Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o.,

Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela

Blyšťana, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení so základným právom na súdnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu

a na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I a jeho rozhodnutím

sp. zn. , postupom Krajského súdu v Košiciach v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. júla 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013

doručená a podaniami zo 17. júla, 4. septembra a 23. decembra 2013doplnená sťažnosť

obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo aj

„oprávnená“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) v spojení so základným

právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva na zákonného sudcu a na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozhodnutiami v záhlaví uvedenými všeobecnými súdmi.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci

v oblasti poisťovníctva uzavrela 23. júla 2007 s P. K. (ďalej len „povinný“) poistnú zmluvu

č. 4244800148, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky

spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom.

Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky

proti povinnému a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom

Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. z 8. marca 2010 o uložení povinnosti

povinnému zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné v sume 32 € s prísl.), na základe ktorého

ako exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému.

3. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky

o vymoženie sumy 32 € s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho výzvu predložila

poistnú zmluvu a všeobecné poistné podmienky tvoriace súčasť zmluvy, uznesením

sp. zn. z 29. februára 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa sťažovateľky okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale

nanovo konštruoval diametrálne odlišný skutkový stav bez súčinnosti s oprávnenou.

Okresný súd pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie totiž opakovane posudzoval

platnosť rozhodcovskej doložky, t. j. skutočnosť, ktorú posudzoval už v rozhodcovskom

konaní rozhodcovský súd, a to na základe vykonaného dokazovania s odlišným záverom,

ale bez akéhokoľvek vykonaného dokazovania.

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie oprávnenej

sťažovateľky potvrdil uznesenie okresného súdu, s ktorého odôvodnením sa v celom

rozsahu stotožnil a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý jej

dovolanie pre neprípustnosť odmietol.

5. Rozhodnutie všeobecných súdov považuje sťažovateľka za arbitrárne,

nepreskúmateľné a ich závery za neodôvodnené, pričom ich nepreskúmateľnosť má podľa

sťažovateľky spočívať v tom, že žiaden zo súdov nevymedzil hranice dokazovania, teda

nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký

postup súdu už dokazovaním nie je. Ak exekučný súd posúdil obsah listín predložených

sťažovateľkou, a dospel k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd,

bolo v súlade so zásadou práva na spravodlivý proces nevyhnutné, aby mala oprávnená

možnosť sa k takému posúdeniu vyjadriť, najmä ak dôvodne očakávala nariadenie exekúcie

na podklade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. V tomto smere bolo

rozhodnutie exekučného súdu prekvapivým, a teda je porušením práva na spravodlivý

proces, ktoré v ďalšom procese neodstránili ani krajský súd či najvyšší súd.

Sťažovateľka dodala, že najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s jej argumentmi

formulovanými v ňou podanom dovolaní a podporujúcimi právny názor o potrebe

nariadenia pojednávania. Poukazovala pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. (R ČR č. 25/2002), ako aj na obsah rozhodnutia

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. tvrdiac, že výsledkom postupu

exekučného súdu je faktická nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho

účinkov. Opodstatnenosť podávanej sťažnosti ďalej sťažovateľka odvodzuje aj z uznesení

ústavného súdu sp. zn. z 3. júla 2012, sp. zn.

zo 7. novembra 2012 a nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013.

Namieta aj skutočnosť, že dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym

spôsobom nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú poukázala

v podanom dovolaní (napríklad ).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že jej právo na súdnu

ochranu podľa v spojení s právom na súdnu ochranu podľa

listiny , právo na zákonného sudcu a na verejné prerokovanie veci v jej neprítomnosti podľa

a 2 , právo na spravodlivý proces podľa dohovoru postupom

a uzneseniami označených súdov porušené boli, tieto rozhodnutia všeobecných súdov zrušil

a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a dospel k záveru, že sú splnené

podmienky na jej odmietnutie podľa , a to z týchto

dôvodov.

11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

13. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu

ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

14. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základné

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu.

15. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie

krajského súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.

Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením

okresného súdu sp. zn. z 29. februára 2012. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú

z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (, ). Vo svojej ustálenej

judikatúre aj v nadväznosti na (ďalej len

„OSP“) ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale

posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti ().

16. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským

súdom (a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v tejto sťažnosti, aj keď nie podľa jej predstáv, t. j. v rámci konania pred okresným súdom,

ale v jeho celostnom priebehu.

18. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru,

že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor

napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu

či práva na spravodlivé súdne konanie.

19. Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky

poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej prace všeobecných súdov pri rozhodovaní

vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky

a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)

a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov

v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného

práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená

na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci

konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou

svojich rozhodnutí ( ).

20. Keďže namietané rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. K podobnému názoru – ako v tejto veci – ústavný súd dospel aj v konaní

o iných obdobných sťažnostiach (, , m. m. ,

, , , , resp.

) a na uvedenom názore konajúceho senátu I. ÚS nemení nič ani

skutočnosť, že senát II. ÚS rozhodol 10. júla 2013 vo veci sp. zn.

inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne

prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel

sťažovateľke – okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára 2013 vo veci

sp. zn. (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky

v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť – rozhodol bez toho, aby

zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. ,

, m. m. , , ,

, , ) a predmetnú vec ani nepredložil

podľa plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych

názorov senátov (k odchylnému právneho názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými

rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti, keďže ide

o kvázi meritórne rozhodnutie, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno

bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti

ústavného súdu, teda rozhodnutie per incuriam, ktoré senát I. ÚS nemusí nasledovať.

Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem

na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať

na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov a aj to zákonom

predvídaným spôsobom ( ). Pokiaľ takáto zmena nie je náležite

odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou zákonnou procedúrou, možno ju považovať

za akt jurisdikčnej svojvôle.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú súvislosť

medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu na jednej strane a sťažovateľkou

označenými právami, a preto jej sťažnosti nevyhovel.

22. Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje

arbitrárnosťou či nezákonnosťou, takže ani argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti

nie je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa totiž dôsledne vysporiadal s námietkami

sťažovateľky týkajúcimi sa nedostatku právomoci súdov [ ], že súdy

zaťažili konanie tzv. inou vadou [ ], že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom [ ].

23. Ústavný súd konštatuje, že z uvedených dôvodov nebola zistená taká príčinná

súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu, napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a označenými základnými a inými právami sťažovateľky, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto sťažnosť sťažovateľky podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

25. Podľa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014