Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 152/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. decembra 2018 v spojení

s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 18. januára 2017,

ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1 . Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2 . Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. decembra 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Špecializovaného trestného

súdu (ďalej len „ŠTS“) sp. zn. z 18. januára 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie ŠTS“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ako aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

vyplýva, že rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. z 24. februára 2009

bol sťažovateľ spolu s ďalšími osobami v bode 1 uznaný za vinného zo zločinu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a v bode 2 z účastníctva k trestnému činu

vraždy formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 219 ods. 1 a 2 písm. b), i) a j) zákona

č. v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný

“) účinného v čase spáchania skutku s poukázaním na

. Sťažovateľovi bol uložený výnimočný úhrnný trest odňatia slobody

dvadsať rokov. Rozsudkom ŠTS sp. zn. z 22. mája 2015 vydaným na základe

uznania viny sťažovateľa rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn.

z 24. februára 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2011, kde výrok o vine po povolení obnovy konania zostal nedotknutý,

bol sťažovateľ podľa s použitím nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 uverejneného

pod č. odsúdený na výnimočný úhrnný trest odňatia slobody pätnásť rokov

a šesť mesiacov.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že svojimi návrhmi na obnovu konania,

o ktorých bolo rozhodnuté napadnutým uznesením ŠTS a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, poukazoval na skutočnosti, ktorými sa súd (zrejme v pôvodnom konaní,

pozn.) nezaoberal. Zároveň uvádza, že ŠTS aj najvyšší súd nepreskúmavali konanie,

ktoré predchádzalo rozhodnutiam (zrejme rozhodnutiam v konaniach, ktorých obnovy sa

sťažovateľ domáhal, pozn.). Preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd preskúmal nielen

napadnuté uznesenie ŠTS a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale aj konanie, ktoré im

predchádzalo.

4. Prvým dôvodom ústavnej sťažnosti je, že v pôvodnom konaní pred Špeciálnym

súdom v Pezinku, na ktorom sa sťažovateľ zúčastňoval, bol spolu s ďalšími osobami uznaný

vinným podľa tvrdenia sťažovateľa len na základe výpovede jediného svedka – svedka

, ktorý spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní v prípravnom konaní.

Svedok mal uvádzať vo svojich výpovediach rozporné skutočnosti, najmä pokiaľ ide

o účasť sťažovateľa na vražde. Na hlavnom pojednávaní odmietol svedok vypovedať,

uviedol, že sťažovateľ ani ostatní spoluobvinení nemali účasť na vražde a odkázal na svoje

písomné vyhlásenie overené notárom. Špeciálny súd v Pezinku toto vyhlásenie svedka

vyhodnotil ako účelové a uviedol, že ak svedok pred súdom odmietol vypovedať,

nemôže podávať ani jednostranné vyhlásenia. Súd následne napriek námietkam obhajoby

prečítal výpovede svedka z prípravného konania, ktoré boli v neprospech

sťažovateľa.

5. Druhým dôvodom ústavnej sťažnosti je, že sťažovateľovi nebolo umožnené

zúčastniť sa konania pred odvolacím súdom, pretože sa proti nemu viedlo konanie ako proti

ušlému. Z Venezuely, v ktorej sa v tom čase nachádzal, bol vydaný, extradičný proces trval

viac ako 6 mesiacov, pričom návrh na opätovné prejednanie svojej veci pred súdom v jeho

prítomnosti mohol podať sťažovateľ do 6 mesiacov, odkedy sa dozvedel o trestnom stíhaní

alebo odsúdení.

6. V oboch uvedených dôvodoch vidí sťažovateľ porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Sťažovateľ ďalej uvádza, že ,,... ak sa konanie, hoci len sčasti (napr. odvolanie)

viedlo ako proti ušlému, nemožno takej osobe odoprieť právo na súdny proces. ...§ 362

ods. 1 toto právo obmedzuje len na dobu do 6 mesiacov, potom ide o obmedzenie práva

na spravodlivý proces nad povolený rámec dohovorom aj judikatúrou ESĽP“. Sťažovateľ

taktiež uvádza, že dohovor ukladá štátu povinnosť umožniť riadny opravný prostriedok,

v rámci ktorého musia taktiež platiť záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru a rovnako aj v prípade

mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom sťažovateľovi nebolo umožnené opakovanie

odvolacieho konania za jeho prítomnosti.

8. Podľa sťažovateľa Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) judikuje,

že na hlavnom pojednávaní nemôžu byť čítané výpovede svedkov, ktorí odmietli

vypovedať, sú nezvestní alebo zomreli, pokiaľ takýto svedok nebol už v prípravnom konaní

vypočutý bez pochybností pri dodržaní záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä kontradiktórnosti

konania, pričom pre jej zachovanie nestačí pri vykonávaní úkonu len účasť obhajcu

bez prítomnosti obvineného. Výpoveď svedka takto získaná a neskôr čítaná na hlavnom

pojednávaní bez možnosti kladenia otázok nemôže byť podľa sťažovateľa podkladom

na konštatovanie viny obvineného.

9. Napokon sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti

na konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením NSSR z 10.12.2018, sp. zn. v spojení s uznesením

ŠTS z 18.01.2017, sp. zn. , ako aj konaním, ktoré im predchádzalo bol

porušený Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v ustanovení čl. 6 ods. 1.

2. Uznesenie NSSR z 10.12.2018, sp. zn. a uznesenie ŠTS z 18.01.2017,

sp. zn. sa rušia.

3. ŠTS sa prikazuje vec znovu prejednať.“

10. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 2. januára 2020 podanie označené

ako „Doplnenie dôvodu ústavnej sťažnosti“, v ktorom namieta, že v jeho trestnej veci

neboli splnené zákonné podmienky na uloženie výnimočného trestu, že súdy pri ukladaní

trestu ignorovali poľahčujúce okolnosti a že nesprávne vyhodnotili povahu zavinenia

sťažovateľa. Zastáva tiež názor, že ŠTS pochybil pri započítaní vykonanej väzby

do uloženého výkonu trestu odňatia slobody.

II.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

15. Podľa musí byť navrhovateľ v celom konaní

zastúpený advokátom...

16. Podľa môže ústavný súd navrhovateľovi,

ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ustanoviť

právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

K napadnutému uzneseniu ŠTS a konaniu, ktoré predchádzalo jeho vydaniu

vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru

18. Podstata ústavnej sťažnosti v tejto časti spočíva v nestotožnení sa sťažovateľa

s postupom a závermi ŠTS v napadnutom uznesení ŠTS, ktorým podľa § 399 ods. 2

zamietol návrh sťažovateľa z 25. októbra 2016 na povolenie obnovy

konania vedeného na ŠTS pod sp. zn. , pretože nezistil podmienky obnovy

konania v zmysle , a podľa Trestného

poriadku odmietol návrh sťažovateľa z 26. októbra 2016 na povolenie obnovy konania,

smerujúci proti uzneseniu ŠTS č. k. -9029 z 9. decembra 2014,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. decembra 2014 a ktorým bol zamietnutý jeho návrh

na opätovné prejednanie veci vedenej na ŠTS pod sp. zn. súdom v jeho

prítomnosti, pretože návrh na povolenie obnovy konania smeruje proti rozhodnutiu, ohľadne

ktorého obnova konania nie je prípustná.

19. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

20. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu ŠTS disponoval sťažovateľ opravným

prostriedkom (sťažnosťou), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany v prípade potenciálneho

porušenia dotknutého článku dohovoru v danom prípade spadalo do právomoci

nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v tejto časti.

21. Ústavný súd na okraj upozorňuje sťažovateľa, že keďže k ústavnej sťažnosti

nepriložil napadnuté uznesenie ŠTS, nesplnil zákonom predpísanú náležitosť v zmysle

(do 28. februára 2019 upravenú v zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov). Pretože ústavný súd v rámci tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľa nemá

právomoc na prerokovanie napadnutého uznesenia ŠTS, je táto skutočnosť bez právneho

významu.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a konaniu, ktoré predchádzalo jeho

vydaniu vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru

22. Podstata ústavnej sťažnosti v tejto časti spočíva v nestotožnení sa sťažovateľa

s postupom a závermi najvyššieho súdu v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorým

podľa zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti napadnutému uzneseniu ŠTS.

23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

24. Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť záver, že dohovor nezaručuje právo

na obnovu právoplatne skončeného konania a čl. 6 dohovoru nedopadá na mimoriadne

opravné prostriedky vedúce k obnove konania [Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2),

rozsudok z 11. 7. 2017 vo veci č. 19867/12]. Podľa ESĽP osoba, ktorá bola právoplatne

odsúdená a ktorá žiada o obnovu tohto právoplatne skončeného konania, nie je „obvinená

z trestného činu“ v zmysle čl. 6 dohovoru. Iba nové konanie nasledujúce po povolení

obnovy konania možno považovať za konanie týkajúce sa trestného obvinenia (Guide on

Article 6 of the European Convention on Human Rights). Právo na obnovu konania ako také

nie je zahrnuté medzi práva a slobody zaručené dohovorom [Callaghan a ostatní proti

Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z 9. mája 1989

vo veci č. 14739/89 (Európska komisia pre ľudské práva bola osobitným tribunálom,

ktorý pôsobil v rokoch 1953 až 1998 a určoval prijateľnosť sťažností predkladaných ESĽP,

pozn.)].

25. S poukazom na judikatúru ESĽP, ako aj na rozhodovaciu prax ústavného súdu

(napr. , , ) preto neprichádza do úvahy,

aby uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohlo dôjsť

k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietanom porušení práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

26. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiada o ustanovenie právneho zástupcu,

pretože je vo výkone trestu odňatia slobody a uvádza, že nemá dostatok finančných

prostriedkov na jeho zabezpečenie.

27. Skôr, ako by ústavný súd prešiel ku skúmaniu majetkových pomerov sťažovateľa,

sa v rámci hospodárnosti konania najskôr zaoberal obsahom samotnej ústavnej sťažnosti

a v zmysle už uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade ide zo strany sťažovateľa

o zrejmé bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, v dôsledku čoho by boli

úkony smerujúce k ustanoveniu právneho zástupcu bez právneho významu. Preto ústavný

súd žiadosti sťažovateľa nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu