Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/66/2016

Identifikačné číslo spisu: 7115203856 Dátum vydania rozhodnutia: 14.04.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Vladik Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7115203856.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti P., narodeného XX. F. XXXX, I.., narodenú XX. marca XXXX a C. narodeného XX. augusta XXXX, zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove, deti rodičov C., bývajúceho v C., zastúpeného advokátskou kanceláriou LAWS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Rajská 7 a C., bývajúcej v H. zastúpenej advokátskou kanceláriou OLEXOVA VASILISIN s.r.o., so sídlom v Bratislave, Gorkého 6, o návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. , o dovolaní matky proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. augusta 2015, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 31. augusta 2015, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 4. mája 2015, č. k. - 133 nariadil, aby matka maloletých detí C., nar. X. D. XXXX, navrátila maloleté deti P., narodeného XX. F. XXXX, I., narodenú XX. E. XXXX a C., narodeného XX. I. XXXX do miesta a pod jurisdikciu ich obvyklého pobytu v M. v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Súčasne rozhodol, že v prípade, ak matka maloletých detí v uvedenej lehote nenavráti maloleté deti do miesta a pod jurisdikciu ich obvyklého pobytu v M., je otec maloletých detí oprávnený po uplynutí tejto lehoty maloleté deti prevziať na území Slovenskej republiky za účelom ich vrátenia do miesta a pod jurisdikciu ich obvyklého pobytu v M.. V prípade návratu matky do M. spolu s maloletými deťmi, je otec maloletých detí povinný zabezpečiť im primerané ubytovanie na svoje náklady, až do rozhodnutia príslušného súdu v Českej republike o úprave rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na článok 1 písm. a/ a b/, článok 3 písm. a/ a b/, článok 4, článok 11, článok 12, článok 13 a článok 19 Haagskeho dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktorý bol prijatý 25. októbra 1980, podpísaný v mene Českej a Slovenskej federatívnej republiky 28. decembra 1992 a Slovenská republika vyslovila súhlas s Dohovorom 15. júna 2000 (ďalej len „Dohovor“), čl. 11 ods. 2 a 4 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a

výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Nariadenie“) a ustanovenia § 858, § 865, § 877 Občanského zákoníka platného v Českej republike od 1. januára 2014 (ďalej len „Občanský zákoník“). V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že otec maloletých detí podal svoj návrh v lehote do jedného roka po premiestnení maloletých detí z M. na Slovensko, čím bola splnená zákonná podmienka pre rozhodovanie súdu o navrátenie maloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania ďalej hodnotil, či s premiestnením maloletých detí bol daný súhlas zo strany otca maloletých detí. Dôkazné bremeno v tejto otázke mala matka maloletých detí. Matka tvrdila, že otec o jej snahe premiestniť maloleté deti na Slovensko vedel, že sa o tom už predtým rozprávali, súhlas otca s premiestnením maloletých detí však nepreukázala. Súd prvého stupňa považoval za nesporné, že hneď potom, ako matka prehlásila, že sa s deťmi už na územie Českej republiky nevráti, obrátil sa otec so žiadosťou na Úrad pre medzinárodno- právnu ochranu detí a mládeže M., aby vo veci konal a zasiahol. Práve z toho dôvodu, bola medzi rodičmi vykonaná dňa 28. októbra 2014 prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže Bratislava mediácia, ktorá však výsledok nepriniesla. Za takýchto okolností nemožno otcovi vytýkať, že by v tejto veci nekonal, keďže 18. februára 2015 podal návrh na navrátenie maloletých detí a ani v priebehu konania neprejavil súhlas s tým, aby maloleté deti zostali na území Slovenska a aby mali obvyklý pobyt na území Slovenska. Súd prvého stupňa konštatoval, že matka v tomto konaní nepreukázala, že by maloleté deti boli ňou premiestnené na základe súhlasu otca a teda neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie tej skutočnosti, že deti z M. na Slovensko neuniesla. Preto súd prvého stupňa považoval premiestnenie maloletých detí matkou za neoprávnené, a teda bez súhlasu otca. V ďalšom sa súd prvého stupňa zaoberal posúdením otázky, či by mohli byť maloleté detí v dôsledku navrátenia do miesta obvyklého pobytu vystavené fyzickej alebo duševnej ujme, alebo že by ich návrat priviedol do neznesiteľnej situácie tak, ako to upravuje článok 13, resp. 20 Dohovoru. Súd prvého stupňa nezistil z výpovede účastníkov konania žiadne také okolnosti, ktoré by mohli vyvolať takúto obavu. Maloleté deti majú vybudovaný so svojím otcom dobrý vzťah, tento vzťah je naďalej udržiavaný a ani v dôsledku premiestnenia maloletých detí na Slovensko nebol prerušený. Otec sa podľa svojich možností s maloletými deťmi stretáva, berie ich aj na územie M. a potom ich stále matke vráti. Samotné deti charakterizovali svoj vzťah k otcovi pozitívne, majú ho radi, aj keď matku majú radšej. Vzhľadom na to, že matka s maloletými deťmi opustila dôverne známe prostredie, kde deti navštevovali materskú škôlku a školu, kde mali svoje sociálne zázemie, svojich kamarátov, súd prvého stupňa mal za to, že tie podmienky, do ktorých sa majú maloleté deti vrátiť, sú pre ne vyhovujúce. Deti sa po návrate vracajú do svojho prirodzeného výchovného prostredia, kde vyrastali od narodenia, a ani matka netvrdila, že by toto prostredie nebolo vhodným výchovným prostredím pre maloleté deti. V tomto konaní súd prvého stupňa nerozhodoval o opatrovníckom práve rodičov ani o tom, že by deti niektorému z rodičov odnímal. Takéto rozhodnutie prislúcha opatrovníckemu súdu, ktorý je oprávnený konať vo veci úpravy rodičovskej zodpovednosti - Okresnému súdu v Trutnove v Českej republike. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa preto nariadil matke navrátenie maloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu a v záujme komplexnej ochrany práv maloletých detí súd uložil otcovi pre prípad, že sa matka rozhodne vrátiť s maloletými deťmi do M., aby im zabezpečil na vlastné náklady primerané ubytovanie. A to aj z toho dôvodu, aby sa neopakovala situácia, že matka nebude schopná na území M. platiť poplatky za bývanie a iba to jej bude brániť v ďalšom pobyte na území M..

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 31. augusta 2015, sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a v súlade s vyhodnotil dôkazy a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil podľa a Konštatoval, že pokiaľ dôjde k protiprávnemu premiesteniu alebo zadržaniu dieťaťa a je podaný rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného roku od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len vtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v , prípadne Dohovoru. Poukázal aj na Nariadenia, ktorý stanovuje, že pri rozhodovaní o návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená v / Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii okolností predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho

návrate. Poukázal aj na čl. 2 ods. 9 a ods. 11 Nariadenia a zhrnul, že pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho vrátení treba rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním. Uviedol, že súd prvého stupňa správne skúmal opatrovnícke právo k maloletým deťom podľa čl. 3 a čl. 5 písm. a/ Dohovoru, a to podľa právneho poriadku štátu, na území ktorého mali deti svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred ich zadržaním. Dospel k záveru, že k dohode rodičov o pobyte detí na Slovensku nedošlo a keďže matka nedisponovala súhlasom otca, ani rozhodnutím súdu o nezhode rodičov o podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí, teda trvalou zmenou pobytu detí, došlo jej svojvoľným rozhodnutím k porušeniu opatrovníckeho práva otca k maloletým deťom a k neoprávnenému zadržiavaniu maloletých detí mimo obvyklého pobytu detí. Mal za to, že súd prvého stupňa v záujme komplexnej ochrany práv maloletých detí a matky podmienil návrat maloletých detí s plnením primeraných záruk. Taktiež mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne vyhodnotil aj názory maloletých detí prezentované v zastúpení kolízneho opatrovníka a dospel k záveru, že vzhľadom k veku maloletých detí nie je možné predpokladať, že by boli schopné pochopiť predmet konania a vôbec chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu, a to aj s poukazom na tú skutočnosť, že v konaní o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu sa nerieši zásadne otázka úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. K argumentácii matky v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj v odvolaní dodal, že tieto jej vyjadrenia sa v prevažnej miere týkajú okolností podstatných pre rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, v rámci ktorého súd skúma, u ktorého z rodičov sú lepšie podmienky pre lepšie zabezpečenie starostlivosti o maloleté deti, či nie sú podmienky pre striedavú osobnú starostlivosť, akým spôsobom je potrebné upraviť styk detí s rodičom, ktorému nebudú zverené do osobnej starostlivosti a ako má ktorý z rodičov prispievať na výživu maloletých detí. Zmyslom Dohovoru a Nariadenia práve je, aby maloleté deti boli čo v najkratšom čase vrátené do krajiny obvyklého pobytu a pod jurisdikciu štátu obvyklého pobytu za účelom urýchleného začatia alebo pokračovania v konaní o úprave rodičovských práv a povinností k deťom. Z tohto pohľadu potom považoval za potrebné vykladať aj najdôležitejšiu zásadu, ktorou sa riadia všetky konania týkajúce sa maloletých detí, ktorou je najlepší záujem dieťaťa/detí. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ustanovenie v spojení

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie matka maloletých detí. Namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom ( ) a nesprávne právne posúdenie veci ( ). Odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle podľa jej názoru spočívalo v tom, že odvolací súd jej nedoručil vyjadrenie otca k jej odvolaniu a že v celom konaní bola odňatá možnosť maloletým deťom vyjadriť sa a ich vyjadrenie zohľadniť. Vytýkala odvolaciemu súdu, že správne mal najskôr za pomoci odborného posúdenia skúmať, či deti s ohľadom na ich vek a stupeň vyspelosti sú schopné vyjadriť svoje potreby a priania a v kladnom prípade, či už za prítomnosti znalca alebo kolízneho opatrovníka (bod 19 preambuly Nariadenia), zistiť ich vnútorný postoj k návratu do domácnosti otca. Iba naznačeným spôsobom bolo podľa dovolateľky možné naplniť práva maloletých detí. Ďalej sa nestotožnila s právnym posúdením veci odvolacím súdom v zmysle , ktorý prioritne vychádzal z článku 11 ods. 4 Nariadenia, kde uviedol, že súd musí nariadiť návrat, keď boli splnené podmienky- existencia opatrovníckeho práva, výkon tohto práva, porušenie tohto práva a súčasne boli poskytnuté záruky na ochranu po návrate. Podľa jej názoru Nariadenie odvolací súd aplikoval mechanicky a automaticky bez prihliadania na najlepší záujem detí a bez ich vyjadrenia. Navrhla, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia do právoplatného rozhodnutia vo veci a aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Otec maloletých detí vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nesúhlasí s dovolaním matky a jej návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a súčasne má za to, že nie sú splnené podmienky prípustnosti a ani dôvodnosti dovolania. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a uplatnil si trovy dovolacieho konania.

Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k dovolaniu (poznámka dovolacieho súdu: kolízny opatrovník zrejme omylom označil svoje podanie ako vyjadrenie k odvolaniu) poukázal najmä na skutočnosť, že maloleté deti v súčasnosti žijú s matkou v rodinnom dome u svojich starých rodičov v Prešove na

Slovensku. Maloleté deti majú na Slovensku svojich kamarátov, dokázali sa dobre prispôsobiť na nové okolie a školu. Navštevujú rôzne záujmové krúžky. Majú vytvorené vhodné podmienky pre starostlivosť a sú pri matke zastabilizované. Záverom uviedol, že je v záujme maloletých detí, aby žili a vyrastali na Slovensku, kde je celá rodina zo strany matky, ktorá im pomáha a môžu sa na ňu spoľahnúť. Matka otcovi nebráni v styku s maloletými deťmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací ( O.s.p) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( O.s.p), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť ( a nasl. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie matky maloletých detí smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu (M.).

Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev () na zaujatie stanoviska ( ). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky. Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, nie je dovolanie v zmysle proti nemu prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Vady konania uvedené v až e/ a neboli v dovolaní namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

Matka maloletých detí namietala vadu konania podľa , t. j. odňatie jej možnosti konať pred súdom postupom odvolacieho súdu spočívajúcu v tom, že jej odvolací súd nedoručil vyjadrenie otca k jej odvolaniu a že v celom konaní bola odňatá možnosť maloletým deťom vyjadriť sa a ich vyjadrenie zohľadniť. Tiež namietala nesprávne právne posúdenie veci ( ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho časti (záhlavia, výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska zaručeného práva účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj napr. , , .

Z obsahu dovolania možno okrem iného vyvodiť, že dovolateľka za odňatie možnosti konať pred súdom považuje nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov súdom prvého stupňa a odvolacím súdom a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov.

Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle (R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa prípustné (R 125/1999). Nevykonaním dovolateľkou navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu jej možnosti konať pred súdom.

Matka maloletých detí namietala aj to, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), najmä pokiaľ ide o aplikáciu Nariadenia a článku 13 Dohovoru. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní ( ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012 a ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , , 4 Cdo , a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v ustanovení , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

K námietke, že dovolateľke nebolo doručené vyjadrenie otca maloletých detí k jej odvolaniu, v dôsledku čoho nemala možnosť vyjadriť sa k nemu, senát najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, poukazuje na to, že k danej problematike boli zaujaté v minulosti právne závery vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 13. januára 2015 (napríklad sp.zn. , , , , ), v ktorých bolo opakovane konštatované nasledovné:

Ak nejde o prípad uvedený v druhej vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na

vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (tiež , , , .). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (napríklad sp. zn. a ). Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „EĽSP“) vydal dňa 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už bola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie podané matkou maloletých detí proti uzneseniu súdu prvého stupňa (č. l. 150-161) bolo doručené právnemu zástupcovi otca maloletých detí 23. júna 2015 a kolíznemu opatrovníkovi maloletých detí 22. júna 2015. Písomné vyjadrenie otca maloletých detí z 10. júla 2015 (č. l. 201-213) bolo súdu prvého stupňa doručené 20. júla 2015, kolízny opatrovník maloletých detí vyjadrenie nepodal.

Šetrením v spise dovolací súd zistil, že v uvedenom prípade došlo k situácii, že odvolací súd doručil vyjadrenie otca maloletých detí k odvolaniu matky právnemu zástupcovi matky Vašiv & Partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Vrátna 28, dňa 6. augusta 2015 (č. l. 221 p.v.), ktorý však už matku v konaní nezastupoval, nakoľko mu bola odvolaná plná moc dňom 26. mája 2015 (č. l. 263). Uvedené oznámenie o odvolaní plnej moci však bolo súdu prvého stupňa doručené až 20. novembra 2015 matkou maloletých detí, a to na podnet nového právneho zástupcu matky OLEXOVA VASILISIN s.r.o., so sídlom v Bratislave, Gorkého 6 (č. l. 257), ktorým žiadal o doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu a vyjadrenia otca k odvolaniu matky. Prípisom na č. l. 260 súd prvého stupňa oznámil novému právnemu zástupcovi matky, že postupoval v zmysle , nakoľko v konaní nebol výslovne určený advokát na doručovanie. Ďalej dovolací súd šetrením zistil, že odvolanie v mene matky podal nový právny zástupca, ktorý k nemu pripojil aj plnú moc na zastupovanie v odvolacom konaní (č. l. 196). Z odvolania plnej moci na č. l. 263 dovolací súd zistil, že pri podpise listiny o odvolaní plnej moci bol matke odovzdaný aj originál uznesenia súdu prvého stupňa a bola upozornená na odvolaciu lehotu 15 dní v prípade, ak by chcela podať odvolanie. Taktiež dovolací súd preskúmal vyjadrenie otca k odvolaniu matky na č. l. - 220.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného a s ohľadom na rozhodnutie EĽSP musí dovolací súd v prvom rade konštatovať, že v preskúmavanej veci vyjadrenie otca maloletých detí bolo formulované ako právna a

skutková argumentácia. V druhom rade je z obsahu spisu zrejmé, že vyjadrenie otca sa nedostalo do dispozičnej sféry matky z dôvodu zmeny právneho zastúpenia a je tu prítomný fakt, že matka maloletých detí sa objektívne nemala možnosť oboznámiť s týmto vyjadrením otca, pričom túto skutočnosť aj matka v dovolaní výslovne namieta. Dovolací súd poukazuje aj na charakter predmetu konania, kedy súdy musia postupovať zvlášť opatrne, pretože rozhodujú vo veciach starostlivosti o maloletých, špeciálne v konaní o nariadenie návratu dieťaťa do miesta obvyklého pobytu, kde sú postoje rodičov maloletých detí vždy protichodné a jedná sa o závažný zásah do vývinu a života dieťaťa. V takýchto prípadoch je nanajvýš nevyhnutné, aby súdy prísne dbali na „rovnosť zbraní“ oboch účastníkov konania - v tomto prípade rodičov maloletých detí. Dovolaciemu súdu taktiež nie je zrejmá skutočnosť, čo odvolací súd viedlo k tomu, aby doručoval vyjadrenie otca k odvolaniu matky práve právnemu zástupcovi Vašiv & Partners, s.r.o., keď odvolanie podával v mene matky už nový právny zástupca OLEXOVA VASILISIN s.r.o. Pokiaľ odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, kto v odvolacom konaní matku zastupuje, resp. či má dvoch právnych zástupcov, mohol využiť procesné možnosti na odstránenie týchto pochybností. V danom prípade preto dovolací súd uzatvára, že matke maloletých detí nebola objektívne vytvorená možnosť oboznámiť sa s vyjadrením otca k jej dovolaniu, preto opodstatnene tvrdí, že jej tým bola odňatá možnosť pred súdom konať ( ).

Vzhľadom na to, že v konaní bola matke maloletých detí odňatá možnosť pred súdom konať, je jej dovolanie nielen prípustné ( ), ale aj opodstatnené ( ). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez ďalšieho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

Záverom ešte dovolací súd konštatuje, že z vyjadrenia otca k dovolaniu matky je zrejmé, že žiada dovolanie z dôvodu neprípustnosti zamietnuť, avšak na poslednej strane svojho vyjadrenia oznamuje dovolaciemu súdu, že rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 14. decembra 2015 (ktorého kópiu zasiela aj v prílohe), bola schválená rodičovská dohoda o úprave rodičovských práv a povinností pred i po rozvode ohľadne zverenia maloletých detí do starostlivosti matky a dohody o výživnom. Zároveň otec uviedol, že v zmysle dohody s matkou je domicilom všetkých ich detí Slovenská republika, dáva súhlas s ich premiestnením na územie Slovenska a ďalej netrvá na návrate detí do M..

S ohľadom na uvedené vyjadrenie otca a hlavne s prihliadnutím na najlepší záujem maloletých detí sa aj z tohto dôvodu dovolací súd priklonil k opodstatnenosti námietky matky a ku zrušeniu právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko v ďalšom konaní je potrebné, aby odvolací súd prihliadol aj na predmetné skutočnosti, ktoré vyšli najavo, prípadne doplnil dokazovanie zistením, či je predmetné rozhodnutie českého krajského súdu právoplatné a znova vo veci rozhodol v zmysle v spojení s

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( ). Dovolateľka žiadala aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle , avšak nakoľko dovolací súd vo veci hneď rozhodol tak, že dovolateľke vyhovel, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nerozhodoval preto už o odklade vykonateľnosti.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.