Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 729/2013
PDF · 298.76 KB
No categories available
I. ÚS 729/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., toho času vo výkone trestu, zastúpeného
advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného
trestného súdu sp. zn. BB-4 Nt/1/2012 z 29. novembra 2012 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 46/2012 z 31. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája
2013 doručená sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu
(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4 Nt/1/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu“) v spojení s uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 46/2012 z 31. januára 2013
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného
súdu sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008 uznaný za vinného z trestného činu podvodu
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „starý Trestný zákon“), za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do prvej
nápravnovýchovnej skupiny a peňažný trest. Najvyšší súd v odvolacom konaní rozhodol
svojím rozsudkom sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 o zrušení výroku o treste
prvostupňového súdu a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov
so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny a peňažný trest. V ďalšom podal
sťažovateľ návrh na povolenie obnovy konania ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
špecializovaný súd svojím napadnutým rozhodnutím zamietol a najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. V ostanom
sťažovateľ podal na ústavnom súde sťažnosť.
3. Nosnou argumentáciou sťažovateľa v podanej sťažnosti bol postup všeobecných
súdov v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku – obnove konania; uvedený návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. BB-3 T 28/07
tak špecializovaný súd, ako i najvyšší súd zamietli. Sťažovateľ predostrel ústavnému súdu
rozsiahlu právnu argumentáciu podporenú podrobným rozborom skutkových okolností jeho
trestnej veci, ponúkol vlastné hodnotenie vykonaného dokazovania s ohľadom na závery,
predovšetkým najvyššieho súdu formulované v uznesení sp. zn. 5 To 9/2011 zo 4. apríla
2012 (teda v inej trestnej veci, pozn.), na základe čoho uviedol, že „... jeho návrh
na povolenie obnovy konania bol dôvodný a v jeho prípade sú splnené podmienky
na povolenie obnovy konania v zmysle ust. § 394 ods. 1 Trestného poriadku.“. Sťažovateľ
výslovne poukázal na to, že „I bez zmeny právnej kvalifikácie Najvyšším súdom Slovenskej
republiky v prípade obžalovaných E. Č. a spol. z trestného činu prijímania úplatku a inej
nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Tr. zák. na trestný čin nepriamej korupcie podľa
§ 162 ods. 2 Tr. por. je vo svetle nových skutočností, ktorým je uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 4. 4. 2012, sp. zn.: 5 To 9/2011, nepochybné, že v prípade
odsúdeného Ing. M. M. súd mal pri ukladaní trestu obligatórne znížiť trest odňatia slobody
pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenú Trestným zákonom, nakoľko odsúdený
Ing. M. M. sa preukázateľne podieľal významnou mierou na objasnení trestného činu
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody (§ 160 TZ), neskôr prekvalifikovaného
Najvyšším súdom Slovenskej republiky na trestný čin nepriamej korupcie (§ 162 TZ)
v trestnej veci E. Č. a spol., pričom sám nebol organizátorom ani návodcom takéhoto
trestného činu a mimoriadnemu zníženiu trestu odňatiu slobody v jeho prípade nebránili ani
okolnosti hodné osobitného zreteľa. Odsúdenému bol teda uložený rozsudkom Špeciálneho
(dnes špecializovaného trestného) súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 9. júna
2008, sp. zn.: BB-3 T 28/07, trest, ktorý je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, pomerom
páchateľa a podľa mienky odsúdeného i v zrejmom rozpore s účelom trestu a v rozpore
so zákonom.“. V dôsledku uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že „Sťažovateľ
mal preto za to, že v jeho prípade boli splnené podmienky obnovy konania podľa § 394
Trestného poriadku a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Má za to, že vyššie označenými uzneseniami Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pracovisko Banská Bystrica a uznesením Najvyššieho súdu SR bol porušený i čl.
50 ods. 6 Ústavy SR, v súlade s ktorým sa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný a čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v súlade s ktorým nesmie byť uložený trest
prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo Ing. M. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... porušené bolo.
Základné právo Ing. M. M. podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, v súlade s ktorým sa
trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin
spáchaný, porušené bolo.
Základné právo Ing. M. M., aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým
a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... porušené bolo.
Základné právo Ing. M. M. podľa čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru..., v súlade
s ktorým nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania
trestného činu, porušené bolo.
Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. januára 2013, sp. zn.: 1 Tost 46/2012
a uznesenie špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa
29. novembra 2012, sp. zn.: BB-47 Nt/1/2012 sa zrušujú a návrh sťažovateľa na obnovu
konania zo dňa 14. 8. 2012 sa vracia Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská
Bystrica, no nové prejednanie a rozhodnutie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
II. A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
špecializovaného súdu
6. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
7. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu v trestnej veci
sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti
tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako
riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné v tejto časti
sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tost 46/2012 z 31. januára 2013
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie,
porušenia ktorého sa sťažovateľ dovoláva (obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, pozn.), zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné
garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, pozn.) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore
(II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Tost 46/2012 z 31. januára 2013 v podstatnom
uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že v konaní o návrhu na
povolenie obnovy konania súdu neprislúcha preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom
konaní a zákonnosť rozhodnutia, ktorým bolo toto konanie právoplatne skončené.
Rozhodovanie o návrhu na povolenie obnovy konania sa obmedzuje iba, na zistenie, či
existujú skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme odôvodňujúce povolenie obnovy
Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, odôvodnil zamietnutie
návrhu na povolenie obnovy konania tým, že odsúdený Ing. M. M., nepredložil súdu dôkazy,
ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Podstatou návrhu na
povolenie obnovy konania mala byť skutočnosť, že v pôvodnom rozhodnutí súdu prvého ako
aj druhého stupňa, nebolo zohľadnené ustanovenie § 40 ods. 4 Trestného zákona v tom, že
odsúdenému nebol uložený pri uznaní viny, trest odňatia slobody pod dolnú hranicu
zákonom stanovenej trestnej sadzby. Podľa názoru odsúdeného Ing. M. M. táto povinnosť je
obligatórnou povinnosťou a teda súdy mali túto skutočnosť pri ukladaní trestu aj
zohľadňovať, keďže on výraznou mierou prispel k odhaleniu trestnej činnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisového materiálu zistil, že
odvolací Špecializovaný trestný súd rozhodol správne a v súlade so zákonom, keď
na verejnom zasadnutí po vypočutí odsúdeného a oboznámení s podstatným obsahom
spisového materiálu, zamietol sťažovateľom podaný návrh na obnovu konania.
Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, skutočnosť, že odsúdený mal výraznou
mierou prispieť k odhaleniu korupčnej trestnej činnosti, nie je novou skutočnosťou, ktorá by
súdu nebola skôr známa, ako na to správne poukázal i súd prvého stupňa. Rozhodne sa
nejedná o skutočnosť, ktorá by vyšla najavo po vyhlásení právoplatného rozsudku, a ktorá
by v spojení s dôkazmi skôr vykonanými mohla privodiť záver, že odsúdenému bol uložený
neprimerane vysoký trest. Ako totiž vyplýva z doslovného znenia písomných dôvodov
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. marca 2009 sp. zn.
1 Toš 7/2008, ktorým došlo ku zmene vo výroku o treste u odsúdeného Ing. M. M., najvyšší
súd v závere svojho odôvodnenia jasne a stručne vyslovil, že k zmierneniu trestu
u menovaného došlo aj z dôvodu, že: „... špeciálny súd pochybil pri, určení výmery trestov
odňatia slobody, ktoré obžalovaným Ing. M. M. a Ing. L. L. uložil a v tejto časti považoval
odvolací súd ich odvolania za dôvodné. Špeciálny súd v tomto smere v dostatočnej miere
neprihliadol ku všetkým okolnostiam prípadu v celom ich kontexte. Ako bolo už skôr
naznačené na tomto konaní obžalovaných Ing. M. M. a Ing. L. L. participovali, aj ďalšie
osoby, či už z radov príslušného okresného úradu, resp. niektorí poslanci spomínanej
mestskej časti, ktorých eventuálne trestná zodpovednosť však zostala nepovšimnutá.
Rovnako bolo potrebné viac zohľadniť skutočnosť, že obžalovaný Ing. M. M. sa v dôsledku
oznámenia inej trestnej činnosti v podstate sám vystavil riziku možného trestného postihu,
ku ktorému nakoniec aj došlo. Taktiež nie nezanedbateľnou okolnosťou je fakt, že
obžalovaní spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní a v minulosti neboli súdne
trestaní. Najvyšší súd ešte dodal, že uvedené okolnosti ho viedli k tomu, že obom
obžalovaným diferencovane podľa miery ako konanie každého z nich prispelo k spáchaniu
trestnej činnosti, znížil tresty odňatia slobody.
Ako vyplýva z rozsudkov oboch súdov, je zrejmé, že sťažovateľovi Ing. M. bol trest
odňatia slobody znížený v odvolacom konám z 8 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne na
6 rokov nepodmienečne, práve z hore uvedených dôvodov.
Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd ustálil, že skutočnosti, ktoré uvádza odsúdený vo
svojom návrhu na povolenie obnovy konania ale i vo svojej sťažnosti, nie sú takými
skutočnosťami alebo dôkazmi, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami
a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by
pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Práve
naopak, išlo o skutočnosti v minulosti známe, na ktoré závažnou mierou prihliadol pri
svojom rozhodovaní už odvolací súd vo výroku o treste.
Pokiaľ ide námietku odsúdeného vo vzťahu k sudkyni JUDr. Z. C., ktorá bola v
pôvodnom konaní náhradnou sudkyňou a bola členkou senátu aj v konám o povolenie
obnovy konania, najvyšší súd konštatuje, že ani v tomto smere nedošlo zo strany súdu
prvého stupňa, k porušeniu zákona. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu JUDr. Z. C.
bola náhradnou sudkyňou v konaní, kedy sa rozhodovalo na Špeciálnom súde v Pezinku,
pracovisko Banská Bystrica dňa 9. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 28/07, o
vine a treste (vtedy obžalovaného) Ing. M. M., avšak ako vyplýva zo spisu, táto sudkyňa sa
nezúčastnila. hlasovania. Postavenie náhradného sudcu upravuje ustanovenie §-u 246 Tr.
por., kde v odseku 2 zákonodarca podrobne rieši postavenie náhradného sudcu. Hoci má
náhradný sudca alebo prísediaci postavenie člena senátu, hlasovania sa zúčastní len v tom
prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu alebo prísediaceho, ktorému v ďalšej účasti
na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka.
JUDr. Z. C. bola určená za náhradnú sudkyňu spolu s JUDr. O. K. opatrením
predsedu Špeciálneho súdu dňa 12. marca 2008, sp. zn. Spr 385/2007, s tým, že obaja sa
zúčastnia celého hlavného pojednávania.
Najvyšší súd zistil, že súd prvého stupňa konal na troch hlavných pojednávaniach
v nezmenenom zložení: predseda senátu JUDr. S. S. a sudcovia JUDr. J. G. a JUDr. V. M.
Hlavných pojednávaní sa zúčastnili i hore menovaní náhradní sudcovia. Dňa 5. júna 2008
bolo hlavné pojednávanie odročené na 9. júna 2008 za účelom vyhlásenia rozsudku. Ako
vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 9. júna 2008, hlavného pojednávania sa
už náhradní sudcovia nezúčastnili a senát v zložení JUDr. S. S., JUDr. J. G. a JUDr. V. M.
vyhlásili rozsudok tak, ako bol procesným stranám doručený. Neobstojí preto v žiadnom
prípade námietka obhajoby o existencii dôvodného podozrenia o zaujatosti náhradnej
sudkyni JUDr. Z. C. v teraz prejednávanej veci o návrhu na obnovu konania. Keďže zo
strany obhajoby ide len o všeobecnú úvahu, ktorá nie je preukázaná žiadnou konkrétnou
skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala záver pre zaujatosť menovanej sudkyne, najvyšší súd
považoval aj túto časť sťažnosti za nedôvodnú.»
12. Špecializovaný súd v uznesení sp. zn. BB-4 Nt/1/2012 z 29. novembra 2012
v podstatnom argumentoval takto:
„Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo,
právoplatným rozsudkom, alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine,
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania
zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.
Po oboznámení sa s predmetným návrhom, výsluchu odsúdeného, oboznámení sa
s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, č. k. BB-3 T 28/07
zo dňa 9. júna 2008, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Toš 7/2008 zo dňa 26. marca
2009, uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo V 11/2009 zo dňa 17. decembra 2009,
rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK-1 Tš/21/2005 zo dňa
13. mája 2011, uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 9/2011 zo dňa 4. apríla 2012,
senát dospel k záveru, že návrh odsúdeného nie je dôvodný.
Podstatou návrhu na povolenie obnovy konania mala byť skutočnosť, že v pôvodnom
rozhodnutí súdu prvého ako aj druhého stupňa nebolo zohľadnené ustanovenie § 40 ods. 4
Trestného zákona v tom, že odsúdenému nebol uložený pri uznaní viny trest odňatia slobody
pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Podľa názoru navrhovateľa táto
povinnosť je obligatórnou povinnosťou a teda súdy túto skutočnosť pri ukladaní trestu mali
aj zohľadňovať.
Skutočnosť, že odsúdený mal výraznou mierou prispieť k odhaleniu korupčnej
trestnej činnosti nie je novou skutočnosťou, ktorá by súdu nebola skôr známa. Nejedná sa
o skutočnosť, ktorá by vyšla najavo po vyhlásení právoplatného rozsudku, a ktorá by
v spojení s dôkazmi skôr vykonanými mohla priniesť záver, že odsúdenému bol uložený
neprimerane vysoký trest. Naopak rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v rozsudku č. k. 1 Toš 7/2008 zo dňa 26. marca 2009 došlo ku zmene vo výroku o treste
u odsúdeného Ing. M. M., kde konkrétne na strane 14 sú uvedené skutočnosti o tom, že
obžalovaní nie zanedbateľnou mierou spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní.
Na základe toho došlo zmene vo výroku o treste, pričom odsúdenému bol uložený trest
odňatia slobody vo výmere šesť rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Spoluprácu odsúdeného s orgánmi činnými v trestnom konaní teda bral do úvahy odvolací
súd pri svojom rozhodnutí už dňa 26. 3. 2009. To, že sa táto spolupráca spomína aj
v rozhodnutí, ktorým bol zrušený rozsudok v inej trestnej veci, nie je novou skutočnosťou,
ktorá by nebola súdu skôr známa. To, že nebolo aplikované ustanovenie § 40 Trestného
zákona v čase rozhodovania o vine a treste u odsúdeného, nie je dôvodom na povolenie
obnovy konania. Na rozdiel od návrhu odsúdeného je senát toho názoru, že ustanovenie
§ 40 ods. 4 Trestného zákona platného do 31. 12. 2005 nebolo obligatórnou povinnosťou;
ktorú súdy musia aplikovať pri ukladaní trestov spolupracujúcim obvineným.
Vzhľadom k tomu, že odsúdený nepredložil na verejnom zasadnutí žiadne nové
skutočnosti ani dôkazy, ktoré by súdu neboli skôr známe, senát návrh odsúdeného, na
povolenie obnovy konania zamietol.“
13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
14. Z argumentácie sťažovateľa v podanej sťažnosti teda vyplýva, že „... jeho návrh
na povolenie obnovy konania je dôvodný a sú splnené podmienky na jej povolenie v zmysle
ust. § 394 Trestného poriadku, tento návrh je podaný oprávnenou osobou a nesmeruje proti
rozhodnutiu ani jeho výroku ohľadne ktorého obnova konania nie je prípustná. Na tomto
základe odsúdený Ing. M. M. žiadal, aby súd predmetnému návrhu na povolenie obnovy
konania vyhovel a zrušil výrok rozsudku Špeciálneho (teraz ako špecializovaného trestného)
súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 9. júna 2008, sp. zn.: BB-3 T 28/07 v spojení
s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. marca 2009, sp. zn.: 1 Toš 7/2008 o treste
v zmysle ust. § 400 ods. 1 Trestného poriadku.
Zároveň sťažovateľ ako odsúdený apeloval na ust. § 398 ods. 3 Trestného poriadku,
v súlade s ktorým ak bol podaný návrh na povolenie obnovy konania v prospech
obvineného, môže súd vzhľadom na povahu skutočností a dôkazov, ktoré novo vyšli najavo,
odložiť alebo prerušiť výkon trestu právoplatne uloženého v pôvodnom konaní, nakoľko pri
správnej a obligatórnej aplikácii mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody v zmysle
ust. § 40 Trestného zákona platného a účinného do 1. 1. 2006 by odsúdenému mohol byť
uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom a príslušnou skúšobnou dobou
alebo, v horšom prípade, nepodmienečný trest odňatia slobody v takom trvaní, že počnúc
dnešným dňom by už tento trest vykonal, nakoľko bol právoplatne odsúdený dňa 26. marca
2009 a na výkon trestu odňatia slobody nastúpil dňa 14. 04. 2009. Naviac z pôvodne
uloženého trestu 6 rokov vykonal 3,5 roka, správal sa primerane, takže prerušenie výkonu
trestu by nebolo ani v rozpore s účelom trestu odňatia slobody, ktorého účel už bol
naplnený.“.
15. V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6
ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku
dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje
o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie
je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd
alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý
upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp.
povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré
treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B.
v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),
pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie
obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho
konania [pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva, Žilina 2003, s. 370 – s. 371, ktorý v tejto súvislosti
poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,
Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].
17. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011)
preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup najvyššieho súdu a špecializovaného
súdu v napadnutých rozhodnutiach po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol
kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami,
v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl.
Trestného poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich
podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod
ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku
čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,
a napadnutými rozhodnutiami tak špecializovaného súdu, ako aj najvyššieho súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní
porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu
a špecializovaného súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a špecializovaný súd konali
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných
ustanovení sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy
vo svojich napadnutých rozhodnutiach právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným
spôsobom zdôvodnili, prečo nepovažovali sťažovateľom predostretý dôvod obnovy konania
za spôsobilý na povolenie obnovy konania jeho právoplatne skončenej trestnej veci.
V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý v konaní pred každou súdnou
inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného, preň
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.
19. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s rozhodnutím najvyššieho súdu a rozhodnutím špecializovaného súdu ústavný súd
konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,
a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa
všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Po analýze napadnutých rozhodnutí špecializovaného súdu aj najvyššieho súdu ústavný súd
hodnotí nimi predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných
na povolenie obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu
ústavného súdu nie je možné považovať právne závery ani najvyššieho súdu a ani
špecializovaného súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný
súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani
najvyššieho súdu, ani špecializovaného súdu a namietaným porušením označeného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti
taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
20. Sťažovateľ v podanej sťažnosti atakoval aj porušenie čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 7
ods. 1 dohovoru z dôvodu, podľa jeho názoru neprimeranosti trestu, ktorý mu bol uložený
za spáchaný trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 starého Trestného zákona. Ako
dôvodí, „... súd mu mal znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby
a pokiaľ mu Najvyšší súd SR uložil trest odňatia slobody vo výmere 6,5 roka, neuložil mu
trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, aj keď ustanovenie § 40 ods. 4 trestného zákona
hovorí, že v takomto prípade súd trest zníži“, teda sa domáha toho, aby súd v obnovenom
trestnom konaní aplikáciou zákonného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia
slobody podľa § 40 ods. 4 starého Trestného zákona dospel k uloženiu miernejšieho trestu,
než aký mu bol uložený v jeho právoplatne skončenej trestnej veci. K uvedenému ústavný
súd konštatuje, že vzhľadom na to, že po ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí
špecializovaného súdu a najvyššieho súdu nezistil sťažovateľom namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a porušenie predmetných práv videl sťažovateľ v príčinnej súvislosti s právom na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj ním podaná sťažnosť v tejto časti zjavne
neopodstatnená. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že nič nenasvedčuje tomu,
že by sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody mimo rámca zákonnom ustanovenej
trestnej sadzby alebo že by mu bol uložený iný, než zákonom predpokladaný možný trest.
21. K požiadavke sťažovateľa „Z hľadiska právnej istoty si sťažovateľ dovoľuje
požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vyjadril svoj právny názor k obligatórnosti
ust. § 40 ods. 4 Trestného zákona, pretože podľa mienky sťažovateľa zákonodarca znením
ustanovenia § 40 ods. 4 Trestného zákona jednoznačne uložil povinnosť súdu znížiť trest
odňatia slobody, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa“, ústavný súd
dodáva, že ak mal sťažovateľ tým na mysli skutočnosť, aby ústavný súd podal záväzný
výklad označeného § 40 ods. 4 Trestného zákona, tak k takémuto postupu dochádza len
v právnym poriadkom poznaných situáciách podľa čl. 128 ústavy, k čomu v okolnostiach
danej veci nedošlo.
III.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013