Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 729/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., toho času vo výkone trestu, zastúpeného

advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného

trestného súdu sp. zn. z 29. novembra 2012 v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája

2013 doručená sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu

(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 29. novembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu“) v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2013

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného

súdu sp. zn. z 9. júna 2008 uznaný za vinného z trestného činu podvodu

formou spolupáchateľstva podľa k a

účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „starý “), za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do prvej

nápravnovýchovnej skupiny a peňažný trest. Najvyšší súd v odvolacom konaní rozhodol

svojím rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2009 o zrušení výroku o treste

prvostupňového súdu a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov

so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny a peňažný trest. V ďalšom podal

sťažovateľ návrh na povolenie obnovy konania ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

špecializovaný súd svojím napadnutým rozhodnutím zamietol a najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona

č. (ďalej len „“) zamietol. V ostanom

sťažovateľ podal na ústavnom súde sťažnosť.

3. Nosnou argumentáciou sťažovateľa v podanej sťažnosti bol postup všeobecných

súdov v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku – obnove konania; uvedený návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn.

tak špecializovaný súd, ako i najvyšší súd zamietli. Sťažovateľ predostrel ústavnému súdu

rozsiahlu právnu argumentáciu podporenú podrobným rozborom skutkových okolností jeho

trestnej veci, ponúkol vlastné hodnotenie vykonaného dokazovania s ohľadom na závery,

predovšetkým najvyššieho súdu formulované v uznesení sp. zn. zo 4. apríla

2012 (teda v inej trestnej veci, pozn.), na základe čoho uviedol, že „... jeho návrh

na povolenie obnovy konania bol dôvodný a v jeho prípade sú splnené podmienky

na povolenie obnovy konania v zmysle ust. .“. Sťažovateľ

výslovne poukázal na to, že „I bez zmeny právnej kvalifikácie Najvyšším súdom Slovenskej

republiky v prípade obžalovaných E. Č. a spol. z trestného činu prijímania úplatku a inej

nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Tr. zák. na trestný čin nepriamej korupcie podľa

je vo svetle nových skutočností, ktorým je uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 4. 4. 2012, sp. zn.: , nepochybné, že v prípade

odsúdeného Ing. M. M. súd mal pri ukladaní trestu obligatórne znížiť trest odňatia slobody

pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenú , nakoľko odsúdený

Ing. M. M. sa preukázateľne podieľal významnou mierou na objasnení trestného činu

prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody ( ), neskôr prekvalifikovaného

Najvyšším súdom Slovenskej republiky na trestný čin nepriamej korupcie ( )

v trestnej veci E. Č. a spol., pričom sám nebol organizátorom ani návodcom takéhoto

trestného činu a mimoriadnemu zníženiu trestu odňatiu slobody v jeho prípade nebránili ani

okolnosti hodné osobitného zreteľa. Odsúdenému bol teda uložený rozsudkom Špeciálneho

(dnes špecializovaného trestného) súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 9. júna

2008, sp. zn.: , trest, ktorý je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, pomerom

páchateľa a podľa mienky odsúdeného i v zrejmom rozpore s účelom trestu a v rozpore

so zákonom.“. V dôsledku uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že „Sťažovateľ

mal preto za to, že v jeho prípade boli splnené podmienky obnovy konania podľa § 394

a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Má za to, že vyššie označenými uzneseniami Špecializovaného trestného súdu

Pezinok, pracovisko Banská Bystrica a uznesením Najvyššieho súdu SR bol porušený i čl.

50 ods. 6 SR, v súlade s ktorým sa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá

podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný a čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v súlade s ktorým nesmie byť uložený trest

prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo Ing. M. M. na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... porušené bolo.

Základné právo Ing. M. M. podľa SR, v súlade s ktorým sa

trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin

spáchaný, porušené bolo.

Základné právo Ing. M. M., aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým

a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... porušené bolo.

Základné právo Ing. M. M. podľa čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru..., v súlade

s ktorým nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania

trestného činu, porušené bolo.

Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. januára 2013, sp. zn.:

a uznesenie špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa

29. novembra 2012, sp. zn.: sa zrušujú a návrh sťažovateľa na obnovu

konania zo dňa 14. 8. 2012 sa vracia Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská

Bystrica, no nové prejednanie a rozhodnutie.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II. A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

špecializovaného súdu

6. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

7. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu v trestnej veci

sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti

tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa a nasl. ako

riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné v tejto časti

sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. januára 2013

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie,

porušenia ktorého sa sťažovateľ dovoláva (obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , pozn.), zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné

garancie v konaní pred ním (). zaručené základné právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , pozn.) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore

(, ).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 31. januára 2013 v podstatnom

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že v konaní o návrhu na

povolenie obnovy konania súdu neprislúcha preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom

konaní a zákonnosť rozhodnutia, ktorým bolo toto konanie právoplatne skončené.

Rozhodovanie o návrhu na povolenie obnovy konania sa obmedzuje iba, na zistenie, či

existujú skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme odôvodňujúce povolenie obnovy

konania podľa

Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, odôvodnil zamietnutie

návrhu na povolenie obnovy konania tým, že odsúdený Ing. M. M., nepredložil súdu dôkazy,

ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Podstatou návrhu na

povolenie obnovy konania mala byť skutočnosť, že v pôvodnom rozhodnutí súdu prvého ako

aj druhého stupňa, nebolo zohľadnené ustanovenie v tom, že

odsúdenému nebol uložený pri uznaní viny, trest odňatia slobody pod dolnú hranicu

zákonom stanovenej trestnej sadzby. Podľa názoru odsúdeného Ing. M. M. táto povinnosť je

obligatórnou povinnosťou a teda súdy mali túto skutočnosť pri ukladaní trestu aj

zohľadňovať, keďže on výraznou mierou prispel k odhaleniu trestnej činnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisového materiálu zistil, že

odvolací Špecializovaný trestný súd rozhodol správne a v súlade so zákonom, keď

na verejnom zasadnutí po vypočutí odsúdeného a oboznámení s podstatným obsahom

spisového materiálu, zamietol sťažovateľom podaný návrh na obnovu konania.

Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, skutočnosť, že odsúdený mal výraznou

mierou prispieť k odhaleniu korupčnej trestnej činnosti, nie je novou skutočnosťou, ktorá by

súdu nebola skôr známa, ako na to správne poukázal i súd prvého stupňa. Rozhodne sa

nejedná o skutočnosť, ktorá by vyšla najavo po vyhlásení právoplatného rozsudku, a ktorá

by v spojení s dôkazmi skôr vykonanými mohla privodiť záver, že odsúdenému bol uložený

neprimerane vysoký trest. Ako totiž vyplýva z doslovného znenia písomných dôvodov

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. marca 2009 sp. zn.

, ktorým došlo ku zmene vo výroku o treste u odsúdeného Ing. M. M., najvyšší

súd v závere svojho odôvodnenia jasne a stručne vyslovil, že k zmierneniu trestu

u menovaného došlo aj z dôvodu, že: „... špeciálny súd pochybil pri, určení výmery trestov

odňatia slobody, ktoré obžalovaným Ing. M. M. a Ing. L. L. uložil a v tejto časti považoval

odvolací súd ich odvolania za dôvodné. Špeciálny súd v tomto smere v dostatočnej miere

neprihliadol ku všetkým okolnostiam prípadu v celom ich kontexte. Ako bolo už skôr

naznačené na tomto konaní obžalovaných Ing. M. M. a Ing. L. L. participovali, aj ďalšie

osoby, či už z radov príslušného okresného úradu, resp. niektorí poslanci spomínanej

mestskej časti, ktorých eventuálne trestná zodpovednosť však zostala nepovšimnutá.

Rovnako bolo potrebné viac zohľadniť skutočnosť, že obžalovaný Ing. M. M. sa v dôsledku

oznámenia inej trestnej činnosti v podstate sám vystavil riziku možného trestného postihu,

ku ktorému nakoniec aj došlo. Taktiež nie nezanedbateľnou okolnosťou je fakt, že

obžalovaní spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní a v minulosti neboli súdne

trestaní. Najvyšší súd ešte dodal, že uvedené okolnosti ho viedli k tomu, že obom

obžalovaným diferencovane podľa miery ako konanie každého z nich prispelo k spáchaniu

trestnej činnosti, znížil tresty odňatia slobody.

Ako vyplýva z rozsudkov oboch súdov, je zrejmé, že sťažovateľovi Ing. M. bol trest

odňatia slobody znížený v odvolacom konám z 8 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne na

6 rokov nepodmienečne, práve z hore uvedených dôvodov.

Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd ustálil, že skutočnosti, ktoré uvádza odsúdený vo

svojom návrhu na povolenie obnovy konania ale i vo svojej sťažnosti, nie sú takými

skutočnosťami alebo dôkazmi, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami

a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by

pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Práve

naopak, išlo o skutočnosti v minulosti známe, na ktoré závažnou mierou prihliadol pri

svojom rozhodovaní už odvolací súd vo výroku o treste.

Pokiaľ ide námietku odsúdeného vo vzťahu k sudkyni JUDr. Z. C., ktorá bola v

pôvodnom konaní náhradnou sudkyňou a bola členkou senátu aj v konám o povolenie

obnovy konania, najvyšší súd konštatuje, že ani v tomto smere nedošlo zo strany súdu

prvého stupňa, k porušeniu zákona. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu JUDr. Z. C.

bola náhradnou sudkyňou v konaní, kedy sa rozhodovalo na Špeciálnom súde v Pezinku,

pracovisko Banská Bystrica dňa 9. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. , o

vine a treste (vtedy obžalovaného) Ing. M. M., avšak ako vyplýva zo spisu, táto sudkyňa sa

nezúčastnila. hlasovania. Postavenie náhradného sudcu upravuje ustanovenie §-u 246 Tr.

por., kde v odseku 2 zákonodarca podrobne rieši postavenie náhradného sudcu. Hoci má

náhradný sudca alebo prísediaci postavenie člena senátu, hlasovania sa zúčastní len v tom

prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu alebo prísediaceho, ktorému v ďalšej účasti

na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka.

JUDr. Z. C. bola určená za náhradnú sudkyňu spolu s JUDr. O. K. opatrením

predsedu Špeciálneho súdu dňa 12. marca 2008, sp. zn. Spr 385/2007, s tým, že obaja sa

zúčastnia celého hlavného pojednávania.

Najvyšší súd zistil, že súd prvého stupňa konal na troch hlavných pojednávaniach

v nezmenenom zložení: predseda senátu JUDr. S. S. a sudcovia JUDr. J. G. a JUDr. V. M.

Hlavných pojednávaní sa zúčastnili i hore menovaní náhradní sudcovia. Dňa 5. júna 2008

bolo hlavné pojednávanie odročené na 9. júna 2008 za účelom vyhlásenia rozsudku. Ako

vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 9. júna 2008, hlavného pojednávania sa

už náhradní sudcovia nezúčastnili a senát v zložení JUDr. S. S., JUDr. J. G. a JUDr. V. M.

vyhlásili rozsudok tak, ako bol procesným stranám doručený. Neobstojí preto v žiadnom

prípade námietka obhajoby o existencii dôvodného podozrenia o zaujatosti náhradnej

sudkyni JUDr. Z. C. v teraz prejednávanej veci o návrhu na obnovu konania. Keďže zo

strany obhajoby ide len o všeobecnú úvahu, ktorá nie je preukázaná žiadnou konkrétnou

skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala záver pre zaujatosť menovanej sudkyne, najvyšší súd

považoval aj túto časť sťažnosti za nedôvodnú.»

12. Špecializovaný súd v uznesení sp. zn. z 29. novembra 2012

v podstatnom argumentoval takto:

„Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo,

právoplatným rozsudkom, alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine,

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa .

Po oboznámení sa s predmetným návrhom, výsluchu odsúdeného, oboznámení sa

s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, č. k.

zo dňa 9. júna 2008, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 26. marca

2009, uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 17. decembra 2009,

rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK-1 zo dňa

13. mája 2011, uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 4. apríla 2012,

senát dospel k záveru, že návrh odsúdeného nie je dôvodný.

Podstatou návrhu na povolenie obnovy konania mala byť skutočnosť, že v pôvodnom

rozhodnutí súdu prvého ako aj druhého stupňa nebolo zohľadnené ustanovenie § 40 ods. 4

v tom, že odsúdenému nebol uložený pri uznaní viny trest odňatia slobody

pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Podľa názoru navrhovateľa táto

povinnosť je obligatórnou povinnosťou a teda súdy túto skutočnosť pri ukladaní trestu mali

aj zohľadňovať.

Skutočnosť, že odsúdený mal výraznou mierou prispieť k odhaleniu korupčnej

trestnej činnosti nie je novou skutočnosťou, ktorá by súdu nebola skôr známa. Nejedná sa

o skutočnosť, ktorá by vyšla najavo po vyhlásení právoplatného rozsudku, a ktorá by

v spojení s dôkazmi skôr vykonanými mohla priniesť záver, že odsúdenému bol uložený

neprimerane vysoký trest. Naopak rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v rozsudku č. k. zo dňa 26. marca 2009 došlo ku zmene vo výroku o treste

u odsúdeného Ing. M. M., kde konkrétne na strane 14 sú uvedené skutočnosti o tom, že

obžalovaní nie zanedbateľnou mierou spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Na základe toho došlo zmene vo výroku o treste, pričom odsúdenému bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere šesť rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Spoluprácu odsúdeného s orgánmi činnými v trestnom konaní teda bral do úvahy odvolací

súd pri svojom rozhodnutí už dňa 26. 3. 2009. To, že sa táto spolupráca spomína aj

v rozhodnutí, ktorým bol zrušený rozsudok v inej trestnej veci, nie je novou skutočnosťou,

ktorá by nebola súdu skôr známa. To, že nebolo aplikované ustanovenie § 40 Trestného

zákona v čase rozhodovania o vine a treste u odsúdeného, nie je dôvodom na povolenie

obnovy konania. Na rozdiel od návrhu odsúdeného je senát toho názoru, že ustanovenie

platného do 31. 12. 2005 nebolo obligatórnou povinnosťou;

ktorú súdy musia aplikovať pri ukladaní trestov spolupracujúcim obvineným.

Vzhľadom k tomu, že odsúdený nepredložil na verejnom zasadnutí žiadne nové

skutočnosti ani dôkazy, ktoré by súdu neboli skôr známe, senát návrh odsúdeného, na

povolenie obnovy konania zamietol.“

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

14. Z argumentácie sťažovateľa v podanej sťažnosti teda vyplýva, že „... jeho návrh

na povolenie obnovy konania je dôvodný a sú splnené podmienky na jej povolenie v zmysle

ust. , tento návrh je podaný oprávnenou osobou a nesmeruje proti

rozhodnutiu ani jeho výroku ohľadne ktorého obnova konania nie je prípustná. Na tomto

základe odsúdený Ing. M. M. žiadal, aby súd predmetnému návrhu na povolenie obnovy

konania vyhovel a zrušil výrok rozsudku Špeciálneho (teraz ako špecializovaného trestného)

súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 9. júna 2008, sp. zn.: v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. marca 2009, sp. zn.: o treste

v zmysle ust. .

Zároveň sťažovateľ ako odsúdený apeloval na ust. ,

v súlade s ktorým ak bol podaný návrh na povolenie obnovy konania v prospech

obvineného, môže súd vzhľadom na povahu skutočností a dôkazov, ktoré novo vyšli najavo,

odložiť alebo prerušiť výkon trestu právoplatne uloženého v pôvodnom konaní, nakoľko pri

správnej a obligatórnej aplikácii mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody v zmysle

ust. platného a účinného do 1. 1. 2006 by odsúdenému mohol byť

uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom a príslušnou skúšobnou dobou

alebo, v horšom prípade, nepodmienečný trest odňatia slobody v takom trvaní, že počnúc

dnešným dňom by už tento trest vykonal, nakoľko bol právoplatne odsúdený dňa 26. marca

2009 a na výkon trestu odňatia slobody nastúpil dňa 14. 04. 2009. Naviac z pôvodne

uloženého trestu 6 rokov vykonal 3,5 roka, správal sa primerane, takže prerušenie výkonu

trestu by nebolo ani v rozpore s účelom trestu odňatia slobody, ktorého účel už bol

naplnený.“.

15. V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku

dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje

o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie

je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd

alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý

upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp.

povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),

pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva, Žilina 2003, s. 370 – s. 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,

Décisions et raports, č. 60 ()].

17. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , )

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup najvyššieho súdu a špecializovaného

súdu v napadnutých rozhodnutiach po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol

kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami,

v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl.

vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich

podľa a nasl. nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod

ochranu dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku

čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,

a napadnutými rozhodnutiami tak špecializovaného súdu, ako aj najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní

porušenia dohovoru odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu

a špecializovaného súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a špecializovaný súd konali

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných

ustanovení sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy

vo svojich napadnutých rozhodnutiach právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným

spôsobom zdôvodnili, prečo nepovažovali sťažovateľom predostretý dôvod obnovy konania

za spôsobilý na povolenie obnovy konania jeho právoplatne skončenej trestnej veci.

V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý v konaní pred každou súdnou

inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného, preň

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

19. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s rozhodnutím najvyššieho súdu a rozhodnutím špecializovaného súdu ústavný súd

konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu

ochranu podľa nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa

všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Po analýze napadnutých rozhodnutí špecializovaného súdu aj najvyššieho súdu ústavný súd

hodnotí nimi predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných

na povolenie obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu

ústavného súdu nie je možné považovať právne závery ani najvyššieho súdu a ani

špecializovaného súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný

súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani

najvyššieho súdu, ani špecializovaného súdu a namietaným porušením označeného práva

na súdnu ochranu podľa , a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti

taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

20. Sťažovateľ v podanej sťažnosti atakoval aj porušenie a

ods. 1 dohovoru z dôvodu, podľa jeho názoru neprimeranosti trestu, ktorý mu bol uložený

za spáchaný trestný čin podvodu podľa a starého . Ako

dôvodí, „... súd mu mal znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby

a pokiaľ mu Najvyšší súd SR uložil trest odňatia slobody vo výmere 6,5 roka, neuložil mu

trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, aj keď ustanovenie

hovorí, že v takomto prípade súd trest zníži“, teda sa domáha toho, aby súd v obnovenom

trestnom konaní aplikáciou zákonného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia

slobody podľa starého dospel k uloženiu miernejšieho trestu,

než aký mu bol uložený v jeho právoplatne skončenej trestnej veci. K uvedenému ústavný

súd konštatuje, že vzhľadom na to, že po ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí

špecializovaného súdu a najvyššieho súdu nezistil sťažovateľom namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a ani práva podľa

dohovoru a porušenie predmetných práv videl sťažovateľ v príčinnej súvislosti s právom na

súdnu ochranu podľa , je aj ním podaná sťažnosť v tejto časti zjavne

neopodstatnená. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že nič nenasvedčuje tomu,

že by sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody mimo rámca zákonnom ustanovenej

trestnej sadzby alebo že by mu bol uložený iný, než zákonom predpokladaný možný trest.

21. K požiadavke sťažovateľa „Z hľadiska právnej istoty si sťažovateľ dovoľuje

požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vyjadril svoj právny názor k obligatórnosti

ust. , pretože podľa mienky sťažovateľa zákonodarca znením

ustanovenia jednoznačne uložil povinnosť súdu znížiť trest

odňatia slobody, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa“, ústavný súd

dodáva, že ak mal sťažovateľ tým na mysli skutočnosť, aby ústavný súd podal záväzný

výklad označeného , tak k takémuto postupu dochádza len

v právnym poriadkom poznaných situáciách podľa , k čomu v okolnostiach

danej veci nedošlo.

III.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013