Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 556/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo

veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. marca 2011

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo

171/2011 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla

2013 doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“, resp.

„dovolateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16.

marca 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka

je v procesnom postavení žalobkyne v súdnom spore o náhradu škody z ublíženia na zdraví

vedenom Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. proti

žalovanému F. M., za účasti S., B., zastúpenej A., a. s., B., ako vedľajšej účastníčky na

strane žalovaného (ďalej len „vedľajší účastník“). Sťažovateľka sa žalobou z 10. júla 2013

domáhala zaplatenia sumy 461 400 Sk (15 315,67 €) predstavujúcej dvadsaťnásobné

zvýšenie náhrady za bolesť spôsobenú jej poškodením zdravia a jeho liečbou ako

následkami úrazu z dopravnej nehody zavinenej žalovaným. Okresný súd (v poradí štvrtým)

rozsudkom z 15. decembra 2009 (pozri tiež bod 9) uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľke

11 038,63 €, nahradiť jej trovy konania vo výške 5 991,45 € a zaplatiť štátu preddavkové

trovy. Krajský súd rozsudkom zo 16. marca 2011 na základe odvolania vedľajšieho

účastníka zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

sťažovateľke 317,67 € a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov

konania nepriznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Najvyšší súd

dovolanie sťažovateľky z 25. marca 2011 rozsudkom sp. zn.

z 28. novembra 2012 zamietol a úspešným účastníkom nepriznal trovy dovolacieho

konania, keďže im žiadne nevznikli.

3. Sťažovateľka (vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu) uviedla:

„... argumentácia odvolacieho súdu v písomnom vyhotovení rozhodnutia

argumentačne nezodpovedá potrebe presvedčivosti rozhodnutia, vyplývajúcej pre súdy

z ust. §-u 157 ods. 2 veta druhá a súčasne poukázala na to, že pokiaľ odvolací súd

mení súdom priznanú výšku odškodnenia z dôvodu, že za primeranú považuje náhradu

v inej výške, musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli

k zmene náhľadu, musí poukázať na určité skutkové alebo právne významné okolnosti

a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k záveru, že primeranou

nie je náhrada, ktorú viacnásobne určil súd prvého stupňa, ale náhrada podstatne iná.

Odvolací súd tak odignoroval záver a právny názor prvostupňového súdu ohľadom

mimoriadneho navýšenia bodového ohodnotenia, ku ktorým prvostupňový súd dospel počas

8 ročného konania a ktoré boli obsiahnuté v jeho rozsudkoch zo dňa 30. 3. 2005, 15. 2.

2007, 7. 8. 2008 a dňa 15. 12. 2009. Keďže odvolací súd pri zmene rozhodnutia nahradzuje

rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné

a výstižné odôvodnenie zahŕňajúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti

a spravodlivosti výroku rozsudku. Len také rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné.

Odvolací súd však v dôvodoch svojho rozhodnutia ani neuviedol, čí priznaná výška

odškodnenia dostatočne zohľadňuje nepriaznivé dôsledky poškodenia zdravia

navrhovateľky. Pokiaľ však odvolací súd pri odškodňovaní navrhovateľkou vytrpenej bolesti

s poukazom na rovnané zistenia považoval 15-násobné zvýšenie priznané prvostupňovými

súdom za neprimerané a za primerané považoval iba nim dané základné bodové

ohodnotenie, svoj postup bez bližšieho vysvetlenia vôbec nezdôvodnil a vo veci nevykonal

žiadne nové dokazovanie...

Sťažovateľka poukázala na to, že odvolací súd sťažovateľku i napriek tomu,

že sa osobne zúčastnila na pojednávaní dňa 23. 2. 2011, ani nevypočul, nevypočul opätovne

ani znalca a nežiadal ani predložiť zdravotnú dokumentáciu navrhovateľky, a tak si okrem

iného nezadovážil rovnocenný podklad pre rozhodnutie o skutkových otázkach. Odôvodenie

rozhodnutia odvolacím súdom taktiež nekorešponduje s predloženými listinnými dôkazmi

a ani so samotnou výpoveďou navrhovateľky, ktorá na pojednávaniach pred prvostupňovým

súdom viacnásobne uviedla, že na prekonanie pretrvávajúcich bolestí musí sústavne užívať

ešte i v súčasnosti lieky potlačujúce bolesť. Na základe uvedenej analýzy teda možno

konštatovať, že rozsudok druhostupňového súdu tak spočíva na nesprávnom právnom

posúdení vecí a vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Sťažovateľka súčasne poukázala aj na nesprávnu argumentáciu súdu pri nepriznaní

trov právneho zastúpenia.“

4. Sťažovateľka taktiež nebola spokojná s namietaným postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktorým sa v zásade stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

krajského súdu a jej dovolanie ako nie dôvodné („dovolanie žalobkyne nie je dôvodné“)

zamietol. Najvyššiemu súd ďalej vytýkala, že „vo svojich nespočetných rozhodnutiach

týkajúcich sa odškodňovania škody na zdraví (napr. , ...)

zrušil rozsudky odvolacích súdov práve z nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia

pri zmenách rozsudkov...“ (podobne aj v rozhodnutí tohto istého senátu v obdobnej veci

sp. zn. , pozn.). Sťažovateľka ešte namietala, že jej nebolo predložené

na zaujatie stanoviska vyjadrenie vedľajšieho účastníka k jej dovolaniu.

5. Sťažovateľka nesúhlasila aj s postupom a rozhodnutiami v jej veci konajúcich

všeobecných súdov o náhradu trov konania:

„Sťažovateľka sa taktiež nestotožňuje s názorom krajského súdu ohľadom

nepriznania trov konania, keď odvolací súd o trovách prvostupňového a druhostupňového

konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu v súlade

s ust. v spojení s Navrhovateľka sa domáhala

zaplatenia bolestného podľa § 2 ods. 1 vyhlášky a mimoriadneho zvýšenia bolestného podľa

§ 7 ods. 3 vyhlášky... Ak sa navrhovateľka domáhala nároku podľa § 7 ods. 3 vyhlášky,

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu a náhrada trov konania by sa tak mala

spravovať podľa ..

Máme za to, že z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania boli teda naplnené

všetky zákonné predpoklady pre použitie ust. §-u 142 ods. 3 .. Konajúce súdy však

toto ustanovenie opomenuli a nijako nezdôvodnili, prečo nepostupovali podľa tohto

paragrafového znenia.“.

Podľa názoru sťažovateľky „... takéto rozhodnutie odvolacieho súdu ako

aj dovolacieho súdu týkajúce sa trov konania pokladáme za arbitrárne a v príkrom rozpore

s príslušnými ustanoveniami týkajúcimi sa platenia trov konania najmä

pri priznávaní trov konania ohľadom škôd na zdraví, čím došlo aj k porušeniu

základného práva navrhovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR“.

6. Sťažovateľka zároveň namieta porušenie „aj svojho práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa SR. Odvolací súd rozhodol

právoplatným rozsudkom až po 8 rokoch súdneho konania a konanie na dovolacom súde

trvalo viac ako 2 roky, i keď sa nejedná o právne zložitú vec.“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo A. P. uvedené v , ... a právo na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl.

38 ods. 2 Listiny... bolo postupom Krajského súdu... v konaní č. k. a

postupom Najvyššieho súdu... v konaní č. k. porušené.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. zo dňa 16. 3.

2011 a rozsudok Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 28. 12. 2012.

A. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5.000,- eur...

Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 275,94 eur...“

II.

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 300/2013 z 29. apríla 2013, za najvyšší

súd jeho predseda listom č. k. -19 zo 14. mája 2013 a právny zástupca

sťažovateľky stanoviskami z 10. júna 2013 k predmetným vyjadreniam krajského

a najvyššieho súdu.

8.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

„... Pokiaľ ide o časový horizont vybavenia veci poukazujem na skutočnosť,

že sa jednalo o skutkovo a právne náročnú vec, ktorá bola predložená na rozhodnutie

o podanom odvolaní po niekoľkonásobnom zrušení veci okresnému súdu z dôvodu

procesných a právnych pochybení. Krajský súd rozhodol o podanom odvolaní po doplnení

dokazovania a po vykonaní pojednávania. V jednotlivostiach poukazujem na dôvodovú časť

rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. marca 2011, z ktorého vyplýva akými úvahami

sa odvolací súd riadil pri prejednávaní a rozhodnutí v danej veci...

... vec bola Krajskému súdu... predložená Okresným súdom... na rozhodnutie

dňa 26. 03. 2010 a meritórne rozhodnutá dňa 16. 03. 2011; s právoplatnosťou dňa 18. 03.

2011. K dĺžke konania pred odvolacím súdom poukazujeme i na judikatúru Ústavného súdu

SR...

Za významnú Krajský súd... považuje i okolnosť, že sťažovateľka (ani F. M.) v

postavení účastníka daného občianskeho súdneho konania (sp. zn. )

nepodala v minulosti sťažnosť na prieťahy v konaní, o ktorej by postupom v zmysle § 62 a

nasl. osudoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov konal

predseda Krajského súdu...

Na základe vyššie uvedeného, podľa nášho stanoviska, sťažnosť nie je

opodstatnená.“

8.2 Najvyšší súd vo svojom vyjadrení v podstatnom uviedol:

„Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené...

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami dovolateľky

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní

dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu...

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní...

Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že niet žiadnej spojitosti medzi

posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa , listiny a dohovoru.

So závermi sťažovateľky uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto

navrhujem, aby Ústavný súd... túto sťažnosť, ako neopodstatnenú odmietol... Súčasne

na základe Vašej požiadavky Vám oznamujem, že v dovolacom rozhodnutí riešená právna

problematika nebola predmetom zjednocovacieho stanoviska občianskoprávneho kolégia

a súčasne nemám vedomosť o tom, že by sa sťažovateľka domáhala nápravy podaním

sťažnosti na prieťahy v konaní.“

8.3.1 Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu zaujal stanovisko,

v ktorom v podstatnom uviedol:

„... Sťažovateľka naďalej zotrváva na konkrétnych dôvodoch bližšie uvedených

a špecifikovaných v podanej ústavnej sťažnosti, pričom poukazuje aj na to, že v konaní

došlo nielen k prieťahom v konaní, ale aj k neprimeranej dĺžke súdneho konania,

a to z hlavne z dôvodu neustále zrušujúcich rozhodnutí odvolacieho súdu z tých istých

dôvodov, čim došlo k porušeniu , SR ako aj

Dohovoru a preto navrhuje, aby ústavná sťažnosť bola prijatá a bolo jej v plnom rozsahu

vyhovené.“

8.3.2 K vyjadreniu najvyššieho súdu právny zástupca sťažovateľky uviedol tieto

zásadné pripomienky:

„Sťažovateľka poukazuje na porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia, keďže v obdobných prípadoch Najvyšší súd SR (ako aj konajúci

senát) rozhodoval protichodne a úplne opačne, ako v konkrétnej veci sťažovateľky. Máme

za to, že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR majú určovať judikatúru, stabilitu

a zabezpečovať jednotnosť súdnych rozhodnutí súdov nižších stupňov. Ak dôjde k zmene

v rozhodovacej praxi súdu, musí byť táto odôvodnená a súd by mal predovšetkým poukázať

na svoju predchádzajúcu prax a podrobne odôvodniť, prečo starý spôsob rozhodovania

už nie je v danom prípade vhodný. Zo strany Najvyššieho súdu SR však vo veci sťažovateľky

o takýto prípad nešlo. Najvyšší súd SR totiž v sťažovateľkinom prípade rozhodol odlišným

spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne obdobných veciach bez toho, aby

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bolo v danej veci rozhodnuté

inak. Argumentácia Najvyššieho súdu musí byť pritom spoľahlivým vodidlom pre

obdobné prípady aj v budúcnosti. Ani odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 28. 2. 2012 takéto závery neobsahovalo a preto je preukázané,

že sa súd dôsledne neriadil ust. a tento rozsudok ani nemá dostatočné

a objektívne odôvodnenie, čím došlo k porušeniu SR.

... sťažovateľka má zákonný nárok na to, aby priznaná náhrada za bolestné

zodpovedala požiadavkám plnej a tým i spravodlivej nápravy, aby sa v jej veci rozhodlo tak,

ako v iných obdobných prípadoch, má právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia

ako aj zachovanie princípu právnej istoty ako aj na zabezpečenie svojho práva na rýchlosť

konania resp. konania súdov bez zbytočných prieťahov už i s poukazom na to, že sa jedná

o náhradu za bolestné súvisiacu s poškodením zdravia, ktoré sa jej stalo pred viac ako

10 rokmi a len samotné súdne konania trvajú už takmer 10 rokov, pričom nejde o žiadnu

právne a ani skutkovo zložitú vec. Sťažovateľka podala dovolanie na Okresnom súde

v Čadci dňa 30. 3. 2011 a rozsudok Najvyššieho súdu SR obdržala až dňa 22. 2. 2013,

t. j. takmer po 2 rokoch, má teda za to, že prieťahy v konaní boli. Sťažovateľke nebolo

doručené zo strany súdu ani vyjadrenie vedľajšieho účastníka k podanému dovolaniu,

aby k nemu mohla zaujať svoje stanovisko a súd vôbec ani nerozhodol o odložení

vykonateľnosti týkajúce sa zaplatenie časti súdnych trov, tak ako v dovolaní žiadala. I vtom

vidí sťažovateľka porušenie svojich práv účastníka konania. Sťažovateľka preto naďalej

zotrváva na konkrétnych dôvodoch bližšie uvedených a špecifikovaných v podanej ústavnej

sťažnosti.

Vzhľadom na dôvody uvedené v sťažnosti ako aj v tomto stanovisku,

sa nestotožňujeme s vyjadrením predsedu najvyššieho súdu a preto navrhujeme,

aby Ústavný súd SR, sťažnosť sťažovateľky prijal a vyhovel jej v plnom rozsahu.“

III.

9. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol

do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. , z ktorého považuje za dôvodné

oboznámiť (vo vzťahu k predmetu sťažnosti) tieto relevantné skutočnosti:

- na čísle listu 1 súdneho spisu (ďalej len „č. l.“) je žaloba sťažovateľky doručená

okresnému súdu 10. júla 2003, ktorou požadovala zaplatenie 20-násobku bodového

ohodnotenia bolestného v sume 420 000 Sk,

- č. l. 18 – vedľajší účastník „zahlásil“ podaním z 1. októbra 2003 vstup do konania

a vyjadril sa k žalobe, ku ktorej okrem iného uviedol: „Zvýšenie odškodnenia za priznané

bolestné nemôže byť odôvodňované skutočnosťami, ktoré podmieňujú zvýšenie odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia, tak ako je to uvedené v návrhu.“,

- č. l. 41 – 44 – „Znalecký posudok č. 6 /rok 2004“ znalca MUDr. I. H., ortopéda

z V. (ďalej len „znalec“), v ktorom stanovil bodové hodnotenie za bolesť 181 bodov, ktoré

zvýšil na dvojnásobok – 362 bodov a za bolesť spôsobenú ďalšími operáciami (odstránenie

materiálov z tela po prvých operáciách) – 22,5 bodu, teda spolu 384,5 bodov,

- č. l. 48 – zmena žaloby na sumu 461 400 Sk,

- č. l. 54 – vyjadrenie vedľajšieho účastníka zo 14. februára 2005 ku znaleckému

posudku: namietal dvojnásobné zvýšenie bolestného, podľa jeho názoru je možné zvýšenie

len o 50 %; navrhol výsluch znalca,

- č. l. 63 – 65 – zápisnica o pojednávaní konanom 23. mája 2005, na ktorom bol

vypočutý znalec. Vedľajší účastník žiadal žalobu zamietnuť, lebo u sťažovateľky neboli

naplnené podmienky „§ 7 ods. 3 vyhl. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia v aktuálnom znení...“,

- čl. l. 70 – 71 – zápisnica o pojednávaní konanom 30. marca 2005, na ktorom

bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo odporcovi uložené zaplatiť sťažovateľke 346 050 Sk.

Vo zvyšku (115 350 Sk) bol návrh zamietnutý,

- č. l. 83 – 86 – písomné vyhotovenie rozsudku,

- č. l. 87 – odvolanie odporcu,

- č. l. 89 – 91 – odvolanie vedľajšieho účastníka z 12. augusta 2005, žiadal zmeniť

rozsudok v napadnutej časti tak, „že nárok sťažovateľky na zaplatenie bolestného podľa § 7

ods. 3 vyhlášky č. 32/65 Zb. (ďalej len „vyhláška“, pozn.) zamietne a odvodzujúc

od uvedeného neprizná náhradu trov konania“, lebo okresný súd „nesprávne vyložil

ustanovenia vyhlášky č... pri hodnotení bolestného a jeho zvýšenia podľa ustanovenia § 7

ods. 3 vyhlášky... zvýšenie bolestného náležite neodôvodnil...“,

- č. l. 106 – 108 – vyjadrenie sťažovateľky zo 7. septembra 2005 k odvolaniu,

- č. l. 120 – 123 – uznesenie krajského súdu sp. zn. z 2. októbra 2006

o zrušení prvostupňového rozsudku a vrátení veci,

- č. l. 126 – 129 – zápisnica o pojednávaní konanom 15. februára 2007, na ktorom bol

opätovne vypočutý znalec. Okresný súd rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

sťažovateľke bolestné vo výške 346 050 Sk, vo zvyšnej časti (115 350 Sk) návrh zamietol,

- č. l. 136 – 139 – písomné vyhotovenie rozsudku,

- č. l. 140 – 143 – odvolanie vedľajšieho účastníka z 2. mája 2007, ktorým opätovne

tvrdil, že „okresný súd nesprávne vyložil ustanovenia vyhlášky pri hodnotení podmienok

bolestného a jeho zvýšenia podľa ustanovenia § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky...

sa nedostatočne vysporiadal s dôvodmi zvýšenia bolestného, zvýšenie bolestného náležite

neodôvodnil“, v odôvodnení konfrontoval skutkové a právne závery okresného súdu

so znaleckým posudkom a relevantnými ustanoveniami vyhlášky,

- č. l. 153 – 156 – vyjadrenie sťažovateľky z 12. júna 2007 k odvolaniu,

- č. l. 161 – 168 – uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. februára

2008, ktorým bol prvostupňový rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie,

- č. l. 175 – 177 – zápisnica o pojednávaní okresného súdu zo 7. augusta 2008.

Právny zástupca sťažovateľky uviedol, že „My sme nikdy neuplatňovali náhradu škody

z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Od samotného začiatku sme si uplatňovali škodu

z titulu bolestného...“. Vedľajší účastník žiadal návrh zamietnuť v celom rozsahu, lebo

sťažovateľka „ neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala skutočnosti, ktoré sú z hľadiska

posúdenia §-u 7 ods. 3 citovanej vyhlášky právne dôležité...“. Okresný súd rozsudkom

uložil odporcovi zaplatiť sťažovateľke 332 550 Sk a konanie o zaplatenie sumy 13 500 Sk

zastavil,

- č. l. 187 – 190 – písomné vyhotovenie rozsudku (odporcovi okresný súd uložil

povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 86 051,50 Sk...),

- č. l. 191 – 193 – odvolanie vedľajšieho účastníka z 15. októbra 2008; navrhol, aby

krajský súd zmenil prvostupňový rozsudok tak „že nárok navrhovateľky na zaplatenie

bolestného podľa § 7 ods. 3 vyhlášky... zamietol a... nepriznal... náhradu trov konania“.

Je toho názoru, že „okresný súd vo veci riadne zistil skutkový stav na základe ktorého vec

nesprávne právne posúdil a vyvodil nesprávny právny záver... nesprávne vyložil

ustanovenia vyhlášky č... pri hodnotení podmienok bolestného a jeho zvýšenia podľa

ustanovenia § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky... nesprávne rozhodol o trovách konania... mal

priznať právo na náhradu len 1/3 trov“,

- č. l. 201 – 204 – vyjadrenie sťažovateľky z 5. novembra 2008 k odvolaniu,

- č. l. 213 – 214 – zápisnica o pojednávaní na odvolacom súde z 26. augusta 2009, na

ktorom boli vypočutí právny zástupca vedľajšieho účastníka a právny zástupca

sťažovateľky; krajský súd uznesením zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti

odporcu zaplatiť sťažovateľke 332 550 Sk, o povinnosti odporcu nahradiť sťažovateľke

trovy konania vo výške 86 051,50 Sk a nahradiť štátu preddavky trov a súdny poplatok;

v ďalšom ostal výrok prvostupňového rozhodnutia nedotknutý; vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie,

- č. l. 244 – 245 – zápisnica o pojednávaní okresného súdu z 15. decembra 2009; súd

rozsudkom uložil odporcovi zaplatiť sťažovateľke sumu 11 038,63 €, trovy právneho

zastúpenia v sume 5 991,45 € a štátu uhradiť preddavkové trovy,

- č. l. 246 – 249 – písomné vyhotovenie rozsudku,

- č. l. 253 – 255 odvolanie vedľajšieho účastníka z 23. decembra 2009; žiadal, aby

krajský súd „zmenil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti tak, že návrh

navrhovateľky na zaplatenie bolestného podľa § 7 ods. 3 vyhlášky... zamietol a... nepriznal

navrhovateľke náhradu trov konania...“. Ďalej uviedol, že „okresný súd vo veci riadne zistil

skutkový stav... vec nesprávne právne posúdil a vyvodil nesprávny právny záver...

nesprávne vyložil ustanovenie vyhlášky... pri hodnotení podmienok bolestného a jeho

zvýšenia podľa ustanovenia § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky... súd nedostatočne postupoval pri

vyhodnocovaní dôkazov podľa ustanovenia ... nesprávne rozhodol o trovách

konania... mal priznať... len 1/3 trov...“.

- č. l. 253 – 255 – vyjadrenie sťažovateľky z 5. februára 2010 k odvolaniu

vedľajšieho účastníka,

- č. l. 284 – 286 – zápisnica o pojednávaní krajského súdu z 23. februára 2011;

vedľajší účastník trval na dôvodoch uvedených v odvolaní, právny zástupca sťažovateľky

trval „na našich predrokovaných dôkazoch... aj na skutočnostiach a vyjadreniach, ktoré

sme prezentovali... čo sa týka výhrad vedľajšieho účastníka o možnosti navýšiť už navýšené

základné bodové ohodnotenie... rozhodnutie prvostupňového súdu v danej veci bolo správne

a na mieste...“. Krajský súd pojednávanie odročil na 16. marec 2011 pre účely vyhlásenia

rozsudku,

- č. l. 288 – zápisnica krajského súdu zo 16. marca 2011 o vyhlásení rozhodnutia;

krajský súd rozsudkom zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že odporca je povinný

zaplatiť sťažovateľke 317,67 € a v prevyšujúcej časti návrh zamietol; účastníkom nepriznal

právo na náhradu trov prvostupňového a druhostupňového konania a uložil povinnosť

zaplatiť trovy preddavkované štátom,

- č. l. 289 – 297 – písomné vyhotovenie druhostupňového rozsudku zo 16. marca

2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. marca 2011,

- č. l. 299 – 307 – dovolanie sťažovateľky z 25. marca 2011, ktorá s „... rozhodnutím

ako aj odôvodnením odvolacieho súdu sa nestotožňujeme a máme za to, že odvolací súd

nesprávne právne posúdil vec... taktiež sa nestotožňujeme s názorom súdu

ohľadom nepriznania trov konania... boli... nesplnené všetky zákonné predpoklady pre

použitie ust. §-u 142 ods. 3 .. nestotožňujeme sa ani s výrokovou časťou rozsudku,

v ktorom zaviazal navrhovateľku zaplatiť trovy preddavkované štátom...“,

- č. l. 311 – 312 – vyjadrenie vedľajšieho účastníka z 29. apríla 2011 k dovolaniu,

v ktorom najmä polemizoval s právnym názorom (interpretáciou) sťažovateľky

k ustanoveniu § 7 ods. 3 vyhlášky („prípady hodné osobitného zreteľa... zvlášť mučivé

útrapy a mučivé stavy...“); jeho aplikovania v posudzovanej veci s prihliadnutím

(konfrontáciou) na závery znaleckého posudku, ako aj s posudzovaním „presvedčivosti“

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu,

- č. l. 326 – 328 – písomné vyhotovenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorým dovolanie sťažovateľky zamietol

a účastníkom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania (poslednému účastníkovi konania

bol doručený 11. marca 2013).

IV.

10. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

11. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (body 1 a 7).

12. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

14. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhala vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

rozsudkom najvyššieho súdu z 28. novembra 2012, ktorým dovolanie sťažovateľky zamietol

„podľa “, a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim rozsudkom

krajského súdu zo 16. marca 2011.

15. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti

ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , , ).

17. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

18. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho

ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,

či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec

boli naplnené.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

Podľa ustanovenia dovolací súd dovolanie zamietne, ak nie sú

dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté

rozhodnutie zrušiť.

Podľa ustanovenia dovolací súd rozhoduje rozsudkom,

ak zamieta dovolanie proti rozsudku alebo ak mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením.

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

21. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 19 a 20) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorým zamietol dovolanie

sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po

uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom súde v podstatnom oboznámil

rozhodnutie, faktické a právne závery krajského súdu:

«Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie vedľajšej účastníčky

rozsudkom zo 16. marca 2011 sp. zn. v spojení s opravným uznesením

z 26. mája 2011 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 317,67 EUR do troch dní a vo zvyšku žalobu

zamietol. Zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania. Rozhodol aj o povinnosti žalobkyne a žalovaného

zaplatiť na účet súdu prvého stupňa náhradu trov štátu, každý po 56,80 EUR, a o povinnosti

žalovaného zaplatiť na účet tohto súdu súdny poplatok 16,50 EUR. Na rozdiel

od prvostupňového súdu bol toho názoru, že u žalobkyne nie sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť v zmysle § 7 ods. 3

vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej

len „“). Uviedol, že postup podľa uvedeného ustanovenia musí mať

oporu v skutkových zisteniach a musí byť podložený takými skutočnosťami a okolnosťami,

ktoré sú tak výnimočné, že nepostačuje základné odškodnenie ani po zvýšení bodového

hodnotenia znalcom. Pri bolestnom možno pristúpiť k jeho mimoriadnemu zvýšeniu,

ak poškodený trpí zvlášť mučivými útrapami alebo mučivými stavmi, prípadne

ak je obzvlášť citlivý, prípadne nemožno tlmiť bolesť medikamentóznou liečbou.

Zo zisteného skutkového stavu vyvodil záver, že žalobkyňa netrpela bolesťami majúcimi

charakter zvlášť mučivých útrap a nebolo preukázané, že by jej bolesť spôsobovala zvlášť

mučivé stavy. Priebeh jej liečby bol bez komplikácií, bolesti a sprievodné ťažkosti neboli

výnimočné, ale boli primerané utrpeným zraneniam. Uplatnený nárok preto považoval

za opodstatnený len do výšky rozdielu medzi sumou zodpovedajúcou bodovému hodnoteniu

určenému znalcom (384,5 bodov x 60 Sk) 23 070 Sk a sumou plnenou žalobkyni v priebehu

konania vedľajšou účastníčkou 13 500 Sk, t. j. v sume 9 570 Sk (317,67 EUR).»

Následne oboznámil podstatu dovolacej argumentácie sťažovateľky:

„Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel,

alebo aby ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila

nesprávnym právnym posúdením veci týmto súdom namietajúc, že právna úprava týkajúca

sa odškodňovania bolesti nepozná a nedefinuje pojem zvlášť mučivej útrapy a zvlášť

mučivého stavu. Namietala aj nedostatok riadneho odôvodnenia a nepresvedčivosť

rozsudku odvolacieho súdu. Poukazovala tiež na výsledky znaleckého dokazovania

o bolestivom spôsobe liečby a na skutočnosť, že znalec zvýšil základnú sadzbu bolestného

na dvojnásobok.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd... (ďalej len „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané proti

právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 240

ods. 1 ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné ( ),

preskúmal tento rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinností skúmal existenciu vád konania

taxatívne vymedzených v ustanovení a iných vád, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú.

Za nedôvodnú v tomto smere považoval námietku dovolateľky o nedostatočnom odôvodnení

rozsudku odvolacieho súdu. Z odôvodnenia tohto rozsudku je zrejmé, že odvolací súd dal

odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky týkajúce sa uplatneného nároku,

pričom dôvody rozhodnutia sú jasné a presvedčivé. V odôvodnení rozsudku na strane 5 až 7

odvolací súd najprv podrobne zosumarizoval skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa a následne objasnil svoje úvahy týkajúce sa interpretácie

dôvodov hodných osobitného zreteľa umožňujúcich mimoriadne zvýšenie odškodnenia

za bolesť, a vysvetlil aj svoje závery o tom, prečo zistený skutkový stav neumožňoval

u žalobkyne konštatovať existenciu takýchto dôvodov. Poukázal tiež na to, že primeranosť

odškodnenia za bolesť so zreteľom na konkrétne okolnosti (združené poranenie s predĺženou

dobou liečby a operačné zákroky) zohľadnil znalec zvýšením bodového hodnotenia

na dvojnásobok základnej sadzby. Okolnosť, že odpoveď odvolacieho súdu na skutkový

a právny stav dovolateľku neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie odvolacieho rozsudku

nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle ; za odňatie

možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek účastníka konania.

Následne sa preto dovolací súd zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku

z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného

práva na zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok

nesprávne rozhodnutie. V rámci dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne

posúdenie veci, dovolací súd skúma, či zistený skutkový stav umožňoval, resp. neumožňoval

právny záver, ku ktorému dospel odvolací súd.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním spochybnené právne posúdenie veci

odvolacím súdom v otázke existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre mimoriadne

zvýšenie odškodnenia za bolesti spôsobené poškodením zdravia žalobkyne a jeho liečbou.

Podľa názoru dovolacieho súdu riešenie tejto otázky odvolacím súdom bolo správne.

Z obsahu spisuje zrejmé, že odvolací súd sa neodchýlil od skutkového stavu zisteného

súdom prvého stupňa, ale dôsledne z neho vychádzal. Správne aplikoval na daný prípad

vyhlášku č. , platnú v čase poškodenia zdravia a liečby žalobkyne, a správne

interpretoval ustanovenie § 7 ods. 3 tohto právneho predpisu, keď voči jeho príkladmej

konkretizácií dôvodov hodných osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia

za bolesť nemožno mať výhrady. Právny záver odvolacieho súdu o tom, že v danej veci

sa nejedná o prípad hodný osobitného zreteľa, ako výsledok jeho úvahy vychádzajúcej

zo skutkových zistení, podľa ktorých žalobkyňa netrpela bolesťami majúcimi charakter

zvlášť mučivých útrap, priebeh liečby bol bez komplikácií, bolesti a sprievodné ťažkosti

neboli výnimočné a boli primerané utrpeným zraneniam, dovolací súd nemal dôvod

spochybniť. Úvahy odvolacieho súdu neboli totiž zjavne neprimerané, ale naopak

zodpovedali zisteným skutočnostiam. Správny bol aj jeho právny záver, že v súvislosti

s uplatneným nárokom nebolo možné prihliadnuť na okolnosti, na ktoré v konaní

poukazovala žalobkyňa, a to na jej zhoršujúci sa zdravotný stav, trvalé následky úrazu,

obmedzenia v pracovnom i osobnom živote, odkázanosť na pomoc okolia či príbuzných,

na skutočnosť, že úraz utrpela v mladom veku a že prekonala psychické traumy. Tieto

okolnosti by mohli byť relevantné pri nároku na náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia, ktorý však nebol predmetom konania. Dovolací súd sa so skutkovými

a právnymi závermi odvolacieho súdu stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne smerujúce proti

správnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol ( ).

Úspešnému žalovanému a vedľajšej účastníčke náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, pretože im v súvislosti s ním žiadne nevznikli.»

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu,

pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania,

ak po preskúmaní odvolacieho rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, zamietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa “ ako nie dôvodné

(nebol zistený sťažovateľkou uvádzaný dôvod „ “).

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 obsahuje podľa

názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne

rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami .

23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa

nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie

po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. marca 2011, ktorým na odvolanie sťažovateľky

rozsudok okresného súdu č. k. -246 z 15. decembra 2009 zmenil (pozri body

2 a 9). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal

aj tvrdením sťažovateľky o porušení označeného práva predmetným rozhodnutím krajského

súdu.

25. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

28. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , , ) a v tejto situácii nemá dôvod

zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

31. Sťažovateľka namietala tiež nezákonnosť a neústavnosť postupu v jej veci

konajúcich všeobecných súdov týkajúcu sa rozhodovania o náhrade trov konania (pozri

bod 5).

32. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

33. Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva,

že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

34. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho

konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky

na jej priznanie ( ).

35. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj

iné základné právo.

36. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov v časti, v ktorej sa venovali problematike

náhrady trov konania, predmetné rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc

zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami

sťažovateľky a napadnutými rozhodnutiami z hľadiska možného porušenia základného

práva podľa ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojich

právnych záverov sa odvolací súd a aj dovolací súd pridŕžali ustanovení § 142 ods. 2

v spojení s , resp. , , ktoré umožňovali

zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sťažovateľka sa najmä s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia (rozhodnutí). Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

37. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

38. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva na prerokovanie

jej veci bez zbytočných prieťahov podľa a listiny,

resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(pozri body 1 a 7).

38.1 Predpokladom začatia konania o sťažnosti namietajúcej porušenie základného

práva podľa a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru je využitie právnych prostriedkov, ktoré zákon na ochranu základných práv

sťažovateľovi poskytuje ( ), konkrétne podanie sťažnosti

na prieťahy v konaní podľa a a nasl. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“). Nevyužitie tohto účinného právneho prostriedku sťažovateľkou má za následok

odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde). Keďže sťažovateľka nepreukázala podanie predmetnej sťažnosti

predsedovi krajského súdu a ani najvyššieho súdu (pozri tiež body 8.1 a 8.2), ústavný súd jej

sťažnosť v tejto jej časti ako neprípustnú odmietol.

38.2 Ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti je jej zjavná

neopodstatnenosť ( ). Ústavný súd podľa svojej stabilnej

judikatúry (napr. , ) poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy,

ak bola uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto

čase ešte trvalo. Posudzovaná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 2. apríla 2013, teda

v čase, keď namietané konania pred všeobecnými súdmi už boli právoplatne skončené

(pozri bod 9).

V.

39. Ako jedným z dôvodov namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa sťažovateľka argumentovala postupom najvyššieho súdu,

ktorý jej nedoručil vyjadrenia vedľajšieho účastníka k jej dovolaniu, a „tak nemohla k menu

zaujať právne stanovisko“. Poukázala tiež na rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu

v skutkovo a právne analogických veciach (pozri bod 4).

39.1 Komparáciou vyjadrení a stanovísk sťažovateľky a vedľajšieho účastníka

(k žalobe, k znaleckému posudku, vyjadrenia na pojednávaniach a k odvolaniam)

vyplývajúcich z obsahu súdneho spisu (pozri bod 9) ústavný súd konštatuje v zásade

totožnú argumentáciu (a protiargumentáciu) oboch účastníkov konania k predmetu

všeobecnými súdmi prejednávanej veci. Ani z obsahu dovolania sťažovateľky a vyjadrenia

vedľajšieho účastníka k nemu (č. l. 299 – 307; č. l. 311 – 332 predmetného súdneho spisu)

nevyplývajú také nové podstatné faktické a právne skutočnosti, ktoré by už neboli týmito

účastníkmi v priebehu doterajšieho súdneho konania vzájomne pertraktované. Z uvedeného

dôvodu namietaná skutočnosť nebola spôsobilá prinajmenšom materiálne porušiť

sťažovateľkou označené základné právo.

39.2 Pokiaľ sťažovateľka namieta odlišný postup a právne závery najvyššieho súdu

v iných konaniach o analogických veciach, ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

zákon o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje

práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva

aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy

zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe

v zásade vidieť porušenie , resp. dohovoru, keďže zaujatie

stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii

najvyššieho súdu. Navyše, nosné jadro sťažovateľkou použitej argumentácie v tomto ohľade

(pozri v bode 4 sťažovateľkinu citáciu – „vo svojich nespočetných rozhodnutiach týkajúcich

sa odškodňovania škody na zdraví ... zrušil rozsudky odvolacích súdov práve z nedostatku

riadneho odôvodnenia rozhodnutia pri zmenách rozsudkov...“), poukazujúce na skutkové

nedostatky, a nie na (hmotno)právnu rozdielnosť, nespĺňa bez ďalšieho parametre

rozdielneho rozhodovania o tej istej/podobnej veci.

40. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí

menovaných všeobecných súdov, priznaním jej náhrady trov konania a primeraného

finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013