Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)I. ÚS 162/2014
PDF · 199.33 KB
No categories available
I. ÚS 162/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o.,
Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela
Blyšťana, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu
a na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I a jeho rozhodnutím
sp. zn. 20 Er 2125/2011, postupom Krajského súdu v Košiciach v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 72/2012 a jeho uznesením z 11. júla 2012
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 3/2013 a jeho uznesením z 13. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013
doručená a podaniami zo 17. júla, 4. septembra a 23. decembra 2013doplnená sťažnosť
obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo aj
„oprávnená“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva na zákonného sudcu a na verejné prerokovanie veci v jej
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a rozhodnutiami v záhlaví uvedenými všeobecnými súdmi.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci
v oblasti poisťovníctva uzavrela 23. júla 2007 s P. K. (ďalej len „povinný“) poistnú zmluvu
č. 4244800148, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky
spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom.
Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky
proti povinnému a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom
Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 975/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti
povinnému zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné v sume 32 € s prísl.), na základe ktorého
ako exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému.
3. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky
o vymoženie sumy 32 € s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho výzvu predložila
poistnú zmluvu a všeobecné poistné podmienky tvoriace súčasť zmluvy, uznesením
sp. zn. 20 Er 2125/2011 z 29. februára 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa sťažovateľky okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale
nanovo konštruoval diametrálne odlišný skutkový stav bez súčinnosti s oprávnenou.
Okresný súd pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie totiž opakovane posudzoval
platnosť rozhodcovskej doložky, t. j. skutočnosť, ktorú posudzoval už v rozhodcovskom
konaní rozhodcovský súd, a to na základe vykonaného dokazovania s odlišným záverom,
ale bez akéhokoľvek vykonaného dokazovania.
4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie oprávnenej
sťažovateľky potvrdil uznesenie okresného súdu, s ktorého odôvodnením sa v celom
rozsahu stotožnil a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý jej
dovolanie pre neprípustnosť odmietol.
5. Rozhodnutie všeobecných súdov považuje sťažovateľka za arbitrárne,
nepreskúmateľné a ich závery za neodôvodnené, pričom ich nepreskúmateľnosť má podľa
sťažovateľky spočívať v tom, že žiaden zo súdov nevymedzil hranice dokazovania, teda
nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký
postup súdu už dokazovaním nie je. Ak exekučný súd posúdil obsah listín predložených
sťažovateľkou, a dospel k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd,
bolo v súlade so zásadou práva na spravodlivý proces nevyhnutné, aby mala oprávnená
možnosť sa k takému posúdeniu vyjadriť, najmä ak dôvodne očakávala nariadenie exekúcie
na podklade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. V tomto smere bolo
rozhodnutie exekučného súdu prekvapivým, a teda je porušením práva na spravodlivý
proces, ktoré v ďalšom procese neodstránili ani krajský súd či najvyšší súd.
Sťažovateľka dodala, že najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s jej argumentmi
formulovanými v ňou podanom dovolaní a podporujúcimi právny názor o potrebe
nariadenia pojednávania. Poukazovala pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 20 Cdo/1020/99 (R ČR č. 25/2002), ako aj na obsah rozhodnutia
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 57/04 tvrdiac, že výsledkom postupu
exekučného súdu je faktická nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho
účinkov. Opodstatnenosť podávanej sťažnosti ďalej sťažovateľka odvodzuje aj z uznesení
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012, sp. zn. I. ÚS 547/2012
zo 7. novembra 2012 a nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013.
Namieta aj skutočnosť, že dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym
spôsobom nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú poukázala
v podanom dovolaní (napríklad III. ÚS 192/06).
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že jej právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
listiny , právo na zákonného sudcu a na verejné prerokovanie veci v jej neprítomnosti podľa
čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a uzneseniami označených súdov porušené boli, tieto rozhodnutia všeobecných súdov zrušil
a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že sú splnené
podmienky na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z týchto
dôvodov.
11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného
súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.
12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému
uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,
v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.
13. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu
ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
14. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základné
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj
absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu.
15. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie
krajského súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.
Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením
okresného súdu sp. zn. 20 Er 2125/2011 z 29. februára 2012. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú
z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej
judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale
posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti (IV. ÚS 325/08).
16. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským
súdom (a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa
ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
17. Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu
„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných
opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu
materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy
v rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou
v tejto sťažnosti, aj keď nie podľa jej predstáv, t. j. v rámci konania pred okresným súdom,
ale v jeho celostnom priebehu.
18. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru,
že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor
napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu
či práva na spravodlivé súdne konanie.
19. Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky
poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej prace všeobecných súdov pri rozhodovaní
vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky
a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)
a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov
v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného
práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená
na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci
konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou
svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).
20. Keďže namietané rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu. K podobnému názoru – ako v tejto veci – ústavný súd dospel aj v konaní
o iných obdobných sťažnostiach (I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m. IV. ÚS 461/2012,
II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, resp.
III. ÚS 455/2013) a na uvedenom názore konajúceho senátu I. ÚS nemení nič ani
skutočnosť, že senát II. ÚS rozhodol 10. júla 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012
inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne
prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel
sťažovateľke – okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára 2013 vo veci
sp. zn. II. ÚS 160/2013 (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky
v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť – rozhodol bez toho, aby
zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 359/2012,
I. ÚS 332/2012, m. m. IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012,
III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013) a predmetnú vec ani nepredložil
podľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych
názorov senátov (k odchylnému právneho názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými
rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti, keďže ide
o kvázi meritórne rozhodnutie, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno
bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti
ústavného súdu, teda rozhodnutie per incuriam, ktoré senát I. ÚS nemusí nasledovať.
Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem
na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať
na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov a aj to zákonom
predvídaným spôsobom (§ 6 zákona o ústavnom súde). Pokiaľ takáto zmena nie je náležite
odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou zákonnou procedúrou, možno ju považovať
za akt jurisdikčnej svojvôle.
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú súvislosť
medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu na jednej strane a sťažovateľkou
označenými právami, a preto jej sťažnosti nevyhovel.
22. Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje
arbitrárnosťou či nezákonnosťou, takže ani argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti
nie je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa totiž dôsledne vysporiadal s námietkami
sťažovateľky týkajúcimi sa nedostatku právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy
zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne
právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
23. Ústavný súd konštatuje, že z uvedených dôvodov nebola zistená taká príčinná
súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu, napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a označenými základnými a inými právami sťažovateľky, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
25. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2014