Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 85/2012
PDF · 449.87 KB
No categories available
IV. ÚS 85/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Ladislava Orosza
o sťažnosti obchodnej spoločnosti V., s. r. o., K., zastúpenej spoločnosťou b., s. r. o., B.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. D. O., vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011, za účasti Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti V., s. r. o. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011. Sťažovateľka doručila ústavnému
súdu 30. januára 2012 odvolanie splnomocnenia advokátovi JUDr. M. S. a splnomocnila na
svoje zastupovanie pred ústavným súdom spoločnosť b., s. r. o., B., konajúcu
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. D. O.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:
«Sťažovateľ bol subjektom, ktorému bol na základe rozhodnutia Obvodného
banského úradu v S. určený dobývací priestor „G.“ (ďalej ako „rozhodnutie Obvodného
banského úradu“ v príslušnom gramatickom tvare). Rozhodnutie Obvodného banského
úradu v S. bolo na základe podaného odvolania spoločnosťou R. s. r. o., , so sídlom R.,
Zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu K., oddiel: Sro, vložka č.:... (ďalej ako
„R.“ – v príslušnom gramatickom tvare) preskúmané Hlavným banským úradom. Hlavný
banský úrad rozhodnutím, rozhodol o odvolaní R. tak, že odvolanie zamietol a potvrdil
napadnuté rozhodnutie Obvodného banského úradu v S. (ďalej ako „rozhodnutie Hlavného
banského úradu“ - v príslušnom gramatickom tvare)...
R. následne rozhodnutie Hlavného banského úradu napadol žalobou podľa § 247 a
nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
ako „OSP“). Krajský súd v Košiciach ako súd príslušný na prejednanie a rozhodnutie v
predmetnej veci o žalobe R. rozhodol rozsudkom vydaným pod č. k. 7S/25/2009-207 zo dňa
03. 02. 2010 tak, že žalobu R. zamietol (ďalej ako „rozsudok Krajského súdu v Košiciach“ -
v príslušnom gramatickom tvare). ...
Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal R. odvolanie, o ktorom Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako funkčne príslušný súd na prejednanie a rozhodnutie
o predmetnom odvolaní rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil tak,
že rozhodnutie Hlavného banského úradu, ako aj rozhodnutie Obvodného banského úradu
zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie.
Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil svojím
postupom a rozhodnutím - rozsudok vydaný pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 zo dňa 18. 05. 2011
základné právo sťažovateľa zaručené ako Ústavou Slovenskej republiky, tak aj pre
Slovenskú republiku záväznou zmluvou o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.).»
Sťažovateľka tvrdí, že «Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, vnútorné
rozporuplné, nekonzistentné, ignoruje skutkové zistenia a Najvyšší súd si svojvoľným
spôsobom bez bližšej podrobne zdôvodnenej argumentácie osvojuje výklad, ktorý je
v príkrom rozpore s jasným zákonným znením a navyše, ktorý je v rozpore s jeho vlastným
výkladom prezentovaným v tom istom rozhodnutí a ktorý je v rozpore s doteraz ustálenou
rozhodovacou činnosťou tak správnych orgánov ako aj súdov Slovenskej republiky.
1. Najvyšší súd na strane č. 23 ods. 3 uvádza cit.: „Je zrejmé, že správny orgán
v oznámení z 3. januára 2005 uviedol ako dôvod určenia dobývacieho priestoru „G.“ inej
organizácii prerušenie banskej činnosti žalobcu na čas dlhší ako tri roky, pričom túto
lehotu počítal od 1. októbra 2001, hoci zákon účinný v tom čase žiadnu lehotu pre začatie
dobývania neurčoval.“ (podčiarknuté sťažovateľom).
Najvyšší súd ďalej pokračuje (ods. 4) cit.: „Ako bolo uvedené vyššie, v prípade
žalobcu mohla začať trojročná lehota uvedená v § 27 ods. 12 banského zákona plynúť až
1. januára 2002 a skončila 1. januára 2005, t. j. k tomuto dátumu bolo potrebné zo strany
správneho orgánu skúmať, či žalobca začal alebo nezačal určený dobývací priestor „G.“
dobývať.“. (podčiarknuté sťažovateľom).
Uvedený záver Najvyššieho súdu ignoruje postup a zistenia uskutočnené, v rámci
správneho konania. V rámci správneho konania bolo zistené (a medzi účastníkmi aj
nesporné), že R. nezačal výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ ani v
lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 dobývať. R. počas celého konania netvrdil, že
výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ začal dobývať a táto skutočnosť v
správnom konaní ani nevyšla najavo iným spôsobom. Navyše, je potrebné zdôrazniť, že túto
skutočnosť potvrdil aj konateľ R. v konaní na Krajskom súde v Košiciach. Uvedená
skutočnosť je obsahom zápisnice z pojednávania konanom dňa 03. 02. 2010 na Krajskom
súde v Košiciach. Je potrebné uviesť, že konateľ R. na predmetnom pojednávaní uviedol
ďalšiu podstatnú skutočnosť a to tú, že výsledky činnosti R. v dobývacom priestore „G.“
boli zdokumentované aj samotným R. a predložené príslušnému správnemu orgánu (strana
č. 5 posledný odsek zápisnice z pojednávania na Krajskom súde v Košiciach.). Teda
uvedené len podporuje záver, že správne orgány mali úplné podklady pre vydanie
rozhodnutí a vo vykonanom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu uvedených rozhodnutí
nespochybniteľné dokázali, že R. v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 bez zavinenia 3
osôb len a len na základe vlastnej nečinnosti výhradné ložisko mastenca v dobývacom
priestore „G.“ nedobýval. Tieto argumenty a dôkazy však Najvyšší súd vôbec nebral do
úvahy a jednoznačné a nevyvrátiteľné dôkazy ignoroval. Rovnako ignoroval aj tú
skutočnosť, že v správnom konaní sa lehota na troch rokov počítala od 01. 01. 2002 do 01.
01. 2005 v kontexte, či R. v uvedenej lehote začal alebo nezačal výhradné ložisko mastenca
v dobývacom priestore „G.“ dobývať. ...
Sťažovateľ uvádza, že názor Najvyššieho súdu o „povinnosti správneho orgánu
skúmať či R. začal alebo nezačal určený dobývací priestor „G.“ dobývať v lehote od 01. 01.
2002 do 01. 01. 2005 závažným spôsobom prehliada, že správny orgán takéto zistenie
vykonal a náležité aj odôvodnil. Sťažovateľ na uvedenú skutočnosť poukázal vo svojom
vyjadrení k odvolaniu R. proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach. Uvedené
skutočnosti sú zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia Hlavného banského úradu, ktoré sú
uvedené na strane č. 14 a nasl. rozhodnutia Hlavného banského úradu. ...
Názor Najvyššieho súdu je teda ničím neodôvodnený a nepodložený a správnym
orgánom vytýka nedostatky v postupe, ktorého sa správne orgány nedopustili a úplne
ignoruje správne a príkladmo zdôvodnené rozhodnutia správnych orgánov ako aj
Krajského súdu v Košiciach. Podľa názoru sťažovateľa práve Napadnuté rozhodnutie je
rozhodnutím, ktoré v sebe nesie zjavné prvky svojvôle v rozhodovacej činnosti súdov a ako
také zasahuje do ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.
2. Úplne hypoteticky, aj keby správne orgány zle počítali plynutie lehoty (teda nie
od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005) na začatie dobývania výhradného ložiska mastenca
v dobývacom priestore „G.“ zo strany R. , tak vzhľadom na zistený skutkový stav, Krajský
súd v Košiciach v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov musel zistiť (a
rozhodnutie takýto údaj aj obsahuje), že rozhodnutia správnych orgánov sú zákonné,
pretože R. v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 výhradné ložisko mastenca v dobývacom
priestore „G.“ nezačal v uvedenej lehote dobývať. Teda jeho určenie inej organizácii bolo v
súlade so zákonom č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon)
v znení účinnom od 01. 01. 2002 do 31. 12. 2007 (ďalej ako „Banský zákon“ - v príslušnom
gramatickom tvare).».
V súvislosti s aplikáciou zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného
bohatstva (banský zákon) v znení zákona č. 558/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení zákona
Slovenskej národnej rady č. 498/1991 Zb. (ďalej len „banský zákon“), uvádza, že:
«Napadnuté rozhodnutie je vnútorne rozporné, keď na jednej strane Najvyšší súd
uvádza, že pre postup podľa § 27 ods. 12 Banského zákona je potrebné skúmať, či R. začal
výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ dobývať v lehote od 01. 01. 2002
do 01. 01. 2005 (viď. bod 1 sťažnosti) a na strane druhej, bez akéhokoľvek bližšieho
zdôvodnenia, tento právny názor a zákonné a kogentné kritérium opúšťa a pre správny
orgán formuluje nové, navyše obsahovo nejednoznačné a teda aj nepreskúmateľné, kritéria,
ktoré sú v príkrom rozpore so kogentnými ustanoveniami zákona a s doterajšou
rozhodovacou činnosťou tak na úrovni správnych ako aj súdnych orgánov. ...
Najvyšší súd uviedol (v zjavnom rozpore s jednoznačným znením kogentného
zákonného ustanovenia), že nie je rozhodujúce, či v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005
došlo k dobývaniu ložiska, ale že rozhodujúce je to, či organizácia, ktorej bol dobývací
priestor určený vykonáva nejakú činnosť za predpokladu, že sa nespráva špekulatívne.
Teda, Najvyšší súd „prikázal“ správnemu orgánu konať v rozpore s jasným zákonným
znením a v rozpore s doteraz ustáleným výkladom ustanovenia § 27 ods. 12 Banského
zákona. Porušovateľ stanovil nové obsahovo nejasné kritéria, ktoré nezodpovedajú zneniu
Banského zákona ako aj účelu, ktorý sa má prostredníctvom ustanovení Banského zákona
naplniť a to racionálne využívanie nerastného bohatstva (§ 1 Banského zákona).
Týmto spôsobom Najvyšší súd rozhodol aj nepredvídateľne. Najvyšší súd rozhodol
bez toho, aby pred rozhodnutím oboznámil účastníkov aj s takouto možnosťou právneho
posúdenia veci a tým odňal účastníkom (predovšetkým sťažovateľovi) možnosť konať pred
súdom - argumentovať v rovine možnej polemiky sťažovateľa, prípade Hlavného banského
úradu, s dôvodnosťou predmetného právneho posúdenia zo strany Najvyššieho súdu. Podľa
názoru sťažovateľa Napadnuté rozhodnutie je nepredvídateľné preto, že z pohľadu
predchádzajúceho konania originálnym spôsobom posudzuje vec rozhodovanú pred
správnymi orgánmi ako aj pred Krajským súdom v Košiciach a prijatím Napadnutého
rozhodnutia Najvyšší súd zbavil sťažovateľa skutkovo a právne argumentovať v rovine
polemiky s dôvodnosťou názoru porušovateľa prezentovanom v Napadnutom rozhodnutí.
Inými slovami, argumentácia porušovateľa bola tak svojská (originálna), že ju nebolo
možné nijak predvídať.
Podľa názoru sťažovateľa, táto v poradí „následná“ interpretácia jednoduchého
práva všeobecným súdom je tak vážnym interpretačným excesom, že zasahuje a tým aj
porušuje ústavné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd zároveň
týmto arbitrárnym právnym názorom, ktorý nemá žiadnu oporu v právnom poriadku
zaviazal správne orgány, aby podľa neho postupovali pri ďalšom prejednávaní
a rozhodovaní veci. Najvyšší súd, týmto postupom zasiahol do právnej istoty resp.
legitímneho očakávania sťažovateľa, čo sa týka formulovaných právnych záverov a ich
dôsledkov v právnom postavení sťažovateľa. Najvyšší súd zároveň týmto spôsobom porušil
aj Ústavou garantované právo sťažovateľa vlastniť majetok zakotvené v článku 20 Ústavy.
Sťažovateľ výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“, ktorý mu bol
rozhodnutím správnych orgánov právoplatne určený začal dobývať v lehote stanovej
banským zákonom a za týmto účelom preinvestoval finančné prostriedky vo výške
15 644 000,- EUR. ...
Napadnuté rozhodnutie je jednak vnútorne rozporuplné, pretože Najvyšší súd
vykladá v jednom rozhodnutí tie isté ustanovenia a to dvoma spôsobmi, pričom ten druhý je
v zrejmom rozpore s kogentným znením príslušného ustanovenia a popri prvom výklade
nemôže obstáť pri žiadnej možnej interpretácii a na strane druhej prikazuje správnemu
orgánu, aby sa správal v súlade s touto druhou „nezákonnou“ interpretáciou. Je potrebné
povedať, že už na prvý pohľad je zrejmé, že Najvyšší súd nemohol vyložiť ustanovenia § 27
ods. 12 Banského zákona tak, ako ich vyložil v druhom naznačenom zmysle, pretože takýto
záver nie je možné vyvodiť pri žiadnej možnej (rozumnej) interpretácii týchto ustanovení. ...
Ďalej je potrebné uviesť, že Najvyšší súd nesprávne interpretuje § 27 ods. 12
Banského zákona, keď dospel k záveru, že správny orgán mal aj inú racionálnu možnosť
ako určiť dobývací priestor inej organizácii po uplynutí zákonnej trojročnej lehoty.
Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že správny orgán bol povinný konať, tak, že po
uplynutí tejto lehoty musel dobývací priestor (ak ho nechcel zrušiť) určiť inej organizácii
(nemohol ho už určiť R. ). Správny orgán, ak zistil naplnenie hypotézy právnej normy
(uplynutie lehoty) obsiahnutej v § 27 ods. 12 Banského zákona, bol povinný aplikovať
dispozíciu tejto právnej normy (určiť dobývací priestor inej organizácii).»
Sťažovateľka na základe skutočností uvedených v sťažnosti dospieva k záveru, že
«Najvyšší súd v odôvodnení Napadnutého rozhodnutia vôbec nerešpektoval logické väzby
medzi ustanoveniami Banského zákona, ktoré sa týkali obsahu pojmu „banská činnosť“
a „dobývanie“. Sťažovateľ k predmetnému uvádza, že interpretácia, ktorá takéto väzby
prehliada a (v kontexte konkrétneho prípadu) vo svojom dôsledku uvedené pojmy
neprípustným spôsobom stotožňuje je aj z ústavnoprávneho hľadiska neprípustná
a vo svojom dôsledku je aj porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. ...
Napadnuté rozhodnutie vôbec nerešpektuje skutkové zistenia správnych orgánov, ich
právne posúdenie ako aj právne posúdenie a náležité odôvodnenie rozsudku Krajského súdu
v Košiciach. Najvyšší súd tieto skutočnosti neprípustným spôsobom prehliada bez
akéhokoľvek odôvodnenia. Najvyšší súd sa bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia odchýlil
od jasnej litery zákona, rovnako ako aj od doterajšieho „stabilného“ výkladu predmetných
ustanovení Banského zákona a to tak na úrovni správnych orgánov ako aj na úrovni súdov.
Sťažovateľ je toho názoru, že vyššie uvedený postup Najvyššieho súdu je tak závažnej
intenzity, že tým Najvyšší súd porušil Ústavou garantované právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie. Napadnuté rozhodnutie je rovnako neočakávané a to čo sa
týka jednak výroku, ako aj dôvodov, na ktorých je postavené. Napadnuté rozhodnutie je aj z
časti nepreskúmateľné, pretože Najvyšší súd vykladá tie isté ustanovenia tak odlišným
spôsobom, že tento výklad nemôže popri sebe obstáť. Napadnuté rozhodnutie ako už bolo
vyššie uvedené je v rozpore s jasným znením zákona ako aj s doterajšou rozhodovacou
činnosťou a Najvyšší súd tento odklon nijakým spôsobom bližšie neozrejmil v dôvodoch
Napadnutého rozhodnutia. Týmto spôsobom Najvyšší súd porušil právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie, pretože Napadnutým rozhodnutím porušovateľ narušil
právnu istotu sťažovateľa resp. jeho legitímne očakávanie výsledku sporu, keďže Najvyšší
súd podľa jeho názoru rozhodol v zrejmom rozpore s jednoduchým právom. Interpretácia
jednoduchého práva dosiahla podľa názoru sťažovateľa taký stupeň, že možno jednoznačne
konštatovať, že šlo o svojvoľnú interpretáciu príslušných ustanovení, pretože závery ku
ktorým porušovateľ dospel z aplikovaných ustanovení nevyplývali pri žiadnej možnej
racionálnej a teda aj logickej interpretácii. Napadnutému rozhodnutiu chýba akákoľvek
logická väzba medzi výrokom, zisteným skutkovým stavom, aplikovanými ustanoveniami
zákona a interpretačnými závermi, ktoré porušovateľ z predmetných zákonných ustanovení
vyvodil.».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa, ktorou je obchodná spoločnosť V. s. r. o., K.,
zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu K., oddiel: Sro, vložka č.:..., na súdnu
ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo/132/2010 zo dňa 18. 05.
2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo/132/2010 zo dňa
18. 05. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. M. S., so sídlom K., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k.
IV. ÚS 85/2012-20 z 24. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. marca 2012 predsedu
najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd reagoval na výzvu ústavného súdu tak, že proti všetkým trom členom
IV. senátu ústavného súdu uplatnil 24. apríla 2012 námietku predpojatosti, o ktorej I. senát
ústavného súdu rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 223/2012-21 zo 16. mája 2012 tak, že
nevylúčil členov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci.
Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti
z 29. mája 2012 (č. KP 4/2012-14, doručenom ústavnému súdu 5. júna 2012) okrem iného
uviedla:
„Ad a): V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky, pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia rozsudku je kľúčové zistenie, či spôsob,
ktorým súd odôvodnil svoje rozhodnutie je ústavne a zákonne konformný, t. j. či spôsob
výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým súd zdôvodnil svoje rozhodnutie,
vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej
úpravy (mutatis mutandis II. ÚS 127/07). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02). V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad
príslušných ustanovení banského zákona nie je popretím ich zmyslu. Práve naopak, najvyšší
súd pri výklade sporných ustanovení prihliadol, v snahe zistiť úmysel zákonodarcu, aj na
dôvodovú správu k novele banského zákona (zák. č. 588/2001 Z. z. viď str. 18 napadnutého
rozsudku). Podľa názoru najvyššieho súdu, odôvodnenie napadnutého rozsudku
dostatočným spôsobom objasňuje právny základ rozhodnutia a postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr.
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti vyjadruje svoj nesúhlas s právnym posúdením veci najvyšším súdom,
ktorý mylne vydáva za zásah do jeho ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku plne korešponduje s jeho výrokom, nie je svojvoľné,
nakoľko sa odvoláva na právnu úpravu aplikovateľnú v rozhodnom čase a pri výklade
zákonného ustanovenia vychádza okrem iného aj z dôvodovej správy k novele banského
zákona, v ktorej zákonodarca jednoznačne vymedzuje svoj úmysel zmeniť právnu úpravu.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje nemôže sama
osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10).
Ad b) V zmysle § 250ja ods. 3 a § 250j ods. 2 písm. c) OSP je dôvodom na zrušenie
rozhodnutí správnych orgánov nedostatočne zistený skutkový stav, ako tomu bolo aj v tomto
prípade (viď rozsudok str. 18 druhý a tretí odsek, str. 20 odsek dva) a nie čisto formálne
nedostatky procesného postupu správnych orgánov, ako tvrdí sťažovateľ. Dôvody, pre ktoré
najvyšší súd považoval postup správnych orgánov za nezákonný sú podrobne opísané
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.“
Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu tiež uviedla, že najvyšší súd netrvá
na ústnom pojednávaní v tejto veci pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu zo 6. júna 2012, doručenú
ústavnému súdu 19. júna 2012, okrem iného uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. V stanovisku k vyjadreniu najvyššieho
súdu okrem iného uviedol:
„Pod písm. a) svojho vyjadrenia Najvyšší súd uvádza, že jeho výklad príslušných
ustanovení zákona bol ústavne konformný a nepopiera účel a zmysel zákona a že výrok jeho
rozhodnutia má oporu v odôvodnení. Najvyšší súd neuvádza žiadne argumenty na podporu
týchto svojich tvrdení. Naopak podrobnou argumentáciou v texte ústavnej sťažnosti bolo
poukázané na konkrétne pochybenia Najvyššieho súd (ďalšie argumenty predkladáme
v bode 2 tohto listu).
Tvrdenie Najvyššieho súdu, že v dôvodovej správe k novele banského zákona
zákonodarca vymedzuje úmysel zmeniť právnu úpravu je úplne irelevantné.
Je síce judikované, že skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s názorom
Najvyššieho súdu sama osebe nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného práva na
súdnu ochranu, avšak v predmetnom prípade pochybenia Najvyššieho súdu spočívajú
vo viacerých krokoch smerujúcich k ústavne nekonformnému a arbitrárnemu postupu
a dosahujú takú intenzitu, že k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy jednoznačne došlo. ...
Sme presvedčení, že svojvoľný výklad Najvyššieho súdu v predmetnom rozhodnutí
zásadne popiera účel a význam príslušných právnych predpisov.
Pochybenia Najvyššieho súdu vidíme okrem už uvedených skutočností v texte
pôvodnej sťažnosti najmä vo výklade povinností banského úradu pri určení dobývacieho
priestoru inej organizácii ako aj pri posudzovaní pojmu dobývanie.“
Vzhľadom na to, že tak sťažovateľka, ako aj najvyšší súd súhlasili s upustením
od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho
upustil, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Hlavný banský úrad (ďalej aj „žalovaný správny orgán“ alebo „druhostupňový
správny orgán“) prípisom doručeným ústavnému súdu 9. januára 2013 predložil v jeho
prílohe súhrnnú správu o ďalšom postupe Obvodného banského úradu v S. (ďalej aj
„obvodný banský úrad“ alebo „prvostupňový správny orgán“) ako prvostupňového
správneho orgánu a následne Hlavného banského úradu ako druhostupňového správneho
orgánu vo veci určenia dobývacieho priestoru G. Čo sa týka obdobia po vydaní napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011, v priloženom prehľade
uviedol:
«OBÚ v S. v konaní o určenie DP G. inej organizácii postupoval v súlade s
rozsudkom č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 NS SR a získal veľké množstvo podkladov k
napadnutému rozhodnutiu, vykonal analýzu pojmu dobývanie a jeho použitie v rozhodnutí
aj odôvodnil. Ako sa uvádza v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011, bolo poukázané na
to, že OBÚ v S. vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí z roku 2008 nezdôvodnil náležité
použitie pojmu dobývanie, preto v ďalšom rozhodnutí bol tento pojem objasnený a
odôvodnený tak podrobne, ako sa len dalo, čím splnil podmienku náležitého odôvodnenia
tohto pojmu a dospel k jednoznačnému záveru, že R. v rozhodnom období v DP nedobýval,
výhradný nerast dobývať nezačal a dokonca ani nevykonával banskú činnosť.
OBÚ v S. v napadnutom rozhodnutí logicky a racionálne vyjadril pojem dobývanie,
pričom zohľadnil používanie tohto pojmu tak v odborných kruhoch, ako aj v iných právnych
predpisoch. Pojem dobývanie a začatie dobývania bol banskými orgánmi, ako aj všetkými
osobami pôsobiacimi v banskej oblasti, ako aj všetkými účastníkmi konania používaný
nepretržite a v nespočetne veľa prípadoch minimálne od účinnosti súčasného banského
zákona a zákona o banskej činnosti.
OBÚ v S. v konaní o určenie DP G. porovnal objem finančných prostriedkov
preinvestovaných spoločnosťou R. s predpokladanou požiadavkou na investície uvedenú vo
Feasibility Studie. Keďže porovnaním bola zistená rozsiahla disproporcia medzi
plánovanými a skutočne vynaloženými finančnými prostriedkami, bol to dôvod na to, aby sa
týmito skutočnosťami zaoberal. O nedostatku finančných prostriedkov svedčia aj
preukázané skutočnosti, ktoré nepopiera ani odvolateľ, a síce to, že spoločníci spoločnosti
R. sa snažili získať investora, ktorý by otvárku, prípravu a samotné dobývanie výhradného
ložiska financoval. Keby R., resp. jeho spoločníci disponovali potrebnými finančnými
prostriedkami, nevynakladali by úsilie na získanie ďalšieho investora. Ak uvedené úsilie
vynaložili, svedčí to len o jednom - R. ani jeho spoločníci potrebné finančné prostriedky k
dispozícii nemali. Táto skutočnosť však nemôže byť ospravedlnením nečinnosti v DP. Z
podkladov, najmä z objednávok, zmlúv, výročných správ, ako aj z výpovedí svedkov OBÚ v
S. preukázal, že R. vynaložil za účelom otvárky výhradného ložiska veľmi málo finančných
prostriedkov, oproti tomu, aký objem bol potrebný. Na tomto mieste je potrebné
pripomenúť, že prevažná časť finančných prostriedkov bola spoločnosťou R. vynaložená
pred 01. 01. 2002, teda ešte pred začiatkom lehoty, ktorú určil zákon na počítanie
nečinnosti - nedobývania výhradného ložiska. V rozhodnom období, keď R. nevykonával v
DP žiadnu banskú činnosť a podľa slov RNDr. O. R. prehodnocoval projekt, do otvárky
výhradného ložiska neinvestoval žiadne finančné prostriedky. Takýto postup v DP nemohol
OBÚ v S. ohodnotiť inak, ako neefektívny a neracionálny, na ktorom Slovenská republika
nemá záujem.
OBÚ v S. v konaní preskúmal aj stavebné denníky vedené spoločnosťou R., s. r. o.
a S., s. r. o. a zistil, že údaje v nich obsiahnuté nie sú pre toto konanie podstatné.
Neznamená to, že práce spoločnosti S. s. r. o. nevzal do úvahy, ako to tvrdí odvolateľ.
OBÚ v S. v rozhodnutí jednoznačne preukázal, že R. počas rozhodného obdobia
vykonal prostredníctvom spoločnosti S. s. r. o. len určité dostavby povrchových objektov.
Otvárkové banské dielo bolo bez povolenia OBÚ v S. zatopené a nebolo možné v ňom ani
žiadnu činnosť pred odčerpaním vody vykonávať.
OBÚ v S. sa vysporiadal aj s právnym názorom NS SR, ktorý uviedol v rozsudku
č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 na strane 24, cit.: „Podľa názoru odvolacieho súdu, v
zmysle vyššie uvedených dôvodov, postup podľa § 27 ods. 12, t. j. určenie dobývacieho
priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bol podľa banského zákona účinného do 31.
mája 2007 namieste vtedy, ak po dôkladnom prieskume vykonanom správnym orgánom
vyšla najavo skutočnosť, že organizácia, ktorá má určený dobývací priestor v dobývacom
priestore nevykonáva žiadnu banskú činnosť, tento skutočne nevyužíva, nevykonáva
bezdôvodne žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne.
V prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor umelo predlžuje
začiatok dobývania ložiska, potom je určite efektívnejšie, z hľadiska jeho využitia, tento
určiť inej organizácii.
V opačnom prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor, vykonáva
v dobývacom priestore práce smerujúce k začatiu vlastného dobývania, avšak
k predlžovaniu prípravných prác resp. k odďaľovaniu začatia vlastnej ťažby dochádza
napríklad pod vplyvom sťažených prírodných podmienok, potom určenie tohto priestoru
inej organizácii bez náležitého vyhodnotenia efektívnosti a racionálnosti takéhoto postupu
je otázne.“
a na strane 27, cit. „v ďalšom konaní budú správne orgány viazané právnym
názorom odvolacieho súdu, za účelom riadneho zistenia skutočného stavu doplnia
dokazovanie v naznačenom smere, zvážia proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa
a intenzity zásahu do žalobcových práv garantovaných zákonom a na základe toho vo veci
opätovne rozhodnú, pričom svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnia.“ tým, že po
vykonanom dôkladnom prieskume zistil skutočnosti, že R., ktorý mal určený DP G., od 1. 1.
2002 do 1. 1. 2005 nevykonával žiadnu banskú činnosť, DP G. skutočne nevyužíval a
nevykonával žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska. OBÚ v S. v napadnutom
rozhodnutí zvážil proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do práv
organizácie R. garantovaných zákonom a na základe toho vo veci opätovne rozhodol,
pričom svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil.
OBÚ v S. v súlade správnym názorom NS SR, ktorý uviedol v rozsudku
č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 na strane 24, hodnotil okrem iného aj náklady spoločnosti
R. vynaložené na banskú činnosť v období od 1. 1. 2002 do 1. 1. 2005, pričom zistil, že
nedostatok finančných prostriedkov spoločnosti R. bol, ak nie jediným, tak určite
rozhodujúcim dôvodom prerušenia prác v DP G. Ak mal R. dostatok finančných zdrojov na
financovanie prác na otvárke ložiska mastenca, tak sa treba celkom vážne zaoberať
úvahami, prečo ich teda na tieto práce aj neuvoľnil, prečo banskú činnosť nefinancoval a či
sa nesprával špekulatívne. Ak na druhej strane finančné prostriedky R. nemal, tak možno
tvrdiť, že nielenže by výhradné ložisko z povrchu nesprístupnil, ale s dobývaním ložiska
mastenca v DP G. by ani nikdy nezačal.
Dôvody hodnotenia prevádzkových a administratívnych nákladov spoločnosti R.
OBÚ v S. v napadnutom rozhodnutí správne vyhodnotil a aj riadne odôvodnil.
OBÚ v S. v súlade správnym názorom NS SR, ktorý uviedol v rozsudku
č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 na strane 24 v konaní skúmal aj vývoj cien mastenca na
svetových trhoch, či nemali vplyv na nečinnosť organizácie R. Dôvody v napadnutom
rozhodnutí riadne odôvodnil.
OBÚ v S. v súlade správnym názorom NS SR, ktorý uviedol v rozsudku
č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 na strane 24 v konaní skúmal špekulatívne konanie
organizácie R. Dôvody v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil.
OBÚ v S. vydal napadnuté rozhodnutie, proti ktorému podal odvolateľ odvolanie.
Hlavný banský úrad v odvolacom konaní preskúmal napadnuté rozhodnutie
a predložený spisový materiál a po preskúmaní veci skonštatoval, že OBÚ v S. v konaní o
určenie DP G. inej organizácii na základe výberového konania postupoval podľa § 27
ods. 12 banského zákona účinného od 1. 1. 2002 do 31. 5. 2007 a jednoznačne zistil, že R. v
období od 1. 1. 2002 do 1. 1. 2005 ložisko vyhradeného nerastu mastenca nedobýval a preto
DP G. určil na základe výsledku výberového konania právnemu nástupcovi organizácie E.,
ktorá 11. 01. 2006 zanikla bez likvidácie rozhodnutím jediného spoločníka a bola zlúčená s
V.
OBÚ v S. v konaní o určenie DP G. inej organizácii na základe výberového konania
postupoval aj podľa právneho názoru NS SR, ktorý uviedol v uznesení č. 6 Sžo/61/2007-121
z 27. 2. 2008 a v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 a pre rozhodnutie si zadovážil
dostatok podkladov, doplnil dokazovanie, vo veci riadne zistil skutkový stav správne, zvážil
proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do práv organizácie R.
garantovaných zákonom, opätovne preskúmal a preukázal verejný záujem spočívajúci vo
využívaní, t. j. dobývaní výhradných ložísk. OBÚ v S. pritom preukázal, že R. DP G. na jeho
účel nevyužíval, bezdôvodne nevykonával otvárku a prípravu smerujúcu k jeho dobývaniu,
čo aj podľa názoru Hlavného banského úradu možno posúdiť tak, že R. negoval princíp
uvedený v § 1 banského zákona, ktorého účelom je ustanoviť zásady ochrany a
racionálneho využívania nerastného bohatstva, najmä pri geologickom prieskume, otvárke,
príprave a dobývaní ložísk nerastov, úprave a zušľachťovaní nerastov vykonávanom v
súvislosti s ich dobývaním, ako aj bezpečnosti prevádzky a ochrany životného prostredia pri
týchto činnostiach a nie nevyuži vanie nerastného bohatstva. Napadnuté rozhodnutie
obsahovalo všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti, vydal ho orgán na to
príslušný, pričom postupoval v medziach zákonov platných a účinných v čase rozhodnom
pre konanie a postupoval aj podľa právneho názoru NS SR, ktorý uviedol v uznesení
č. 6 Sžo/61/2007-121 z 27. 2. 2008 a v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011.
OBÚ v S. z podkladov vyvodil správne právne závery, ktoré aj náležité odôvodnil.
Preto je napadnuté rozhodnutie zákonné a správne.
Hlavný banský úrad o odvolaní organizácie R. proti rozhodnutiu OBÚ v S. č. 157-
920/2012 z 30. 3. 2012 o určení DP G. inej organizácii rozhodnutím č. 808-1482/2012 z 1.
augusta 2012 rozhodol tak, že odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie OBÚ v S.
potvrdil.
Rozhodnutie Hlavného banského úradu nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2012.
Tunajšiemu úradu z jeho doterajšej úradnej činnosti je známa skutočnosť, že
k dnešnému dňu na príslušnom Krajskom súde v Bratislave nebola podaná žaloba proti
Rozhodnutiu č. 808-1482/2012 z 1. 8. 2012.»
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Hlavný banský úrad dosiaľ neeviduje proti
svojmu rozhodnutiu č. 808-1482/2012 z 1. augusta 2012 podanie žaloby ani iného právneho
prostriedku.
Ešte pred rozhodnutím o sťažnosti vo veci samej sudca IV. senátu ústavného súdu
Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2
zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených
v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu).
Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to v rámci
jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej).
Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie
sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i)
podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013
proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013
prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec predsedníčke ústavného súdu
na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol,
že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 85/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát
ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľky pokračoval ďalej.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať
sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý
ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,
pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri
uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich
právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,
resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať
právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto
súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný
uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú
rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska
požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
ochrana, ktorá sa účastníkom konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov [§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“)], t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že
bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu. Ak
účastník konania splní predpoklady ustanovené Občianskym súdnym poriadkom
na poskytnutie ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom preukáže
existenciu dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany. Poskytnutie takejto právnej ochrany
však nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (m. m. II. ÚS 4/94).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011 vydaným v správnom súdnictve.
Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie veci najvyšším
súdom, ako aj nedostatočné odôvodnenie jeho právneho názoru v označenom rozhodnutí.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nezákonnosti rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu.
Podľa sťažovateľky namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 132/2010
z 18. mája 2011
- je nepreskúmateľný, vnútorne protirečivý, nekonzistentný, ignorujúci skutkové
zistenia uskutočnené v rámci správneho konania,
- bez bližšej argumentácie si osvojuje výklad zákona, ktorý je v príkrom rozpore
s jasným autentickým znením, ako aj s jeho vlastným výkladom prezentovaným na inom
mieste v namietanom rozsudku, ako aj s doterajšou ustálenou rozhodovacou činnosťou
správnych orgánov i súdov Slovenskej republiky (nesprávne vykladá § 27 ods. 12 banského
zákona v znení účinnom od 1. januára 2002 o trojročnej lehote pri určení dobývacieho
priestoru inej organizácii,
- je nepredvídateľný, ničím nepodložený, pretože originálne posudzuje vec
rozhodovanú správnymi orgánmi, ako aj Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“), neodôvodnene sa odchyľujúc od znenia banského zákona a jeho doteraz stabilného
výkladu, dospieva k záverom, ktoré nevyplývajú zo žiadneho racionálneho ani logického
výkladu.
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať či nahrádzať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha výklad a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou
všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto preskúmava len to, či si tieto
zákony nevyložili všeobecné súdy spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych
úprav.
Skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom preskúmania
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov
odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP
s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť. Rozsudok bol
verejne vyhlásený 18. mája 2011 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP.
Zásady ochrany a racionálneho využívania nerastného bohatstva, najmä pri
geologickom prieskume, otvárke, príprave a dobývaní ložísk nerastov, úprave
a zušľachťovaní nerastov vykonávanom v súvislosti s ich dobývaním, ako aj bezpečnosti
prevádzky a ochrany životného prostredia pri týchto činnostiach upravuje banský zákon.
Podľa § 24 ods. 1 tohto zákona účinného do 31. mája 2007 na dobývanie výhradného
ložiska sa organizácii, ktorá má príslušné banské oprávnenie, určí dobývací priestor.
Určenie dobývacieho priestoru oprávňuje organizáciu na dobývanie výhradného ložiska.
Podľa ods. 11 dobývať výhradné ložisko v určenom dobývacom priestore môže
organizácia po vydám povolenia banskej činnosti obvodným banským úradom podľa
osobitných predpisov.
Podľa § 27 ods. 1 dobývací priestor, jeho zmenu a zrušenie určí obvodný banský
úrad rozhodnutím po vyjadrení príslušného orgánu ochrany prírody a na základe
záväzného stanoviska stavebného úradu.
Podľa ods. 12 obvodný banský úrad zruší dobývací priestor na návrh organizácie, ak
sa dobývanie výhradného ložiska ukončilo alebo trvalé zastavilo a bola ukončená likvidácia
hlavných banských diel a lomov. Obvodný banský úrad zruší dobývací priestor alebo ho
určí inej organizácii na základe výberového konania (§ 24 ods. 4 až 10), ak organizácia,
ktorej bol určený, do troch rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu
nezačala výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie prerušila na dlhší čas ako tri roky.
Podľa § 43a konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (1. jún 2007) sa dokončia
podľa doterajších predpisov.
Podľa § 18 ods. 2 Správneho poriadku konanie je začaté dňom, keď podanie
účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa
konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dnom, keď tento orgán
urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.
Z administratívneho spisu je nepochybné, že žalobcovi bol určený dobývací priestor
„G.“ 24. júna 1997, kedy Obvodný banský úrad v S. vydal osvedčenie, Že žalobca
nadobudol na základe zmluvy s Geologickou službou Slovenskej republiky všetky práva k
predmetnému dobývaciemu priestoru uvedené v § 24 banského zákona. Podľa právnej
úpravy účinnej do 31. decembra 2001 neexistovala v banskom zákone lehota, ktorá by
určovala, dokedy je subjekt, ktorému bol určený dobývací priestor, povinný začať so
samotným dobývaním ložiska.
Zákonom č. 588/2001 Z. z., účinným od 1. januára 2002 bolo novelizované znenie
§ 27, kde bol zavedený ods. 12 a v ňom uvedená povinnosť pre organizáciu, ktorej bol
dobývací priestor určený, do troch rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho
prevodu začať výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie neprerušiť na dlhší čas ako tri
roky a s nesplnením tejto povinnosti spojené zákonné následky - oprávnenie banského
úradu určiť dobývací priestor inej organizácii, resp. dobývací priestor zrušiť.
Ako správne v napadnutom rozsudku uviedol krajský súd, uplynutím trojročnej lehoty
organizácii právo na dobývanie výhradného ložiska automaticky zo zákona nezaniká, ako
sa mylne domnieva žalovaný aj účastník konania V. spol. s r. o. Márne uplynutie tejto lehoty
vytvára predpoklad preto, aby obvodný banský úrad postupoval podľa § 27 ods. 12 druhá
veta, t. j. zrušil dobývací priestor, alebo ho určil inej organizácii na základe výberového
konania (§ 24 ods. 4 až 10).
V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú
poukázal v napadnutom rozsudku aj krajský súd, trojročná lehota zavedená touto novelou
platila nielen pre organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor po 1. januári 2002, ale
aj pre organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor pred 1. januárom 2002 s tým, že
v druhom prípade - a taký bol aj prípad žalobcu, trojročná lehota začala plynúť dňom
nadobudnutia účinnosti zákona č. 588/2001, t. j. 1. januára 2002. Z uvedeného vyplýva, že
žalobca mal začať s dobývaním výhradného ložiska v určenom dobývacom priestore
najneskôr 1. januára 2005.
Zo spisového materiálu vyplýva, že správne konanie o určenie dobývacieho priestoru
„G.“ inej organizácii bolo začaté pred účinnosťou zákona č. 219/2007 Z. z. prvým úkonom
správneho orgánu voči žalobcovi, v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia Správneho
poriadku, t. j. doručením oznámenia o určení dobývacieho priestoru „G.“ inej organizácii z
3. januára 2005. V tomto liste správny orgán prvého stupňa oznamuje žalobcovi, že 1.
októbra 2001 bola prerušená banská činnosť v dobývacom priestore „G.“ a táto bola
obnovená až 18. novembra 2004, čo je čas dlhší ako tri roky a preto podľa § 27 ods. 12
banského zákona požiadal správny orgán ešte v decembri 2004 Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky o uverejnenie oznámenia o začatí výberového konania podľa § 24
ods. 4 až 10 banského zákona, ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku 30. decembra
2004.
Je zrejmé, že správny orgán v oznámení z 3. januára 2005 uviedol ako dôvod určenia
dobývacieho priestoru „G.“ inej organizácii prerušenie banskej činnosti žalobcu na čas
dlhší ako tri roky, pričom túto lehotu počítal od 1. októbra 2001, hoci zákon účinný v tom
čase žiadnu lehotu pre začatie dobývania neurčoval.
Ako bolo uvedené vyššie, v prípade žalobcu mohla začať trojročná lehota uvedená
v § 27 ods. 12 banského zákona plynúť až 1. januára 2002 a skončila 1. januára 2005, t. j.
k tomuto dátumu bolo potrebné zo strany správneho orgánu skúmať, či žalobca začal alebo
nezačal určený dobývací priestor „G.“ dobývať.
Zo spisového materiálu vyplýva, že Obvodný banský úrad v S. vydal 31. mája 2004
rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi povolená banská činnosť najneskôr do 13. novembra
2006 a tiež že 8. decembra 2004 bola pracovníkmi Obvodného banského úradu v S.
vykonaná miestna obhliadka za účelom kontroly vykonávania povolenej banskej činnosti v
dobývacom priestore „G.“, v zápisnici z ktorej sa konštatovalo, že neboli zistené
skutočnosti svedčiace o porušovaní platných právnych predpisov.
Zo zápisnice nevyplýva, či žalobca začal alebo nezačal vykonávať práce
bezprostredne smerujúce k dobývaniu samotného ložiska, chýba taktiež fotodokumentácia
zachytávajúca reálny stav na stavenisku, resp. v podzemných priestoroch. Skutočnosť, že
žalobca nezačal s ťažbou mastenca vyplýva z ročných správ o banskej činnosti za rok 1999
až 2003. Správa z roku 2004 sa v administratívnom spise nenachádza.
V dôvodovej správe k novele banského zákona, ktorá zaviedla trojročnú lehotu (zák.
č. 588/2001, § 27 ods. 12, bod 10 dôvodovej správy) sa uvádza, že: „... v praxi sú časté
prípady, keď organizácia má určený dobývací priestor viac rokov, ale v dobývacom
priestore nevykonáva žiadnu činnosť z rôznych, niekedy aj špekulatívnych dôvodov a nemá
ani záujem previesť dobývací priestor na inú organizáciu, ktorá by bola schopná výhradné
ložisko dobývať a o dobývanie má záujem. Novelou banského zákona sa splnomocňuje
obvodný banský úrad ako orgán Štátnej banskej správy vykonávajúci hlavný dozor nad
využívaním nerastného bohatstva zrušiť dobývací priestor alebo tento určiť inej organizácii,
ak organizácia do troch rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu
nezačala výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie bezdôvodne prerušila na dobu dlhšiu
ako tri roky (krátkodobé prerušenia dobývania sa nesčítavajú), a to formou výberového
konania, uskutočneného podľa § 24 ods. 4 až 10 zákona...“.
Z uvedeného je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo zavedením trojročnej lehoty
posilniť ochranu nerastného bohatstva okrem iného aj jeho racionálnym a čo
najefektívnejším využívaním pri súčasnom zaistení bezpečnosti prevádzky pri banskej
činnosti a zabezpečení starostlivosti o životné prostredie.
Podľa názoru odvolacieho súdu, v zmysle vyššie uvedených dôvodov, postup podľa
§ 27 ods. 12, t. j. určenie dobývacieho priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bol
podľa banského zákona účinného do 31. mája 2007 namieste vtedy, ak po dôkladnom
prieskume vykonanom správnym orgánom vyšla najavo skutočnosť, že organizácia, ktorá
má určený dobývací priestor v dobývacom priestore nevykonáva žiadnu činnosť, tento
skutočne nevyužíva, nevykonáva bezdôvodne žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska,
prípadne sa správa špekulatívne.
V prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor umelo predlžuje
začiatok dobývania ložiska, potom je určite efektívnejšie, z hľadiska jeho využitia, tento
určiť inej organizácii.
V opačnom prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor, vykonáva
v dobývacom priestore práce smerujúce k začatiu vlastného dobývania, avšak
k predlžovaniu prípravných prác resp. k odďaľovaniu začatia vlastnej ťažby dochádza
napríklad pod vplyvom sťažených prírodných podmienok, potom určenie tohto priestoru
inej organizácii bez náležitého vyhodnotenia efektívnosti a racionálnosti takéhoto postupu
je otázne.
Táto otázka nadobúda na vážnosti o to viac v prípade ako je tento, keď 31. mája
2004 vydal Obvodný banský úrad v S. rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi povolená banská
činnosť najneskôr do 13. novembra 2006, 8. decembra 2004 bola vykonaná miestna
obhliadka za účelom kontroly vykonávania povolenej banskej činnosti v dobývacom
priestore „G.“, v zápisnici z ktorej sa konštatovalo, aké práce boli v dobývacom priestore
vykonané a že neboli zistené skutočnosti svedčiace o porušovaní platných právnych
predpisov a následne obvodný banský úrad s formálnym konštatovaním márneho uplynutia
zákonnej lehoty, navyše počítanej nesprávne a bez relevantného prieskumu v dobývacom
priestore, pristúpil predčasne k vyhláseniu výberového konania (30. december 2004, t. j.
pred uplynutím zákonnej trojročnej lehoty) a bez akéhokoľvek vyhodnotenia efektívnosti
takéhoto postupu určil dobývací priestor „G.“ inej organizácii.
Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že Ústava Slovenskej republiky zaväzuje
správne orgány konať iba na jej základe a v jej medziach a rozsahu spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
Avšak v danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány podľa týchto
zásad nepostupovali.
Predovšetkým nesprávne určili lehotu v ktorej mal žalobca začať s dobývaním
určeného priestoru. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že krajský súd nemohol tento
nedostatok odstrániť pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a správneho
orgánu prvého stupňa, keďže úlohou správneho súdu je prieskum zákonnosti postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy a nie odstraňovanie ich nedostatkov. „Uplynutie
zákonom stanovenej trojročnej lehoty obvodný banský úrad ako aj žalovaný v napadnutom
rozhodnutí určili nesprávne, pretože začiatok jej plynutia počítali od určenia dobývacieho
priestoru resp. jeho prevodu žalobcovi a nie až od nadobudnutia účinnosti zák. č. 558/2001
Z. z., a preto už len z tohto dôvodu nemožno v duchu zásady „z nepráva nemôže vzniknúť
právo“ považovať postup správnych orgánov za zákonný.
Správne orgány taktiež nedostatočne zistili skutkový stav, keď sa nezaoberali
s aktuálnym stavom prác na otvárke, príprave a dobývaní ložiska v dobývacom priestore
„G.“ ku dňu uplynutia zákonnej lehoty, napriek tomu že z miestnej obhliadky z 8. decembra
2004 im bolo známe, že žalobca v predmetnom dobývacom priestore činnosť vykonáva a z
tvrdení žalobcu vyplývalo, že žalobca na uvedenom dobývacom priestore už preinvestoval
cca 120 000 000 Sk. Inými slovami nevysporiadali sa s otázkou, či došlo k faktickému
splneniu predpokladu pre postup podľa § 27 ods. 12 banského zákona a napriek tomu
vyhlásili výberové konanie podľa § 24 ods. 4 až 10 banského zákona.
Odvolací súd upozorňuje na tú skutočnosť, že zákonná definícia pojmu dobývanie,
ako Činnosti organizácie v dobývacom priestore, prostredníctvom ktorej dôjde k získaniu
nerastu z ložiska dobývacími metódami, bola zavedená do banského zákona až novelou
-zák. č. 219/2007 Z. z. účinným od 1. júna 2007, preto reštriktívny výklad pojmu „začatie
dobývania“ výhradného ložiska, ktorý si osvojili správne orgány v decembri 2004, bez
náležitého odôvodnenia nie je správny.
Na záver odvolací súd upozorňuje na to, že právne normy nepôsobia vo vákuu, ale
v spoločnosti a ich hlavným cieľom je úprava spoločenských vzťahov tak, aby dochádzalo
iba v nevyhnutných prípadoch a v súlade s verejným záujmom k čo najmenším zásahom do
práv a právom chránených záujmov právnických a fyzických osôb.
Preto správny orgán pri vydaní individuálneho správneho aktu , ktorým nepochybne
vždy dochádza k zásahu do subjektívnych práv jednotlivcov musí tento zásah vyhodnotiť
zo všetkých hľadísk, najmä pokiaľ ide o jeho súlad s verejným záujmom a proporcionalitu.
V danom prípade nepochybne verejným záujmom bolo čo najefektívnejšie využitie
dobývacieho priestoru „G.“, avšak bez akéhokoľvek vyhodnotenia a porovnania výhodnosti
ponechania predmetného dobývacieho priestoru žalobcovi, resp. jeho určenia inej
organizácii, bolo rozhodnutie žalovaného predčasné, nezrozumiteľné a nedostatočne
odôvodnené.
Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s rozhodnutím
Krajského súdu v Košiciach a uznal námietky žalobcu za dôvodné, nakoľko dospel k záveru,
že postup žalovaného a napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom, keďže zistenie
skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci, a preto sú tu dôvody na zrušenie
rozhodnutia žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. c)
OSP.
Keďže Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol, postupoval odvolací súd podľa
§ 250ja ods. 3 OSP tak, že rozhodnutie krajského súdu zmenil, keďže neboli splnené
podmienky na jeho zrušenie ani potvrdenie.
Vzhľadom na to, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou súdov
pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť najmä pokiaľ ide
o riadne zistenie skutkového stavu, zrušil odvolací súd napadnuté rozhodnutie žalovaného,
ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátil im vec na ďalšie konanie a rozhodnutie
s tým, že v ďalšom konaní budú správne orgány viazané právnym názorom odvolacieho
súdu, za účelom riadneho zistenia skutočného stavu doplnia dokazovanie v naznačenom
smere, zvážia proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do žalobcových
práv garantovaných zákonom a na základe toho vo veci opätovne rozhodnú, pričom svoje
rozhodnutie aj náležité odôvodnia.»
V súvislosti s preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu, ktorý bol vydaný v konaní
podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, podľa názoru ústavného súdu treba
predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).
Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov,
ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány
pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,
ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy (napr. IV. ÚS 155/2012). Z hľadiska týchto špecifík správneho
súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti označenému
rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd pre posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu namietaného
rozhodnutia najvyššieho súdu považoval za kľúčové posúdenie, či spôsob, ktorým najvyšší
súd zdôvodnil svoj právny názor o nezákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov,
ako aj záver o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, je ústavne konformný.
Úlohou ústavného súdu bolo ďalej posúdiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných
ustanovení, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený
skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.
Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011,
ktorým zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 7 S/25/2009-207 z 3. februára 2010 tak, že
rozhodnutie Hlavného banského úradu č. 26/34/2009 z 12. januára 2009, ako aj rozhodnutie
obvodného banského úradu č. 329-1506/2008 z 2. júla 2008 zrušil a vec vrátil správnym
orgánom na ďalšie konanie, je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné.
Podľa ústavného súdu najvyšší súd neopúšťa svoj vlastný právny názor, ako to tvrdí
sťažovateľka, naopak, zotrváva pri kľúčovom argumente o „povinnosti správneho orgánu
skúmať, či... začal alebo nezačal určený dobývací priestor dobývať v lehote od 1. 1. 2002
do 1. 1. 2005“. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom vyložil a aplikoval vo svojom rozsudku § 27 ods. 12 banského zákona, ktorý bol
zavedený zákonom č. 558/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 44/1988 Zb.
o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení zákona Slovenskej
národnej rady č. 498/1991 Zb. (ďalej len „novela banského zákona“), účinným od 1. januára
2002 o povinnosti do 3 rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu začať
výhradne ložisko dobývať alebo dobývanie neprerušiť na čas dlhší ako 3 roky a vo svojom
rozhodnutí uzavrel spor o plynutie 3-ročnej lehoty na dobývanie, pričom nesúhlasil ani
s názorom žalobcu, že táto lehota plynie od 30. novembra 2001 (faktické prerušenie banskej
činnosti), ani s názorom žalovaného, že lehota plynie od 1. októbra 2001 (prvotné
oznámenie o prerušení banskej činnosti). Najvyšší súd konštatoval, že v zmysle jeho
ustálenej judikatúry 3-ročná lehota zavedená novelou banského zákona platila nielen pre
organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor po 1. januári 2002, ale aj pre organizácie,
ktorým bol určený dobývací priestor pred 1. januárom 2002, s tým, že v druhom prípade
a taký bol aj tento prípad 3-ročná lehota začala plynúť od nadobudnutia účinnosti novely
banského zákona, t. j. od 1. januára 2002. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal začať
s dobývaním výhradného ložiska v určenom dobývacom priestore najneskôr 1. januára
2005.
Správne konanie o určenie dobývacieho priestoru v inej organizácii bolo začaté pred
účinnosťou zákona č. 219/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 44/1988 Zb.
o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov
urobením prvého úkonu prvostupňového správneho orgánu z 3. januára 2005. Prvostupňový
správny orgán v rámci tohto úkonu oznámil žalobcovi, že 1. októbra 2001 bola prerušená
banská činnosť v dobývacom priestore a bola obnovená až 18. novembra 2004, čo je čas
dlhší ako 3 roky. Podľa najvyššieho súdu je zrejmé, že prvostupňový správny orgán uviedol
ako dôvod určenia dobývacieho priestoru inej organizácii prerušenie banskej činnosti
žalobcu na čas dlhší ako 3 roky, pričom túto lehotu nesprávne počítal od 1. októbra 2001,
keďže banský zákon účinný v tom čase žiadnu lehotu na začatie dobývania neustanovoval.
Otázka počítania lehoty nadobúdala na vážnosti v súvislosti s tým, že obvodný banský úrad
vydal 31. mája 2004 rozhodnutie o povolení banskej činnosti žalobcovi najneskôr
do 13. novembra 2006; pritom 8. decembra 2004 bola vykonaná miestna obhliadka na účel
kontroly vykonávania povolenej banskej činnosti v dobývacom banskom priestore.
Následne obvodný banský úrad formálne konštatoval márne uplynutie zákonnej lehoty
(navyše počítanej nesprávne) a bez dostatočného prieskumu v dobývacom priestore
predčasne pristúpil k vyhláseniu výberového konania (30. december 2004) pred uplynutím
zákonnej 3-ročnej lehoty a bez vyhodnotenia účinnosti takéhoto postupu určil dobývací
priestor inej organizácii. Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd nestotožnil s rozhodnutím
krajského súdu a uznal námietky žalobcu za dôvodné, pretože dospel k záveru, že postup
žalovaného a napadnuté rozhodnutie nie sú v súlade so zákonom, keďže zistenie skutkového
stavu bolo nedostatočné na posúdenie veci, a preto konštatoval existenciu dôvodov
na zrušenie rozhodnutí správnych orgánov podľa § 250j ods. 2 písm. c) OSP.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedostatočného „nesprávne
zisteného“ skutkového stavu ústavný súd tiež uvádza, že podľa § 250i ods. 1 OSP pri
preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia, t. j. ktorý tu bol v čase rozhodovania žalovaného
správneho orgánu o odvolaní proti prvému rozhodnutiu.
Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu
nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od príslušných ustanovení zákona, že by zásadne poprel ich účel a význam. V danom
prípade výklad dotknutých ustanovení banského zákona (§ 24 ods. 4 až 10, § 27 ods. 12)
vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o zmene rozhodnutia krajského súdu a o zrušení
rozhodnutí správnych orgánov korešponduje so skutkovým stavom, nie je popretím ich
zmyslu, a je preto ústavne udržateľný.
Pre rozhodnutie ústavného súdu bola podstatná aj informácia o tom, že
obvodný banský úrad aj Hlavný banský úrad sa vysporiadali s rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo 132/2010 z 18. mája 2011, ktorým zrušil ich rozhodnutia a vrátil im vec
na opätovné rozhodnutie, a že vec bola 6. augusta 2012 právoplatne uzavretá v prospech
sťažovateľky nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia Hlavného banského úradu
č. 808-1482/2012 z 1. augusta 2012 v spojení s rozhodnutím obvodného banského úradu
č. 157-920/2012 z 30. marca 2012. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd
sťažnosti nevyhovel.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku
tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2013