Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 51/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. P., zastúpenej

advokátom JUDr. Tomášom Plankom, Námestie slobody 10, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

zo 16. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -90

z 28. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011

doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom

Plankom, Námestie slobody 10, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 16. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -90 z 28. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) sp. zn. z 11. januára

2011. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na určenie

vlastníckeho práva vydržaním.

Zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh vyplýva, že sa týka konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom okresný súd rozsudkom zo 16. júna

2009 návrh sťažovateľky „na určenie vlastníckeho práva vydržaním“ zamietol. Proti

tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -90 z 28. apríla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil

ako vecne správny. Sťažovateľka následne proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 11. januára 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že „... v konaní nemohla byť

vypočutá a to z dôvodu jej vysokého veku a zdravotného stavu, ktorý jej nedovoľoval

dopraviť sa na súd. Za účelom jej výsluchu a zároveň aj obhliadky miesta súd odročil

pojednávanie, konané dňa 12. 05. 2009 na 16. 06. 2009 a to ale značne mätúcim spôsobom.

Podľa zápisnice zo dňa 12. 05. 2009 mal byť vykonaný pokus o výsluch navrhovateľky

v mieste jej bydliska a vykonaná obhliadka predmetu sporu, za týmto účelom sa teda

dňa 16. 06. 2009 dostavil aj právny zástupca, syn navrhovateľky do predmetného domu,

ktorý obýva navrhovateľka s očakávaním sudkyne, zapisovateľky a odporcu. Keďže k ich

príchodu neprišlo, právny zástupca navrhovateľky sa telefonicky spojil s kanceláriou súdu

a požiadal o vysvetlenie a spísanie úradného záznamu o tejto skutočnosti.

Z procesného hľadiska tak nebol vykonaný procesný úkon dokazovania, ktorý mal

súd vykonať dňa 16. 06. 2009 a na úkor toho v tento deň v pojednávacej miestnosti vyhlásil

dokazovanie za ukončené, bez toho aby zistil, či účastník nemá ďalšie návrhy na doplnenie

dokazovania a zároveň vyniesol v neprítomnosti navrhovateľky a jej právneho zástupcu

rozsudok. Súd nevykonal nariadené dokazovanie. Nebola vypočutá navrhovateľka hoci

to súd nariadil. Neboli vykonané listinné dôkazy a nebola vykonaná nariadená obhliadka.

Považujeme preto rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.

a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , ktorý rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil a uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn.

o odmietnutí odvolania navrhovateľky, za nezákonné z dôvodu, že nebolo účastníkom

umožnené konať pred súdom, došlo k nedostatočnému vykonaniu dôkazov zo strany

prvostupňového súdu a k nesprávnemu posúdeniu veci súdom.

Týmto máme za to, že konaním súdu bolo porušené právo osobnej prítomnosti

na súdnom konaní, ktoré je spojené s procesnými následkami neúčasti na občianskom

súdnom konaní. To znamená, že právo na osobnú účasť na súdnom konaní sa považuje

za jedno z oprávnení účastníka, ktoré mu v tomto prípade bolo konaním súdu odopreté.

Navrhovateľka sa cíti priamo diskriminovaná pri vykonávaní práv a povinností, ktoré

v danom prípade nie sú v súlade s dobrými mravmi a sú aj v rozpore z najvyšším zákonom

Slovenskej republiky SR.

Taktiež bol porušený aj čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru − právo na riadne

dokazovanie, ktorý je výslovne v Európskom dohovore uvedený. Obsahom tohto článku

je právo vypočúvať, alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov. Máme za to, že výpoveď navrhovateľky je v tomto prípade kľúčová

a významná z hľadiska posúdenia celého prípadu.“.

Sťažovateľka za „Porušovateľa“ svojich práv označuje Slovenskú republiku,

zastúpenú najvyšším súdom, a v odôvodnení sťažnosti v tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Sťažnosť smeruje proti Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším súdom v Bratislave.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiada/navrhuje, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, „že konaním

Najvyššieho súdu SR č. k. , boli porušené jeho základné práva zakotvené

v Ústave SR a v ustanoveniach Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“,

pričom v závere svojej sťažnosti formuluje petit na rozhodnutie ústavného súdu takto:

„K porušeniu Dohovoru a SR došlo uznesením Najvyššieho súdu

č. k. zo dňa 11. 01. 2011, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -90 zo dňa 28. 04. 2010, aj rozsudkom prvostupňového súdu

č. k. -69-1208226657“, a tiež si uplatňuje „nárok na náhradu trov konania

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov

konania“.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky

uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu

ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách

televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu

osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď

sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len

„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila

postup podľa , t. j. aby predložila jeho oznámenie

obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania

a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom

príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke

ústavného súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľky sú členmi senátu

IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť

v uvedených veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým

spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne

a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu)

proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013

prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval

na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované

vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu

ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. predložili

vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , ,

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného

činu, má právo sa obhajovať osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Vzhľadom na obsah sťažnosti a na znenie „petitu“ (s. 4 sťažnosti) ústavný súd

dospel k záveru, že sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a porušenie práv podľa a 3 písm. d)

dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 16. júna 2009, rozsudkom

krajského súdu č. k. -90 z 28. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. januára 2011.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom

okresného súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z ústavného princípu

subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vyplývajúceho z , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia

ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zohľadňuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bol

v prvom rade oprávnený krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie (obdobne napr. , , ).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať

na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší

súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53

ods. 3 v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , ,

). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné

odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej

lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,

ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv ().

Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku

krajského súdu za dodržanú.

Podstatou námietok sťažovateľky uvedených v odvolaní bolo:

„Petit žaloby bol upravený podľa aktuálnej situácie, teda po skončení dedičského

konania, v ktorom došlo k dohode, že všetko dedičstvo nadobudne navrhovateľka. Súd mal

za to, že takýto petit je nesprávny a nevykonateľný, s čím nesúhlasíme, keďže aj v takom

prípade by mohol súd návrhu vyhovieť aspoň čiastočne. Čo sa týka nehnuteľností

špecifikovaných v žalobe, konkrétne domu, súpisné číslo vybavovala navrhovateľka

s nebohým manželom a to na dom, ktorý obývali.

Je nutné poukázať, že tvrdenia zo strany odporcu o možnej opatrnosti neboli v tom

čase na mieste. Navrhovateľka s nebohým manželom v roku 1965 kupovali konkrétny dom,

avšak skutočný stav, teda stav na listinách a reálny stav nekorešpondovali, domy neboli

označené súpisnými číslami a navrhovateľka s nebohým manželom sa nasťahovali do domu,

ktorý im bol ukázaný a ktorý mali kúpiť. Taktiež poukazujeme na tú skutočnosť, že na tejto

adrese žila celá rodina, boli tu vychovávané deti navrhovateľky, doteraz na tejto adrese

má navrhovateľka a jedno z jej dospelých detí trvalé bydlisko, preberá tu poštu a nik

doteraz nespochybnil ich oprávnenie užívať túto nehnuteľnosť, teda po celú dobu sa nik

o túto nehnuteľnosť zo strany odporcu nestaral a nejavil o ňu záujem. V čase,

keď navrhovateľka s nebohým manželom kupovali dom, bol prístup ku katastrálnym mapám

oveľa zložitejší než dnes, kedy sú tieto informácie ľahko dostupné aj na internete,

no v danom čase nebolo predsa možné objektívne vyžadovať, aby sa jedinec zvláštnej

iniciatívy zaoberal snímkou katastrálnej mapy, keď mu bolo ukázané, čo je jeho, nikto

to nespochybňoval, mal o tom aj potrebné doklady, i keď nie na správnu nehnuteľnosť,

no uvedenú nehnuteľnosť, ktorá nebola opatrená súpisným číslom nebolo možné inak

identifikovať.

Sme toho názoru, že držba nehnuteľností bola takto dobromyseľná a sú tu dané

podmienky pre vydržanie nehnuteľností.

Navrhovateľka v konaní nemohla byť vypočutá a to z dôvodu jej vysokého veku

a zdravotného stavu, ktorý jej nedovoľoval dopraviť sa na súd. Za účelom jej výsluchu

a zároveň aj ohliadky miesta súd odročil pojednávanie, konané 12. 5. 2009 na 16. 6. 2009

a to ale značne mätúcim spôsobom. Podľa zápisnice zo dňa 12. 5. 2009 mal byť vykonaný

pokus o výsluch navrhovateľky v mieste jej bydliska a vykonaná ohliadka predmetu sporu,

za týmto účelom sa teda dňa 16. 6. 2009 dostavil aj právny zástupca navrhovateľky,

syn navrhovateľky do predmetného domu, ktorý obýva navrhovateľka s očakávaním

príchodu sudkyne, zapisovateľky a odporcu. Keďže k ich príchodu nedošlo, právny zástupca

navrhovateľky sa telefonicky spojil s kanceláriou súdu a požiadal o vysvetlenie a spísanie

úradného záznamu o tejto skutočnosti. Z procesného hľadiska tak nebol vykonaný procesný

úkon dokazovania, ktorý mal súd vykonať dňa 16. 6. 2009 a na úkor toho v tento deň

v pojednávacej miestnosti vyhlásil dokazovanie za ukončené, bez toho, aby zistil, či účastník

nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a zároveň vyniesol v neprítomnosti

navrhovateľky a jej právneho zástupcu rozsudok.

Sme toho názoru, že týmto konaním prvostupňový súd hrubo porušil procesný postup,

ako aj procesné práva účastníka.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby odvolací súd rozsudok

Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 16. 6. 2009, sp. zn. zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu podľa pre nesprávne

právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu pre rozhodnutie, no najmä

z dôvodu porušenia procesných predpisov.“

Krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, odôvodnil

takto:

„Odvolací súd prejednal vec podľa bez nariadenia

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je

dôvodné.

Určovací návrh podľa má preventívny charakter,

keď pomocou neho možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu

a k odpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých účinnejšie

ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jeho

prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, tvoriacej určitý právny rámec, ktorý je zárukou

odvrátenia budúcich sporov účastníkov.

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby

veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu a napráva predovšetkým vady alebo

nedostatok nadobúdacieho titulu; v prípade, že ide o vadu, o ktorej nadobúdateľ

nemohol pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo, že výnimočne titul vôbec nie

je a nadobúdateľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že tu titul je, stane

sa oprávneným, držiteľom a pri splnení ďalších podmienok vec vydrží. Účelom vydržania

je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Vydržanie má aj ďalšiu

významnú funkciu, pretože chráni vlastníka, ktorý sa ocitol v dôkaznej núdzi ohľadom

existencie svojho práva.

V danom prípade určovací návrh navrhovateľky okrem toho, že mal formálne

nedostatky, nezodpovedal opodstatnenosti nároku navrhovateľky aj z ďalších dôvodov

vzhľadom na vyššie uvedené. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľka spolu

s neb. manželom P. P. odkúpili na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 8. 4. 1965

registrovanej pod č... − dom a dvor č. p... o výmere... a parc. č... − záhradu o výmere...,

ktoré nehnuteľnosti sú vedené v katastri nehnuteľností LV... a na ktorom sú ako

navrhovateľka a jej neb. manžel vedení ako vlastníci týchto nehnuteľností v súlade

s kúpnopredajnou zmluvou. Navrhovateľka a jej býv. manžel však od kúpy týchto

nehnuteľností užívajú susednú nehnuteľnosť − parc. č... o výmere... − zastavané plochy

a nádvoria, vedenú na LV..., pričom ako jej vlastník je na LV... Sama navrhovateľka

uviedla, že užívajú tieto nehnuteľnosti namiesto kúpených nehnuteľností, keďže sa

do predmetnej nehnuteľnosti nasťahovali omylom po to ako ju im predávajúci označili

za predmet kúpy. Z týchto dôvodov nejde o odstránenie vady nadobúdacieho titulu, ani

o neexistujúci titul, naopak navrhovateľka a jej býv. manžel boli zapísané ako vlastníci

nehnuteľností, ktoré nadobudli na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 8. 4. 1965 a tieto

na základe osvedčenia o dedičstva zo dňa 5. 12. 2009 č. k. po poručiteľovi

P. P. navrhovateľka aj nadobudla. Nemožno tiež spochybňovať ani vlastnícke právo

odporcu k nehnuteľnosti, ku ktorej určenia vlastníctva sa navrhovateľka domáha. Navyše

vyhovením jej návrhu na určenie vlastníctva k parc. č... − zastavané plochy a nádvoria

o výmere... a stavbe na ňom postavenej súp. č... by vznikol stav, že by jej prináležalo

vlastnícke právo nielen k parc. č... a k parc. č..., ale aj k parc. č... a k domu na ňom

postavenému.

Odvolací súd vzhľadom na danú situáciu mal za to, že tento návrh navrhovateľky

je z vyššie uvedených dôvodov neopodstatnený aj z dôvodu, že k odpovedajúcej náprave

možno dospieť aj iným spôsobom. Možnosť nápravy by bolo možné v danom

prípade dosiahnuť napr. zámennou zmluvou (§ 611 a nasl. Obč. zák.), na základe ktorej

by si účastníci vzájomne zamenili nehnuteľnosti.

Keďže neboli splnené predpoklady pre konanie. o navrhovateľkou formulovanom

návrhu, tento bolo možné bez ďalšieho zamietnuť a nebolo potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie vo veci, z ktorého dôvodu neboli námietky navrhovateľky dôvodné.

Z týchto dôvodov nebolo dôvodná ani námietka navrhovateľky týkajúca sa porušenia

jej procesných práv, spočívajúcom v tom, že súd prvého stupňa nevykonal jej výsluch

a ohliadku miesta, hoci z tohto dôvodu odročil pojednávanie. Navyše z obsahu zápisnice

z pojednávania dňa 12. 5. 2009 vyplýva, že pojednávanie bolo odročené na 16. 6. 2009

o 10.00 hod. v budove súdu na č. dverí 104/1. posch. stým, že prítomní právni zástupcovia

účastníkov, teda aj právny zástupca navrhovateľky, vzali tento termín pojednávania

na vedomie. Pokiaľ sa teda navrhovateľka, resp. jej právny zástupca na pojednávanie

nedostavili; a súd prvého stupňa pojednával v ich neprítomnosti, neporušil procesné práva

navrhovateľky.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa potvrdil.“

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať

do právneho posúdenia veci krajským súdom, ak krajský súd nevybočí z ústavne

akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade výkladu

právneho inštitútu vydržania.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,

že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,

o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania

je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

Vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu výsluchom sťažovateľky a v tejto súvislosti

k namietanému porušeniu jej základného práva podľa je ústavný súd

toho názoru, že krajský súd dostatočne objasnil, na čom založil svoje závery

k skutočnostiam namietaným v odvolaní sťažovateľky, t. j. ku konaniu pojednávania

okresného súdu a nevykonaniu jej výsluchu 16. júna 2009 a následnom vyhlásení

potvrdzujúceho rozsudku, vychádzajúc z obsahu zápisnice okresného súdu z 12. mája 2009.

Vychádzajúc z vyžiadaného spisu ústavný súd, hodnotil nariadenie pojednávania na 16. jún

2009 za jednoznačne formulované, čo sa týka času a miesta jeho konania.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu uvedené v odôvodnení

jeho rozsudku k tejto namietanej skutočnosti ústavne akceptovateľné, a tým aj ústavne

udržateľné. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, pričom ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho

bolo možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu ochranu,

keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a oprel ich

o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa alebo práva podľa

dohovoru, ako ani . Uvedené platí aj v prípade, keď

sa podstata právnych úvah sťažovateľky odlišuje od právneho názoru krajského súdu, ktorý

síce rozhodol spôsobom, s ktorým nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť

sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia základného práva.

S odvolaním sa na tieto závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Podstatou námietok sťažovateľky smerujúcich voči napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu je jej nesúhlas s jeho postupom pri výklade § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v jej veci, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti

dovolania. Vo svojom dovolaní argumentovala tým, „že sú dané podmienky pre podanie

dovolania vo veci, keďže prvostupňový súd na základe viacerých procesných pochybení

porušil procesný postup ako aj procesné práva účastníka“. Z tohto dôvodu považuje „preto

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. a rozhodnutie Krajského

súdu V Bratislave sp. zn. , ktorý rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil,

za nezákonné z dôvodu, že nebolo účastníkom umožnené konať pred súdom, došlo

k nedostatočnému vykonaniu dôkazov zo strany prvostupňového súdu a k nesprávnemu

posúdeniu veci súdom. Preto je daný dôvod dovolania podľa pís. f) .“.

Sťažovateľka sa domnieva, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pričom toto procesné pochybenie nenapravil ani krajský súd ako odvolací súd

a ani najvyšší súd ako dovolací súd.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 11. januára 2011, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky, uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ),

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr, to či dovolanie

navrhovateľky smeruje, proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok. ( ) alebo

rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho

výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§

238 ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie

je prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.“

Najvyšší súd s prihliadnutím na druhú vetu skúmal, či dovolanie

sťažovateľky nie je prípustné v zmysle a v tejto súvislosti uviedol:

„Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g)

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konám nevyšli najavo.

Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd

osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom

bola odňatá možnosť pred ním konať [ ]. Odňatie možnosti konať pred

súdom navrhovateľka vyvodzuje zo skutočnosti, že súd prvého stupňa vec prejednal

a rozhodol na pojednávaní 16. júna 2009 napriek tomu, že prechádzajúce pojednávanie

dňa 12. mája 2009 odročil s tým, že bude vykonaný pokus o výsluch navrhovateľky v mieste

jej bydliska, pričom zároveň bude vykonaná ohliadka predmetu sporu. Prvostupňový súd

teda nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie nariadil a namiesto toho vec rozhodol

v neprítomnosti navrhovateľky a jej právneho zástupcu.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, že prvostupňový súd nedostatočne vykonal

dôkazy (resp. nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie predtým nariadil) dovolací súd považuje

za potrebné poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý

zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, avšak neustanovuje žiadne pravidlá

pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho

orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu − inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej

sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového

stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ().

Súd v občianskom súdnom konám nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu

na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané,

je vždy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Ak súd teda

v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na

zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle , lebo

to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia

procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu

súdu z nich vylúčení (R 125/1999, R 6/2000). Táto námietka navrhovateľky teda vzhľadom

na uvedené nie je dôvodná. Okrem toho, z obsahu zápisnice z pojednávania z 12. mája 2009

vyplýva, že súd pojednávanie odročil na 16. júna 2009 o 10.00 hod, v budove súdu

v pojednávacej miestnosti č. dverí 104/1 posch. s tým, že prítomní právni zástupcovia

účastníkov, teda aj právny zástupca navrhovateľky, vzali tento termín pojednávania

na vedomie. Pokiaľ sa teda navrhovateľka a jej právny zástupca na pojednávanie

nedostavili, pričom súd prvého stupňa pojednával v ich neprítomnosti, neporušil tým

procesné práva navrhovateľky. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento upustil

od vykonania ďalšieho navrhnutého dokazovania, čo aj odôvodnil vo svojom rozhodnutí.

Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch,

na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie dáva

odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou

súdu, a nie s právnym hodnotením veci, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne

posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod

prípustnosti dovolania podľa , pretože súd neporušuje žiadnu

procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že navrhovateľka v dovolaní namieta,

že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva

na nesprávnom posúdení veci [zrejme nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241

ods. 2 písm. c) ].

Nesprávnym právnym posúdením veci... súd neodníma účastníkovi konania možnosť

uplatnenia jeho procesných práv v zmysle Nesprávne právne

posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil alebo nepoužil

správny právny predpis, či ho správne alebo nesprávne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil správne alebo nesprávne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad však v tejto veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

navrhovateľky v súlade s v spojení s ,

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci

nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému

porušeniu v petite sťažnosti označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom

vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie

o prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade skúmal

prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že dovolanie smeruje

proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, s tým, že nejde o prípad, keď je dovolanie

prípustné podľa . Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady podľa

a , na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky proti

predmetnému rozsudku nie je prípustné. Ústavný súd považuje tento záver za logický,

vyplývajúci z relevantných skutkových zistení, rozhodne nie arbitrárny, pričom najvyšší súd

ho primerane odôvodnil.

Námietky sťažovateľky v sťažnosti sa predovšetkým týkajú postupu okresného súdu

pri prerokúvaní jej návrhu, ktoré uplatnila tak v odvolaní, ako aj v dovolaní. Najvyšší súd

ako dovolací súd sa týmito námietkami zaoberal a hodnotil, či nezakladajú dôvod

prípustnosti dovolania podľa . V rámci tohto hodnotenia prihliadol

na obsah zápisnice o pojednávaní z 12. mája 2009, podľa ktorej toto pojednávanie bolo

odročené na 16. jún 2009 s tým, že prítomní právni zástupcovia účastníkov boli informovaní

o termíne ďalšieho pojednávania, čase a mieste, kde sa bude pojednávať. Uvedené

skutočnosti právni zástupcovia vzali na vedomie. Na základe týchto zistení dospel najvyšší

súd rovnako ako aj krajský súd k záveru, že ak sa sťažovateľka a jej právny zástupca

na pojednávanie nedostavili a okresný súd pojednával v ich neprítomnosti, neporušil tým

procesné práva sťažovateľky, a preto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti

účastníka konať pred súdom v zmysle . V odôvodnení svojho uznesenia

najvyšší súd poukázal na to, že je v právomoci súdu rozhodnúť, ktoré z navrhnutých

dôkazov vykoná, pričom nevykonanie navrhnutého dôkazu v zásade nie je porušením

procesných práv účastníka konania.

Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické, rešpektujú zmysel

a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä a ), nie sú

arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by

sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené

namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho

neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu,

že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a alebo práva podľa dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už opakovane

konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, prípadne porušenie

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil skutočnosti,

ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu, a preto túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

označeným rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)

dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ústavný

súd konštatuje, že nositeľom tohto práva podľa dohovoru je osoba obvinená z trestného

činu, a preto sa aplikuje len v trestnom konaní. Sťažnosť sťažovateľky sa týka konania

pred všeobecnými súdmi v občianskoprávnej veci, preto neprichádza do úvahy porušenie

tohto ustanovenia dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti zjavne neopodstatnená

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením práva sťažovateľky podľa čl. 6

ods. 3 písm. d) dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014