Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 425/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B.,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát

doc. JUDr. B. F., PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na zákonného

sudcu podľa a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 12. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 12. októbra 2012 (),

sp. zn. z 12. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), sp. zn. z 11. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 10. októbra 2012 (), sp. zn. z 10. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 10. októbra 2012 (), sp. zn.

z 10. októbra 2012 (), sp. zn. z 10. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 10. októbra 2012 (), sp. zn.

z 10. októbra 2012 (), sp. zn. z 10. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), sp. zn. z 11. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), sp. zn. z 11. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 10. októbra 2012 (), sp. zn.

z 10. októbra 2012 (), sp. zn. z 10. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 10. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 12. októbra 2012 (),

sp. zn. z 12. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 12. októbra 2012 (),

sp. zn. z 12. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 () a sp. zn.

z 11. októbra 2012 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami

, , , , ,

Rvp 9753/2013, , , , ,

Rvp 9758/2013, , , , ,

Rvp 9763/2013, , , , ,

Rvp 9768/2013, , , , ,

Rvp 9773/2013, , , , ,

Rvp 9778/2013, , , , ,

Rvp 9783/2013, , , , ,

Rvp 9788/2013, , , , ,

Rvp 9793/2013, , , , ,

Rvp 9798/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 12. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 12. októbra 2012 (),

sp. zn. z 12. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), sp. zn. z 11. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 10. októbra 2012 (), sp. zn. z 10. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 10. októbra 2012 (), sp. zn.

z 10. októbra 2012 (), sp. zn. z 10. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 10. októbra 2012 (), sp. zn.

z 10. októbra 2012 (), sp. zn. z 10. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), sp. zn. z 11. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), sp. zn. z 11. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 10. októbra 2012 (), sp. zn.

z 10. októbra 2012 (), sp. zn. z 10. októbra 2012

(), sp. zn. z 10. októbra 2012 (),

sp. zn. z 10. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 12. októbra 2012 (),

sp. zn. z 12. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 12. októbra 2012 (),

sp. zn. z 12. októbra 2012 (), sp. zn.

z 12. októbra 2012 (), sp. zn. z 12. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 () a sp. zn.

z 11. októbra 2012 (); (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej

len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť

kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie

súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých

účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho

pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,

že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej

strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,

ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex

in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd sťažovateľkou vznesené námietky zaujatosti podľa proti

sudcom okresného súdu v jednotlivých veciach spojil na spoločné konanie a spájajúcimi

uzneseniami rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu sú vylúčení

z prerokovania a rozhodovania civilných vecí – konaní o žalobách o náhradu škody (ďalej

len „civilných vecí“) vedených okresným súdom, tak ako boli označené v jednotlivých

spájajúcich uzneseniach; tieto uznesenia krajského súdu sú preto podľa sťažovateľky

„... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1,

čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného

sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;

rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody

spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované

a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že

Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných

vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými

ústavnému súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti

ústavným súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie

a rozhodnutie, „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv

uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch

súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej

republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú

rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len

v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia

(40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento

rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.

Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1

v spojení s ).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite

jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a právo podľa dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci

vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska

toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , , , ,

Rvp 9753/2013, , , , ,

Rvp 9758/2013, , , , ,

Rvp 9763/2013, , , , ,

Rvp 9768/2013, , , , ,

Rvp 9773/2013, , , , ,

Rvp 9778/2013, , , , ,

Rvp 9783/2013, , , , ,

Rvp 9788/2013, , , , ,

Rvp 9793/2013, , , ,

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, a okresného súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú,

rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené

v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uzneseniami

sp. zn. z 12. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), sp. zn. z 10. októbra 2012

() a sp. zn. z 12. októbra 2012 (), (ďalej len

„spájajúce uznesenia“) spojil na spoločné konanie veci o námietkach zaujatosti proti

sudcom okresného súdu, nevylúčil konkrétnych sudcov okresného súdu z prerokúvania

a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom uvedených pod konkrétnymi

spisovými značkami.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. ). V danej veci

nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj

v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania

v merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konania

o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom

konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke

zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený

z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím

o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie

o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup

všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania

sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu

tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola

námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. ).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu

by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli

spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol

týmito uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. ). Sťažovateľka však

takýto argument vo svojich sťažnostiach neuviedla.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127

a , odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (m. m. , ,

, , ).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu

v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak

III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke

prevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka vo svojich

sťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sú skôr

výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup

má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že

takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka

oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.)

neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. októbra 2009,

č. 26362/02, tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. mája 2009,

č. 37111/04).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne

ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna

2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc

svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu týchto sťažností žiadnu

skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto

ústavný súd túto časť sťažností, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených

práv sťažovateľky spájajúcimi uzneseniami krajského súdu odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2.2 Pokiaľ ide o zvyšné napadnuté uznesenia krajského súdu uvedené v záhlaví tohto

rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že takéto uznesenia krajský súd nevydal, respektíve

takéto uznesenia neexistujú. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,

označila konania o jednotlivých námietkach za rozhodnutia, pričom ku každému takto

označenému „rozhodnutiu“ priradila dátum príslušného spájajúceho uznesenia krajského

súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade evidentne nejde o pisársku chybu alebo

zjavný omyl, ale zrejme o snahu sťažovateľky vyprodukovať väčší počet sťažností, pretože

ak by sťažovateľka mala v každej ňou označenej veci uviesť príslušné rozhodnutie

krajského súdu, ktorým krajský súd spojil sťažovateľkou uvádzané konania o námietkach,

do spájajúceho uznesenia krajského súdu, zistila by, že väčšina jej sťažností by de facto

smerovala len proti spájajúcim uzneseniam, čím by sa výrazne zredukoval počet jej

sťažností. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však zvolila taký

postup, že sťažnosťami napadala aj neexistujúce uznesenia krajského súdu, pričom ako

prílohu k svojim sťažnostiam pripojila vždy len existujúce spájajúce rozhodnutia krajského

súdu.

Keďže ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania a podľa svojej citovanej judikatúry môže sťažnosť predbežne

prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, pričom je evidentné, že sťažovateľka v petite svojich sťažností

označila neexistentné rozhodnutia krajského súdu, petit týchto sťažností je nevykonateľný

a tieto sťažnosti ako celok trpia nedostatkom predpísaných náležitostí. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd sťažnosti sťažovateľky, ktoré smerovali proti neexistujúcim rozhodnutiam

krajského súdu, odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Tento prístup ústavný súd zvolil aj s vedomím toho, že sťažovateľka napadla

sťažnosťami aj spájajúce uznesenia krajského súdu z dôvodu ich tvrdenej neústavnosti,

v rámci ktorých boli preskúmané aj tie veci sťažovateľky, ktoré označila ako uznesenia

krajského súdu, ku ktorým priradila neexistujúce spisové značky. Z uvedeného dôvodu

nemožno tvrdiť, že formalistickým prístupom ústavného súdu nedošlo k preskúmaniu týchto

vecí sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013