Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
499/435619.fc87e4.pdf
PDF · 187.46 KB
No categories available
5Oboer/266/2013
Najvyšší súd 5Oboer 266/2013
Slovenskej republiky 5OboE 106/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému V. M., nar. X., o vymoženie
224,06 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.
3 Er 152/2004, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 13. mája 2013, č. k. 14 CoE 341/2012-55 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 13. mája 2013, č. k. 14 CoE 341/2012-55, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 13. mája 2013, č. k. 14 CoE 341/2012-55, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania z a s t a v u j e .
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Spišská Nová Ves 5. januára 2005 poveril súdneho exekútora, aby
vykonal exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 23. júla 2004 notárom JUDr. J. K.
pod sp. zn.: N 1048/2004, NZ 60305/2004.
Uznesením z 9. augusta 2012, č. k. 3 Er 152/2004-23, Okresný súd Spišská Nová Ves
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.
Prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že na základe návrhu oprávneného
a žiadosti súdneho exekútora vydal súd 5. januára 2005 poverenie na vykonanie exekúcie
pre súdneho exekútora Ing. Bc. K. M.. Exekučným titulom bola notárska zápisnica sp. zn.:
N 1048/2004, NZ 60305/2004 z 23. júla 2004 spísaná na Notárskom úrade notárky JUDr. J.
K. so sídlom v B.. Oprávnený podaním z 31. mája 2012 žiadal o zmenu exekútora a navrhol
poveriť vykonaním exekúcie Exekútorský úrad JUDr. R. K. Z obsahu uvedenej notárskej
zápisnice súd prvého stupňa zistil, že v zmluve o úvere, uzavretej medzi oprávneným
a povinným dňa 29. januára 2004, povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie
predmetnej notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v mene povinného uznal
záväzok z uvedeného úveru tak, aby notárska zápisnica bola vykonateľným exekučným
titulom na súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., príp. exekúciu podľa § 41
ods. 2 Exekučného poriadku na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej
zostatku v prípade čiastočného splnenia dlhu) a jeho príslušenstva.
Zároveň z notárskej zápisnice súd prvého stupňa zistil, že spísania uvedenej zápisnice
sa zúčastnil Mgr. B. Ž. ako advokátsky koncipient na základe substitučnej plnej moci, ktorá
mu bola udelená 2. januára 2003 Mgr. T. K., advokátom v B. podľa § 12 ods. 2 zákona č.
132/1990 Zb. o advokácii, teda bol splnomocnený k procesným úkonom podľa vyššie
uvedeného citovaného uznesenia. Bol splnomocnený na uznanie záväzku dlžníka z úverovej
zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala podľa § 274 písm. e/ O. s. p., resp. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu
na celý dlžníkov majetok do výšky vzniknutej pohľadávky, vrátane jej príslušenstva
a všetkých nákladov spojených s jej zabezpečením a vymáhaním. Toto plnomocenstvo udelil
Mgr. T. K. na všetky právne úkony spojené s vybavením vyššie uvedenej záležitosti, a to
na dobu neurčitú, pričom plnomocenstvo malo platiť až do jeho odvolania.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 274 písm. e/ O. s. p., § 41 ods. 2 písm.
c/, § 44 ods. 8 a ods. 9, § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 33 ods. 2,
§ 33a ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 12 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb.
o advokácii (platného v čase udelenia plnomocenstva) a uviedol, že advokát Mgr. T. K.
splnomocnil Mgr. B. Ž. ako advokátskeho koncipienta na uznanie záväzku dlžníka z úverovej
zmluvy bez toho, aby mal na takýto úkon od povinného súhlas. Pod bodom 3. notárskej
zápisnice hmotnoprávny úkon o uznaní dlhu Mgr. B. Ž., advokátskym koncipientom, nemá
pre túto exekúciu žiaden význam. Súd prvého stupňa zároveň poukázal i na kolíziu záujmov,
pretože povinný splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice Mgr. T. K., ktorý zastupuje
oprávneného v exekučnom konaní. Notárska zápisnica nebola exekučným titulom,
neobsahovala formálne náležitosti podľa § 41 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku, a preto
na základe tejto notárskej zápisnice nemohla byť exekúcia vedená. Z týchto dôvodov súd
prvého stupňa podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a súčasne exekučné konanie zastavil. Oprávnený požiadal o zmenu
súdneho exekútora. Keďže súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju
zastavil, návrh na zmenu exekútora zamietol. O trovách exekúcie súd prvého stupňa rozhodol
podľa § 196, § 197 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa nezaviazal účastníkov
uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, pretože súdny exekútor si trovy exekučného
konania neuplatnil.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 13. mája 2013, č. k.
14 CoE 341/2012-55 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil, návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol, odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora odmietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Odvolací súd v odôvodení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa zamietol návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Ustanovenia § 44 ods. 6 a ani iné ustanovenie
Exekučného poriadku odvolanie proti rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora nepripúšťa,
preto odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol odvolanie oprávneného proti
napadnutému uzneseniu vo výroku o zmene súdneho exekútora, pretože odvolanie smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie v exekučnom konaní prípustné. Odvolací
súd sa preto ani nemohol meritórne zaoberať odvolaním oprávneného v tejto časti
rozhodnutia.
V ďalšej časti odôvodnenia sa odvolací súd zaoberal odvolaním oprávneného
vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie. V tejto súvislosti súd
poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, § 22 ods. 1 a ods. 2, § 23 a § 31
ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v posudzovanom prípade bol povinný nútený
súčasne na predtlači zmluvy o úvere splnomocniť na zastupovanie pri vyhlásení o uznaní
právneho záväzku Mgr. T. K., ktorého určil práve oprávnený a v ktorom ho splnomocnil na
spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu. Za takejto situácie je tu zjavný
rozpor záujmov medzi splnomocnencom advokátom Mgr. T. K. (a teda aj jeho advokátskym
koncipientom Mgr. B. Ž.) a povinným ako splnomocniteľom, čo vylučuje možnosť vzniku
platnej dohody o plnomocenstve. Navyše v notárskej zápisnici ako exekučnom titule, ktorú
oprávnený predložil, chýba nepochybný relevantný prejav vôle dlžníka splnomocniť advokáta
Mgr. T. K. na vykonanie vyhlásenia v jeho mene. Už samotná táto skutočnosť predstavuje
vadu exekučného titulu, ktorá bráni v možnosti vydať exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie na základe takejto notárskej zápisnice. Uvedené závery o neplatnosti
splnomocnenia, ako aj o chýbajúcich náležitostiach notárskej zápisnice mali za následok
záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu a táto skutočnosť je
dostatočným dôvodom pre zastavenie exekúcie.
Odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia poukázal na ust. § 33 ods. 2,
§ 33a Občianskeho zákonníka a § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a uviedol, že
z uvedených ustanovení vyplýva, že ustanovenie ďalšieho zástupcu, ktorý je splnomocnený
na konanie v mene a na účet pôvodného zastúpeného, možno subdelegovať iba vtedy, keď to
výslovne vyplýva z plnomocenstva, čo v danom prípade absentovalo. Ohľadne poverenia
advokáta Mgr. T. K. a ďalšej osoby Mgr. B. Ž. odvolací súd doplnil, že advokát Mgr. T. K.
bol splnomocnený na konkrétny úkon podľa ustanovenia § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka
a nie podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii (nejde o zmluvu o právnej pomoci), preto tu
nemožno aplikovať § 16 ods. 1 a ods. 2 tohto zákona o zastúpení advokáta iným advokátom,
alebo koncipientom.
Na základe uvedeného odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa správne
exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú, pretože
toto exekučné konanie nemá spôsobilý exekučný titul a je tu teda iný dôvod, pre ktorý ju
nemožno vykonať.
K ďalšej námietke oprávneného, týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok
exekučného konania, odvolací súd uviedol, že prihliadať na splnenie podmienok konania je
úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súdu prvého
stupňa bol v priebehu exekúcie predložený návrh na zmenu súdneho exekútora a súd
pri rozhodovaní o tomto návrhu zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom
a exekúcia nezákonná, podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu
zastaviť aj bez návrhu. Nedostatok spôsobilosti notárskej zápisnice byť exekučným titulom je
tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý v konaní nemožno
odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené.
Odvolací súd z týchto dôvodov už považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími
nedostatkami exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil, pretože predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným
titulom.
Zaoberajúc sa návrhom oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a návrhom na predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na základe
článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok odvolací súd
dospel k záveru, že v prejednávanom prípade neexistoval dôvod obrátiť sa s predbežnou
otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ a návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol. Odvolací súd poukázal aj na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa
ktorého exekučné konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný
dôvod na prerušenie exekučného konania podľa návrhu oprávneného, podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
V súvislosti s odmietnutím odvolania proti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora odvolací súd v odôvodení poukázal na ust. § 30 ods. 1
Exekučného poriadku a konštatoval, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora
s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku,
že súdny exekútor svoju činnosť, spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí,
bude vykonávať nezávisle a nestranne podľa § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny
exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže
oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom
exekučného konania. Skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. R. K. bol zamestnancom
účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo vyplýva z Nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. III. US 322/2010 z 13. apríla 2011, je okolnosťou vylučujúcou ho
z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je podľa § 30 ods. 3
Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora
z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený
a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku). Preto
súdny exekútor JUDr. R. K. nemôže vykonávať predmetnú exekúciu pre oprávneného.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 2 O. s. p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a súdnemu exekútorovi a povinnému
preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.)
c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
d) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže
rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd
v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho
konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálne otázky v znení, aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol,
aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti
napadnutého uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 13. mája 2013, sp. zn.
14 CoE 341/2012, a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že
napadnuté rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí
právneho štátu je vylúčený.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti,
ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil
predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne
poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie
dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a)
výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., oprávneným napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 350/2012 z 15. mája 2013,
sp. zn. 5 Oboer 47/2013 z 21. októbra 2013 a sp. zn. 5 Oboer 29/2013 z 19. septembra 2013
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 205/2011 z 1. februára 2012 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví
za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej
vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica – z dôvodov vysvetlených už
súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Nedôvodnou je i námietka oprávneného, že mu súdy svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne
pojednávanie. Toto ustanovenie však (účinné od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012)
ustanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu
zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, a teda exekúciu vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. So zreteľom
na účinnosť ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (iba do 31. decembra 2012), nebolo by
možné (vo vytýkanom smere) dosiahnuť žiadnu nápravu ani zrušením dovolaním
napadnutého rozhodnutia. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že dané ustanovenie je svojím
charakterom procesné a na rozdiel od hmotného práva platí zásada, že v prípade procesných
predpisov sa postupuje podľa procesných predpisov účinných v čase úkonov súdu.
Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade zrušenia rozhodnutí odvolacieho aj prvostupňového
súdu, by tieto neboli povinné nariadiť vo veci ústne pojednávanie, pretože ust. § 57 ods. 5
Exekučného poriadku už nie je účinné.
V danom prípade síce konanie je postihnuté inou vadou, avšak táto vada nemala
za následok neprávne rozhodnutie vo veci. Iná vada konania (ust. § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.) je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia
o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného
dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli
opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O. s. p.).
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnený podal proti napadnutému uzneseniu
odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých
môže konať (§ 103 O. s. p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, ktorým
odvolací súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania.
Podľa § 201 O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských
súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávneného na prerušenie konania,
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu, napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnený napadol predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p.,
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávneným proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným
ustanovením Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o tomto opravnom prostriedku
zastavil bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. Oprávnený zavinil, že
konanie muselo byť zastavené. Povinnému však náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo
v tomto konaní je žiadne nevznikli a ani nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. novembra 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová