. m. ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa

a jej práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. mája 2011 vydaným v správnom súdnictve.

Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie veci najvyšším

súdom, ako aj nedostatočné odôvodnenie jeho právneho názoru v označenom rozhodnutí.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nezákonnosti rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu.

Podľa sťažovateľky namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. mája 2011

- je nepreskúmateľný, vnútorne protirečivý, nekonzistentný, ignorujúci skutkové

zistenia uskutočnené v rámci správneho konania,

- bez bližšej argumentácie si osvojuje výklad zákona, ktorý je v príkrom rozpore

s jasným autentickým znením, ako aj s jeho vlastným výkladom prezentovaným na inom

mieste v namietanom rozsudku, ako aj s doterajšou ustálenou rozhodovacou činnosťou

správnych orgánov i súdov Slovenskej republiky (nesprávne vykladá § 27 ods. 12 banského

zákona v znení účinnom od 1. januára 2002 o trojročnej lehote pri určení dobývacieho

priestoru inej organizácii,

- je nepredvídateľný, ničím nepodložený, pretože originálne posudzuje vec

rozhodovanú správnymi orgánmi, ako aj Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“), neodôvodnene sa odchyľujúc od znenia a jeho doteraz stabilného

výkladu, dospieva k záverom, ktoré nevyplývajú zo žiadneho racionálneho ani logického

výkladu.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať či nahrádzať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha výklad a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou

všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto preskúmava len to, či si tieto

zákony nevyložili všeobecné súdy spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych

úprav.

Skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom preskúmania

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov

odvolania podľa v spojení s veta prvá , bez nariadenia

pojednávania podľa a v spojení s veta prvá

s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na

úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť. Rozsudok bol

verejne vyhlásený 18. mája 2011 podľa a v spojení s veta

prvá .

Zásady ochrany a racionálneho využívania nerastného bohatstva, najmä pri

geologickom prieskume, otvárke, príprave a dobývaní ložísk nerastov, úprave

a zušľachťovaní nerastov vykonávanom v súvislosti s ich dobývaním, ako aj bezpečnosti

prevádzky a ochrany životného prostredia pri týchto činnostiach upravuje .

Podľa § 24 ods. 1 tohto zákona účinného do 31. mája 2007 na dobývanie výhradného

ložiska sa organizácii, ktorá má príslušné banské oprávnenie, určí dobývací priestor.

Určenie dobývacieho priestoru oprávňuje organizáciu na dobývanie výhradného ložiska.

Podľa ods. 11 dobývať výhradné ložisko v určenom dobývacom priestore môže

organizácia po vydám povolenia banskej činnosti obvodným banským úradom podľa

osobitných predpisov.

Podľa § 27 ods. 1 dobývací priestor, jeho zmenu a zrušenie určí obvodný banský

úrad rozhodnutím po vyjadrení príslušného orgánu ochrany prírody a na základe

záväzného stanoviska stavebného úradu.

Podľa ods. 12 obvodný banský úrad zruší dobývací priestor na návrh organizácie, ak

sa dobývanie výhradného ložiska ukončilo alebo trvalé zastavilo a bola ukončená likvidácia

hlavných banských diel a lomov. Obvodný banský úrad zruší dobývací priestor alebo ho

určí inej organizácii na základe výberového konania (§ 24 ods. 4 až 10), ak organizácia,

ktorej bol určený, do troch rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu

nezačala výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie prerušila na dlhší čas ako tri roky.

Podľa § 43a konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (1. jún 2007) sa dokončia

podľa doterajších predpisov.

Podľa § 18 ods. 2 Správneho poriadku konanie je začaté dňom, keď podanie

účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa

konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dnom, keď tento orgán

urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.

Z administratívneho spisu je nepochybné, že žalobcovi bol určený dobývací priestor

„G.“ 24. júna 1997, kedy Obvodný banský úrad v S. vydal osvedčenie, Že žalobca

nadobudol na základe zmluvy s Geologickou službou Slovenskej republiky všetky práva k

predmetnému dobývaciemu priestoru uvedené v . Podľa právnej

úpravy účinnej do 31. decembra 2001 neexistovala v lehota, ktorá by

určovala, dokedy je subjekt, ktorému bol určený dobývací priestor, povinný začať so

samotným dobývaním ložiska.

, účinným od 1. januára 2002 bolo novelizované znenie

§ 27, kde bol zavedený ods. 12 a v ňom uvedená povinnosť pre organizáciu, ktorej bol

dobývací priestor určený, do troch rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho

prevodu začať výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie neprerušiť na dlhší čas ako tri

roky a s nesplnením tejto povinnosti spojené zákonné následky - oprávnenie banského

úradu určiť dobývací priestor inej organizácii, resp. dobývací priestor zrušiť.

Ako správne v napadnutom rozsudku uviedol krajský súd, uplynutím trojročnej lehoty

organizácii právo na dobývanie výhradného ložiska automaticky zo zákona nezaniká, ako

sa mylne domnieva žalovaný aj účastník konania V. spol. s r. o. Márne uplynutie tejto lehoty

vytvára predpoklad preto, aby obvodný banský úrad postupoval podľa § 27 ods. 12 druhá

veta, t. j. zrušil dobývací priestor, alebo ho určil inej organizácii na základe výberového

konania (§ 24 ods. 4 až 10).

V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú

poukázal v napadnutom rozsudku aj krajský súd, trojročná lehota zavedená touto novelou

platila nielen pre organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor po 1. januári 2002, ale

aj pre organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor pred 1. januárom 2002 s tým, že

v druhom prípade - a taký bol aj prípad žalobcu, trojročná lehota začala plynúť dňom

nadobudnutia účinnosti , t. j. 1. januára 2002. Z uvedeného vyplýva, že

žalobca mal začať s dobývaním výhradného ložiska v určenom dobývacom priestore

najneskôr 1. januára 2005.

Zo spisového materiálu vyplýva, že správne konanie o určenie dobývacieho priestoru

„G.“ inej organizácii bolo začaté pred účinnosťou prvým úkonom

správneho orgánu voči žalobcovi, v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia Správneho

poriadku, t. j. doručením oznámenia o určení dobývacieho priestoru „G.“ inej organizácii z

3. januára 2005. V tomto liste správny orgán prvého stupňa oznamuje žalobcovi, že 1.

októbra 2001 bola prerušená banská činnosť v dobývacom priestore „G.“ a táto bola

obnovená až 18. novembra 2004, čo je čas dlhší ako tri roky a preto podľa § 27 ods. 12

požiadal správny orgán ešte v decembri 2004 Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky o uverejnenie oznámenia o začatí výberového konania podľa § 24

ods. 4 až 10 , ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku 30. decembra

2004.

Je zrejmé, že správny orgán v oznámení z 3. januára 2005 uviedol ako dôvod určenia

dobývacieho priestoru „G.“ inej organizácii prerušenie banskej činnosti žalobcu na čas

dlhší ako tri roky, pričom túto lehotu počítal od 1. októbra 2001, hoci zákon účinný v tom

čase žiadnu lehotu pre začatie dobývania neurčoval.

Ako bolo uvedené vyššie, v prípade žalobcu mohla začať trojročná lehota uvedená

v plynúť až 1. januára 2002 a skončila 1. januára 2005, t. j.

k tomuto dátumu bolo potrebné zo strany správneho orgánu skúmať, či žalobca začal alebo

nezačal určený dobývací priestor „G.“ dobývať.

Zo spisového materiálu vyplýva, že Obvodný banský úrad v S. vydal 31. mája 2004

rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi povolená banská činnosť najneskôr do 13. novembra

2006 a tiež že 8. decembra 2004 bola pracovníkmi Obvodného banského úradu v S.

vykonaná miestna obhliadka za účelom kontroly vykonávania povolenej banskej činnosti v

dobývacom priestore „G.“, v zápisnici z ktorej sa konštatovalo, že neboli zistené

skutočnosti svedčiace o porušovaní platných právnych predpisov.

Zo zápisnice nevyplýva, či žalobca začal alebo nezačal vykonávať práce

bezprostredne smerujúce k dobývaniu samotného ložiska, chýba taktiež fotodokumentácia

zachytávajúca reálny stav na stavenisku, resp. v podzemných priestoroch. Skutočnosť, že

žalobca nezačal s ťažbou mastenca vyplýva z ročných správ o banskej činnosti za rok 1999

až 2003. Správa z roku 2004 sa v administratívnom spise nenachádza.

V dôvodovej správe k novele , ktorá zaviedla trojročnú lehotu (zák.

č. 588/2001, § 27 ods. 12, bod 10 dôvodovej správy) sa uvádza, že: „... v praxi sú časté

prípady, keď organizácia má určený dobývací priestor viac rokov, ale v dobývacom

priestore nevykonáva žiadnu činnosť z rôznych, niekedy aj špekulatívnych dôvodov a nemá

ani záujem previesť dobývací priestor na inú organizáciu, ktorá by bola schopná výhradné

ložisko dobývať a o dobývanie má záujem. Novelou sa splnomocňuje

obvodný banský úrad ako orgán Štátnej banskej správy vykonávajúci hlavný dozor nad

využívaním nerastného bohatstva zrušiť dobývací priestor alebo tento určiť inej organizácii,

ak organizácia do troch rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu

nezačala výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie bezdôvodne prerušila na dobu dlhšiu

ako tri roky (krátkodobé prerušenia dobývania sa nesčítavajú), a to formou výberového

konania, uskutočneného podľa § 24 ods. 4 až 10 zákona...“.

Z uvedeného je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo zavedením trojročnej lehoty

posilniť ochranu nerastného bohatstva okrem iného aj jeho racionálnym a čo

najefektívnejším využívaním pri súčasnom zaistení bezpečnosti prevádzky pri banskej

činnosti a zabezpečení starostlivosti o životné prostredie.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v zmysle vyššie uvedených dôvodov, postup podľa

§ 27 ods. 12, t. j. určenie dobývacieho priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bol

podľa účinného do 31. mája 2007 namieste vtedy, ak po dôkladnom

prieskume vykonanom správnym orgánom vyšla najavo skutočnosť, že organizácia, ktorá

má určený dobývací priestor v dobývacom priestore nevykonáva žiadnu činnosť, tento

skutočne nevyužíva, nevykonáva bezdôvodne žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska,

prípadne sa správa špekulatívne.

V prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor umelo predlžuje

začiatok dobývania ložiska, potom je určite efektívnejšie, z hľadiska jeho využitia, tento

určiť inej organizácii.

V opačnom prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor, vykonáva

v dobývacom priestore práce smerujúce k začatiu vlastného dobývania, avšak

k predlžovaniu prípravných prác resp. k odďaľovaniu začatia vlastnej ťažby dochádza

napríklad pod vplyvom sťažených prírodných podmienok, potom určenie tohto priestoru

inej organizácii bez náležitého vyhodnotenia efektívnosti a racionálnosti takéhoto postupu

je otázne.

Táto otázka nadobúda na vážnosti o to viac v prípade ako je tento, keď 31. mája

2004 vydal Obvodný banský úrad v S. rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi povolená banská

činnosť najneskôr do 13. novembra 2006, 8. decembra 2004 bola vykonaná miestna

obhliadka za účelom kontroly vykonávania povolenej banskej činnosti v dobývacom

priestore „G.“, v zápisnici z ktorej sa konštatovalo, aké práce boli v dobývacom priestore

vykonané a že neboli zistené skutočnosti svedčiace o porušovaní platných právnych

predpisov a následne obvodný banský úrad s formálnym konštatovaním márneho uplynutia

zákonnej lehoty, navyše počítanej nesprávne a bez relevantného prieskumu v dobývacom

priestore, pristúpil predčasne k vyhláseniu výberového konania (30. december 2004, t. j.

pred uplynutím zákonnej trojročnej lehoty) a bez akéhokoľvek vyhodnotenia efektívnosti

takéhoto postupu určil dobývací priestor „G.“ inej organizácii.

Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že zaväzuje

správne orgány konať iba na jej základe a v jej medziach a rozsahu spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.

Avšak v danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány podľa týchto

zásad nepostupovali.

Predovšetkým nesprávne určili lehotu v ktorej mal žalobca začať s dobývaním

určeného priestoru. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že krajský súd nemohol tento

nedostatok odstrániť pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a správneho

orgánu prvého stupňa, keďže úlohou správneho súdu je prieskum zákonnosti postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy a nie odstraňovanie ich nedostatkov. „Uplynutie

zákonom stanovenej trojročnej lehoty obvodný banský úrad ako aj žalovaný v napadnutom

rozhodnutí určili nesprávne, pretože začiatok jej plynutia počítali od určenia dobývacieho

priestoru resp. jeho prevodu žalobcovi a nie až od nadobudnutia účinnosti

Z. z., a preto už len z tohto dôvodu nemožno v duchu zásady „z nepráva nemôže vzniknúť

právo“ považovať postup správnych orgánov za zákonný.

Správne orgány taktiež nedostatočne zistili skutkový stav, keď sa nezaoberali

s aktuálnym stavom prác na otvárke, príprave a dobývaní ložiska v dobývacom priestore

„G.“ ku dňu uplynutia zákonnej lehoty, napriek tomu že z miestnej obhliadky z 8. decembra

2004 im bolo známe, že žalobca v predmetnom dobývacom priestore činnosť vykonáva a z

tvrdení žalobcu vyplývalo, že žalobca na uvedenom dobývacom priestore už preinvestoval

cca 120 000 000 Sk. Inými slovami nevysporiadali sa s otázkou, či došlo k faktickému

splneniu predpokladu pre postup podľa a napriek tomu

vyhlásili výberové konanie podľa až 10 .

Odvolací súd upozorňuje na tú skutočnosť, že zákonná definícia pojmu dobývanie,

ako Činnosti organizácie v dobývacom priestore, prostredníctvom ktorej dôjde k získaniu

nerastu z ložiska dobývacími metódami, bola zavedená do až novelou

- účinným od 1. júna 2007, preto reštriktívny výklad pojmu „začatie

dobývania“ výhradného ložiska, ktorý si osvojili správne orgány v decembri 2004, bez

náležitého odôvodnenia nie je správny.

Na záver odvolací súd upozorňuje na to, že právne normy nepôsobia vo vákuu, ale

v spoločnosti a ich hlavným cieľom je úprava spoločenských vzťahov tak, aby dochádzalo

iba v nevyhnutných prípadoch a v súlade s verejným záujmom k čo najmenším zásahom do

práv a právom chránených záujmov právnických a fyzických osôb.

Preto správny orgán pri vydaní individuálneho správneho aktu , ktorým nepochybne

vždy dochádza k zásahu do subjektívnych práv jednotlivcov musí tento zásah vyhodnotiť

zo všetkých hľadísk, najmä pokiaľ ide o jeho súlad s verejným záujmom a proporcionalitu.

V danom prípade nepochybne verejným záujmom bolo čo najefektívnejšie využitie

dobývacieho priestoru „G.“, avšak bez akéhokoľvek vyhodnotenia a porovnania výhodnosti

ponechania predmetného dobývacieho priestoru žalobcovi, resp. jeho určenia inej

organizácii, bolo rozhodnutie žalovaného predčasné, nezrozumiteľné a nedostatočne

odôvodnené.

Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s rozhodnutím

Krajského súdu v Košiciach a uznal námietky žalobcu za dôvodné, nakoľko dospel k záveru,

že postup žalovaného a napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom, keďže zistenie

skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci, a preto sú tu dôvody na zrušenie

rozhodnutia žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. c)

.

Keďže Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol, postupoval odvolací súd podľa

tak, že rozhodnutie krajského súdu zmenil, keďže neboli splnené

podmienky na jeho zrušenie ani potvrdenie.

Vzhľadom na to, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou súdov

pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť najmä pokiaľ ide

o riadne zistenie skutkového stavu, zrušil odvolací súd napadnuté rozhodnutie žalovaného,

ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátil im vec na ďalšie konanie a rozhodnutie

s tým, že v ďalšom konaní budú správne orgány viazané právnym názorom odvolacieho

súdu, za účelom riadneho zistenia skutočného stavu doplnia dokazovanie v naznačenom

smere, zvážia proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do žalobcových

práv garantovaných zákonom a na základe toho vo veci opätovne rozhodnú, pričom svoje

rozhodnutie aj náležité odôvodnia.»

V súvislosti s preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu, ktorý bol vydaný v konaní

podľa V. časti , podľa názoru ústavného súdu treba

predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov,

ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne

a procesnoprávne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,

ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy (napr. ). Z hľadiska týchto špecifík správneho

súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti označenému

rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd pre posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu namietaného

rozhodnutia najvyššieho súdu považoval za kľúčové posúdenie, či spôsob, ktorým najvyšší

súd zdôvodnil svoj právny názor o nezákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov,

ako aj záver o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, je ústavne konformný.

Úlohou ústavného súdu bolo ďalej posúdiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných

ustanovení, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený

skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 18. mája 2011,

ktorým zmenil rozsudok krajského súdu č. k. -207 z 3. februára 2010 tak, že

rozhodnutie Hlavného banského úradu č. 26/34/2009 z 12. januára 2009, ako aj rozhodnutie

obvodného banského úradu č. 329-1506/2008 z 2. júla 2008 zrušil a vec vrátil správnym

orgánom na ďalšie konanie, je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné.

Podľa ústavného súdu najvyšší súd neopúšťa svoj vlastný právny názor, ako to tvrdí

sťažovateľka, naopak, zotrváva pri kľúčovom argumente o „povinnosti správneho orgánu

skúmať, či... začal alebo nezačal určený dobývací priestor dobývať v lehote od 1. 1. 2002

do 1. 1. 2005“. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom vyložil a aplikoval vo svojom rozsudku , ktorý bol

zavedený , ktorým sa mení a dopĺňa

o ochrane a využití nerastného bohatstva v znení zákona Slovenskej

národnej rady č. (ďalej len „“), účinným od 1. januára

2002 o povinnosti do 3 rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu začať

výhradne ložisko dobývať alebo dobývanie neprerušiť na čas dlhší ako 3 roky a vo svojom

rozhodnutí uzavrel spor o plynutie 3-ročnej lehoty na dobývanie, pričom nesúhlasil ani

s názorom žalobcu, že táto lehota plynie od 30. novembra 2001 (faktické prerušenie banskej

činnosti), ani s názorom žalovaného, že lehota plynie od 1. októbra 2001 (prvotné

oznámenie o prerušení banskej činnosti). Najvyšší súd konštatoval, že v zmysle jeho

ustálenej judikatúry 3-ročná lehota zavedená novelou platila nielen pre

organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor po 1. januári 2002, ale aj pre organizácie,

ktorým bol určený dobývací priestor pred 1. januárom 2002, s tým, že v druhom prípade 

a taký bol aj tento prípad  3-ročná lehota začala plynúť od nadobudnutia účinnosti novely

, t. j. od 1. januára 2002. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal začať

s dobývaním výhradného ložiska v určenom dobývacom priestore najneskôr 1. januára

2005.

Správne konanie o určenie dobývacieho priestoru v inej organizácii bolo začaté pred

účinnosťou , ktorým sa mení a dopĺňa

o ochrane a využití nerastného bohatstva v znení neskorších predpisov

urobením prvého úkonu prvostupňového správneho orgánu z 3. januára 2005. Prvostupňový

správny orgán v rámci tohto úkonu oznámil žalobcovi, že 1. októbra 2001 bola prerušená

banská činnosť v dobývacom priestore a bola obnovená až 18. novembra 2004, čo je čas

dlhší ako 3 roky. Podľa najvyššieho súdu je zrejmé, že prvostupňový správny orgán uviedol

ako dôvod určenia dobývacieho priestoru inej organizácii prerušenie banskej činnosti

žalobcu na čas dlhší ako 3 roky, pričom túto lehotu nesprávne počítal od 1. októbra 2001,

keďže účinný v tom čase žiadnu lehotu na začatie dobývania neustanovoval.

Otázka počítania lehoty nadobúdala na vážnosti v súvislosti s tým, že obvodný banský úrad

vydal 31. mája 2004 rozhodnutie o povolení banskej činnosti žalobcovi najneskôr

do 13. novembra 2006; pritom 8. decembra 2004 bola vykonaná miestna obhliadka na účel

kontroly vykonávania povolenej banskej činnosti v dobývacom banskom priestore.

Následne obvodný banský úrad formálne konštatoval márne uplynutie zákonnej lehoty

(navyše počítanej nesprávne) a bez dostatočného prieskumu v dobývacom priestore

predčasne pristúpil k vyhláseniu výberového konania (30. december 2004) pred uplynutím

zákonnej 3-ročnej lehoty a bez vyhodnotenia účinnosti takéhoto postupu určil dobývací

priestor inej organizácii. Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd nestotožnil s rozhodnutím

krajského súdu a uznal námietky žalobcu za dôvodné, pretože dospel k záveru, že postup

žalovaného a napadnuté rozhodnutie nie sú v súlade so zákonom, keďže zistenie skutkového

stavu bolo nedostatočné na posúdenie veci, a preto konštatoval existenciu dôvodov

na zrušenie rozhodnutí správnych orgánov podľa .

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedostatočného „nesprávne

zisteného“ skutkového stavu ústavný súd tiež uvádza, že podľa pri

preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia, t. j. ktorý tu bol v čase rozhodovania žalovaného

správneho orgánu o odvolaní proti prvému rozhodnutiu.

Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu

nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od príslušných ustanovení zákona, že by zásadne poprel ich účel a význam. V danom

prípade výklad dotknutých ustanovení ( až 10, )

vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o zmene rozhodnutia krajského súdu a o zrušení

rozhodnutí správnych orgánov korešponduje so skutkovým stavom, nie je popretím ich

zmyslu, a je preto ústavne udržateľný.

Pre rozhodnutie ústavného súdu bola podstatná aj informácia o tom, že

obvodný banský úrad aj Hlavný banský úrad sa vysporiadali s rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. mája 2011, ktorým zrušil ich rozhodnutia a vrátil im vec

na opätovné rozhodnutie, a že vec bola 6. augusta 2012 právoplatne uzavretá v prospech

sťažovateľky nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia Hlavného banského úradu

č. 808-1482/2012 z 1. augusta 2012 v spojení s rozhodnutím obvodného banského úradu

č. 157-920/2012 z 30. marca 2012. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd

sťažnosti nevyhovel.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku

tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013