Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/158/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,

IČO: 36 864 421, proti povinnému R. R., naposledy bývajúcemu v S., t.č. na neznámom

mieste, zastúpenému opatrovníkom Mestom Spišská Nová Ves, o vymoženie 254,93 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. ,

o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. februára

2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013

sp.zn. z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013 sp.zn.

o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Spišská Nová Ves 23. júna 2005

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu -

notárskej zápisnice spísanej 19. marca 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, pod sp.zn.

2

N 1275/2005, NZ 11914/2005. Okresný súd Spišská Nová Ves poverením z 30. júna 2005

č. 5810004371* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 13. júla 2012 č.k. -17

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku. Zároveň zamietol návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora a uložil jej

povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 78,36 € do troch dní

od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil ustanoveniami § 41

ods. 2 a a Exekučného poriadku a .

V rozhodnutí o zastavení exekúcie uviedol, že v predmetnej veci povinný splnomocnil

Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice za účelom uznania dlhu tak, aby sa stala

vykonateľným titulom pre exekúciu. Konštatoval, že vzhľadom na vopred predtlačenú

zmluvu, povinný nemal možnosť ovplyvniť jej obsah (voľbu splnomocnenca). Z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že rovnaký zástupca, ktorého povinný splnomocnil, poskytoval

právne služby aj oprávnenej. Splnomocnenie tak nebolo dané v súlade s § 22 ods. 2

, pretože záujmy zástupcu sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Na základe uvedených dôvodov konštatoval, že notárska zápisnica nie je spôsobilým

exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre zastavenie exekúcie.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením z 28. februára 2013 sp.zn.

návrh na prerušenie konania zamietol a uznesenie v napadnutej časti

(vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil) potvrdil

ako vecne správne podľa Ďalšími výrokmi rozhodol o odmietnutí

odvolania proti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh oprávnenej na zmenu súdneho

exekútora zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že je bez právneho významu, či povinný v právnom vzťahu

s oprávnenou vystupoval ako spotrebiteľ, a teda či ustanovenie, ktorým splnomocnil

Mgr. Tomáša Kušníra na jeho zastupovanie pri spisovaní notárskej zápisnice napĺňalo

charakter neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, resp. či v danom prípade bola

správne aplikovaná Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, nakoľko notárska zápisnica v predmetnom konaní nie je spôsobilým exekučným

titulom, a to pre neplatné zastúpenie povinného pri jej spisovaní podľa § 22 ods. 2

3

, teda pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného. S poukazom

na uznesenie ÚS SR z 30. septembra 2010, sp.zn. -16 konštatoval, že

splnomocnenie, ktoré povinný udelil pri podpise zmluvy advokátovi, konajúcemu

za oprávnenú, za účelom uznania dlhu povinného, je neplatným právnym úkonom, a preto je

aj uznanie dlhu na základe takto udeleného splnomocnenia absolútne neplatným právnym

úkonom. Odvolací súd preto nepovažoval návrh na predloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru Európskej únie za opodstatnený a z tohto dôvodu návrh na prerušenie

konania zamietol ako nedôvodný. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224

ods. 1 v spojení s

Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013 sp.zn.

podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola

odňatá možnosť pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205

ods. 2 písm. f/ ), spočíva na zlej interpretácii a je

nepreskúmateľné. Žiadala preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu

na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013 sp.zn.

podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad

rámec zverenej právomoci“ ( v spojení s ),

lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul

„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už

právoplatne rozhodlo ( v spojení s ), lebo formálna

a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ), a to tým, že s ňou nekomunikovali o jej

právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia

pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola

„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,

súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m. )“. Oprávnená

tiež namietala, že súdy nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5

Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom do 31. decembra 2012) povinné urobiť.

4. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), lebo nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie,

5. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia a

ods. 1 Exekučného poriadku, , zákona

č. o ochrane spotrebiteľa a tiež smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala,

aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby

dovolacie konanie bolo prerušené podľa a dovolací súd aby

Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky nasledujúceho znenia:

„1/ Je možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,

ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky s jej príslušenstva, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS

zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Povinný ani súdny exekútor sa k podanému dovolaniu a odvolaniu písomne

nevyjadrili.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podala oprávnená proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013 sp.zn. , skúmal,

či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nemožno mať pochybnosti

o tom, že procesný úkon oprávnenej z 15. apríla 2013, ktorým napadla uznesenie Krajského

súdu v Košiciach z 28. februára 2013 sp.zn. , je odvolaním v zmysle § 201

a nasl.

Podľa veta prvá účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

6

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým boli zamietnuté návrhy oprávnenej na prerušenie

konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013 sp.zn. zastavil bez toho,

aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013 sp.zn.

podala včas oprávnená zastúpená v súlade s veta druhá ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či je dôvodný jej

návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť jej dovolania.

Podľa pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1

písm. c/ súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný

obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej

(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor

Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:

a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán

usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní

pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym

orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie

koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená

povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný

prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek

okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:

„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore

pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď

skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného

ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 až 30/62,

z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva

je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom

existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade treba za určujúce považovať to, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,

ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha, vyplýva, že o zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša

Kušníra) a zastúpeného (povinného) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho

zákonníka k neplatnosti dohody o zastúpení a tiež prejavov vôle zachytených v notárskej

zápisnici. Vzhľadom na to nemožno predmetnú notársku zápisnicu považovať za vykonateľný

exekučný titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach

§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp.

Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania podľa

Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh zamietol.

3. V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Košiciach z 28. februára 2013 sp.zn. smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

3.1. Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí

do ich právomoci ( ), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

10

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1

Exekučného poriadku a a o rozhodcovskom konaní,

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 ) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

3.2. Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/ Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, požiadal súd o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

Dovolací súd uzatvára, že oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi

nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v

3.3. Oprávnená v dovolaní zastáva tiež názor, že súdy jej odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať

došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania

a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul

je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

13

Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, že Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp.zn. považoval vyššie uvedenú argumentáciu

za primeranú odpoveď k námietke sťažovateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín

(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní

malo byť nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky

zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)

za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej

smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že

vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely

efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza

k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie

je vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená účinným od 9. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g)

a k). Dovolateľka namietala, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením

z 13. júla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 9. augusta 2012. Odvolací

súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. ak o odvolaní oprávnenej

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

14

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu

musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo

na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo

potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím

súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom

súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( až ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,

mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ , vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej

zápisnice ( ), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

15

skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka

sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď )] viaže na správnosť

interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd

na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní

na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle O procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak

pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiž

oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu

aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej

republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, že

ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj a ).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo

by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď a tiež ). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že

súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej

podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

16

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní

formy notárskej zápisnice upravenej v o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o.i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou

náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento prejav vôle povinnej osoby

robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností

uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik

exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,

ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva

exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému

rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej

zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka

notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).

Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek

tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.

Podľa zástupcom je ten, kto je oprávnený konať

za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa

zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( ).

Dovolací súd za konanie in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý

nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy,

dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej

strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale

záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú

do rozporu.

17

Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,

na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach ,

, , , , ,

, , (sťažnosť oprávnenej bola nimi

odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, že postup oprávnenej a Mgr. Tomáša Kušníra

v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd

v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“

advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý mal zastupovať

dlžníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako

aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, že ho uviedol

v predtlači úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací

súd súhlasí s názorom, že záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore

so záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22

ods. 2 v spojení s ). Absolútna

neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Na absolútnu

neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť

dodatočným schválením. Keďže dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom

Kušnírom je v zmysle absolútne neplatná, neplatný je aj právny

úkon, ktorým tento advokát (resp. substitút) za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému

so záverom odvolacieho súdu, že ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej

zápisnici udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom

konať ( ).

18

3.4. Dovolateľka namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane

uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ),

ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad

v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

3.5. V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (, a ), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej

19

republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že

nepodal návrh na ich priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. júna 2014

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová