Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 817 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (870)II. ÚS 404/2010
PDF · 223.6 KB
No categories available
II. ÚS 404/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na pokojné užívanie majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE 122/10-45
z 19. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
12 CoE 122/10-45 z 19. mája 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere zo 7. decembra
2004 sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi (ďalej aj „povinný“) úver v sume
331,94 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie dlžníka, že v prípade
omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú
osobu (ďalej len „splnomocnenec“), aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jej
dlhu, s tým, že táto zápisnica bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže dlžník sa
omeškal so zaplatením dvoch splátok, splnomocnenec na základe dlžníkom udeleného
splnomocnenia v zmluve o úvere spísal na notárskom úrade notársku zápisnicu o uznaní jej
dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul predložila sťažovateľka exekútorovi, ktorý na
základe toho požiadal Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo
„exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi. Na základe
poverenia udeleného okresným súdom súdny exekútor začal exekučné konanie, pričom
podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe
povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal
opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením sp. zn.
4 Er 256/2005 z 11. januára 2010 okresný súd exekučné konanie vyhlásil za neprípustné,
a preto ho zastavil, súčasne zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora
a uložil jej zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy konania. Okresný súd založil svoje
rozhodnutie na konštatovaní o neplatnosti splnomocnenia udeleného dlžníkom
splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov
bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte
v čase, keď jej dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na
uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške,
takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd
poukázal na to, že splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám bez
splnomocnenia dlžníka (t. j. nad rámec splnomocnenia) určil lehotu, dokedy má byť uznaný
dlh dlžníkom zaplatený, pričom v tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal aj splnením
zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Vzhľadom na uvedené okresný súd poukázal na skutočnosť, že splnomocnenec
v skutočnosti nehájil záujmy dlžníka, ktorý ho k uznaniu dlhu splnomocnil, ale hájil skôr
záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd konštatoval, že ak je neplatné
splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť
platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto exekučné konanie vyhlásil za
neprípustné a zastavil ho.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd, ktorý uznesením č. k.
12 CoE 1222/10-45 z 19. mája 2010 rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného
konania a o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora ako vecne správne potvrdil.
Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu rozhodnutím
krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného
konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť
porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem toho uviedla:
„Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho
vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už
prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie
v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok.
Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1
Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do vlastníckeho práva musí spĺňať,
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný
sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že
zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandardného obchodno-
právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru
sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je
totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy. ...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že
zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa
názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom
sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že
prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť
to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky
vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,
že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,
podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.
Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako
veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,
ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1
Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12 CoE/122/10-45 zo dňa
19. 05. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12 CoE/122/10-45 zo dňa
19. 05. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 467,46 Eur (14082, 70 Sk), ktoré mu zaplatí
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 73, 40 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 36,
70 EUR s DPH) na účet jeho právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE/122/10-45 z 19. mája 2010, ktorým podľa nej
malo byť zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský súd
potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávnenej
sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinného, ktorý mu
sťažovateľka poskytla.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„... exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie pre neprípustnosť a ďalšími
nadväzujúcimi výrokmi potom, ako do svojho rozhodnutia premietol všetky dôležité
skutkové a procesné okolnosti, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozhodnutia a na ktoré
krajský súd poukazuje. Dôvody pre zastavenie exekúcie súd vo svojom rozhodnutí vysvetlil
vecne správne a v súlade so skutkovým a právnym stavom veci. Exekučný súd rozhodol
o neprípustnosti exekúcie peňažnej pohľadávky, lebo jej splneniu bránili zákonné prekážky.
Súd bol povinný na zákonné prekážky prihliadnuť tak, aby rozhodnutím neodňal účastníkom
možnosť konať pred súdom a aby exekúcia bola zastavená v momente, kedy jej
pokračovaniu bránia zákonné dôvody. Tieto dôvody existovali pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie a súd bol povinný už pri rozhodovaní o udelení poverenia
exekútorovi posúdiť predloženú notársku zápisnicu z hľadiska jej formálnej a materiálnej
vykonateľnosti.
V exekučnom konaní má súd postupovať z úradnej moci v prípadoch, v ktorých
Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to v prípade rozhodnutia o zastavení
konania. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, pretože
exekučný súd by nemohol konať o zastavení exekúcie a to by bolo v rozpore so zmyslom
právnej úpravy.
Ako si jedna alebo obe zmluvné strany pomenujú a aký právny predpis dohodnú na
svoj právny vzťah nemení nič na tom, že sú povinné rešpektovať úpravu, ktorou ich zaväzuje
právny poriadok, platný v čase uzavretia zmluvy. Je nepochybné, že skutkový a právny
základ exekučného titulu je zmluva o úvere, uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa
7.12.2004 na formulárovom tlačive. Povinná sa v postavení dlžníka uvedenou zmluvou
zaviazala vrátiť sumu 10.000,-Sk zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 8.000,-Sk, spolu
18.000,-Sk. Predmetom úveru, ktorý má povahu spotrebiteľského úveru, boli peňažné
prostriedky patriace oprávnenému, ktoré poskytol povinnej. Obsah zmluvy druhá strana,
v súčasnosti v postavení povinného, nemohla ovplyvniť. Povinná sa do postavenia
spotrebiteľa dostala až po platnom uzavretí zmluvy. Nie je dôvod pochybovať o tom, že
podmienky predkladal účastník zmluvy na strane veriteľa a spojil v nej prvky rozličných
zmlúv, kde jedna zmluva o úvere mala dominujúcu povahu a ostatné zmluvy, dohoda
o splnomocnení, prípadne iné od nej závisia.
Notárska zápisnica N 2830/2005, Nz27866/2005 z 19.6.2005 bola právnym
dôvodom, pre ktorý exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Notárska
zápisnica je predpismi procesného práva uznaná za exekučný titul. Notárska zápisnica je
procesno-právny inštitút, ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva
o uznaní dlhu, resp. záväzku. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej
podstatnou náležitosťou, tento prejav vôle dlžníka (povinného) robí z notárskej zápisnice
právny titul spôsobilý na exekúciu. Notárska zápisnica je notárska listina, pre ktorú zákon
stanovuje formálne náležitosti a len ak tieto náležitosti obsahuje, je verejnou listinou.
Nedostatok niektorej náležitosti má za následok, že listina označená ako notárska zápisnica,
nie je verejnou listinou, u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený, predpokladá
v zmysle § 134 OSP.. Notárska zápisnica je verejná listina, ktorá je bez ďalšieho platná
v celom rozsahu, ale v prípade ak nemá náležitosti, ktoré zákon vyžaduje nie je ani verejnou
listinou ani spôsobilým exekučným titulom. Notárska zápisnica, ktorú oprávnený predložil
ako exekučný titul, nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného, lebo pre
neplatné splnomocnenie účastníka na strane povinnej osoby nie je verejnou listinou
Exekučný súd správne uzavrel, že Mgr. K. nebol splnomocnený na to, aby za
povinného uznal dlh jednak z dôvodu neplatnosti splnomocnenia a jednak z dôvodu rozporu
záujmov povinného a zástupcu.
Povinná osoba zmluvu, vrátane splnomocnenia podpísala dňa 6.12.2004.
Splnomocnenie zmluvného úverového dlžníka je jednostranný právny úkon určený druhej
zmluvnej strane, za ktorú v momente, keď zmluvu podpísala, konal mandatár, ktorý nie je
totožný s osobou Mgr. T. K. Povinná sa v čase podpísania splnomocnenia a ani neskôr
nedozvedela, či splnomocnenie označená osoba prijala. Vo vecných a časových
súvislostiach vyplýva, že osoba zástupcu oprávnenej osoby, rozsah splnomocnenia a
určenie činnosti, na základe ktorej mal vzniknúť určitý právny vzťah na ťarchu zastúpeného,
boli známe, ale konanie osoby zástupcu, určené v splnomocnení, ktorý vykonával úkony
v prospech navrhovateľa, bol od momentu prijatia splnomocnenia v rozpore so záujmami
zastúpeného. Za povinnú konal advokát, ktorý o povinnej osobe mohol mať v čase prijatia
splnomocnenia len takú vedomosť, že je v omeškaní s peňažným záväzkom a že si uvedeného
advokáta nevybrala. Takýto stav nasvedčuje, že prijatím splnomocnenia sa Mgr. K. zaviazal
konať podľa pokynov a v prospech navrhovateľa, ktorý z predložených listín nevyplýva
priamo, ale existencia právneho vzťahu medzi splnomocnencom dlžníka a navrhovateľom sa
dá nepochybne vyvodiť zo splnomocnenia, ktoré dal oprávnený Mgr. K. pre spísanie
notárskej zápisnice.
Podľa § 22 ods.2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, ktorého
záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Pre občianskoprávne vzťahy je typický princíp zmluvnej voľnosti. Zákon zostáva pri
formulácii všeobecnej povinnosti, vyjadrenej v § 43 OZ, podľa ktorého sú účastníci povinní
dbať, aby pri úprave zmluvných povinností bolo odstránené všetko, Čo by mohlo viesť
k vzniku rozporov. Na uvedené nadväzuje § 2 ods. 3 OZ, ktorý rozoberá dôsledky
vyplývajúce zo zásady zmluvnej autonómie a podľa ktorého účastníci občianskoprávnych
vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to
zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho
nemožno odchýliť.
Exekučný súd exekúciu zastavil z dôvodu, že notárska zápisnica nie je spôsobilým
exekučným titulom. Pokiaľ oprávnený v odvolaní namieta nemožnosť získať po rozhodnutí
exekučného súdu o zastavení exekúcie iný exekučný titul, napr. vykonateľné rozhodnutie
súdu, možnosť vzniku takýchto dôsledkov spôsobil sám, nerešpektovaním § 2 ods. 3 OZ.
Základný právny princíp spravodlivosti od súdu požaduje, aby právna ochrana
nebola poskytovaná tomu, kto právo porušuje na úkor toho, ktorého právo bolo porušené.
Splnomocnenie, ktoré povinná udelila pri podpise zmluvy, ktoré prijal advokát, konajúci za
oprávneného za účelom uznania dlhu povinnej voči oprávnenému, je pre obchádzanie
zákona neplatným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného
splnomocnenia je absolútne neplatným právnym úkonom.
Podľa § 44 ods.7 Exekučného poriadku oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na
zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora. Podľa ods.8 súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa
odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec
mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie
pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby
došlo k zastaveniu exekúcie.
Vzhľadom na rozhodnutie o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení nebol dôvod
zaoberať sa návrhom oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Úprava v § 203 predkladá pre súd záväzný spôsob vyrovnania vzťahu medzi
oprávneným a súdnym exekútorom. Podľa toho, ktorý dôvod v § 57 Exekučného poriadku
uvedie exekučný súd v rozhodnutí o zastavení exekúcie, právna úprava § 203 rozlišuje
prípady, keď trovy exekúcie znáša oprávnený alebo súdny exekútor. Ak z rozhodnutia
o zastavení vyplýva, že exekúcie bola zastavená zavinením oprávneného, je na úvahe súdu,
či oprávneného zaviaže k náhrade trov exekútora, ktoré neboli vymožené z exekúcie, alebo
vysloví, že exekútor nemá právo na zaplatenie trov exekúcie.“
Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa
krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie
o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu
z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž
exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým
exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku
v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.
Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný
titul bola síce spísaná v mene povinnej splnomocnenom na podklade splnomocnenia
udeleného mu povinnou, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho
záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec
nielenže uznal záväzok povinnej, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil
povinnej aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore so záujmami
povinnej), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinnou uzavretá podľa
Obchodného zákonníka, splnomocnenie udelené povinnou nespĺňalo ani požiadavku podľa
§ 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase uznania
existujúci určitý, čo sa týka výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia
povinnou, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť
zrejmé, či v budúcnosti povinnej z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).
Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní
proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním
exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení
daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval
exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že
exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného
titulu.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného
konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu ako ani závery
krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným
súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,
odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný
poriadok v rozhodnom znení na inom mieste než v citovanom § 41 ods. 2 vyslovene
neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu
so zákonom, sťažovateľka zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť
exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.
Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé
ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda
v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom
zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 41
ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už
začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne
zastaví napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak
v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne
zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú
exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento
zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa
exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3
Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im
exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku v rozhodnom znení).
Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával
o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom
hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru
ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska
príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako
to namieta sťažovateľka.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu,
nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými
ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Ak sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne
znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla
povinnej, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne
prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho
majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010