Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 274/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. P., P., zastúpenej advokátkou Mgr. M. M., P., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trnava č. k. -284 z 26. júla

2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -328 z 28. novembra 2012,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013

doručená sťažnosť A. P., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na vlastníctvo podľa uznesením

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -284 z 26. júla 2011

a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -328

z 28. novembra 2012 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 46 ods. 1

Uznesením Krajského súdu Trnava č. -328

zo dňa 28. 11. 2012, a Uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 07. 2011,

č. k. -284 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava č. -328 zo dňa 28. 11. 2012 sa

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume

275,94 € (za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastupovania a spísanie

sťažnosti a jej podanie: 2 x 130,16 € + 2 x paušál 7,81 €) na účet jej právnej zástupkyne

do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“

Ako vyplýva z podanej sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka sa ako žalobkyňa

domáhala v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. žalobou

doručenou okresnému súdu 6. mája 2005 proti spoločnosti C., s. r. o., P. (ďalej len

„žalovaný“), určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okresný súd

v priebehu konania vyzval sťažovateľku pod hrozbou zastavenia konania na úhradu súdneho

poplatku (napriek tomu, že v konaní bola od tejto povinnosti oslobodená). Sťažovateľka

zaplatila súdne poplatky, a to 33,19 € dňa 21. júna 2005, 16,50 € dňa 27. januára 2006

a 456,08 € dňa 22. marca 2006. V priebehu konania v podaní (odvolaní) z 23. júna 2006

sťažovateľka žiadala o vrátenie zaplatených súdnych poplatkov a krajský súd v rozhodnutí

(o podanom odvolaní) zo 4. decembra 2006 skonštatoval, že je povinnosťou okresného súdu

sťažovateľke zaplatené súdne poplatky bez meškania a bez krátenia vrátiť podľa § 11

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľka opätovne žiadala o vrátenie zaplatených súdnych poplatkov v podaniach

adresovaných okresnému súdu zo 4. februára 2008, 14. mája 2008, ústne na pojednávaní

27. marca 2008 a samostatným návrhom na doplnenie rozsudku o výrok o vrátení súdneho

poplatku (z 23. júla 2008). Hoci okresný súd bol povinný rozhodnúť o vrátení súdneho

poplatku aj bez návrhu, neurobil tak ani na základe uvedených žiadostí sťažovateľky.

Naposledy sťažovateľka požiadala o vrátenie zaplatených súdnych poplatkov podaním

doručeným okresnému súdu 20. júla 2011.

Okresný súd uznesením č. k. -284 z 26. júla 2011 o návrhu

sťažovateľky na vrátenie súdnych poplatkov z 20. júla 2011 rozhodol tak, že návrh

zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že o vrátení súdneho poplatku nemôže súd

rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol poplatok

zaplatený ( ). Prekluzívna lehota na rozhodnutie

okresného súdu o vrátení súdneho poplatku vo vzťahu k jednotlivým sťažovateľkou

zaplateným súdnym poplatkom uplynula, a to 31. decembra 2008 (pokiaľ ide o súdny

poplatok 33,19 € zaplatený 21. júna 2005) a 31. decembra 2009 (pokiaľ ide o súdny

poplatok 16,50 € zaplatený 27. januára 2006 a súdny poplatok 456,08 € zaplatený 22. marca

2006).

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -284 z 26. júla 2011 podala

sťažovateľka odvolanie, ktorým navrhla napadnuté rozhodnutie podľa § 221 ods. 1

(ďalej len „OSP“) zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu

na ďalšie konanie. Uviedla, že o vrátenie súdneho poplatku žiadala nielen podaním

doručeným okresnému súdu 20. júla 2011, o ktorom okresný súd rozhodoval, ale už aj skôr

(4. februára 2008, 27. marca 2008, 14. mája 2008 a 23. júla 2008). Všetky tieto žiadosti boli

včasným uplatnením jej práva na vrátenie súdneho poplatku, pretože boli okresnému súdu

doručené pred uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty. Nevrátenie súdneho poplatku

navyše vytkol okresnému súdu aj krajský súd ešte v rozhodnutí zo 4. decembra 2006. Podľa

je súd povinný vrátiť súdny poplatok, ak ho

zaplatil ten, kto ho platiť nebol povinný, a navyše súd je povinný takýto súdny poplatok

vrátiť aj bez návrhu. Podľa , ak súd vydá

nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj

bez návrhu. Napriek tomu ostal okresný súd nečinný. Pokiaľ sťažovateľka žiadala včas

o vrátenie súdneho poplatku, trojročná lehota prestala podľa

plynúť, a preto nárok sťažovateľky nezanikol. Nevrátenie súdneho poplatku sťažovateľke

(a opačný výklad citovaných ustanovení) za daných okolností zhoršuje postavenie

sťažovateľky vo finančno-poplatkovom vzťahu so štátom v prospech štátu a je prejavom

nespravodlivosti v tomto vzťahu. Okresný súd svojou nečinnosťou, ktorá mu bola vytýkaná,

zavinil, že o nároku sťažovateľky na vrátenie súdneho poplatku rozhodoval až v roku 2011.

Podľa názoru sťažovateľky ustanovenie je

potrebné aplikovať v spojení s , čoho dôsledkom je

záver, že lehotu na vrátenie súdneho poplatku v prípade nesprávneho rozhodnutia

o poplatkovej povinnosti je možné počítať až od okamihu zmeny, resp. zrušenia

nesprávneho rozhodnutia súdu o poplatkovej povinnosti. Na podporu svojho tvrdenia

sťažovateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. , z ktorého podľa jej názoru vyplýva, že pri aplikácii

treba vziať do úvahy aj vnútorný odkaz ,

ktorý upravuje podmienky vrátenia súdneho poplatku v jednotlivých prípadoch.

Krajský súd o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením č. k.

-328 z 28. novembra 2012 tak, že uznesenie okresného súdu č. k.

-284 z 26. júla 2011 ako vecne správne podľa potvrdil. Dospel

k záveru, že okresný súd správne aplikoval ,

a zároveň uviedol, že k prerušeniu trojročnej lehoty nedošlo, pretože táto sa neprerušuje ani

v prípade, ak je prerušené samotné konanie vo veci samej – poplatkové konanie je

samostatným konaním upraveným osobitným predpisom. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala

v odvolaní na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , toto sa podľa názoru

odvolacieho súdu na vec sťažovateľky nevzťahuje, pretože riešilo otázku vrátenia súdneho

poplatku pri späťvzatí návrhu pred prvým pojednávaním.

Uznesenie krajského súdu č. k. -328 z 28. novembra 2012 bolo

sťažovateľke doručené 29. januára 2013.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením okresného súdu č. k. -284 z 26. júla 2011

a uznesením krajského súdu č. k. -328 z 28. novembra 2012 odôvodnila

tým, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej a ústavne nekonformnej

aplikácii dotknutých ustanovení . Sťažovateľke nebola súdna

ochrana poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite, pretože v procese aplikácie práva

nebol zohľadnený účel a zmysel inštitútu vrátenia súdneho poplatku. Sťažovateľka

poukázala na to, že krajský súd, pokiaľ ide o jej argumentáciu rozhodnutím najvyššieho

súdu sp. zn. , toto rozhodnutie nevzal do úvahy s odôvodnením, že sa týkalo

prípadu vrátenia súdneho poplatku pri späťvzatí návrhu pred prvým pojednávaním vo veci,

hoci v čase rozhodovania najvyššieho súdu v danej veci znenie § 13 ods. 3 zákona

o súdnych poplatkoch (pred 1. januárom 2006) nerozlišovalo jednotlivé prípady vrátenia

súdneho poplatku (neobsahovalo výnimku vzťahujúcu sa na prípady späťvzatého návrhu

pred prvým pojednávaním) a znelo: „O vrátení poplatku podľa § 11 nemôže súd rozhodnúť

po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený.“

Sťažovateľka ďalej poukázala na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. ,

z ktorého podľa jej názoru vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

vyplýva, že je potrebné analogicky aplikovať

nielen na prípady späťvzatia návrhu pred prvým pojednávaním, ale aj na prípady

zaplateného súdneho poplatku na základe nesprávneho rozhodnutia súdu – aj vo veci

sťažovateľky trojročná prekluzívna lehota môže začať plynúť až odo dňa zrušenia

nesprávneho rozhodnutia okresného súdu o poplatkovej povinnosti, lebo dovtedy treba

súdny poplatok považovať za zaplatený na základe rozhodnutia súdu o jeho vyrubení.

Krajský súd vo veci sťažovateľky rozhodol odchylne od oboch týchto rozhodnutí.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu uznesením okresného

súdu č. k. -284 z 26. júla 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 24 Co

260/2011-328 z 28. novembra 2012 sťažovateľka poukázala na to, že nedôvodne zaplatený

súdny poplatok predstavuje finančné prostriedky, na vrátenie ktorých má účastník konania

legitímnu nádej, a preto patrí do pojmu majetok.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a základného práva na vlastníctvo podľa jednak uznesením okresného

súdu č. k. -284 z 26. júla 2011 a jednak uznesením krajského súdu

č. k. -328 z 28. novembra 2012.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -284 z 26. júla 2011. V súlade s princípom subsidiarity

svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti

sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím

okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje

v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky

rozhodol uznesením č. k. -328 z 28. novembra 2012. Krajský súd ako súd

odvolací bol teda súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalobcu bolo

dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

uznesením krajského súdu č. k. -328 z 28. novembra 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných

práv a slobôd ().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd uznesenie č. k. -328 z 28. novembra 2012 odôvodnil

takto:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj celého obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom na vyhlásenie uznesenia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi

závermi súdu prvého stupňa, obsiahnutými v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré

odôvodnenie je dostatočné, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne zamietol návrh navrhovateľky

na vrátenie súdnych poplatkov, keď správne aplikoval ust. § 13 ods. 3 zák. č. 71/92 Zb.

o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého o vrátení súdneho poplatku podľa § 11 nemôže súd

rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený. To

neplatí, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania, odvolania alebo dovolania späť pred

prvým pojednávaním. Uvedené ustanovenie jednoznačne upravuje, že súd nemôže po

uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol súdny poplatok zaplatený,

ktoré tri roky jednoznačne uplynuli, rozhodnúť o vrátení poplatku. Jediná výnimka

z uvedeného je v prípade, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania... späť pred prvým

pojednávaním. Skutočnosti, uvádzané navrhovateľkou v odvolaní, že jej vznikol nárok na

vrátenie súdneho poplatku, ktoré vôbec nemala zaplatiť, nakoľko bola v predmetnej veci

od súdnych poplatkov oslobodená a tiež skutočnosť, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí

súdu prvého stupňa prikázal vrátiť navrhovateľke súdne poplatky, tiež skutočnosť, že

navrhovateľka sa opakovane vrátenia súdnych poplatkov domáhala, sú pravdivé, avšak nie

sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého uznesenia, teda nedávajú súdu možnosť

rozhodnúť o vrátení poplatku. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazuje

navrhovateľka v odvolaní, sa na daný prípad nevzťahuje, keď v tomto rozhodnutí je právne

riešená situácia vrátenia súdneho poplatku pri späťvzatí návrhu pred prvým pojednávaním.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľky, že uplatnením nároku na vrátenie

poplatku sa premlčuje plynutie prekluzívnej 3-ročnej lehoty, kde odvolací súd dáva

do pozornosti skutočnosť, že lehota na vrátenie súdneho poplatku sa neprerušuje ani

v prípade, ak samotné konanie vo veci samej je prerušené. Aj keď spravidla poplatkové

konanie úzko súvisí s konaním vo veci samej, uskutočňuje sa v jeho rámci, avšak je

samostatným konaním, ktoré je upravené osobitným procesným predpisom.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. potvrdil.“

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. -328

z 28. novembra 2012 namietala, že krajský súd aplikoval ustanovenie § 13 ods. 3 zákona

o súdnych poplatkoch ústavne nekonformným spôsobom, v rozpore s jeho účelom

a zmyslom, bez zohľadnenia iných ustanovení (

a § 12 ods. 3) a navyše v rozpore s rozhodnutím ústavného súdu vo veci sp. zn.

(a teda aj s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. ).

Sťažovateľka je presvedčená, že ústavne konformný výklad § 13 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch je pre prípad zaplateného súdneho poplatku, ktorý nikdy zaplatený byť nemal

a bol zaplatený na výzvu súdu, taký, že trojročná prekluzívna lehota môže začať plynúť až

odo dňa zrušenia nesprávneho rozhodnutia okresného súdu o poplatkovej povinnosti

(pretože dovtedy treba súdny poplatok považovať za zaplatený na základe rozhodnutia súdu

o jeho vyrubení).

Podľa prvej vety poplatok sa vráti, ak ho

zaplatil ten, kto nebol povinný platiť alebo kto ho zaplatil na základe nesprávneho

rozhodnutia súdu.

Podľa ak vydá súd nesprávne rozhodnutie

o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu.

Podľa o vrátení poplatku podľa

nemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol

zaplatený; to neplatí, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania, odvolania alebo

dovolania späť pred prvým pojednávaním.

Do 31. decembra 2005 ustanovenie v znení

pred novelou vykonanou , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

o súdnych poplatkoch, neobsahovalo text za bodkočiarkou.

Ústavný súd sa už v minulosti vo svojej rozhodovacej praxi zaoberal (nielen vo veci

sp. zn. ) sťažnosťami namietajúcimi porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa i základného práva na vlastníctvo podľa

nevrátením súdneho poplatku pre uplynutie prekluzívnej lehoty uvedenej v

ods. 3 , pričom vždy dôsledne rozlišoval, či ide o prípady

nevrátenia súdneho poplatku po tom, čo navrhovateľ vzal návrh na začatie konania,

odvolania alebo dovolania späť pred prvým pojednávaním (napr. ,

), alebo o prípady iné (napr. ).

Najvyšší súd vo veci sp. zn. , zaoberajúc sa vrátením súdneho

poplatku po späťvzatí návrhu pred prvým pojednávaním podľa právneho stavu pred novelou

(obdobne ako aj ústavný súd v prvej skupine už označených

vecí), vychádzal z toho, že v prípade späťvzatia návrhu na začatie konania pred prvým

pojednávaním možno o vrátení súdneho poplatku rozhodnúť aj po uplynutí trojročnej

prekluzívnej lehoty výkladom v pôvodnom znení

založeným na princípe, podľa ktorého prekluzívna lehota začína plynúť od účinnosti

procesného úkonu týkajúceho sa späťvzatia návrhu, lebo najskôr odvtedy vzniká

poplatníkovi podľa nárok na vrátenie poplatku –

dovtedy bol súdny poplatok zaplatený dôvodne. Ústavný súd nálezom č. k.

46 z 22. mája 2008, na ktorý poukazuje sťažovateľka, rozhodujúc o ústavnej sťažnosti

smerujúcej proti inému rozhodnutiu odvolacieho súdu (týkajúceho sa tiež prípadu

späťvzatia návrhu pred prvým pojednávaním), konštatoval porušenie práv sťažovateľa

v dôsledku toho, že všeobecný súd sa v jeho veci dostatočne s existenciou rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. nevysporiadal a svoje rozhodnutie riadne

neodôvodnil.

Neobstojí teda námietka sťažovateľky, že rozhodnutie krajského súdu č. k.

-328 z 28. novembra 2012 je v rozpore s rozhodnutím ústavného súdu

vo veci sp. zn. a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. ,

pretože obe tieto rozhodnutia nijako nedopadajú na vec sťažovateľky (ako to správne

konštatoval aj krajský súd vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

), keďže sa týkajú prípadu (ne)vrátenia súdneho poplatku síce s poukazom

na , avšak z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie

konania pred prvým pojednávaním vo veci. Z ich obsahu nemožno vyvodiť záver, ktorý

vytvára sťažovateľka, a to aj napriek tomu, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

bolo vydané podľa právneho stavu pred 1. januárom 2006.

Ústavný súd, zaoberajúc sa nevrátením súdneho poplatku v inom prípade, než je

nevrátenie súdneho poplatku po tom, čo navrhovateľ vzal návrh na začatie konania,

odvolania alebo dovolania späť pred prvým pojednávaním, vo veci sp. zn.

konštatoval, že „vrátiť súdny poplatok možno v súlade s § 13 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch aj po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený,

len v prípade späťvzatia návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, ku ktorému

došlo pred prvým pojednávaním“, a pretože v danom prípade o takúto situáciu

v okolnostiach namietaného postupu krajského súdu nešlo (konanie bolo zastavené pre

výmaz žalovaného z obchodného registra), podľa názoru ústavného súdu v takom prípade

„nevrátenie súdneho poplatku treba považovať za ústavne udržateľné a akceptovateľné“.

Od tohto názoru sa nemá ústavný súd dôvod odchýliť ani vo veci sťažovateľky.

Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, súd je povinný vrátiť súdny

poplatok (aj) tomu, kto ho zaplatil na základe nesprávneho rozhodnutia súdu. Súd je

oprávnený nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti zrušiť aj bez návrhu.

Do 31. decembra 2005 o vrátení poplatku v každom prípade podľa § 11 zákona o súdnych

poplatkoch mohol súd rozhodnúť iba do uplynutia troch rokov od konca kalendárneho roka,

v ktorom bol zaplatený. Od 1. januára 2006 platí, že v zákonom ustanovených prípadoch

môže súd rozhodnúť aj po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol

súdny poplatok zaplatený, avšak iba v taxatívne definovaných prípadoch, ktorými sú

späťvzatie návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, pred prvým

pojednávaním.

Pokiaľ sťažovateľka dovodzuje, že aj v prípade zaplateného súdneho poplatku

na výzvu súdu, ktorý podľa nebola nikdy povinná zaplatiť,

je potrebné analogicky (s poukazom na ) dospieť k záveru, že trojročná

prekluzívna lehota začína plynúť až zrušením nesprávneho rozhodnutia o poplatkovej

povinnosti, tento jej názor neobstojí. Neplatí totiž, že až do zrušenia rozhodnutia

o poplatkovej povinnosti súdom treba považovať súdny poplatok za dôvodne zaplatený.

Súdny poplatok vo veci sťažovateľky nebol nikdy zaplatený dôvodne, a preto ho mohla

žiadať vrátiť kedykoľvek po jeho zaplatení (na rozdiel od prípadu späťvzatia návrhu

na začatia konania). To, že sťažovateľka sa obmedzila na to, že iba žiadala o jeho vrátenie

a počas troch rokov od jeho zaplatenia nepodnikla iné právne kroky proti nečinnosti súdu,

nemôže založiť konštatovanie o porušení jej základného práva na súdnu ochranu, ktorého

konštatovania sa domáha až po uplynutí prekluzívnej lehoty.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu o nevrátení súdneho

poplatku, a základným právom na súdnu ochranu podľa , ktorá by

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť

k záveru o jeho porušení, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka tiež namieta, že uznesením krajského súdu č. k. -328

z 28. novembra 2012 došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa

.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Zaplatený súdny poplatok (tak ako to správne uvádza aj sťažovateľka) predstavuje

finančné prostriedky, na vrátenie ktorých má účastník súdneho konania legitímnu nádej za

splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci náhrady trov konania pri priaznivom

rozhodnutí v merite veci alebo pri vrátení súdneho poplatku v zákonom predvídaných

prípadoch), a preto sťažovateľkou uplatňovaný nárok možno subsumovať pod pojem

majetok, resp. vlastnícke právo, ktorému je v súlade s judikatúrou ústavného súdu

(vychádzajúcej z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) poskytovaná ochrana podľa

.

Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, v zmysle ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (,

).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia

a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej základného

práva podľa .

Pre úplnosť ústavný súd poukazuje i na to, že legitímna nádej sťažovateľky na

vrátenie súdneho poplatku môže existovať iba v prípade, ak sťažovateľka spĺňa podmienky

na jeho vrátenie. Jednou z týchto podmienok však je i to, že všeobecný súd rozhodne o jeho

vrátení počas prekluzívnej trojročnej lehoty. Sťažovateľka mala k dispozícii dostatok

procesných prostriedkov na to, aby všeobecný súd priviedla k včasnému rozhodnutiu

o vrátení súdneho poplatku v situácii, keď bol sám nečinný, tieto však nevyužila (a ich

využitie ani netvrdila).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013