Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 1/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť F. C., zastúpeného

advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou, Palackého 85/5, Trenčín, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. decembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2013 doručená sťažnosť F. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. decembra

2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“)

v konaní o neplatnosť zmlúv (zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva,

kúpnej zmluvy a záložnej zmluvy) a o určenie vlastníckeho práva rozhodol rozsudkom

č. k. -231 zo 4. februára 2009 tak, že určil, že výlučným vlastníkom vo výroku

rozsudku špecifikovaných nehnuteľností je R. K. (ďalej len „navrhovateľ“), a vo zvyšnej

(v časti určenia neplatnosti zmlúv) návrh zamietol. V predmetnom konaní bol sťažovateľ

v postavení záložného veriteľa, ktorého pohľadávka voči odporkyni v 2. rade bola

zabezpečená záložným právom odporcom vo 4. rade.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie odporcovia v 1. až vo 4. rade,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 1. decembra 2010 tak, že odvolanie odporkyne v 3. rade odmietol

a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, v ktorej vyhovel návrhu

navrhovateľa, zmenil tak, že návrh zamietol.

Na podnet navrhovateľa podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. decembra 2012 tak,

že rozsudok krajského súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil, a to vo výroku, ktorým

zmenil rozsudok okresného súdu, a návrh zamietol, a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil

na ďalšie konanie.

Konajúce súdy vychádzali zo skutkového stavu tak, ako ho zistil okresný súd.

Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že odporkyňa v 1. rade poskytla

navrhovateľovi úver v sume 144 000 Sk, pričom na zabezpečenie splatenia úveru uzavreli

títo účastníci dohodu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Navrhovateľ sa dostal do omeškania so zaplatením dvoch splátok, preto

odporkyňa v 1. rade vyhlásila 5. marca 2007 v súlade s podmienkami zmluvy predčasnú

splatnosť úveru a žiadala, aby navrhovateľ do 12. marca 2007 zaplatil zostatok úveru,

t. j. sumu 144 000 Sk. Navrhovateľ zaplatil 8. marca 2007 sumu 14 560 Sk a 20. marca

2007 sumu 4 800 Sk. V tom období došlo k zmene vlastníctva predmetných nehnuteľností

v prospech odporkyne v 1. rade s tým, že 21. marca 2007 odporkyňa v 1. rade zaslala

navrhovateľovi sumu 19 360 Sk, ktorý si ju ale na pošte neprevzal. Dňa 25. marca 2007

bola do notárskej úschovy prijatá suma 150 000 Sk od navrhovateľa ako zložiteľa (dlžníka)

v prospech odporkyne v 1. rade (veriteľa). Odporkyňa v 1. rade kúpnou zmluvou

z 19. marca 2007 previedla predmetné nehnuteľnosti na odporkyňu v 2. rade. Dňa 4. apríla

2007 odporkyňa v 2. rade uzatvorila zmluvu o zriadení záložného práva so sťažovateľom

ako odporcom vo 4. rade (záložným veriteľom) na zabezpečenie peňažnej pohľadávky −

pôžičky vo výške 25 000 000 Sk, pričom predmetom zálohu boli sporné nehnuteľnosti.

Odporkyňa v 2. rade následne 17. apríla 2007 previedla predmetné nehnuteľnosti

na odporkyňu v 3. rade. Táto následne opätovne nadobudla predmetné nehnuteľnosti

do vlastníctva na základe dobrovoľnej dražby konanej 3. decembra 2007. Priebeh

dobrovoľnej dražby bol osvedčený notárskou zápisnicou (sp. zn. N 1048/2007,

NZ 51122/2007, NCR Is 508790/2007 z 3. decembra 2007), pričom príklep bol udelený

odporkyni v 3. rade za podanie v sume 1 700 000 Sk, ktoré bolo zo strany vydražiteľky

uhradené.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, pričom

v tejto súvislosti uvádza:

„Súd bol toho názoru, že dohoda o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva,

na základe ktorej má omeškanie dlžníka s jednotlivými splátkami úveru privodiť

ten následok, že veriteľ sa bez ďalšieho stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku,

je absolútne neplatná v zmysle , pretože sa prieči účelu zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva, ktorým je dočasnou stratou prevedeného práva pôsobiť

na dlžníka, aby si splnil svoju povinnosť. V skutočnosti takáto dohoda sledovala účel −

nadobudnúť nehnuteľnosti a nie domôcť sa zabezpečenej pohľadávky. Žalobca

si ale následne svoj záväzok splnil. Vzhľadom však na promptné konanie žalovanej 1)

a jej nasledovné úkony, bolo zrejmé, že ako veriteľ nemala záujem na splnení záväzku

žalobcom. Jej úmyslom bolo získať nehnuteľnosti v nepomerne vyššej hodnote, ako bola

výška jej pohľadávky voči dlžníkovi, resp. zisk z jej predaja. Zmluva o zabezpečení záväzkov

dlžníka prevodom vlastníckeho práva zo 14. novembra 2006, uzavretá medzi žalovanou 1)

ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, je neurčitá, svojim účelom odporuje zákonu

a je v rozpore s dobrými mravmi… Vzhľadom na zásadu platnú pri prevodoch

nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám, v prípade,

ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu

na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva a uvedenú zásadu, sa súd v predmetnom konaní

nezaoberal platnosťou dobrovoľnej dražby ako takej, keď mal za to, že vyššie uvedená

zásada sa vzťahuje i na tento spôsob nadobudnutia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti.

Zamietnutie žaloby vo zvyšku odôvodnil poukazom na , keď dospel

k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení.“

K rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti

uzatvorenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Odvolací súd poukázal

na to, že tzv. prepadná klauzula je neprijateľná pri zabezpečovacom prevode práva,

ako aj pri iných druhoch zabezpečenia záväzkov. Dojednanie o spôsobe uspokojenia

pohľadávky tým, že veriteľ si ponechá predmet zabezpečenia odporuje účelu § 553

v znení pred 1. januárom 2008 a je v rozpore s dobrými mravmi.

Rovnako odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvého stupňa o existencii zásady…, podľa

ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má… Uvedená zásada je však

v niektorých prípadoch v záujme právnej istoty prelomená. Takto je tomu i v prípade

nadobudnutia vlastníckeho práva v rámci dobrovoľnej dražby. Ak uhradil vydražiteľ cenu

dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné

právo k predmetu dražby udelením príklepu ( o dobrovoľných

dražbách...). Predpokladom prechodu vlastníckeho práva k draženej veci na vydražiteľa

je zaplatenie ceny dosiahnutej vydražením v ustanovenej lehote, pričom vlastníctvo

neprechádza na vydražiteľa príklepom, ale ku dňu príklepu až zaplatením tejto ceny.

S prihliadnutím na to, že predaj na dražbe je treba považovať za verejnoprávny úkon,

vzhľadom k povahe predaja ako verejnoprávneho úkonu v rámci dražby prejde

na vydražiteľa vlastníctvo veci, aj pokiaľ by sa neskôr ukázalo, že vec nebola predmetom

vlastníctva povinného. Proti uvedeným dôsledkom dražby možno brojiť len postupom podľa

§ 21 zákona o dobrovoľných dražbách podaním žaloby o určenie neplatnosti dražby,

a to v zákonnej prekluzívnej lehote troch mesiacov odo dňa príklepu. Vzhľadom na to,

že žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti

dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní a je potrebné

vychádzať z toho, že vlastníkom predmetných nehnuteľností sa na základe udeleného

príklepu a uhradenia ceny dosiahnutej vydražením v stanovenej lehote stal vydražiteľ −

žalovaná 3).“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na odôvodnenie namietaného uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a na jeho právny názor, podľa ktorého „ani platná

dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v nebola

podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva

vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu

dražby“, pričom argumentuje, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta

predovšetkým porušenie princípu právnej istoty z dôvodu, že najvyšší súd sa svojím

rozhodnutím odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe. V rámci svojej argumentácie

sťažovateľ poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2010 a tiež na skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré tento uvádza

v odôvodnení svojho uznesenia zo 16. decembra 2010 (sp. zn. z 30. júna

2009 a sp. zn. z 23. júna 2010).

V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ ďalej uvádza:

„Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že neplatnosť dobrovoľnej dražby nemôže

súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa

o dobrovoľných dražbách. Teda neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd určiť len

v samostatnom konaní o určenie neplatnosti. Toto právo zaniká, ak sa neuplatní na súde

v lehote 3 mesiacov odo dňa konania dražby ( ).

Lehota 3, mesiacov je prekluzívnou lehotou, t. j. po jej márnom uplynutí platí nevyvrátiteľná

právna domnienka, že dražba je platná a vydražiteľ je vlastníkom predmetu dražby.

Najvyšší súd SR dospel k záveru, že Okresný súd v Prešove a Krajský súd v Prešove

v konaní o vydanie veci postupoval nesprávne, keď pristúpili k prejudiciálnemu riešeniu

otázky platnosti dobrovoľnej dražby, v rámci ktorej mala spornú nehnuteľnosť žalovaná

nadobudnúť, a pritom dospel k záveru o neplatnosti tejto dražby, čo spočíva na právnom

posúdení, ktoré sa prieči

Najvyšší súd teda uzavrel, že v danej veci nestačilo podať len návrh o vydanie veci,

ale vzhľadom na vykonanú dražbu, bolo ešte potrebné podať samostatný návrh podľa

ust. 21 ods. 2 o vyslovenie neplatnosti dražby. Riešenie tejto otázky

považoval NS SR pre konanie o vydanie veci za potrebné. Až po právoplatnom skončení

konania o neplatnosť dražby by bolo možné rozhodnúť o návrhu o vydanie veci.

V konaní vedenom pod sp. zn.: Najvyšší súd SR vyslovil právny

názor, že otázkou dobrovoľnej dražby sa nezaoberal, nakoľko toto nie je možné riešiť

v tomto konaní (žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol,

otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní),

no zároveň uviedol, že riešenie danej otázky nie je pre konanie o určenie vlastníckeho práva

v konečnom dôsledku ani potrebné.

Konanie vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn.: a konanie

vedené na Najvyššom súde SR pod sú skutkovo a právne rovnaké, však

s rozdielnymi právnymi závermi.

So zreteľom na označené rozsudky najvyššieho súdu je možné konštatovať,

že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a

tým i k porušeniu zásady právnej istoty.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa... podľa ... a právo... podľa

ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. decembra 2012 porušené bolo.

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. decembra 2012 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi... priznáva úhradu trov konania ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. decembra 2012, ktorým najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu

dovolaniu generálneho prokurátora a rozsudok krajského súdu vo vymedzenej časti zrušil

a v rozsahu zrušenia vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia poukázal na originárnu povahu

nadobudnutia vlastníckeho práva príklepom na dražbe. Zároveň hodnotil uplatnenie zásady

„nemo plus iuris“ v prípade dražby v exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov a v prípade dobrovoľnej dražby podľa o dobrovoľných

dražbách a o doplnení o notároch

a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). V tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

«Dovolací súd uvádza, že názory o originárnej povahe nadobúdania vlastníckeho

práva v dobrovoľnej dražbe zrejme nachádzajú svoju oporu aj v paralele § 27 ods. 1 zákona

č. s ustanovením Exekučného poriadku. Pritom príklep v dražbe

v rámci exekučného konania bol už judikatúrou (porovnaj napr. ) označený

za spôsob originárneho nadobúdania vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom.

Takáto paralela však neobstojí. Okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby

v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej

moci (§ 2 Exekučného poriadku) pod dozorom exekučného súdu (§ 148 Exekučného

poriadku), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa § 140 ods. 2 písm. 1) Exekučného

poriadku totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie práv, ktoré

nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva

nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia

(najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou § 61 Exekučného poriadku, ktorú dlhodobo

presadzuje judikatúra) je tak zrejmé, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci

exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným)

vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti. však

neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že by mal

v dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu

dražby aj vtedy, ak navrhovateľ dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie

je ten, v čiom mene navrhovateľ koná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného

práva). Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia samotného nemožno

vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho

práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. apríla

2011 sp. zn. .»

Najvyšší súd v odôvodnení uviedol ďalšie úvahy týkajúce sa zásady „nemo plus

iuris“ a predpoklady, ktoré by mohli viesť k záveru, že táto zásada sa v konkrétnom prípade

neuplatní. V tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

«Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené

na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia

platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho

práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné

zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. ,

, o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemala

vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani

platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v

nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva

vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu

dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil čl. 152

ods. 4 , podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade

s .»

Ďalej najvyšší súd poukázal na verejnoprávny charakter konania podľa

Exekučného poriadku, ktorý absentuje v postupe podľa , ktorý

má súkromnoprávny charakter. Táto odlišnosť podľa neho odôvodňuje aj rozdielne účinky

príklepu na dražbe podľa Exekučného poriadku a podľa

V odôvodnení uviedol:

«Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je podľa § 9 ods. 1 a 2

zamestnanec dražobníka, ktorý je oprávnený robiť na dražbe

úkony v mene a na účet dražobníka. Dražobník je podľa § 6 ods. 1 až 3 tohto zákona

podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných dražieb vykonáva ako svoje podnikanie

na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch ustanovení je zrejmé, že činnosť

licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho charakteru (obaja

nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora ďalej

dosvedčuje aj , podľa ktorého sa priebeh dražby

osvedčuje notárskou zápisnicou. Zo (Notársky poriadok) ťažko

možno súdiť, že by notár bol oprávnený osvedčovať priebeh verejnoprávnych

skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak, ním osvedčované skutočnosti

sú súkromnoprávneho charakteru.

Čl. 20 ods. 1 zaručuje každému právo vlastniť majetok

a každému vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho práva. Podľa konštantnej

judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky toto ustanovenie nezaručuje právo

nadobudnúť určitú konkrétnu vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade

s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke

právo stratí opäť iba v súlade so zákonom.

Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa

je nezlučiteľný s vyššie uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva

skutočného vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“,

a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany

tretích osôb zásah.

Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré

sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek

predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou

dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako

podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku. Podľa názoru odvolacieho súdu

je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2

SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho

postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Dovolací súd len pre úplnosť uvádza, že nie

je možné porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú

vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba (§ 2 Exekučného poriadku) a to pod

kontrolou súdu (§ 148 Exekučného poriadku). Názor odvolacieho súdu o prelomení zásady

„nemo plus iuris“ v danej veci je vzhľadom na vyššie uvedené nesprávny.

Dovolací súd záverom ešte uvádza, že otázkou platnosti dobrovoľnej dražby

sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko toto nie je možné riešiť v tomto konaní (žalobca

v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby

sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní), no zároveň treba uviesť,

že riešenie danej otázky nie je pre toto konanie v konečnom dôsledku ani potrebné.

Tým, že súdy z tohto aspektu neposudzovali skutkový stav veci v nadväznosti

k právnej stránke veci, došlo vo vzťahu k uvedenému nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci k inej vade v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

v zmysle Na takúto inú vadu je dovolací súd povinný

prihliadať aj z úradnej povinnosti ( )...»

Namietané uznesenie najvyššieho súdu je v zásade založené na právnom

názore, že platná dobrovoľná dražba (t. j. dražba, voči ktorej žiadna oprávnená osoba

nepodala v príslušnej zákonnej lehote žalobu o neplatnosť dražby podľa § 21 zákona

č. ) nemusí viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydražiteľom, ktorému

bol udelený príklep a zaplatil cenu dosiahnutú dražbou. Vydražiteľ nenadobudne vlastnícke

právo, ak navrhovateľ dražby, alebo ten, v koho mene navrhovateľ dražby koná,

nie je vlastníkom predmetu dražby.

Podľa (v znení účinnom do 31. decembra 2007)

ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho

vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu.

V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia ústavný súd považuje v prvom rade

za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už uviedol, že k výkladu

právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona,

a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa

zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry

ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej

nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu,

resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené

na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne

konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť

k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, ,

, , m. m. ). Podľa tejto judikatúry

ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také

rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne

úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr.

v dôsledku prílišného formalizmu (, , ,

, , , , podobne aj Ústavný súd

Českej republiky napr. ).

Ustanovenie (v znení účinnom do 31. decembra

2007) na základe gramatického výkladu indikuje záver, že nadobudnutie vlastníckeho práva

k predmetu dobrovoľnej dražby vydražiteľom, ktorému bol udelený príklep a ktorý zaplatil

cenu dosiahnutú dražbou, je pravidelným a nevyhnutným výsledkom platnej dobrovoľnej

dražby (t. j. dražby, voči ktorej nebola vôbec alebo úspešne podaná žaloba podľa § 21

).

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd

realizoval aj iné druhy výkladu (predovšetkým systematický), ktoré boli ústavne súladné.

V rámci systematického výkladu poukázal na odlišnosti medzi dražbou konanou

v exekučnom konaní a dražbou podľa , na základe čoho dospel

k záveru, že dražba podľa (na rozdiel od dražby v exekučnom

konaní) nepredstavuje výkon verejnej moci, s tým, že činnosť licitátora a dražobníka

je „činnosťou súkromnoprávneho charakteru“. Východiskom pre uplatnenie ústavne

súladného výkladu najvyššieho súdu bola povaha základného práva vlastniť majetok (čl. 20

ods. 1 ), ústavná zásada rovnosti subjektov v právach ( ), v rámci

ktorého poukázal na neakceptovateľnosť jednostrannej ochrany investície vydražiteľa

pred ochranou vlastníckeho práva k predmetu dražby. S prihliadnutím na absenciu

explicitnej zákonnej úpravy, ktorá by ustanovovala opak, dospel najvyšší súd k záveru

o potrebe uplatnenia zásady „nemo plus iuris“ v prípade účinkov príklepu a zaplatenia

príslušnej ceny v rámci dražby podľa

Ústavný súd považuje uvedený právny názor najvyššieho súdu za ústavne

súladný, nie je prejavom svojvôle (arbitrárnosti) – možno k nemu dospieť

gramatickým, systematickým a ústavne súladným výkladom príslušných ustanovení zákona

č. a Exekučného poriadku. Najvyšší súd svoj právny názor odôvodnil

spôsobom, ktorý predstavuje dostatočný podklad pre predmetný (zrušujúci) výrok

namietaného uznesenia. Uvedené právne posúdenie je založené na jednom z možných

výkladov príslušných ustanovení , ktorý ústavný súd považuje

za ústavne udržateľný.

Nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, že namietané uznesenie a v jeho

odôvodnení formulovaný právny názor predstavuje neprípustný odklon od doterajšej

judikatúry najvyššieho súdu. Základom časovo skoršej judikatúry najvyššieho súdu

(napr. sp. zn. zo 16. decembra 2010, sp. zn. z 23. júna 2010,

sp. zn. z 30. júna 2009, sp. zn. z 22. mája 2008), na ktorú

poukazuje sťažovateľ, je právny názor, že platnosť dobrovoľnej dražby možno posudzovať

len v konaní o neplatnosť dražby na základe žaloby podľa

Platnosť dobrovoľnej dražby nemožno posudzovať ako predbežnú otázku v inom druhu

konania (napr. v konaní o určenie vlastníckeho práva). Tento právny názor považoval

aj ústavný súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach za ústavne akceptovateľný

(napr. , ). V namietanom uznesení z 18. decembra 2012

najvyšší súd tento právny názor rešpektoval, keď konštatoval, že „otázkou platnosti

dobrovoľnej dražby sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko toto nie je možné riešiť v tomto

konaní“. Možno čiastočne akceptovať námietku sťažovateľa v tom zmysle, že platná

dobrovoľná dražba, ktorej výsledkom nie je nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu

dražby vydražiteľom, je svojimi účinkami v zásade zhodná s dražbou, ktorá bola vyhlásená

za neplatnú v konaní o žalobe podľa Napriek tomu ústavný

súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu v namietanom uznesení z 18. decembra

2012 nemožno považovať za neakceptovateľný exces z doterajšej judikatúry

najvyššieho súdu. Tento právny názor možno považovať za ďalšiu obsahovú

špecifikáciu doterajšej judikatúry najvyššieho súdu a tiež za prirodzený vývoj jeho

rozhodovacej činnosti, ktorý nemožno automaticky považovať za porušenie princípu

právnej istoty (m. m. , ). V tejto súvislosti je tiež relevantné,

že tento právny názor predstavujúci obsahovú špecifikáciu doterajšej rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu nie je prejavom svojvôle, je náležitým spôsobom odôvodnený a jeho

základom sú také úvahy a aspekty, ktoré neboli zohľadnené a posudzované v doterajších

relevantných rozhodnutiach najvyššieho súdu.

Na tomto základe ústavný súd uzavrel, že právne závery najvyššieho súdu

sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, možno k nim dospieť

aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení a Exekučného

poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej

už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 18. decembra 2012. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

a Exekučného poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2012 po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014