Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 823/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť D. K.

a M. K., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Soňa Tóthová, Štefánikovo

námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 4, a 2 a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. mája 2010, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 20. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 25. februára 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. K. a M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014

doručená sťažnosť D. K. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“; v citáciách aj „odporcovia“,

„žalovaní“ alebo „dovolatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Soňa

Tóthová, Štefánikovo námestie 2, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a 4, a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. mája 2010, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. júna 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. februára 2014.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia boli

žalovanými v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa J.

B. (ďalej len „žalobca“; v citáciách aj „navrhovateľ“), proti nim domáhal určenia

vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu v rozsahu 1/3 k nehnuteľnostiam – stavba

(dvojgaráže) súpisné č..., stavba (dvojgaráže) súpisné č.... − nachádzajúcim sa

v katastrálnom území..., zapísaných na liste vlastníctva... vedenom Správou katastra... (ďalej

aj „nehnuteľnosti“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -211 z 13. februára 2008 zamietol návrh

žalobcu a uložil mu povinnosť nahradiť sťažovateľom trovy súdneho konania. Na základe

odvolania žalobcu podaného proti označenému rozsudku okresného súdu krajský súd

uznesením č. k. -234 z 29. mája 2009 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) postupom podľa (ďalej aj „OSP“)

s poukazom na a a odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že mu zároveň uložil

povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 132

a vyvodené závery dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami podľa .

Okresný súd po tom, ako vec opätovne prerokoval, rozsudkom

č. k. -292 z 28. mája 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) určil

vlastnícke právo žalobcu k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/3 k nehnuteľnostiam,

a tiež rozhodol o trovách súdneho konania tak, že sťažovateľov zaviazal spoločne

a nerozdielne nahradiť ich žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, ktorým namietali,

že v konaní došlo k vadám uvedeným v , okresný súd dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože

sú tu ďalšie skutočnosti a nové dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, a odvolaním

napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi sťažovatelia okresnému súdu konkrétne

vytýkali, že predmetná stavba (dvojgaráž) nie je prístavbou rodinného domu a nikdy nebola

postavená ani užívaná ako prístavba, ale bola postavená ako samostatná stavba.

Ďalej poukázali na právne predpisy platné v dobe výstavby predmetnej stavby

a argumentovali, prečo táto nemôže byť prístavbou rodinného domu a jeho príslušenstvom.

Záver okresného súdu, že predmetná stavba je príslušenstvom rodinného domu, označili

za nesprávny, ktorý nie je v súlade s ustanoveniami § 24, § 27 a § 130 Občianskeho

zákonníka platného a účinného v rozhodujúcom období. K darovacej zmluve uzatvorenej

medzi žalobcom a jeho rodičmi uviedli, že v tejto nebol jednoznačne, určito a zrozumiteľne

vyjadrený predmet darovania, keď dvojgaráž vedená v zmluve nebola identifikovaná

súpisným číslom, resp. popisným číslom, a nebolo v nej presne uvedené, na ktorej parcele

sa nachádza a ani to, kto je vlastníkom dvojgaráže a v akom podiele, tak ako to vyžadovali

dotknuté právne predpisy. Nesúhlasili ani s právnym záverom okresného súdu,

že nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej dvojgaráži z titulu vydržania. Tiež namietali,

že okresný súd sa nezaoberal s dôkaznými prostriedkami, ktoré v konaní predložili

s návrhom na ich vykonanie, konkrétne poukázali aj na projekt, ktorý predložili okresnému

súdu. Ďalej uviedli, že okresný súd mal k objasneniu zápisov na dotknutom liste vlastníctva

vykonať ďalšie dokazovanie, napr. vyžiadať si písomné vyjadrenie od správy katastra alebo

vypočuť jej riaditeľa. Vzhľadom na to, že ku dňu prevodu spoluvlastníckeho podielu

k nehnuteľnostiam R. L. na rodičov žalobcu nebola v pozemkovej knihe zapísaná

predmetná stavba, boli toho názoru, že nie je možné zmluvu vykladať tak, že jej predmetom

bola dvojgaráž. V tejto súvislosti poukázali na príslušné ustanovenia kúpnej zmluvy, z čoho

vyvodili záver, že jej predmetom bolo okrem iného aj užívacie právo rodičov žalobcu

k dvojgaráži. Na podklade týchto dôvodov sa sťažovatelia domáhali zmeny rozsudku

okresného súdu, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k. -355

z 20. júna 2012, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľom uložil povinnosť

spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, čo v merite veci

právne odôvodnil s poukazom na a .

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré právne

odôvodili s poukazom na pís. f) a g) . Sťažovatelia v dovolaní krajskému súdu

najmä vytýkali, že jeho postupom im bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,

že okresný súd ich nevypočul k dôležitým otázkam, ktoré považovali za podstatné k meritu

veci, ako aj tým, že nenariadil znalecké dokazovanie na zistenie ceny prevádzaného podielu

na nehnuteľnostiach, ako aj na zistenie, či stavba dvojgaráže je prístavbou rodinného domu,

keďže túto otázku považoval v konaní za rozhodujúcu. Sťažovatelia ďalej namietali,

že okresný súd nevykonal dokazovanie v takom rozsahu, ako mu nariadil krajský súd

vo svojom zrušujúcom uznesení, napriek tomu krajský súd vo svojom potvrdzujúcom

rozsudku vyslovil v odôvodnení svojho rozhodnutia, že okresný súd vykonal na objasnenie

skutkového stavu veci dostatočné dokazovanie. Taktiež namietali, že tak okresný súd, ako

aj krajský súd vykladajú dotknuté ustanovenia kúpnej zmluvy nesprávne a v rozpore s § 35

ods. 2 , s platnou judikatúrou Slovenskej republiky, s gramatickým,

logickým a systematickým hľadiskom a pravidlami interpretácie prejavu vôle, čo spôsobuje

nesprávny záver, že predávajúca chcela predať a predala kupujúcim aj spoluvlastnícky

podiel v rozsahu 1/3 na dvojgaráži. Ďalej poukázali na to, že dvojgaráž nie je príslušenstvo

rodinného domu, ale samostatne stojaca nehnuteľnosť, a že pôvodná vlastníčka kúpnou

zmluvou neprejavila vôľu previesť vlastnícke právo k príslušenstvu k rodinnému domu

na kupujúcich (právnych predchodcov žalobcu), ale predmetom označeného právneho

úkonu bol iba prevod užívacieho práva na právnych predchodcov žalobcu k predmetnej

stavbe. Tiež namietali aj nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pokiaľ išlo

o jeho závery o predaji spoluvlastníckeho podielu na stavbe dvojgaráže, keď krajský súd

neuvádza, akými argumentmi sa zaoberal pri posudzovaní právnej povahy predaja tohto

spoluvlastníckeho podielu na kupujúcich. Boli toho názoru, že krajský súd nedostatočne

vykonal dokazovanie vo veci vyžiadaním si napr. zápisov na liste vlastníctva č...,

katastrálne územie... Za nesprávny a v rozpore s predpismi, ktoré upravujú evidenciu

nehnuteľností, považovali aj záver krajského súdu o tom, že objasňovanie zápisov

dvojgaráže v evidencii nehnuteľností nie je podstatné vo veci. Zdôraznili, že súdy

nevychádzali v tomto konaní zo skutočného stavu v katastri nehnuteľností, tento nebol

zisťovaný objektívne, nestranne a riadne a súdy pri jeho zisťovaní vychádzali len

z listinných dôkazov predložených žalobcom a sťažovateľov o tom ani riadne nevypočul.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa v závere svojho

dovolania sťažovatelia uviedli, že žalobca 7. júna 2012 alebo 8. júna 2012, teda ešte pred

vyhlásením rozsudku krajského súdu, na ktorom sa nezúčastnil on ani jeho právny zástupca,

vymenil bránu na jednej dvojgaráži, odstránil z nej tabuľu so súpisným číslom bez toho,

aby o tom informoval sťažovateľov. Z uvedeného vyslovili obavu, že žalobca vedel

o výsledku odvolacieho konania a o rozhodnutí krajského súdu skôr, ako toto bolo verejne

vyhlásené 20. júna 2012, a preto aj vzniesli námietku zaujatosti senátu krajského súdu.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhli, aby dovolací súd rozsudok krajského súd

zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania

a trov právneho zastúpenia žalovaných, eventuálne, aby rozsudok krajského súdu

a rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd uznesením č. k. -416 z 25. februára 2014 dovolanie

sťažovateľov s poukazom na ako neprípustné odmietol.

Proti rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu, uzneseniu najvyššieho

súdu a postupu predchádzajúcemu ich vydaniu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1

sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi

v súvislosti s namietaným porušením nimi označených práv podľa a dohovoru

odôvodňujú tou istou argumentáciou, ktorá bola súčasťou ich argumentácie v odvolacom

a dovolacom konaní a ktorá sa koncentruje hlavne na nedostatky odôvodnenia napádaných

rozhodnutí, nesprávnosť právneho posúdenia veci a na nedostatky zisťovania skutkového

stavu veci s tým, že proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu nad rámec tejto

argumentácie namietajú, že najvyšší súd ako súd dovolací „... dospel k nesprávnemu

právnemu záveru, že tu nie je daný dovolací dôvod podľa ust. , ani podľa

ust. “, pretože podľa ich názoru v konkrétnych okolnostiach danej veci bol

daný „... minimálne dovolací dôvod podľa ust. 237 písm. f) “, keďže namietaným

postupom všeobecných súdov im bola odňatá možnosť pred nimi konať. V tejto súvislosti

sťažovatelia uvádzajú, že týmto postupom im bola zo strany najvyššieho súdu odňatá

možnosť, aby sa tento súd „ako súčasť všeobecného súdnictva zaoberal vecnou stránkou,

právnym posúdením ako aj všetkými námietkami sťažovateľov vznesenými proti

rozhodnutiam súdu prvého stupňa [a] odvolacieho súdu“.

Sťažovatelia taktiež namietajú, že najvyšší súd sa „nedostatočne zaoberal prípadnou

zaujatosťou senátu odvolacieho [súdu], a bez ďalšieho dospel k záveru, že sťažovatelia

nepreukázali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu zaujatosti predmetného

senátu“.

V súvislosti so sťažovateľmi namietaným porušením ich základných práv podľa

a 4 a ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti vyplýva,

že ich porušenie sťažovatelia vnímajú iba ako sekundárny dôsledok porušenia ich

základného práva podľa a práva podľa dohovoru a okrem

všeobecného tvrdenia o porušení označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a neuviedli žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia týchto

práv.

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Základné právo sťažovateľov D. K..., bytom... a M. K..., bytom... vlastniť majetok

garantované v článku 20 ods. 1, ods. 4 SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu

garantované v článku 46 ods. 1, ods. 2 SR, právo na spravodlivý proces podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47

ods. 3 SR bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I spis.

zn. -292 zo dňa 28. 05. 2010, postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave spis. zn. -355 zo dňa 20. 06. 2012 a postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. zo dňa 25. 04. 2014.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I spis. zn. -292 zo dňa

28. 05. 2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. -355 zo dňa

20. 06. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.

zo dňa 25. 04. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia v sťažnosti tiež žiadajú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu

do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o ich sťažnosti, čo odôvodňujú tým,

že s ohľadom na skutkový a právny stav opísaný v ich sťažnosti možno predpokladať,

že napadnuté rozhodnutia budú zrušené a okamžitým výkonom týchto rozhodnutí,

t. j. zápisom žalobcu do katastra nehnuteľností, by mohol nastať nenávratný stav,

keď by v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí bolo vysoko sťažené ich postavenie,

keďže by boli nútení sa domáhať určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , ,

, , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich

porušenie základných práv podľa a 4, a 2 a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Vzhľadom na znenie „petitu“ sťažnosti (s. 33 a 34 sťažnosti) ústavný súd dospel

k záveru, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a 4, a 2 a a porušenie práva podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu, uznesením najvyššieho

súdu a postupom týchto súdov predchádzajúcim vydaniu ich rozhodnutí.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovatelia mali k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa

a práva podľa dohovoru proti rozsudku okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa,

riadny opravný prostriedok, ktorý aj využili. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany

proti namietanému porušeniu práv sťažovateľov bol v odvolacom konaní krajský súd.

Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti

smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať

na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší

súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53

ods. 3 v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , ,

). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné

odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej

lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,

ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv ().

Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku

krajského súdu za dodržanú.

Z uvedeného obsahu sťažnosti (článok I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata

argumentácie sťažovateľov, s ktorou spájajú porušenie označených práv rozsudkom

krajského súdu, sa koncentruje tak na nedostatky jeho odôvodnenia, ako aj na nezákonnosť

postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom sťažovatelia konkrétne namietajú

nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, nesprávne právne posúdenie veci −

svoju právnu argumentáciu vedú v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva

uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu veci,

pričom namietajú najmä nevykonanie dôkazných prostriedkov (znalecké skúmanie a ich

výsluch ako účastníkov konania), jednostrannosť vykonávania a hodnotenia dôkazných

prostriedkov v ich neprospech a v tejto súvislosti sa domáhajú prehodnotenia

už hodnotených dôkazov, v rámci čoho predkladajú ústavnému súdu vlastnú skutkovú

verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniu

za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu

uplatňujú.

Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok

okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia citoval

podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenú

v odvolacom konaní, a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, v časti

relevantnej pre toto konanie uviedol: „Po preskúmaní vecí dospel (krajský súd, pozn.)

k záveru, že súd prvého stupňa vykonal na objasnenie skutkového stavu dostatočné

dokazovanie, skutkové zistenia súdu zodpovedajú výsledkom dokazovania, vec posúdil

podľa príslušných právnych noriem a rozhodnutie aj odôvodnil spôsobom stanoveným §

157 ods. 2 , s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje, pričom námietky

odporcov v odvolaní nepovažoval za dôvodné...

Na podporu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd, k dôvodom

odvolania odporcov, ktorými namietajú skutkové závery súdu prvého stupňa uvádza, že tieto

majú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú výsledkom hodnotenia dôkazov, ktoré

zodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , podľa ktorého dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to i z hľadiska ich pravdivosti, eventuálne hodnovernosti,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada

ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátané toho, čo uviedli účastníci konania.

V prejednávanej veci navrhovateľ odvodzoval svoje spoluvlastnícke právo

k predmetnej dvoj garáži od darovacej zmluvy, uzavretej so svojimi rodičmi, ktorou

mu previedli 1/3 podiel na tejto nehnuteľnosti, ktorí ho nadobudli v roku 1963 kúpnou

zmluvou od R. L.. Na preukázanie vlastníctva okrem darovacej a kúpnej zmluvy predložil

súdu výpis z listu vlastníctva evidencie nehnuteľností katastrálneho územia... č...

z 08. 04. 1991, v ktorom boli jeho rodičia zapísaní ako spoluvlastníci 2/6-ín nehnuteľností

parc. č... zastavenej plochy o výmere... a nehnuteľností parc. č... zastavenej plochy

o výmere... a výpis z listu vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia...

z 18. 08. 1998, v ktorom bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti parc. č... zastavenej plochy

o výmere..., nehnuteľnosti parc. č... zastavenej plochy o výmere... a parc. č.... stavby súpisné

číslo..., čo bolo vtom čase súpisné číslo spornej dvojgaráže. Skutočnosť, že jednu z garáži

v spornej nehnuteľnosti nerušene užíval od roku 1983, po jeho nasťahovaní sa do dolného

bytu v dome v novembri 1981, kedy dal nájomcovi garáže výpoveď, preukazoval okrem

svojho tvrdenia, zápisom o dohode s odporcami z 06. 04. 1995, 28. 10. 1993 a 06. 06. 1994,

ktorými sa dohodli na spôsobe platenia dane za garáže...

Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie o návrhu v danej veci bolo závislé na posúdení

platnosti kúpnej zmluvy uzavretej právnymi predchodcami účastníkov konania

a nadväzujúcej darovacej zmluvy. So záverom súdu prvého stupňa, že pôvodná

vlastníčka dvojgaráže zmluvou z 29. 07. 1962 predala rodičom navrhovateľov 1/3-inový

spoluvlastnícky podiel aj na predmetnej dvojgaráži a títo sa stali jej spoluvlastníkmi

sa odvolací súd stotožňuje, keďže tento vychádza zo skutkových zistení v konaní a k jeho

odôvodneniu nie je treba v zásade nič dodávať.

Odporcami namietaný nedostatok vôle predávajúcej predať aj predmetnú dvojgaráž

nebolo pri výklade prejavu vôle predávajúcej, vyjadrenej v predmetnej zmluve, možné zistiť.

Podľa , právne úkony vyjadrené slovami treba

vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny úkon

urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Citované ustanovení predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť

pochybnosť, a pre ten prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto

pochybnosti odstránil výkladom, a to najmä gramatickým, logickým a systematickým.

Okrem toho súd posúdi na základe vykonaného dokazovania, aká bola skutočná vôľa

účastníkov v okamihu uzatvárania zmluvy. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom

podľa pritom nemôže nahradzovať či meniť prejavy

vôle; použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje len k tomu, aby obsah právneho

úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci vo vzájomnej dohode, bol vyložený

v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného dojednania. Výkladové pravidla

sa uplatnia predovšetkým v situácii, kedy účastníci konania interpretujú obsah zmluvných

dojednaní odlišným spôsobom. Súd pri úsudku o skutočnej vôli účastníkov zmluvy

prihliadne najmä k účelu tohto právneho úkonu, k okolnostiam, za ktorých k nemu došlo,

a k následnému správaniu sa účastníkov zmluvy.

Skutočnosť, že predmetná dvojgaráž bola podľa predložených dokladov označovaná

ako prístavba rodinného domu a preto nebolo osobitne svojimi identifikačnými údajmi

uvedenými v bode 1 tejto zmluvy, neznamená, že nebola predmetom predaja, pretože

už v bode 3 kúpnopredajnej zmluvy, v ktorom účastníci upravili spôsob užívania

predmetných predaných nehnuteľností v budúcnosti vyplýva, že kúpenými nehnuteľnosťami

sú dom, záhradka, garáže a besiedka, z ktorých kupujúci, rodičia navrhovateľa, budú užívať

dvojizbový byt, garáž bližšie k domu č... a besiedku. Tvrdenia, odporcov, že garáže neboli

predmetom predaja (resp. spoluvlastnícky podiel na nich) spochybňuje skutočnosť,

že predávajúca nemala dôvod nechávať kupujúcim bez náhrady možnosť užívať jednu časť

garáže, najmä, keď druhú časť prenajímala.

Rovnako záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ spoluvlastnícky podiel

na dvojgaráži nadobudol darovacou zmluvou z 28. 05. 1991 registrovanou štátnym

notárstvom 05. 06. 1991 zodpovedá zistenému stavu. V darovacej zmluve, bode 1/ účastníci

medzi darované nehnuteľnosti dvojgaráž uviedli výslovne, i keď bez súpisného čísla

(súpisné číslo neuviedli ani pri rodinnom dome), čo však nespôsobuje neplatnosť darovacej

zmluvy, ak jej účastníci poznali skutočný stav veci a navrhovateľ časť dvojgaráže už v dobe

prijatia daru užíval (bod 3 zmluvy) a užíval ju bez rušenia odporcami až do 2003.

K námietkam odporcov týkajúcich sa objasňovania zápisov dvojgaráže v evidencii

a neskôr v katastri nehnuteľností, či už vôbec alebo ako prístavby alebo samostatnej stavby

odvolací súd uvádza, že tieto neboli podstatnými vo veci. Uplatneniu nárokov vlastníka

stavby na súde nemôže brániť skutočnosť, že táto (zväčšenie pôvodnej stavby o prístavbu

tak ako bola v príslušných dokladoch označovaná) nie je v katastri nehnuteľností zapísaná

aj s údajmi, ktorými má byť označená [ o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších

predpisov]. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá sa zapisuje do katastra nehnuteľností,

nemožno síce bez vkladu do katastra previesť, avšak existencia tohto práva nie je

na údajoch katastra závislá. To napokon vyplýva i z ustanovenia ,

podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Údaje

katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie

nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov

katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej

jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových

bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy

sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Medzi údaje uvádzané v § 7 patria

aj parcelné čísla nehnuteľností a súpisné čísla stavieb.

Ak by zákon nepredpokladal, že môže byť rozdiel medzi skutočným právnym stavom

a jeho zápisom v katastri nehnuteľností, stratilo by toto ustanovenie zmysel. Podľa

súčasného právneho stavu teda v prípade rozporu medzi právnym stavom evidovaným

v katastri nehnuteľností a stavom skutočným musí súd vychádzať zo skutočného stavu;

pritom je oprávnený posudzovať ako predbežné otázky, či zmluva, alebo zmluvy, ktoré

uvádza osoba domáhajúca sa určenia vlastníctva k nehnuteľnosti je platná, aký je jej obsah,

poprípade prihliadať k iným skutočnostiam, ktoré mali za následok nesúlad medzi stavom

katastra a skutočným stavom. Rovnako to platilo za predchádzajúcej právnej úpravy platnej

v dobe uzavretia zmluvy právnymi predchodcami účastníkov konania (v roku 1963)

a navrhovateľa s rodičmi (v roku 1991), keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti zmluvou bol

podmienený jej registráciou štátnym notárstvom a zmeny sa zapisovali v evidencii

nehnuteľností vedenej podľa o evidencii nehnuteľností v znení

Podľa jeho ustanovenia boli údaje evidencie nehnuteľností záväzné

pre plánovanie a riadenie poľnohospodárskej výroby, pre výkazníctvo a štatistiku

o poľnohospodárskom pôdnom fonde a lesnom fonde, pre prehľady nehnuteľností vedené

socialistickými organizáciami a aj podkladom pre spisovanie zmlúv a iných listín

o nehnuteľnostiach.

Návrhu odporcov, aby bolo vo veci pripustené dovolanie ( )

odvolací súd nevyhovel preto, že odporcovia k tomuto neuviedli, aká právna otázka by sa

mala v dovolacom konaní vyriešiť.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné

poukázať na , podľa ktorého ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia

ďalšie dôvody.

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, ako aj v nadväznosti na § 219 ods. 2

ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné

v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný

súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Súd pri opätovnom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa bol v zmysle

viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, vysloveného v uznesení

č. k. -234 zo dňa 29. 5. 2009 a vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle

záverov odvolacieho súdu, pričom sa prejudiciálne zaoberal platnosťou všetkých právnych

úkonov týkajúcich sa predmetnej nehnuteľnosti v zmysle právnych predpisov platných v

čase ich vzniku.

Ako prvú súd posudzoval platnosť kúpnej zmluvy uzavretej rodičmi navrhovateľa...

s R. L... a skúmal skutočnú vôľu účastníkov v okamihu uzatvárania zmluvy.

Kúpnopredajnou zmluvou... mal súd za preukázané, že R. L. predala..., rodičom

navrhovateľa, ideálnu 1/3 svojich nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe kat.

územia... vo vložke č... za dojednanú cenu 45.000,- Kčs. Kúpnopredajná zmluva bola

registrovaná Štátnym notárstvom... dňa 30. 5. 1963. Podľa bodu 3, kupujúci s ohľadom na

skutočnosť, že kupujú 1/3 uvedených nehnuteľností, dohodli užívanie predmetných kúpených

nehnuteľností a to, dvojizbového kompletného bytu so všetkým príslušenstvom na prízemí,

záhradku na prízemí pred týmto bytom a jednu garáž, a to garáž bližšiu k domu č... na... ul.

a besiedku na parcele č... Uzavretiu tejto kúpnopredajnej zmluvy predchádzal inzerát

predávajúcej v denníku Práca, ročník XVII – číslo 132, zo dňa 3. 6. 1962, ktorým

predávajúca ponúkla na predaj tretinu domu s užívaním dvojizbového bytu so všetkým

príslušenstvom, s garážou a predzáhradkou. Vykonaným dokazovaním mal súd za

preukázané, že garáž nachádzajúcu sa na... ul. postavila R. L. na základe stavebného

povolenia č..., vydaného Národný výbor v B. dňa 19. 8. 1947, ako prístavbu 2 garáží pre

osobné autá na pozemku katastr. mp. č... Užívacie povolenie na používanie prístavby 2

garáží postavených v B. na..., parcela č..., vydal Ústredný národný výbor... R. L... S

poukazom na uvedené ako aj s poukazom na ustanovenia , účinného

ku dňu..., kedy bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva..., a to § 31 ods. 1 podľa ktorého

prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený,

zodpovedá pravidlám socialistického spolužitia, § 24 podľa ktorého súčasťou veci je všetko,

čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené tak, aby sa tým vec alebo jej

oddeliteľná časť nepoškodila alebo podstatne neznehodnotila, § 27 podľa ktorého

príslušenstvo sú vedľajšie veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to,

aby sa s touto vecou trvalo užívali, § 130 podľa ktorého kto nadobudne vlastníctvo k veci,

nadobudne aj jej príslušenstvo, ako aj práva s jej vlastníctvom spojené, pokiaľ nie sú

obmedzené na predchodcu, súd dospel k záveru, že 2 garáže postavené R. L. na... v B., na

základe stavebného povolenia č..., vydaného Národný výbor v B. dňa 19. 8. 1947 a užívané

na základe užívacieho povolenia vydaného Ústredným národným výborom... dňa

25. 8. 1952, pod č..., tvorili prístavbu, príslušenstvo nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej

vložke č..., parcela č..., dom... a R. L. ich chcela a aj kúpnopredajnou zmluvou..., predala,

ako ideálnu 1/3 nehnuteľnosti J. a A. B. Z dôvodu, že predmetom kúpnopredajnej zmluvy

bola ideálna 1/3 nehnuteľnosti, zmluvné strany si v bode 3 dohodli užívanie nehnuteľnosti

tak, že manželia B. budú užívať z predmetných kúpených nehnuteľností dvojizbový

kompletný byt so všetkým príslušenstvom na prízemí, záhradku na prízemí pred týmto bytom

a jednu garáž, a to garáž bližšiu k domu č... na... ul. a besiedku na parcele č... To znamená,

že rodičia navrhovateľa... kúpnopredajnou zmluvou..., uzavretou s R. L., zaregistrovanou

Štátnym notárstvom... dňa 30. 5. 1963, nadobudli vlastnícke právo k ideálnej 1/3

nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe kat. územia... vo vložke č..., čo mal súd

za preukázané z výpisu z evidencie nehnuteľnosti z LV č..., zo dňa 4. 5. 1986, podľa ktorého

rodičia navrhovateľa... boli vlastníkmi nehnuteľností parcela č..., č. s... zastavaná plocha

o výmere..., parcela č... záhrada o výmere..., parcela č... zastavaná plocha o výmere...,

parcela č... zastavaná plocha o výmere..., každý v 1/6.

Darovacou zmluvou zo dňa 28. 5. 1991, registrovanou Štátnym notárstvom... dňa

5. 6. 1991, mal súd za preukázané, že... rodičia navrhovateľa, darovali navrhovateľovi

ideálnu 1/3 nehnuteľností v kat. území..., na parcele č..., t. j. rodinný dom, dvojgaráž

a pozemok a v celosti nehnuteľnosť na parcele č... (kompletnú besiedku). Vlastnícke právo

navrhovateľa k uvedeným nehnuteľnostiam mal súd za preukázané výpisom z LV č... zo dňa

18. 8. 1998, podľa ktorého bol navrhovateľ vlastníkom nehnuteľností parcela č... zastavaná

plocha o výmere..., parcela č... záhrada o výmere..., parcela č... zastavaná plocha

o výmere..., parcela č... zastavaná plocha o výmere... a stavieb so súpisným č... na parcele

č... − dom a stavby so súpisným č... na parcele č... − stavba, titulom Dar. RI 29/91-606/91...

Notárskou zápisnicou sp. zn. N 125/2003, Nz 43440/2003 zo dňa 3. 6. 2003,

napísanou na notárskom úrade..., notárkou JUDr. M. Š., bolo spísané osvedčenie

vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v kat. území..., obec..., garáž,

súpisné č... na parcele č..., zapísané na LV č..., odporcami dňa 18. 11. 1986. Zákonnou

podmienkou pre osvedčenie vyhlásenia o vydržaní notárom v zmysle § 63 notárskeho

poriadku č. je vyhlásenie dotknutého vlastníka a obecného úradu, v obvode

ktorého je nehnuteľnosť, že nemajú ku vzniku uvedeného práva občana výhrady... V danom

prípade Notárska zápisnica sp. zn. N 125/2003, Nz 43440/2003 zo dňa 3. 6. 2003, napísaná

na notárskom úrade..., notárkou JUDr. M. Š., záznam o vyjadrení navrhovateľa ako osoby

zapísanej na LV č... kat. územie..., ako vlastníka spornej nehnuteľnosti, neobsahovala

a preto podľa názoru odvolacie súdu vysloveného v uznesení č. k. -234

zo dňa 29. 5. 2009 nebola vkladuschopnou listinou a nemôže byť podkladom pre záver

súdu, že odporcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti v celosti... Na základe uvedeného

súd... dospel k záveru, že vlastnícke právo odporcov na základe osvedčenia o vydržaní...

k predmetnej nehnuteľnosti vzniknúť nemohlo... Predpokladom nadobudnutia vlastníctva

vydržaním podľa je tzv. oprávnená držba; ak je držiteľ

so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí,

je držiteľom oprávneným. Dobromyseľnosť sa posudzuje so zreteľom na všetky okolnosti

držby, najmä s ohľadom na existenciu právneho titulu užívania veci. Dobromyseľnosť

držiteľa predpokladá okrem jeho subjektívneho presvedčenia o existencii práva, aj istú

objektívnu situáciu, ktorá dáva dôvod presvedčenia o oprávnenosti jej výkonu. Ide najmä

o právny titul užívania veci ako vlastnej. Súd na základe vykonaného dokazovania

s poukazom na právny názor odvolacie súdu vyslovený v uznesení č. k. -234

zo dňa 29. 5. 2009, dospel k záveru, že u odporcov nebola splnená podmienka oprávnenej

držby po celú vydržaciu dobu, bez toho aby si niekto uplatňoval vlastnícke právo na túto

vec, pretože sporná nehnuteľnosť bola zaevidovaná v katastri nehnuteľnosti v LV č....

zo dňa 8. 4. 1991 a 18. 8. 1998 a ako jej spoluvlastníci boli vedení rodičia navrhovateľa

a v druhom už navrhovateľ a preto odporcovia nemohli byť pri spisovaní osvedčenia

o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dňa 3. 6. 2003, dobromyseľní. Navyše

odporcom bolo známe, že od 29. 7. 19962, kedy R. L. predala ideálnu 1/3 nehnuteľnosti

na... v B. J. a A. B., sa s nimi zároveň dohodla, o užívaní jednej garáže, bližšej k domu,

čo sami odporcovia v notárskej zápisnici sp. zn. N 125/2003, Nz 43440/2003 zo dňa

3. 6. 2003, uviedli. To znamená, že predmetnú garáž nemohli mať v držbe minimálne

do 28. 5. 1991, do kedy ju mali v držbe J. a A. B., kedy ju darovacou zmluvou previedli

na navrhovateľa.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovateľ je na základe darovacej

zmluvy... vlastníkom spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/3 k nehnuteľnosti − stavby

(dvojgaráže), súpisné č..., na parcele č... a stavby (dvojgaráže), súpisné č... na parcele č...,

nachádzajúcich sa v katastrálnom území..., zapísaných na liste vlastníctva č...

Katastrálneho úradu..., preto návrhu navrhovateľa vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľov týkajúcim sa dôvodov, ktorými

bolo vyhovené žalobe, vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričom

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto

dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa ,

pričom na zvýraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu uviedol ďalšie dôvody.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať

do právneho posúdenia veci krajským súdom, ak krajský súd nevybočí z ústavne

akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladu

hmotnoprávnych ustanovení dotknutých právnych predpisov upravujúcich spôsob

nadobúdania vlastníckeho práva.

Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu

vyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavu

veci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať,

dostatočne rozviedli úvahy, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam, a primeraným

spôsobom objasnili dôvody, pre ktoré neboli sťažovatelia so svojou meritórnou obranou

úspešní.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,

že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké

rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie

vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietaný spôsob hodnotenia dôkazov zo strany

všeobecných súdov, ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru nepatrí právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov (,

). Do obsahu označených práv nepatrí ani právo účastníka konania a tomu

zodpovedajúca povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky účastníkom konania navrhnuté

dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne

súdu, a nie účastníkovi konania.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

(v spojení s rozsudkom okresného súdu) nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne

akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo

možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu ochranu, keďže súd

zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a oprel ich o skutkové zistenia.

V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľov podľa alebo práva podľa dohovoru.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstata právnych úvah sťažovateľov odlišovala

od právneho názoru všeobecných súdov, ktoré síce rozhodli spôsobom, s ktorým

sťažovatelia nesúhlasia, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietanie porušenia základného práva.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že za situácie,

keď sťažovatelia v rámci odvolacej argumentácie nastolili v zásade tie isté otázky ako

v konaní pred súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostali dostatočné odpovede, prečo

ich argumentácia nebola opodstatnená, a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo

právnym záverom než súd prvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2

sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov

odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné

dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval,

rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd

v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností je možné a vhodné postupom

podľa zúžiť rozsah odôvodnenia len

na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je

hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo

aby len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni

neúspešný.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia (v spojení s odôvodnením

rozsudku okresného súdu, na ktoré krajský súd odkazuje a s ktorým sa stotožňuje)

konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia rozsudku okresného

súdu a obsah odvolacích námietok sťažovateľov ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia na vec sa vzťahujúcich právnych

predpisov. Ústavný súd tak nezistil žiadne relevantné ústavnoprávne vady rozsudku

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek

korekciu zo strany ústavného súdu.

Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľov

o porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd v ich

veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľmi označených

práv.

Vzhľadom na spôsob ako sťažovatelia odôvodňujú svoju sťažnosť vo vzťahu

k namietanému porušeniu ich základných práv podľa a 4 a ,

ústavný súd s poukazom na svoje predchádzajúce závery o sťažovateľmi namietanom

porušení označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť porušenia

základných práv sťažovateľov podľa a 4 a , a preto nie je

ani v tomto prípade reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľmi označených práv.

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2

, ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľov v sťažnosti sa netýkajú

preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto nemôže byť vzhľadom

na rozsah základného práva podľa toto základné právo sťažovateľov

dotknuté.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

3. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Podstatou námietok sťažovateľov smerujúcich voči napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu je ich nesúhlas s jeho postupom pri výklade § 237 písm. f) a g)

v ich veci, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti

dovolania.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľov, uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení

advokátom ( ), bez nariadenia pojednávania ( ),

skúmal najskôr, či dovolanie smeruje, proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru odvolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo

výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymedzené

v ustanovení , je nepochybné, že prípustnosť dovolania... z ustanovenia

nemožno vyvodiť.“

Najvyšší súd s prihliadnutím na druhú vetu skúmal, či dovolanie

sťažovateľov nie je prípustné v zmysle , a v tejto súvislosti uviedol:

«Vady konania v zmysle až e) neboli namietané a v dovolacom

konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na žalovanými tvrdený dôvod prípustnosti dovolania

sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti

tvrdenia, že v prejednávanej veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať [§ 237

písm. f) ]...

K námietkam žalovaných, že nikde v celom rozsudku nie je uvedené, z čoho predaj

podielu garáže vyplýva, akými argumentmi sa súd zaoberal pri posudzovaní právnej povahy

predaja tohto spoluvlastníckeho .podielu na predávajúcich a z čoho súd usudzuje,

že vlastnícky podiel rodičov žalobcu k spornej nehnuteľnosti vznikol na základe kúpnej

zmluvy, súd prvého stupňa zrozumiteľne podáva vysvetlenie na str. 7 a 8 rozsudku. Odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožnil správnymi závermi súdu prvého stupňa i s jeho skutkovými

zisteniami, preto boli dané podmienky pre postup v zmysle ,

Doplnením dôvodov na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len posilnil argumentačnú

stránku rozsudku súdu prvého stupňa v podmienkach prejednávaného prípadu (aj z pohľadu

odvolacích námietok uplatnených žalovanými a ich primeraním zodpovedaním), dovolací

súd preto nemohol prisvedčiť dôvodnosti námietok dovolateľov o nedostatočnom

odôvodnení rozhodnutí ( ). Odpoveďou na námietku žalovaných,

na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že žalobca je vlastníkom spoluvlastníckeho

podielu na garáži z titulu darovacej zmluvy, keď o platnosti tejto zmluvy sa nevyjadril,

je vyjadrená na str. 7, druhom odseku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nadväzuje

na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, strane. 8, ods. druhý rozsudku.

Pokiaľ žalovaní zotrvávajú na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi, uplatňujú dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c)

(t. j. že rozhodnutia sudov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci).

Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej

argumentácie účastníka konania sama osobe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia

o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne

arbitrárnosti). V danom prípade súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré považovali žalobu

za dôvodne podanú; Týmto zároveň ponúkli dostatočne vysvetlenie toho, prečo z právneho

hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu dovolateľov (neboli však povinné výslovne

zdôvodňovať každú námietku žalovaného z jeho uhla pohľadu)...

K dovolacej námietke dovolateľov, že súdy nedostatočne vykonali dokazovanie v tejto

veci vyžiadaním si napr. písomného vyjadrenia alebo výsluchom riaditeľa správy katastra

dovolací súd uvádza, že v zmysle sa v civilnom konaní

uplatňuje prejednacia zásada. Rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určí súd.

Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo

a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1

) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam

účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje

za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z, navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí

výlučne súdu a nie účastníkovi konania ( , ). Ak súd

v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania

v zmysle (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); terno jeho postup

môže prípadne viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne

nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosť konať pred súdom...

Pokiaľ ide o námietky žalovaných správne alebo úplne zisteného skutkového stavu

veci (dovolací súd tu poukazuje na napr. na tvrdenia žalovaných, že dvojgaráž nebola nikdy

postavená ani užívaná ako prístavba k rodinnému domu, ale bola postavená ako samostatná

stavba s dvoma predelenými časťami určenými na parkovanie motorových vozidiel)

je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,

ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne

uvedených procesných [ − ods. 2 písm. a) a b) ] a hmotnoprávnych [

ods. 2 písm. c) ] vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie

skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi

vykonaného dokazovania.

Námietka žalovaných týkajúca sa právneho záveru odvolacieho súdu, či predávajúca

R. L. mala alebo nemala dôvod nechávať kupujúcim bez náhrady jednu časť garáže, sa týka

hodnotenia dôkazov odvolacím súdom. Súdna prax je jednotná v názore, že ak súd niektorý

dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam

a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však tzv.

zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia (viď R

37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).

K dovolacej námietke žalovaných, že napriek tomu, že súd prvého stupňa nevykonal

dokazovanie v rozsahu, ako mu odporúčal odvolací súd v uznesení z 29, mája 2009,

odvolací súd vyslovil v odôvodnení napadnutého rozsudku z 20. júna 2012, že súd prvého

stupňa vykonal na objasnenie skutkového stavu dostatočné dokazovanie, dovolací súd

uvádza, že nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť

súdu, ktorý pôvodne právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku

podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania.

Žalovaní ďalej námietkou, že súdy nižších stupňov v rozpore s § 35 ods. 2

, platnou judikatúrou SR, kúpnopredajnou zmluvou, z 29. júla 1962

(najmä jej bod 1. a 3 ), gramatickým a systematickým hľadiskom a pravidlami interpretácie

prejavu vôle, dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že v zmysle jej bodu 3 predávajúca

chcela predať a aj predala kupujúcim svoj podiel 1/3 na dvoj garáži namietajú,

že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom, právnom posúdení veci

[§ 241 ods. 2 písm. c) O. s .p.]...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcov boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval)...»

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci

nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému

porušeniu v petite sťažnosti označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom

vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie

o prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade skúmal

prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že dovolanie smeruje

proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, s tým, že nejde o prípad, keď je dovolanie

prípustné podľa . Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady podľa

a , na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov proti

predmetnému rozsudku nie je prípustné. Ústavný súd považuje tento záver za logický,

vyplývajúci z relevantných skutkových zistení, rozhodne nie arbitrárny, pričom najvyšší súd

ho primerane odôvodnil.

Námietky sťažovateľov v sťažnosti sa predovšetkým týkajú postupu okresného súdu

a krajského súdu pri prerokúvaní návrhu žalobcu, ktoré čiastočne uplatnili v priebehu

prvostupňového konania, v odvolaní, ako aj v dovolaní. Najvyšší súd ako dovolací súd

sa týmito námietkami zaoberal a hodnotil, či nezakladajú dôvod prípustnosti dovolania

podľa . V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd poukázal na to,

že je v právomoci súdu rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, pričom

nevykonanie navrhnutého dôkazu v zásade nie je porušením procesných práv účastníka

konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vyjadril aj k dovolacej námietke

sťažovateľov podľa , ktorou sťažovatelia formulujú svoje pochybnosti

o nezaujatosti členov senátu odvolacieho súdu, čo vyvodzujú z toho, že žalobca

7. júna 2012 alebo 8. júna 2012, teda ešte pred vyhlásením rozsudku krajského súdu

(22. júna 2012), na ktorom sa nezúčastnil on ani jeho právny zástupca, vymenil bránu

na jednej dvojgaráži a odstránil z nej tabuľu so súpisným číslom.

Najvyšší súd s poukazom tak na vlastnú rozhodovaciu činnosť, ako aj rozhodovaciu

činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva k tejto námietke sťažovateľov uviedol:

„... po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaní neuviedli žiadny, zákonom uznaný

dôvod, na základe ktorého by .sa mohla spochybniť zaujatosť, sudcov senátu Krajského

súdu v Bratislave JUDr. V. K., JUDr. B. J. a JUDr. A. H. Iba na základe ich podozrení

o súvislosti konania žalobcu predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu s jeho

vedomosťou, o konečnom rozhodnutí odvolacieho súdu a zaujatosťou sudcov odvolacieho

však bez ďalšieho nemožno urobiť záver o splnení podmienok ustanovenia § 14 ods. 1

, ak súčasne nie sú k dispozícii ďalšie doložené skutočnosti, ktorých konkrétny obsah

a charakter by objektivizoval uplatnenú námietku. Dovolací súd vyššie uvedené pochybnosti

žalovaných nepovažuje za také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru,

že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté podľa; subjektívnych predstáv žalovaných...“

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v danom

prípade neexistujú právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť nezaujatosť

členov odvolacieho senátu, a tiež tvrdenie sťažovateľov, že najvyšší súd sa „nedostatočne

zaoberal prípadnou zaujatosťou senátu odvolacieho [súdu], a bez ďalšieho dospel k záveru,

že sťažovatelia nepreukázali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu zaujatosti

predmetného senátu“, podľa názoru ústavného súdu nemá ústavnoprávny rozmer.

Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické, rešpektujú zmysel

a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä a ), nie sú

arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by

sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Na tomto

základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané

uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľov z dôvodu jeho

neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú

z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu,

že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už opakovane

konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, prípadne porušenie

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ).

Vo vzťahu k nemožnosti posudzovať okolnosti danej veci, pokiaľ ide o namietané

porušenie základného práva sťažovateľov podľa z dôvodu odlišného

rozsahu ich ochrany od okolností danej veci, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základných práv sťažovateľov podľa a 4 a ústavný súd

poukazuje na už prv uvedené závery vzťahujúce sa na napadnutý rozsudok krajského súdu.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť aj v časti smerujúcej voči napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľmi označených práv a sťažnosť bola

z už uvedených dôvodov odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov, nariadenie dočasného opatrenia a priznanie náhrady trov konania)

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014