Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 498/2015
PDF · 450.22 KB
No categories available
II. ÚS 498/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
maloletého , , a maloletej , ,
zastúpených ich otcom ako zákonným zástupcom , všetci bytom
právne zastúpených advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom
Pecníkom, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, ktorou namietajú porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 12
ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s porušením čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 P 46/2014 a jeho uznesením z 8. júla 2014 a postupom Krajského
súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 406/2014 a jeho uznesením
z 27. októbra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletého a maloletej o d m i e t a ako
podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2015
doručená sťažnosť maloletého , , a maloletej ,
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených ich otcom ako zákonným zástupcom
(ďalej len „otec sťažovateľov“), všetci bytom ,
právne zastúpených advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA,
Karloveská 3154/6C, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s porušením čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru
o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 21 P 46/2014 a jeho uznesením z 8. júla 2014 a postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 406/2014
a jeho uznesením z 27. októbra 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením z 8. júla
2014 nariadil otcovi sťažovateľov, aby sťažovateľov navrátil do miesta ich obvyklého pobytu
v Spojenom Kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „Veľká Británia“) do
15 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.
Rozhodol tiež, že ak ich otec sťažovateľov v uvedenej lehote nevráti do Veľkej
Británie, matka sťažovateľov – (ďalej len „matka sťažovateľov“),
je oprávnená sťažovateľov prevziať na území Slovenskej republiky na účely ich vrátenia do
miesta ich obvyklého pobytu vo Veľkej Británii.
2
V prípade návratu sťažovateľov a ich otca do miesta ich obvyklého pobytu zaviazal
matku sťažovateľov zabezpečiť im ubytovanie mimo svojho bydliska na svoje náklady
po dobu jedného týždňa.
V prípade návratu sťažovateľov s ich otcom do Veľkej Británie zaviazal matku
sťažovateľov, aby sa zdržala odobratia sťažovateľov do rozhodnutia príslušného súdu
v konaní o úpravu práv a povinností k maloletým deťom.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali odvolanie matka aj otec sťažovateľov,
o ktorých rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 27. októbra 2014 tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia poukazujú v sťažnosti na to, že v súvislosti s konaním o ich navrátenie
do miesta ich obvyklého pobytu boli viackrát vypočutí, avšak ich názor konajúce súdy
nezohľadnili. V sťažnosti uvádzajú:
„V súvislosti s predmetným konaním boli sťažovatelia niekoľko krát vypočutí, jednak
v rámci znaleckého dokazovania a v prítomnosti pracovníkov Úradu práce sociálnych vecí
a rodiny, a jednak v rámci konania na prvostupňovom Okresnom súde Košice I.
V tomto smere bolo maloletým deťom umožnené slobodne vyjadriť svoj vlastný názor
na prejednávanú vec, resp. priamo názor na návrat do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie
a Severného írska (ďalej len Veľká Británia). Maloleté deti viackrát výslovne vyjadrili svoju
vôľu zostať na území Slovenskej republiky s otcom. Pri výsluchu pravdivo a objektívne
opísali svoj život vo Veľkej Británii tak ako ho vnímali. Neopomenuli ani pozitívne
spomienky na školu, resp. na niektoré mimoškolské aktivity, ani svoje negatívne pocity z
hádok rodičov, ktorých boli svedkami, a ktoré sa značne dotkli ich rodinného života.
Maloleté deti boli vo Veľkej Británii však celkovo nešťastné, čo aj sami potvrdili vo svojich
výpovediach. Priebeh výsluchu maloletých v konaní pred Okresným súdom Košice I je
zachytený predovšetkým v zápisnici z pojednávania zo dňa 25. 04. 2014. Svojimi
výpoveďami demonštrovali svoju rozumovú a vôľovú vyspelosť vo formulovaní
a vyjadrovaní svojich názorov s prihliadnutím na svoj vek. Zachovanie schopnosti
objektívne vyjadrovať svoje názory a postoje konštatovala v znaleckom posudku č. 25/2014
aj súdna znalkyňa , ktorá nezistila sklony ku skresľovaniu skutočnosti
a k prestupovaniu nadmernej fantázie do hodnotenia reality. V znaleckom posudku je
taktiež uvedené, že deti v zásade vypovedajú pravdu o tom, čo sa u nich doma dialo, ako sa
rodičia správali a že si nevymýšľajú situácie, čo svedčí o tom, že súd prvého stupňa mal pri
rozhodovaní zohľadniť názor a želanie maloletých detí.
Uvedené potvrdzujú aj výsluch kolíznej opatrovníčky zo dňa 25. 04. 2014, z ktorého
vyplýva, že z viacerých rozhovorov s maloletými deťmi je zrejmé, že opakovane vyjadrili
názor a postoj k návratu do Veľkej Británie, o čom svedčí aj úradný záznam spísaný na
Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v zo dňa 10. 2. 2014 a taktiež úradný
záznam zo dňa 20. 3. 2014 spísaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny
v Košiciach a tiež počas návštevy v rodine, ktorú vykonal Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny dňa 10. 4. 2014.“
Sťažovatelia sa domnievajú, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo
porušené ich právo podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, a to z dôvodu, že okresný súd
ich síce vypočul, ale pri svojom rozhodovaní neprihliadol na ich názor s odvolaním
sa na ich rozumovú a emočnú vyspelosť, hoci podľa znaleckého posudku č. 25/2014
je na dostatočnej úrovni. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (napr. sp. zn. 2 Cdo 193/2007),
na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 47/97 a tiež na Usmernenia Výboru ministrov
Rady Európy o súdnictve zohľadňujúce potreby detí zo 17. novembra 2010.
«V konaní pred Krajským súdom v Košiciach ako odvolacím súdom došlo
k výraznému porušeniu práva maloletých detí slobodne vyjadrovať svoje názory v spojení
s právom detí na to, aby sa týmto názorom venovala patričná pozornosť. Krajský súd
v odvolacom konaní totiž nepristúpil k výsluchu maloletých, ale vychádzal len z obsahu
súdneho spisu prvostupňového súdu.
Mám za to, že konaním a rozhodovaním Krajského súdu v Košiciach bolo v celom
rozsahu porušené právo maloletých detí vyplývajúce z vyššie uvedeného čl. 12 Dohovoru
4
o právach dieťaťa, keď maloletým deťom nebola daná možnosť slobodne vyjadriť svoj postoj
k predmetnej veci.
Krajský súd v Košiciach tým, že nedal možnosť vyjadriť názor maloletým deťom,
konal v rozpore s princípom priamosti a ústnosti civilného procesu. Jeho pochybenie
je o to závažnejšie, že v konaní ide o záujmy maloletých detí. Odvolací súd si mal sám
ustáliť názor na rozumovú a vôľovú schopnosť maloletého a maloletej ich
osobným výsluchom. Tým, že tak neurobil a ani nevrátil vec Okresnému súdu Košice I
s usmernením na doplnenie dokazovania porušil právo maloletých. Zároveň mám za to,
že nesprávne prijal za svoj názor Okresného súdu Košice I, ktorý z dôvodu údajnej
rozumovej a emočnej nevyspelosti na výsluch maloletých detí neprihliadal pri svojom
rozhodovaní.
Pri výsluchu maloletých je potrebné vždy postupovať so zvýšenou obozretnosťou
a venovať pozornosť aj samotnej osobnosti maloletého s ohľadom na jeho výpoveď, tak aby
si súd sám mohol ustáliť názor v danej veci. Postupom odvolacieho súdu táto požiadavka
nebola splnená a v dôsledku nepriameho hodnotenia výpovedí maloletých detí
súd nesprávne nebral patrične na zreteľ vyjadrené názory maloletých.
Porušenie práva maloletých detí je zároveň spojené s nesprávnym postupom
Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach, ktoré v dôsledku uvedeného
porušenia opomenuli svoju možnosť odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa do krajiny jeho
obvyklého pobytu. V súlade s čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí z 25. 10. 1980 publikovaného v oznámení Ministerstva
zahraničných vecí č. 119/2001 Z. z. (ďalej aj „Haagsky dohovor“) má justičný orgán
možnosť odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu ak zistí,
že dieťa s návratom nesúhlasí a vzhľadom na jeho vyspelosť je vhodné jeho názory
zohľadniť. Dôsledkom porušenia práva maloletých detí je aj nedostatočne zistený skutkový
stav.»
Tým, že konajúce súdy neprihliadli na názor sťažovateľov z dôvodu nedostatočnej
rozumovej a emočnej vyspelosti, bolo porušené aj „ich právo na nediskrimináciu“ podľa
čl. 2 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
Rovnako tak konajúce súdy neaplikovali čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa
a nezohľadnili záujem sťažovateľov. Podľa sťažovateľov za primárne záujmy maloletých detí
je potrebné považovať „zachovanie väzieb s rodinou a vývoj v zdravom prostredí“. V tejto
súvislosti poukazujú na to, že „maloletá označuje ako svoju rodinu , babku,
dedka, ocka, mamku, bratranca a sesternicu. S výnimkou matky sa všetky tieto osoby
nachádzajú na území Slovenskej republiky. Odchod zo Slovenska späť do Veľkej Británie
odmieta. Za domov považuje . Maloletý taktiež zdieľa názor sestry
a s odchodom do Veľkej Británie výslovne nesúhlasí. Poukazujem na silné citové a rodinné
väzby k Slovensku. Maloleté deti tu majú podľa ich vyjadrení oveľa viac rodiny, majú
postarané o program.
Taktiež poukazujem na fakt, že vo Veľkej Británii všetci účastníci konania nemajú
žiadne bližšie rodinné väzby. Dodávam, že vo Walese nežije v súčasnej dobe už ani brat
matky maloletých detí, i on sa už vrátil späť na Slovensko.“.
V súvislosti s potrebou vývoja v zdravom prostredí sťažovatelia uvádzajú,
že vo Veľkej Británii nežili v podmienkach vhodných na zdravý vývoje detí, „keďže
starostlivosť o domácnosť mali rodičia rozdelenú, no svoje povinnosti si vo väčšine
prípadov plnil len otec... žili v špine, pretože mama neupratovala“. Rovnako tak tvrdia,
že vo Veľkej Británii nemali plnohodnotnú stravu, keďže ich matka „nevarila, stravu nosila
z tamojších Fast Foodov... doma na Slovensku majú o plnohodnotnú stravu postarané,
či už v rámci stravovania sa v školskej jedálni alebo doma, dokonca deti s babkou často
pečú...“.
Vo svojej sťažnosti sťažovatelia uvádzajú tiež ďalšie závery znaleckého posudku
č. 25/2014, podľa ktorého „maloleté deti si už zvykli na slovenské prostredie, čím mám
na mysli zžitie sa so školským a sociálnym prostredím, rýchlo sa prispôsobili školskému
systému, patria medzi šikovných žiakov. Z výpovedí detí mám za preukázané, že sa im
na Slovensku páči, majú tu veľa kamarátov, zúčastňujú sa mimoškolských športových aktivít
a podujatí...“.
6
Na tomto základe sťažovatelia uvádzajú, že konajúce súdy podľa nich „konali
v rozpore s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pretože nemali ako prvoradé hľadisko
pri svojej činnosti záujem dieťaťa. Práve naopak, konali v rozpore s oprávnenými záujmami
maloletých sťažovateľov, ktorí boli od rozvratu vzťahu ich rodičov vystavení nepriaznivým
podmienkam a útočisko pred problémami našli na Slovensku. Po návrate z Veľkej Británie
sa plynulo zaradili do školského a spoločenského života na Slovensku, našli si kamarátov,
začali navštevovať mimoškolské aktivity, ktoré ich napĺňajú, a ktoré sú im k dispozícií
vo väčšom rozsahu ako vo Veľkej Británii. Vzhľadom na uvedenú plynulosť ich adaptácie
v novom prostredí a mieru ich začlenenia v novom kolektíve s ohľadom najmä na posledný
rok ich životných podmienok vo Veľkej Británii je najlepším záujmom ponechať maloleté
deti na Slovensku. Uvedený záujem maloleté deti jednoznačne manifestovali v priebehu
súdneho konania, ale porušitelia tento ich záujem patrične nezohľadnili.
Otec maloletých detí vytvoril na Slovensku pevné a stabilné výchovné prostredie,
po príchode na Slovensko maloleté deti spolu s otcom žijú spoločne v domácnosti starých
rodičov. Obe maloleté deti sú na Slovensku dostatočne zabezpečené po materiálnej
a finančnej stránke.
... Sťažovateľ navštevuje s maloletými deťmi aj Centrum pedagogicko
psychologického poradenstva v Levoči, kde mu bolo už po dvoch návštevách povedané,
že deti sa veľmi rýchlo prispôsobili a prechod zvládli nad očakávania veľmi dobre.
Pripomínam, že od ich návratu do Slovenskej republiky uplynul už viac ako 1 rok a uvedené
priaznivé podmienky pre maloleté deti neustále pretrvávajú.
Vzhľadom na uvedené porušitelia v prvom aj v druhom rade nedostatočne právne
posúdili uvedený skutkový stav, ktorý v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru tvorí
prekážku nariadenia navrátenia dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Miera a rýchlosť akou
sa maloleté deti adaptovali v Slovenskej republike a zžili sa s novým prostredím je dôkazom
toho, že ich nariadené navrátenie by pre nich predstavovalo duševnú ujmu a priviedlo by
ich do neznesiteľnej situácie.“.
Sťažovatelia poukazujú na odôvodnenia napadnutých uznesení, podľa ktorých
v prípade neoprávneného premiestnenia a zadržania je „najlepší záujem dieťaťa... vždy
návrat“. Konajúce súdy podľa sťažovateľov nesprávne aplikovali a interpretovali Dohovor o
občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 119/2001 Z. z.) a tiež Nariadenie Rady (ES)
č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000. Podľa týchto právnych predpisov možno odmietnuť návrat
dieťaťa do štátu obvyklého pobytu, pričom podľa sťažovateľov boli splnené podmienky na
tento postup. Tento právny názor sťažovatelia odôvodňujú aj s poukazom na čl. 3 Dohovoru
o právach dieťaťa, na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci
Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku) a na judikatúru najvyššieho súdu.
Napadnutými uzneseniami konajúcich súdov bolo podľa sťažovateľov porušené
aj právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru vzhľadom
na «zázemie, ktoré bolo maloletým deťom na území Slovenskej republiky poskytnuté...
Z vyjadrení maloletých detí o zotrvaní na Slovensku vyplýva, že za svoje rodinné prostredie
momentálne považujú Slovensko, resp. ich domov, kde bývajú spolu s otcom a starými
rodičmi.
Vzhľadom na doteraz uvedené je vhodné upriamiť pozornosť na rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva, vo veci X. proti Lotyšsku z 26. novembra 2013, kde v tejto súvislosti
európsky súd najskôr vo všeobecnosti konštatoval, že Dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
(tzv. Haagsky dohovor) musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu,
pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. Tiež zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú
povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu, vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá
by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy vo
svojich rozhodnutiach aj náležite odôvodniť.».
8
Podľa sťažovateľov napadnutými uzneseniami konajúcich súdov a postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené aj ich základné právo na rovnosť v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež ústavná zásada vyjadrená v čl. 2 ods. 2 ústavy.
Vo vzťahu k podmienke podania sťažnosti v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovatelia uvádzajú:
„Vzhľadom k tomu, že porušovanie základného práva alebo slobody ku dňu podania
sťažnosti trvá, lehota na podanie sťažnosti je zachovaná.“
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Právo sťažovateľov... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... podľa čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ...podľa čl. 2. ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa... podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky... podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... podľa čl. 3 ods. 1... podľa čl. 3
ods. 2... podľa čl. 12 ods. 1... podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa... podľa čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn.
21 P /46/2014 213 zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
8 CoP/406/2014 253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 21 P/46/2014 213 zo dňa 08. júla 2014,
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP/406/2014 253 zo dňa 27. októbra
2014, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovatelia si tiež uplatnili právo na úhradu trov konania.
Sťažovatelia tiež navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52
ods. 2 zákona o ústavnom súde a „odložil vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Košice I
sp. zn. 21 P/46/2014 213 zo dňa 08. júla 2014, a uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 8 CoP/406/2014 253 zo dňa 27. októbra 2014, a to až do rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veci samej“. Tento návrh odôvodňujú s poukazom na rodinné a
výchovné prostredie, ktoré majú na území Slovenskej republiky vytvorené, a tým, ako by
nariadený návrat do Veľkej Británie zasiahol do tejto situácie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom
10
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.
1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z
hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný
súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k
tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS
355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti uvádzajú, že k porušeniu označených práv došlo
„postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21 P /46/2014 213 zo dňa 08. júla 2014,
postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP/406/2014 253 zo dňa 27. októbra
2014“, a následne žiadajú, aby ústavný súd zrušil „Uznesenie Okresného súdu Košice I
sp. zn. 21 P/46/2014 213 zo dňa 08. júla 2014, Uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 CoP/406/2014 253 zo dňa 27. októbra 2014“. V odôvodnení svojej sťažnosti
uvádzajú znenie výrokov uznesenia okresného súdu z 8. júla 2014 a uznesenia krajského
súdu z 27. októbra 2014, pričom následne konštatujú, že sťažnosť podávajú „Proti
označeným rozhodnutiam...“.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia namietajú porušenie
označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 8 CoP 406/2014 z 27. októbra 2014
v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 21 P 46/2014 z 8. júla 2014 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutia“).
Sťažovatelia v súvislosti s podaním sťažnosti založenej na namietanom porušení
označených práv napadnutými uzneseniami argumentujú tým, že porušovanie označených
práv trvá aj v čase podania sťažnosti, preto je „lehota na podanie sťažnosti... zachovaná“.
Pri namietanom porušení práv podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy rozhodnutím súdu
je prirodzeným a pravidelným dôsledkom, že napadnuté rozhodnutie, o ktorom sa preukáže,
že jeho vydaním bolo porušené označené právo podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy,
zakladá protiprávny a v čase podania sťažnosti trvajúci stav.
Napriek tomu rozhodujúcim okamihom pre začatie plynutia lehoty dvoch mesiacov
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je okamih nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, proti ktorému sťažnosť smeruje
a od ktorého sťažovateľ odvíja namietaný protiprávny stav (t. j. porušenie označených práv).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenia nadobudli právoplatnosť
19. novembra 2014, pričom sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom,
podali sťažnosť na poštovú prepravu 9. júla 2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že vzhľadom na dôvody odmietnutia sťažnosti
sťažovateľov ústavný súd dôsledne neskúmal, či otec sťažovateľov ako ich zákonný zástupca
platne splnomocnil právneho zástupcu na zastupovanie sťažovateľov, keďže v texte
priloženého splnomocnenia uvedená formulácia „splnomocňujem advokáta výlučne na
zastupovanie vo veci podania Ústavnej sťažnosti...“, resp. formulácia „aby ma obhajoval,
resp... zastupoval...“, neumožňuje jednoznačný záver, že otec sťažovateľov konal pri
podpisovaní uvedeného splnomocnenia ako zákonný zástupca za maloletých sťažovateľov.
Ústavný súd tiež považuje za potrebné poukázať na to, že otec sťažovateľov
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. decembra 2014 namietal porušenie svojich
12
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení
s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy, porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1
dohovoru a svojich práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 46/2014 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 406/2014. Ústavný súd o sťažnosti otca sťažovateľov
rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 133/2015 17 z 8. apríla 2015 tak, že ju odmietol.
Z odôvodnenia uznesenia ústavného súdu z 8. apríla 2015 vyplýva, že ústavný súd hodnotil
ústavnú udržateľnosť právnych záverov krajského súdu v uznesení sp. zn. 8 CoP 406/2014
z 27. októbra 2014 v spojení s právnymi závermi okresného súdu ako súdu prvého stupňa
v uznesení sp. zn. 21 P 46/2014 z 8. júla 2014. Tieto právne závery ústavný súd považoval,
v rozsahu v akom ich namietal otec sťažovateľov, za ústavne udržateľné.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2015