Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 511/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. a sp. zn.

Rvp 2717/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24. januára

2013 (sp. zn. ) a sp. zn. z 19. novembra 2012 (sp. zn.

), postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 13. mája 2013 (sp. zn. ), postupom a uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 13. marca 2013 (sp. zn. ),

postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 23. novembra 2012 (sp. zn. ) a sp. zn.

z 23. novembra 2012 (sp. zn. ) a postupom a uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. novembra 2012 (sp. zn. ),

sp. zn. z 29. novembra 2012 (sp. zn. ), sp zn.

z 31. októbra 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 30. októbra 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. novembra 2012

(sp. zn. ), sp. zn. z 12. decembra 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 29. novembra 2012 (sp. zn. ),

sp. zn. zo 4. októbra 2012 (sp. zn. ) a sp. zn.

z 10. apríla 2013 (sp. zn. ), ako aj postupom a uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. októbra 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 24. októbra 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 29. novembra 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 3. decembra 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 23. apríla 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 20. novembra 2013 (sp. zn. ), sp. zn. zo 14. mája 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 8. novembra 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 31. októbra 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 20. novembra 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 25. novembra 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 20. novembra 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 28. novembra 2013(sp. zn. ), sp. zn. z 28. novembra 2013

(sp. zn. ) a sp. zn. z 25. novembra 2013 (sp. zn.

) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. júna 2013,

5. augusta 2013, 11. marca 2014, 18. marca 2014 a 21. marca 2014 doručené sťažnosti

obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24. januára 2013 (sp. zn. )

a sp. zn. z 19. novembra 2012 (sp. zn. ), postupom

a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 13. mája 2013 (sp. zn.

), postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 13. marca 2013 (sp. zn. ), postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 23. novembra 2012 (sp. zn. ) a sp. zn.

z 23. novembra 2012 (sp. zn. ) a postupom a uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. novembra 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 29. novembra 2012 (sp. zn. ),

sp zn. z 31. októbra 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 30. októbra 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. novembra 2012

(sp. zn. ), sp. zn. z 12. decembra 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 29. novembra 2012 (sp. zn. ),

sp. zn. zo 4. októbra 2012 (sp. zn. ) a sp. zn.

z 10. apríla 2013 (sp. zn. ), (ďalej len „krajské súdy“

a „napadnuté uznesenia krajských súdov“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 24. októbra 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 29. novembra 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 3. decembra 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 23. apríla 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 20. novembra 2013 (sp. zn. ), sp. zn. zo 14. mája 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 08. novembra 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 31. októbra 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 20. novembra 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 25. novembra 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 20. novembra 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 28. novembra 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 28. novembra 2013 (sp. zn.

) a sp. zn. z 25. novembra 2013 (sp. zn. )

(ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej

boli dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách.

Na zabezpečenie úverov dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili sťažovateľkou

menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník

svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka

notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,

na podklade tohto exekučného titulu iniciovala začatie exekučných konaní.

V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov v sťažovateľkou

napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajské

súdy následne po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdili

napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne a zároveň zamietli návrhy

sťažovateľky na prerušenie konania. Najvyšší súd dovolania sťažovateľky ako procesne

neprípustné odmietol, súčasne zamietol jej procesné návrhy na prerušenie dovolacích

konaní a zároveň zastavil konania o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniam krajských

súdov v časti týkajúcej sa zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania.

V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,

poukazujúc pri tom na judikatúru iných európskych štátov (najmä Českej republiky, pozn.),

namieta, že postupom a uzneseniami tak krajských súdov, ako aj najvyššieho súdu boli

porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, v dohovore a charte,

pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky

najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie toho-ktorého dovolacieho konania

a nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) na posúdenie

prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku

považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má spotrebiteľ možnosť

kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil inú fyzickú osobu na uznanie jeho

dlhu vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ako aj týkajúcu sa výkladu čl. 47

charty, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na

spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého,

v zmysle judikatúry už aj ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať

aj komunitárne právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho

práva.

Okrem toho podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva

na spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom

a uzneseniami krajských súdov, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu. V tejto

súvislosti sťažovateľka argumentovala nezohľadnením rozsudku súdneho dvora

z 21. februára 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-

472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol

vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach

navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo

všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo

nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,

aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto závery pôsobia „... ex tunc

minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla

právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“. V tejto súvislosti

sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v... ako aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku

toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili

nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález

ako platný exekučný titul.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádaným postupom a uzneseniami tak krajských súdov, ako aj postupom

a uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných

práv a práv zaručených v ústave, v dohovore a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil

krajským súdom na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom

prípade finančné zadosťučinenie v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle dikcie ustanovenia môže súd v záujme hospodárnosti

konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. – ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. –

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj najvyššieho súdu, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že

predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto rozhodnutia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami

krajských súdov

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajské súdy rozhodujúce v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mali právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli notárske

zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný

súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutia

okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné konania krajských súdov, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou

označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach

možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajských súdov obsahovalo, čo sa

týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajskými súdmi, obdobné závery, ako

vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd

je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajských súdov

v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje

s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 05. septembra 2012,

sp. zn. z 15. januára 2013, sp. zn. z 26. júna 2013

a sp. zn. z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v stovkách prípadov, pretože

rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené

(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie

exekúcií.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných

sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajských súdov

odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami

najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do dvoch

skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo

a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajských súdov, ktoré

jej v zmysle judikatúry súdneho dvora nedali možnosť vyjadriť sa k ním ex offo

konštatovaným záverom o vyhodnotení povinným udeleného splnomocnenia tretej osobe

určenej oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho

dlhu v zmluve formulárového typu ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade

sťažovateľka namieta, že napádanými postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo

porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo

na zákonného sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhom na prerušenie

dovolacích konaní pre účely predloženia ňou navrhovanej prejudiciálnej otázky súdnemu

dvoru.

V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky ústavný súd v prvom rade

podotýka, že z napádaných uznesení najvyššieho súdu nevyplýva, že by sťažovateľka

explicitne v rámci prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajských súdov podľa § 237

písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajské súdy jej nedali možnosť vyjadriť sa

k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatovali už aj okresné súdy, a to že udelenie

splnomocnenia povinným tretej osobe určenej oprávnenou pre účely spísania notárskej

zápisnice v mene povinného o uznaní jeho dlhu v zmluve formulárového typu, ktorej obsah

nemohol spotrebiteľ (povinný) ovplyvniť, je treba považovať za nekalú zmluvnú

podmienku. Inými slovami, keďže v napádaných dovolacích konaniach sťažovateľka

vyslovene nenamietala, že by jej uvedeným postupom krajských súdov bola odňatá

možnosť konať pred súdom (t. j. tento postup krajských súdov nepovažovala v dovolacom

konaní za pochybenie samotná sťažovateľka, pozn.), a keďže ani najvyšší súd v rámci svojej

ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu nepovažoval túto skutočnosť za takú,

ktorá by znamenala procesné pochybenie krajských súdov, t. j. nepovažoval ju za dôvod

prípustnosti dovolania podľa , z toho dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke

v napádaných uzneseniach ani explicitne nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je

síce povinný ex offo skúmať danosť dôvodov zmätočnosti zakladajúcich niektorý

z dovolacích dôvodov podľa , avšak v tomto smere dovolací súd vyjadruje

v rozhodnutí svoje negatívne stanovisko o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu

podľa iba v reakcii na dovolaciu námietku účastníka konania. Inými slovami,

povedané k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa nie je daný, sa dovolací súd

vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta vo svojom dovolaní samotný účastník

konania, a contrario, ak účastník konania nenamieta určitú skutočnosť ako dovolací dôvod

podľa , tak dovolací súd síce danosť tohto dôvodu ex offo preskúma, avšak

v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní nevyjadruje, resp. a contrario,

bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne v rámci svojej ex offo

prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim dovolacím dôvodom

podľa .

Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa

k sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu

krajských súdov nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore

so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru súdneho dvora, na ktorú

poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil, práve

naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti nevzhliadol

dôvod dovolania podľa , a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani

nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.

Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej

v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho

vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím

o posúdení zmluvnej podmienky ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť

sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku súdneho dvora vo veci

Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný

súd pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia

exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení

okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila.

Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie

spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa

(prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby

bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.

Pre ústavnú udržateľnosť napádaných postupov a uznesení postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného

preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol

v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva

zaručeného aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádanými postupmi

a uzneseniami najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces, a preto jej sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnené

odmietol ( ).

V zmysle druhej skupiny námietok sťažovateľky proti napádaným postupom

a uzneseniam najvyššieho súdu malo byť porušené jej základné právo a právo

na spravodlivý súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd

nevyhovel jej návrhom na prerušenie napádaných konaní na účely začatia prejudiciálneho

konania pred súdnym dvorom EÚ.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so súdnym dvorom pri výklade

práva Európskej únie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva Európskej únie a judikatúry súdneho dvora Európskej únie vyplýva viacero výnimiek

z povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.:

Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA

EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená súdnym

dvorom alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné

pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať

právo Európskej únie, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu

o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového

ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej

aplikácie práva Európskej únie.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré

dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru, nepredstavuje

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku

z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by

bola svojvoľne popretá právomoc súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle

ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo

v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu

alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr.

sp. zn. ), bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v daných prípadoch

nebolo povinnosťou najvyššieho súdu predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru a či

v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou

označených základných práv a práv.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť

otázok, ktoré súdnemu dvoru položí (napr. , , II. ÚS

163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci

nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru (m. m. ).

V uvedených prípadoch najvyšší súd svoje rozhodnutia nepredložiť súdnemu dvoru

prejudiciálnu otázku ohľadne kvalifikácie splnomocnenia udeleného povinným tretej osobe

určenej vopred oprávnenou (sťažovateľkou) v zmluve formulárového typu pre účely

spísania notárskej zápisnice (exekučného titulu) o uznaní dlhu povinného, ako neprijateľnej

zmluvnej podmienky odôvodnil tým, že na daný prípad aplikovali všeobecné súdy

vnútroštátne právne normy, do ktorých bol transponovaný obsah príslušných noriem

Európskej únie, takže tu nevznikla potreba iniciovať prejudiciálne konanie o výklade práva

EÚ, ktoré v daných prípadoch priamo aplikované nebolo. Vzhľadom na existenciu

judikatúry súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu „nekalá zmluvná podmienka“

(úlohou súdneho dvora nie je podávať výklad na riešenie konkrétneho sporu, ktorý nemá

komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa dostane do výrazného nepomeru

rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej strane a dodávateľa na strane druhej, a to

v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v daných prípadoch bola

v intenciách uvedeného výkladu aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené

dôvody podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných

veciach, bez potreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutých uznesení najvyššieho súdu

poznamenáva, že najvyšší súd svoj záver o neodstrániteľnom nedostatku podmienok

konania o odvolaní sťažovateľky (ktorý ho viedol k zastaveniu konaní o odvolaní

sťažovateľky proti uzneseniam krajských súdov v častiach týkajúcich sa zamietnutia jej

návrhov na prerušenie konaní) odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom. Žiada sa

však zároveň zdôrazniť, že sťažovateľka v sťažnosti argumentáciu vyvracajúcu správnosť

a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu nepredkladala.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho

súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol, pričom o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už ústavný súd

vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické

rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014