Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 103/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosti Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava,

zastúpenej spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, s. r. o., Advokátska kancelária,

Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kvasnica,

vo veciach namietaných porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského

súdu v Bratislave č. k. -101 z 30. októbra 2013, č. k. -98

z 24. októbra 2013, č. k. -270 z 23. októbra 2013 a č. k. -96

z 23. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti Slovenskej sporiteľne, a. s., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti Slovenskej sporiteľne, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. januára

2014, 21. januára 2014 a 24. januára 2014 doručené štyri sťažnosti Slovenskej sporiteľne,

a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaný“

alebo „odporca“), ktorými namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“

alebo „odvolací súd“) č. k. -101 z 30. októbra 2013, č. k. -98

z 24. októbra 2013, č. k. -270 z 23. októbra 2013 a č. k. -96

z 23. októbra 2013.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

žalovanej bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -65 zo 14. marca 2013 zaviazaná zaplatiť K. K., sumu 4 040,28 €

s príslušenstvom, rozsudkom okresného súdu č. k. -64 zo 14. marca 2014

bola zaviazaná zaplatiť K. Z., sumu 5 330,88 € s príslušenstvom, rozsudkom okresného

súdu č. k. -174 z 22. februára 2011 bola zaviazaná zaplatiť H. V., sumu

586,70 € s príslušenstvom a rozsudkom okresného súdu č. k. -67 z 15. marca

2013 bola zaviazaná zaplatiť E. O., sumu 6 355,55 € s príslušenstvom. Proti uvedeným

prvostupňovým rozsudkom podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolania, na základe

ktorých ich krajský súd napadnutými rozsudkami v častiach týkajúcich sa povinností

zaplatiť žalobkyniam príslušné sumy ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd sa v napadnutých rozsudkoch v rozpore

so zákonom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec podstatný

význam. Konkrétne ide najmä o argumentáciu odôvodňujúcu „to, že súčasťou platných

právnych predpisov je aj hmotno-právne ustanovenie

o bankách, ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou, a nie je žiadnym

právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky,

a pretože toto ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať, tak s použitím § 119

ods. 3 o bankách, veta za bodkočiarkou, nemôže banka

pokračovať v plneniach skôr uzavretých zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá

retroaktivita zákona stanovená v zákona o bankách)“.

Poukazujúc na o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorý ustanovuje bankám zákaz uzatvárať také zmluvy, z ktorých nemajú primerané

protiplnenie (napr. zmluva o dôchodku), stalo sa podľa sťažovateľky plnenie z takýchto

skoršie uzatvorených zmlúv zákonom zakázané. Sťažovateľka uvádza, že to nespôsobuje

spätnú neplatnosť uvedených zmlúv, ale dodatočnú nemožnosť plnenia, čo sa vzťahuje

podľa platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy (§ 116 zákona

č. ).

Ďalej sťažovateľka namieta nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s tou jej

argumentáciu, podľa ktorej sa na vec „má použiť o bankách,

pretože zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky,

upravuje celé postavenie banky, podľa o bankách tento zákon

upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so

zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace

s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly

bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania

bankového systému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou,

riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky so sídlom na území Slovenskej republiky

(teda vzťahy vymenované v ustanovení § 1 zákona o bankách), je preukázaná v konaní

vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej

sporiteľne, ktorý bol účinný od 1.7.1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný dôchodkový

fond Slovenskej štátnej sporiteľne (SŠTSP) slúži... na podporu stabilizácie pracovníkov

SŠTSP. Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu vzťahu súvisiaceho s organizáciou,

riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky.“.

Podľa názoru sťažovateľky v danej veci „ide o zjavnú arbitrárnosť

a neodôvodnenosť“ napadnutých odvolacích rozsudkov krajského súdu dodávajúc,

že „ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje

, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo

na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje

účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné

predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej.

Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého procesu

a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Za postup nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania považuje sťažovateľka

také postupy odvolacieho súdu, keď sa jeho rozhodnutia nezaoberajú „odvolaním brojacim

práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa“. K porušeniam v petitoch

sťažností uvedených práv došlo podľa sťažovateľky neodôvodnením napadnutých

rozsudkov v súlade s v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd meritórne rozhodol

o porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného a jej

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

rozsudkami krajského súdu, aby ich zrušil a veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konania

a aby uložil krajskému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania pred ústavným

súdom.

II.

Podľa ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia .

Podľa môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Zo všetkých štyroch sťažností vyplýva, že sťažovateľka namieta

na súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenia základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru štyrmi potvrdzujúcimi rozsudkami

krajského súdu ako súdu odvolacieho.

Súčasne napokon sťažovateľka vo všetkých štyroch sťažnostiach navrhuje,

aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených práv podľa a dohovoru, a žiada

zrušenie namietaných rozsudkov krajského súdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých štyroch sťažností,

ako aj totožnosť účastníkov vo predmetných konaniach podľa rozhodol o ich

spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Predmetom spojených sťažností sú namietané porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami, ktorými krajský súd

v odvolacích konaniach potvrdil rozsudky okresného súdu ako súdu prvého stupňa.

Podstatou sťažností sú námietky nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozsudkov,

v ktorých sa odvolací súd podľa sťažovateľky nevysporiadal s jej odvolacími námietkami

súvisiacimi s právnym posúdením veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,

ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , , , rovnako

aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko

z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje , podľa ktorého ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudky okresného súdu, ktorými bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyniam peňažné plnenia s príslušenstvom. Okresný

súd vykonal vo veciach dokazovanie zmluvami o poskytovaní plnenia (ďalej aj „zmluvy“)

z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s. (ďalej len „podporný

dôchodkový fond“), návrhmi dohôd o ukončení zmlúv, výpoveďami zo zmlúv, ako aj

štatútom podporného dôchodkového fondu v znení jeho dodatkov.

V okolnostiach prípadov sťažovateľky ide o problém právneho posúdenia veci

[výklad a aplikácia a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)] v súvislosti s ukončením zmlúv

o dôchodku.

Podľa zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu

na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého

dôchodku.

Podľa ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,

ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať

sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva

spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu

kalendárneho štvrťroka.

Predmetom zmlúv, ktoré uzatvorili žalobkyne ako príjemkyne a sťažovateľka

ako povinná, bolo doživotné plnenie žalobkyniam z uplatneného nároku na plnenie

z podporného dôchodkového fondu podľa štatútu fondu v príslušných sumách k 15. dňu

každého mesiaca až do dožitia žalobkýň na základe skutočností uvedených v žiadostiach

o plnenie, ktoré sú neoddeliteľnými súčasťami zmlúv. Po splnení podmienok uplatnili

žalobkyne proti sťažovateľke nárok na plnenie z podporného dôchodkového fondu.

Okresný súd zistil, že sťažovateľka na základe predmetných zmlúv spočiatku

žalobkyniam plnila, následne im doručila bez uvedenia dôvodu s poukazom na § 582

výpovede zmlúv, ktoré žalobkyne považovali za neplatné tvrdiac,

že zmluvy boli viazané na objektívnu konkrétnu právnu skutočnosť, ktorá nastane ex post,

a to dožitie. Z toho žalobkyne vyvodzovali, že zmluvy boli uzatvorené na dobu určitú

a nebolo ich možné vypovedať v zmysle . Vzhľadom na

uvedené tvrdili, že zmluvy sú platné a účinné, a domáhali sa plnenia z nich.

Z prvostupňových rozsudkov vyplýva, že sťažovateľka žiadala žaloby zamietnuť

aj s poukazom na , podľa ktorého banky nesmú

uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, najmä také zmluvy, ktoré ich

zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce

poskytovanej protihodnote, pričom za takéto zmluvy označila aj zmluvy uzavreté

so žalobkyňami.

Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané,

že sťažovateľka so žalobkyňami uzavreli podľa zmluvu

o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu, ktorej predmetom bolo

doživotné plnenie sťažovateľkou ako povinnou v prospech žalobkýň ako príjemcov v sume

uvedenej v predmetných zmluvách, a to mesačne. Sťažovateľka po istom čase uplatnila

proti žalobkyniam výpoveď z predmetných zmlúv, lebo podľa jej názoru zmluva bola

uzavretá na dobu neurčitú. Okresný súd v rozsudkoch č. k. -64

zo 14. marca 2013 a č. k. -65 zo 14. marca 2013 s poukazom na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i ústavného súdu ustálil, že „zmluva o dôchodku

upravená v ustanovení a nasl. je zmluvou, z povahy ktorej

vyplýva, že je uzavretá na určenú dobu neurčitého trvania, alebo na doživotne“.

Ďalej podľa názoru okresného súdu formulovaného v predmetných rozsudkoch

výpovede z uvedených zmlúv neboli platné, pretože podmienka podľa § 575 ods. 1

(nemožnosť plnenia) nebola splnená. Ustanovenie zákona

č. , ktorým sťažovateľka argumentovala (), podľa názoru

okresného súdu nebolo aplikovateľné, pretože „je všeobecným ustanovením vo vzťahu

banka a jej klienti, avšak v prejednávanom prípade súd posudzuje vzťah odporcu ako banky

a jej bývalého zamestnanca, nie klienta banky, pričom tento vzťah môže byť rámcovo

upravený , prípadne iným právnym predpisom. Ustanovenie je

zaradené v zákone o bankách v časti označenej ako požiadavky na podnikanie banky

a pobočky zahraničnej banky, aj z tohto zaradenia je zjavné, že sa nevzťahuje na vzťahy

upravené zmluvou o dôchodku.“.

Aj v rozsudku č. k. -174 z 22. februára 2011 a obdobne v rozsudku

č. k. -67 z 15. marca 2013 okresný súd konštatoval, že spornou zmluvou „sa

v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu

určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku

a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá

od ľudskej vôle. Už charakter predmetného právneho vzťahu... svedčí tomu, že takýto typ

zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne,... alebo na inak určenú

dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom...“. Navyše, v rozsudku

č. k. -67 z 15. marca 2013 okresný súd taktiež uviedol, že sťažovateľkina

námietka nemožnosti plnenia z predmetnej zmluvy podľa § 575 ods. 1 Občianskeho

zákonníka je nedôvodná, pretože „ust. § 27 ods. 8 Zák. o bankách sa i podľa názoru súdu

netýka vzťahov upravených Zmluvou, t. j. interných vecí banky a zamestnanca, ale tento

zákon upravuje vzťahy banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientami, či inými bankami

vzhľadom k predmetu činnosti“.

Sťažovateľka podala proti rozsudkom prvostupňového súdu odvolania, ktoré krajský

súd ako súd odvolací na pojednávaní prerokoval, a keď dospel k záveru, že odvolaniami

napadnuté prvostupňové rozsudky sú vo veci samej (t. j. v častiach, ktorými boli

sťažovateľke uložené povinnosti zaplatiť žalobkyniam plnenia vyplývajúce zo zmlúv

z podporného dôchodkového fondu) vecne správne, vzhľadom na to ich podľa § 219 ods. 1

potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutých rozsudkov č. k. -270

z 23. októbra 2013 a č. k. -96 z 23. októbra 2013 uviedol, že by bolo

„v rozpore so zmyslom a účelom zmluvy o dôchodku podľa

(lex specialis), keď istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe by bola narušená

možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť podľa všeobecných

ustanovení už len z toho

dôvodu, že zmluva o dôchodku bola uzavretá pred jeho účinnosťou... Okrem toho,... zmluva

o dôchodku nie je výsledkom bankovej činnosti banky..., ale je výsledkom oprávnení banky

ako zamestnávateľa vo vzťahu k jeho súčasným, bývalým, zamestnancom. Nemožnosť

plnenia, na ktorú sa odporca odvoláva s poukazom na ustanovenie § 575 ods. 1

, nezakladá skutočnosť, že neskorší zákon zakazuje banke

pokračovať v činnosti, ktorá bola zmluvne dohodnutá skôr pred jej účinnosťou.“.

V rozsudku č. k. -98 z 24. októbra 2013 zas krajský súd vo vzťahu

k povahe zmluvy o dôchodku zdôraznil, že „právo na vyplácanie dôchodku je síce časovo

určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania,

preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, ale na inak obmedzený čas

neurčitého trvania... Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická,

keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku

zomrie... Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti, o ktorej je isté,

že v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať za neurčité

a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, že je určený začiatok trvania

tohto zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou, a zrejmé nie je len to,

kedy k nemu dôjde. Zo žiadneho pozitívneho práva totiž nemožno vyvodiť, že by dojednanie

právneho pomeru na dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétne uvedeným dátumom,

alebo dokonca presnejším časovým určením.“. Krajský súd tiež uviedol, že „žalovaný

neuzatváral zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti;

nešlo o vzťah banky s klientom, ale zo strany žalovaného išlo o zabezpečenie sociálnej

starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku...“.

V rozsudku č. k. -101 z 30. októbra 2013 krajský súd dôvodil,

že „určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom určenú dobu

(určitú) trvania zmluvy... Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie dôchodku)

uplynutím určenej doby (doživotne, alebo inak určenej doby neurčitého trvania), dochádza

tým aj k zániku záväzku ako takého podľa a tým dochádza

aj k zániku zmluvy, ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvanie práva

na dôchodok a povinnosti dôchodok vyplácať, ktoré sú obsahom zmluvy o dôchodku, sú tak

totožné s trvaním zmluvy o dôchodku; dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou

o dôchodku tu vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá

právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká

celý záväzkovoprávny vzťah; nemôže dôjsť k takej situácii, že právo na vyplácanie

dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už

nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu

vzniká povinnosť splniť záväzok ( ), a teda záväzok by zostal

bez obsahu (predmetu) v zmysle .“.

Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaných odôvodnení prvostupňových

rozsudkov v spojení s rozsudkami krajského súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozsudkov. Krajský súd síce náležite

a zrozumiteľne odpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaniach nastolila, a nevyhol sa ani

ťažiskovým odvolacím argumentom sťažovateľky majúcim pre veci podstatný význam.

Odôvodnenia jeho rozhodnutí obsahujú dostatok skutkových argumentov a ich právnych

posúdení, tieto skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné

omyly v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov. Vzhľadom na to ústavný súd

považuje napadnuté rozsudky za ústavne udržateľné, spĺňajúce hlavné požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniam súdnych rozhodnutí.

Neakceptovanie námietky sťažovateľky o nedostatku odôvodnenia napadnutých

rozsudkov vo vzťahu k aplikácii ňou uvádzaných ustanovení je

založené na stotožnení sa krajského súdu so súdom prvého stupňa na tom,

že na prerokúvané veci sa uvedený zákon nevzťahuje, resp. aj keby sa vzťahoval, nebolo by

možné z dôvodov ozrejmených v napadnutých rozsudkoch kvalifikovať plnenia

z podporného dôchodkového fondu ako činnosti, ktoré by boli v rozpore s predmetným

zákonom.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudkov krajského súdu

(v spojení s dôvodmi rozsudkov okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov

odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému spočívajúceho v hľadaní

ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842

zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak

určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov (v tomto prípade ), ktorá by bola popretím ich podstaty

či zmyslu.

Dôvody napadnutých rozsudkov, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu

záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, že zmluvy o dôchodku uzatvorené

medzi sťažovateľkou a žalobkyňami sú zmluvami uzatvorenými na dobu určitú,

a to doživotne, pričom vymedzením povinností plniť doživotne zmluvné strany prejavili

vôľu byť takýmito zmluvami viazané až do smrti osôb oprávnených na prijatie dôchodku,

preto samotná vôľa sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je

vzhľadom na charakter zmlúv nepostačujúca, v dôsledku čoho sú takéto výpovede neplatné

pre rozpor so zákonom, nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej

neakceptovateľnosti napadnutých rozsudkov krajského súdu, čo by zároveň zakladalo

dôvod na vyslovenie porušenia a dohovoru.

Krajský súd rozhodol vo veciach sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce

nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať

názorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych

sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania

nie je procesne úspešný (m. m. , ).

Ústavný súd dodáva, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerých

svojich rozhodnutiach (okrem nálezu sp. zn. z 25. apríla 2012, napr. tiež

v uznesení sp. zn. zo 7. novembra 2012 a uznesení sp. zn.

z 13. novembra 2012) s tým, že v zmysle jeho právneho názoru by bolo v rozpore s účelom

a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku

oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby

kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je preto vylúčené tento

zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa .

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že ak všeobecný

súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom,

a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva

na spravodlivý proces ().

S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutými rozsudkami krajského súdu a namietanými porušeniami označených práv

( a dohovoru), a preto sťažnosti sťažovateľky odmietol

pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažností bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnostných petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014