Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 498/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

maloletého , , a maloletej , ,

zastúpených ich otcom ako zákonným zástupcom , všetci bytom

právne zastúpených advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom

Pecníkom, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa a

v spojení s porušením , práv podľa

a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 12

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s porušením čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 8. júla 2014 a postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletého a maloletej o d m i e t a ako

podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2015

doručená sťažnosť maloletého , , a maloletej ,

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených ich otcom ako zákonným zástupcom

(ďalej len „otec sťažovateľov“), všetci bytom ,

právne zastúpených advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA,

Karloveská 3154/6C, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a (ďalej len „“) v spojení

s porušením , práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s porušením čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. júla 2014 a postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením z 8. júla

2014 nariadil otcovi sťažovateľov, aby sťažovateľov navrátil do miesta ich obvyklého pobytu

v Spojenom Kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „Veľká Británia“) do

15 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Rozhodol tiež, že ak ich otec sťažovateľov v uvedenej lehote nevráti do Veľkej

Británie, matka sťažovateľov – (ďalej len „matka sťažovateľov“),

je oprávnená sťažovateľov prevziať na území Slovenskej republiky na účely ich vrátenia do

miesta ich obvyklého pobytu vo Veľkej Británii.

2

V prípade návratu sťažovateľov a ich otca do miesta ich obvyklého pobytu zaviazal

matku sťažovateľov zabezpečiť im ubytovanie mimo svojho bydliska na svoje náklady

po dobu jedného týždňa.

V prípade návratu sťažovateľov s ich otcom do Veľkej Británie zaviazal matku

sťažovateľov, aby sa zdržala odobratia sťažovateľov do rozhodnutia príslušného súdu

v konaní o úpravu práv a povinností k maloletým deťom.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali odvolanie matka aj otec sťažovateľov,

o ktorých rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 27. októbra 2014 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia poukazujú v sťažnosti na to, že v súvislosti s konaním o ich navrátenie

do miesta ich obvyklého pobytu boli viackrát vypočutí, avšak ich názor konajúce súdy

nezohľadnili. V sťažnosti uvádzajú:

„V súvislosti s predmetným konaním boli sťažovatelia niekoľko krát vypočutí, jednak

v rámci znaleckého dokazovania a v prítomnosti pracovníkov Úradu práce sociálnych vecí

a rodiny, a jednak v rámci konania na prvostupňovom Okresnom súde Košice I.

V tomto smere bolo maloletým deťom umožnené slobodne vyjadriť svoj vlastný názor

na prejednávanú vec, resp. priamo názor na návrat do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie

a Severného írska (ďalej len Veľká Británia). Maloleté deti viackrát výslovne vyjadrili svoju

vôľu zostať na území Slovenskej republiky s otcom. Pri výsluchu pravdivo a objektívne

opísali svoj život vo Veľkej Británii tak ako ho vnímali. Neopomenuli ani pozitívne

spomienky na školu, resp. na niektoré mimoškolské aktivity, ani svoje negatívne pocity z

hádok rodičov, ktorých boli svedkami, a ktoré sa značne dotkli ich rodinného života.

Maloleté deti boli vo Veľkej Británii však celkovo nešťastné, čo aj sami potvrdili vo svojich

výpovediach. Priebeh výsluchu maloletých v konaní pred Okresným súdom Košice I je

zachytený predovšetkým v zápisnici z pojednávania zo dňa 25. 04. 2014. Svojimi

výpoveďami demonštrovali svoju rozumovú a vôľovú vyspelosť vo formulovaní

a vyjadrovaní svojich názorov s prihliadnutím na svoj vek. Zachovanie schopnosti

objektívne vyjadrovať svoje názory a postoje konštatovala v znaleckom posudku č. 25/2014

aj súdna znalkyňa , ktorá nezistila sklony ku skresľovaniu skutočnosti

a k prestupovaniu nadmernej fantázie do hodnotenia reality. V znaleckom posudku je

taktiež uvedené, že deti v zásade vypovedajú pravdu o tom, čo sa u nich doma dialo, ako sa

rodičia správali a že si nevymýšľajú situácie, čo svedčí o tom, že súd prvého stupňa mal pri

rozhodovaní zohľadniť názor a želanie maloletých detí.

Uvedené potvrdzujú aj výsluch kolíznej opatrovníčky zo dňa 25. 04. 2014, z ktorého

vyplýva, že z viacerých rozhovorov s maloletými deťmi je zrejmé, že opakovane vyjadrili

názor a postoj k návratu do Veľkej Británie, o čom svedčí aj úradný záznam spísaný na

Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v zo dňa 10. 2. 2014 a taktiež úradný

záznam zo dňa 20. 3. 2014 spísaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny

v Košiciach a tiež počas návštevy v rodine, ktorú vykonal Úrad práce, sociálnych vecí

a rodiny dňa 10. 4. 2014.“

Sťažovatelia sa domnievajú, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo

porušené ich právo podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, a to z dôvodu, že okresný súd

ich síce vypočul, ale pri svojom rozhodovaní neprihliadol na ich názor s odvolaním

sa na ich rozumovú a emočnú vyspelosť, hoci podľa znaleckého posudku č. 25/2014

je na dostatočnej úrovni. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (napr. sp. zn. ),

na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. a tiež na Usmernenia Výboru ministrov

Rady Európy o súdnictve zohľadňujúce potreby detí zo 17. novembra 2010.

«V konaní pred Krajským súdom v Košiciach ako odvolacím súdom došlo

k výraznému porušeniu práva maloletých detí slobodne vyjadrovať svoje názory v spojení

s právom detí na to, aby sa týmto názorom venovala patričná pozornosť. Krajský súd

v odvolacom konaní totiž nepristúpil k výsluchu maloletých, ale vychádzal len z obsahu

súdneho spisu prvostupňového súdu.

Mám za to, že konaním a rozhodovaním Krajského súdu v Košiciach bolo v celom

rozsahu porušené právo maloletých detí vyplývajúce z vyššie uvedeného čl. 12 Dohovoru

4

o právach dieťaťa, keď maloletým deťom nebola daná možnosť slobodne vyjadriť svoj postoj

k predmetnej veci.

Krajský súd v Košiciach tým, že nedal možnosť vyjadriť názor maloletým deťom,

konal v rozpore s princípom priamosti a ústnosti civilného procesu. Jeho pochybenie

je o to závažnejšie, že v konaní ide o záujmy maloletých detí. Odvolací súd si mal sám

ustáliť názor na rozumovú a vôľovú schopnosť maloletého a maloletej ich

osobným výsluchom. Tým, že tak neurobil a ani nevrátil vec Okresnému súdu Košice I

s usmernením na doplnenie dokazovania porušil právo maloletých. Zároveň mám za to,

že nesprávne prijal za svoj názor Okresného súdu Košice I, ktorý z dôvodu údajnej

rozumovej a emočnej nevyspelosti na výsluch maloletých detí neprihliadal pri svojom

rozhodovaní.

Pri výsluchu maloletých je potrebné vždy postupovať so zvýšenou obozretnosťou

a venovať pozornosť aj samotnej osobnosti maloletého s ohľadom na jeho výpoveď, tak aby

si súd sám mohol ustáliť názor v danej veci. Postupom odvolacieho súdu táto požiadavka

nebola splnená a v dôsledku nepriameho hodnotenia výpovedí maloletých detí

súd nesprávne nebral patrične na zreteľ vyjadrené názory maloletých.

Porušenie práva maloletých detí je zároveň spojené s nesprávnym postupom

Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach, ktoré v dôsledku uvedeného

porušenia opomenuli svoju možnosť odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa do krajiny jeho

obvyklého pobytu. V súlade s čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí z 25. 10. 1980 publikovaného v oznámení Ministerstva

zahraničných vecí č. (ďalej aj „“) má justičný orgán

možnosť odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu ak zistí,

že dieťa s návratom nesúhlasí a vzhľadom na jeho vyspelosť je vhodné jeho názory

zohľadniť. Dôsledkom porušenia práva maloletých detí je aj nedostatočne zistený skutkový

stav.»

Tým, že konajúce súdy neprihliadli na názor sťažovateľov z dôvodu nedostatočnej

rozumovej a emočnej vyspelosti, bolo porušené aj „ich právo na nediskrimináciu“ podľa

čl. 2 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Rovnako tak konajúce súdy neaplikovali čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa

a nezohľadnili záujem sťažovateľov. Podľa sťažovateľov za primárne záujmy maloletých detí

je potrebné považovať „zachovanie väzieb s rodinou a vývoj v zdravom prostredí“. V tejto

súvislosti poukazujú na to, že „maloletá označuje ako svoju rodinu , babku,

dedka, ocka, mamku, bratranca a sesternicu. S výnimkou matky sa všetky tieto osoby

nachádzajú na území Slovenskej republiky. Odchod zo Slovenska späť do Veľkej Británie

odmieta. Za domov považuje . Maloletý taktiež zdieľa názor sestry

a s odchodom do Veľkej Británie výslovne nesúhlasí. Poukazujem na silné citové a rodinné

väzby k Slovensku. Maloleté deti tu majú podľa ich vyjadrení oveľa viac rodiny, majú

postarané o program.

Taktiež poukazujem na fakt, že vo Veľkej Británii všetci účastníci konania nemajú

žiadne bližšie rodinné väzby. Dodávam, že vo Walese nežije v súčasnej dobe už ani brat

matky maloletých detí, i on sa už vrátil späť na Slovensko.“.

V súvislosti s potrebou vývoja v zdravom prostredí sťažovatelia uvádzajú,

že vo Veľkej Británii nežili v podmienkach vhodných na zdravý vývoje detí, „keďže

starostlivosť o domácnosť mali rodičia rozdelenú, no svoje povinnosti si vo väčšine

prípadov plnil len otec... žili v špine, pretože mama neupratovala“. Rovnako tak tvrdia,

že vo Veľkej Británii nemali plnohodnotnú stravu, keďže ich matka „nevarila, stravu nosila

z tamojších Fast Foodov... doma na Slovensku majú o plnohodnotnú stravu postarané,

či už v rámci stravovania sa v školskej jedálni alebo doma, dokonca deti s babkou často

pečú...“.

Vo svojej sťažnosti sťažovatelia uvádzajú tiež ďalšie závery znaleckého posudku

č. 25/2014, podľa ktorého „maloleté deti si už zvykli na slovenské prostredie, čím mám

na mysli zžitie sa so školským a sociálnym prostredím, rýchlo sa prispôsobili školskému

systému, patria medzi šikovných žiakov. Z výpovedí detí mám za preukázané, že sa im

na Slovensku páči, majú tu veľa kamarátov, zúčastňujú sa mimoškolských športových aktivít

a podujatí...“.

6

Na tomto základe sťažovatelia uvádzajú, že konajúce súdy podľa nich „konali

v rozpore s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pretože nemali ako prvoradé hľadisko

pri svojej činnosti záujem dieťaťa. Práve naopak, konali v rozpore s oprávnenými záujmami

maloletých sťažovateľov, ktorí boli od rozvratu vzťahu ich rodičov vystavení nepriaznivým

podmienkam a útočisko pred problémami našli na Slovensku. Po návrate z Veľkej Británie

sa plynulo zaradili do školského a spoločenského života na Slovensku, našli si kamarátov,

začali navštevovať mimoškolské aktivity, ktoré ich napĺňajú, a ktoré sú im k dispozícií

vo väčšom rozsahu ako vo Veľkej Británii. Vzhľadom na uvedenú plynulosť ich adaptácie

v novom prostredí a mieru ich začlenenia v novom kolektíve s ohľadom najmä na posledný

rok ich životných podmienok vo Veľkej Británii je najlepším záujmom ponechať maloleté

deti na Slovensku. Uvedený záujem maloleté deti jednoznačne manifestovali v priebehu

súdneho konania, ale porušitelia tento ich záujem patrične nezohľadnili.

Otec maloletých detí vytvoril na Slovensku pevné a stabilné výchovné prostredie,

po príchode na Slovensko maloleté deti spolu s otcom žijú spoločne v domácnosti starých

rodičov. Obe maloleté deti sú na Slovensku dostatočne zabezpečené po materiálnej

a finančnej stránke.

... Sťažovateľ navštevuje s maloletými deťmi aj Centrum pedagogicko

psychologického poradenstva v Levoči, kde mu bolo už po dvoch návštevách povedané,

že deti sa veľmi rýchlo prispôsobili a prechod zvládli nad očakávania veľmi dobre.

Pripomínam, že od ich návratu do Slovenskej republiky uplynul už viac ako 1 rok a uvedené

priaznivé podmienky pre maloleté deti neustále pretrvávajú.

Vzhľadom na uvedené porušitelia v prvom aj v druhom rade nedostatočne právne

posúdili uvedený skutkový stav, ktorý v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru tvorí

prekážku nariadenia navrátenia dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Miera a rýchlosť akou

sa maloleté deti adaptovali v Slovenskej republike a zžili sa s novým prostredím je dôkazom

toho, že ich nariadené navrátenie by pre nich predstavovalo duševnú ujmu a priviedlo by

ich do neznesiteľnej situácie.“.

Sťažovatelia poukazujú na odôvodnenia napadnutých uznesení, podľa ktorých

v prípade neoprávneného premiestnenia a zadržania je „najlepší záujem dieťaťa... vždy

návrat“. Konajúce súdy podľa sťažovateľov nesprávne aplikovali a interpretovali Dohovor o

občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky č. ) a tiež Nariadenie Rady (ES)

č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov

v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje

nariadenie (ES) č. 1347/2000. Podľa týchto právnych predpisov možno odmietnuť návrat

dieťaťa do štátu obvyklého pobytu, pričom podľa sťažovateľov boli splnené podmienky na

tento postup. Tento právny názor sťažovatelia odôvodňujú aj s poukazom na čl. 3 Dohovoru

o právach dieťaťa, na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci

Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku) a na judikatúru najvyššieho súdu.

Napadnutými uzneseniami konajúcich súdov bolo podľa sťažovateľov porušené

aj právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru vzhľadom

na «zázemie, ktoré bolo maloletým deťom na území Slovenskej republiky poskytnuté...

Z vyjadrení maloletých detí o zotrvaní na Slovensku vyplýva, že za svoje rodinné prostredie

momentálne považujú Slovensko, resp. ich domov, kde bývajú spolu s otcom a starými

rodičmi.

Vzhľadom na doteraz uvedené je vhodné upriamiť pozornosť na rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva, vo veci X. proti Lotyšsku z 26. novembra 2013, kde v tejto súvislosti

európsky súd najskôr vo všeobecnosti konštatoval, že Dohovor o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

(tzv. ) musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu,

pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. Tiež zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú

povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu, vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá

by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy vo

svojich rozhodnutiach aj náležite odôvodniť.».

8

Podľa sťažovateľov napadnutými uzneseniami konajúcich súdov a postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené aj ich základné právo na rovnosť v konaní

podľa a tiež ústavná zásada vyjadrená v .

Vo vzťahu k podmienke podania sťažnosti v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažovatelia uvádzajú:

„Vzhľadom k tomu, že porušovanie základného práva alebo slobody ku dňu podania

sťažnosti trvá, lehota na podanie sťažnosti je zachovaná.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Právo sťažovateľov... podľa ... podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ...podľa čl. 2. ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa... podľa ... podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... podľa čl. 3 ods. 1... podľa čl. 3

ods. 2... podľa čl. 12 ods. 1... podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa... podľa čl. 2

ods. 2 postupom Okresného súdu Košice I sp. zn.

213 zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 08. júla 2014,

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 27. októbra

2014, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia si tiež uplatnili právo na úhradu trov konania.

Sťažovatelia tiež navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52

ods. 2 a „odložil vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Košice I

sp. zn. zo dňa 08. júla 2014, a uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. zo dňa 27. októbra 2014, a to až do rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veci samej“. Tento návrh odôvodňujú s poukazom na rodinné a

výchovné prostredie, ktoré majú na území Slovenskej republiky vytvorené, a tým, ako by

nariadený návrat do Veľkej Británie zasiahol do tejto situácie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom

10

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ),

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.

1 ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z

hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný

súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k

tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , IV. ÚS

355/09, , ).

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti uvádzajú, že k porušeniu označených práv došlo

„postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 213 zo dňa 08. júla 2014,

postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 27. októbra

2014“, a následne žiadajú, aby ústavný súd zrušil „Uznesenie Okresného súdu Košice I

sp. zn. zo dňa 08. júla 2014, Uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 27. októbra 2014“. V odôvodnení svojej sťažnosti

uvádzajú znenie výrokov uznesenia okresného súdu z 8. júla 2014 a uznesenia krajského

súdu z 27. októbra 2014, pričom následne konštatujú, že sťažnosť podávajú „Proti

označeným rozhodnutiam...“.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia namietajú porušenie

označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2014

v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. júla 2014 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovatelia v súvislosti s podaním sťažnosti založenej na namietanom porušení

označených práv napadnutými uzneseniami argumentujú tým, že porušovanie označených

práv trvá aj v čase podania sťažnosti, preto je „lehota na podanie sťažnosti... zachovaná“.

Pri namietanom porušení práv podľa alebo medzinárodnej zmluvy rozhodnutím súdu

je prirodzeným a pravidelným dôsledkom, že napadnuté rozhodnutie, o ktorom sa preukáže,

že jeho vydaním bolo porušené označené právo podľa alebo medzinárodnej zmluvy,

zakladá protiprávny a v čase podania sťažnosti trvajúci stav.

Napriek tomu rozhodujúcim okamihom pre začatie plynutia lehoty dvoch mesiacov

podľa na podanie sťažnosti podľa

je okamih nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, proti ktorému sťažnosť smeruje

a od ktorého sťažovateľ odvíja namietaný protiprávny stav (t. j. porušenie označených práv).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenia nadobudli právoplatnosť

19. novembra 2014, pričom sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom,

podali sťažnosť na poštovú prepravu 9. júla 2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej

v , čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa

ods. 2 z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že vzhľadom na dôvody odmietnutia sťažnosti

sťažovateľov ústavný súd dôsledne neskúmal, či otec sťažovateľov ako ich zákonný zástupca

platne splnomocnil právneho zástupcu na zastupovanie sťažovateľov, keďže v texte

priloženého splnomocnenia uvedená formulácia „splnomocňujem advokáta výlučne na

zastupovanie vo veci podania Ústavnej sťažnosti...“, resp. formulácia „aby ma obhajoval,

resp... zastupoval...“, neumožňuje jednoznačný záver, že otec sťažovateľov konal pri

podpisovaní uvedeného splnomocnenia ako zákonný zástupca za maloletých sťažovateľov.

Ústavný súd tiež považuje za potrebné poukázať na to, že otec sťažovateľov

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. decembra 2014 namietal porušenie svojich

12

základných práv podľa , a v spojení

s porušením , porušenie svojich práv podľa a

dohovoru a svojich práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd o sťažnosti otca sťažovateľov

rozhodol uznesením č. k. 17 z 8. apríla 2015 tak, že ju odmietol.

Z odôvodnenia uznesenia ústavného súdu z 8. apríla 2015 vyplýva, že ústavný súd hodnotil

ústavnú udržateľnosť právnych záverov krajského súdu v uznesení sp. zn.

z 27. októbra 2014 v spojení s právnymi závermi okresného súdu ako súdu prvého stupňa

v uznesení sp. zn. z 8. júla 2014. Tieto právne závery ústavný súd považoval,

v rozsahu v akom ich namietal otec sťažovateľov, za ústavne udržateľné.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015