Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/370/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., právne zastúpenej F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: M. Č., nar. X., bytom P.,

o vymoženie sumy 239,-- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa

pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 20. augusta 2012, č. k. -64, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania

o d m i e t a .

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 22. decembra 2003, požiadal

oprávnený súdneho exekútora Ing. Bc. K. M. o vykonanie exekúcie vo svoj prospech,

na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica Notárskeho úradu JUDr. O. Ď.,

so sídlom G., č. N 3629/2003, NZ 91686/2003 zo dňa 13. októbra 2003.

Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Stará Ľubovňa

poverením č. 5710 006850 * zo dňa 13. januára 2004.

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením zo dňa 18. januára 2012, č. k.: -37

zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekúciu vyhlásil za neprípustnú

2

a exekúciu v celom rozsahu zastavil. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá

nárok na náhradu trov konania. Súd priznal trovy exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške

96,15 eur.

Prvostupňový súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že jedným

z predpokladov na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul, ktorý musí byť

vykonateľný. Každé rozhodnutie, aj iný titul, na základe ktorého sa exekúcia navrhuje, musí

byť podrobený skúmaniu, či sú splnené podmienky formálnej i materiálnej vykonateľnosti.

Notárska zápisnica, tvoriaca exekučný titul v konaní, bola notárom spísaná na podnet

advokátskeho koncipienta Mgr. T. K., advokáta, splnomocneného dlžníkom splnomocnením

obsiahnutým v zmluve o úvere. Celý text splnomocnenia vrátane osoby splnomocnenca je

v štandardnej formulárovej zmluve o úvere predtlačený. Dlžník splnomocnil týmto

splnomocnením Mgr. T. K., okrem iného aj na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného

titulu, t. j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru uvedeného v zmluve tak, aby sa

notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo exekúciu

na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Podľa

splnomocnenia notárska zápisnica bude obsahovať právny záväzok, označenie osoby

oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet, dobu plnenia a súhlas osoby povinnej

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom pre súdny výkon rozhodnutia

alebo exekúciu.

Povinná pri spísaní notárskej zápisnice prítomná nebola. Splnomocnenie udelené

povinnou v zmluve o úvere je koncipované široko a všeobecne. Zo splnomocnenia nie je

možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú a následne

posúdiť, či splnomocnenec konal v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať,

či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi, alebo či splnomocnenec prekročil

svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli

vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému ( a ). Povinná

splnomocnila tretiu osobu, aby v jej mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo

možné predpokladať. Tým sa povinná vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný

záväzok, ktorý vznikne, či nevznikne v budúcnosti. Povinnej bolo už v tom čase, kedy

záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku

uznaného dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý

a určiteľný a navyše nemožno ani predpokladať, či určité významné okolnosti vôbec

v budúcnosti nastanú. Zástupca povinnej navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený,

pričom povinnú tým zaviazal k povinnosti splatiť dlh v lehote, o ktorej nemohla mať

vedomosť. Okrem toho záujmy zástupcu povinnej sú v rozpore so záujmami zastúpeného

( ). Zmluvná voľnosť pri zvolení si splnomocneného

zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri jedinej možnej variante konkrétneho mena

zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy

o úvere nemožno o slobodnej vôli dlžníka pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je

spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude

hájiť záujem povinnej, ako aj slobodná voľba pri výbere splnomocnenca. Zástupca konal

zákonom nedovoleným spôsobom, ak podpísal zápisnicu za povinnú. Všetky tieto

skutočnosti, ako aj každá z nich sama osebe spôsobuje absolútnu neplatnosť udeleného

plnomocenstva. Zákonom zamýšľané právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná

moc. Ak plná moc udelená v zmluve o úvere nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica

materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou

osobou. Z takto vykonaného právneho úkonu nevyplynuli právne účinky pre osobu, v mene

ktorej splnomocnenec konal, a teda táto notárska zápisnica neobsahuje záväzok povinnej

osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou. Súd prvého stupňa preto citujúc ust. § 57

ods. 1 písm. g/ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu po vyhlásení za neprípustnú

zastavil.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Prešove ako súd odvolací.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením zo dňa 20. augusta 2012, č. k.

-64 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219

ods. 1 ako vecne správne potvrdil. Zároveň rozhodol, že oprávnený nemá právo

na náhradu trov odvolacieho konania a povinnej a súdnemu exekútorovi ich náhradu

nepriznal. Návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu

zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani

v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,

odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkázal.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia bolo potrebné poukázať

na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 6. júna 2003 uzatvorili zmluvu o úvere, súčasťou

ktorej vo forme predtlače bol uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. T. K. povinnou na

uznanie záväzku z úveru v mene povinnej v notárskej zápisnici ako exekučného titulu tak, aby

sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Takto udelené plnomocenstvo

sa za platný právny úkon označiť nedá, a preto advokát Mgr. T. K. nemohol pred notárom

platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice v mene povinnej, a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpenej

v zmysle ust. . Podľa tohto ustanovenia zastupovať iného

nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten záujmy ktorého sú v

rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor zo záujmami povinnej spočíva v tom, že

jej právny zástupca, ktorý mal povinnú pri uznaní dlhu a spisovaní notárskej zápisnice

zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že

povinná si nemohla Mgr. T. K. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Keďže ust. nikdy nebolo zaradené medzi prípady

relatívnej neplatnosti ( ) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu

bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Právny

úkon urobený zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ust. § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka je v zmysle ust. absolútne neplatný. Ak

v prejednávanej veci advokát Mgr. T. K. nedisponoval platným plnomocenstvom, nemohol

v mene povinnej uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Notárska zápisnica, predložená oprávneným, nespĺňa podmienky

materiálne vykonateľného exekučného titulu, a to preto, lebo bola spísaná na základe

absolútne neplatného právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého stupňa správne

postupoval ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú túto zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm.

g/ Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti považoval odvolací súd za potrebné poukázať na uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. 05. 2011 č. k.: -16. V obdobných

právnych veciach, týkajúcich sa posudzovania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, boli

sťažnosti oprávneného odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Podľa záverov Ústavného

súdu Slovenskej republiky jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný

exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru

Ústavného súdu Slovenskej republiky z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver

krajského súdu, vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobila

byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia

je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe

ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku),

alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2

Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že

sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov

zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219

ods. 1 uznesenie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. 224 ods. 1 v spojení s ust.

142 ods. 1 Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že oprávnený

v odvolacom konaní úspech nemal a súdnemu exekútorovi a povinnému v jeho priebehu

žiadne trovy nevznikli.

Zároveň bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109

ods. 1 písm. c/ , a to s poukazom na už spomínané uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 12. mája 2011, č. k. -16, posudzujúce podobné právne

veci, kde ako sťažovateľ vystupoval oprávnený.

Oprávnený podal Krajskému súdu v Prešove podanie označené ako „Odvolanie voči

uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. augusta 2012, sp. zn. “, ktoré

súdu došlo dňa 25. októbra 2012.

V ňom namietal, že:

a) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ), keď nerešpektoval

právo účastníka na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou

ktorého po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (),

b) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ), keď nesprávne interpretoval a aplikoval ust.

a Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ust.

ods. 5 Exekučného poriadku,

c) napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Oprávnený má za to, že súd nesprávne poučil oprávneného o nemožnosti napadnúť

výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Podľa oprávneného výrok,

ktorým súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1

písm. c/ a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, je samostatným rozhodnutím súdu, aj keď je

zahrnuté do napadnutého uznesenia spolu s ďalšími výrokmi. Nejde pritom o rozhodnutie,

ktorým by sa iba upravovalo vedenie konania, a to preto, že takéto rozhodnutie môže mať

vplyv na rozhodnutie vo veci samej a môže vyvolať, resp. privodiť vážnejšiu ujmu na právach

účastníkov konania. Oprávnený ďalej uviedol, že uznesenie súdu je vo výroku o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania arbitrárne, svojvoľné a tým zasahuje do základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Oprávnený tvrdí, že súd právne

neposúdil oprávnením prednesenú argumentáciu odôvodňujúcu nutnosť prerušenia konania

za účelom uskutočnenia postupu podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a v ďalšej časti

podania bližšie rozpisuje svoju argumentáciu. Oprávnený tvrdí, že uplatnená požiadavka

na prerušenie konania podľa , ktorej cieľom je predloženie

prejudiciálnej otázky vo formulovanom znení Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je legitímna a súd sa ňou musí riadne zaoberať

a právne ju posúdiť na základe komplexného zhodnotenia celej právnej argumentácie

oprávneného. Na základe uvedeného žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený aj dovolanie, ktoré odôvodnil

tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. )

c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

d) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. ),

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ).

Oprávnený ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

-12. Oprávnený tiež poukázal na ust. § 41 ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré

bolo doplnené a ktoré k úpravám účinným od 15. októbra 2008 sa

podľa § 240a na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 nevzťahuje.

Oprávnený ďalej uviedol, že zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla

z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov

a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla určite týkať sumy predstavujúcej poskytnuté

peňažné prostriedky a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr. zmluvných

pokút). Zákaz exekúcie zmluvných pokút na základe notárskych zápisníc ustanovil

až od 15. októbra 2008, a to len vo vzťahu

k notárskym zápisniciam spísaným pred týmto dňom.

Oprávnený má, vychádzajúc zo smernice Rady 93/13/EHS, za to, že ustanovenie

zmluvy o úvere, ktorým dlžník – povinný splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene v jeho mene uznal dlh do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou

ani na základe ust. ani ust. zákona č.

o ochrane spotrebiteľa. Oprávnený má za to, že ak má exekučný súd opačný

názor, musí vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán podľa § 53 ods. 1

a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa

písm. a/ až r/ , resp. naviac o akú neprijateľnú podmienku ide.

Oprávnený ďalej tvrdí, že súd vo svojom uznesení, ktoré dovolaní napáda, nesprávne

právne posúdil vec ( ) práve ohľadom jeho právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, relevantných ustanovení právnych predpisov EÚ

a Súdneho dvora EÚ.

Zároveň má oprávnený za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže

rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd

v celom rozsahu zrušil aj označené uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná

náhrada trov dovolacieho konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa

v spojení s a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení

aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust.

a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu

v Prešove zo dňa 20. augusta 2012, sp. zn. , a to so zreteľom na uvedenú

právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vykazuje tak závažné

právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí právneho štátu je vylúčený.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ) skúmal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania najskôr, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V danom prípade oprávnený podal odvolanie proti výroku odvolacieho súdu, ktorým

odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania.

upravuje odvolanie ako procesný právny úkon účastníka,

ktorým po splnení zákonom stanovených podmienok môže dosiahnuť jednak preskúmanie

rozhodnutia súdu prvého, jednak jeho zrušenie, a tiež opätovné prejedanie veci súdom prvého

stupňa.

V zmysle môže účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V občianskom súdnom konaní je súdom prvého

stupňa zásadne príslušný okresný súd ( ). Krajský súd je súdom prvého

stupňa len v taxatívne uvedených prípadoch ( )

Pokiaľ je odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu, v konaní o tomto

opravnom prostriedku rozhoduje ako odvolací súd krajský súd. Krajský súd je odvolacím

súdom nielen pri rozhodovaní proti prvostupňovému rozhodnutie, ale tiež vtedy, keď

v priebehu odvolacieho konania rozhoduje o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

rozhoduje, či konanie preruší a požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev

o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Odvolanie oprávneného proti výroku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol

návrh oprávneného na prerušenie konania, smeruje proti uzneseniu krajského súdu ako súdu

10

odvolacieho a nie ako súdu prvého stupňa. Odvolanie proti uzneseniu krajského súdu ako

súdu odvolacieho nie je procesné prípustné ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto odvolanie oprávneného proti výroku

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania,

odmietol podľa ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa dovolaním

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c/.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania

v zmysle nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

§ 237 písm. a/, d/ a f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov

bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady

v zmysle , , a nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd

Slovenskej republiky.

Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust a Z tohto ustanovenia vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci

a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Oprávnený v danom prípade namietal, že súdy nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou normatívnych ustanovení (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2

ZoRK) sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného

titulu metódou, ktorá im v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím

prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských

vzťahov a porušil tak zásadu legality ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle

nie je dôvodná.

Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Ustanovenie ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni

tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle

tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten

istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého

predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď

ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom

dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,

posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol

skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť

účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach

rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom

ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní

vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,

ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., B., IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: M. Č., nar. X.,

bytom P., o vymoženie sumy 239,-- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará

Ľubovňa pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove z 20. augusta 2012, č. k.: -64, na základe exekučného titulu, ktorým

je Notárska zápisnica uložená v Zbierke listín pod číslom N 3629/2003, NZ 91686/2003,

nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

V predmetnej veci sa nejedná o vec rozsúdenú.

14

Rozsúdená vec by bola vtedy, ak by existovalo iné rozhodnutie krajského súdu, ktoré

by už rozhodlo inak v predmetnej veci, v konkrétnom konaní, teda že by existovali dve

rozhodnutia. Z uvedených dôvodov námietka oprávneného v zmysle je

nedôvodná.

Vo veci (ne)súladnosti exekučného titulu Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva,

že je povinnosťou súdu v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadnuť na to, či existujú

formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom

na vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného titulu (§ 41

Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je

exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne

a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný

titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44),

na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh povinného

na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať

exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh

účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí nezákonne vedenú exekúciu aj

bez návrhu zastaviť.

Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy odvolacieho súdu relevantnou

skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované

široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,

ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva

uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému

bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,

odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok

v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či určité

právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti

nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára

široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd

považoval za neplatné. Odvolací súd poukázal aj na rozpor záujmov povinnej a „ňou

15

zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie , s čím sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem už

konštatovaných vád „udeleného“ plnomocenstva na dôvažok je potrebné spomenúť i zásadnú

skutočnosť, že povinnej zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola

zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu

vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere,

nemožno o jej slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený

základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem

povinného ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda

plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených

„splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu,

v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne

účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica

nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol

nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou

uvedenou v ust.

Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Naplnenie tejto vady oprávnený vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali,

ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch. Oprávnený

namietal, že súd rozhodol vo veci napriek námietkam proti prejednaniu veci, konal

bez nariadenia pojednávania a dokazovania.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

16

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že exekučný súd v odôvodení svojho

rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel

17

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2

, a

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený aj v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie

a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tejto námietke Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm.

c/ ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada

Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad

komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je

18

povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie

návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť

nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného

v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,

teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej

kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje

k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom

vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.

f/

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia,

na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie

predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci

vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.

Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže

na danú vec sa vzťahujú právne normy, platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva

nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej

veci v Slovenskej republike.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod

na prerušenie dovolacieho konania podľa a návrh oprávneného

preto zamietol.

Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

19

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ

vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj

za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli opodstatnené, mohli mať za následok

nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2013

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová