Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 620/2013
PDF · 231.94 KB
No categories available
II. ÚS 620/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13933/2013 až sp. zn.
Rvp 13935/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Levice sp. zn. 14 Er 117/2007
zo 17. januára 2012, sp. zn. 14 Er 4/2007 z 19. mája 2011 a sp. zn. 16 Er 183/2007 zo 16.
mája 2012, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 CoE 185/2012
z 28. decembra 2012, sp. zn. 11 CoE 148/2012 z 28. decembra 2012 a sp. zn. 26 CoE
130/2012 z 20. decembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13933/2013 až
sp. zn. Rvp 13935/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 13933/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. apríla 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami
Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 Er 117/2007 zo 17. januára
2012, sp. zn. 14 Er 4/2007 z 19. mája 2011 a sp. zn. 16 Er 183/2007 zo 16. mája 2012 (ďalej
spolu len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 185/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 11 CoE 148/2012 z 28.
decembra 2012 a sp. zn. 26 CoE 130/2012 z 20. decembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté
rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že
dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči
sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových
zmluvách obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe
rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.
V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresného súdu v sťažovateľkou
napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský
súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia
okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje
ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené
konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu
sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných
konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté
o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len
„Súdny dvor“) o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
Sťažovateľka poukázala tiež na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich
súdov a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), pričom argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup
upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak
oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento
nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného
poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite
námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné
postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade
exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté
uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom a napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov.
V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13933/2013 až sp. zn. Rvp 13935/2013 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné
konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.
III.A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného
súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
III.B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil
napadnuté rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení,
čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,
v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku),
ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Z identickej argumentácie
sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých
rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia
veci krajským súdom, obdobné závery ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom boli
preskúmané a rozhodnuté.
Keďže ústavný súd už predtým vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností
sťažovateľky, pretože sú jej dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011,
sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012,
ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa sťažností sťažovateľky, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri
akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií
za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky
z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez
toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd
poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna
2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke
podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré
by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“,
pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu
BVerfG, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti
č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše, krajský súd vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal
aj na rozhodnutie Súdneho dvora C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej
sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-
244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa
problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery, ku ktorým krajský súd
dospel v sťažovateľkou napadnutých rozhodnutiach. Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy
nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo veci vykladania smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012)
a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd nepovažoval
za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutých
konaniach.
Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky
vyplývajúcej z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE/641/2011
z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Bratislave síce zrušil uznesenie
prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil
tak v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia
odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti
sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie
sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní
o odvolaniach proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného
prieskumu.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11
z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,
že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania
a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti
ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní
z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali
po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch
vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv
dôjsť nemohlo.
K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,
ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, resp. v rozpore s § 214
ods. 1 OSP, ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn.
I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn.
II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod
meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré
preto v podrobnostiach odkazuje.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných
v obdobných sťažovateľkiných veciach.
Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti smerujúcej proti postupu
a napadnutým rozhodnutiam krajského súdu bez podrobnejšej argumentácie odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013