Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)9ad/397431.73241f.pdf
PDF · 108.1 KB
No categories available
3Cdo/417/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 417/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa R. P., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. R. B., advokátom so sídlom v B., proti odporkyni J. S., bývajúcej v Z.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. R., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., o vydanie
bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 5 C 749/2008,
o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. apríla 2013 sp. zn.
9 Co 86/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni do troch dní náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 787,56 € na účet JUDr. M. R., advokáta so sídlom v B..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Malacky rozsudkom z 8. novembra 2011 č.k. 5 C 749/2008-199 zamietol
návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho podľa jeho názoru v investíciách, ktoré vo výške 15 770,43 € vynaložil
bez právneho dôvodu na rekonštrukciu nehnuteľnosti vo vlastníctve odporkyne. Námietku
premlčania vznesenú odporkyňou považoval súd za dôvodnú. V danom prípade bol
pre začiatok plynutia dvojročnej premlčacej doby rozhodujúci deň, kedy sa navrhovateľ
dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa bezdôvodne obohatil.
Rekonštrukčné práce na rodinnom dome odporkyne prebiehali do konca roka 2005.
Dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá začala plynúť v závere roka 2005, uplynula
najneskôr záverom roka 2007. Navrhovateľova námietka, že premlčacia doba začala plynúť
momentom, keď sa dozvedel, že odporkyňa na neho neprevedie vlastníctvo jej nehnuteľnosti,
prípadne momentom ukončenia spolužitia s dcérou odporkyne, nemá zákonný podklad.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ uplatnil právo na súde 20. októbra 2008, bolo potrebné
zohľadniť právne následky odporkyňou vznesenej námietky premlčania a návrh zamietnuť
ako neopodstatnený.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 11. apríla 2013
sp. zn. 9 Co 86/2012 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.);
rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania. Zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, že
navrhovateľ bez toho, aby ho k tomu viedla právna povinnosť, vložil svoje finančné
prostriedky do nehnuteľnosti vo vlastníctve odporkyne. Odporkyňa sa tým na úkor
navrhovateľa bezdôvodne obohatila. Vlastníčke nehnuteľnosti vznikol majetkový prospech
momentom, v ktorom sa jej majetok zvýšil o navrhovateľom vynaložené investície. Pritom
je právne bezvýznamné, kedy investujúci vypratal zhodnotenú nehnuteľnosť odporkyne
a ukončil vzťah s jej dcérou. Odporkyňa v rámci svojej obrany vzniesla námietku premlčania
práva uplatňovaného navrhovateľom a odvolací súd sa pri posúdení účinkov tejto námietky
stotožnil s názorom prvostupňového súdu o premlčaní navrhovateľovho práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Premlčacia doba začala v danom prípade plynúť vtedy, keď
sa navrhovateľ dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie s tým, že
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Za nesprávny považoval názor odvolacieho súdu, že dvojročná subjektívna premlčacia doba
v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť už vynaložením investícií
do nehnuteľnosti odporkyne. Zotrval na tom, že premlčacia doba začala plynúť od získania
vedomosti o tom, že zhodnotená nehnuteľnosť odporkyne nebude jeho vlastníctvom, prípadne
od ukončenia spolužitia s dcérou odporkyne. Súdy sa náležite nevysporiadali s výsledkami
dokazovania vykonaného výpoveďami svedkov a zákonu zodpovedajúcim spôsobom
neskúmali otázku reálneho začiatku plynutia subjektívnej lehoty. Žiadal preto napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že súdy správne určili začiatok
premlčacej doby. Už od vloženia posledných investícií do nehnuteľnosti odporkyne mal
navrhovateľ vedomosť o tom, kto a v akom rozsahu sa na jeho úkor bez právneho dôvodu
obohatil. Z hľadiska plynutia premlčacej doby je irelevantné, kedy sa dozvedel, že
nehnuteľnosť nebude jeho a kedy sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti vedenej s dcérou
odporkyne. Z týchto dôvodov žiadala dovolanie „zamietnuť“ a priznať náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)]
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods.1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolanie navrhovateľa nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani
nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal,
či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom
konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Navrhovateľ v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež
ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol v § 238 O.s.p. uvedený ako zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Dovolateľ namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili dokazovanie výpoveďami svedkov
a neskúmali otázku reálneho začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. K tomu
je potrebné uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov, pokiaľ k nemu prípadne dôjde, nie
je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama
osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Navrhovateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania;
v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde však
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v občianskom súdnom konaní
dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania.
Vzhľadom na to, že dovolanie navrhovateľa nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p.
prípustné, v dovolacom konaní neboli tvrdené vady uvedené v § 237 O.s.p. a vady tejto
povahy ani nevyšli najavo, dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú
správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska správnosti záverov o premlčaní
návrhom uplatneného práva.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyňa podala návrh na priznanie náhrady trov
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy dovolacieho konania aj vyčíslila. Dovolací
súd jej priznal náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za dva
úkony právnej služby, a to jednak prevzatie a prípravu veci, jednak vypracovanie vyjadrenia
k dovolaniu navrhovateľa z 15. októbra 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil dovolací
súd podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky vo výške 320,34 € (za dva úkony spolu 640,68 €),
čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné spojené
s dvomi úkonmi [§ 16 ods. 3 vyhlášky (15,62 €)] a 20% DPH (131,26 €) predstavuje spolu
787,56 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. februára 2016
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková