Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 133/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, Advokátska kancelária,

Karloveská 2154/6C, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky, porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného a základného práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na zohľadnenie záujmu dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva

na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 2

Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie (ďalej len

„ústava“), porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru, práva na zohľadnenie

záujmu dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na ochranu

a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach

dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd viedol pod sp. zn.

konanie o návrat , , a , (ďalej aj

„maloleté deti“), zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí

a rodiny Košice, Staničné námestie 9, Košice (ďalej len „kolízny opatrovník“), do krajiny

ich obvyklého pobytu. Návrh na začatie konania podala ,

,

matka maloletých detí, sťažovateľ je ich otcom a odporcom v napadnutom konaní okresného

súdu.

Okresný súd uznesením č. k. 213 z 8. júla 2014 sťažovateľovi nariadil

navrátiť maloleté deti do miesta ich obvyklého pobytu v Spojenom kráľovstve Veľkej

Británie a Severného Írska (ďalej len „Spojené kráľovstvo“) v lehote do 15 dní

od právoplatnosti uznesenia. Pre prípad, že sťažovateľ maloleté deti v uvedenej lehote

nenavráti, priznal okresný súd matke po uplynutí tejto lehoty právo prevziať maloleté deti na

území Slovenskej republiky na účel ich vrátenia do miesta ich obvyklého pobytu na území

Spojeného kráľovstva. Pre prípad návratu sťažovateľa a maloletých detí do miesta ich

obvyklého pobytu okresný súd uložil matke povinnosť zabezpečiť im ubytovanie mimo

svojho bydliska na svoje vlastné náklady po dobu jedného týždňa, ako aj povinnosť zdržať

sa odobratia maloletých detí sťažovateľovi do rozhodnutia príslušného súdu v konaní

o úpravu práv a povinností k maloletým deťom.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania považoval za jednoznačne

,,preukázané, že maloleté deti a nadobudli svoj obvyklý pobyt v Spojenom

kráľovstve..., kde prežili väčšinu svojho života“. Ďalej okresný súd konštatoval, že

„rodičovské práva a povinnosti k maloletým deťom po ich narodení nadobudli obaja

rodičia a aj ich do rozpadu vzťahu, resp. odsťahovania sa otca spoločne vykonávali

v spoločnej domácnosti v Spojenom kráľovstve. Po rozpade vzťahu boli iniciované súdne

konania pred slovenským súdom, úlohou ktorého je rozhodnúť o rozvode rodičov maloletých

detí.

Na základe uvedeného má súd za to, že otec svojim konaním preukázal svoj zlý

úmysel opustiť Spojené kráľovstvo bez vedomia matky, resp. napriek jej nesúhlasu

a maloleté deti neoprávnene premiestnil z krajiny ich obvyklého pobytu.“.

Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ „nepreukázal svoje tvrdenia o fyzickom

a psychickom týraní maloletých detí zo strany matky, nezistil ani žiadne existujúce

nebezpečenstvo, že by návratom deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo ich inak

priviedol do neznesiteľnej situácie. Oznámenia pred príslušnými anglickými orgánmi,

ktoré urobil otec po tom, ako ho matka údajne napadla, neboli nikdy posunuté do štádia,

že by matke bolo vznesené obvinenie. Práve naopak, konanie otca, keď odcestoval s deťmi

na Slovensko bez matkinho súhlasu matka oznámila úradom a jeho konanie bolo

vyhodnotené ako neoprávnené.“.

Okresný súd rešpektoval „väzbu maloletých detí na otca a z uvedených dôvodov

zaviazal matku, aby zabezpečila na svoje náklady vhodné ubytovanie pre otca a deti hneď

po návrate do Spojeného kráľovstva. Súd tak rozhodol z dôvodu, aby sa otec po svojom

príchode s deťmi neocitol v ťaživej situácii bez strechy nad hlavou. Je tak na rozhodnutí

otca či sa deti vrátia do Spojeného kráľovstva s ním, alebo bez neho.“.

Pri vyhodnocovaní dokazovania okresný súd „nemohol... prihliadať na výsluch

maloletých detí,... vzhľadom na ich rozumovú a emočnú vyspelosť. Deti boli po dlhú dobu

odlúčené od matky, pričom je dôvodné sa domnievať a znalecké vyšetrenie rodiny to

potvrdilo, že otec deťom vštepuje svoje názory, na základe ktorých následne odmietajú

kontakt s matkou, s ktorou mali počas pobytu v Spojenom kráľovstve klasický vzťah rodič –

dieťa, síce v posledných mesiacoch problémami medzi rodičmi značne oslabený. Týmto

okolnostiam nasvedčuje fakt, že ku zhoršeniu ich vzťahu došlo po rozpade vzťahu rodičov,

kedy otec podal návrh na rozvod manželstva a najmä maloletý je otcom veľmi

ovplyvnený. Deti boli nasilu vytrhnuté z ich prirodzeného sociálneho prostredia a pre ich

obmedzeným kontakt s matkou, nie sú schopné objektívne sa vyjadriť k predmetu konania.

Nezanedbateľný vplyv na tejto skutočnosti má ich strašenie zo strany otca, že v prípade ich

návratu do Spojeného kráľovstva budú rodičom odobraté. V priebehu konania však vyšlo

najavo, že takéto obavy sú neopodstatnené.

Maloletým deťom nebude po návrate na územie Spojeného kráľovstva hroziť žiadne

nebezpečenstvo, ani nebudú vystavené neznesiteľnej situácii. V danej krajine prežili veľkú

časť svojho života a boli zžité s tamojším prostredím a výborne ovládajú aj úradný jazyk –

angličtinu. Ich negatívny prístup sa začal prejavovať až po rozpade vzťahu rodičov, kedy

začali preberať negatívne názory otca, ktorý ich úmyselne štval proti matke. Svoj nesúhlas

s návratom prejavili najmä pod vplyvom otca. Nebolo preukázané, že by matka deti

nejakým spôsobom týrala. Aj napriek tomu súd z opatrnosti nariadil primárne návrat detí

v sprievode otca... a matke uložil povinnosť zabezpečiť pre deti a otca ubytovanie mimo

svojho bydliska. Deti tak ani po návrate nebudú v starostlivosti matky, takže akýkoľvek

predpoklad týrania je vylúčený.“.

V závere svojho odôvodnenia okresný súd zdôraznil, že „toto rozhodnutie nemá

vplyv na kontakt otca s maloletými deťmi, ani ním nedochádza k odňatiu zo starostlivosti

otca. Maloleté deti sa do Spojeného kráľovstva majú vrátiť v sprievode otca. Matka je

oprávnená deti prevziať do svojej starostlivosti len v prípade, ak otec nebude rešpektovať

rozhodnutie súdu.“.

Proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Namietal v ňom, že okresný súd „neprihliadol na výsluch, resp. názor a postoj maloletých

detí napriek tomu, že podľa čl. 13 Haagského dohovoru... justičný orgán môže odmietnuť

nariadenie návratu dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom a ak dosiahlo

vek a stupeň vyspelosti, kedy je vhodné zohľadniť jeho názory. V takomto prípade podstatné

pre rozhodnutie súdu je zistenie, že dieťa s návratom do miesta obvyklého pobytu nesúhlasí.

Súd môže jeho názor zisťovať, ak je s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné

samostatne ho vyjadriť... súd síce maloleté deti vypočul, ale neprihliadol na ich názor

v otázke návratu do Anglicka, teda dostatočne nezistil názor maloletých detí napriek tomu,

že je v ich najlepšom záujme zistiť ich želanie a názor podľa článku 13 Dohovoru...

z výsluchu kolíznej opatrovníčky z 25.4.2014 vyplýva, že z viacerých rozhovorov

s maloletými deťmi je zrejmé, že opakovane vyjadrili svoj názor a postoj k matke,

ktorá neprimerane fyzicky reagovala na synove argumenty a vyjadrili aj svoj postoj

k návratu do Anglicka... Kolízny opatrovník na základe svojich zistení navrhoval súdu,

aby prehodnotil a zvážil, či návrat detí do krajiny obvyklého pobytu je v ich najlepšom

záujme... V priebehu znaleckého dokazovania... obidve maloleté deti vyjadrili svoj názor,

že chcú ostať doma na Slovensku.“.

K argumentácii okresného súdu o ovplyvňovaní názorov a postojov maloletých detí

k matke sťažovateľom tento v odvolaní uviedol, že „v znaleckom posudku č. 25/2014 je

jednoznačne napísané, že u detí neboli zistené sklony ku skresľovaniu skutočnosti,

prestupovaniu nadmernej fantázie do hodnotenia reality, ich schopnosť objektívne

vypovedať vzhľadom k ich veku, rozumovej a pamäťovej kapacite je zachovaná. Tiež

v znaleckom posudku je uvedené, že deti v zásade vypovedajú pravdu o tom, čo sa u nich

doma dialo, ako sa rodičia správali a že si nevymýšľajú situácie, čo svedčí o tom, že súd

prvého stupňa mal pri rozhodovaní zohľadniť názor a želanie maloletých detí.“.

Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že «mal súhlas matky na odchod z Anglicka

s maloletými deťmi, ktorý mu dala predtým, ako odišli na Slovensko. Je to zrejmé

z videonahrávky, predloženej súdu prvého stupňa a okrem toho aj maloletý Viliam potvrdil,

že „matka udelila súhlas otcovi na odchod s maloletými deťmi“... maloleté deti sú

na Slovensku šťastné, preukázateľne sa zžili s prostredím na Slovensku, ktoré považujú

za svoj domov.».

Uznesenie okresného súdu napadla odvolaním aj matka maloletých detí,

a to vo výroku o povinnosti zabezpečiť deťom a sťažovateľovi ubytovanie mimo jej bydliska

po dobu jedného týždňa, ako aj vo výroku o povinnosti zdržať sa odobratia detí

sťažovateľovi do rozhodnutia príslušného súdu v konaní o úpravu práv a povinností

k maloletým deťom.

Krajský súd uznesením č. k. 253 z 27. októbra 2014 napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil. K odvolacím dôvodom sťažovateľa zdôraznil, že „tieto

tvorili jeho obranu už na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom

uznesení dostatočne vysporiadal“. Ďalej zdôraznil „základný cieľ“ právnej úpravy týkajúcej

sa predmetu konania, a to „zaistenie bezodkladného návratu detí protiprávne

premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte“. Súčasne doplnil,

že „v tomto konaní súd nerozhoduje ani o výchove a výžive detí, ani o styku rodičov s deťmi,

ale výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu vrátené alebo nie. Pokiaľ dôjde

k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh

na vrátenie dieťaťa do jedného roku od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí

súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len

vtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13, prípadne článku 20 Dohovoru

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí... Navyše článok 11

Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003... zároveň stanovuje, že pri rozhodovaní

o návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená

v článku 13 písm. d/ dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii okolností

predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté

vhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.“.

Krajský súd na podklade relevantnej právnej úpravy zosumarizoval, že „právny

záver o neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní detí vyžaduje teda splnenie troch

predpokladov, a to existenciu opatrovníckeho práva, výkon opatrovníckeho práva v čase

premiestnenia alebo zadržania a to buď spoločne alebo samostatne a porušenie

opatrovníckeho práva“.

Vo vzťahu k prerokovávanej veci krajský súd dôvodil, že „obaja rodičia boli v čase

zadržania maloletých detí na území Slovenskej republiky nositeľmi opatrovníckeho práva,

t. j. práv a povinností súvisiacich so starostlivosťou o maloleté deti a ani jeden z nich

nemohol samostatne rozhodnúť o mieste pobytu detí, resp. o jeho zmene bez súhlasu

druhého. V tomto prípade otec detí nepreukázal, že matka s trvalou zmenou miesta pobytu

detí zo Spojeného kráľovstva... na Slovensko súhlasila, hoci mu táto povinnosť vyplýva

z článku 13 písm. a/ Dohovoru. Z uvedeného vyplýva záver, že k dohode rodičov o pobyte

detí na Slovensku nedošlo a keďže otec nedisponoval so súhlasom matky ani rozhodnutím

súdu o nezhode rodičov v podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí, teda trvalou

zmenou pobytu detí, došlo jeho svojvoľným rozhodnutím k porušeniu opatrovníckeho práva

matky k maloletým deťom a neoprávnenému zadržiavaniu maloletých detí mimo obvyklého

pobytu detí. Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o návrhu matky... dôsledne riadil

článkom 11 Nariadenia a pri posúdení veci riadne skúmal podmienky stanovené v článku

11 ods. 4, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b/

Haagského dohovoru, ak sa preukázalo, že sa vykonali primerané opatrenia

na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.“.

Podľa názoru krajského súdu v posudzovanom prípade „neexistuje žiadne vážne

nebezpečenstvo, že by návrat detí ich vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ich inak

priviedol do neznesiteľnej situácie. Pri hodnotení týchto skutočností zobral do úvahy

aj Správu oddelenia sociálnych služieb Londýnskej mestskej časti ,

z ktorej vyplynulo, že polícia urobila kontrolu blaha v rodine a neboli vznesené žiadne

okamžité dôvody na znepokojenie ohľadne bezpečia detí, preto oddelenie sociálnych služieb

nepodniklo v tomto štádiu žiadne ďalšie kroky a zároveň konštatoval, že v čase šetrenia dom

obývaný rodinou bol čistý, uprataný a dobre udržiavaný, bol vhodný pre deti a na základe

návštevy domu 11.6.2014 pracovníčka nemala žiadne bezprostredné dôvody

na znepokojenie vo vzťahu k domácemu prostrediu. Súd prvého stupňa napokon v záujme

komplexnej ochrany práv maloletých detí a otca podmienil návrat maloletých detí splnením

primeraných záruk, keď uložil matke povinnosť zabezpečiť otcovi a maloletým deťom

na svoje náklady primerané ubytovanie na dobu jedného týždňa v Spojenom kráľovstve...

a tiež zdržať sa odobratia maloletých detí otcovi do rozhodnutia príslušného súdu

v Spojenom kráľovstve... o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom.“.

K odvolacej námietke sťažovateľa krajský súd uviedol, že «zisťovanie názoru

maloletých detí v súvislosti s návratom do miesta obvyklého pobytu tak Dohovor,

ako aj Nariadenie podmieňuje dosiahnutím veku a stupňa vyspelosti, v ktorom je vhodné ich

názory zohľadniť. V tomto prejednávanom prípade deti sú vo veku, kedy sú vývinovo stále

veľmi sugestibilné, ako to vyplýva zo znaleckého posudku č. 25/2014..., navyše sú aj emočne

oslabené krízou medzi rodičmi a teda vypovedajú tak, ako to od nich očakáva otec. Deje sa

tak na podklade emočných mechanizmov, teda isté katatímne (emočne podvedomo)

skreslenie výpovede je prítomné. K ovplyvňovaniu dochádza najmä zo strany otca, je to

priame aj nepriame ovplyvňovanie detí proti matke, keďže otec udržuje negatívny obraz

o matke, podkladom tohto jeho správania je nespracovaná trauma z nevery zo strany

partnerky a nevylučuje sa ani motív pomsty z jeho strany. U oboch detí znalkyňa zistila

oslabenie ich emočných regulácií, ktoré oslabenie však nedosahuje traumatickej hĺbky

a postraumatických príznakov, pre ktoré by mohla byť stanovená diagnóza CAN syndróm

týraného, zneužívaného a zanedbaného dieťaťa. Vzhľadom na vek maloletých detí,

predovšetkým maloletej je celkom zjavné, že mentálna vyspelosť detí nie je

na úrovni, v ktorej by bolo možné predpokladať, že by boli schopné pochopiť predmet

konania (čo robí problém častokrát aj osobám dospelým a práva znalým) a chápať pojem

návratu do miesta obvyklého pobytu a to aj s poukazom na záver znaleckého posudku...,

že zo strany otca dochádza k zneužívaniu detí ako „svedkov“, negatívnemu ovplyvňovaniu

detí proti matke, získavaniu detí na svoju stranu, bráneniu v kontakte detí s matkou

a podobne.».

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „súd sa dostatočne

nezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých, pričom taktiež nesprávne skonštatoval,

že sťažovateľ rozhodnutie vytvoriť komplexnú rodinu a spolužitie v jednej domácnosti

ako aj krajinu obvyklého pobytu nespochybňoval. Podľa môjho názoru sťažovateľ počas

konania niekoľko krát uvádzal okolnosti, ktoré mal súd zohľadniť pri určovaní obvyklého

pobytu maloletých. Mám za to, že odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu je v tomto

prípade nepreskúmateľné, nakoľko v ňom absentujú úvahy súdu, na základe ktorých mal

za to, že krajinou obvyklého pobytu maloletých je Spojené kráľovstvo...“.

Podľa názoru sťažovateľa „v konaní nebolo prihliadnuté k najlepšiemu záujmu

maloletých detí. Súd pri svojom rozhodnutí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového

stavu, t. j. dostatočne nezistil a neobjasnil všetky dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat

maloletých detí do Spojeného kráľovstva... Prvostupňový súd v konaní neprihliadol

na závery znaleckého posudku z odboru detskej psychológie, ktorý objasnil prípadnú mieru

negatívneho dopadu nariadeného návratu do Spojeného kráľovstva... na obe maloleté deti,

nakoľko mám za to, že návrat maloletých detí do Spojeného kráľovstva... môže vystaviť

maloleté deti vážnej duševnej ujme alebo inak neznesiteľnej situácie...“.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „maloleté deti sa na Slovensku veľmi rýchlo adaptovali

na nové prostredie, obe maloleté deti toho času navštevujú školské zariadenie v Slovenskej

republike, komunikujú v slovenskom jazyku,... dokážu viesť dialóg, samostatne hodnotiť

vlastný výkon a zvládajú zásady učiva v školskom zariadení, na základe čoho by ich

nariadený návrat do Spojeného kráľovstva... znamenal ďalšiu podstatnú zmenu výchovného

prostredia, pretrhnutie rodinných, sociálnych a výchovných väzieb, čo by malo negatívny

vplyv na ich ďalší vývoj... Sťažovateľ vytvoril na Slovensku pevné a stabilné výchovné

prostredie, po príchode na Slovensko maloleté deti spolu so sťažovateľom žijú spoločne

v domácnosti starých rodičov. Obe maloleté deti sú dostatočne zabezpečené i po

materiálnej a finančnej stránke, sťažovateľ maloletých detí dokáže obom maloletým deťom

zabezpečiť každodennú osobnú starostlivosť.

Mám za to, že návratom oboch maloletých detí do Spojeného kráľovstva... by bolo

neprípustným spôsobom zasiahnuté do základných práv detí zakotvených v Dohovore

o právach dieťaťa..., nakoľko by bolo porušené právo detí na zdravý duševný vývoj, lásku,

porozumenie, starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc ako aj neprípustným

spôsobom zasiahnuté do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života...“.

Sťažovateľ zdôrazňuje tie časti znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetvia

klinickej psychológie detí a dospelých, z ktorých má vyplývať, že obe maloleté deti chcú

ostať na Slovensku. Nesúhlasí „s vyjadrením súdu, že znalkyňa nezistila v správaní matky

k deťom nič, čo by potvrdilo otcove výroky o psychickom alebo fyzickom týraní detí...,

nakoľko znalkyňa jasne uviedla, že u matky pozorovala nízku konformitu, sklony

k agresívnejším reakciám, menej korigovanú priamosť. Pričom vie ťažko udržať blízkosť

a v hlbších nárokoch vzťahu môže zlyhávať.“.

Krajský súd podľa sťažovateľa „nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenia

Haagskeho dohovoru..., keď vôbec neposudzoval najlepší záujem detí v tomto konaní

ale obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že tento záujem vyžaduje vždy návrat“,

hoci odmietnuť návrat umožňuje čl. 20 Haagského dohovoru. Ten podľa sťažovateľa

„umožňuje v plnej miere zohľadniť v konaní o návrat najlepší záujem dieťaťa,

ktorý predstavuje základný princíp ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej

republike, ktorá je viazaná dohovorom o právach dieťaťa a Chartou EÚ.

Odvolací súd tiež vôbec neaplikoval ustanovenie článku 3 Dohovoru o právach

dieťaťa a článku X Charty EÚ. Pritom z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že návrat

v zmysle Haagskeho dohovoru nemá byť nariadený automaticky ale najlepší záujem dieťaťa

musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od okolností každého

jednotlivého prípadu, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie

rodičov, okolia a skúseností... V tomto prípade je posúdenie najlepšieho záujmu detí

v konaní o návrat o to dôležitejšie, že deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky už

bezmála rok, zžili sa s prostredím, vytvorili a udržiavajú si silné sociálne väzby, ktoré by

boli návratom do Spojeného kráľovstva... pretrhnuté. Návrat do Spojeného kráľovstva...

spôsobí deťom porovnateľnú ak nie väčšiu ujmu ako ich premiestnenie na Slovensko.

Na uvedené upozorňuje aj dôvodová správa k Haagskemu dohovoru v bode 36, kde uvádza,

že časový faktor je rozhodujúci a upozorňuje na psychologické problémy, ktoré môže

spôsobiť návrat detí v prípade, ak je nariadený po dlhej dobe...“.

Sťažovateľ namieta, že „v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd

porušil svojim postupom článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň vychádzal

z nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii článku 13b Haagskeho dohovoru,

keď sa obmedzil len na dôkazy výsluchov rodičov, maloletých, správy z úradov Spojeného

kráľovstva a pritom nezisťoval, či ťažkosti, ktoré deťom spôsobí návrat do Spojeného

kráľovstva... a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺžke pobytu detí

na Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa článku 13b) Haagskeho

dohovoru“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom

rozhodol vo veci samej takto:

„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 08. júla 2014,

postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 27. októbra 2014

porušené bolo.

Právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I sp. zn. zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa

08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo

dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa

podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na to, aby štátne orgány konali iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 odsek 2

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa

08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

27. októbra 2014 porušené bolo,

Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 08. júla 2014,

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 27. októbra

2014, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania vo výške 284,04 Eur...“

V sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol aj odklad vykonateľnosti

napadnutého uznesenia okresného súdu i uznesenia krajského súdu.

Ústavnému súdu doručila 12. januára 2015 prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne matka maloletých detí vyjadrenie k sťažnosti. V ňom uviedla, že „nemá

v zmysle právnych predpisov postavenie účastníčky, ani vedľajšej účastníčky v konaní

o sťažnosti sťažovateľa. Nakoľko však rozhodnutím Ústavného súdu... môžu byť dotknuté jej

základné práva a slobody“, považuje „za potrebné... zaujať k sťažnosti... meritórne

stanovisko, ktoré by malo byť ústavným súdom pri jeho rozhodovaní zohľadnené“. Následne

vo svojom vyjadrení matka maloletých detí argumentuje v prospech záveru o nedostatku

právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti, v prospech záveru o podaní sťažnosti

neoprávnenou osobou, v prospech záveru o neprípustnosti sťažnosti, ako aj jej zjavnej

neopodstatnenosti. Požiadala aj o „urýchlené rozhodnutie vo veci“, lebo jej bolo

„Okresným súdom Poprad oznámené, že nemieni vo výkone rozhodnutia pokračovať

až do rozhodnutia Ústavného súdu SR“.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd ešte pred tým, ako pristúpi k predbežnému prerokovaniu predloženej

sťažnosti, považoval za potrebné zaujať postoj k procesnému postaveniu matky maloletých

detí, ktorá 12. januára 2015 doručila ústavnému súdu svoje stanovisko k sťažnosti

sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 21 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto

postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú v konaní rovnaké

práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba samy za seba.

V období po nadobudnutí účinnosti novelizácie vykonanej

(1. augusta 2000) ale už na rozdiel

od iných typov konaní (napr. konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1

, pozn.) nepozná inštitút vedľajšieho účastníka v rámci konania o sťažnosti podľa

, pričom vzhľadom na citovaný text zákona o ústavnom

súde nemožno na tieto účely (na priznanie postavenia vedľajšieho účastníka fyzickej osobe

alebo právnickej osobe, ktorá môže byť predmetným konaním a rozhodnutím ukrátená

na svojich právach, resp. chránených záujmoch) primerane použiť ani ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Z uvedených dôvodov ústavný súd k doručenému stanovisku matky maloletých detí

neprihliadal.

Ústavný súd podľa predpisov každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní

sp. zn.

Podľa ustálenej judikatúry limituje hranice právomoci

ústavného súdu, a to tým spôsobom, že sťažovatelia majú právo domáhať sa ochrany

základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak im túto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. , ). Podstatou

účinnej ochrany základných práv sťažovateľa bol okrem iného aj riadny opravný prostriedok

– odvolanie, ktorý vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých namieta,

využil a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných

práv a slobôd.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu

ako súdu prvostupňového, pretože ho preskúmal krajský súd v konaní o odvolaní

sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených ,

a a práva zaručeného dohovoru

postupom krajského súdu v konaní sp. zn.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa sú si všetci účastníci v konaní... rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala...

v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Odôvodnenie predbežne prerokúvanej sťažnosti neakcentuje pochybenia postupu

krajského súdu, ktoré by explicitne alebo implicitne svedčali v prospech porušenia

niektorého z citovaných ustanovení bez súvislosti s ostatnými ustanoveniami. Ústavný súd

preto posudzoval porušenie uvedených ustanovení spoločne, vychádzajúc pritom z ustálenej

rozhodovacej praxe, podľa ktorej je primárnou ústavnou bázou

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany (mutatis mutandis , ),

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy (, ,

a ďalšie).

Okrem toho ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľ namieta porušenie uvedených základných práv zaručených

a práva zaručeného dohovorom na niekoľkých úrovniach.

1. V prvom rade kritizuje všeobecné súdy konajúce v jeho veci, že sa dostatočne

nezaoberali „otázkou obvyklého pobytu maloletých“. Označené kritérium je významné

vzhľadom na jeho používanie v právnej úprave Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí.

Pri preskúmavaní formulovanej námietky sťažovateľa ústavný súd musel prihliadať aj

na vlastnú ustálenú judikatúru, podľa ktorej na odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu a odôvodnenie uznesenia okresného súdu nemožno nazerať izolovane,

pretože tvoria jeden celok ().

Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia (s. 24 a 25) zrozumiteľne uviedol,

že hoci sa maloleté deti narodili na Slovensku, „na základe rozhodnutia oboch rodičov sa

rodina ako celok presťahovali v roku 2007 do Spojeného kráľovstva... a tam až do februára

2014 žili v spoločnej domácnosti. Z uvedeného mal súd preukázané, že deti nadobudli

rozhodnutím oboch rodičov obvyklý pobyt na území Spojeného kráľovstva,

pričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu a spolužitie v jednej domácnosti otec

v konaní nijako nespochybnil. Ďalej o úmysle rodiny zotrvať v Spojenom kráľovstve svedčí

aj skutočnosť, že sa s matkou dohodli na zmene základnej školy, kam mala maloletá

nastúpiť od septembra 2014. mal v tejto škole pokračovať v štúdiu

vo vyššom ročníku.“.

Sťažovateľ ústavnému súdu fotokópiu svojho odvolania proti uzneseniu okresného

súdu nedoručil, preto pre ústavný súd preukázaným obsahom odvolania (a jeho dôvodov) je

len jeho rekapitulácia v odôvodnení uznesenia krajského súdu. Z nej nevyplýva, že by

sťažovateľ v odvolaní nesprávne právne posúdenie pojmu „obvyklý pobyt“ okresným súdom

namietal.

V prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, , , ).

S poukazom na rekapitulované zistenia ústavný súd dospel k záveru, že nemá

právomoc preskúmavať námietku nesprávneho právneho posúdenia pojmu „obvyklý pobyt“

krajským súdom v uznesení napadnutom sťažnosťou sťažovateľa.

2. Ďalšia námietka sťažovateľa cieli na vyhodnotenie znaleckého posudku

vypracovaného v žalovanom súdnom konaní. Sťažovateľ nesúhlasí s vyhodnotením

uvedeného dôkazného prostriedku a na rozsiahlom priestore v dôvodoch svojej sťažnosti

polemizuje s hodnotením všeobecných súdov a zdôrazňovaním potreby rešpektovať najlepší

záujem detí prednáša vlastné alternatívne hodnotenie na podklade podrobných tvrdení

o adaptácii maloletých detí v sociálnom prostredí na Slovensku.

Z princípu nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada

voľného hodnotenia dôkazov (). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie (teda

najmä až ) rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“

hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval ().

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že znalecký posudok je iba jedným

z dôkazných prostriedkov v občianskom súdnom konaní, pričom vo všeobecnosti jeho

dôkazná hodnota je rovnaká ako dôkazná hodnota iných dôkazných prostriedkov.

V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov,

ktorá konajúcemu súdu ukladá hodnotiť poznatky získané z vykonaného dôkazného

prostriedku samostatne, ale i vo vzájomnej súvislosti s poznatkami získanými z iných

vykonaných dôkazných prostriedkov; pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo ( ). Ak teda všeobecné súdy hodnotili poznatky získané

zo znaleckého posudku v súvislosti s inými poznatkami získanými v procese dokazovania,

nemožno takému postupu z hľadiska rešpektovania zásady voľného hodnotenia dôkazov nič

vyčítať (m. m. ).

Ústavný súd tu poukazuje na dôvody krajského súdu, ktorý obsah znaleckého

posudku zjavne vyhodnocoval v spojení so skutkovými okolnosťami plynúcimi z výsluchov

sťažovateľa, maloletých detí, aj ich matky. Krajský súd s ohľadom na vek maloletých detí

akcentoval ich sugestibilitu a emočné oslabenie v dôsledku krízy medzi rodičmi.

Ak v spojení s tým „k ovplyvňovaniu dochádza najmä zo strany otca... keďže otec udržuje

negatívny obraz o matke“, a dochádza k „získavaniu detí na svoju stranu, bráneniu

v kontakte detí s matkou“, nemožno krajskému súdu vytknúť záver, že „mentálna vyspelosť

detí nie je na úrovni, v ktorej by bolo možné predpokladať, že by boli schopné pochopiť

predmet konania... a chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu...“. Krajský súd cez

prizmu citovaných názorov potom vyhodnocoval aj výpovede maloletých detí, ktoré na prvý

pohľad naznačovali túžbu zotrvať na Slovensku a nevracať sa do Spojeného kráľovstva.

Pri prieskume citovaných záverov pritom nemožno opomenúť krajským súdom

viackrát zdôraznený účel konania vedeného pred okresným súdom a krajským súdom,

a to „zaistenie bezodkladného návratu detí protiprávne premiestnených

alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte“. To plne korešponduje so znením čl. 1

písm. a) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Súčasne

krajský súd zdôraznil, že v predmetnom konaní súd „nerozhoduje ani o výchove a výžive

detí, ani o styku rodičov s deťmi...“.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,

ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

V citovaných pasážach odôvodnenia krajského súdu nepostrehol ústavný súd žiadne

signály arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Krajský súd sa správne neobmedzil

pri zisťovaní skutočného stavu veci iba na znalecký posudok, ale rešpektujúc ustanovenie

vychádzal aj z iných dôkazných prostriedkov, ktoré oba všeobecné súdy

v odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne vyhodnotili a pri formovaní záverečného úsudku

o predmete konania prihliadali na všetky relevantné skutočnosti. Hodnotenia dôkazov

nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili

do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho

odôvodnenia dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa zaoberal relevantnými

námietkami sťažovateľa formulovanými v jeho odvolaní.

3. Pokiaľ ide o dôvody sťažnosti zakladajúce sa na tvrdení, že „maloleté deti sa

na Slovensku veľmi rýchlo adaptovali... toho času navštevujú školské zariadenie

v Slovenskej republike, komunikujú v slovenskom jazyku... dokážu viesť dialóg, samostatne

hodnotiť vlastný výkon a zvládajú zásady učiva v školskom zariadení, na základe čoho by

ich nariadený návrat do Spojeného kráľovstva... znamenal ďalšiu podstatnú zmenu

výchovného prostredia, pretrhnutie rodinných, sociálnych a výchovných väzieb, čo by malo

negatívny vplyv na ich ďalší vývoj... Sťažovateľ vytvoril na Slovensku pevné a stabilné

výchovné prostredie, po príchode na Slovensko maloleté deti spolu so sťažovateľom žijú

spoločne v domácnosti starých rodičov. Obe maloleté deti sú dostatočne zabezpečené

i po materiálnej a finančnej stránke, sťažovateľ maloletých detí dokáže obom maloletým

deťom zabezpečiť každodennú osobnú starostlivosť“, ústavný súd konštatuje, že citovaná

časť argumentácie procesne ani ústavno právne nepatrí do konania vedeného pred ústavným

súdom podľa . Ide o dôvody, ktoré môžu svoju právnu relevanciu nájsť

v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd totiž nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,

a tak mu ani nepatrí hodnotenie všetkých citovaných skutkových tvrdení, ktoré sa zjavne

viažu na konanie vo veci nariadenia návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu.

Toto konanie nespadá do kompetencie ústavného súdu, preto nemožno od neho očakávať, že

hodnovernosť predmetných tvrdení bude dôkazne skúmať a následne právne vyhodnocovať.

Úlohou ústavného súdu je v tomto prípade chrániť právo účastníka konania na spravodlivý

proces, ktoré je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich

vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za

predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces (napr. ).

Ústavný súd už konštatoval, že známky arbitrárnosti či neudržateľnosti skutkových

a právnych záverov krajského súdu boli pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vylúčené.

Platí to aj vo vzťahu k povinnosti krajského súdu vysporiadať sa s okolnosťami prípadu,

ktoré samy osebe mohli na prvý pohľad svedčať v prospech zamietnutia návrhu matky

maloletých detí na nariadenie ich návratu do krajiny obvyklého pobytu. Ako však už bolo

uvedené, povinnosťou všeobecného súdu je hodnotiť dôkazy nielen jednotlivo,

ale aj vo vzájomných súvislostiach ( ). Ak konajúci všeobecný súd formulovanú

povinnosť splní, potom vôbec nemožno vylúčiť, že jeho komplexný a definitívny skutkový,

či právny záver nebude pôsobiť súladne s poznatkom vyplývajúcim prima facie

z konkrétneho jednotlivého dôkazu. Popísaný výsledný stav však nemožno hodnotiť ako

porušenie základných práv účastníka konania len preto, že bol v konaní neúspešný.

Ak teda sťažovateľ zvýrazňoval tie závery znaleckého posudku, ktoré boli kritické

voči výchovným dispozíciám matky maloletých detí, potom ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť konštatovanie okresného súdu, podľa ktorého „cieľom tohto konania

je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené z krajiny svojho

obvyklého pobytu“, pričom „návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu

neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča

únoscu“. V nadväznosti na to krajský súd zhodnotil, že sťažovateľ „premiestnil maloleté

deti do Slovenskej republiky. Premiestnením maloletých detí... bolo porušené právo

starostlivosti o dieťa, ktoré majú rodičia spoločne v štáte, v ktorom maloleté deti mali svoj

obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením. Za tohto stavu sú splnené podmienky

Dohovoru, že premiestnenie je potrebné považovať za protiprávne.“.

Navyše, nemožno v súvislosti so sťažovateľovou kritikou matky maloletých detí

opomenúť tretí a štvrtý výrok prvostupňového uznesenia okresného súdu, ktoré boli

potvrdené uznesením krajského súdu a ktoré svojím obsahom nastoľujú výrazný prvok

proporcionality v nezosúladiteľných záujmoch sťažovateľa (otca) a matky maloletých detí,

pretože ukladajú povinnosť matke zabezpečiť ubytovanie sťažovateľovi i deťom mimo jej

bydliska, ako aj zdržať sa odobratia maloletých detí otcovi do rozhodnutia príslušného súdu

v konaní o úpravu práv a povinností k deťom. Vykonanie uznesenia tvoriaceho výstup

sťažnosťou namietaného postupu krajského súdu preto nie je spôsobilé bez ďalšieho otvoriť

cestu prípadnému negatívnemu výchovnému vplyvu matky na maloleté deti.

4. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, a síce že napadnutým uznesením nebol

zohľadnený najlepší záujem maloletých sťažovateliek, ktorý musí byť podľa čl. 3 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa

maloletých detí, ústavný súd dôvodnosť tejto námietky nezistil. Krajský súd v napadnutom

uznesení zrozumiteľne vyložil cieľ aplikovaných ustanovení Dohovoru

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ako aj čl. 11 nariadenia Rady

(ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov

v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje

nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000, a to že najlepším záujmom dieťaťa je v prípade

neoprávneného premiestnenia dieťaťa do inej krajiny vždy jeho návrat do krajiny obvyklého

pobytu. V okolnostiach prípadu teda nemožno považovať napadnuté uznesenie za arbitrárne.

Opätovne tu ústavný súd zdôrazňuje, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a

význam (m. m. , , ). Nesúhlas sťažovateľa s obsahom

uznesenia krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazom

o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným. Obsahom základného práva podľa a

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, ).

5. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dospel k svojim záverom logickým

a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy nepopierajúcim jej účel

a zmysel. Pri predbežnom prerokovaní nezistil ústavný súd žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť zistenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného

, resp. dohovoru. Sťažovateľom formulované argumenty

formulované v bodoch 2 až 4 nenaznačujú ústavno právne relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom krajského súdu (a najmä jeho rozhodnutím) a základným právom

na rovnosť účastníkov v konaní podľa a základným právom

na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa . V tomto kontexte ústavný súd nezistil závažné

porušenia procesno právnych predpisov, ktoré by mohli dosahovať ústavnú relevanciu,

a vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

v časti namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2 a práva zaručeného dohovoru.

K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom krajského súdu v konaní sp. zn.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

V petite sťažnosti, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), sťažovateľ navrhuje vysloviť, že bolo porušené „Právo sťažovateľa na zohľadnenie

záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa...“ a „Právo

sťažovateľa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2

Dohovoru o právach dieťaťa“. Sťažovateľ teda nenavrhuje ústavnému súdu vysloviť

porušenie práv maloletých detí, ale svojich práv.

Z dikcie oboch citovaných ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa (ako aj

zo samotného názvu tejto medzinárodnej zmluvy) vyplýva, že ich cieľom je ochrana práv

detí. Tomu zodpovedá aj explicitná konštrukcia jednotlivých ustanovení priznávajúcich

čiastkové práva dieťaťu, ktorým sa podľa čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozumie každá

ľudská bytosť mladšia ako osemnásť rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa

na dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. V posudzovanom prípade by sa tak

ústavno súdnej ochrany mohli domáhať maloleté deti – a , ktoré však

ako navrhovatelia (sťažovatelia) označení nie sú.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany

základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine

v záujme ochrany svojich základných práv (napr. , ). Tým,

že sťažovateľ do petitu svojej sťažnosti pojal aj práva garantované Dohovorom o právach

dieťaťa, domáha sa ochrany práv niekoho iného, nie svojich práv. Preto v tejto časti je

sťažnosť podaná zjavne neoprávnenou osobou.

K namietanému porušeniu práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

sp. zn.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie , ktoré tvorí súčasť

základných princípov a vzhľadom na to nemôže plniť poslanie priamo

aplikovateľného ustanovenia v individuálnych konaniach () o porušení

základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave (m. m. ,

). V tejto časti je preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru označeným postupom

krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva hmotnej povahy zaručeného čl. 8

ods. 1 dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno právneho charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci (aj o návrhu na dočasné opatrenie)

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015