Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 51/2014
PDF · 361.08 KB
No categories available
IV. ÚS 51/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. P., zastúpenej
advokátom JUDr. Tomášom Plankom, Námestie slobody 10, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10 C 291/2008
zo 16. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 318/2009-90
z 28. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 247/2010 z 11. januára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011
doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom
Plankom, Námestie slobody 10, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 10 C 291/2008 zo 16. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 318/2009-90 z 28. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) sp. zn. 5 Cdo 247/2010 z 11. januára
2011. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na určenie
vlastníckeho práva vydržaním.
Zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh vyplýva, že sa týka konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 10 C 291/2008, v ktorom okresný súd rozsudkom zo 16. júna
2009 návrh sťažovateľky „na určenie vlastníckeho práva vydržaním“ zamietol. Proti
tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom
č. k. 4 Co 318/2009-90 z 28. apríla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil
ako vecne správny. Sťažovateľka následne proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 11. januára 2011 tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že „... v konaní nemohla byť
vypočutá a to z dôvodu jej vysokého veku a zdravotného stavu, ktorý jej nedovoľoval
dopraviť sa na súd. Za účelom jej výsluchu a zároveň aj obhliadky miesta súd odročil
pojednávanie, konané dňa 12. 05. 2009 na 16. 06. 2009 a to ale značne mätúcim spôsobom.
Podľa zápisnice zo dňa 12. 05. 2009 mal byť vykonaný pokus o výsluch navrhovateľky
v mieste jej bydliska a vykonaná obhliadka predmetu sporu, za týmto účelom sa teda
dňa 16. 06. 2009 dostavil aj právny zástupca, syn navrhovateľky do predmetného domu,
ktorý obýva navrhovateľka s očakávaním sudkyne, zapisovateľky a odporcu. Keďže k ich
príchodu neprišlo, právny zástupca navrhovateľky sa telefonicky spojil s kanceláriou súdu
a požiadal o vysvetlenie a spísanie úradného záznamu o tejto skutočnosti.
Z procesného hľadiska tak nebol vykonaný procesný úkon dokazovania, ktorý mal
súd vykonať dňa 16. 06. 2009 a na úkor toho v tento deň v pojednávacej miestnosti vyhlásil
dokazovanie za ukončené, bez toho aby zistil, či účastník nemá ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania a zároveň vyniesol v neprítomnosti navrhovateľky a jej právneho zástupcu
rozsudok. Súd nevykonal nariadené dokazovanie. Nebola vypočutá navrhovateľka hoci
to súd nariadil. Neboli vykonané listinné dôkazy a nebola vykonaná nariadená obhliadka.
Považujeme preto rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 10 C/291/2008
a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co/318/2009, ktorý rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil a uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 247/2010
o odmietnutí odvolania navrhovateľky, za nezákonné z dôvodu, že nebolo účastníkom
umožnené konať pred súdom, došlo k nedostatočnému vykonaniu dôkazov zo strany
prvostupňového súdu a k nesprávnemu posúdeniu veci súdom.
Týmto máme za to, že konaním súdu bolo porušené právo osobnej prítomnosti
na súdnom konaní, ktoré je spojené s procesnými následkami neúčasti na občianskom
súdnom konaní. To znamená, že právo na osobnú účasť na súdnom konaní sa považuje
za jedno z oprávnení účastníka, ktoré mu v tomto prípade bolo konaním súdu odopreté.
Navrhovateľka sa cíti priamo diskriminovaná pri vykonávaní práv a povinností, ktoré
v danom prípade nie sú v súlade s dobrými mravmi a sú aj v rozpore z najvyšším zákonom
Slovenskej republiky Ústavou SR.
Taktiež bol porušený aj čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru − právo na riadne
dokazovanie, ktorý je výslovne v Európskom dohovore uvedený. Obsahom tohto článku
je právo vypočúvať, alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov. Máme za to, že výpoveď navrhovateľky je v tomto prípade kľúčová
a významná z hľadiska posúdenia celého prípadu.“.
Sťažovateľka za „Porušovateľa“ svojich práv označuje Slovenskú republiku,
zastúpenú najvyšším súdom, a v odôvodnení sťažnosti v tejto súvislosti ďalej uvádza:
„Sťažnosť smeruje proti Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším súdom v Bratislave.“
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiada/navrhuje, aby po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, „že konaním
Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Cdo/247/2010, boli porušené jeho základné práva zakotvené
v Ústave SR a v ustanoveniach Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“,
pričom v závere svojej sťažnosti formuluje petit na rozhodnutie ústavného súdu takto:
„K porušeniu Dohovoru a Ústavy SR došlo uznesením Najvyššieho súdu
č. k. 5 Cdo 247/2010 zo dňa 11. 01. 2011, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4 Co/318/2009-90 zo dňa 28. 04. 2010, aj rozsudkom prvostupňového súdu
č. k. 10 C/291/2008-69-1208226657“, a tiež si uplatňuje „nárok na náhradu trov konania
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov
konania“.
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky
uviesť nasledovné:
Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu
ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách
televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu
osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď
sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len
„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila
postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie
obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania
a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom
príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.
O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného
súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného
súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.
Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi
doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období
od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom
z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke
ústavného súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľky sú členmi senátu
IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť
v uvedených veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým
spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne
a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu)
proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013
prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval
na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované
vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu
ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili
vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu
Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.
O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána
Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci
konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného
činu, má právo sa obhajovať osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Vzhľadom na obsah sťažnosti a na znenie „petitu“ (s. 4 sťažnosti) ústavný súd
dospel k záveru, že sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)
dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 291/2008 zo 16. júna 2009, rozsudkom
krajského súdu č. k. 4 Co 318/2009-90 z 28. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 247/2010 z 11. januára 2011.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom
okresného súdu
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z ústavného princípu
subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia
ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity zohľadňuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, I. ÚS 447/2012).
Vzhľadom na to, že na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bol
v prvom rade oprávnený krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci
ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať
na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší
súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné
odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej
lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,
ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku
krajského súdu za dodržanú.
Podstatou námietok sťažovateľky uvedených v odvolaní bolo:
„Petit žaloby bol upravený podľa aktuálnej situácie, teda po skončení dedičského
konania, v ktorom došlo k dohode, že všetko dedičstvo nadobudne navrhovateľka. Súd mal
za to, že takýto petit je nesprávny a nevykonateľný, s čím nesúhlasíme, keďže aj v takom
prípade by mohol súd návrhu vyhovieť aspoň čiastočne. Čo sa týka nehnuteľností
špecifikovaných v žalobe, konkrétne domu, súpisné číslo vybavovala navrhovateľka
s nebohým manželom a to na dom, ktorý obývali.
Je nutné poukázať, že tvrdenia zo strany odporcu o možnej opatrnosti neboli v tom
čase na mieste. Navrhovateľka s nebohým manželom v roku 1965 kupovali konkrétny dom,
avšak skutočný stav, teda stav na listinách a reálny stav nekorešpondovali, domy neboli
označené súpisnými číslami a navrhovateľka s nebohým manželom sa nasťahovali do domu,
ktorý im bol ukázaný a ktorý mali kúpiť. Taktiež poukazujeme na tú skutočnosť, že na tejto
adrese žila celá rodina, boli tu vychovávané deti navrhovateľky, doteraz na tejto adrese
má navrhovateľka a jedno z jej dospelých detí trvalé bydlisko, preberá tu poštu a nik
doteraz nespochybnil ich oprávnenie užívať túto nehnuteľnosť, teda po celú dobu sa nik
o túto nehnuteľnosť zo strany odporcu nestaral a nejavil o ňu záujem. V čase,
keď navrhovateľka s nebohým manželom kupovali dom, bol prístup ku katastrálnym mapám
oveľa zložitejší než dnes, kedy sú tieto informácie ľahko dostupné aj na internete,
no v danom čase nebolo predsa možné objektívne vyžadovať, aby sa jedinec zvláštnej
iniciatívy zaoberal snímkou katastrálnej mapy, keď mu bolo ukázané, čo je jeho, nikto
to nespochybňoval, mal o tom aj potrebné doklady, i keď nie na správnu nehnuteľnosť,
no uvedenú nehnuteľnosť, ktorá nebola opatrená súpisným číslom nebolo možné inak
identifikovať.
Sme toho názoru, že držba nehnuteľností bola takto dobromyseľná a sú tu dané
podmienky pre vydržanie nehnuteľností.
Navrhovateľka v konaní nemohla byť vypočutá a to z dôvodu jej vysokého veku
a zdravotného stavu, ktorý jej nedovoľoval dopraviť sa na súd. Za účelom jej výsluchu
a zároveň aj ohliadky miesta súd odročil pojednávanie, konané 12. 5. 2009 na 16. 6. 2009
a to ale značne mätúcim spôsobom. Podľa zápisnice zo dňa 12. 5. 2009 mal byť vykonaný
pokus o výsluch navrhovateľky v mieste jej bydliska a vykonaná ohliadka predmetu sporu,
za týmto účelom sa teda dňa 16. 6. 2009 dostavil aj právny zástupca navrhovateľky,
syn navrhovateľky do predmetného domu, ktorý obýva navrhovateľka s očakávaním
príchodu sudkyne, zapisovateľky a odporcu. Keďže k ich príchodu nedošlo, právny zástupca
navrhovateľky sa telefonicky spojil s kanceláriou súdu a požiadal o vysvetlenie a spísanie
úradného záznamu o tejto skutočnosti. Z procesného hľadiska tak nebol vykonaný procesný
úkon dokazovania, ktorý mal súd vykonať dňa 16. 6. 2009 a na úkor toho v tento deň
v pojednávacej miestnosti vyhlásil dokazovanie za ukončené, bez toho, aby zistil, či účastník
nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a zároveň vyniesol v neprítomnosti
navrhovateľky a jej právneho zástupcu rozsudok.
Sme toho názoru, že týmto konaním prvostupňový súd hrubo porušil procesný postup,
ako aj procesné práva účastníka.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby odvolací súd rozsudok
Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 16. 6. 2009, sp. zn. 10 C/291/2008 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. pre nesprávne
právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu pre rozhodnutie, no najmä
z dôvodu porušenia procesných predpisov.“
Krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, odôvodnil
takto:
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je
dôvodné.
Určovací návrh podľa § 80 písm. c) O. s. p. má preventívny charakter,
keď pomocou neho možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu
a k odpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých účinnejšie
ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jeho
prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, tvoriacej určitý právny rámec, ktorý je zárukou
odvrátenia budúcich sporov účastníkov.
Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby
veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu a napráva predovšetkým vady alebo
nedostatok nadobúdacieho titulu; v prípade, že ide o vadu, o ktorej nadobúdateľ
nemohol pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo, že výnimočne titul vôbec nie
je a nadobúdateľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že tu titul je, stane
sa oprávneným, držiteľom a pri splnení ďalších podmienok vec vydrží. Účelom vydržania
je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Vydržanie má aj ďalšiu
významnú funkciu, pretože chráni vlastníka, ktorý sa ocitol v dôkaznej núdzi ohľadom
existencie svojho práva.
V danom prípade určovací návrh navrhovateľky okrem toho, že mal formálne
nedostatky, nezodpovedal opodstatnenosti nároku navrhovateľky aj z ďalších dôvodov
vzhľadom na vyššie uvedené. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľka spolu
s neb. manželom P. P. odkúpili na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 8. 4. 1965
registrovanej pod č... − dom a dvor č. p... o výmere... a parc. č... − záhradu o výmere...,
ktoré nehnuteľnosti sú vedené v katastri nehnuteľností LV... a na ktorom sú ako
navrhovateľka a jej neb. manžel vedení ako vlastníci týchto nehnuteľností v súlade
s kúpnopredajnou zmluvou. Navrhovateľka a jej býv. manžel však od kúpy týchto
nehnuteľností užívajú susednú nehnuteľnosť − parc. č... o výmere... − zastavané plochy
a nádvoria, vedenú na LV..., pričom ako jej vlastník je na LV... Sama navrhovateľka
uviedla, že užívajú tieto nehnuteľnosti namiesto kúpených nehnuteľností, keďže sa
do predmetnej nehnuteľnosti nasťahovali omylom po to ako ju im predávajúci označili
za predmet kúpy. Z týchto dôvodov nejde o odstránenie vady nadobúdacieho titulu, ani
o neexistujúci titul, naopak navrhovateľka a jej býv. manžel boli zapísané ako vlastníci
nehnuteľností, ktoré nadobudli na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 8. 4. 1965 a tieto
na základe osvedčenia o dedičstva zo dňa 5. 12. 2009 č. k. 38 D 24/2006 po poručiteľovi
P. P. navrhovateľka aj nadobudla. Nemožno tiež spochybňovať ani vlastnícke právo
odporcu k nehnuteľnosti, ku ktorej určenia vlastníctva sa navrhovateľka domáha. Navyše
vyhovením jej návrhu na určenie vlastníctva k parc. č... − zastavané plochy a nádvoria
o výmere... a stavbe na ňom postavenej súp. č... by vznikol stav, že by jej prináležalo
vlastnícke právo nielen k parc. č... a k parc. č..., ale aj k parc. č... a k domu na ňom
postavenému.
Odvolací súd vzhľadom na danú situáciu mal za to, že tento návrh navrhovateľky
je z vyššie uvedených dôvodov neopodstatnený aj z dôvodu, že k odpovedajúcej náprave
možno dospieť aj iným spôsobom. Možnosť nápravy by bolo možné v danom
prípade dosiahnuť napr. zámennou zmluvou (§ 611 a nasl. Obč. zák.), na základe ktorej
by si účastníci vzájomne zamenili nehnuteľnosti.
Keďže neboli splnené predpoklady pre konanie. o navrhovateľkou formulovanom
návrhu, tento bolo možné bez ďalšieho zamietnuť a nebolo potrebné vykonať ďalšie
dokazovanie vo veci, z ktorého dôvodu neboli námietky navrhovateľky dôvodné.
Z týchto dôvodov nebolo dôvodná ani námietka navrhovateľky týkajúca sa porušenia
jej procesných práv, spočívajúcom v tom, že súd prvého stupňa nevykonal jej výsluch
a ohliadku miesta, hoci z tohto dôvodu odročil pojednávanie. Navyše z obsahu zápisnice
z pojednávania dňa 12. 5. 2009 vyplýva, že pojednávanie bolo odročené na 16. 6. 2009
o 10.00 hod. v budove súdu na č. dverí 104/1. posch. stým, že prítomní právni zástupcovia
účastníkov, teda aj právny zástupca navrhovateľky, vzali tento termín pojednávania
na vedomie. Pokiaľ sa teda navrhovateľka, resp. jej právny zástupca na pojednávanie
nedostavili; a súd prvého stupňa pojednával v ich neprítomnosti, neporušil procesné práva
navrhovateľky.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať
do právneho posúdenia veci krajským súdom, ak krajský súd nevybočí z ústavne
akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade výkladu
právneho inštitútu vydržania.
S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,
o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania
je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu výsluchom sťažovateľky a v tejto súvislosti
k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je ústavný súd
toho názoru, že krajský súd dostatočne objasnil, na čom založil svoje závery
k skutočnostiam namietaným v odvolaní sťažovateľky, t. j. ku konaniu pojednávania
okresného súdu a nevykonaniu jej výsluchu 16. júna 2009 a následnom vyhlásení
potvrdzujúceho rozsudku, vychádzajúc z obsahu zápisnice okresného súdu z 12. mája 2009.
Vychádzajúc z vyžiadaného spisu ústavný súd, hodnotil nariadenie pojednávania na 16. jún
2009 za jednoznačne formulované, čo sa týka času a miesta jeho konania.
Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu uvedené v odôvodnení
jeho rozsudku k tejto namietanej skutočnosti ústavne akceptovateľné, a tým aj ústavne
udržateľné. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti, pričom ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho
bolo možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu ochranu,
keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a oprel ich
o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedené platí aj v prípade, keď
sa podstata právnych úvah sťažovateľky odlišuje od právneho názoru krajského súdu, ktorý
síce rozhodol spôsobom, s ktorým nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa
konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť
sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia základného práva.
S odvolaním sa na tieto závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Podstatou námietok sťažovateľky smerujúcich voči napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu je jej nesúhlas s jeho postupom pri výklade § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v jej veci, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti
dovolania. Vo svojom dovolaní argumentovala tým, „že sú dané podmienky pre podanie
dovolania vo veci, keďže prvostupňový súd na základe viacerých procesných pochybení
porušil procesný postup ako aj procesné práva účastníka“. Z tohto dôvodu považuje „preto
rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 10 C/291/2008 a rozhodnutie Krajského
súdu V Bratislave sp. zn. 4 Co/318/2009, ktorý rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil,
za nezákonné z dôvodu, že nebolo účastníkom umožnené konať pred súdom, došlo
k nedostatočnému vykonaniu dôkazov zo strany prvostupňového súdu a k nesprávnemu
posúdeniu veci súdom. Preto je daný dôvod dovolania podľa § 237 pís. f) OSP.“.
Sťažovateľka sa domnieva, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pričom toto procesné pochybenie nenapravil ani krajský súd ako odvolací súd
a ani najvyšší súd ako dovolací súd.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 11. januára 2011, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľky, uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.),
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, to či dovolanie
navrhovateľky smeruje, proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok. (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho
výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§
238 ods. 3 O. s. p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie
je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.“
Najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP skúmal, či dovolanie
sťažovateľky nie je prípustné v zmysle § 237 OSP a v tejto súvislosti uviedol:
„Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g)
O. s. p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konám nevyšli najavo.
Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom
bola odňatá možnosť pred ním konať [§ 237 písm. f) O. s. p.]. Odňatie možnosti konať pred
súdom navrhovateľka vyvodzuje zo skutočnosti, že súd prvého stupňa vec prejednal
a rozhodol na pojednávaní 16. júna 2009 napriek tomu, že prechádzajúce pojednávanie
dňa 12. mája 2009 odročil s tým, že bude vykonaný pokus o výsluch navrhovateľky v mieste
jej bydliska, pričom zároveň bude vykonaná ohliadka predmetu sporu. Prvostupňový súd
teda nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie nariadil a namiesto toho vec rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľky a jej právneho zástupcu.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, že prvostupňový súd nedostatočne vykonal
dôkazy (resp. nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie predtým nariadil) dovolací súd považuje
za potrebné poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý
zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, avšak neustanovuje žiadne pravidlá
pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho
orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu − inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej
sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Súd v občianskom súdnom konám nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Ak súd teda
v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na
zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., lebo
to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia
procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu
súdu z nich vylúčení (R 125/1999, R 6/2000). Táto námietka navrhovateľky teda vzhľadom
na uvedené nie je dôvodná. Okrem toho, z obsahu zápisnice z pojednávania z 12. mája 2009
vyplýva, že súd pojednávanie odročil na 16. júna 2009 o 10.00 hod, v budove súdu
v pojednávacej miestnosti č. dverí 104/1 posch. s tým, že prítomní právni zástupcovia
účastníkov, teda aj právny zástupca navrhovateľky, vzali tento termín pojednávania
na vedomie. Pokiaľ sa teda navrhovateľka a jej právny zástupca na pojednávanie
nedostavili, pričom súd prvého stupňa pojednával v ich neprítomnosti, neporušil tým
procesné práva navrhovateľky. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento upustil
od vykonania ďalšieho navrhnutého dokazovania, čo aj odôvodnil vo svojom rozhodnutí.
Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch,
na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s právnym hodnotením veci, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne
posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože súd neporušuje žiadnu
procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.
Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že navrhovateľka v dovolaní namieta,
že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva
na nesprávnom posúdení veci [zrejme nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241
ods. 2 písm. c) O. s. p.].
Nesprávnym právnym posúdením veci... súd neodníma účastníkovi konania možnosť
uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Nesprávne právne
posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil alebo nepoužil
správny právny predpis, či ho správne alebo nesprávne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil správne alebo nesprávne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad však v tejto veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237
O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
navrhovateľky v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.,
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.“
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa
§ 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému
porušeniu v petite sťažnosti označených práv.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom
vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
o prípustnosti dovolania v danej veci.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade skúmal
prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že dovolanie smeruje
proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, s tým, že nejde o prípad, keď je dovolanie
prípustné podľa § 238 ods. 3 OSP. Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady podľa
§ 238 ods. 1 a 2 OSP, na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky proti
predmetnému rozsudku nie je prípustné. Ústavný súd považuje tento záver za logický,
vyplývajúci z relevantných skutkových zistení, rozhodne nie arbitrárny, pričom najvyšší súd
ho primerane odôvodnil.
Námietky sťažovateľky v sťažnosti sa predovšetkým týkajú postupu okresného súdu
pri prerokúvaní jej návrhu, ktoré uplatnila tak v odvolaní, ako aj v dovolaní. Najvyšší súd
ako dovolací súd sa týmito námietkami zaoberal a hodnotil, či nezakladajú dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. V rámci tohto hodnotenia prihliadol
na obsah zápisnice o pojednávaní z 12. mája 2009, podľa ktorej toto pojednávanie bolo
odročené na 16. jún 2009 s tým, že prítomní právni zástupcovia účastníkov boli informovaní
o termíne ďalšieho pojednávania, čase a mieste, kde sa bude pojednávať. Uvedené
skutočnosti právni zástupcovia vzali na vedomie. Na základe týchto zistení dospel najvyšší
súd rovnako ako aj krajský súd k záveru, že ak sa sťažovateľka a jej právny zástupca
na pojednávanie nedostavili a okresný súd pojednával v ich neprítomnosti, neporušil tým
procesné práva sťažovateľky, a preto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. V odôvodnení svojho uznesenia
najvyšší súd poukázal na to, že je v právomoci súdu rozhodnúť, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná, pričom nevykonanie navrhnutého dôkazu v zásade nie je porušením
procesných práv účastníka konania.
Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické, rešpektujú zmysel
a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä § 237 a § 238 OSP), nie sú
arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by
sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené
namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho
neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu,
že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už opakovane
konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, prípadne porušenie
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil skutočnosti,
ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu, a preto túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
označeným rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)
dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ústavný
súd konštatuje, že nositeľom tohto práva podľa dohovoru je osoba obvinená z trestného
činu, a preto sa aplikuje len v trestnom konaní. Sťažnosť sťažovateľky sa týka konania
pred všeobecnými súdmi v občianskoprávnej veci, preto neprichádza do úvahy porušenie
tohto ustanovenia dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.
Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti zjavne neopodstatnená
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným rozsudkom krajského súdu
a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením práva sťažovateľky podľa čl. 6
ods. 3 písm. d) dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014