Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 46/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. J. ml., Z., zastúpenej advokátom JUDr. V. O., L., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. J. ml. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011

doručená sťažnosť M. J. ml. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. mája 2011 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so spôsobom výpočtu pozostalostných

dôchodkov po jej nebohom otcovi, a to konkrétne jej sirotského dôchodku.

Nebohý otec sťažovateľky poberal ku dňu smrti invalidný dôchodok v sume

305,40 €. Sťažovateľka, jej brat a jej matka sa stali poberateľmi pozostalostných

dôchodkov, o výške ktorých viedli pred všeobecnými súdmi spory. Matka sťažovateľky

bola zároveň poberateľkou invalidného dôchodku v sume dávky 273,50 €.

Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) vydala rozhodnutie

č. 895 810 8566 z 23. decembra 2009, ktorým priznala sťažovateľke podľa § 76 zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“) od 1. februára 2009 sirotský dôchodok v sume 122,20 € mesačne ako

40 % zo sumy invalidného dôchodku jej nebohého otca a tento rozhodnutím

č. 895 810 8566 z toho istého dňa upravila podľa § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení

na sumu 87,30 € mesačne z dôvodu, aby úhrn súm pozostalostných dávok všetkých

oprávnených poberateľov (sťažovateľka, jej matka a jej brat) nepresiahol sumu dávky

invalidného dôchodku nebohého. Proti označeným rozhodnutiam Sociálnej poisťovne

podala sťažovateľka opravný prostriedok, ktorému Sociálna poisťovňa nevyhovela a spis

predložila na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd predmetné rozhodnutia Sociálnej poisťovne rozsudkom sp. zn.

z 18. mája 2010 zrušil podľa § 250l ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. a)

. Dospel k záveru, že rozhodujúcou pre postup podľa

ods. 6 zákona o sociálnom poistení je tá skutočnosť, že matka sťažovateľky je aj

poberateľkou invalidného dôchodku vo výške 273,50 €, ktorý je vyšší ako jej vdovský

dôchodok (183,30 €), a preto by sa matke sťažovateľky vyplácal v zmysle § 81 ods. 2

zákona o sociálnom poistení vdovský dôchodok iba v polovičnej výške 91,60 €, a nie

vo výške 183,30 €, z akej pri svojom prepočte vychádzala Sociálna poisťovňa. Tým sa mali

zmeniť pomery rozhodujúce pre prepočet podľa § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení

v prospech sťažovateľky. Podľa krajského súdu nie je pre pomernú úpravu výplaty

pozostalostných dávok rozhodujúce, v akej výške nárok vznikol, ale v akej výške sa bude

vyplácať, pretože ide o posúdenie nárokov na výplatu sirotských dôchodkov a vdovského

dôchodku. Krajský súd vyslovil, že úlohou Sociálnej poisťovne bude preto posúdiť najskôr

súbeh invalidného a vdovského dôchodku matky sťažovateľky (podľa § 81 ods. 2 zákona

o sociálnom poistení), určiť výšku vdovského dôchodku, ktorý sa jej skutočne bude

vyplácať, a až potom pristúpiť k pomernej úprave výplaty dôchodkov v zmysle § 81 ods. 6

zákona o sociálnom poistení tak, aby ich úhrn nepresiahol výšku dávky invalidného

dôchodku nebohého otca sťažovateľky. Proti rozhodnutiu sa odvolala Sociálna poisťovňa.

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol rozsudok krajského súdu

č. k. -35 z 18. mája 2010 zmenený tak, že predmetné rozhodnutia Sociálnej

poisťovne boli potvrdené.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu

sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie, vyslovil porušenie

jej základných práv podľa a v spojení s

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. , , ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení patrí do výlučnej

právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa

v spojení s a práva podľa dohovoru, ako aj základného práva

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so spôsobom výpočtu pozostalostného

dôchodku, konkrétne jej priznaného sirotského dôchodku. Podľa napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ako aj podľa názoru Sociálnej poisťovne je pri súbehu dôchodkov podľa

§ 81 ods. 2 a zároveň podľa § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení potrebné ako prvé

pomerne krátiť dôchodky všetkých oprávnených podľa § 81 ods. 6 zákona o sociálnom

poistení a až následne v každom jednom prípade postupovať podľa § 81 ods. 2 zákona

o sociálnom poistení. Podľa sťažovateľky sa má postupovať opačne, a to tak, že ešte pred

pomerným krátením dôchodkov podľa § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení sa má

pristúpiť ku kráteniu dôchodku podľa § 81 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

Podľa § 81 ods. 2 zákona o sociálnom poistení ak sú súčasne splnené podmienky

nároku na výplatu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo

invalidného dôchodku a podmienky nároku na výplatu vdovského dôchodku alebo

vdoveckého dôchodku, alebo sirotského dôchodku alebo ak sú súčasne splnené podmienky

nároku na výplatu vdovského dôchodku a sirotského dôchodku alebo vdoveckého dôchodku

a sirotského dôchodku, vypláca sa v plnej sume z týchto dôchodkových dávok tá dávka,

ktorá je vyššia, a z dôchodkovej dávky, ktorej suma je nižšia, sa vypláca jedna polovica...

Podľa § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení pri vzniku nárokov na výplatu

vdovského dôchodku a sirotského dôchodku alebo sirotských dôchodkov a pri vzniku

nárokov na výplatu vdoveckého dôchodku a sirotského dôchodku alebo sirotských

dôchodkov po tom istom zomretom poistencovi nesmie úhrn sumy týchto dôchodkových

dávok presiahnuť 100 % dôchodkovej dávky zomretého poistenca, na ktorú mal alebo by

bol mal nárok ku dňu smrti; ... Ak úhrn dôchodkových dávok presiahne túto sumu, suma

každej z uvedených dôchodkových dávok sa zníži pomerne tak, aby suma uvedená v prvej

vete nebola prekročená. To platí rovnako aj pre úhrn súm sirotských dôchodkov po tom

istom zomretom poistencovi...

Ústavný súd v úvode uvádza, že pri posudzovaní napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu bral do úvahy predovšetkým tú jeho časť, ktorá sa vzťahuje na sťažovateľku. Zároveň

mohol posudzovať iba ústavnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

preskúmavajúceho ako odvolací súd v konečnom dôsledku zákonnosť rozhodnutia Sociálnej

poisťovne o určení výšky sirotského dôchodku sťažovateľky. Správnosť výpočtu

dôchodkov iných poberateľov (matka a brat sťažovateľky), ktoré sťažovateľka v sťažnosti

spochybňuje, nie sú predmetom tejto sťažnosti a neboli ani predmetom napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu. Výpočet dôchodku týchto iných osôb však má vplyv

aj na výpočet sirotského dôchodku sťažovateľky, a v takomto rozsahu sa naň v konaní musí

prihliadať.

Podľa sťažovateľky predstavuje postup najvyššieho súdu, ktorý pri výpočte dávky

sirotského dôchodku najprv pristúpil k aplikácii § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení

a až následne k § 81 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, svojvôľu pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu. Uvedený výklad najvyššieho súdu má podľa sťažovateľky negovať

účel a význam zákona o sociálnom poistení a okrem iného aj spravodlivú výplatu

dôchodkových dávok. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd nevenoval dostatočnú pozornosť

interpretácii § 81 ods. 2 a 6 zákona o sociálnom poistení, čím mal svoje rozhodnutie zaťažiť

prvkami ľubovôle a porušiť základné právo sťažovateľky podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň mal najvyšší súd neodôvodnene či nespravodlivo

vybočiť zo (bližšie neurčeného) štandardného výkladu predmetných ustanovení zákona

o sociálnom poistení.

Podľa najvyššieho súdu má postup, podľa ktorého sa najprv aplikuje ustanovenie

§ 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení a až následne sa takto upravený vdovský dôchodok

matky navrhovateľky zníži na polovicu podľa § 81 ods. 2 zákona o sociálnom poistení,

oporu v príslušných zákonných ustanoveniach, je logický a v ich rámci systematický.

Najvyšší súd ďalej uviedol:

„Je nepochybné, že východiskom v danom prípade je novo vzniknutá existencia

viacerých konkurujúcich pozostalostných nárokov odvodených od dôchodkovej dávky toho

istého poistenca, t. j. situácia, ktorú rieši ust. § 81 ods. 6 zákona, v zmysle ktorého sa výška

týchto nárokov ustáli na základe metodiky postupu podľa kľúča odvodeného od počtu

v konkrétnom prípade do úvahy prichádzajúcich konkurujúcich nárokov a ich vzájomného

pomeru vyplývajúceho z ust. § 75 ods. 1 a § 77 ods. 1 zákona. Až po takomto ustálení výšky

každého z konkurujúcich si nárokov z tohto titulu, možno každý z nich následne (prípadne)

podriadiť úprave v zmysle ust. § 81 ods. 2 reagujúcej na konkurenciu siným už

predchádzajúcim nárokom tohto poistenca.

Odporkyňa správne vychádzala zo skutočnosti, že suma invalidného dôchodku

nebohého otca navrhovateľky bola 305,40 € mesačne. V súlade s § 77 ods. 1 zákona je

suma sirotského dôchodku 40 % zo sumy 305,40 €. Navrhovateľka má ešte brata, ktorý

rovnako ako ona spĺňal podmienky pre priznanie sirotského dôchodku. Sirotský dôchodok

každého zo súrodencov teda činí suma 122,20 € po zaokrúhlení smerom nahor. Suma

vdovského dôchodku matky navrhovateľky je s poukazom na § 75 ods. 1 zákona 60 % zo

sumy 305,40 €, teda po zaokrúhlení 183,30 €.

Úhrn pozostalostných dôchodkov tak predstavuje 427,70 € (súčet sirotských

dôchodkov v sume po 122,20 € a plnej výšky vdovského dôchodku v sume 183,30 €),

sirotské dôchodky každého z detí po vynásobení indexom 0,71405 (predstavujúcim podiel

sumy invalidného dôchodku nebohého otca navrhovateľky a úhrnu súm pozostalostných

dôchodkov) predstavujú po 87,30 € mesačne a vdovský dôchodok matky 130,90 € mesačne.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom krajského súdu a navrhovateľky, že pre

aplikáciu § 81 ods. 6 zákona bolo potrebné prihliadať skutočnosť, že matka navrhovateľky

bola v rozhodnom čase aj poberateľkou invalidného dôchodku v sume 273,50 € mesačne,

ktorý je vyšší ako vdovský dôchodok, keďže výška tohto (vdovského) dôchodku mala byť

až výsledkom postupu v zmysle § 81 ods. 6 zákona.

Nemožno opomenúť, že odseky 2 a 6 ust. § 81 zákona upravujú dve rozličné situácie,

od ktorých sa odvodzuje postup a metodika odporkyne. Kým odsek 2 upravuje súbeh

nárokov na viaceré dávky vzniknuté u jednej osoby, ustanovenie § 81 ods. 6 zákona

upravuje nároky na pozostalostné dôchodky, ktoré majú byť vyplácané viacerým pozostalým

po tom istom poistencovi. Postup navrhovaný navrhovateľkou by znamenal účelové využitie

(v zmysle § 81 ods. 2 zákona) redukcie výšky vdovského dôchodku (matky navrhovateľky

po porovnaní s výškou jej existujúceho invalidného dôchodku), ktorá výška však ešte nie je

ustálená a má sa len zistiť podľa tejto metodiky v zmysle § 81 ods. 6 zákona, pre potreby

ustálenia výšky (okrem sirotských) vdovského dôchodku, za účelom zmeny pomeru

vdovského dôchodku s konkurujúcim sirotským dôchodkom (dôchodkami), čo je však

rozpore s ust. § 75 ods. 1 a § 77 ods. 1 zákona.

Podľa názoru odvolacieho súdu postup odporkyne pri uvedenej úprave

pozostalostných dôchodkov v predmetnej veci (ktorá v intenciách ustanovenia § 81 ods. 6

zákona najprv vychádzala z vdovského dôchodku matky navrhovateľky v takej sume, na aký

jej vznikol nárok, t. j. 60 % zo sumy invalidného dôchodku nebohého a až po prepočte

pozostalostných dôchodkov aplikovala § 81 ods. 2 zákona a vdovský dôchodok matky

po porovnaní s jej invalidným dôchodkom a zistení, že je nižší, znížila na polovicu)

zodpovedá aj právnemu názoru najvyššieho súdu vyslovenému v rozsudku sp. zn. Sdo 1/97

zo dňa 29. 4. 1997 (uverejnenému pod č. 85/1999), podľa ktorého pred posúdením, ktorý

z dôchodkov pri ich súbehu je vyšší, treba najprv vypočítať osobitne výšku každého

zo zbiehajúcich sa dôchodkov ku dňu, keď k ich súbehu došlo, a zistiť, v akej výške by

vznikol nárok na samostatnú výplatu každého z nich. Len potom možno zistiť, ktorý z nich

patrí dôchodcovi ako vyšší v plnej výške a z ktorého dôchodku ako nižšieho patrí len jedna

polovica.“

Ústavný súd je toho názoru, že aplikácia § 81 ods. 2 a 6 zákona o sociálnom poistení

najvyšším súdom v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky

svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel predmetných právnych predpisov. Najvyšší súd

v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu náležite vysvetlil, prečo pristúpil

k aplikovaniu uvedených ustanovení a v akom poradí.

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné,

resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok porušenie označených

základných práv sťažovateľky. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (, resp. ).

Na uvedenom závere nič nemení ani námietka sťažovateľky obsiahnutá v podaní

z 19. augusta 2011, ku ktorému priložila rozsudok iného senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2011 vo veci nároku na vdovský dôchodok svojej matky, v ktorom

sa najvyšší súd stotožnil s názorom sťažovateľky o výpočte dôchodkov pri ich súbehu podľa

§ 81 ods. 2 a 6 zákona o sociálnom poistení. Najvyšší súd v tomto rozsudku dospel k inému

právnemu záveru ako v rozsudku najvyššieho súdu napadnutom touto sťažnosťou.

Ústavný súd v súvislosti s rozdielnymi právnymi názormi rôznych senátov

najvyššieho súdu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad ),

podľa ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1

aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva

môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa

platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. ,

, ). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej

istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach

dáva rovnaká odpoveď (napr. , , , ).

Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov

verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve

na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb

a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná

rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo

analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je

ústavne neudržateľná (, m. m. , , ).

Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú

v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov

rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie

v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný

výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

[ o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom

prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona o súdoch (obdobne pozri

, ).

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre () v zhode

a s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom

súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou

územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,

sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto

v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru

a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako

zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých

inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05, Baranowski v. Poľsko,

sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú

tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém

(m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).“

Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú

rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná

rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však

ojedinelé rozhodnutie súdu a ani neskoršie rozhodnutie súdu v podobnej veci. Požiadavka

právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu

nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce

z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu

rozhodovacej činnosti. Samotná skutočnosť, že po vyhlásení napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vydal iný senát najvyššieho súdu rozsudok, v ktorom podobnú otázku

posúdil odlišne od napadnutého rozsudku, nemá sama osebe vplyv na súlad napadnutého

rozsudku s a možnosť, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené

v sťažnosti označené práva sťažovateľky.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd uzavrel, že postup najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej

spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktorý

by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva podľa v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa .

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ),

súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky upraveného v

a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia

jej základného práva zaručeného v . Ústavný súd preto sťažnosť

aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky, ktoré v nej uplatnila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012