Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 823/2014
PDF · 481.4 KB
No categories available
II. ÚS 823/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť D. K.
a M. K., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Soňa Tóthová, Štefánikovo
námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 159/2003 a jeho rozsudkom
z 28. mája 2010, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 371/2010 a jeho rozsudkom z 20. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom sp. zn. 5 Cdo 296/2012 a jeho uznesením z 25. februára 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. K. a M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014
doručená sťažnosť D. K. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“; v citáciách aj „odporcovia“,
„žalovaní“ alebo „dovolatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Soňa
Tóthová, Štefánikovo námestie 2, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 159/2003 a jeho rozsudkom
z 28. mája 2010, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 371/2010 a jeho rozsudkom z 20. júna 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Cdo 296/2012 a jeho uznesením z 25. februára 2014.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia boli
žalovanými v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 159/2003, v ktorom sa J.
B. (ďalej len „žalobca“; v citáciách aj „navrhovateľ“), proti nim domáhal určenia
vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu v rozsahu 1/3 k nehnuteľnostiam – stavba
(dvojgaráže) súpisné č..., stavba (dvojgaráže) súpisné č.... − nachádzajúcim sa
v katastrálnom území..., zapísaných na liste vlastníctva... vedenom Správou katastra... (ďalej
aj „nehnuteľnosti“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 159/2003-211 z 13. februára 2008 zamietol návrh
žalobcu a uložil mu povinnosť nahradiť sťažovateľom trovy súdneho konania. Na základe
odvolania žalobcu podaného proti označenému rozsudku okresného súdu krajský súd
uznesením č. k. 12 Co 272/2008-234 z 29. mája 2009 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) postupom podľa § 221 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) a h) a § 212 ods. 3 OSP odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že mu zároveň uložil
povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 132
OSP a vyvodené závery dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami podľa § 157 OSP.
Okresný súd po tom, ako vec opätovne prerokoval, rozsudkom
č. k. 12 C 159/2003-292 z 28. mája 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) určil
vlastnícke právo žalobcu k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/3 k nehnuteľnostiam,
a tiež rozhodol o trovách súdneho konania tak, že sťažovateľov zaviazal spoločne
a nerozdielne nahradiť ich žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, ktorým namietali,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, okresný súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú tu ďalšie skutočnosti a nové dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, a odvolaním
napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi sťažovatelia okresnému súdu konkrétne
vytýkali, že predmetná stavba (dvojgaráž) nie je prístavbou rodinného domu a nikdy nebola
postavená ani užívaná ako prístavba, ale bola postavená ako samostatná stavba.
Ďalej poukázali na právne predpisy platné v dobe výstavby predmetnej stavby
a argumentovali, prečo táto nemôže byť prístavbou rodinného domu a jeho príslušenstvom.
Záver okresného súdu, že predmetná stavba je príslušenstvom rodinného domu, označili
za nesprávny, ktorý nie je v súlade s ustanoveniami § 24, § 27 a § 130 Občianskeho
zákonníka platného a účinného v rozhodujúcom období. K darovacej zmluve uzatvorenej
medzi žalobcom a jeho rodičmi uviedli, že v tejto nebol jednoznačne, určito a zrozumiteľne
vyjadrený predmet darovania, keď dvojgaráž vedená v zmluve nebola identifikovaná
súpisným číslom, resp. popisným číslom, a nebolo v nej presne uvedené, na ktorej parcele
sa nachádza a ani to, kto je vlastníkom dvojgaráže a v akom podiele, tak ako to vyžadovali
dotknuté právne predpisy. Nesúhlasili ani s právnym záverom okresného súdu,
že nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej dvojgaráži z titulu vydržania. Tiež namietali,
že okresný súd sa nezaoberal s dôkaznými prostriedkami, ktoré v konaní predložili
s návrhom na ich vykonanie, konkrétne poukázali aj na projekt, ktorý predložili okresnému
súdu. Ďalej uviedli, že okresný súd mal k objasneniu zápisov na dotknutom liste vlastníctva
vykonať ďalšie dokazovanie, napr. vyžiadať si písomné vyjadrenie od správy katastra alebo
vypočuť jej riaditeľa. Vzhľadom na to, že ku dňu prevodu spoluvlastníckeho podielu
k nehnuteľnostiam R. L. na rodičov žalobcu nebola v pozemkovej knihe zapísaná
predmetná stavba, boli toho názoru, že nie je možné zmluvu vykladať tak, že jej predmetom
bola dvojgaráž. V tejto súvislosti poukázali na príslušné ustanovenia kúpnej zmluvy, z čoho
vyvodili záver, že jej predmetom bolo okrem iného aj užívacie právo rodičov žalobcu
k dvojgaráži. Na podklade týchto dôvodov sa sťažovatelia domáhali zmeny rozsudku
okresného súdu, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie
konanie.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k. 4 Co 371/2010-355
z 20. júna 2012, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľom uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, čo v merite veci
právne odôvodnil s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 OSP.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré právne
odôvodili s poukazom na § 237 pís. f) a g) OSP. Sťažovatelia v dovolaní krajskému súdu
najmä vytýkali, že jeho postupom im bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,
že okresný súd ich nevypočul k dôležitým otázkam, ktoré považovali za podstatné k meritu
veci, ako aj tým, že nenariadil znalecké dokazovanie na zistenie ceny prevádzaného podielu
na nehnuteľnostiach, ako aj na zistenie, či stavba dvojgaráže je prístavbou rodinného domu,
keďže túto otázku považoval v konaní za rozhodujúcu. Sťažovatelia ďalej namietali,
že okresný súd nevykonal dokazovanie v takom rozsahu, ako mu nariadil krajský súd
vo svojom zrušujúcom uznesení, napriek tomu krajský súd vo svojom potvrdzujúcom
rozsudku vyslovil v odôvodnení svojho rozhodnutia, že okresný súd vykonal na objasnenie
skutkového stavu veci dostatočné dokazovanie. Taktiež namietali, že tak okresný súd, ako
aj krajský súd vykladajú dotknuté ustanovenia kúpnej zmluvy nesprávne a v rozpore s § 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka, s platnou judikatúrou Slovenskej republiky, s gramatickým,
logickým a systematickým hľadiskom a pravidlami interpretácie prejavu vôle, čo spôsobuje
nesprávny záver, že predávajúca chcela predať a predala kupujúcim aj spoluvlastnícky
podiel v rozsahu 1/3 na dvojgaráži. Ďalej poukázali na to, že dvojgaráž nie je príslušenstvo
rodinného domu, ale samostatne stojaca nehnuteľnosť, a že pôvodná vlastníčka kúpnou
zmluvou neprejavila vôľu previesť vlastnícke právo k príslušenstvu k rodinnému domu
na kupujúcich (právnych predchodcov žalobcu), ale predmetom označeného právneho
úkonu bol iba prevod užívacieho práva na právnych predchodcov žalobcu k predmetnej
stavbe. Tiež namietali aj nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pokiaľ išlo
o jeho závery o predaji spoluvlastníckeho podielu na stavbe dvojgaráže, keď krajský súd
neuvádza, akými argumentmi sa zaoberal pri posudzovaní právnej povahy predaja tohto
spoluvlastníckeho podielu na kupujúcich. Boli toho názoru, že krajský súd nedostatočne
vykonal dokazovanie vo veci vyžiadaním si napr. zápisov na liste vlastníctva č...,
katastrálne územie... Za nesprávny a v rozpore s predpismi, ktoré upravujú evidenciu
nehnuteľností, považovali aj záver krajského súdu o tom, že objasňovanie zápisov
dvojgaráže v evidencii nehnuteľností nie je podstatné vo veci. Zdôraznili, že súdy
nevychádzali v tomto konaní zo skutočného stavu v katastri nehnuteľností, tento nebol
zisťovaný objektívne, nestranne a riadne a súdy pri jeho zisťovaní vychádzali len
z listinných dôkazov predložených žalobcom a sťažovateľov o tom ani riadne nevypočul.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP v závere svojho
dovolania sťažovatelia uviedli, že žalobca 7. júna 2012 alebo 8. júna 2012, teda ešte pred
vyhlásením rozsudku krajského súdu, na ktorom sa nezúčastnil on ani jeho právny zástupca,
vymenil bránu na jednej dvojgaráži, odstránil z nej tabuľu so súpisným číslom bez toho,
aby o tom informoval sťažovateľov. Z uvedeného vyslovili obavu, že žalobca vedel
o výsledku odvolacieho konania a o rozhodnutí krajského súdu skôr, ako toto bolo verejne
vyhlásené 20. júna 2012, a preto aj vzniesli námietku zaujatosti senátu krajského súdu.
Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhli, aby dovolací súd rozsudok krajského súd
zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania
a trov právneho zastúpenia žalovaných, eventuálne, aby rozsudok krajského súdu
a rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd uznesením č. k. 5 Cdo 296/2012-416 z 25. februára 2014 dovolanie
sťažovateľov s poukazom na § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné odmietol.
Proti rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu, uzneseniu najvyššieho
súdu a postupu predchádzajúcemu ich vydaniu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1
ústavy sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi
v súvislosti s namietaným porušením nimi označených práv podľa ústavy a dohovoru
odôvodňujú tou istou argumentáciou, ktorá bola súčasťou ich argumentácie v odvolacom
a dovolacom konaní a ktorá sa koncentruje hlavne na nedostatky odôvodnenia napádaných
rozhodnutí, nesprávnosť právneho posúdenia veci a na nedostatky zisťovania skutkového
stavu veci s tým, že proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu nad rámec tejto
argumentácie namietajú, že najvyšší súd ako súd dovolací „... dospel k nesprávnemu
právnemu záveru, že tu nie je daný dovolací dôvod podľa ust. § 238 O. s. p., ani podľa
ust. § 237 O. s. p.“, pretože podľa ich názoru v konkrétnych okolnostiach danej veci bol
daný „... minimálne dovolací dôvod podľa ust. 237 písm. f) O. s. p.“, keďže namietaným
postupom všeobecných súdov im bola odňatá možnosť pred nimi konať. V tejto súvislosti
sťažovatelia uvádzajú, že týmto postupom im bola zo strany najvyššieho súdu odňatá
možnosť, aby sa tento súd „ako súčasť všeobecného súdnictva zaoberal vecnou stránkou,
právnym posúdením ako aj všetkými námietkami sťažovateľov vznesenými proti
rozhodnutiam súdu prvého stupňa [a] odvolacieho súdu“.
Sťažovatelia taktiež namietajú, že najvyšší súd sa „nedostatočne zaoberal prípadnou
zaujatosťou senátu odvolacieho [súdu], a bez ďalšieho dospel k záveru, že sťažovatelia
nepreukázali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu zaujatosti predmetného
senátu“.
V súvislosti so sťažovateľmi namietaným porušením ich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti vyplýva,
že ich porušenie sťažovatelia vnímajú iba ako sekundárny dôsledok porušenia ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem
všeobecného tvrdenia o porušení označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4
a čl. 47 ods. 3 ústavy neuviedli žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia týchto
práv.
Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„Základné právo sťažovateľov D. K..., bytom... a M. K..., bytom... vlastniť majetok
garantované v článku 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu
garantované v článku 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý proces podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47
ods. 3 Ústavy SR bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I spis.
zn. 12 C 159/2003-292 zo dňa 28. 05. 2010, postupom a rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave spis. zn. 4 Co 371/2010-355 zo dňa 20. 06. 2012 a postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5 Cdo 296/2012 zo dňa 25. 04. 2014.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 12 C 159/2003-292 zo dňa
28. 05. 2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 4 Co 371/2010-355 zo dňa
20. 06. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5 Cdo 296/2012
zo dňa 25. 04. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovatelia v sťažnosti tiež žiadajú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu
do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o ich sťažnosti, čo odôvodňujú tým,
že s ohľadom na skutkový a právny stav opísaný v ich sťažnosti možno predpokladať,
že napadnuté rozhodnutia budú zrušené a okamžitým výkonom týchto rozhodnutí,
t. j. zápisom žalobcu do katastra nehnuteľností, by mohol nastať nenávratný stav,
keď by v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí bolo vysoko sťažené ich postavenie,
keďže by boli nútení sa domáhať určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Vzhľadom na znenie „petitu“ sťažnosti (s. 33 a 34 sťažnosti) ústavný súd dospel
k záveru, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu, uznesením najvyššieho
súdu a postupom týchto súdov predchádzajúcim vydaniu ich rozhodnutí.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým
rozsudkom okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovatelia mali k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru proti rozsudku okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa,
riadny opravný prostriedok, ktorý aj využili. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany
proti namietanému porušeniu práv sťažovateľov bol v odvolacom konaní krajský súd.
Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti
smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať
na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší
súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné
odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej
lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,
ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku
krajského súdu za dodržanú.
Z uvedeného obsahu sťažnosti (článok I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata
argumentácie sťažovateľov, s ktorou spájajú porušenie označených práv rozsudkom
krajského súdu, sa koncentruje tak na nedostatky jeho odôvodnenia, ako aj na nezákonnosť
postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom sťažovatelia konkrétne namietajú
nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, nesprávne právne posúdenie veci −
svoju právnu argumentáciu vedú v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva
uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu veci,
pričom namietajú najmä nevykonanie dôkazných prostriedkov (znalecké skúmanie a ich
výsluch ako účastníkov konania), jednostrannosť vykonávania a hodnotenia dôkazných
prostriedkov v ich neprospech a v tejto súvislosti sa domáhajú prehodnotenia
už hodnotených dôkazov, v rámci čoho predkladajú ústavnému súdu vlastnú skutkovú
verziu veci.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniu
za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu
uplatňujú.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok
okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia citoval
podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenú
v odvolacom konaní, a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, v časti
relevantnej pre toto konanie uviedol: „Po preskúmaní vecí dospel (krajský súd, pozn.)
k záveru, že súd prvého stupňa vykonal na objasnenie skutkového stavu dostatočné
dokazovanie, skutkové zistenia súdu zodpovedajú výsledkom dokazovania, vec posúdil
podľa príslušných právnych noriem a rozhodnutie aj odôvodnil spôsobom stanoveným §
157 ods. 2 O. s. p., s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje, pričom námietky
odporcov v odvolaní nepovažoval za dôvodné...
Na podporu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd, k dôvodom
odvolania odporcov, ktorými namietajú skutkové závery súdu prvého stupňa uvádza, že tieto
majú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú výsledkom hodnotenia dôkazov, ktoré
zodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O. s. p., podľa ktorého dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to i z hľadiska ich pravdivosti, eventuálne hodnovernosti,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada
ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátané toho, čo uviedli účastníci konania.
V prejednávanej veci navrhovateľ odvodzoval svoje spoluvlastnícke právo
k predmetnej dvoj garáži od darovacej zmluvy, uzavretej so svojimi rodičmi, ktorou
mu previedli 1/3 podiel na tejto nehnuteľnosti, ktorí ho nadobudli v roku 1963 kúpnou
zmluvou od R. L.. Na preukázanie vlastníctva okrem darovacej a kúpnej zmluvy predložil
súdu výpis z listu vlastníctva evidencie nehnuteľností katastrálneho územia... č...
z 08. 04. 1991, v ktorom boli jeho rodičia zapísaní ako spoluvlastníci 2/6-ín nehnuteľností
parc. č... zastavenej plochy o výmere... a nehnuteľností parc. č... zastavenej plochy
o výmere... a výpis z listu vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia...
z 18. 08. 1998, v ktorom bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti parc. č... zastavenej plochy
o výmere..., nehnuteľnosti parc. č... zastavenej plochy o výmere... a parc. č.... stavby súpisné
číslo..., čo bolo vtom čase súpisné číslo spornej dvojgaráže. Skutočnosť, že jednu z garáži
v spornej nehnuteľnosti nerušene užíval od roku 1983, po jeho nasťahovaní sa do dolného
bytu v dome v novembri 1981, kedy dal nájomcovi garáže výpoveď, preukazoval okrem
svojho tvrdenia, zápisom o dohode s odporcami z 06. 04. 1995, 28. 10. 1993 a 06. 06. 1994,
ktorými sa dohodli na spôsobe platenia dane za garáže...
Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie o návrhu v danej veci bolo závislé na posúdení
platnosti kúpnej zmluvy uzavretej právnymi predchodcami účastníkov konania
a nadväzujúcej darovacej zmluvy. So záverom súdu prvého stupňa, že pôvodná
vlastníčka dvojgaráže zmluvou z 29. 07. 1962 predala rodičom navrhovateľov 1/3-inový
spoluvlastnícky podiel aj na predmetnej dvojgaráži a títo sa stali jej spoluvlastníkmi
sa odvolací súd stotožňuje, keďže tento vychádza zo skutkových zistení v konaní a k jeho
odôvodneniu nie je treba v zásade nič dodávať.
Odporcami namietaný nedostatok vôle predávajúcej predať aj predmetnú dvojgaráž
nebolo pri výklade prejavu vôle predávajúcej, vyjadrenej v predmetnej zmluve, možné zistiť.
Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba
vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny úkon
urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Citované ustanovení predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť
pochybnosť, a pre ten prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto
pochybnosti odstránil výkladom, a to najmä gramatickým, logickým a systematickým.
Okrem toho súd posúdi na základe vykonaného dokazovania, aká bola skutočná vôľa
účastníkov v okamihu uzatvárania zmluvy. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom
podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom nemôže nahradzovať či meniť prejavy
vôle; použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje len k tomu, aby obsah právneho
úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci vo vzájomnej dohode, bol vyložený
v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného dojednania. Výkladové pravidla
sa uplatnia predovšetkým v situácii, kedy účastníci konania interpretujú obsah zmluvných
dojednaní odlišným spôsobom. Súd pri úsudku o skutočnej vôli účastníkov zmluvy
prihliadne najmä k účelu tohto právneho úkonu, k okolnostiam, za ktorých k nemu došlo,
a k následnému správaniu sa účastníkov zmluvy.
Skutočnosť, že predmetná dvojgaráž bola podľa predložených dokladov označovaná
ako prístavba rodinného domu a preto nebolo osobitne svojimi identifikačnými údajmi
uvedenými v bode 1 tejto zmluvy, neznamená, že nebola predmetom predaja, pretože
už v bode 3 kúpnopredajnej zmluvy, v ktorom účastníci upravili spôsob užívania
predmetných predaných nehnuteľností v budúcnosti vyplýva, že kúpenými nehnuteľnosťami
sú dom, záhradka, garáže a besiedka, z ktorých kupujúci, rodičia navrhovateľa, budú užívať
dvojizbový byt, garáž bližšie k domu č... a besiedku. Tvrdenia, odporcov, že garáže neboli
predmetom predaja (resp. spoluvlastnícky podiel na nich) spochybňuje skutočnosť,
že predávajúca nemala dôvod nechávať kupujúcim bez náhrady možnosť užívať jednu časť
garáže, najmä, keď druhú časť prenajímala.
Rovnako záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ spoluvlastnícky podiel
na dvojgaráži nadobudol darovacou zmluvou z 28. 05. 1991 registrovanou štátnym
notárstvom 05. 06. 1991 zodpovedá zistenému stavu. V darovacej zmluve, bode 1/ účastníci
medzi darované nehnuteľnosti dvojgaráž uviedli výslovne, i keď bez súpisného čísla
(súpisné číslo neuviedli ani pri rodinnom dome), čo však nespôsobuje neplatnosť darovacej
zmluvy, ak jej účastníci poznali skutočný stav veci a navrhovateľ časť dvojgaráže už v dobe
prijatia daru užíval (bod 3 zmluvy) a užíval ju bez rušenia odporcami až do 2003.
K námietkam odporcov týkajúcich sa objasňovania zápisov dvojgaráže v evidencii
a neskôr v katastri nehnuteľností, či už vôbec alebo ako prístavby alebo samostatnej stavby
odvolací súd uvádza, že tieto neboli podstatnými vo veci. Uplatneniu nárokov vlastníka
stavby na súde nemôže brániť skutočnosť, že táto (zväčšenie pôvodnej stavby o prístavbu
tak ako bola v príslušných dokladoch označovaná) nie je v katastri nehnuteľností zapísaná
aj s údajmi, ktorými má byť označená [§ 7 písm. b) zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších
predpisov]. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá sa zapisuje do katastra nehnuteľností,
nemožno síce bez vkladu do katastra previesť, avšak existencia tohto práva nie je
na údajoch katastra závislá. To napokon vyplýva i z ustanovenia § 70 zák. č. 162/1995 Z. z.,
podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Údaje
katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie
nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov
katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej
jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových
bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy
sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Medzi údaje uvádzané v § 7 patria
aj parcelné čísla nehnuteľností a súpisné čísla stavieb.
Ak by zákon nepredpokladal, že môže byť rozdiel medzi skutočným právnym stavom
a jeho zápisom v katastri nehnuteľností, stratilo by toto ustanovenie zmysel. Podľa
súčasného právneho stavu teda v prípade rozporu medzi právnym stavom evidovaným
v katastri nehnuteľností a stavom skutočným musí súd vychádzať zo skutočného stavu;
pritom je oprávnený posudzovať ako predbežné otázky, či zmluva, alebo zmluvy, ktoré
uvádza osoba domáhajúca sa určenia vlastníctva k nehnuteľnosti je platná, aký je jej obsah,
poprípade prihliadať k iným skutočnostiam, ktoré mali za následok nesúlad medzi stavom
katastra a skutočným stavom. Rovnako to platilo za predchádzajúcej právnej úpravy platnej
v dobe uzavretia zmluvy právnymi predchodcami účastníkov konania (v roku 1963)
a navrhovateľa s rodičmi (v roku 1991), keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti zmluvou bol
podmienený jej registráciou štátnym notárstvom a zmeny sa zapisovali v evidencii
nehnuteľností vedenej podľa zák. č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení
zák. č. 150/1983 Zb. Podľa jeho ustanovenia § 6 boli údaje evidencie nehnuteľností záväzné
pre plánovanie a riadenie poľnohospodárskej výroby, pre výkazníctvo a štatistiku
o poľnohospodárskom pôdnom fonde a lesnom fonde, pre prehľady nehnuteľností vedené
socialistickými organizáciami a aj podkladom pre spisovanie zmlúv a iných listín
o nehnuteľnostiach.
Návrhu odporcov, aby bolo vo veci pripustené dovolanie (§ 238 ods. 3 O. s. p.)
odvolací súd nevyhovel preto, že odporcovia k tomuto neuviedli, aká právna otázka by sa
mala v dovolacom konaní vyriešiť.“
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné
poukázať na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia
ďalšie dôvody.
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, ako aj v nadväznosti na § 219 ods. 2
OSP ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné
v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný
súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Súd pri opätovnom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa bol v zmysle § 226 O. s. p.
viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, vysloveného v uznesení
č. k. 12 Co 272/20008-234 zo dňa 29. 5. 2009 a vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle
záverov odvolacieho súdu, pričom sa prejudiciálne zaoberal platnosťou všetkých právnych
úkonov týkajúcich sa predmetnej nehnuteľnosti v zmysle právnych predpisov platných v
čase ich vzniku.
Ako prvú súd posudzoval platnosť kúpnej zmluvy uzavretej rodičmi navrhovateľa...
s R. L... a skúmal skutočnú vôľu účastníkov v okamihu uzatvárania zmluvy.
Kúpnopredajnou zmluvou... mal súd za preukázané, že R. L. predala..., rodičom
navrhovateľa, ideálnu 1/3 svojich nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe kat.
územia... vo vložke č... za dojednanú cenu 45.000,- Kčs. Kúpnopredajná zmluva bola
registrovaná Štátnym notárstvom... dňa 30. 5. 1963. Podľa bodu 3, kupujúci s ohľadom na
skutočnosť, že kupujú 1/3 uvedených nehnuteľností, dohodli užívanie predmetných kúpených
nehnuteľností a to, dvojizbového kompletného bytu so všetkým príslušenstvom na prízemí,
záhradku na prízemí pred týmto bytom a jednu garáž, a to garáž bližšiu k domu č... na... ul.
a besiedku na parcele č... Uzavretiu tejto kúpnopredajnej zmluvy predchádzal inzerát
predávajúcej v denníku Práca, ročník XVII – číslo 132, zo dňa 3. 6. 1962, ktorým
predávajúca ponúkla na predaj tretinu domu s užívaním dvojizbového bytu so všetkým
príslušenstvom, s garážou a predzáhradkou. Vykonaným dokazovaním mal súd za
preukázané, že garáž nachádzajúcu sa na... ul. postavila R. L. na základe stavebného
povolenia č..., vydaného Národný výbor v B. dňa 19. 8. 1947, ako prístavbu 2 garáží pre
osobné autá na pozemku katastr. mp. č... Užívacie povolenie na používanie prístavby 2
garáží postavených v B. na..., parcela č..., vydal Ústredný národný výbor... R. L... S
poukazom na uvedené ako aj s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného
ku dňu..., kedy bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva..., a to § 31 ods. 1 podľa ktorého
prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený,
zodpovedá pravidlám socialistického spolužitia, § 24 podľa ktorého súčasťou veci je všetko,
čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené tak, aby sa tým vec alebo jej
oddeliteľná časť nepoškodila alebo podstatne neznehodnotila, § 27 podľa ktorého
príslušenstvo sú vedľajšie veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to,
aby sa s touto vecou trvalo užívali, § 130 podľa ktorého kto nadobudne vlastníctvo k veci,
nadobudne aj jej príslušenstvo, ako aj práva s jej vlastníctvom spojené, pokiaľ nie sú
obmedzené na predchodcu, súd dospel k záveru, že 2 garáže postavené R. L. na... v B., na
základe stavebného povolenia č..., vydaného Národný výbor v B. dňa 19. 8. 1947 a užívané
na základe užívacieho povolenia vydaného Ústredným národným výborom... dňa
25. 8. 1952, pod č..., tvorili prístavbu, príslušenstvo nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej
vložke č..., parcela č..., dom... a R. L. ich chcela a aj kúpnopredajnou zmluvou..., predala,
ako ideálnu 1/3 nehnuteľnosti J. a A. B. Z dôvodu, že predmetom kúpnopredajnej zmluvy
bola ideálna 1/3 nehnuteľnosti, zmluvné strany si v bode 3 dohodli užívanie nehnuteľnosti
tak, že manželia B. budú užívať z predmetných kúpených nehnuteľností dvojizbový
kompletný byt so všetkým príslušenstvom na prízemí, záhradku na prízemí pred týmto bytom
a jednu garáž, a to garáž bližšiu k domu č... na... ul. a besiedku na parcele č... To znamená,
že rodičia navrhovateľa... kúpnopredajnou zmluvou..., uzavretou s R. L., zaregistrovanou
Štátnym notárstvom... dňa 30. 5. 1963, nadobudli vlastnícke právo k ideálnej 1/3
nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe kat. územia... vo vložke č..., čo mal súd
za preukázané z výpisu z evidencie nehnuteľnosti z LV č..., zo dňa 4. 5. 1986, podľa ktorého
rodičia navrhovateľa... boli vlastníkmi nehnuteľností parcela č..., č. s... zastavaná plocha
o výmere..., parcela č... záhrada o výmere..., parcela č... zastavaná plocha o výmere...,
parcela č... zastavaná plocha o výmere..., každý v 1/6.
Darovacou zmluvou zo dňa 28. 5. 1991, registrovanou Štátnym notárstvom... dňa
5. 6. 1991, mal súd za preukázané, že... rodičia navrhovateľa, darovali navrhovateľovi
ideálnu 1/3 nehnuteľností v kat. území..., na parcele č..., t. j. rodinný dom, dvojgaráž
a pozemok a v celosti nehnuteľnosť na parcele č... (kompletnú besiedku). Vlastnícke právo
navrhovateľa k uvedeným nehnuteľnostiam mal súd za preukázané výpisom z LV č... zo dňa
18. 8. 1998, podľa ktorého bol navrhovateľ vlastníkom nehnuteľností parcela č... zastavaná
plocha o výmere..., parcela č... záhrada o výmere..., parcela č... zastavaná plocha
o výmere..., parcela č... zastavaná plocha o výmere... a stavieb so súpisným č... na parcele
č... − dom a stavby so súpisným č... na parcele č... − stavba, titulom Dar. RI 29/91-606/91...
Notárskou zápisnicou sp. zn. N 125/2003, Nz 43440/2003 zo dňa 3. 6. 2003,
napísanou na notárskom úrade..., notárkou JUDr. M. Š., bolo spísané osvedčenie
vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v kat. území..., obec..., garáž,
súpisné č... na parcele č..., zapísané na LV č..., odporcami dňa 18. 11. 1986. Zákonnou
podmienkou pre osvedčenie vyhlásenia o vydržaní notárom v zmysle § 63 notárskeho
poriadku č. 323/1992 Z. z. je vyhlásenie dotknutého vlastníka a obecného úradu, v obvode
ktorého je nehnuteľnosť, že nemajú ku vzniku uvedeného práva občana výhrady... V danom
prípade Notárska zápisnica sp. zn. N 125/2003, Nz 43440/2003 zo dňa 3. 6. 2003, napísaná
na notárskom úrade..., notárkou JUDr. M. Š., záznam o vyjadrení navrhovateľa ako osoby
zapísanej na LV č... kat. územie..., ako vlastníka spornej nehnuteľnosti, neobsahovala
a preto podľa názoru odvolacie súdu vysloveného v uznesení č. k. 12 Co 272/2008-234
zo dňa 29. 5. 2009 nebola vkladuschopnou listinou a nemôže byť podkladom pre záver
súdu, že odporcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti v celosti... Na základe uvedeného
súd... dospel k záveru, že vlastnícke právo odporcov na základe osvedčenia o vydržaní...
k predmetnej nehnuteľnosti vzniknúť nemohlo... Predpokladom nadobudnutia vlastníctva
vydržaním podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka je tzv. oprávnená držba; ak je držiteľ
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí,
je držiteľom oprávneným. Dobromyseľnosť sa posudzuje so zreteľom na všetky okolnosti
držby, najmä s ohľadom na existenciu právneho titulu užívania veci. Dobromyseľnosť
držiteľa predpokladá okrem jeho subjektívneho presvedčenia o existencii práva, aj istú
objektívnu situáciu, ktorá dáva dôvod presvedčenia o oprávnenosti jej výkonu. Ide najmä
o právny titul užívania veci ako vlastnej. Súd na základe vykonaného dokazovania
s poukazom na právny názor odvolacie súdu vyslovený v uznesení č. k. 12 Co 272/2008-234
zo dňa 29. 5. 2009, dospel k záveru, že u odporcov nebola splnená podmienka oprávnenej
držby po celú vydržaciu dobu, bez toho aby si niekto uplatňoval vlastnícke právo na túto
vec, pretože sporná nehnuteľnosť bola zaevidovaná v katastri nehnuteľnosti v LV č....
zo dňa 8. 4. 1991 a 18. 8. 1998 a ako jej spoluvlastníci boli vedení rodičia navrhovateľa
a v druhom už navrhovateľ a preto odporcovia nemohli byť pri spisovaní osvedčenia
o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dňa 3. 6. 2003, dobromyseľní. Navyše
odporcom bolo známe, že od 29. 7. 19962, kedy R. L. predala ideálnu 1/3 nehnuteľnosti
na... v B. J. a A. B., sa s nimi zároveň dohodla, o užívaní jednej garáže, bližšej k domu,
čo sami odporcovia v notárskej zápisnici sp. zn. N 125/2003, Nz 43440/2003 zo dňa
3. 6. 2003, uviedli. To znamená, že predmetnú garáž nemohli mať v držbe minimálne
do 28. 5. 1991, do kedy ju mali v držbe J. a A. B., kedy ju darovacou zmluvou previedli
na navrhovateľa.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovateľ je na základe darovacej
zmluvy... vlastníkom spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/3 k nehnuteľnosti − stavby
(dvojgaráže), súpisné č..., na parcele č... a stavby (dvojgaráže), súpisné č... na parcele č...,
nachádzajúcich sa v katastrálnom území..., zapísaných na liste vlastníctva č...
Katastrálneho úradu..., preto návrhu navrhovateľa vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.“
V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľov týkajúcim sa dôvodov, ktorými
bolo vyhovené žalobe, vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričom
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto
dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP,
pričom na zvýraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu uviedol ďalšie dôvody.
Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať
do právneho posúdenia veci krajským súdom, ak krajský súd nevybočí z ústavne
akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladu
hmotnoprávnych ustanovení dotknutých právnych predpisov upravujúcich spôsob
nadobúdania vlastníckeho práva.
Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu
vyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavu
veci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať,
dostatočne rozviedli úvahy, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam, a primeraným
spôsobom objasnili dôvody, pre ktoré neboli sťažovatelia so svojou meritórnou obranou
úspešní.
S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké
rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie
vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietaný spôsob hodnotenia dôkazov zo strany
všeobecných súdov, ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru nepatrí právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03). Do obsahu označených práv nepatrí ani právo účastníka konania a tomu
zodpovedajúca povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky účastníkom konania navrhnuté
dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne
súdu, a nie účastníkovi konania.
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
(v spojení s rozsudkom okresného súdu) nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne
akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo
možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu ochranu, keďže súd
zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a oprel ich o skutkové zistenia.
V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstata právnych úvah sťažovateľov odlišovala
od právneho názoru všeobecných súdov, ktoré síce rozhodli spôsobom, s ktorým
sťažovatelia nesúhlasia, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný
nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným
súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietanie porušenia základného práva.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že za situácie,
keď sťažovatelia v rámci odvolacej argumentácie nastolili v zásade tie isté otázky ako
v konaní pred súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostali dostatočné odpovede, prečo
ich argumentácia nebola opodstatnená, a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo
právnym záverom než súd prvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov
odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné
dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval,
rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd
v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností je možné a vhodné postupom
podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zúžiť rozsah odôvodnenia len
na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je
hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo
aby len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni
neúspešný.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia (v spojení s odôvodnením
rozsudku okresného súdu, na ktoré krajský súd odkazuje a s ktorým sa stotožňuje)
konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia rozsudku okresného
súdu a obsah odvolacích námietok sťažovateľov ústavne akceptovateľným a udržateľným
spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia na vec sa vzťahujúcich právnych
predpisov. Ústavný súd tak nezistil žiadne relevantné ústavnoprávne vady rozsudku
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek
korekciu zo strany ústavného súdu.
Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľov
o porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd v ich
veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľmi označených
práv.
Vzhľadom na spôsob ako sťažovatelia odôvodňujú svoju sťažnosť vo vzťahu
k namietanému porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy,
ústavný súd s poukazom na svoje predchádzajúce závery o sťažovateľmi namietanom
porušení označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť porušenia
základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy, a preto nie je
ani v tomto prípade reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľmi označených práv.
Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2
ústavy, ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľov v sťažnosti sa netýkajú
preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto nemôže byť vzhľadom
na rozsah základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy toto základné právo sťažovateľov
dotknuté.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
Podstatou námietok sťažovateľov smerujúcich voči napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu je ich nesúhlas s jeho postupom pri výklade § 237 písm. f) a g)
Občianskeho súdneho poriadku v ich veci, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti
dovolania.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľov, uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpení
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.),
skúmal najskôr, či dovolanie smeruje, proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru odvolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo
výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymedzené
v ustanovení § 238 O. s. p., je nepochybné, že prípustnosť dovolania... z ustanovenia § 238
O. s. p. nemožno vyvodiť.“
Najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP skúmal, či dovolanie
sťažovateľov nie je prípustné v zmysle § 237 OSP, a v tejto súvislosti uviedol:
«Vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) O. s. p. neboli namietané a v dovolacom
konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na žalovanými tvrdený dôvod prípustnosti dovolania
sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti
tvrdenia, že v prejednávanej veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať [§ 237
písm. f) O. s. p.]...
K námietkam žalovaných, že nikde v celom rozsudku nie je uvedené, z čoho predaj
podielu garáže vyplýva, akými argumentmi sa súd zaoberal pri posudzovaní právnej povahy
predaja tohto spoluvlastníckeho .podielu na predávajúcich a z čoho súd usudzuje,
že vlastnícky podiel rodičov žalobcu k spornej nehnuteľnosti vznikol na základe kúpnej
zmluvy, súd prvého stupňa zrozumiteľne podáva vysvetlenie na str. 7 a 8 rozsudku. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožnil správnymi závermi súdu prvého stupňa i s jeho skutkovými
zisteniami, preto boli dané podmienky pre postup v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
Doplnením dôvodov na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len posilnil argumentačnú
stránku rozsudku súdu prvého stupňa v podmienkach prejednávaného prípadu (aj z pohľadu
odvolacích námietok uplatnených žalovanými a ich primeraním zodpovedaním), dovolací
súd preto nemohol prisvedčiť dôvodnosti námietok dovolateľov o nedostatočnom
odôvodnení rozhodnutí (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odpoveďou na námietku žalovaných,
na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že žalobca je vlastníkom spoluvlastníckeho
podielu na garáži z titulu darovacej zmluvy, keď o platnosti tejto zmluvy sa nevyjadril,
je vyjadrená na str. 7, druhom odseku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nadväzuje
na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, strane. 8, ods. druhý rozsudku.
Pokiaľ žalovaní zotrvávajú na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi, uplatňujú dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c)
O. s. p. (t. j. že rozhodnutia sudov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci).
Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej
argumentácie účastníka konania sama osobe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia
o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne
arbitrárnosti). V danom prípade súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré považovali žalobu
za dôvodne podanú; Týmto zároveň ponúkli dostatočne vysvetlenie toho, prečo z právneho
hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu dovolateľov (neboli však povinné výslovne
zdôvodňovať každú námietku žalovaného z jeho uhla pohľadu)...
K dovolacej námietke dovolateľov, že súdy nedostatočne vykonali dokazovanie v tejto
veci vyžiadaním si napr. písomného vyjadrenia alebo výsluchom riaditeľa správy katastra
dovolací súd uvádza, že v zmysle Občianskeho súdneho poriadku sa v civilnom konaní
uplatňuje prejednacia zásada. Rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určí súd.
Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo
a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1
O. s. p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam
účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje
za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z, navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí
výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p., § 213 ods. 5 O. s. p.). Ak súd
v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); terno jeho postup
môže prípadne viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne
nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosť konať pred súdom...
Pokiaľ ide o námietky žalovaných správne alebo úplne zisteného skutkového stavu
veci (dovolací súd tu poukazuje na napr. na tvrdenia žalovaných, že dvojgaráž nebola nikdy
postavená ani užívaná ako prístavba k rodinnému domu, ale bola postavená ako samostatná
stavba s dvoma predelenými časťami určenými na parkovanie motorových vozidiel)
je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,
ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne
uvedených procesných [§ 241 − ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.] a hmotnoprávnych [§ 241
ods. 2 písm. c) O. s. p.] vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania.
Námietka žalovaných týkajúca sa právneho záveru odvolacieho súdu, či predávajúca
R. L. mala alebo nemala dôvod nechávať kupujúcim bez náhrady jednu časť garáže, sa týka
hodnotenia dôkazov odvolacím súdom. Súdna prax je jednotná v názore, že ak súd niektorý
dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam
a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však tzv.
zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. (viď R
37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).
K dovolacej námietke žalovaných, že napriek tomu, že súd prvého stupňa nevykonal
dokazovanie v rozsahu, ako mu odporúčal odvolací súd v uznesení z 29, mája 2009,
odvolací súd vyslovil v odôvodnení napadnutého rozsudku z 20. júna 2012, že súd prvého
stupňa vykonal na objasnenie skutkového stavu dostatočné dokazovanie, dovolací súd
uvádza, že Občiansky súdny poriadok nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť
súdu, ktorý pôvodne právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku
podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania.
Žalovaní ďalej námietkou, že súdy nižších stupňov v rozpore s § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka, platnou judikatúrou SR, kúpnopredajnou zmluvou, z 29. júla 1962
(najmä jej bod 1. a 3 ), gramatickým a systematickým hľadiskom a pravidlami interpretácie
prejavu vôle, dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že v zmysle jej bodu 3 predávajúca
chcela predať a aj predala kupujúcim svoj podiel 1/3 na dvoj garáži namietajú,
že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom, právnom posúdení veci
[§ 241 ods. 2 písm. c) O. s .p.]...
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo
o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237
O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcov boli
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval)...»
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa
§ 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému
porušeniu v petite sťažnosti označených práv.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom
vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
o prípustnosti dovolania v danej veci.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade skúmal
prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že dovolanie smeruje
proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, s tým, že nejde o prípad, keď je dovolanie
prípustné podľa § 238 ods. 3 OSP. Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady podľa
§ 238 ods. 1 a 2 OSP, na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov proti
predmetnému rozsudku nie je prípustné. Ústavný súd považuje tento záver za logický,
vyplývajúci z relevantných skutkových zistení, rozhodne nie arbitrárny, pričom najvyšší súd
ho primerane odôvodnil.
Námietky sťažovateľov v sťažnosti sa predovšetkým týkajú postupu okresného súdu
a krajského súdu pri prerokúvaní návrhu žalobcu, ktoré čiastočne uplatnili v priebehu
prvostupňového konania, v odvolaní, ako aj v dovolaní. Najvyšší súd ako dovolací súd
sa týmito námietkami zaoberal a hodnotil, či nezakladajú dôvod prípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP. V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd poukázal na to,
že je v právomoci súdu rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, pričom
nevykonanie navrhnutého dôkazu v zásade nie je porušením procesných práv účastníka
konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vyjadril aj k dovolacej námietke
sťažovateľov podľa § 237 písm. g) OSP, ktorou sťažovatelia formulujú svoje pochybnosti
o nezaujatosti členov senátu odvolacieho súdu, čo vyvodzujú z toho, že žalobca
7. júna 2012 alebo 8. júna 2012, teda ešte pred vyhlásením rozsudku krajského súdu
(22. júna 2012), na ktorom sa nezúčastnil on ani jeho právny zástupca, vymenil bránu
na jednej dvojgaráži a odstránil z nej tabuľu so súpisným číslom.
Najvyšší súd s poukazom tak na vlastnú rozhodovaciu činnosť, ako aj rozhodovaciu
činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva k tejto námietke sťažovateľov uviedol:
„... po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaní neuviedli žiadny, zákonom uznaný
dôvod, na základe ktorého by .sa mohla spochybniť zaujatosť, sudcov senátu Krajského
súdu v Bratislave JUDr. V. K., JUDr. B. J. a JUDr. A. H. Iba na základe ich podozrení
o súvislosti konania žalobcu predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu s jeho
vedomosťou, o konečnom rozhodnutí odvolacieho súdu a zaujatosťou sudcov odvolacieho
však bez ďalšieho nemožno urobiť záver o splnení podmienok ustanovenia § 14 ods. 1
O. s. p., ak súčasne nie sú k dispozícii ďalšie doložené skutočnosti, ktorých konkrétny obsah
a charakter by objektivizoval uplatnenú námietku. Dovolací súd vyššie uvedené pochybnosti
žalovaných nepovažuje za také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru,
že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté podľa; subjektívnych predstáv žalovaných...“
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v danom
prípade neexistujú právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť nezaujatosť
členov odvolacieho senátu, a tiež tvrdenie sťažovateľov, že najvyšší súd sa „nedostatočne
zaoberal prípadnou zaujatosťou senátu odvolacieho [súdu], a bez ďalšieho dospel k záveru,
že sťažovatelia nepreukázali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu zaujatosti
predmetného senátu“, podľa názoru ústavného súdu nemá ústavnoprávny rozmer.
Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické, rešpektujú zmysel
a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä § 237 a § 238 OSP), nie sú
arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by
sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Na tomto
základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané
uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľov z dôvodu jeho
neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú
z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu,
že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už opakovane
konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, prípadne porušenie
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Vo vzťahu k nemožnosti posudzovať okolnosti danej veci, pokiaľ ide o namietané
porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 2 ústavy z dôvodu odlišného
rozsahu ich ochrany od okolností danej veci, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu
základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd
poukazuje na už prv uvedené závery vzťahujúce sa na napadnutý rozsudok krajského súdu.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť aj v časti smerujúcej voči napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľmi označených práv a sťažnosť bola
z už uvedených dôvodov odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov, nariadenie dočasného opatrenia a priznanie náhrady trov konania)
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2014