Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 511/2014
PDF · 307.78 KB
No categories available
I. ÚS 511/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 18437/2013, sp. zn. Rvp 20161/2013,
sp. zn. Rvp 2273/2014, sp. zn. Rvp 2278/2014, sp. zn. Rvp 2284/2014, sp. zn.
Rvp 2287/2014, sp. zn. Rvp 2302/2014 až sp. zn. Rvp 2305/2014, sp. zn. Rvp 2654/2014,
sp. zn. Rvp 2668/2014, sp. zn. Rvp 2704/2014 až sp. zn. Rvp 2702/2014 a sp. zn.
Rvp 2717/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE 3/2013 z 24. januára
2013 (sp. zn. Rvp 2304/2014) a sp. zn. 16 CoE 173/2012 z 19. novembra 2012 (sp. zn.
Rvp 2305/2014), postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 14 CoE 341/2012 z 13. mája 2013 (sp. zn. Rvp 2302/2014), postupom a uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 1/2013 z 13. marca 2013 (sp. zn. Rvp 2668/2014),
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE 186/2012
z 23. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 18437/2013) a sp. zn. 15 CoE 183/2012
z 23. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 2303/2014) a postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 233/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 20161/2013),
sp. zn. 17 CoE 252/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 2273/2014), sp zn.
2 CoE 356/2012 z 31. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 2278/2014), sp. zn. 1 CoE 399/2012
z 30. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 2284/2014), sp. zn. 17 CoE 254/2012 z 29. novembra 2012
(sp. zn. Rvp 2287/2014), sp. zn. 14 CoE 380/2012 z 12. decembra 2012 (sp. zn.
Rvp 2654/2014), sp. zn. 1 CoE 516/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 2704/2014),
sp. zn. 13 CoE 215/2012 zo 4. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 2705/2014) a sp. zn.
41 CoE 160/2013 z 10. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 2717/2014), ako aj postupom a uzneseniami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Oboer 258/2013 z 29. októbra 2013
(sp. zn. Rvp 2304/2014), sp. zn. 4 ECdo 135/2013 z 24. októbra 2013 (sp. zn.
Rvp 2305/2014), sp. zn. 5 Oboer 266/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2302/2014),
sp. zn. 7 ECdo 173/2013 z 3. decembra 2013 (sp. zn. Rvp 2668/2014), sp. zn.
3 ECdo 45/2013 z 23. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 18437/2013), sp. zn. 4 ECdo 84/2013
z 20. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2303/2014), sp. zn. 3 ECdo 46/2013 zo 14. mája 2013
(sp. zn. Rvp 20161/2013), sp. zn. 7 ECdo 49/2013 z 8. novembra 2013 (sp. zn.
Rvp 2273/2014), sp. zn. 2 ECdo 109/2013 z 31. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 2278/2014),
sp. zn. 4 ECdo 98/2013 z 20. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2284/2014), sp. zn.
3 ECDo 61/2013 z 25. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2287/2014), sp. zn. 4 ECdo 72/2013
z 20. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2654/2014), sp. zn. 2 ECdo 41/2013
z 28. novembra 2013(sp. zn. Rvp 2704/2014), sp. zn. 2 ECdo 14/2013 z 28. novembra 2013
(sp. zn. Rvp 2705/2014) a sp. zn. 4 ECdo 185/2013 z 25. novembra 2013 (sp. zn.
Rvp 2717/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 18437/2013, sp. zn. Rvp 20161/2013, sp. zn. Rvp 2273/2014, sp. zn.
Rvp 2278/2014, sp. zn. Rvp 2284/2014, sp. zn. Rvp 2287/2014, sp. zn. Rvp 2302/2014
až sp. zn. Rvp 2305/2014, sp. zn. Rvp 2654/2014, sp. zn. Rvp 2668/2014, sp. zn.
Rvp 2704/2014 až sp. zn. Rvp 2702/2014 a sp. zn. Rvp 2717/2014 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18437/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. júna 2013,
5. augusta 2013, 11. marca 2014, 18. marca 2014 a 21. marca 2014 doručené sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE 3/2013 z 24. januára 2013 (sp. zn. Rvp 2304/2014)
a sp. zn. 16 CoE 173/2012 z 19. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 2305/2014), postupom
a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 CoE 341/2012 z 13. mája 2013 (sp. zn.
Rvp 2302/2014), postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 1/2013
z 13. marca 2013 (sp. zn. Rvp 2668/2014), postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 15 CoE 186/2012 z 23. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 18437/2013) a sp. zn.
15 CoE 183/2012 z 23. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 2303/2014) a postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 233/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn.
Rvp 20161/2013), sp. zn. 17 CoE 252/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 2273/2014),
sp zn. 2 CoE 356/2012 z 31. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 2278/2014), sp. zn. 1 CoE 399/2012
z 30. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 2284/2014), sp. zn. 17 CoE 254/2012 z 29. novembra 2012
(sp. zn. Rvp 2287/2014), sp. zn. 14 CoE 380/2012 z 12. decembra 2012 (sp. zn.
Rvp 2654/2014), sp. zn. 1 CoE 516/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 2704/2014),
sp. zn. 13 CoE 215/2012 zo 4. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 2705/2014) a sp. zn.
41 CoE 160/2013 z 10. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 2717/2014), (ďalej len „krajské súdy“
a „napadnuté uznesenia krajských súdov“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Oboer 258/2013
z 29. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 2304/2014), sp. zn. 4 ECdo 135/2013 z 24. októbra 2013
(sp. zn. Rvp 2305/2014), sp. zn. 5 Oboer 266/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn.
Rvp 2302/2014), sp. zn. 7 ECdo 173/2013 z 3. decembra 2013 (sp. zn. Rvp 2668/2014),
sp. zn. 3 ECdo 45/2013 z 23. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 18437/2013), sp. zn. 4 ECdo 84/2013
z 20. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2303/2014), sp. zn. 3 ECdo 46/2013 zo 14. mája 2013
(sp. zn. Rvp 20161/2013), sp. zn. 7 ECdo 49/2013 z 08. novembra 2013 (sp. zn.
Rvp 2273/2014), sp. zn. 2 ECdo 109/2013 z 31. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 2278/2014),
sp. zn. 4 ECdo 98/2013 z 20. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2284/2014), sp. zn.
3 ECDo 61/2013 z 25. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2287/2014), sp. zn. 4 ECdo 72/2013
z 20. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2654/2014), sp. zn. 2 ECdo 41/2013 z 28. novembra 2013
(sp. zn. Rvp 2704/2014), sp. zn. 2 ECdo 14/2013 z 28. novembra 2013 (sp. zn.
Rvp 2705/2014) a sp. zn. 4 ECdo 185/2013 z 25. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 2717/2014)
(ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej
boli dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách.
Na zabezpečenie úverov dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili sťažovateľkou
menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník
svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka
notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu iniciovala začatie exekučných konaní.
V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov v sťažovateľkou
napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajské
súdy následne po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdili
napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne a zároveň zamietli návrhy
sťažovateľky na prerušenie konania. Najvyšší súd dovolania sťažovateľky ako procesne
neprípustné odmietol, súčasne zamietol jej procesné návrhy na prerušenie dovolacích
konaní a zároveň zastavil konania o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniam krajských
súdov v časti týkajúcej sa zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,
poukazujúc pri tom na judikatúru iných európskych štátov (najmä Českej republiky, pozn.),
namieta, že postupom a uzneseniami tak krajských súdov, ako aj najvyššieho súdu boli
porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, v dohovore a charte,
pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky
najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie toho-ktorého dovolacieho konania
a nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) na posúdenie
prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má spotrebiteľ možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil inú fyzickú osobu na uznanie jeho
dlhu vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ako aj týkajúcu sa výkladu čl. 47
charty, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na
spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého,
v zmysle judikatúry už aj ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať
aj komunitárne právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho
práva.
Okrem toho podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva
na spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom
a uzneseniami krajských súdov, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu. V tejto
súvislosti sťažovateľka argumentovala nezohľadnením rozsudku súdneho dvora
z 21. februára 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-
472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol
vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach
navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo
všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo
nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,
aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto závery pôsobia „... ex tunc
minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla
právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“. V tejto súvislosti
sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v... ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku
toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili
nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález
ako platný exekučný titul.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádaným postupom a uzneseniami tak krajských súdov, ako aj postupom
a uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných
práv a práv zaručených v ústave, v dohovore a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil
krajským súdom na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom
prípade finančné zadosťučinenie v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle dikcie ustanovenia § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti
konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 18437/2013, sp. zn. Rvp 20161/2013, sp. zn. Rvp 2273/2014, sp. zn. Rvp 2278/2014,
sp. zn. Rvp 2284/2014, sp. zn. Rvp 2287/2014, sp. zn. Rvp 2302/20104 – Rvp 2305/2014,
sp. zn. Rvp 2654/2014, sp. zn. Rvp 2668/2014, sp. zn. Rvp 2704/2014 – Rvp 2702/2014
a sp. zn. Rvp 2717/2014 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj najvyššieho súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že
predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto rozhodnutia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
krajských súdov
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajské súdy rozhodujúce v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mali právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli notárske
zápisnice obsahujúce právny záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný
súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutia
okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné konania krajských súdov, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou
označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach
možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajských súdov obsahovalo, čo sa
týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajskými súdmi, obdobné závery, ako
vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd
je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajských súdov
v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach
sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 05. septembra 2012,
sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013
a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené
(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie
exekúcií.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajských súdov
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do dvoch
skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo
a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajských súdov, ktoré
jej v zmysle judikatúry súdneho dvora nedali možnosť vyjadriť sa k ním ex offo
konštatovaným záverom o vyhodnotení povinným udeleného splnomocnenia tretej osobe
určenej oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho
dlhu v zmluve formulárového typu ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade
sťažovateľka namieta, že napádanými postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo
porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo
na zákonného sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhom na prerušenie
dovolacích konaní pre účely predloženia ňou navrhovanej prejudiciálnej otázky súdnemu
dvoru.
V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky ústavný súd v prvom rade
podotýka, že z napádaných uznesení najvyššieho súdu nevyplýva, že by sťažovateľka
explicitne v rámci prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajských súdov podľa § 237
písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajské súdy jej nedali možnosť vyjadriť sa
k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatovali už aj okresné súdy, a to že udelenie
splnomocnenia povinným tretej osobe určenej oprávnenou pre účely spísania notárskej
zápisnice v mene povinného o uznaní jeho dlhu v zmluve formulárového typu, ktorej obsah
nemohol spotrebiteľ (povinný) ovplyvniť, je treba považovať za nekalú zmluvnú
podmienku. Inými slovami, keďže v napádaných dovolacích konaniach sťažovateľka
vyslovene nenamietala, že by jej uvedeným postupom krajských súdov bola odňatá
možnosť konať pred súdom (t. j. tento postup krajských súdov nepovažovala v dovolacom
konaní za pochybenie samotná sťažovateľka, pozn.), a keďže ani najvyšší súd v rámci svojej
ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu nepovažoval túto skutočnosť za takú,
ktorá by znamenala procesné pochybenie krajských súdov, t. j. nepovažoval ju za dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, z toho dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke
v napádaných uzneseniach ani explicitne nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je
síce povinný ex offo skúmať danosť dôvodov zmätočnosti zakladajúcich niektorý
z dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP, avšak v tomto smere dovolací súd vyjadruje
v rozhodnutí svoje negatívne stanovisko o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu
podľa § 237 OSP iba v reakcii na dovolaciu námietku účastníka konania. Inými slovami,
povedané k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa § 237 OSP nie je daný, sa dovolací súd
vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta vo svojom dovolaní samotný účastník
konania, a contrario, ak účastník konania nenamieta určitú skutočnosť ako dovolací dôvod
podľa § 237 OSP, tak dovolací súd síce danosť tohto dôvodu ex offo preskúma, avšak
v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní nevyjadruje, resp. a contrario,
bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne v rámci svojej ex offo
prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim dovolacím dôvodom
Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa
k sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu
krajských súdov nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore
so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru súdneho dvora, na ktorú
poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil, práve
naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti nevzhliadol
dôvod dovolania podľa § 237 OSP, a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani
nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.
Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej
v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím
o posúdení zmluvnej podmienky ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť
sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku súdneho dvora vo veci
Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný
súd pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia
exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení
okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila.
Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie
spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa
(prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby
bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.
Pre ústavnú udržateľnosť napádaných postupov a uznesení postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného
preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol
v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva
zaručeného aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádanými postupmi
a uzneseniami najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky
na spravodlivý súdny proces, a preto jej sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnené
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V zmysle druhej skupiny námietok sťažovateľky proti napádaným postupom
a uzneseniam najvyššieho súdu malo byť porušené jej základné právo a právo
na spravodlivý súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd
nevyhovel jej návrhom na prerušenie napádaných konaní na účely začatia prejudiciálneho
konania pred súdnym dvorom EÚ.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so súdnym dvorom pri výklade
práva Európskej únie.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva Európskej únie a judikatúry súdneho dvora Európskej únie vyplýva viacero výnimiek
z povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.:
Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA
EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená súdnym
dvorom alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre súdneho dvora bez zreteľa
na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné
pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať
právo Európskej únie, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu
prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť
s prejudiciálnou otázkou na súdny dvor.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).
Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu
o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového
ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej
aplikácie práva Európskej únie.
Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré
dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru, nepredstavuje
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku
z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal
pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by
bola svojvoľne popretá právomoc súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle
ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo
v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu
alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr.
sp. zn. IV. ÚS 108/2010), bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v daných prípadoch
nebolo povinnosťou najvyššieho súdu predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru a či
v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou
označených základných práv a práv.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť
otázok, ktoré súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS
163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci
nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
V uvedených prípadoch najvyšší súd svoje rozhodnutia nepredložiť súdnemu dvoru
prejudiciálnu otázku ohľadne kvalifikácie splnomocnenia udeleného povinným tretej osobe
určenej vopred oprávnenou (sťažovateľkou) v zmluve formulárového typu pre účely
spísania notárskej zápisnice (exekučného titulu) o uznaní dlhu povinného, ako neprijateľnej
zmluvnej podmienky odôvodnil tým, že na daný prípad aplikovali všeobecné súdy
vnútroštátne právne normy, do ktorých bol transponovaný obsah príslušných noriem
Európskej únie, takže tu nevznikla potreba iniciovať prejudiciálne konanie o výklade práva
EÚ, ktoré v daných prípadoch priamo aplikované nebolo. Vzhľadom na existenciu
judikatúry súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
(úlohou súdneho dvora nie je podávať výklad na riešenie konkrétneho sporu, ktorý nemá
komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa dostane do výrazného nepomeru
rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej strane a dodávateľa na strane druhej, a to
v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v daných prípadoch bola
v intenciách uvedeného výkladu aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené
dôvody podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných
veciach, bez potreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutých uznesení najvyššieho súdu
poznamenáva, že najvyšší súd svoj záver o neodstrániteľnom nedostatku podmienok
konania o odvolaní sťažovateľky (ktorý ho viedol k zastaveniu konaní o odvolaní
sťažovateľky proti uzneseniam krajských súdov v častiach týkajúcich sa zamietnutia jej
návrhov na prerušenie konaní) odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom. Žiada sa
však zároveň zdôrazniť, že sťažovateľka v sťažnosti argumentáciu vyvracajúcu správnosť
a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu nepredkladala.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho
súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol, pričom o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už ústavný súd
vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014