Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 69/2014
PDF · 210.47 KB
No categories available
I. ÚS 69/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené
pod sp. zn. Rvp 21472/2013 až sp. zn. Rvp 21490/2013 vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia
čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 16 CoE 137/2012 z 20. júna 2013, sp. zn. 4 CoE 231/2012 z 28. júna 2013,
sp. zn. 2 CoE 213/2013 zo 6. augusta 2013, sp. zn. 23 CoE 189/2013 z 5. augusta 2013,
sp. zn. 2 CoE 217/2013 zo 6. augusta 2013, sp. zn. 16 CoE 163/2012 z 31. júla 2013,
sp. zn. 3 CoE 147/2013 z 18. júla 2013, sp. zn. 19 CoE 28/2013 z 28. júna 2013,
sp. zn. 16 CoE 116/2013 z 12. júna 2013, sp. zn. 23 CoE 152/2013 z 12. augusta 2013,
sp. zn. 19 CoE 24/2013 z 28. júna 2013, sp. zn. 23 CoE 203/2013 z 5. augusta 2013,
sp. zn. 17 CoE 3/2013 z 25. júla 2013, sp. zn. 4 CoE 157/2012 z 28. júna 2013,
sp. zn. 11 CoE 98/2013 z 25. júla 2013, sp. zn. 16 CoE 156/2013 z 31. júla 2013
a sp. zn. 23 CoE 133/2013 z 22. júla 2013, ako aj postupom a uznesením Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 5 Er 1283/2008 z 24. apríla 2012, postupom a uzneseniami
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4 Er 1399/2008 z 28. marca 2012,
sp. zn. 4 Er 2795/2008 z 19. apríla 2013, sp. zn. 4 Er 343/2009 zo 7. februára 2013,
sp. zn. 4 Er 3127/2008 z 19. apríla 2013, sp. zn. 4 Er 329/2009 z 20. júna 2012,
sp. zn. 4 Er 170/2009 zo 6. februára 2013, postupom a uzneseniami Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 15 Er 485/2008 z 23. novembra 2011, sp. zn. 15 Er 48/2009
zo 14. januára 2013, sp. zn. 16 Er 2494/2007 z 5. októbra 2012, sp. zn. 15 Er 2293/2007
z 3. júla 2012, sp. zn. 16 Er 544/2007 z 10. októbra 2012, postupom a uzneseniami
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er 2950/2004 z 1. augusta 2012, sp. zn. 59 Er 189/2012
z 23. februára 2012, sp. zn. 61 Er 2143/2006 zo 6. mája 2013, sp. zn. 62 Er 15/2007
z 12. júla 2012 a postupom a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica
sp. zn. 1 Er 1513/2004 z 10. januára 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 21472/2013 až sp. zn. Rvp 21490/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 21472/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. septembra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 21472/2013 až sp. zn. Rvp 21490/2013, ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)
ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 137/2012 z 20. júna 2013,
sp. zn. 4 CoE 231/2012 z 28. júna 2013, sp. zn. 2 CoE 213/2013 zo 6. augusta 2013,
sp. zn. 23 CoE 189/2013 z 5. augusta 2013, sp. zn. 2 CoE 217/2013 zo 6. augusta 2013,
sp. zn. 16 CoE 163/2012 z 31. júla 2013, sp. zn. 3 CoE 147/2013 z 18. júla 2013,
sp. zn. 19 CoE 28/2013 z 28. júna 2013, sp. zn. 16 CoE 116/2013 z 12. júna 2013,
sp. zn. 23 CoE 152/2013 z 12. augusta 2013, sp. zn. 19 CoE 24/2013 z 28. júna 2013,
sp. zn. 23 CoE 203/2013 z 5. augusta 2013, sp. zn. 17 CoE 3/2013 z 25. júla 2013,
sp. zn. 4 CoE 157/2012 z 28. júna 2013, sp. zn. 11 CoE 98/2013 z 25. júla 2013,
sp. zn. 16 CoE 156/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 23 CoE 133/2013 z 22. júla 2013, ako aj
postupom a uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 5 Er 1283/2008
z 24. apríla 2012, postupom a uzneseniami Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
sp. zn. 4 Er 1399/2008 z 28. marca 2012, sp. zn. 4 Er 2795/2008 z 19. apríla 2013,
sp. zn. 4 Er 343/2009 zo 7. februára 2013, sp. zn. 4 Er 3127/2008 z 19. apríla 2013,
sp. zn. 4 Er 329/2009 z 20. júna 2012, sp. zn. 4 Er 170/2009 zo 6. februára 2013, postupom
a uzneseniami Okresného súdu Prievidza sp. zn. 15 Er 485/2008 z 23. novembra
2011, sp. zn. 15 Er 48/2009 zo 14. januára 2013, sp. zn. 16 Er 2494/2007 z 5. októbra 2012,
sp. zn. 15 Er 2293/2007 z 3. júla 2012, sp. zn. 16 Er 544/2007 z 10. októbra 2012, postupom
a uzneseniami Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er 2950/2004 z 1. augusta 2012,
sp. zn. 59 Er 189/2012 z 23. februára 2012, sp. zn. 61 Er 2143/2006 zo 6. mája 2013,
sp. zn. 62 Er 15/2007 z 12. júla 2012, postupom a uznesením Okresného súdu Považská
Bystrica sp. zn. 1 Er 1513/2004 z 10. januára 2013 (ďalej len „okresné súdy“ a „napadnuté
uznesenia okresných súdov“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa
stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce
tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou
zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe rozhodcovských rozsudkov
vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania. V ďalších prípadoch boli na základe
splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom
dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých
boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania
bolo uzneseniami okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté
o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky
svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti označených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich
nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň
poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa
na uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených okresných súdov
a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení
uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené
konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) z dôvodu
potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny
dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti
Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6
ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach,
navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore
a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 47 charty, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresných súdov a krajského
súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
podľa čl. 47 charty, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 21472/2013 až sp. zn. Rvp 21490/2013 z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K neprípustnosti sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 21477/2013
a sp. zn. Rvp 21490/2013
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 21474/2013 a sťažnosti vedenej
pod sp. zn. Rvp 21477/2013 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postupy
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a krajského súdu v totožných súdnych
(exekučných) konaniach a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv,
priznať rovnakú výšku finančného zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania.
V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 21477/2013 navyše sťažovateľka žiada vysloviť
porušenie aj ďalších práv vyplývajúcich z ústavy, resp. z dohovoru.
Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 21489/2013 a sťažnosti vedenej
pod sp. zn. Rvp 21490/2013 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postupy
Okresného súdu Považská Bystrica a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných)
konaniach a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv, priznať rovnakú
výšku finančného zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania. V sťažnosti vedenej pod
sp. zn. Rvp 21489/2013 navyše sťažovateľka žiada vysloviť porušenie aj ďalších práv
vyplývajúcich z ústavy, resp. z dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 21474/2013 bráni tomu,
aby vo veci prebiehalo ďalšie konanie vedené pod sp. zn. Rvp 21477/2013. Súčasne začatie
konania pod sp. zn. Rvp 21489/2013 bráni tomu, aby vo veci prebiehalo ďalšie konanie
vedené pod sp. zn. Rvp 21490/2013. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažností
vedených pod sp. zn. Rvp 21477/2013 a sp. zn. Rvp 21490/2013 ako neprípustných podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti
zakotvenému v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde. Na tomto závere nič nemení ani
skutočnosť, že sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 21477/2013 obsahuje rozsiahlejšiu
argumentáciu, ako aj formuláciu petitu ako sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 21474/2013,
rovnako sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 21489/2013 obsahuje rozsiahlejšiu argumentáciu,
ako aj formuláciu petitu ako sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 21490/2013.
II.C K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými
uzneseniami okresných súdov a im predchádzajúcim postupom
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolania ako
riadne opravné prostriedky (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.D K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
krajského súdu a im predchádzajúcim postupom
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný
súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia
okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou
označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach
možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa
týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako
vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných
rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,
R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011,
sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012,
sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012,
sp. zn. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013,
sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj
ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení
v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade
ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými
exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky
o pochybení v postupe okresného súdu a krajského súdu spočívajúcom v zastavení
uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti
Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy
pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej,
resp. pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a napadnutým
uzneseniam krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
ich zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014